Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 323/2012
PDF · 142.66 KB
No categories available
I. ÚS 323/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. júna 2012 predbežne
prerokoval sťažnosť spoločnosti J. – SK, s. r. o., V., zastúpenej advokátkou JUDr. M. G.,
K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Košice
č. 9818301/1/410832/2012 z 8. marca 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti J. – SK, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. mája
2012 doručená sťažnosť spoločnosti J. – SK, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Daňového úradu
Košice (ďalej len „daňový úrad“) č. 9818301/1/410832/2012 z 8. marca 2012 (ďalej len
,,napadnuté rozhodnutie“).
2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozhodnutím daňový
úrad nevyhovel žiadosti sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania
proti rozhodnutiu č. 738/230/19615/11/PekZ zo 4. augusta 2011. Sťažovateľka v sťažnosti
uviedla, že jej «,... bývalý konateľ M. V. udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú moc p. D. B.j,
ktorá následne udelila substitučné plnomocenstvo OZ D. R. a S. R. (ďalej len ,,DRSR“).
Po tom, čo bolo substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval
oznámením, v ktorom uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre OZ DRSR neakceptuje
z dôvodu, že plná moc pre zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola
do toho času na daňový úrad doručená.
V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový
úrad postupoval v rozpore s ust. § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb., ... v uvedenom
prípade išlo o odstrániteľný nedostatok, keďže riadne úradne overené plnomocenstvo
udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle § 20 ods. 9 zákona č.
511/1992 Zb. mohlo byť doložené, čím by zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného
plnomocenstva udeleného OZ DRSR. Postupom daňového úradu však bola táto možnosť
sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR.»
3. V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup
daňového úradu jej mala vzniknúť ujma v tom, že jej ďalšie podanie, ktorým bolo odvolanie
proti rozhodnutiu č. 738/230/19615/11/PekZ zo 4. augusta 2011, ktoré podalo OZ DRSR.
Za sťažovateľku, bolo daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že bolo podané osobou na to
nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), o čom bola sťažovateľka
vyrozumená oznámením.
4. Následne sťažovateľka požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na podanie
odvolania, o ktorej rozhodol daňový úrad sťažnosťou napadnutým rozhodnutím tak, že tejto
nevyhovel, keďže nedodržala lehotu ustanovenú zákonom na podanie žiadosti o odpustenie
zmeškanej lehoty, v zákonom ustanovenej lehote neurobila aj zmeškaný úkon
a nepreukázala existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie zmeškanej lehoty.
5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou
daňového úradu poskytnúť jej v danom prípade reálnu možnosť uplatniť svoje práva,
a to výzvou na odstránenie nedostatkov podania podľa § 20 ods. 9 zákona č. 511/1992 Zb.,
a namieta tiež postup a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadosti o odpustenie
zmeškania lehoty. Argumentuje aj tým, že skutkovo a právne úplne totožnej žiadosti iného
daňového subjektu bolo miestne príslušným správcom dane (bývalým Daňovým úradom
Trebišov) vyhovené. Takýto postup, navyše bez náležitého odôvodnenia, predstavuje podľa
sťažovateľky porušenie princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.
V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju podáva „už v tomto
štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov
neexistuje v kontexte ust. § 248 zákona č. 99/1963 Zb. a čl. 46 ods. 2 Ústavy SR
jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona
č. 511/1992 Zb. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa § 247 a nasl. zákona č.
99/1963 Zb., čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský
súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že
žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom,
za súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127
Ústavy SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2
zákona č. 38/1993 Z. z. a sťažovateľ by tým prišiel o akúkoľvek možnosť domáhať
sa preskúmania a nápravy nezákonného postupu a rozhodovania daňového úradu ako
porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné podanie žaloby o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie
základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za jediný možný postup, v rámci
ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených
práv postupom a rozhodnutím daňového úradu a aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil
vec na ďalšie konanie. Taktiež žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
10. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a rozhodnutia
daňového úradu v jej daňovej veci najmä z hľadiska rešpektovania ňou označených
základných práv zaručených ústavou a práva zaručeného dohovorom, v dôsledku tvrdeného
porušenia ktorých sa domáhala ochrany ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním
žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia všeobecným súdom.
Sťažovateľka takto vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva
orgány súdneho typu (miestne príslušný správny súd a ústavný súd), čo nie je
v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska
akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí
v tej istej veci (IV. ÚS 142/2010). Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať
sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia o odpustení zmeškanej
lehoty v danom prípade prípustná, t. j. či nejde o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom
preskúmania súdom (v zmysle § 250d ods. 3 v spojení s § 248 Občianskeho súdneho
poriadku), keďže sa ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne príslušný
správny súd. V danom prípade rozhodnutie (či už procesné alebo meritórne) miestne
príslušného správneho súdu predchádza (vzhľadom na princíp subsidiarity) uplatneniu
právomoci ústavného súdu, a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu
ešte pred rozhodnutím tohto súdu o správnej žalobe sťažovateľky za predčasné.
11. Ak sa preto sťažovateľka za tejto situácie domáhala ochrany svojich práv jednak
na všeobecnom súde (bod 5) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá
pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude
najprv rozhodovať všeobecný súd. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09,
I. ÚS 178/2010, I. ÚS 138/2011, I. ÚS 66/2012), že v prípade podania opravného
prostriedku (prípadne žaloby v rámci správneho súdnictva) a súbežne podanej ústavnej
sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto
opravnom prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie
takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva
z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Českej republike, sťažnosť
č. 46129/99, body 51, 53 a 54, alebo vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť
č. 31419/04, body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom.
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis
ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. júna 2012