Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 35/99
PDF · 73.07 KB
No categories available
II. ÚS 35/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd v senáte na neverejnom zasadnutí 13. júla 1999 vo veci
navrhovateľa , bytom , pre
porušenie práva podľa čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Najvyšším súdom Slovenskej republiky takto
rozhodol:
Konanie o podnete z a s t a v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky dňa 5. mája 1999 prijal na ďalšie konanie
podnet na začatie konania vo veci vyslovenia porušenia jeho
práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň a porušenia rovnosti ľudí v ich
právach podľa čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
V rámci prípravy konania o veci samej (§ 12 ods. 1 Spravovacieho
a rokovacieho poriadku Ústavného súdu Slovenskej republiky) bol navrhovateľ
vyzvaný, aby súdu doručil plnú moc na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,
pretože podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v platnom znení musí byť podnecovateľ po
prijatí podnetu v konaní pred ústavným súdom zastúpený advokátom alebo
komerčným právnikom, označil dôkazy (rozhodnutie súdu) o tom, že Slovenská
komora advokátov neuznala jeho právo na vzdelanie získané na VŠ ZNB a v dôsledku
toho ho odmietla zapísať do zoznamu čakateľov, a dôkaz o tom, že sa pred podaním
návrhu na ústavný súd pokúsil domôcť ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Podnecovateľ dňa 25. júna 1999 ústavnému súdu oznámil, že „by bolo pre neho
dehonestujúce (a zbytočne nákladné), ak by sa nechal zastupovať iným právnikom aj
napriek tomu, že je absolventom práv ukončených rigoróznou skúškou na Univerzite
Komenského v Bratislave. Výklad ustanovenia § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. má na
mysli prípady podaní občanov, ktorí nie sú znalí práva, žiadna právna teória ani
právne odvetvie nevylučuje, aby sa občan obhajoval vo veci sám s výnimkou povinnej
obhajoby.“ Za dôkaz porušenia jeho práv Najvyšším súdom Slovenskej republiky
označil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 113/97, ktorým
za „právnické vzdelanie“ pre účely zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti treba rozumieť len vysokoškolské vzdelanie získané na
právnickej fakulte.
Požiadavku ústavného súdu, aby preukázal, že sa domáhal ochrany svojich práv
pred všeobecným súdom, navrhovateľ považoval za „relevantnú a z hľadiska jeho
kauzy bezvýznamnú“, pretože Najvyšší súd Slovenskej republiky už túto otázku
prejudikoval v rozhodnutí 4 Cdo 113/97.
Podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej
republiky môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak
namietajú porušenie svojich práv.
Navrhovateľ namietal porušenie svojich práv, avšak za orgán, ktorý porušuje
jeho práva, označil Najvyšší súd Slovenskej republiky a jeho rozhodnutie sp. zn.
4 Cdo 113/97, hoci v označenom konaní nebol účastníkom konania. Ak by v tomto
konaní boli porušené základné práva a slobody občana, mohol by sa ich ochrany pred
ústavným súdom domáhať len účastník konania pred všeobecným súdom.
Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemožno považovať za
všeobecne záväzné. Podľa § 159 ods. 2 prvá veta OSP je síce výrok právoplatného
rozsudku záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, avšak aj vo vzťahu k všetkým
orgánom môže byť viazanosť rozhodnutia súdu len vo väzbe na konkrétneho účastníka
konania.
Podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov fyzické alebo
právnické osoby musia byť v konaní pred ústavným súdom zastúpené advokátom
alebo komerčným právnikom. Ani určité sociálne postavenie navrhovateľa nie je bez
ďalšieho dôvodom na nepožadovanie obligatórneho právneho zastúpenia navrhovateľa
v konaní o podnetoch pred ústavným súdom (I. ÚS 98/93).
V okolnostiach prípadu sa právne významnou stala otázka, či právnické
vzdelanie možno stotožniť s podmienkou § 22 zákona. Advokátom ani komerčným
právnikom sa podľa platnej právnej úpravy nestáva každý absolvent právnického
štúdia. Vysokoškolské právnické vzdelanie je iba jednou z podmienok, ktoré sa musia
splniť podľa § 3, resp. § 5 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii alebo podľa § 5, resp.
§ 8 ods. 2 zákona č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch. Osoba, ktorá nie je
advokátom podľa zákona o advokácii ani komerčným právnikom podľa zákona
o komerčných právnikoch, nespĺňa podmienku zástupcu účastníka konania pred
Ústavným súdom Slovenskej republiky podľa § 22 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení
neskorších predpisov.
Podľa § 31a ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. pokiaľ tento zákon neustanovuje
inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 103 Občianskeho súdneho poriadku súd kedykoľvek za konania
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.
V súlade s citovaným ustanovením je treba konštatovať, že v prípade návrhu
podnecovateľa nie sú splnené podmienky, za ktorých možno ďalej konať vo veci.
Zákon č. 38/1993 Z. z. účastníkom konania ustanovuje podmienku zastúpenia
advokátom alebo komerčným právnikom. Zákon nedovoľuje upustiť od splnenia tejto
podmienky. Predkladateľ podnetu svoju zákonom ustanovenú podmienku nesplnil.
Preto Ústavný súd Slovenskej republiky konanie o jeho podnete zastavil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. júla 1999
JUDr. Ján D r g o n e c
predseda senátu
-