Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 18/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť D. P., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení

s a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.

, z 10. septembra 2008 o súdnom poplatku a rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 23. júna 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra

2010 doručená sťažnosť D. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom rozsudku Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 10. septembra 2008 o súdnom poplatku a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. júna 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „podala na Okresný súd v Prešove

dňa 11. 8. 2005 žalobu, ktorou som sa domáhala určenia, že do BSM patrí nehnuteľnosť

2

zapísaná na LV..., kat. úz. P., parc. č... – zastavaná plocha o výmere 776 m, pod B 66

v 58/4064in, LV..., kat. úz. P., obytný dom, súp. č... na parcele č... – byt č... s príslušenstvom

a súčasťami pod B 54 v celosti spolu s podielom 58/4064in na spoločných častiach

a spoločných zariadeniach obytného domu.

Vzhľadom k tomu, že po podaní mojej žaloby uplynula zákonná trojročná lehota

v zmysle , v rámci naliehavého právneho záujmu som ja, sťažovateľka,

navrhla zmenu žalobného návrhu tak, aby súd určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV..., kat.

2

úz. P., parc... – zastavaná plocha o výmere 776 mpod B in, LV..., kat. úz. P.,

obytný dom súp. č... pozostávajúci z dvoch obytných miestností a príslušenstva, ako

aj podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu vo výške

58/4064in patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade

v rovnakom podiele.

Okresný súd v Prešove uznesením sp. zn. -77 zo dňa 16. 1. 2007

pripustil zmenu žalobného petitu.

Súd 1. stupňa po pripustení zmeny žalobného petitu a po vykonaní dokazovania

rozsudkom sp. zn. -98 zo dňa 18. 9. 2007 určil, že ja, sťažovateľka,

som podielovou spoluvlastníčkou k nehnuteľnostiam špecifikovaných v žalobnom petite

(k 2izbovému bytu v P...) v podiele 1/2ina k celku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol

a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, mňa, sťažovateľku

ako žalobkyňu, zaviazal zaplatiť doplatok súdneho poplatku z návrhu v sume 39.000.- Sk

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku do merita veci podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade

a odvolanie (10. 10. 2007) som proti tomuto rozsudku podala aj ja, sťažovateľka –

žalobkyňa, a to do výroku o náhrade trov konania a zaplatenia doplatku súdneho poplatku.

Svoje odvolanie do výroku o doplatku súdneho poplatku 39.000,- Sk som odôvodnila

tým, že postup súdu v tomto smere bol nesprávny, keď mi bol vyrubený súdny poplatok

z celej nehnuteľnosti, cenu ktorej som určovala sumou 800.000,- Sk, a nie z hodnoty môjho

podielu 1/2ice z nehnuteľnosti, určenia vlastníckeho práva ktorej som sa domáhala.

Svoje odvolanie som a contrario opierala aj o ustanovenie § 7 ods. 8

o súdnych poplatkoch, podľa ktorého pri zrušení a vyporiadaní

podielového spoluvlastníctva je základom poplatku cena podielu žiadaného navrhovateľom.

Pokiaľ súd I. stupňa vyrubil doplatok súdneho poplatku aj za určenie podielu

pre žalovaného v 1. rade, postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a takéto dorubenie

súdneho poplatku nemá svoje opodstatnenie.

Treba poukázať, že súd I. stupňa v tom istom konaní vyrubil súdny poplatok

žalovaným v 1. a 2. rade za podané odvolanie z tej istej hodnoty sporu v sume 48.000,- Sk,

avšak Krajský súd v Prešove ako súd odvolací svojim rozsudkom sp. zn. ,

zo dňa 10. 9. 2008 zmenil uznesenie súdu I. stupňa -112

a žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok

za odvolanie vo výške 3.000,- Sk.

Svoje rozhodnutie Krajský súd v Prešove o zmenenom výroku súdu I. stupňa

odôvodnil tým, že súdny poplatok bol vyrubený podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka

súdnych poplatkov, t. j. že predmet konania nemožno oceniť peniazmi.

S takýmto právnym názorom a rozhodnutím Krajského súdu Prešov nemožno

súhlasiť, pretože ide o zjavný rozpor v ustálení hodnoty predmetu konania inak pre mňa,

sťažovateľku – žalobkyňu a inak pre oboch žalovaných.

Takýmto odlišným ustálením predmetu konania inak pre žalobkyňu (800.000,- Sk)

a inak pre oboch žalovaných (hodnota predmetu konania neoceniteľná v peniazoch), porušil

Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom rovnosť účastníkov konania a takýto postup súdu

je v rozpore s Dohovoru na spravodlivé prejednanie veci,

ako je aj v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého

obsahom práva na súdnu ochranu uvedenú v SR nespočíva len v tom,

že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní.

Jeho obsahom je aj zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR.

Naviac, rozsudok Krajského súdu Prešov vo výroku o náhrade trov konania nie je

dostatočne odôvodnený a presvedčivý, pre nedostatok dôvodov je preto neurčitý

a nepreskúmateľný a je v rozpore s ustanovením a nekorešponduje ani

so záverom nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. .“.

Ďalej sťažovateľka uviedla, že „v prejednávanej veci treba mať zato, že napadnuté

rozhodnutia krajského súdu ohľadne platenia súdneho poplatku vyčíslených dvom

účastníkom v tej istej veci rôzne z inej ceny predmetu konania, je v rozpore so zásadou

spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v , dohovoru

a princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1

.

Treba zdôrazniť, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno

zasiahnuť do základných práv a slobôd, možno porušiť právo na súdnu ochranu

(, ).

Rozhodnutia Krajského súdu v Prešove o náhrade trov konania nie sú dostatočne

odôvodnené. Bolo povinnosťou Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu, aby dal

jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaniach proti výroku

o náhrade trov konania napadnutého rozsudku Okresného súdu Prešov. Jeho odôvodnenie

takéto závery neobsahuje, nie je presvedčivé, je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo

uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj úprava platenia náhrady trov konania obsiahnutá v určuje, či sa právo

na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom ( ).

Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania treba

vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu,

pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

V prejednávanej veci je zrejmé, že v jednom prípade o náhrade trov konania

rozhodol všeobecný súd tak, že vychádzal z hodnoty sporu 800.000,- Sk (pri vyrubení

súdneho poplatku pre žalobkyňu – sťažovateľku) a v druhom prípade z hodnoty sporu

neoceniteľnej v peniazoch (súdny poplatok za odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade), čím

porušil zásadu rovnosti účastníkov konania podľa v spojení so zásadou

rovnosti práv ustanovenou v .

Trovy konania sú upravené v III. Hlave ustanovení až 151.

Trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov vrátane súdneho

poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, hotové

výdavky, tlmočné, a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

V zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch poplatníkom súdneho

poplatku je navrhovateľ poplatkového úkonu (ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok

z návrhu) a tento má iba prípadný nárok, aby mu odporca v rámci náhrady trov

konania uhradil aj zaplatený súdny poplatok (R 14/1976).

Všeobecné súdy nerozhodli v rámci náhrady trov konania o nároku sťažovateľky,

jednak o náhrade trov právneho zastúpenia a o náhrade trov zaplateného súdneho

poplatku, a to i napriek tomu, že navrhovateľka v spore bola úspešná, pretože jej žalobe,

ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva v jej prospech v podiele , bolo

v celom rozsahu vyhovené.

Ja, sťažovateľka, som zaplatila súdny poplatok v sume 1.000,- Sk v kolkoch

a dovyrubený súdny poplatok 39.000,- Sk/1.294,56 Eur na účet Justičnej pokladnice

Krajského súdu Bratislava.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo D. P. na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

SR, základného práva na rovnosť v konaní v zmysle SR v spojení

s SR a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: , zo dňa 10. 9. 2008

a zo dňa 23. 6. 2010 porušené bolo.

2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. ,

zo dňa 10. 9. 2008 a zo dňa 23. 6. 2010 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok

Okresného súdu Prešov sp. zn. -98 zo dňa 18. 9. 2007 vo výroku o súdnom

poplatku a vo výroku o potvrdení rozsudku a náhrade trov odvolacieho konania

() a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.“

Okrem toho sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania.

Krajský súd na výzvu ústavného súdu v stanovisku k sťažnosti doručenom

5. septembra 2011 okrem iného uviedol:

„Predmetná vec sp. zn. napadla na Krajský súd v Prešove

na odvolacie konanie dňa 29. 1. 2010.

Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci

rozhodnuté dňa 23. 6. 2010 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná

dňa 12. 7. 2010 Okresnému súdu Prešov.

Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní nedošlo v predmetnej veci.

V priebehu trvania manželstva menovaných účastníkov, a to konkrétne dňa

13. 03. 2000, žalovaná v 2. rade ako predávajúca previedla na žalovaného v 1. rade svojho

syna vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet tohto konania. Súd prvého

stupňa správne zistil, že pokiaľ za trvania manželstva žalobkyne a žalovaného v 1/ rade

bola uzatvorená kúpna zmluva medzi oboma žalovanými ohľadom prejednávaných

nehnuteľností, tieto sa nepochybne stali bezpodielovým spoluvlastníctvom teraz už bývalých

manželov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi žalovanými došlo

k uzatvoreniu kúpnopredajnej zmluvy podľa ust. § 588 a nasledujúce Občianskeho

zákonníka. Nebolo zistené, že by išlo o bezodplatný právny úkon ako to namietali žalovaní,

keďže žalovaná v 2. rade v decembri 1999 na úhradu kúpnej ceny pre Mesto P., ktoré jej

odpredávalo sporný byt do osobného vlastníctva, použila aj dlhopis poskytnutý žalobkyňou

a zároveň v priebehu roku 1999 a teda v čase predchádzajúcom uzatvoreniu kúpnej zmluvy,

bolo zo strany vtedajších manželov poskytnuté žalovanej v 2. rade plnenie platby za pomník

pre nebohého manžela v celkovej výške 21.000,- Sk. Uvedenému zodpovedalo napokon

aj znenie článku III. kúpnej zmluvy z 13.03.2000, v ktorom účastníci zmluvy konštatovali

zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny pred podpisom tohto právneho úkonu. Súd prvého

stupňa s ohľadom na časovú následnosť jednotlivých úkonov (poskytnutie plnenia

na pomník pre manžela žalovanej v 2. rade a dlhopisu, uzatvorenie zmluvy o odpredaji bytu

s Mestom P., následne uzatvorenie spornej kúpnej zmluvy) správne vyhodnotil tvrdenie

žalovanej v 2. rade o darovaní finančných prostriedkov za vyhotovenie pomníka

ako nevierohodné. Vôľou žalovanej v 2. rade pritom nepochybne bolo, aby prevádzaný byt

bol spoločným vlastníctvom žalobkyne a žalovaného v 1. rade, čo potvrdila aj vo svojich

vyjadreniach v prvostupňovom konaní. Námietka žalovaných k spôsobu vykonávania

výsluchu žalovanej v 2. rade súdom prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa

09. 06. 2009 nie je dôvodná. Z obsahu zápisnice o tomto pojednávaní je zrejmé, že jeho

priebeh bol konajúcou sudkyňou nahlas diktovaný do záznamovej techniky v súlade s § 52

ods. 3 vyhlášky č. , právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní bola

prítomná a nijakým spôsobom výsluch žalovanej v 2. rade a ani postup súdu nenamietala.

Súd prvého stupňa preto dôvodne nevyhovel návrhu na vykonanie opätovného výsluchu

žalovanej v 2. rade.

Za situácie, že žalobkyňa a žalovaný v 1. rade nadobudli tieto nehnuteľnosti

do bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré nebolo vyporiadané súdom a ani ich dohodou

v lehote do troch rokov od jeho zániku, platí nevyvrátiteľná právna domnienka spočívajúca

v tom, že hnuteľné veci si manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich tieto veci

užíval pre svoju potrebu, svojej rodiny a domácnosti, o ostatných hnuteľných veciach, ktoré

výlučne neužíval žiadny zo spoluvlastníkov a u nehnuteľností platí, že sú v podielovom

spoluvlastníctve a podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké ( ).

Súd prvého stupňa sa napokon správne vyporiadal aj so súčasnou existenciou

spoluvlastníctva týchto nehnuteľností žalovanou v 2. rade. Darovacia zmluva medzi

žalovanými účastníkmi, predmetom ktorej boli prejednávané nehnuteľnosti, síce bola

uzatvorená 10. 06. 2005, a teda ešte pred uplynutím lehoty troch rokov od zániku

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak právne účinky vkladu vlastníckeho

práva do príslušného katastra nehnuteľnosti nastali až 12. 09. 2005. V dôsledku uvedeného

žalovaný v 1. rade svoj polovičný spoluvlastnícky podiel mal oprávnenie darovaním

previesť na žalovanú v 2. rade.

Podobne správne rozhodol prvostupňový súd aj o náhrade trov konania účastníkov

s poukazom na ust. Účastníci mali v konaní čiastočný úspech, keďže

predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -98 z 18. 09. 2007

bola žaloba žalobkyne v časti o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, už právoplatne zamietnutá a vyhovené bolo len ďalšej časti

jej nároku o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení

s Žalobkyňa, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní vo veci samej

náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s úkonom vyjadrenie k odvolaniu nežiadala

priznať a žalovaní vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo na náhradu

trov.“

V ďalšej časti stanoviska k sťažnosti krajský súd obšírne odôvodňoval správnosť

rozhodnutia, „pokiaľ ide o vec a “, pričom sa v prevažnej

miere odvolával na odôvodnenie uvedeného rozsudku krajského súdu z 10. septembra 2008.

V závere stanoviska krajský súd uzavrel, že „okolnosti uvádzané navrhovateľkou

v ústavnej sťažnosti považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme

zamietnuť“.

Sťažovateľka nevyužila možnosť vyjadriť sa k stanovisku krajského súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

II.1 Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojich

základných práv podľa a v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 10. septembra 2008 vo výroku, ktorým potvrdil časť rozsudku Okresného

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 18. septembra 2007 týkajúcu

sa súdneho poplatku, ústavný súd poukazuje na , podľa

ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,

oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo

inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu

dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 18. septembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. ,

z 10. septembra 2008 vo výroku o súdnom poplatku nadobudol

právoplatnosť 30. októbra 2008.

Keďže k porušeniu označených práv malo dôjsť namietaným výrokom rozsudku

krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku

o súdnom poplatku, a keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 17. septembra

2010, teda nepochybne po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti v § 53 ods. 3

, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene

podanú ( ).

II.2 Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená

situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa nej malo dôjsť nedostatočne odôvodneným

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010 v spojení s jeho výrokom,

ktorým potvrdil správnosť rozsudku okresného súdu z 22. septembra 2009 vo výroku,

ktorým rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Okrem nedostatočného odôvodnenia označeného rozsudku nie je podľa názoru

sťažovateľky toto odôvodnenie ani presvedčivé „a navyše je rozporuplné, čím sa reálne

nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť

rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť

komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. ),

ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho

rozhodnutia (napr. ), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. ).

Podľa (ďalej len „OSP“) účastníkovi,

ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie

alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu

trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže

mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo

ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa

platia i pre odvolacie konanie.

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je

v súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo

účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae

aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade

so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno

domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie

( ).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len

za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť

mieru úspechu strán podľa a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom

rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom

na použitie uvedeného ustanovenia je, že účastník mal iba čiastočný úspech vo veci.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba

za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,

Recueil III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah

prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných

ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,

§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí

sa posúdiť v kontexte okolností každej veci. Z citovaných článkov a dohovoru však

nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu

(m. m. ).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa potvrdenia

správnosti rozsudku okresného súdu z 22. septembra 2009 vo výroku o nepriznaní trov

účastníkom konania uviedol:

„Podobne správne rozhodoval prvostupňový súd aj o náhrade trov konania

účastníkov s poukazom na ust. Účastníci mali v konaní čiastočný

úspech, keďže predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. -98

z 18. 09. 2007 bola žaloba žalobkyne v časti o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, už právoplatne zamietnutá a vyhovené bolo

len ďalšej časti jej nároku o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Odvolací súd preto poukazujúc na uvedené dôvody rozsudok ako vecne správny

potvrdil podľa “

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania v napadnutom rozsudku krajský súd

odôvodnil takto:

„O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa

v spojení s Žalobkyňa, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní vo veci

samej náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s úkonom vyjadrenie k odvolaniu

nežiadala priznať a žalovaní vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo

na náhradu trov.“

Odôvodnenie krajského súdu nemožno, odhliadnuc od toho, že je pomerne stručné,

považovať za odporujúce citovaným článkom a dohovoru. Pokiaľ

ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia o trovách

konania. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať

v kontexte celého rozhodnutia (). Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia uviedol, že podľa záverov, ku ktorým dospel, možno zo strany účastníkov

konania hovoriť iba o čiastočnom úspechu vo veci, podľa názoru ústavného súdu krajský

súd odôvodnil namietaný rozsudok ústavne akceptovateľne. Rovnako ústavný súd hodnotí

aj odôvodnenie týkajúce sa trov odvolacieho konania.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu, ale najmä

s rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel

ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a jeho

odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje

ústavno-súdnu korekciu.

Ústavný súd preto konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu nezistil priamu

súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

II.3 Sťažovateľka v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 23. júna 2010, opierajúc sa o tie isté dôvody, ktorými namietala porušenie svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, namieta

aj porušenie svojho základného práva podľa v spojení s .

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením

rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.

Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých

procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Vychádzajúc z tejto interpretácie a a po posúdení

sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. z 23. júna 2010

ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi týmto rozsudkom krajského súdu

a namietaným porušením označených práv.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti po jej predbežnom

prerokovaní odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon uvádza, že neposudzoval napadnutý rozsudok krajského súdu

sp. zn. z 23. júna 2010 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-188 z 22. septembra 2009, pokiaľ ide o určenie, že sťažovateľka je

podielovou spoluvlastníčkou predmetného bytu, pretože sťažovateľka v tomto smere

neuviedla v sťažnosti žiadnu argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosťou

namieta výlučne tú časť výroku, ktorá sa týka potvrdenia rozhodnutia prvostupňového súdu,

pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z jeho účastníkov, a tiež výrok, že

žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012