Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 313/2012
PDF · 214.06 KB
No categories available
III. ÚS 313/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22. augusta 2011
v konaní sp. zn. 14 Co 27/2011 a jeho postupom v tomto konaní a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2012 v konaní sp. zn. 6 Cdo 71/2012 a jeho
postupom v tomto konaní a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012
doručená sťažnosť JUDr. P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 22. augusta 2011 v konaní sp. zn.
14 Co 27/2011 a jeho postupom v tomto konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. apríla 2012 v konaní sp. zn. 6 Cdo 71/2012 a jeho
postupom v tomto konaní.
Z obsahu sťažnosti a jej prílohy, ktorú tvorí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
ako súdu dovolacieho, ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konania o ochranu
osobnosti vedeného Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
6 C 36/2010. Okresný súd uznesením č. k. 6 C 36/2010-38 z 29. novembra 2010 nepriznal
sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd
(uznesením z 22. augusta 2011 v konaní sp. zn. 14 Co 27/2011) prvostupňové uznesenie
potvrdil, pretože sťažovateľ „dostatočne nepreukázal splnenie zákonných predpokladov
pre oslobodenie od súdnych poplatkov, teda také svoje pomery, ktoré by umožňovali priznať
mu toto oslobodenie“. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ „neuniesol v tomto smere
dôkaznú povinnosť, keď rozhodnutie úradu práce o jeho zaradení do evidencie uchádzačov
o zamestnanie, rodné listy detí, ani kópie technických preukazov motorových vozidiel
bez ďalšieho nepreukazujú, že je v takej tiesnivej a nepriaznivej finančnej a sociálnej
situácii, ktorá by odôvodňovala záver, že zaplatením súdneho poplatku sa žalobu bude
ohrozené uspokojovanie jeho základných životných potrieb“.
Potvrdzujúce odvolacie uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním,
ktoré odôvodnil vadou odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
ku ktorej „malo dôjsť nesprávnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho
nepreskúmateľnosťou, pretože sa v ňom neuvádza, ako si má zabezpečiť základné životné
potreby“.
Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľa uznesením z 30. apríla 2012
v konaní sp. zn. 6 Cdo 71/2012 odmietol, pretože z obsahu relevantných súdnych spisov
zistil, že „v súvislosti s rozhodovaním o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych
poplatkov nebola postupom odvolacieho ani prvostupňového súdu znemožnená žalobcovi
realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva.
Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať ani samotné rozhodnutie
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového súdu o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi z dôvodu nepreukázania takých pomerov,
ktoré by umožňovali vyhovieť jeho žiadosti. Aj pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie
od súdnych poplatkov treba rozlišovať medzi povinnosťou účastníka tvrdiť rozhodné
skutočnosti (osobné, sociálne a majetkové pomery) a povinnosťou preukázať vierohodným
spôsobom svoje pomery (dôkazné bremeno). Nestačí preto len tvrdiť pomery odôvodňujúce
priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ale je dôležité ich aj preukázať. Neunesenie
dôkazného bremena účastníkom, ktorý žiada o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,
má za následok nepriaznivé rozhodnutie. Pokiaľ odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie
nepreukázaním takých pomerov žalobcu, ktoré by umožňovali priznať mu oslobodenie
od súdnych poplatkov poukazujúc na to, že predložené listinné dôkazy bez ďalšieho
na takýto záver nepostačujú, nemal dovolací súd dôvod mu v tomto smere niečo vyčítať.
Odvolací súd vyžadovaním preukázania pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov postupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami
o dôkaznej povinnosti účastníka konania a neprekročil limity stanovené v ustanovení § 138
O. s. p. Keďže odvolací súd svoj záver o neunesení dôkaznej povinnosti žalobcom tiež
stručne, jasne a presvedčivo odôvodnil, spĺňalo jeho rozhodnutie aj požiadavku
preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že okresnému súdu predložil
vyplnené tlačivo na účely oslobodenia od súdnych poplatkov „s tým, že predložil i doklad
o tom, že je dlhodobo nezamestnaný a vedený na úrade práce, ako aj vyhlásenie o tom,
že nevlastní nehnuteľnosti, hnuteľný majetok väčšej hodnoty, peniaze v bankách a pod.“.
Podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutí súdov vo veci jeho neoslobodenia od súdnych
poplatkov „vyplýva, že ten, kto je nezamestnaný, nemá žiaden majetok, nemá žiaden príjem,
nemá žiadne peniaze má obísť všetky správy katastrov, všetky policajné dopravné
inšpektoráty, obchodné registre, stredisko cenných papierov a tých požiadať vydanie
potvrdenia. Z čoho má zaplatiť poplatky tam uvedené nie je, pričom takéto poplatky môžu
vyjsť do niekoľko tisíc Eur. Dobre súdy vedia, že takéto potvrdenia sa vydávajú za poplatky.
Podľa uvedených rozhodnutí osoba, ktorá nemá žiaden príjem nemá majetok si žije
v uspokojivej finančnej a sociálnej situácii.“.
Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí a poukazuje
na skutočnosť, že „ani jeden zo súdov nesporoval skutočnosť, že navrhovateľ je
nezamestnaný od roku 2009, nepoberá žiaden príjem, nemá majetok, má mal. deti,
ktoré nemajú žiaden príjem. Napriek tomu usúdil, že navrhovateľ nie je v takej tiesnivej
situácii a nepriaznivej finančnej a sociálnej situácii, ktorá by odôvodňovala záver,
že zaplatením súdneho poplatku za žalobu bude ohrozené uspokojenie základných životných
potrieb.“.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v jeho veci
takto nálezom rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P., bytom P., s adresou na doručovanie B.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k.
14 Co 27/2011 a jeho uznesením z 22.8.2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod č. 6 Cdo 71/2012, zo dňa 30.4.2012 porušené bolo.
Uznesenie NS SR pod sp. zn. 6 Cdo 71/2012 z 30.4.2012 a uznesenie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 14 Co 27/2011 z 22.8.2011 zrušuje a vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
Ústavný súd priznáva sťažovateľovi JUDr. P. P. primerané finančné zadosťučinenie
v sume 2.000,- Eur, ktoré je povinný NS SR vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Sťažovateľ pre ústavný súd záväzným (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)
spôsobom určil rozsah prieskumu tak, že mu má podliehať odvolacie rozhodnutie krajského
súdu a jeho postup v odvolacom konaní a súčasne dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu
a jeho postup v dovolacom konaní.
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu vychádza z názoru, že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom
lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne
okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke
nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.)
(napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 184/09, IV. ÚS 49/2010).
Ústavný súd preto v časti namietajúcej postup a uznesenie krajského súdu ako súdu
odvolacieho nepovažoval predloženú sťažnosť za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom
na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Zároveň však ústavný súd dodáva, že sťažovateľ nesplnil svoju povinnosť
vyplývajúcu z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože k sťažnosti nepripojil kópiu
právoplatného rozhodnutia krajského súdu, ktoré touto sťažnosťou napáda.
Napriek identifikovanej vade sťažnosti ústavný súd z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho zistil podstatné závery potvrdzujúceho
uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho, a preto vzhľadom na výrok svojho
uznesenia z predbežného prerokovania sťažnosti zohľadňujúc súčasne požiadavky procesnej
ekonómie nevyzýval sťažovateľa na doplnenie uvedenej chýbajúcej náležitosti.
2. Cez prizmu skúmania esenciálnych náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy považuje ústavný súd za potrebné ďalej poukázať na § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie
na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Sťažovateľ k sťažnosti nepriložil žiadne splnomocnenie na zastupovanie
kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní o jeho sťažnosti.
Na margo vyjadrenia sťažovateľa nachádzajúceho sa na strane 2 sťažnosti o tom,
že je „osobou s ukončeným právnickým vzdelaním“, ústavný súd odkazuje na svoj právny
názor judikovaný vo veci sp. zn. II. ÚS 35/99, podľa ktorého „osoba, ktorá nie je
advokátom podľa zákona o advokácii ani komerčným právnikom podľa zákona
o komerčných právnikoch, nespĺňa podmienku ustanovenú § 22 zákona č. 38/1993 Z. z.
v znení neskorších predpisov (v súčasnosti § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pozn.)
ani vtedy, ak má právnické vzdelanie“.
Ústavný súd v prípadoch zistenia nedostatku v právnom zastúpení sťažovateľa
pristupuje k výzve na odstránenie tejto prekážky konania, v sťažovateľovom prípade však
tento procesný postup nezvolil rešpektujúc kritérium hospodárnosti konania. Vzhľadom
na ďalej uvedené právne závery by totiž ani prípadné odstránenie prekážky nedostatočného
právneho zastúpenia sťažovateľa nemohlo podľa názoru ústavného súdu viesť k prijatiu
jeho sťažnosti na ďalšie konanie.
3. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že okresný
súd, krajský súd i najvyšší súd dospeli k záveru, že sťažovateľ ako žiadateľ o oslobodenie
od súdnych poplatkov neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdení, na ktorých svoju
žiadosť založil. Pritom z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu možno vyvodiť,
že prílohami sťažovateľovej žiadosti bolo rozhodnutie príslušného správneho orgánu o jeho
zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rodné listy jeho detí a kópie technických
preukazov motorových vozidiel. Túto skutočnosť sťažovateľ v sťažnosti nespochybnil.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Pri vymedzenom postavení ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom je
potrebné uzavrieť, že už identifikované dôkazy, na ktorých sťažovateľ založil žiadosť
o oslobodenie od súdnych poplatkov, nehodnotil krajský súd ani najvyšší súd arbitrárne,
pretože rozhodnutie o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rodné listy detí
a kópie technických preukazov motorových vozidiel sú spôsobilé podať obraz iba o určitej
do úvahy prichádzajúcej časti majetkovej základne účastníka konania žiadajúceho
o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Navyše, sťažovateľ nepriložil k svojej sťažnosti žiadne dôkazy o tvrdeniach,
na ktorých založil svoj sťažnostný petit. Ústavnému súdu ani nenavrhol vykonanie dôkazov,
ktoré by podľa jeho názoru boli spôsobilé preukázať relevantné dôvody. Argumentácia
sťažovateľa sa tak dostáva do polohy iba tvrdenia stojaceho v rozpore so závermi krajského
súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd nemôže svoje prípadné uznesenie o prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie založiť iba na nepreukázaných tvrdeniach sťažovateľa, ale musí ho oprieť
aj o relevantné dôkazy signalizujúce aspoň možnosť zistenia porušenia označených práv
sťažovateľa pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti.
V popísaných okolnostiach sa tak predložená sťažnosť na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnená, čo je podľa ustálenej judikatúry
ústavného súdu dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť (I. ÚS 4/00).
4. Predložená sťažnosť nespĺňa predpísané náležitosti (body 1 a 2), podstatné
pre rozhodnutie ústavného súdu však bolo zistenie jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 3),
preto sťažnosť odmietol ako celok. Vzhľadom na to už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutých uznesení,
priznanie finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. júla 2012