Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 279/2012
PDF · 403.01 KB
No categories available
III. ÚS 279/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., H, zastúpenej advokátkou
JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základných práv
zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 38 ods. 1 a 2
Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra
2009 v konaní sp. zn. 3 S 86/2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. 3 Sžo 83/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva nebyť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti
sťažovateľa s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 S 86/2008-37
z 8. decembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) z 15. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžo 83/2010.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 14. mája 2007 na predpísanom
tlačive požiadal podľa príslušných nariadení Rady (ES), ale aj podľa nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 81/2007 Z. z. o podmienkach poskytovania podpory
v poľnohospodárstve formou jednotnej platby na plochu (ďalej len „nariadenie č. 81/2007
Z. z.“) a podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 159/2007 Z. z. o podmienkach
poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych
platieb v rastlinnej výrobe P., B. (ďalej len „platobná agentúra“), o jednotnú platbu
na plochu o výmere 256,05 ha a o podporu plodín na ornej pôde o výmere 3,20 ha na rok
2007, pričom súčasťou jeho žiadosti bola aj žiadosť o vyrovnávací príspevok
na znevýhodnené oblasti na rok 2007.
Platobná agentúra rozhodnutím č. 500/1681/14457/2007 z 29. novembra 2007
rozhodla o neposkytnutí jednotnej platby na plochu a o podpore plodín na ornej pôde
v sume 5 563,70 Sk. Nevyhovujúci výrok odôvodnila naddeklaráciou výmery, na ktorú bola
požadovaná jednotná platba na plochu, a to o 66,21 ha, čo predstavuje 34,88 %.
Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal všeobecnosť odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia, ako aj absenciu dôvodov nevyhovujúceho rozhodnutia. Zdôraznil,
že deklarované plochy „boli v plnom rozsahu a kvalite ošetrené. Vašim pracovníkom sme
doložili záznamy o vykonaní týchto prác. Rozdiel 66,21 ha je pre nás nepochopiteľný. Vaši
pracovníci pri návšteve u nás vykazovali rozdiel 42,37 ha. Ako nás informovali, nikto
netvrdil, že tieto plochy obrobil. Ani za našej prítomnosti zástupca spornej strany to
netvrdil, hovoril len, že oni majú na tieto plochy nájomnú zmluvu. O tom sme nevedeli,
ale to nie je dôvod na nepriznanie platby nám. Je pravda, že sme dňa 14.11.2007 podpísali
záznam-zápis, ale tento nebol úplne vypísaný a nebol nám následne zaslaný, preto nevieme
v čom je spor. Ak by niekto tvrdil, že tieto sporné plochy obrobil, malo to byť v zápise
uvedené a mal by to podpísať, aby mohol byť za toto stíhaný. Z uvedených dôvodov
žiadame, aby nám bola priznaná Jednotná platba na plochu za 256,05 ha.“.
Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
pôdohospodárstva“) rozhodnutím č. 2326/2008 z 21. februára 2008 odvolanie sťažovateľa
zamietlo a napadnuté prvostupňové rozhodnutie platobnej agentúry potvrdilo. Zistilo,
že „platobná agentúra po krížových kontrolách 2. augusta 2007 zaslala účastníkovi
konania oznámenie o nezrovnalostiach vo výmerách... V oznámení mal účastník konania
možnosť do 10 dní odo dňa doručenia upraviť prípadne potvrdiť výmeru v špecifikácii
nezrovnalostí, ktorú deklaroval v žiadosti. Účastník konania na zaslané oznámenie reagoval
a upravenú špecifikáciu nezrovnalostí 22. augusta 2007 predložil... v špecifikácii
nezrovnalostí na všetkých dieloch, na ktorých mu bola zistená nezrovnalosť potvrdil
pôvodnú výmeru, ktorú deklaroval v žiadosti. Z uvedeného dôvodu sa uskutočnila 13.
novembra 2007 KNM, ktorá zistila, že v roku 2007 sporné diely... deklarovala okrem
účastníka konania aj spoločnosť B. s. r. o., pričom ani jedna strana nevedela preukázať
relevantnými dôkazmi užívanie sporných dielov. Z uvedených dôvodov nemohla kontrolná
skupina (KS) jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov, preto bola na týchto dieloch
obidvom dotknutým stranám stanovená výmera 0,00 ha. Na základe uvedeného vznikla
účastníkovi konania nadmerná výmera... vo výške 66,21 ha.“.
Podľa názoru ministerstva pôdohospodárstva „platobná agentúra vydaním
napadnutého rozhodnutia postupovala správne. Pri vydávaní napadnutého rozhodnutia...
vychádzala z výsledkov krížových kontrol a KNM. Za účastníka konania sa KNM zúčastnil
konateľ spoločnosti Ing. J. D., ktorý správu z KNM podpísal a priložil aj svoje vyjadrenie
formou stanoviska k rozdielom vo výmerách. V priloženom stanovisku sa účastník konania
vyjadril, že síce platnú nájomnú zmluvu na sporné diely nemá, ale aj napriek tomu ich
v roku 2007 užíval... V závere tohto stanoviska sám účastník konania navrhuje, aby
do vyriešenia sporu o užívaní predmetných pozemkov nebola ani jednej strane na sporné
diely poskytnutá podpora.“.
Ministerstvo pôdohospodárstva vyhodnotilo tvrdenie sťažovateľa, že nepozná
dôvody napadnutého rozhodnutia, ako neopodstatnené, „lebo dôvody krátenia platby
vyplynuli zo zistení z uskutočnenej KNM, čo je uvedené v špecifikácii platieb, ktorá je
súčasťou napadnutého rozhodnutia“. Pokiaľ išlo o rozdiely medzi naddeklaráciou uvedenou
pracovníkmi platobnej agentúry počas konania a naddeklaráiou uvedenou v prvostupňovom
rozhodnutí, ministerstvo pôdohospodárstva poukázalo na skutočnosť, že „platobná
agentúra k uvedenej námietke v doplnenom konaní konštatuje, že zistený rozdiel –
nadmerná výmera vo výške 66,21 ha vyplynula zo zistení z uskutočnenej KNM po spočítaní
deklarovaných výmer sporných dielov, na ktorých bola obom sporným stranám priznaná
nulová výmera“.
Ministerstvo pôdohospodárstva ďalej zdôraznilo, že „sám účastník konania
v odvolaní priznáva, že správu z KNM podpísal. Z toho vyplýva, že ak podľa tvrdenia
účastníka konania správa z KNM nebola úplne vypísaná, nemal ju ako štatutárny orgán
zastupujúci právnickú osobu podpisovať, lebo v opačnom prípade musí niesť všetky
vzniknuté následky.“. Sťažovateľ taktiež „nevyužil možnosť uvedenú (predtlačenú)
v samotnej správe z KNM v časti E, kde sa pod poznámkami osoby poskytujúcej informácie
za žiadateľa nachádza informácia či žiadateľ chce, aby mu bola dodatočne zaslaná kópia
správy z KNM. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania si pred podpísaním správy
pozorne neprečítal to, čo je v správe predtlačené.“.
Proti rozhodnutiu ministerstva pôdohospodárstva podal sťažovateľ žalobu
podľa druhej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V nej namietal, že dotknuté správne orgány sa
nezaoberali jeho žiadosťou o vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti na rok 2007.
Ďalej uviedol, že súčasťou jeho žiadosti o platby bol „Zoznam poľnohospodárskych
pozemkov“, ktorý „žalobcovi zaslal Pôdohospodárska platobná agentúra a kde aj ona
samotná potvrdila celkovú výmeru dielov užívaných a obhospodárovaných/užívaných
žalobcov, t. j. dielov: 4701/1, 4804/1, 5803/1, vyjmúc diel 5901/1, ktorý doplnil žalobca
v rozsahu skutočne užívanej a obhospodárenej výmery tohto dielu, t. j. 28,48 ha
a ktorého obhospodárenie, tak, ako aj všetkých vyššie uvedených dielov preukázal príkazmi
na prácu a výkaz práce..., ktoré tvorili prílohu jeho listu zo dňa 15.11.2007 (stanovisko
k rozdielom vo výmeroch)“. Sťažovateľ kritizoval, že „v špecifikácii nezrovnalostí zo dňa
02.08.2007... platobná agentúra neuviedla dôvod, na základe ktorého žalobca nemá nárok
na požadované dotácie, takže žalobca nevedel a nemohol vedieť, že o dotáciu na tie isté
diely sa uchádza iný subjekt, keďže tieto diely preukázateľne obhospodáril... a ktoré diely
a ich výmery obhospodárované a užívané žalobcom potvrdila aj... platobná agentúra“.
Napokon sťažovateľ s poukazom na čl. 28 bod 2 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004,
ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie krížového plnenia, modulácie
a integrovaného správneho a kontrolného systému uvedeného v nariadení Rady (ES)
č. 1782/2003, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá pre režimy priamej podpory v rámci
spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zavádzajú niektoré režimy podpory
pre poľnohospodárov (ďalej len „nariadenie Komisie č. 796/2004“), označil za účelové
tvrdenie ministerstva pôdohospodárstva, že správu z kontroly na mieste „nedostal preto,
že o to nepožiadal“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 3 S 86/2008-37 z 8. decembra 2009 sťažovateľovu
žalobu zamietol. Po preskúmaní vyžiadaného administratívneho spisu dospel k záveru,
že „žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu,
ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného,
že správny orgán prvého stupňa vychádzal pri vydávaní svojho rozhodnutia z výsledkov
krížových kontrol a kontrol na mieste. Kontrolou na mieste dňa 13.11.2007 sa zistil rozdiel
– nadmerná výmera vo výške 66,21 ha sporné diely Č. 4701/1, 4804/1, 5803/1 a 5901/1.
Tieto diely deklarovala aj spoločnosť B. spol. s r. o. Ani jedna spoločnosť nevedela
preukázať vlastníctvo alebo nájom k uvedeným dielom. Výmera 66,21 ha predstavuje
34,88% výmery a preto žalobcovi nevznikol nárok na dotácie v zmysle článku 138
nariadenia Komisie ES č. 1973/2007.“.
V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal nesprávne obsadenie
senátu krajského súdu, pretože „predsedníčkou senátu na pojednávaní konanom dňa
8.12.2009 bola JUDr. D. F. ..., napadnutý rozsudok deklaruje senát, kde je predsedníčkou
JUDr. V. Š.“. Podľa sťažovateľa tvrdenie krajského súdu, že ministerstvo pôdohospodárstva
sa vysporiadalo so všetkými námietkami sťažovateľa, „nezodpovedá skutkovému stavu.
Žalobca vo svojom odvolaní (zo dňa 27.12.2007) nemal možnosť čokoľvek namietať,
pretože odvolaním napadnuté rozhodnutie... platobnej agentúry... neobsahovalo
odôvodnenie, ktorým by bol zrejme, jasne a zrozumiteľne odôvodnený dôvod – t. j.
naddeklarácia. Prvostupňový správny orgán sa neriadil ust. § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967
Zb.... Dôvod tejto naddeklarácie bol zdôvodnený až žalovaným v jeho rozhodnutí, ktorého
preskúmania sa žalobca domáha.“. K záveru krajského súdu, podľa ktorého nebolo možné
v konaní jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov, sťažovateľ uviedol, že „kontrolná
skupina to nemohla určiť preto, že ju to ani nezaujímalo. Vôbec sa nezaoberala tým, kto
sporné diely skutočne obhospodáril tak, ako to vyplýva z bodu 67 Nariadenia komisie (ES)
č. 796/2004...“. Sťažovateľ tiež namietal nedoručenie kópie správy z kontroly na mieste,
pričom podľa jeho názoru, „ak by kontrolná skupina konajúca podľa Správneho poriadku
postupovala podľa jeho § 3, dospela by k nespochybniteľnému skutkovému stavu
svedčiacemu o tom, kto skutočne sporné diely obrobil“. Správne orgány sa nevysporiadali
s listom sťažovateľa z 15. novembra 2007 adresovaným platobnej agentúre, a teda „ide
o také porušenia procesných práv, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov a z ktorými sa nevysporiadal ani prvostupňový súd“.
Najvyšší súd rozsudkom z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. 3 Sžo 83/2010 odvolaním
napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva požiadavkám vyplývajúcim z ustanovení
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Správny poriadok“) „zodpovedá. Žalovaný pochybenie prvostupňového
správneho orgánu napravil tým, že podrobnejšie rozviedol závery, pre ktoré žalobcovi
podporu na jednotnú platbu na plochu neposkytol... a reaguje v ňom tiež na námietky
žalobcu uvedené v odvolaní.“. Najvyšší súd poukázal na fakt, že platobná agentúra
„po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti vo výmere deklarovanej v žiadosti žalobcu,
Keďže na jej oznámenie ohľadne nezrovnalosti reagoval žalobca potvrdením výmery,
uskutočnilo sa konanie na mieste, kde bolo zistené, že sporné diely... okrem žalobcu
deklarovala aj spoločnosť B. ..., však ani jedna zo spoločností dokladmi nepreukázala ich
užívanie. Pretože kontrolná skupina nemohla určiť užívateľa, vychádzala z ustanovenia
článku 138 nariadenia Komisie (ES) 1973/2004...“. Najvyšší súd v zhode s krajským súdom
„mal z predloženého spisového materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnymi
orgánmi náležite zistený a správne právne posúdený. Keďže žalobca v odvolaní neuviedol
také skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého
stupňa, ani také právne relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal, Najvyšší súd... rozsudok krajského súdu
podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. a § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. ako vecne správny
potvrdil.“.
Námietku nesprávneho obsadenia senátu krajského súdu najvyšší súd vyhodnotil
ako „nedôvodnú, pretože zo spisu krajského súdu vyplýva, že senát pojednával
a rozhodoval v zložení z predsedníčky senátu JUDr. V. Š. a členiek senátu JUDr. D. F.
a JUDr. V. S. V zápisnici o pojednávaní zo dňa 08.12.2009, kde je na druhej strane uvedené
predsedníčka senátu JUDr. D. F., ide o zrejmú nesprávnosť podľa § 40 ods. 3 O. s. p.,
pretože JUDr. D. F. nebola predsedníčkou senátu podľa Rozvrhu práce Krajského súdu
v Bratislave na rok 2009 Spr. 3620/2008, avšak mohla byť a bola sudcom spravodajcom.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne namieta nesprávne
obsadenie senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval v jeho veci a v tom vidí porušenie
svojho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
Sťažovateľ poukázal na dôvody svojho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu
platobnej agentúry a uviedol, že „dôvod naddeklarácie bol zdôvodnený až druhostupňovým
správnym orgánom..., ktorého preskúmania zákonnosti sa sťažovateľ domáhal svojou
žalobou. V žalobe uvedenými dôvodmi a dôkazmi sa prvostupňový súd nevysporiadal
rovnako ako ani odvolací súd, ktorý rozhodol verejným vyhlásením rozsudku bez nariadenia
pojednávania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a) OSP,
podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to vyžadovala potreba
zopakovania a doplnenia dokazovania navrhovaného sťažovateľom už v prvostupňovom
konaní. Odvolací súd svojim faktickým postupom porušil ústavné právo na spravodlivý
proces zahŕňajúce právo na zopakovanie, doplnenie a vykonanie dokazovania.“.
Ďalej sťažovateľ dôvodí, že najvyšší súd si osvojil názor krajského súdu,
„že kontrolná skupina nemohla jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov. Kontrolná
skupina to nemohla určiť preto, že ju to ani nezaujímalo. Vôbec sa nezaoberala tým,
kto sporné diely skutočne obhospodáril tak, ako to vyplýva z bodu 67 Nariadenia komisie
(ES) č. 796/2004...“. Sťažovateľ tiež namieta, že nedostal správu z vykonanej kontroly
na mieste. Podľa jeho názoru „ak by kontrolná skupina konajúca podľa Správneho
poriadku postupovala podľa jeho § 3, dospela by k nespochybniteľnému skutkovému stavu
svedčiacemu o tom, kto skutočne sporné diely obrobil“.
Sťažovateľ kritizuje i vyjadrenie ministerstva pôdohospodárstva k jeho odvolaniu
proti rozsudku krajského súdu, kde sa uvádza, že hodnovernosť sťažovateľom predložených
výkazov prác „je otázna“. Pri takomto hodnotení bolo podľa sťažovateľa „zákonnou
povinnosť konajúcich orgánov zistiť, kto skutočne inkriminovanú pôdu obhospodáril.
A preto sa nemožno stotožniť ani s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu na strane 4,
1. odsek, posledná veta: Obidve sporiace sa strany sporné diely obrobili, ale jednoznačne
nepreukázali ich užívanie. Na základe čoho dospel odvolací súd k takémuto záveru?“.
Správne orgány konajúce v jeho veci podľa sťažovateľa nepostupovali v súlade
s relevantnými ustanoveniami Správneho poriadku, pretože „neboli skúmané ani výkazy
prác pracovníkov sťažovateľa a ani neboli títo pracovníci vypočutí, ako to sťažovateľ
navrhoval a nikto neskúmal, kto predmetnú poľnohospodársku pôdu skutočne obrobil“.
Napokon sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „v identickej právnej veci sa preskúmania
rozhodnutia správnych orgánov domáhal... aj v iných konaniach vedených na KS
v Bratislave, ktorý vo všetkých prípadoch vyhovel žalobám sťažovateľa a v jednom prípade
bolo jeho rozhodnutie potvrdené aj NS SR“.
Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol
ústavný súd nálezom takto:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na zákonného
sudcu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 1, 2 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžo 83/2010 zo dňa
15.03.2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 86/2008-37 zo dňa
08.12.2009 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžo 83/2010 zo dňa
15.03.2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 3S 86/2008-37 zo dňa 08.12.2009
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10 000 eur (slovom: desaťtisíc eur) na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi
trovy konania vo výške 261,82 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.“
V alternatívnom petite sťažovateľ navrhuje rozhodnutie týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na zákonného
sudcu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1, 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 1, 2 Listiny základných práv
a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžo 83/2010 zo dňa
15.03.2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Sžo 83/2010 zo dňa
15.03.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave
na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné
zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10 000 eur (slovom: desaťtisíc eur) na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi
trovy konania vo výške 261,82 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K časti prvej alternatívy sťažnostného petitu napádajúcej rozsudok krajského súdu
č. k. 3 S 86/2008-37 z 8. decembra 2009 ústavný súd poukazuje na citovaný čl. 127 ods. 1
ústavy, ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach fyzických
osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam uvedeným právam a slobodám
neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci
na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť (ide
o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu). Vzhľadom na to, že napadnutý
rozsudok krajského súdu bol rozhodnutím súdu prvého stupňa, mal sťažovateľ možnosť
podať proti nemu riadny opravný prostriedok – odvolanie, na základe ktorého ochranu
základným právam, ktorých porušenie v prvostupňovom konaní sťažovateľ tvrdil, bol
oprávnený poskytnúť najvyšší súd ako súd odvolací. To vylučuje právomoc ústavného súdu
konať o predloženej sťažnosti v uvedenej časti, preto v tomto rozsahu ústavný súd sťažnosť
odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. Namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,
ktoré najvyšší súd odvolacím rozsudkom neodstránil, vidí sťažovateľ v nesprávnom
obsadení senátu krajského súdu, pretože na titulnej strane zápisnice o pojednávaní
nariadenom na 8. december 2009 je ako predsedníčka senátu krajského súdu uvedená
JUDr. V. Š., kým na druhej strane zápisnice je uvedená „predsedníčka senátu JUDr. D. F.
oboznamuje s obsahom žaloby...“. Najvyšší súd tento nesúlad po konfrontácii s príslušným
rozvrhom práce vysvetlil ako zrejmú nesprávnosť.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,
bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie na určitý súd, jeho funkcia nezanikla
a bol určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu
(III. ÚS 116/06). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)
miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce
prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. I. ÚS 8/94, II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97,
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv
zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného
založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným
spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).
Ústavný súd rovnako ako najvyšší súd považuje predmetnú sťažnostnú námietku
za nedôvodnú. Najvyšší súd dostatočne objasnil dôvod formálnej vnútornej rozpornosti
dotknutej zápisnice. Navyše, z vyžiadaného spisu krajského súdu ústavný súd zistil,
že JUDr. D. F. skutočne v sťažovateľovej veci bola sudcom spravodajcom, a preto zjavne
došlo k omylu na druhej strane zápisnice, kde je JUDr. F. označená ako predsedníčka
senátu, hoci úkony na pojednávaní, ktoré sú jej následné v zápisnici pripísané (oboznámenie
s obsahom žaloby, s vyjadrením žalovaného, ako aj s pripojeným administratívnym spisom),
celkom jednoznačne patria spravodajcovi v prerokovávanej veci.
Z dôvodov sťažnosti ani z obsahu spisu krajského súdu tak nevyplývajú žiadne
okolnosti, ktoré by na podklade citovaných judikovaných postojov ústavného súdu i ESĽP
signalizovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 1
ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V tejto časti je
preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
najvyššieho súdu z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. 3 Sžo 83/2010 ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh podľa konštantnej
judikatúry ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu na báze konkrétnejších
výhrad v podstate namieta potvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu,
ktorý neakceptoval sťažovateľovu kritiku nedostatočného zistenia skutkového stavu veci
v relevantnom správnom konaní, s následným nesprávnym právnym posúdením veci
žalovaným správnym orgánom – ministerstvom pôdohospodárstva. Okrem toho,
podľa názoru sťažovateľa bol najvyšší súd povinný na prerokovanie odvolania proti
rozsudku krajského súdu povinný nariadiť pojednávanie.
3.1 Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že najvyšší súd
napadnutým rozsudkom rozhodoval ako súd odvolací v konaní podľa druhej hlavy piatej
časti OSP, teda v konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.
Jednou zo základných čŕt správneho súdnictva v podobe tohto konania je zásada
preskúmania rozhodnutia a postupu správneho orgánu iba v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe (pozri napr. § 250j ods. 1 a 2 OSP). To znamená, že aj keby rozhodnutie
alebo postup správneho orgánu vykazovali vady významné z pohľadu ich zákonnostnej
kvality, nemôže ich všeobecný (správny) súd zohľadniť, ak ich žalobca v žalobe nenamieta.
Preto dôležitou obsahovou súčasťou žaloby je podľa § 249 ods. 2 OSP okrem iného aj
rozsah, v akom sa rozhodnutie a postup napáda, ako aj uvedenie dôvodov, v čom žalobca
vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Tomu zodpovedá aj stabilná
judikatúra v správnom súdnictve, podľa ktorej súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne
dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa § 249 ods. 2 OSP majú
tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom...
(rozsudok najvyššieho súdu z 29. februára 2000 vo veci sp. zn. 4 Sž 114/99).
Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že žalobca vo svojej
žalobe (č. l. 1 – 3) vymedzil tieto žalobné dôvody:
- správne orgány v jeho veci nerozhodli o celom obsahu jeho jednotnej žiadosti
zo 14. mája 2007 (chýbalo rozhodnutie o žiadosti o vyrovnávací príspevok
za znevýhodnené oblasti na rok 2007),
- platobná agentúra sama potvrdila celkovú výmeru dielov užívaných sťažovateľom,
a to v prílohe žiadosti označenej ako „Zoznam poľnohospodárskych pozemkov“,
- v špecifikácii nezrovnalostí z 2. augusta 2007 platobná agentúra „neuviedla dôvod,
na základe ktorého žalobca nemá nárok na požadované dotácie, takže žalobca nevedel
a nemohol vedieť, že o dotáciu na ‚tie isté diely‘ sa uchádza iný subjekt, keďže tieto diely
preukázateľne obhospodáril...“,
- sťažovateľ nedostal správu z kontroly na mieste tak, ako to požaduje čl. 28 bod 2
nariadenia Komisie č. 796/2004,
- sťažovateľ naznačil nesprávne právne posúdenie veci pri identifikácii obsahu pojmu
„obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ podľa § 2 nariadenia č. 81/2007 Z. z..
Ústavný súd vzhľadom na už popísanú zásadu súdneho prieskumu výlučne
v medziach žaloby v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
nemôže od všeobecných (správnych) súdov v takomto konaní očakávať oficiózne
vyhľadávanie ďalších možných nedostatkov a vád v namietanom správnom konaní. Ústavný
súd preto ani nemôže priznať dôvodnosť tým námietkam predneseným sťažovateľom v jeho
sťažnosti, ktoré vybočujú z medzí jeho žaloby podanej podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku. V opačnom prípade by ústavný súd celkom poprel zákonné
limity prieskumu v správnom súdnictve, ktoré všeobecné (správne) súdy musia rešpektovať.
Ústavný súd konštatuje, že dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich
označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sa čiastočne prelínajú so žalobnými
dôvodmi doručenými krajskému súdu 5. mája 2008. Podstatný stupeň totožnosti ústavný
súd zistil pri žalobnej (i sťažnostnej) námietke týkajúcej sa posúdenia obsahu pojmu
„obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ podľa § 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 81/2007
Z. z., ako aj v otázke namietania nedoručenia správy z kontroly na mieste. Ostatnými
žalobnými dôvodmi sa ústavný súd nemá dôvod zaoberať, ak ich sťažovateľ nijako
v sťažnosti nenamietal. Inak by ústavný súd rozhodoval o sťažovateľovej žalobe, a nie
o jeho sťažnosti.
Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa v sťažovateľovej veci
konajúce správne orgány museli vysporiadať s dôkazným úskalím, ktoré bolo vyvolané
skutočnosťou, že rovnaké sporné diely deklarovali ako obhospodarované dvaja odlišní
žiadatelia. Preto platobná agentúra realizovala kontrolu na mieste (13. novembra 2007),
ktorá neviedla k odstráneniu pochybností, pretože „ani jedna spoločnosť dokladmi
nepreukázala ich užívanie“. Navyše sťažovateľ vo svojom stanovisku z 15. novembra 2007
k rozdielom vo výmerách uviedol, že potom, ako Slovenský pozemkový fond uzavrel
nájomnú zmluvu týkajúcu sa sporných dielov s iným subjektom, „vec je v súdnom konaní“
(konanie o určenie platnosti nájomnej zmluvy vedené na Okresnom súde Humenné
pod sp. zn. 17 C 61/2007).
V tejto súvislosti hodno poukázať na fakt, že sťažovateľ ani tvrdením, ani dôkaznými
návrhmi nevyvrátil konštatovanie ministerstva pôdohospodárstva uvedené v odôvodnení
jeho odvolacieho rozhodnutia z 21. februára 2008, podľa ktorého sa sťažovateľ v stanovisku
k rozdielom vo výmerách obhospodarovaných plôch po uskutočnení kontroly na mieste
«vyjadril, že síce platnú nájomnú zmluvu na sporné diely nemá, ale aj napriek tomu ich
v roku 2007 užíval („ošetroval“). V závere tohto stanoviska sám účastník konania navrhuje,
aby do vyriešenia sporu o užívaní predmetných pozemkov nebola ani jednej strane
na sporné diely poskytnutá podpora.».
Z rekapitulovaných nesporných a z obsahu vyžiadaného spisu krajského súdu
aj preukázaných faktov je teda zrejmé, že tak správne orgány, ako aj všeobecné (správne)
súdy konajúce v sťažovateľovej veci považovali za relevantnú skutkovú náplň pojmu
„obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ aj preukázanie právneho vzťahu k pozemkom
tvoriacim sporné diely.
Podľa vlastnej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu interpretačné ponímanie pojmu „obhospodarovaná
poľnohospodárska pôda“, ktoré preferoval vo svojom rozsudku krajský súd i najvyšší súd,
predstavuje práve také právne posúdenie veci, do ktorého ústavný súd z titulu svojej
oddelenosti od systému všeobecného súdnictva nemôže zasahovať. Tento výklad totiž
bez akýchkoľvek pochybností nie je arbitrárny, keďže nepopiera účel a význam
relevantných právnych noriem upravujúcich poskytovanie jednotlivých druhov podpory
na obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy. Iba na podporu svojho formulovaného
záveru ústavný súd uvádza, že výlučné zohľadnenie faktického stavu (užívanie
alebo „ošetrovanie“ pôdy), ktorého sa zjavne sťažovateľ domáha, bez akéhokoľvek zreteľa
na právny stav by mohlo viesť k absurdným výsledkom, keď aj neoprávnený užívateľ
sporných dielov (ústavný súd tu, pravdaže, nemá na mysli sťažovateľa) by mal nárok
na predmetnú podporu. Takýto výsledok iste nie je zmyslom a účelom nielen právnych
predpisov slovenského právneho poriadku, ale ani predpisov Európskej únie,
preto ak správne orgány vyžadovali od sťažovateľa preukázanie právneho vzťahu, ktorý by
bol spôsobilý dokázať oprávnenosť užívania sporných dielov, a súdy konajúce o žalobe
sťažovateľa tento prístup akceptovali a potvrdili, nemožno ich postupu z ústavno-právneho
hľadiska nič vytknúť. V tomto svetle potom aj pracovné výkazy ako predložené dôkazné
prostriedky nemohli pre sťažovateľa privodiť priaznivejší výsledok, keďže sú spôsobilé
priamo preukázať iba faktum, nie právny vzťah sťažovateľa k sporným dielom.
Pokiaľ ide o nedoručenie správy z kontroly na mieste, sťažovateľ nespochybnil
tvrdenie ministerstva pôdohospodárstva uvedené v odôvodnení jeho žalobou napadnutého
rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že „účastník konania nevyužil možnosť uvedenú
(predtlačenú) v samotnej správe z KNM v časti E, kde sa pod poznámkami osoby
poskytujúcej informácie za žiadateľa nachádza informácia, či žiadateľ chce, aby mu bola
dodatočne zaslaná kópia správy z KNM“. Takisto treba zdôrazniť, že konateľ sťažovateľa
bol pri kontrole na mieste prítomný a správu z tejto kontroly podpísal. V nadväznosti na to
sa ako logický javí postoj ministerstva pôdohospodárstva, že „ak podľa tvrdenia účastníka
konania správa z KNM nebola úplne vypísaná, nemal ju ako štatutárny orgán zastupujúci
právnickú osobu podpisovať...“. Navyše, nedoručenie správy z kontroly na mieste v situácii,
keď sa sťažovateľ mal možnosť oboznámiť s jej obsahom, čo potvrdil jej podpisom, treba
považovať za vadu, ktorá nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3
OSP), pretože takto sťažovateľ nebol ukrátený na svojom práve vyjadriť sa k nej.
3.2 Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti ďalej namietal, že krajský súd sa
dôkazmi uvedenými v žalobe nezaoberal, pričom najvyšší súd tento postoj potvrdil.
Ústavný súd tu poukazuje na § 250i ods. 1 OSP, podľa ktorého pri preskúmavaní
zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia. Citované ustanovenie neumožňuje všeobecnému (správnemu)
súdu vykonávať dokazovanie patriace správnemu orgánu, pretože by tak došlo k zásahu
súdnej moci do sféry výkonnej moci. Súd tak môže vykonať dôkazy nevyhnutné
na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, nie na rozhodnutie o veci tvoriacej predmet
správneho konania. Výnimku predstavuje množina prípadov uvedených v § 250i ods. 2
OSP, do ktorej však sťažovateľova vec nepatrí.
3.3 Sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací nenariadil
na prejednanie odvolania sťažovateľa pojednávanie. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľa
„konal v rozpore s ustanovením § 214 ods. 1 písm. a) OSP, podľa ktorého mal obligatórne
nariadiť pojednávanie, pretože to vyžadovala potreba zopakovania a doplnenia
dokazovania navrhovaného sťažovateľom už v prvostupňovom konaní“.
Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla
bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania
nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.
Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.
Z citovaného ustanovenia je zreteľné, že sťažovateľov poukaz na § 214 ods. 1
písm. a) OSP argumentačne neobstojí, a to nielen formálno-právne. Z materiálneho hľadiska
správne súdnictvo nie je vybudované na riešení skutkového sporu medzi žalobcom
a žalovaným správnym orgánom. Sporové prvky možno identifikovať v právnom posúdení
veci, na riešenie právneho sporu však pojednávanie nie je potrebné. Správne súdnictvo má
charakter prieskumu, a to z hľadiska kritéria zákonnosti. Preto význam pojednávania
ako úkonu súdu, na ktorom sa v plnej miere uplatňuje kontradiktórnosť pri objasňovaní
skutkového pozadia prejednávanej kauzy, je v správnom súdnictve neporovnateľne menší
ako v „klasickom“ civilnom sporovom konaní. Je potom logické, ak sa v druhej inštancii
súdneho prieskumu pojednávanie v duchu právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom
súdnom poriadku nariaďuje len výnimočne a prevažne na základe úvahy samotného
odvolacieho súdu.
V sťažovateľovom prípade bolo pojednávanie nariadené a za účasti sťažovateľa
aj prebehlo v prvostupňovej fáze súdneho prieskumu, pretože sťažovateľ na ňom trval.
Za týchto okolností v spojení s dôkaznou situáciou, ktorá viedla správne orgány
k rozhodnutiu o žiadosti sťažovateľa, nemožno uvažovať o relevantnom príčinnom vzťahu
medzi základnými právami sťažovateľa zaručenými čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy,
čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a nenariadením pojednávania najvyšším súdom
ako súdom odvolacím v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku.
3.4 Napokon ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa s poukazom
sťažovateľa na iné rozhodnutia krajského súdu v obdobných veciach, v ktorých na rozdiel
od tu prerokovávanej veci krajský súd rozhodol o žalobách sťažovateľa opačne.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je jeho úlohou zjednocovať
in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b),
§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09). Na druhej strane
však diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke
za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne
odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
Z rozhodnutí krajského súdu, ktoré sťažovateľ priložil k svojej sťažnosti, však
vyplýva, že dôvody týchto rozhodnutí, ktorými bolo vyhovené žalobám sťažovateľa
podaným proti odvolacím rozhodnutiam ministerstva pôdohospodárstva v právne totožných
veciach, spočívali v nevykonaní ohliadky na mieste a v nedôslednom vykonaní krížovej
kontroly (rozsudok krajského súdu č. k. 1 S 147/2007-79 z 21. októbra 2010), v neúplnosti
predloženého administratívneho spisu (rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 157/2009-64
z 11. februára 2011) a v nemožnosti sťažovateľa oboznámiť sa so správou o kontrole
na mieste v spojení s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu (rozsudok krajského súdu č. k. 4 S 190/2009-45 z 11. februára 2011). Išlo teda
o vady, ktoré ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh a ani z vyžiadaného súdneho
spisu krajského súdu v tu prerokovávanej kauze sťažovateľa nezistil.
Rozdielnosť v rozhodovaní krajského súdu v právne podobných veciach sťažovateľa
preto podľa názoru ústavného súdu nespĺňa podmienky ústavného významu, ktorý by mohol
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k záveru o porušení označených základných
práv sťažovateľa. Aj v tejto časti je tak argumentácia sťažovateľa nedôvodná.
4. Keďže žiadnu z námietok sťažovateľa nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú
viesť pri meritórnom prerokovaní sťažnosti k záveru o porušení jeho ústavou
a medzinárodnými zmluvami garantovaných práv, odmietol sťažnosť ako celok
a nezaoberal sa ďalšími návrhmi formulovanými v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2012