Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 336/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. H., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s

a 2, a a práva podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením

Krajského súdu v Bratislave zo 4. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2012

doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 144

ods. 1 a (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 4. apríla

2012 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „Dňa 23. 3. 1999 som podala na

Okresnom súde Bratislava III žalobu proti žalovaným MUDr. O. S. a jeho manželke MUDr.

O. S., ktorou som sa domáhala od žalovaných vydania a vypratania nehnuteľnosti a

zaplatenia 21.700.- Sk s úrokmi z omeškania za bezdôvodné a protiprávne užívanie mojej

nehnuteľnosti za čas od 23. 7. 1997 do 23. 3. 1999.

Žalobu som odôvodnila tým, že moja matka P. P. pôvodne vlastnila pozemnoknižné

parcely č. 6004 a 6005 kat. územia B., z ktorých časť kúpnou zmluvou z 22. 4. 1975

odpredala býv. Československému štátu.

Rozsudkom býv. Obvodného súdu Bratislava III. z 11. 6. 1985 č. k.

v spojení s rozsudkom Mestského súdu v Bratislave z 15. 7. 1986 č. k. - 170,

- 170 bolo určené, že je neplatná táto kúpna zmluva z 22. 4. 1975... Tým sa

obnovil pôvodný vlastnícky vzťah a moja matka P. P. sa stala vlastníčkou odpredaných

parciel.

Na základe geometrického plánu vyhotoveného v roku 1984 boli na mieste

pôvodných pozemoknižných parciel č. 6004 a 6005 vytvorené nové parcely za účelom

pridelenia do osobného užívania pre výstavbu rodinných domov. Tak vznikla aj parcela

č. 6010/50 vo výmere 539 m2. Z tejto výmery pôvodne 217 m2 a teraz 210 m2 pochádza

z parcely č. 6005, ktorá vlastnícky parila mojej matke.

Parcela č. 6010/50 bola pridelená do osobného užívania MUDr. Š. K. a žalobcom

rozhodnutím býv. Obvodného národného výboru Bratislava III. z 15. 7. 1986 č. Fin

1082/85, ktoré nadobudlo právoplatnosť 28. 8. 1986.

Následne na to 17. 11. 1986 obvodný národný výbor uzavrel s uvedenými osobami

dohodu o zriadení práva osobného užívania pozemku, ktorá bola registrovaná rozhodnutím

býv. Štátneho notárstva Bratislava III. z 6. 5. 1987 č. R II 14/97.

Nakoľko právo osobného užívania pozemku žalovaných vzniklo v rozpore

s v znení platnom do 1. 1. 1992 (dohoda o osobnom užívaní

pozemkov bola uzavretá 17. 11. 1986 a bola registrovaná štátnym notárstvom rozhodnutím

z 6. 5. 1987, teda po právoplatnosti rozsudku súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy a podľa

a vtedy platnej vyhlášky č. o správe

národného majetku právo osobného užívania bolo možné zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v

socialistickom spoločenskom vlastníctve) žalovaní sa nestali vlastníkmi spornej časti

pozemku, pretože ich titul vlastníctva je pre rozpor so zákonom neplatný a právne neúčinný.

Tieto moje skutkové a právne tvrdenia sú podporené aj tým, že

- na základe nového geometrického plánu z 9. 12. 1992 Katastrálny úrad v Bratislave

vykonal 2. 8. 1993 v evidencii nehnuteľnosti rozsudok Obvodného súdu Bratislava III č. k.

a moju matku P. P. zapísal ako vlastníčku novovytvorených parc. č. 6010/64 a

6010/65,

- na liste vlastníctva č. 2829 znejúceho na žalovaných bola upravená výmera

parcely č. 6010/50 z pôvodných 539 m2 na 322 m2,

- Obvodný súd Bratislava I. rozhodnutím z 6. 10. 1993 č. D 477/93, D not. 88/93

potvrdil mne nadobudnutie dedičstva po matke P. P. k parcelám č. 6010/64 a 6010/65,

- na základe tohto rozhodnutia katastrálny úrad upravil list vlastníctva č. 3575, na

ktorom som vedená ako vlastnícka aj spomínaných 217 m2, ktoré sú predmetom tohto

konania,

- žalobcovia sa podľa o katastri nehnuteľnosti domáhali

opravy údajov v katastri v tom smere, aby bol obnovený pôvodný stav na liste vlastníctva

č. 2829; Katastrálny úrad v Bratislave rozhodnutím z 18. 3. 1994 č. 100-518/1994 zamietol

návrh žalobcov, Úrad geodézie, kartografie a katastra SR rozhodnutím č. LP-1880/94 ich

odvolanie zamietol a Najvyšší súd SR rozsudkom z 3. 8. 1995 sp. zn. ich žalobu

zamietol...

Uvedená vec mojej žaloby bola zapísaná na okresnom súde pod sp. zn. .

Podaním z 29. 11. 1999 som rozšírila žalobu na zaplatenie 78.843.- Sk a úrokov z

omeškania za ďalšie obdobie bezdôvodného užívania nehnuteľností žalovaným.

Nakoľko kúpnou zmluvou z 20. 11. 2001 som nehnuteľnosť predala obchodnej

spoločnosti K., s. r. o. B., podaním z 11. 2. 2002 som vzala späť žalobu vypratanie a

vydanie nehnuteľnosti a rozšírila som žalobu o bezdôvodné obohatenie za čas do dňa zmeny

vlastníctva nehnuteľnosti, t. j. do 10. 1. 2002...

Okresný súd Bratislava III uznesením z 21. 5. 2002, č. k. -50 zastavil

konanie o mojej žalobe o vydanie nehnuteľnosti a moje nároky na vydanie bezdôvodného

obohatenia vylúčil na samostatné konanie. Táto vec bola potom zapísaná pod spisovú

značku ...

Žalovaní MUDr. O. S. a MUDr. O. S. v konaní vedenom v tom čase pod sp. zn. 6 C

88/02 návrhom z 10. 1. 2003 (ktorý došiel súdu 4. 3. 2003) podali proti mne (aj proti K., s.

r. o.) protinávrh o určenie ich vlastníctva k nehnuteľnosti, ktorá bola predmetom mojej

žaloby z 23. 2. 1999.

Táto vec bola na okresnom súde zapísaná pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením zo 7. 2. 2003, č. k. -30 spojil veci a 6 C

63/02 na. spoločné konanie s tým, že spoločnú vec bude viesť pod sp. zn.

Ďalším uznesením z 9. 5. 2006, č. k. - 177 Okresný súd Bratislava III

vylúčil protižalobu MUDr. O. S. a jeho manželky proti mne o určenie vlastníctva na

samostatné konanie a vec zapísal pod spisovú značku .

Teraz už žalobcovia MUDr. O. S. a MUDr. O. S. svoju protižalobu o určenie

vlastníctva k spornej nehnuteľnosti menili (upravovali) ešte podaniami z 18. 4. 2004 a 13. 6.

2007 a napokon ju voči mne vzali späť až 18. 1. 2008.

Na pojednávaní 18. 1. 2008 som uplatnila a listom z 21. 1. 2008 som vyčíslila moje

trovy konania spočívajúce z nákladov na právne zastúpenie advokátom; vyčíslenie sa týka

iba úkonov od podania protižaloby proti mne do jej späťvzatia.

Žalobcovia podali proti mne uvedený vzájomný návrh na určenie vlastníctva

k nehnuteľnosti 4. 3. 2003, hoci v tom čase vedeli, že ja nie som vlastníčkou spornej

nehnuteľnosti, ku ktorej žiadali určiť svoje vlastnícke právo. Konali bezdôvodne a zavinili

vznik mojich trov konania. Rovnako tak sa správali počas celého konania až do späťvzatia

žaloby proti mne, hoci som namietala, že nie som pasívne legitimovaná v tomto spore...

Okresný súd Bratislava III uznesením z 5. 4. 2011 č. k. -213 zastavil voči

mne konanie a rozhodol, že nemám právo na náhradu trov konania voči žalobcom. Svoje

rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tým, že protinávrh žalobcovia nepodali proti mne

bezdôvodne, a že mojou vinou som 11. 2. 2002 vzala čiastočne späť žalobu, pretože počas

konania som previedla spornú nehnuteľnosť na iný subjekt.

Na moje odvolanie z 28. 4. 2011 Krajský súd v Bratislave uznesením z 4. 4. 2012 č. k.

- 229 potvrdil citované uznesenie okresného súdu v napadnutej časti, t. j. vo

výroku o nepriznaní náhrady trov konania...

Krajský súd sa stotožnil z dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa a naviac uviedol,

že celý spor som v roku 1999 vyvolala ja, že vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti som

v priebehu súdneho sporu previedla v roku 2001 na iný subjekt a že v inom konaní sa stále

domáham uspokojenia svojich nárokov proti manželom S. V súčasnosti na Okresnom súde

Bratislava III stále prebieha viacero súdnych sporov týchto istých účastníkov konania

ohľadne tej istej nehnuteľnosti. Podľa krajského súdu pri rozhodovaní o náhrade trov

konania treba mať na zreteli tiež ďalšie skutočnosti za ktorých došlo k vzniku súdneho

sporu, chovanie účastníkov konania v priebehu celého konania, okolnosti, za ktorých došlo

ku späťvzatiu návrhu na začatie konania...

Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Bratislave a konanie, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo je v rozpore so zákonom, pretože: rozhodnutie odporuje zistenému

skutkovému stavu, rozhodnutie vychádza z nesprávneho a zákonu odporujúcemu

vyhodnoteniu dôkazov, vec bola nesprávne posúdená podľa právnych predpisov a ustálenej

súdnej judikatúry, rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené...“.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že naopak, „na ochranu svojho vlastníckeho práva

garantovaného a zákonmi som neurobila nič negatívne, ak som sa obrátila na súd

o vyriešenie sporu...

Nič som tým neporušila, nekonala som v rozpore so zákonom, nemala som žiadne

obmedzenia na nakladanie s nehnuteľnosťou, informovala som o tom súd, zobrala som

žalobu v časti o vydanie nehnuteľnosti späť a nie je mojou vinou, že vtedajší žalovaní podali

í nielen proti novému vlastníkovi nehnuteľnosti) aj proti mne protinávrh a zobrali ho späť

až po piatich rokoch, resp. po siedmych rokoch od prevodu vlastníctva, že v súčasnosti sa

vedie na okresnom súde viac súdnych sporov tých istých účastníkov konania ohľadne tej

istej nehnuteľnosti:

... Pre úplnosť uvádzam, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 18. 1. 2008, č. k.

-134 síce vyhovel žalobe MUDr. O. S. a O. S. proti K., s. r. o. a určil, že žalobcovia

sú spoluvlastníci nehnuteľnosti - parcely č. 6010/145. t.j. zastavanej plochy vo výmere 210

m2 vyznačenej na geometrickom pláne Ing. Š. Š., avšak Krajský súd v Bratislave uznesením

z 15. 4. 2010, č. k. -180 zrušil tento rozsudok a vec vrátil na nové konanie a

rozhodnutie Okresnému súdu Bratislava III. Vo veci nebolo vydané nové rozhodnutie, takže

tvrdenie okresného súdu o tom, že žalobcovia protinávrh nepodali proti mne bezdôvodne je

prinajmenšom predčasné a nezodpovedá skutočnému stavu veci.

... K už vytýkanému nedostatočnému odôvodneniu napadnutého uznesenia treba

dodať, že krajský súd nereagoval aj na ďalšie moje výhrady uvedené v odvolaní z 28. 4.

2011...“.

Sťažovateľka pritom odkazuje na obsiahlu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. podľa prijal na ďalšie konanie tento môj

podnet,

2. vyhovel mojej sťažnosti a vyslovil, že uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 4. 4.

2012, č. k. - 229 je neústavné, pretože ním a konaním, ktoré ich vydaniu

predchádzalo, boli porušené ustanovenia

a/ článkov 1 ods. 1, 2 ods. 2, 20 ods. 1, 46 ods. 1 a 2, 144 ods. 1 a 152 ods. 1

SR,

b/ článku 6 ods. 1 Dohovoru... v spojení s

c/ § 1, 2, 3, 132, 146 ods. 2, 153 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2, 157 ods. 2 v spojení s

, všetko v spojení s 211 ods. 2 ,

3. zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 4. 4. 2012, č. k. - 229

a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a

4. Krajskému súdu v Bratislave uložil, aby sťažovateľke na účet jej právneho

zástupcu JUDr. R. H. uhradil do troch dní trovy konania pred ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie ().

1. Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa nej malo dôjsť nedostatočne odôvodneným

uznesením krajského súdu zo 4. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

z 5. apríla 2011 sp. zn. vo výroku, ktorým rozhodol o nepriznaní trov konania

sťažovateľke. Okrem toho jej krajský súd nedal odpoveď na všetky jej argumenty uvedené

v odvolaní, v ktorých poukazovala na judikatúru najvyššieho súdu, čím podľa nej malo

dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K porušeniu garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , resp. analogického práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky

odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde

(napr. ), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého

odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Podľa (ďalej len „OSP“)

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie

bolo zastavené.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v

súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie

( ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Je vždy vo výlučnej právomoci všeobecných súdov

posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov konania (podľa a nasl. ustanovení ). Ústavný

súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,

§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť v kontexte okolností každej veci. Z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(m. m. ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, v časti týkajúcej sa potvrdenia

správnosti uznesenia Okresného súdu Bratislava III z 5. apríla 2011 č. k. -213

vo výroku, ktorým rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľky ako odporkyni

v II. rade (konanie bolo zastavené), po opísaní záverov vyplývajúcich z tohto uznesenia a

odvolacích námietok sťažovateľky, ktoré sú totožné s jej námietkami uvedenými v

sťažnosti, ako aj vyjadrenia navrhovateľov k jej odvolaniu uviedol, že výrok okresného

súdu o nepriznaní trov konania je vecne správny, preto sa stotožnil s dôvodmi uznesenia

okresného súdu ako správnymi (, ) a navyše so zreteľom na to

konštatoval: „Ako z obsahu spisu nepochybne vyplýva, celý súdny spor bol vyvolaný v roku

1999 práve odporkyňou v II. rade M. K., keď sa domáhala proti navrhovateľom v 1., 2. rade

(vtedy odporcom v I., II. rade) vypratania, vydania časti nehnuteľnosti vedenej pre okres B.,

Obec B. a katastrálne územie... v LV č. 3575 (neskôr LV č. 4347) ako parcela 6010/64-

zastavané plochy vo výmere 251 m2, že k danej časti (217 m2), žiadala vydať bezdôvodné

obohatenie, že vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti v celosti (v priebehu súdneho sporu,

o ktorom nepochybne vedela) previedla kúpnou zmluvou v roku 2001 na odporcu v I. rade

K.; s. r. o. (teraz a. s.), B., že v inom súdnom konaní sa stále domáha uspokojenia svojich

nárokov. (ktoré odvíja od danej nehnuteľnosti) proti manželom S. Ako tiež z obsahu spisu

nepochybne vyplýva, navrhovatelia v 1., 2. rade aktívne uplatňovali a uplatňujú svoje právo

účastníka konania; v súčasnosti na Okresnom súde Bratislava III. prebieha (stále) viacero

súdnych sporov tých istých účastníkov konania ohľadne tej istej nehnuteľnosti. Pri

rozhodovaní o náhrade trov konania ( a nasl. ) treba tiež mať na zreteli aj

ďalšie, pre vec rozhodujúce, právne skutočnosti, ako to správne uvádzal aj súd prvého

stupňa, a síce skutočnosti, za ktorých došlo ku vzniku súdneho sporu, chovanie účastníkov

konania v priebehu celého konania, okolnosti, za ktorých došlo ku späťvzatiu návrhu na

začatie konania...“.

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemožno odhliadnuc od toho, že je pomerne

stručné, považovať za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Pokiaľ

ods. 2 ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia

o trovách konania.

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať vždy

v kontexte celého rozhodnutia (napr. ). Ak krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne

a súčasne sa stotožnil so závermi okresného súdu (umožňuje mu to a )

o nepriznaní trov konania sťažovateľke, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal najmä

z ustanovenia (v danej veci došlo k zastaveniu konania

vo vzťahu k sťažovateľke), nie je ani žiadny dôvod na prehodnocovanie jeho záverov

a ústavno-súdnu korekciu.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu, ale najmä

s rozsahom odôvodnenia nestotožňuje (nedal jej odpoveď na všetky jej námietky), nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia.

Ústavný súd preto konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu nezistil priamu

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa (obdobne ).

2. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a v spojení s a 2 a a

.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti vecne porušenie týchto

základných práv a ustanovení vôbec neodôvodnila a nijako nekonkretizovala, v čom

vidí ich porušenie ( ).

Okrem toho sťažnosť v tejto časti neobsahuje návrh rozhodnutia vo veci samej

(petit), ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol

byť východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, ).

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí ( ).

Sťažovateľka napokon namietala v petite aj porušenie („Slovenská

republika je zvrchovaný demokratický a právny štát... uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva..., ktorými je viazaná...“) postupom a uznesením krajského

súdu. Túto časť sťažnosti musel ústavný súd odmietnuť z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti, keďže ustanovenia a 2 sú súčasťou základných

princípov , vzhľadom na čo nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných

ustanovení v individuálnych konaniach () o porušení základných práv a slobôd

uvedených v druhej hlave (m. m. , ). Navyše sťažnosť

ani v tomto smere nie je vecne vôbec odôvodnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 1. augusta 2012