Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 269/2012
PDF · 210.19 KB
No categories available
II. ÚS 269/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. júla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť SHR – Ing. Ľ. V., S., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 Co 87/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť SHR – Ing. Ľ. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. februára
2012 doručená sťažnosť SHR – Ing. Ľ. V., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co/87/2011 a jeho
uznesením z 20. decembra 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 150/2011
Okresný súd Svidník (ďalej len „okresný súd“) rozhodoval o návrhu V., a. s., K. (ďalej len
„navrhovateľka“), na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa sťažovateľke uložila
povinnosť zdržať sa konania, ktoré by bránilo navrhovateľke vo vykonávaní stavebných
prác na výstavbe verejného vodovodu podľa právoplatného rozhodnutia Krajského úradu v
Prešove, odbor životného prostredia, č. 98/01004-Š z 15. decembra 1998 (ďalej len
„stavebné povolenie“). Navrhovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že sťažovateľka ako
nájomníčka pozemkov, na ktorých mala byť predmetná stavba realizovaná, bránila vstupu
na tieto pozemky aj napriek skutočnosti, že navrhovateľka zabezpečila súhlasné stanovisko
väčšiny ich vlastníkov. Okresný súd uznesením č. k. 2 C 150/2011-174 z 3. októbra 2011
návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyhovel a súčasne navrhovateľke uložil, aby sa v
lehote 60 dní domáhala svojich práv podaním žaloby vo veci samej.
Sťažovateľka však podala proti označenému uzneseniu okresného súdu riadne a včas
odvolanie – riadny opravný prostriedok, ktorý odôvodnila okrem iného najmä tým, že zo
strany navrhovateľky nebola dodržaná podmienka uložená stavebným povolením
spočívajúca v povinnosti vopred prerokovať a uzavrieť dohodu o vstupe na pozemky s ich
užívateľmi na účely realizácie stavebných prác.
Následne sťažovateľka ďalším podaním doručeným krajskému súdu už po uplynutí
zákonnej lehoty na podanie odvolania oznámila, že vo výrokovej časti uznesenia okresného
súdu sú zahrnuté aj pozemky, ktoré neužíva ona, ale tieto na základe v prílohe predloženej
nájomnej zmluvy č. 2008 z 12. mája 2008, resp. zmluvy o podnájme (ďalej len „zmluva
o podnájme“) uzavretej s ňou ako nájomkyňou užíva M. V. (ďalej len „syn sťažovateľky“)
ako podnájomník, a aj z tohto dôvodu namietala zmätočnosť odvolaním napadnutého
uznesenia.
Krajský súd v zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) bez nariadenia pojednávania rozhodol o odvolaní sťažovateľky uznesením
sp. zn. 19 Co 87/2011 z 20. decembra 2011 tak, že uznesenie okresného súdu č. k.
2 C 150/2011-174 z 3. októbra 2011 ako vecne správne potvrdil. Označené uznesenia
nadobudli právoplatnosť 19. januára 2012.
Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodňuje okrem iného najmä takto:
„... Navrhovateľ realizoval výstavbu vodovodu cez pozemky v užívaní odporkyne
a bez akéhokoľvek súhlasu a jednania s ňou vstupoval arogantným spôsobom na pozemky
v jej užívaní, čím porušil rozhodnutie Krajského úradu ZP 98/01004- S zo dňa 15. 12. 1998,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 23. 2. 1999, kde porušil bod 4 z tohto Rozhodnutia. Okrem
iného navrhovateľ vstúpil aj na pozemky syna odporkyne M. V., ktorý má tieto pozemky v
užívaní a navrhovateľ zaviedol súd a zahrnul do predbežného opatrenia aj tieto pozemky,
ktoré užíva syn odporkyne M. V. od 12. 5. 2008 o čom svedčí aj Nájomná zmluva z
uvedeného roku medzi SHR - Ing. Ľ. V. a M. V. ml. a Deklarácia pozemkov pre PPA, mapa
daných pozemkov (číslo parcely... v trase vedenia vodovou). V liste 2. 8. 2011 menovaný M.
V. vyzval navrhovateľa, aby nevstúpil na pozemky, kým nedôjde k dohode. Dňa 20. 10. 2011
navrhovateľ zaslal list kde žiada predložiť podmienky vstupu s kópiou nájomnej zmluvy.
Navrhovateľ nepočkal na odpoveď a znova svojvoľne arogantným spôsobom vstupoval bez
dohody na uvedené pozemky. Dňa 9. 11. 2011 opäť bol zaslaný list, kde vyzýva menovaný
M. V., aby navrhovateľ nevykonával práce, nakoľko vznikajú škody na pozemkoch a je
ochotný rokovať, tieto pozemky boli zahrnuté do predbežného opatrenia, no M. V. nebol
účastníkom konania. Navrhovateľ dňa 5. 12. 2011 v ranných hodinách o 5:00 hod. opäť
vstúpil na pozemky za prítomnosti S. K., ktorý ohrozovali celú rodinu na zdraví.
Zo strany súdu boli urobené aj prieťahy v konaní, nespravodlivý proces, dátumy sa
rozchádzajú ako aj lehoty na vyjadrenia. Aj napriek tomu, že navrhovateľ bol úspešný a súd
mu vyhovel pri vydaní predbežného opatrenia stále sa mal možnosť vyjadriť k danej veci.
Táto sťažnosť sa opiera hlavne o spôsobenú škodu odporkyni na pozemkoch, ktoré má
riadne v užívaní, kde sa nachádzajú biotopy a ekologické hospodárenie, úrode, došlo
k znemožneniu a obmedzeniu na podnikaní odporkyne, zásahom do jej osobnej slobody,
narušením vážnosti, ako bývalej starostky u občanov obce, došlo k závažnému ublíženiu na
zdraví nielen odporkyne ale aj jej rodiny, syna, dcéry a manžela. Je zrejme, že súd neskúmal
skutočnosti a vážnosť veci a stále dal za pravdu navrhovateľovi, ako dominantnej
spoločnosti, ktorá sa domnievame, že protiprávne zasahovala a pošľapávala užívateľské
a vlastnícke práva oprávnených subjektov, čo je v rozpore s ústavnými právami
oprávnených užívateľov.“
Vzhľadom na uvedené ústavný súd vyvodil, že sťažovateľka sa sťažnosťou podanou
ústavnému súdu v podstate domáha, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej
základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy označeným postupom a rozhodnutím krajského súdu, a súčasne žiada „... zrušiť
uznesenie Krajského súdu prešov pod č. 19 Co/87/2011 zo dňa 20. 12. 2011 a vec vrátiť na
ďalšie konanie, priznať sťažovateľke za poškodenie práv a zákonov platných v SR
odškodnenie vo výške 20 000 €“.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 Co 87/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011.
1. K porušeniu základného práva na spravodlivé súdne konanie postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Co 87/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011
malo podľa tvrdenia sťažovateľky dôjsť tým, že návrhu na vydanie predbežného opatrenia
bolo vyhovené napriek nesplneniu podmienky uloženej stavebným povolením, ktorá
spočívala v povinnosti navrhovateľky na účely realizácie stavebných prác vopred
prerokovať a uzavrieť so sťažovateľkou ako užívateľkou (nájomkyňou) dohodu o vstupe na
pozemky, ako aj tým, že predbežné opatrenie (výroková časť uznesenia okresného súdu)
zahŕňa aj pozemky, ktoré na základe zmluvy o podnájme neužíva sťažovateľka, ale syn
sťažovateľky, pričom tento ani nebol účastníkom konania o jeho vydanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Krajský súd v uznesení sp. zn. 19 Co 87/2011 z 20. decembra 2011 sa s odvolacími
námietkami sťažovateľky, na ktorých je okrem iného založená aj táto sťažnosť, vysporiadal
takto:
„... V danom prípade navrhovateľ potrebu dočasnej úpravy právnych pomerov
osvedčil tak, ako to správne konštatuje aj súd prvého stupňa... Je nesporné, že výstavba
verejného vodovodu je rozsiahlou vodohospodárskou líniovou stavbou realizovanou
vo verejnom záujme, za účelom zásobovania obyvateľov pitnou vodou a jej realizácia je
ohrozená konaním odporkyne. Zo spisu vyplýva, že odporkyňa svoj súhlas pre vstup na
pozemky podmieňuje v prvom rade úhradou pohľadávky vo výške 184.027,08 eura
s príslušenstvom, o ktorej sú vedené tri žaloby na príslušných súdoch a pohľadávku
navrhovateľ považuje za spornú. Z konania tiež vyplýva, že rokovanie s navrhovateľom
ohľadom podmienok vstupu na predmetné pozemky odporkyňa viaže len na úhradu tejto
sumy a bez jej splnenia nie je ochotná s navrhovateľom o uvedenom rokovať. ...
Správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva aj z ust. § 20 ods. 1 zákona
č. 442/2002 Z. z., podľa ktorého prevádzkovateľ je oprávnený v nevyhnutnej miere
vstupovať na cudzie pozemky v súvislosti, okrem iného aj s nariaďovaním verejného
vodovodu.
K ďalším námietkam odvolateľky je potrebné uviesť, že nie je možné súhlasiť s jej
tvrdením, že navrhovateľ porušil stavebné povolenie..., že s ňou neprejednal vopred vstupy
na dotknuté pozemky. Navrhovateľ podľa stavebného povolenia mal prejednať vstupy na
pozemky s užívateľmi pozemkov a vo vzťahu k odporkyni to zrealizoval aj písomne, no práve
odporkyňa nebola prístupná to akceptovať. Ako to vyplýva aj z listu odporkyne zo dňa
10. 02. 2011 adresovaného navrhovateľovi sama uvádza, že dňa 08. 02. 2001 bola
požiadaná o súhlas na vstup na pozemky pre realizáciu stavby S., úsek G.. Z uvedeného listu
však tiež vyplýva, že súhlas so vstupom podmienila úhradou pohľadávky vo výške
184.027,08 eur s príslušenstvom, ktorú mala nadobudnúť zmluvou o postúpení pohľadávok
od spoločnosti A., s. r. o. Uvedené preukazuje..., že najneskôr dňa 08. 02. 2011 odporkyňa
bola vyzvaná navrhovateľom na rokovanie o vstup na predmetné pozemky. Jej tvrdenie, že
to tak nebolo teda je vyvrátené uvedeným listom nachádzajúcim sa v spise na č. l. 12 vo
fotokópii. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľ vyvinul ďalšiu
aktivitu a vyžiadal súhlasy od vlastníkov dotknutých pozemkov, keď odporkyňa mu súhlas
na vstup na pozemky odmietla poskytnúť podmieňujúc to úhradou spornej pohľadávky.
... Aj keď odporkyňa ďalším podaním doručeným súdu 25. 11. 2011, teda až po
odvolacej lehote poukázala na to, že nie všetky nehnuteľnosti, cez ktoré má ona strpieť
realizáciu stavebných prác obhospodaruje ona, ale že ich obhospodaruje jej syn M. V. ml.,
odvolací súd uvádza, že zmluva o nájme č. 2008 zo dňa 12. 05. 2008, ktorú odporkyňa v
uvedenej súvislosti predložila, nemôže mať vplyv na zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa
o nariadení predbežného opatrenia. Uvedená nájomná zmluva jednak nekonkretizuje
parcely, ktoré by mali byť predmetom uvedenej nájomnej zmluvy, a to číslami, ktoré by bolo
možné porovnať stotožniť s číslami parciel, ktorých sa týka nariadené predbežné opatrenie
a jednak v nájomnej zmluve vystupuje odporkyňa ako vlastnícka predmetných
nehnuteľností, ktorých vlastníckou z dôkazov predložených do spisu nie je. Nebolo preto
preukázané, aby parcely, ktorých sa predmetné predbežné opatrenia týka, neužívala
odporkyňa, ale tretia osoba.
Záverom je treba ešte dodať, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech
v súdnom konaní, preto tvrdenie odporkyne, že súd prvého stupňa vyhovel návrhu
navrhovateľa na predbežné opatrenie z dôvodu jeho silnejšieho postavenia ako akciovej
spoločnosti voči odporkyni ako samostatne hospodáriacemu roľníkovi nie je dôvodné.
... Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako vecne správne postupom podľa § 219 O. s. p. potvrdil. ...“
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy je potrebné osobitne akcentovať, že posúdenie podmienok na vydanie
predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný
súd preto ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie
je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv
a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný
súd posudzuje problematiku predbežného opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežnom opatrení iba za predpokladu, že
by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu. Avšak aj v konaní o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky
zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu
ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené.
Ako to však z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia vyplynulo, krajský
súd stotožniac sa so závermi okresného súdu svoj právny názor založil najmä na ustanovení
§ 20 ods. 1 zákona č. 442/2002 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách
a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení
účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o verejných vodovodoch“), podľa
ktorého prevádzkovateľ je oprávnený v nevyhnutnej miere vstupovať na cudzie pozemky
okrem iného aj v súvislosti so zriaďovaním verejného vodovodu.
Právny názor krajského súdu opierajúci sa najmä o ustanovenie § 20 ods. 1 zákona
o verejných vodovodoch, podľa ktorého navrhovateľ osvedčil dôvodnosť vydania
predbežného opatrenia, resp. dočasnej úpravy pomerov, nijako nemožno považovať za
arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva
jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu označeného zákonného
ustanovenia, ktorá by bola popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.
Tak isto ani sťažovateľke uznesením okresného súdu č. k. 2 C 150/2011-174
z 3. októbra 2011 s poukazom na procesno-právne ustanovenie § 76 ods. 1 písm. f) OSP
uloženú povinnosť zdržať sa konania, ktoré by bránilo navrhovateľke vo vykonávaní
stavebných prác v trase vedenia verejného vodovodu podľa stavebného povolenia a súčasne
strpieť realizáciu tejto stavby, ktoré bolo napadnutým uznesením krajského súdu ako vecne
správne potvrdené, nemožno považovať za takú, ktorá by sa vymkýnala účelu a zmyslu
hmotno-právneho ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o verejných vodovodoch, resp. tento by
akokoľvek prekračovala.
Krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom dostatočne vysporiadal aj
s námietkou sťažovateľky, pokiaľ ide o ňou tvrdené nesplnenie podmienky uloženej
stavebným povolením, ktorá spočívala v povinnosti navrhovateľky vopred prerokovať
a uzavrieť so sťažovateľkou dohodu o vstupe na pozemky, a z jeho rozhodnutia vyplýva, že
do odôvodnenia svojho uznesenia uviedol logický postup, akým dospel k záveru, že práve
sťažovateľka bola tá, ktorá vstup na pozemky na účely realizácie stavebných prác nebola
ochotná akceptovať.
Aj vo vzťahu k tej námietke sťažovateľky, ktorou vytýka, že predbežné opatrenie,
resp. výroková časť uznesenia okresného súdu zahŕňa aj pozemky, ktoré na základe zmluvy
o podnájme má užívať jej syn, krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia princípom
spravodlivého procesu zodpovedajúcim spôsobom podrobne vysvetlil, z akých dôvodov na
základe ňou (až po uplynutí odvolacej lehoty) predloženej zmluvy o podnájme nemožno
dospieť k záveru o užívaní pozemkov, resp. ich časti synom sťažovateľky.
Napokon, sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení s označeným
uznesením okresného súdu je v zmysle ustanovenia § 159 ods. 2 OSP záväzné okrem
všetkých orgánov verejnej moci „len“ pre účastníkov konania. A teda, ak by sa syn
sťažovateľky, ktorý účastníkom konania o vydanie predbežného opatrenia nebol, predsa len
cítil jeho výrokovou časťou dotknutý, možnosť domáhať sa ochrany svojich práv je mu
naďalej zaručená. Tu ústavný súd podotýka, že ochrana údajných užívacích práv syna
sťažovateľky je predovšetkým vecou jeho samotného, a nie vecou sťažovateľky.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd sa dostatočne
vysporiadal zo všetkými skutočnosťami podstatným pre rozhodnutie a jeho skutkové
a právne závery nemožno považovať za svojvoľné, neopodstatnené, arbitrárne či
z ústavného hľadiska neudržateľné.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude v rozhodnutí vo veci samej rozhodnuté inak než
v konaní o predbežnom opatrení. Predbežné opatrenia predstavujú rozhodnutia, trvanie
ktorých je obmedzené a môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.
Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv
a slobôd je také ich porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu
pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. a § 102 OSP), resp. ktoré
nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom
poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Vyhovenie návrhu na vydanie
predbežného opatrenia však nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť v tejto
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. Sťažovateľka tiež namieta, že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 19 Co/87/2011 došlo k prieťahom, čím malo byť porušené jej základné právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní
pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol
pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už
k namietanému porušovaniu označeného práva nečinnosťou tohto orgánu nemôže
dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný
súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza
k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov
skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).
Z príloh sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že napadnuté konanie krajského
súdu vedené pod sp. zn. 19 Co 87/2011 bolo ukončené vydaním uznesenia z 20. decembra
2011. Sťažovateľka sa napriek tomu na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou až
podaním z 21. januára 2012 (doručeným ústavnému súdu 2. februára 2012, podaným na
poštovú prepravu 1. februára 2012), t. j. v čase, keď porušenie označeného základného
práva na všeobecnom súde, ktorý sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo
a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis
mutandis I. ÚS 6/03).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a pretože sťažovateľka sa v predmetnej veci
domáhala ochrany svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda
bola odstránená jej právna neistota vo vzťahu k predbežnému opatreniu, pripadalo do úvahy
odmietnutie predmetnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd nad rámec vlastnej argumentácie a pre úplnosť veci dodáva, že
okresným súdom bol spis na účely rozhodnutia o odvolaní sťažovateľky proti jeho
uzneseniu č. k. 2 C/150/2011-174 z 3. októbra 2011 predložený (doručený) krajskému súdu
24. novembra 2011, krajský súd v rámci svojho postupu zákonnú lehotu v zmysle
ustanovenia § 217 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorej súd o odvolaní proti rozhodnutiu
o predbežnom opatrení v ostatných veciach rozhodne bezodkladne najneskôr do 30 dní,
dodržal.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení označeného
rozhodnutia krajského súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 a 3
ústavy), ústavný súd o tejto časti sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júla 2012