Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 313/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., P., vo veci namietaného porušenia základného

práva zaručeného a Listiny

základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave z 22. augusta 2011

v konaní sp. zn. a jeho postupom v tomto konaní a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2012 v konaní sp. zn. a jeho

postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2012

doručená sťažnosť JUDr. P. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 22. augusta 2011 v konaní sp. zn.

a jeho postupom v tomto konaní a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. apríla 2012 v konaní sp. zn. a jeho

postupom v tomto konaní.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy, ktorú tvorí napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

ako súdu dovolacieho, ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konania o ochranu

osobnosti vedeného Okresným súdom Pezinok (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

. Okresný súd uznesením č. k. -38 z 29. novembra 2010 nepriznal

sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd

(uznesením z 22. augusta 2011 v konaní sp. zn. ) prvostupňové uznesenie

potvrdil, pretože sťažovateľ „dostatočne nepreukázal splnenie zákonných predpokladov

pre oslobodenie od súdnych poplatkov, teda také svoje pomery, ktoré by umožňovali priznať

mu toto oslobodenie“. Podľa názoru krajského súdu sťažovateľ „neuniesol v tomto smere

dôkaznú povinnosť, keď rozhodnutie úradu práce o jeho zaradení do evidencie uchádzačov

o zamestnanie, rodné listy detí, ani kópie technických preukazov motorových vozidiel

bez ďalšieho nepreukazujú, že je v takej tiesnivej a nepriaznivej finančnej a sociálnej

situácii, ktorá by odôvodňovala záver, že zaplatením súdneho poplatku sa žalobu bude

ohrozené uspokojovanie jeho základných životných potrieb“.

Potvrdzujúce odvolacie uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním,

ktoré odôvodnil vadou odňatia možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ku ktorej „malo dôjsť nesprávnosťou rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho

nepreskúmateľnosťou, pretože sa v ňom neuvádza, ako si má zabezpečiť základné životné

potreby“.

Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľa uznesením z 30. apríla 2012

v konaní sp. zn. odmietol, pretože z obsahu relevantných súdnych spisov

zistil, že „v súvislosti s rozhodovaním o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych

poplatkov nebola postupom odvolacieho ani prvostupňového súdu znemožnená žalobcovi

realizácia tých procesných práv, ktoré mu dáva.

Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať ani samotné rozhodnutie

odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie prvostupňového súdu o nepriznaní

oslobodenia od súdnych poplatkov žalobcovi z dôvodu nepreukázania takých pomerov,

ktoré by umožňovali vyhovieť jeho žiadosti. Aj pri rozhodovaní o návrhu na oslobodenie

od súdnych poplatkov treba rozlišovať medzi povinnosťou účastníka tvrdiť rozhodné

skutočnosti (osobné, sociálne a majetkové pomery) a povinnosťou preukázať vierohodným

spôsobom svoje pomery (dôkazné bremeno). Nestačí preto len tvrdiť pomery odôvodňujúce

priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ale je dôležité ich aj preukázať. Neunesenie

dôkazného bremena účastníkom, ktorý žiada o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov,

má za následok nepriaznivé rozhodnutie. Pokiaľ odvolací súd odôvodnil svoje rozhodnutie

nepreukázaním takých pomerov žalobcu, ktoré by umožňovali priznať mu oslobodenie

od súdnych poplatkov poukazujúc na to, že predložené listinné dôkazy bez ďalšieho

na takýto záver nepostačujú, nemal dovolací súd dôvod mu v tomto smere niečo vyčítať.

Odvolací súd vyžadovaním preukázania pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov postupoval v súlade s príslušnými procesnými ustanoveniami

o dôkaznej povinnosti účastníka konania a neprekročil limity stanovené v ustanovení § 138

Keďže odvolací súd svoj záver o neunesení dôkaznej povinnosti žalobcom tiež

stručne, jasne a presvedčivo odôvodnil, spĺňalo jeho rozhodnutie aj požiadavku

preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdí, že okresnému súdu predložil

vyplnené tlačivo na účely oslobodenia od súdnych poplatkov „s tým, že predložil i doklad

o tom, že je dlhodobo nezamestnaný a vedený na úrade práce, ako aj vyhlásenie o tom,

že nevlastní nehnuteľnosti, hnuteľný majetok väčšej hodnoty, peniaze v bankách a pod.“.

Podľa názoru sťažovateľa z rozhodnutí súdov vo veci jeho neoslobodenia od súdnych

poplatkov „vyplýva, že ten, kto je nezamestnaný, nemá žiaden majetok, nemá žiaden príjem,

nemá žiadne peniaze má obísť všetky správy katastrov, všetky policajné dopravné

inšpektoráty, obchodné registre, stredisko cenných papierov a tých požiadať vydanie

potvrdenia. Z čoho má zaplatiť poplatky tam uvedené nie je, pričom takéto poplatky môžu

vyjsť do niekoľko tisíc Eur. Dobre súdy vedia, že takéto potvrdenia sa vydávajú za poplatky.

Podľa uvedených rozhodnutí osoba, ktorá nemá žiaden príjem nemá majetok si žije

v uspokojivej finančnej a sociálnej situácii.“.

Sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí a poukazuje

na skutočnosť, že „ani jeden zo súdov nesporoval skutočnosť, že navrhovateľ je

nezamestnaný od roku 2009, nepoberá žiaden príjem, nemá majetok, má mal. deti,

ktoré nemajú žiaden príjem. Napriek tomu usúdil, že navrhovateľ nie je v takej tiesnivej

situácii a nepriaznivej finančnej a sociálnej situácii, ktorá by odôvodňovala záver,

že zaplatením súdneho poplatku za žalobu bude ohrozené uspokojenie základných životných

potrieb.“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v jeho veci

takto nálezom rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa JUDr. P. P., bytom P., s adresou na doručovanie B.,

na súdnu ochranu podľa SR a Listiny základných práv

a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní č. k.

a jeho uznesením z 22.8.2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod č. , zo dňa 30.4.2012 porušené bolo.

Uznesenie NS SR pod sp. zn. z 30.4.2012 a uznesenie Krajského súdu

v Bratislave č. k. z 22.8.2011 zrušuje a vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi JUDr. P. P. primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2.000,- Eur, ktoré je povinný NS SR vyplatiť do 2 mesiacov odo dňa nadobudnutia

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ pre ústavný súd záväzným ( )

spôsobom určil rozsah prieskumu tak, že mu má podliehať odvolacie rozhodnutie krajského

súdu a jeho postup v odvolacom konaní a súčasne dovolacie rozhodnutie najvyššieho súdu

a jeho postup v dovolacom konaní.

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu odvolacieho súdu vychádza z názoru, že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

možno takúto sťažnosť považovať za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom

lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Bulena a spol. proti Českej republike a rozhodnutie uverejnené v Zbierke

nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky; zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.)

(napr. , , ).

Ústavný súd preto v časti namietajúcej postup a uznesenie krajského súdu ako súdu

odvolacieho nepovažoval predloženú sťažnosť za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom

na skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.

Zároveň však ústavný súd dodáva, že sťažovateľ nesplnil svoju povinnosť

vyplývajúcu z , pretože k sťažnosti nepripojil kópiu

právoplatného rozhodnutia krajského súdu, ktoré touto sťažnosťou napáda.

Napriek identifikovanej vade sťažnosti ústavný súd z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho zistil podstatné závery potvrdzujúceho

uznesenia krajského súdu ako súdu odvolacieho, a preto vzhľadom na výrok svojho

uznesenia z predbežného prerokovania sťažnosti zohľadňujúc súčasne požiadavky procesnej

ekonómie nevyzýval sťažovateľa na doplnenie uvedenej chýbajúcej náležitosti.

2. Cez prizmu skúmania esenciálnych náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

považuje ústavný súd za potrebné ďalej poukázať na zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého sa k návrhu na začatie konania musí pripojiť splnomocnenie

na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Sťažovateľ k sťažnosti nepriložil žiadne splnomocnenie na zastupovanie

kvalifikovaným právnym zástupcom v konaní o jeho sťažnosti.

Na margo vyjadrenia sťažovateľa nachádzajúceho sa na strane 2 sťažnosti o tom,

že je „osobou s ukončeným právnickým vzdelaním“, ústavný súd odkazuje na svoj právny

názor judikovaný vo veci sp. zn. , podľa ktorého „osoba, ktorá nie je

advokátom podľa zákona o advokácii ani komerčným právnikom podľa zákona

o komerčných právnikoch, nespĺňa podmienku ustanovenú

v znení neskorších predpisov (v súčasnosti , pozn.)

ani vtedy, ak má právnické vzdelanie“.

Ústavný súd v prípadoch zistenia nedostatku v právnom zastúpení sťažovateľa

pristupuje k výzve na odstránenie tejto prekážky konania, v sťažovateľovom prípade však

tento procesný postup nezvolil rešpektujúc kritérium hospodárnosti konania. Vzhľadom

na ďalej uvedené právne závery by totiž ani prípadné odstránenie prekážky nedostatočného

právneho zastúpenia sťažovateľa nemohlo podľa názoru ústavného súdu viesť k prijatiu

jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

3. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že okresný

súd, krajský súd i najvyšší súd dospeli k záveru, že sťažovateľ ako žiadateľ o oslobodenie

od súdnych poplatkov neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa tvrdení, na ktorých svoju

žiadosť založil. Pritom z dovolacieho uznesenia najvyššieho súdu možno vyvodiť,

že prílohami sťažovateľovej žiadosti bolo rozhodnutie príslušného správneho orgánu o jeho

zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rodné listy jeho detí a kópie technických

preukazov motorových vozidiel. Túto skutočnosť sťažovateľ v sťažnosti nespochybnil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Pri vymedzenom postavení ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom je

potrebné uzavrieť, že už identifikované dôkazy, na ktorých sťažovateľ založil žiadosť

o oslobodenie od súdnych poplatkov, nehodnotil krajský súd ani najvyšší súd arbitrárne,

pretože rozhodnutie o zaradení do evidencie uchádzačov o zamestnanie, rodné listy detí

a kópie technických preukazov motorových vozidiel sú spôsobilé podať obraz iba o určitej

do úvahy prichádzajúcej časti majetkovej základne účastníka konania žiadajúceho

o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Navyše, sťažovateľ nepriložil k svojej sťažnosti žiadne dôkazy o tvrdeniach,

na ktorých založil svoj sťažnostný petit. Ústavnému súdu ani nenavrhol vykonanie dôkazov,

ktoré by podľa jeho názoru boli spôsobilé preukázať relevantné dôvody. Argumentácia

sťažovateľa sa tak dostáva do polohy iba tvrdenia stojaceho v rozpore so závermi krajského

súdu a najvyššieho súdu. Ústavný súd nemôže svoje prípadné uznesenie o prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie založiť iba na nepreukázaných tvrdeniach sťažovateľa, ale musí ho oprieť

aj o relevantné dôkazy signalizujúce aspoň možnosť zistenia porušenia označených práv

sťažovateľa pri meritórnom prerokovaní jeho sťažnosti.

V popísaných okolnostiach sa tak predložená sťažnosť na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnená, čo je podľa ustálenej judikatúry

ústavného súdu dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť ().

4. Predložená sťažnosť nespĺňa predpísané náležitosti (body 1 a 2), podstatné

pre rozhodnutie ústavného súdu však bolo zistenie jej zjavnej neopodstatnenosti (bod 3),

preto sťažnosť odmietol ako celok. Vzhľadom na to už nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa formulovanými v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutých uznesení,

priznanie finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012