Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 279/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., H, zastúpenej advokátkou

JUDr. O. Š., Advokátska kancelária, H., vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených a a 2 , a 2

Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 8. decembra

2009 v konaní sp. zn. a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., H. (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva nebyť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi zaručeného a Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti

sťažovateľa s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48

ods. 2 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -37

z 8. decembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 15. marca 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ 14. mája 2007 na predpísanom

tlačive požiadal podľa príslušných nariadení Rady (ES), ale aj podľa nariadenia vlády

Slovenskej republiky č. o podmienkach poskytovania podpory

v poľnohospodárstve formou jednotnej platby na plochu (ďalej len „

Z. z.“) a podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. o podmienkach

poskytovania podpory v poľnohospodárstve formou doplnkových národných priamych

platieb v rastlinnej výrobe P., B. (ďalej len „platobná agentúra“), o jednotnú platbu

na plochu o výmere 256,05 ha a o podporu plodín na ornej pôde o výmere 3,20 ha na rok

2007, pričom súčasťou jeho žiadosti bola aj žiadosť o vyrovnávací príspevok

na znevýhodnené oblasti na rok 2007.

Platobná agentúra rozhodnutím č. z 29. novembra 2007

rozhodla o neposkytnutí jednotnej platby na plochu a o podpore plodín na ornej pôde

v sume 5 563,70 Sk. Nevyhovujúci výrok odôvodnila naddeklaráciou výmery, na ktorú bola

požadovaná jednotná platba na plochu, a to o 66,21 ha, čo predstavuje 34,88 %.

Sťažovateľ v podanom odvolaní namietal všeobecnosť odôvodnenia prvostupňového

rozhodnutia, ako aj absenciu dôvodov nevyhovujúceho rozhodnutia. Zdôraznil,

že deklarované plochy „boli v plnom rozsahu a kvalite ošetrené. Vašim pracovníkom sme

doložili záznamy o vykonaní týchto prác. Rozdiel 66,21 ha je pre nás nepochopiteľný. Vaši

pracovníci pri návšteve u nás vykazovali rozdiel 42,37 ha. Ako nás informovali, nikto

netvrdil, že tieto plochy obrobil. Ani za našej prítomnosti zástupca spornej strany to

netvrdil, hovoril len, že oni majú na tieto plochy nájomnú zmluvu. O tom sme nevedeli,

ale to nie je dôvod na nepriznanie platby nám. Je pravda, že sme dňa 14.11.2007 podpísali

záznam-zápis, ale tento nebol úplne vypísaný a nebol nám následne zaslaný, preto nevieme

v čom je spor. Ak by niekto tvrdil, že tieto sporné plochy obrobil, malo to byť v zápise

uvedené a mal by to podpísať, aby mohol byť za toto stíhaný. Z uvedených dôvodov

žiadame, aby nám bola priznaná Jednotná platba na plochu za 256,05 ha.“.

Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

pôdohospodárstva“) rozhodnutím č. 2326/2008 z 21. februára 2008 odvolanie sťažovateľa

zamietlo a napadnuté prvostupňové rozhodnutie platobnej agentúry potvrdilo. Zistilo,

že „platobná agentúra po krížových kontrolách 2. augusta 2007 zaslala účastníkovi

konania oznámenie o nezrovnalostiach vo výmerách... V oznámení mal účastník konania

možnosť do 10 dní odo dňa doručenia upraviť prípadne potvrdiť výmeru v špecifikácii

nezrovnalostí, ktorú deklaroval v žiadosti. Účastník konania na zaslané oznámenie reagoval

a upravenú špecifikáciu nezrovnalostí 22. augusta 2007 predložil... v špecifikácii

nezrovnalostí na všetkých dieloch, na ktorých mu bola zistená nezrovnalosť potvrdil

pôvodnú výmeru, ktorú deklaroval v žiadosti. Z uvedeného dôvodu sa uskutočnila 13.

novembra 2007 KNM, ktorá zistila, že v roku 2007 sporné diely... deklarovala okrem

účastníka konania aj spoločnosť B. s. r. o., pričom ani jedna strana nevedela preukázať

relevantnými dôkazmi užívanie sporných dielov. Z uvedených dôvodov nemohla kontrolná

skupina (KS) jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov, preto bola na týchto dieloch

obidvom dotknutým stranám stanovená výmera 0,00 ha. Na základe uvedeného vznikla

účastníkovi konania nadmerná výmera... vo výške 66,21 ha.“.

Podľa názoru ministerstva pôdohospodárstva „platobná agentúra vydaním

napadnutého rozhodnutia postupovala správne. Pri vydávaní napadnutého rozhodnutia...

vychádzala z výsledkov krížových kontrol a KNM. Za účastníka konania sa KNM zúčastnil

konateľ spoločnosti Ing. J. D., ktorý správu z KNM podpísal a priložil aj svoje vyjadrenie

formou stanoviska k rozdielom vo výmerách. V priloženom stanovisku sa účastník konania

vyjadril, že síce platnú nájomnú zmluvu na sporné diely nemá, ale aj napriek tomu ich

v roku 2007 užíval... V závere tohto stanoviska sám účastník konania navrhuje, aby

do vyriešenia sporu o užívaní predmetných pozemkov nebola ani jednej strane na sporné

diely poskytnutá podpora.“.

Ministerstvo pôdohospodárstva vyhodnotilo tvrdenie sťažovateľa, že nepozná

dôvody napadnutého rozhodnutia, ako neopodstatnené, „lebo dôvody krátenia platby

vyplynuli zo zistení z uskutočnenej KNM, čo je uvedené v špecifikácii platieb, ktorá je

súčasťou napadnutého rozhodnutia“. Pokiaľ išlo o rozdiely medzi naddeklaráciou uvedenou

pracovníkmi platobnej agentúry počas konania a naddeklaráiou uvedenou v prvostupňovom

rozhodnutí, ministerstvo pôdohospodárstva poukázalo na skutočnosť, že „platobná

agentúra k uvedenej námietke v doplnenom konaní konštatuje, že zistený rozdiel –

nadmerná výmera vo výške 66,21 ha vyplynula zo zistení z uskutočnenej KNM po spočítaní

deklarovaných výmer sporných dielov, na ktorých bola obom sporným stranám priznaná

nulová výmera“.

Ministerstvo pôdohospodárstva ďalej zdôraznilo, že „sám účastník konania

v odvolaní priznáva, že správu z KNM podpísal. Z toho vyplýva, že ak podľa tvrdenia

účastníka konania správa z KNM nebola úplne vypísaná, nemal ju ako štatutárny orgán

zastupujúci právnickú osobu podpisovať, lebo v opačnom prípade musí niesť všetky

vzniknuté následky.“. Sťažovateľ taktiež „nevyužil možnosť uvedenú (predtlačenú)

v samotnej správe z KNM v časti E, kde sa pod poznámkami osoby poskytujúcej informácie

za žiadateľa nachádza informácia či žiadateľ chce, aby mu bola dodatočne zaslaná kópia

správy z KNM. Z uvedeného vyplýva, že účastník konania si pred podpísaním správy

pozorne neprečítal to, čo je v správe predtlačené.“.

Proti rozhodnutiu ministerstva pôdohospodárstva podal sťažovateľ žalobu

podľa druhej hlavy piatej časti v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V nej namietal, že dotknuté správne orgány sa

nezaoberali jeho žiadosťou o vyrovnávací príspevok na znevýhodnené oblasti na rok 2007.

Ďalej uviedol, že súčasťou jeho žiadosti o platby bol „Zoznam poľnohospodárskych

pozemkov“, ktorý „žalobcovi zaslal Pôdohospodárska platobná agentúra a kde aj ona

samotná potvrdila celkovú výmeru dielov užívaných a obhospodárovaných/užívaných

žalobcov, t. j. dielov: 4701/1, 4804/1, 5803/1, vyjmúc diel 5901/1, ktorý doplnil žalobca

v rozsahu skutočne užívanej a obhospodárenej výmery tohto dielu, t. j. 28,48 ha

a ktorého obhospodárenie, tak, ako aj všetkých vyššie uvedených dielov preukázal príkazmi

na prácu a výkaz práce..., ktoré tvorili prílohu jeho listu zo dňa 15.11.2007 (stanovisko

k rozdielom vo výmeroch)“. Sťažovateľ kritizoval, že „v špecifikácii nezrovnalostí zo dňa

02.08.2007... platobná agentúra neuviedla dôvod, na základe ktorého žalobca nemá nárok

na požadované dotácie, takže žalobca nevedel a nemohol vedieť, že o dotáciu na tie isté

diely sa uchádza iný subjekt, keďže tieto diely preukázateľne obhospodáril... a ktoré diely

a ich výmery obhospodárované a užívané žalobcom potvrdila aj... platobná agentúra“.

Napokon sťažovateľ s poukazom na čl. 28 bod 2 nariadenia Komisie (ES) č. 796/2004,

ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie krížového plnenia, modulácie

a integrovaného správneho a kontrolného systému uvedeného v nariadení Rady (ES)

č. 1782/2003, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá pre režimy priamej podpory v rámci

spoločnej poľnohospodárskej politiky a ktorým sa zavádzajú niektoré režimy podpory

pre poľnohospodárov (ďalej len „nariadenie Komisie č. 796/2004“), označil za účelové

tvrdenie ministerstva pôdohospodárstva, že správu z kontroly na mieste „nedostal preto,

že o to nepožiadal“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -37 z 8. decembra 2009 sťažovateľovu

žalobu zamietol. Po preskúmaní vyžiadaného administratívneho spisu dospel k záveru,

že „žalovaný sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu,

ktoré uviedol vo svojom odvolaní. Súd sa stotožnil s právnym záverom žalovaného,

že správny orgán prvého stupňa vychádzal pri vydávaní svojho rozhodnutia z výsledkov

krížových kontrol a kontrol na mieste. Kontrolou na mieste dňa 13.11.2007 sa zistil rozdiel

– nadmerná výmera vo výške 66,21 ha sporné diely Č. 4701/1, 4804/1, 5803/1 a 5901/1.

Tieto diely deklarovala aj spoločnosť B. spol. s r. o. Ani jedna spoločnosť nevedela

preukázať vlastníctvo alebo nájom k uvedeným dielom. Výmera 66,21 ha predstavuje

34,88% výmery a preto žalobcovi nevznikol nárok na dotácie v zmysle článku 138

nariadenia Komisie ES č. 1973/2007.“.

V odvolaní proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ namietal nesprávne obsadenie

senátu krajského súdu, pretože „predsedníčkou senátu na pojednávaní konanom dňa

8.12.2009 bola JUDr. D. F. ..., napadnutý rozsudok deklaruje senát, kde je predsedníčkou

JUDr. V. Š.“. Podľa sťažovateľa tvrdenie krajského súdu, že ministerstvo pôdohospodárstva

sa vysporiadalo so všetkými námietkami sťažovateľa, „nezodpovedá skutkovému stavu.

Žalobca vo svojom odvolaní (zo dňa 27.12.2007) nemal možnosť čokoľvek namietať,

pretože odvolaním napadnuté rozhodnutie... platobnej agentúry... neobsahovalo

odôvodnenie, ktorým by bol zrejme, jasne a zrozumiteľne odôvodnený dôvod – t. j.

naddeklarácia. Prvostupňový správny orgán sa neriadil ust.

Zb.... Dôvod tejto naddeklarácie bol zdôvodnený až žalovaným v jeho rozhodnutí, ktorého

preskúmania sa žalobca domáha.“. K záveru krajského súdu, podľa ktorého nebolo možné

v konaní jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov, sťažovateľ uviedol, že „kontrolná

skupina to nemohla určiť preto, že ju to ani nezaujímalo. Vôbec sa nezaoberala tým, kto

sporné diely skutočne obhospodáril tak, ako to vyplýva z bodu 67 Nariadenia komisie (ES)

č. 796/2004...“. Sťažovateľ tiež namietal nedoručenie kópie správy z kontroly na mieste,

pričom podľa jeho názoru, „ak by kontrolná skupina konajúca podľa Správneho poriadku

postupovala podľa jeho § 3, dospela by k nespochybniteľnému skutkovému stavu

svedčiacemu o tom, kto skutočne sporné diely obrobil“. Správne orgány sa nevysporiadali

s listom sťažovateľa z 15. novembra 2007 adresovaným platobnej agentúre, a teda „ide

o také porušenia procesných práv, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí

správnych orgánov a z ktorými sa nevysporiadal ani prvostupňový súd“.

Najvyšší súd rozsudkom z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. odvolaním

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keď dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva požiadavkám vyplývajúcim z ustanovení

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Správny poriadok“) „zodpovedá. Žalovaný pochybenie prvostupňového

správneho orgánu napravil tým, že podrobnejšie rozviedol závery, pre ktoré žalobcovi

podporu na jednotnú platbu na plochu neposkytol... a reaguje v ňom tiež na námietky

žalobcu uvedené v odvolaní.“. Najvyšší súd poukázal na fakt, že platobná agentúra

„po krížových kontrolách zistila nezrovnalosti vo výmere deklarovanej v žiadosti žalobcu,

Keďže na jej oznámenie ohľadne nezrovnalosti reagoval žalobca potvrdením výmery,

uskutočnilo sa konanie na mieste, kde bolo zistené, že sporné diely... okrem žalobcu

deklarovala aj spoločnosť B. ..., však ani jedna zo spoločností dokladmi nepreukázala ich

užívanie. Pretože kontrolná skupina nemohla určiť užívateľa, vychádzala z ustanovenia

článku 138 nariadenia Komisie (ES) 1973/2004...“. Najvyšší súd v zhode s krajským súdom

„mal z predloženého spisového materiálu za preukázané, že skutkový stav bol správnymi

orgánmi náležite zistený a správne právne posúdený. Keďže žalobca v odvolaní neuviedol

také skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku súdu prvého

stupňa, ani také právne relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal, Najvyšší súd... rozsudok krajského súdu

podľa , a veta druhá ako vecne správny

potvrdil.“.

Námietku nesprávneho obsadenia senátu krajského súdu najvyšší súd vyhodnotil

ako „nedôvodnú, pretože zo spisu krajského súdu vyplýva, že senát pojednával

a rozhodoval v zložení z predsedníčky senátu JUDr. V. Š. a členiek senátu JUDr. D. F.

a JUDr. V. S. V zápisnici o pojednávaní zo dňa 08.12.2009, kde je na druhej strane uvedené

predsedníčka senátu JUDr. D. F., ide o zrejmú nesprávnosť podľa ,

pretože JUDr. D. F. nebola predsedníčkou senátu podľa Rozvrhu práce Krajského súdu

v Bratislave na rok 2009 Spr. 3620/2008, avšak mohla byť a bola sudcom spravodajcom.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ opätovne namieta nesprávne

obsadenie senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval v jeho veci a v tom vidí porušenie

svojho základného práva zaručeného a listiny.

Sťažovateľ poukázal na dôvody svojho odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu

platobnej agentúry a uviedol, že „dôvod naddeklarácie bol zdôvodnený až druhostupňovým

správnym orgánom..., ktorého preskúmania zákonnosti sa sťažovateľ domáhal svojou

žalobou. V žalobe uvedenými dôvodmi a dôkazmi sa prvostupňový súd nevysporiadal

rovnako ako ani odvolací súd, ktorý rozhodol verejným vyhlásením rozsudku bez nariadenia

pojednávania. Odvolací súd tak konal v rozpore s ustanovením ,

podľa ktorého mal obligatórne nariadiť pojednávanie, pretože to vyžadovala potreba

zopakovania a doplnenia dokazovania navrhovaného sťažovateľom už v prvostupňovom

konaní. Odvolací súd svojim faktickým postupom porušil ústavné právo na spravodlivý

proces zahŕňajúce právo na zopakovanie, doplnenie a vykonanie dokazovania.“.

Ďalej sťažovateľ dôvodí, že najvyšší súd si osvojil názor krajského súdu,

„že kontrolná skupina nemohla jednoznačne určiť užívateľa sporných dielov. Kontrolná

skupina to nemohla určiť preto, že ju to ani nezaujímalo. Vôbec sa nezaoberala tým,

kto sporné diely skutočne obhospodáril tak, ako to vyplýva z bodu 67 Nariadenia komisie

(ES) č. 796/2004...“. Sťažovateľ tiež namieta, že nedostal správu z vykonanej kontroly

na mieste. Podľa jeho názoru „ak by kontrolná skupina konajúca podľa Správneho

poriadku postupovala podľa jeho § 3, dospela by k nespochybniteľnému skutkovému stavu

svedčiacemu o tom, kto skutočne sporné diely obrobil“.

Sťažovateľ kritizuje i vyjadrenie ministerstva pôdohospodárstva k jeho odvolaniu

proti rozsudku krajského súdu, kde sa uvádza, že hodnovernosť sťažovateľom predložených

výkazov prác „je otázna“. Pri takomto hodnotení bolo podľa sťažovateľa „zákonnou

povinnosť konajúcich orgánov zistiť, kto skutočne inkriminovanú pôdu obhospodáril.

A preto sa nemožno stotožniť ani s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu na strane 4,

1. odsek, posledná veta: Obidve sporiace sa strany sporné diely obrobili, ale jednoznačne

nepreukázali ich užívanie. Na základe čoho dospel odvolací súd k takémuto záveru?“.

Správne orgány konajúce v jeho veci podľa sťažovateľa nepostupovali v súlade

s relevantnými ustanoveniami Správneho poriadku, pretože „neboli skúmané ani výkazy

prác pracovníkov sťažovateľa a ani neboli títo pracovníci vypočutí, ako to sťažovateľ

navrhoval a nikto neskúmal, kto predmetnú poľnohospodársku pôdu skutočne obrobil“.

Napokon sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že „v identickej právnej veci sa preskúmania

rozhodnutia správnych orgánov domáhal... aj v iných konaniach vedených na KS

v Bratislave, ktorý vo všetkých prípadoch vyhovel žalobám sťažovateľa a v jednom prípade

bolo jeho rozhodnutie potvrdené aj NS SR“.

Sťažovateľ navrhuje, aby po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol

ústavný súd nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na zákonného

sudcu vyplývajúce z , , 2 SR, Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 1, 2 Listiny základných práv

a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

15.03.2011 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -37 zo dňa

08.12.2009 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

15.03.2011 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -37 zo dňa 08.12.2009

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10 000 eur (slovom: desaťtisíc eur) na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy konania vo výške 261,82 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

V alternatívnom petite sťažovateľ navrhuje rozhodnutie týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a právo na zákonného

sudcu vyplývajúce z , , 2 SR, Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 38 ods. 1, 2 Listiny základných práv

a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

15.03.2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

15.03.2011 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v Bratislave

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10 000 eur (slovom: desaťtisíc eur) na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy konania vo výške 261,82 eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K časti prvej alternatívy sťažnostného petitu napádajúcej rozsudok krajského súdu

č. k. -37 z 8. decembra 2009 ústavný súd poukazuje na citovaný čl. 127 ods. 1

, ktorý podmieňuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnostiach fyzických

osôb a právnických osôb zistením, že ochranu tam uvedeným právam a slobodám

neposkytuje iný súd. V opačnom prípade ústavný súd nemá dostatok právomoci

na poskytnutie takejto ochrany a predbežne prerokúvanú sťažnosť musí odmietnuť (ide

o tzv. princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu). Vzhľadom na to, že napadnutý

rozsudok krajského súdu bol rozhodnutím súdu prvého stupňa, mal sťažovateľ možnosť

podať proti nemu riadny opravný prostriedok – odvolanie, na základe ktorého ochranu

základným právam, ktorých porušenie v prvostupňovom konaní sťažovateľ tvrdil, bol

oprávnený poskytnúť najvyšší súd ako súd odvolací. To vylučuje právomoc ústavného súdu

konať o predloženej sťažnosti v uvedenej časti, preto v tomto rozsahu ústavný súd sťažnosť

odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Namietané porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi,

ktoré najvyšší súd odvolacím rozsudkom neodstránil, vidí sťažovateľ v nesprávnom

obsadení senátu krajského súdu, pretože na titulnej strane zápisnice o pojednávaní

nariadenom na 8. december 2009 je ako predsedníčka senátu krajského súdu uvedená

JUDr. V. Š., kým na druhej strane zápisnice je uvedená „predsedníčka senátu JUDr. D. F.

oboznamuje s obsahom žaloby...“. Najvyšší súd tento nesúlad po konfrontácii s príslušným

rozvrhom práce vysvetlil ako zrejmú nesprávnosť.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie na určitý súd, jeho funkcia nezanikla

a bol určený na prerokovanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

(). Inak vyjadrené, zákonným sudcom je sudca (samosudca alebo člen senátu)

miestne, vecne a funkčne príslušného súdu, ktorý má vo veci konať podľa rozvrhu práce

prijatého v súlade so zákonom (pozri napr. , , ,

, ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv

zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva, že zákonnosť súdu musí byť okrem iného

založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným

spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

Ústavný súd rovnako ako najvyšší súd považuje predmetnú sťažnostnú námietku

za nedôvodnú. Najvyšší súd dostatočne objasnil dôvod formálnej vnútornej rozpornosti

dotknutej zápisnice. Navyše, z vyžiadaného spisu krajského súdu ústavný súd zistil,

že JUDr. D. F. skutočne v sťažovateľovej veci bola sudcom spravodajcom, a preto zjavne

došlo k omylu na druhej strane zápisnice, kde je JUDr. F. označená ako predsedníčka

senátu, hoci úkony na pojednávaní, ktoré sú jej následné v zápisnici pripísané (oboznámenie

s obsahom žaloby, s vyjadrením žalovaného, ako aj s pripojeným administratívnym spisom),

celkom jednoznačne patria spravodajcovi v prerokovávanej veci.

Z dôvodov sťažnosti ani z obsahu spisu krajského súdu tak nevyplývajú žiadne

okolnosti, ktoré by na podklade citovaných judikovaných postojov ústavného súdu i ESĽP

signalizovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 1

a listiny po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. V tejto časti je

preto sťažnosť zjavne neopodstatnená.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a listiny, ako aj práva zaručeného dohovoru rozsudkom

najvyššieho súdu z 15. marca 2011 v konaní sp. zn. ústavný súd poukazuje

na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh podľa konštantnej

judikatúry ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu na báze konkrétnejších

výhrad v podstate namieta potvrdenie prvostupňového rozsudku krajského súdu,

ktorý neakceptoval sťažovateľovu kritiku nedostatočného zistenia skutkového stavu veci

v relevantnom správnom konaní, s následným nesprávnym právnym posúdením veci

žalovaným správnym orgánom – ministerstvom pôdohospodárstva. Okrem toho,

podľa názoru sťažovateľa bol najvyšší súd povinný na prerokovanie odvolania proti

rozsudku krajského súdu povinný nariadiť pojednávanie.

3.1 Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že najvyšší súd

napadnutým rozsudkom rozhodoval ako súd odvolací v konaní podľa druhej hlavy piatej

časti , teda v konaní o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Jednou zo základných čŕt správneho súdnictva v podobe tohto konania je zásada

preskúmania rozhodnutia a postupu správneho orgánu iba v rozsahu a z dôvodov uvedených

v žalobe (pozri napr. a ). To znamená, že aj keby rozhodnutie

alebo postup správneho orgánu vykazovali vady významné z pohľadu ich zákonnostnej

kvality, nemôže ich všeobecný (správny) súd zohľadniť, ak ich žalobca v žalobe nenamieta.

Preto dôležitou obsahovou súčasťou žaloby je podľa okrem iného aj

rozsah, v akom sa rozhodnutie a postup napáda, ako aj uvedenie dôvodov, v čom žalobca

vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Tomu zodpovedá aj stabilná

judikatúra v správnom súdnictve, podľa ktorej súd nevyhľadáva za účastníka konkrétne

dôvody nezákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa majú

tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia súdom...

(rozsudok najvyššieho súdu z 29. februára 2000 vo veci sp. zn. ).

Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že žalobca vo svojej

žalobe (č. l. 1 – 3) vymedzil tieto žalobné dôvody:

- správne orgány v jeho veci nerozhodli o celom obsahu jeho jednotnej žiadosti

zo 14. mája 2007 (chýbalo rozhodnutie o žiadosti o vyrovnávací príspevok

za znevýhodnené oblasti na rok 2007),

- platobná agentúra sama potvrdila celkovú výmeru dielov užívaných sťažovateľom,

a to v prílohe žiadosti označenej ako „Zoznam poľnohospodárskych pozemkov“,

- v špecifikácii nezrovnalostí z 2. augusta 2007 platobná agentúra „neuviedla dôvod,

na základe ktorého žalobca nemá nárok na požadované dotácie, takže žalobca nevedel

a nemohol vedieť, že o dotáciu na ‚tie isté diely‘ sa uchádza iný subjekt, keďže tieto diely

preukázateľne obhospodáril...“,

- sťažovateľ nedostal správu z kontroly na mieste tak, ako to požaduje čl. 28 bod 2

nariadenia Komisie č. 796/2004,

- sťažovateľ naznačil nesprávne právne posúdenie veci pri identifikácii obsahu pojmu

„obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ podľa nariadenia č. .

Ústavný súd vzhľadom na už popísanú zásadu súdneho prieskumu výlučne

v medziach žaloby v konaní podľa druhej hlavy piatej časti

nemôže od všeobecných (správnych) súdov v takomto konaní očakávať oficiózne

vyhľadávanie ďalších možných nedostatkov a vád v namietanom správnom konaní. Ústavný

súd preto ani nemôže priznať dôvodnosť tým námietkam predneseným sťažovateľom v jeho

sťažnosti, ktoré vybočujú z medzí jeho žaloby podanej podľa druhej hlavy piatej časti

. V opačnom prípade by ústavný súd celkom poprel zákonné

limity prieskumu v správnom súdnictve, ktoré všeobecné (správne) súdy musia rešpektovať.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodnil porušenie svojich

označených práv rozsudkom najvyššieho súdu, sa čiastočne prelínajú so žalobnými

dôvodmi doručenými krajskému súdu 5. mája 2008. Podstatný stupeň totožnosti ústavný

súd zistil pri žalobnej (i sťažnostnej) námietke týkajúcej sa posúdenia obsahu pojmu

„obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ podľa § 2 ods. 1 a 2 nariadenia č. 81/2007

Z. z., ako aj v otázke namietania nedoručenia správy z kontroly na mieste. Ostatnými

žalobnými dôvodmi sa ústavný súd nemá dôvod zaoberať, ak ich sťažovateľ nijako

v sťažnosti nenamietal. Inak by ústavný súd rozhodoval o sťažovateľovej žalobe, a nie

o jeho sťažnosti.

Podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa v sťažovateľovej veci

konajúce správne orgány museli vysporiadať s dôkazným úskalím, ktoré bolo vyvolané

skutočnosťou, že rovnaké sporné diely deklarovali ako obhospodarované dvaja odlišní

žiadatelia. Preto platobná agentúra realizovala kontrolu na mieste (13. novembra 2007),

ktorá neviedla k odstráneniu pochybností, pretože „ani jedna spoločnosť dokladmi

nepreukázala ich užívanie“. Navyše sťažovateľ vo svojom stanovisku z 15. novembra 2007

k rozdielom vo výmerách uviedol, že potom, ako Slovenský pozemkový fond uzavrel

nájomnú zmluvu týkajúcu sa sporných dielov s iným subjektom, „vec je v súdnom konaní“

(konanie o určenie platnosti nájomnej zmluvy vedené na Okresnom súde Humenné

pod sp. zn. ).

V tejto súvislosti hodno poukázať na fakt, že sťažovateľ ani tvrdením, ani dôkaznými

návrhmi nevyvrátil konštatovanie ministerstva pôdohospodárstva uvedené v odôvodnení

jeho odvolacieho rozhodnutia z 21. februára 2008, podľa ktorého sa sťažovateľ v stanovisku

k rozdielom vo výmerách obhospodarovaných plôch po uskutočnení kontroly na mieste

«vyjadril, že síce platnú nájomnú zmluvu na sporné diely nemá, ale aj napriek tomu ich

v roku 2007 užíval („ošetroval“). V závere tohto stanoviska sám účastník konania navrhuje,

aby do vyriešenia sporu o užívaní predmetných pozemkov nebola ani jednej strane

na sporné diely poskytnutá podpora.».

Z rekapitulovaných nesporných a z obsahu vyžiadaného spisu krajského súdu

aj preukázaných faktov je teda zrejmé, že tak správne orgány, ako aj všeobecné (správne)

súdy konajúce v sťažovateľovej veci považovali za relevantnú skutkovú náplň pojmu

„obhospodarovaná poľnohospodárska pôda“ aj preukázanie právneho vzťahu k pozemkom

tvoriacim sporné diely.

Podľa vlastnej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu interpretačné ponímanie pojmu „obhospodarovaná

poľnohospodárska pôda“, ktoré preferoval vo svojom rozsudku krajský súd i najvyšší súd,

predstavuje práve také právne posúdenie veci, do ktorého ústavný súd z titulu svojej

oddelenosti od systému všeobecného súdnictva nemôže zasahovať. Tento výklad totiž

bez akýchkoľvek pochybností nie je arbitrárny, keďže nepopiera účel a význam

relevantných právnych noriem upravujúcich poskytovanie jednotlivých druhov podpory

na obhospodarovanie poľnohospodárskej pôdy. Iba na podporu svojho formulovaného

záveru ústavný súd uvádza, že výlučné zohľadnenie faktického stavu (užívanie

alebo „ošetrovanie“ pôdy), ktorého sa zjavne sťažovateľ domáha, bez akéhokoľvek zreteľa

na právny stav by mohlo viesť k absurdným výsledkom, keď aj neoprávnený užívateľ

sporných dielov (ústavný súd tu, pravdaže, nemá na mysli sťažovateľa) by mal nárok

na predmetnú podporu. Takýto výsledok iste nie je zmyslom a účelom nielen právnych

predpisov slovenského právneho poriadku, ale ani predpisov Európskej únie,

preto ak správne orgány vyžadovali od sťažovateľa preukázanie právneho vzťahu, ktorý by

bol spôsobilý dokázať oprávnenosť užívania sporných dielov, a súdy konajúce o žalobe

sťažovateľa tento prístup akceptovali a potvrdili, nemožno ich postupu z ústavno-právneho

hľadiska nič vytknúť. V tomto svetle potom aj pracovné výkazy ako predložené dôkazné

prostriedky nemohli pre sťažovateľa privodiť priaznivejší výsledok, keďže sú spôsobilé

priamo preukázať iba faktum, nie právny vzťah sťažovateľa k sporným dielom.

Pokiaľ ide o nedoručenie správy z kontroly na mieste, sťažovateľ nespochybnil

tvrdenie ministerstva pôdohospodárstva uvedené v odôvodnení jeho žalobou napadnutého

rozhodnutia, v ktorom sa uvádza, že „účastník konania nevyužil možnosť uvedenú

(predtlačenú) v samotnej správe z KNM v časti E, kde sa pod poznámkami osoby

poskytujúcej informácie za žiadateľa nachádza informácia, či žiadateľ chce, aby mu bola

dodatočne zaslaná kópia správy z KNM“. Takisto treba zdôrazniť, že konateľ sťažovateľa

bol pri kontrole na mieste prítomný a správu z tejto kontroly podpísal. V nadväznosti na to

sa ako logický javí postoj ministerstva pôdohospodárstva, že „ak podľa tvrdenia účastníka

konania správa z KNM nebola úplne vypísaná, nemal ju ako štatutárny orgán zastupujúci

právnickú osobu podpisovať...“. Navyše, nedoručenie správy z kontroly na mieste v situácii,

keď sa sťažovateľ mal možnosť oboznámiť s jej obsahom, čo potvrdil jej podpisom, treba

považovať za vadu, ktorá nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3

), pretože takto sťažovateľ nebol ukrátený na svojom práve vyjadriť sa k nej.

3.2 Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti ďalej namietal, že krajský súd sa

dôkazmi uvedenými v žalobe nezaoberal, pričom najvyšší súd tento postoj potvrdil.

Ústavný súd tu poukazuje na , podľa ktorého pri preskúmavaní

zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania

napadnutého rozhodnutia. Citované ustanovenie neumožňuje všeobecnému (správnemu)

súdu vykonávať dokazovanie patriace správnemu orgánu, pretože by tak došlo k zásahu

súdnej moci do sféry výkonnej moci. Súd tak môže vykonať dôkazy nevyhnutné

na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, nie na rozhodnutie o veci tvoriacej predmet

správneho konania. Výnimku predstavuje množina prípadov uvedených v § 250i ods. 2

, do ktorej však sťažovateľova vec nepatrí.

3.3 Sťažovateľ namietal aj skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací nenariadil

na prejednanie odvolania sťažovateľa pojednávanie. Najvyšší súd tak podľa sťažovateľa

„konal v rozpore s ustanovením , podľa ktorého mal obligatórne

nariadiť pojednávanie, pretože to vyžadovala potreba zopakovania a doplnenia

dokazovania navrhovaného sťažovateľom už v prvostupňovom konaní“.

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla

bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania

nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.

Ustanovenia § 214 ods. 1, 4 a 5 sa v konaní podľa tejto časti nepoužijú.

Z citovaného ustanovenia je zreteľné, že sťažovateľov poukaz na § 214 ods. 1

písm. a) argumentačne neobstojí, a to nielen formálno-právne. Z materiálneho hľadiska

správne súdnictvo nie je vybudované na riešení skutkového sporu medzi žalobcom

a žalovaným správnym orgánom. Sporové prvky možno identifikovať v právnom posúdení

veci, na riešenie právneho sporu však pojednávanie nie je potrebné. Správne súdnictvo má

charakter prieskumu, a to z hľadiska kritéria zákonnosti. Preto význam pojednávania

ako úkonu súdu, na ktorom sa v plnej miere uplatňuje kontradiktórnosť pri objasňovaní

skutkového pozadia prejednávanej kauzy, je v správnom súdnictve neporovnateľne menší

ako v „klasickom“ civilnom sporovom konaní. Je potom logické, ak sa v druhej inštancii

súdneho prieskumu pojednávanie v duchu právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom

súdnom poriadku nariaďuje len výnimočne a prevažne na základe úvahy samotného

odvolacieho súdu.

V sťažovateľovom prípade bolo pojednávanie nariadené a za účasti sťažovateľa

aj prebehlo v prvostupňovej fáze súdneho prieskumu, pretože sťažovateľ na ňom trval.

Za týchto okolností v spojení s dôkaznou situáciou, ktorá viedla správne orgány

k rozhodnutiu o žiadosti sťažovateľa, nemožno uvažovať o relevantnom príčinnom vzťahu

medzi základnými právami sťažovateľa zaručenými a ,

čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a nenariadením pojednávania najvyšším súdom

ako súdom odvolacím v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku.

3.4 Napokon ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa s poukazom

sťažovateľa na iné rozhodnutia krajského súdu v obdobných veciach, v ktorých na rozdiel

od tu prerokovávanej veci krajský súd rozhodol o žalobách sťažovateľa opačne.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je jeho úlohou zjednocovať

in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona

č. o súdoch v znení neskorších predpisov [, ,

§ 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b) zákona o súdoch] patrí najvyššiemu súdu (m. m.

, , , , ). Na druhej strane

však diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke

za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne

odôvodniť, je ústavne neudržateľná (, m. m. , ,

).

Z rozhodnutí krajského súdu, ktoré sťažovateľ priložil k svojej sťažnosti, však

vyplýva, že dôvody týchto rozhodnutí, ktorými bolo vyhovené žalobám sťažovateľa

podaným proti odvolacím rozhodnutiam ministerstva pôdohospodárstva v právne totožných

veciach, spočívali v nevykonaní ohliadky na mieste a v nedôslednom vykonaní krížovej

kontroly (rozsudok krajského súdu č. k. -79 z 21. októbra 2010), v neúplnosti

predloženého administratívneho spisu (rozsudok krajského súdu č. k. -64

z 11. februára 2011) a v nemožnosti sťažovateľa oboznámiť sa so správou o kontrole

na mieste v spojení s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia žalovaného správneho

orgánu (rozsudok krajského súdu č. k. -45 z 11. februára 2011). Išlo teda

o vady, ktoré ústavný súd z obsahu sťažnosti ani z jej príloh a ani z vyžiadaného súdneho

spisu krajského súdu v tu prerokovávanej kauze sťažovateľa nezistil.

Rozdielnosť v rozhodovaní krajského súdu v právne podobných veciach sťažovateľa

preto podľa názoru ústavného súdu nespĺňa podmienky ústavného významu, ktorý by mohol

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie viesť k záveru o porušení označených základných

práv sťažovateľa. Aj v tejto časti je tak argumentácia sťažovateľa nedôvodná.

4. Keďže žiadnu z námietok sťažovateľa nevyhodnotil ústavný súd ako spôsobilú

viesť pri meritórnom prerokovaní sťažnosti k záveru o porušení jeho

a medzinárodnými zmluvami garantovaných práv, odmietol sťažnosť ako celok

a nezaoberal sa ďalšími návrhmi formulovanými v petite sťažnosti (zrušenie napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov, finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2012