Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 18/2012
PDF · 459.84 KB
No categories available
IV. ÚS 18/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť D. P., P., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007 z 10. septembra 2008 o súdnom poplatku a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. P. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra
2010 doručená sťažnosť D. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) výrokom rozsudku Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007
z 10. septembra 2008 o súdnom poplatku a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 12/2010
z 23. júna 2010.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „podala na Okresný súd v Prešove
dňa 11. 8. 2005 žalobu, ktorou som sa domáhala určenia, že do BSM patrí nehnuteľnosť
2
zapísaná na LV..., kat. úz. P., parc. č... – zastavaná plocha o výmere 776 m, pod B 66
v 58/4064in, LV..., kat. úz. P., obytný dom, súp. č... na parcele č... – byt č... s príslušenstvom
a súčasťami pod B 54 v celosti spolu s podielom 58/4064in na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach obytného domu.
Vzhľadom k tomu, že po podaní mojej žaloby uplynula zákonná trojročná lehota
v zmysle § 149 ods. 4 OZ, v rámci naliehavého právneho záujmu som ja, sťažovateľka,
navrhla zmenu žalobného návrhu tak, aby súd určil, že nehnuteľnosť zapísaná na LV..., kat.
2
úz. P., parc... – zastavaná plocha o výmere 776 mpod B 66 v 58/4064in, LV..., kat. úz. P.,
obytný dom súp. č... pozostávajúci z dvoch obytných miestností a príslušenstva, ako
aj podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu vo výške
58/4064in patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaného v 1. rade
v rovnakom podiele.
Okresný súd v Prešove uznesením sp. zn. 16 C 140/2005-77 zo dňa 16. 1. 2007
pripustil zmenu žalobného petitu.
Súd 1. stupňa po pripustení zmeny žalobného petitu a po vykonaní dokazovania
rozsudkom sp. zn. 16 C 140/2005-98 zo dňa 18. 9. 2007 určil, že ja, sťažovateľka,
som podielovou spoluvlastníčkou k nehnuteľnostiam špecifikovaných v žalobnom petite
(k 2izbovému bytu v P...) v podiele 1/2ina k celku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol
a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, mňa, sťažovateľku
ako žalobkyňu, zaviazal zaplatiť doplatok súdneho poplatku z návrhu v sume 39.000.- Sk
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Proti tomuto rozsudku do merita veci podali odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade
a odvolanie (10. 10. 2007) som proti tomuto rozsudku podala aj ja, sťažovateľka –
žalobkyňa, a to do výroku o náhrade trov konania a zaplatenia doplatku súdneho poplatku.
Svoje odvolanie do výroku o doplatku súdneho poplatku 39.000,- Sk som odôvodnila
tým, že postup súdu v tomto smere bol nesprávny, keď mi bol vyrubený súdny poplatok
z celej nehnuteľnosti, cenu ktorej som určovala sumou 800.000,- Sk, a nie z hodnoty môjho
podielu 1/2ice z nehnuteľnosti, určenia vlastníckeho práva ktorej som sa domáhala.
Svoje odvolanie som a contrario opierala aj o ustanovenie § 7 ods. 8
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, podľa ktorého pri zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva je základom poplatku cena podielu žiadaného navrhovateľom.
Pokiaľ súd I. stupňa vyrubil doplatok súdneho poplatku aj za určenie podielu
pre žalovaného v 1. rade, postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a takéto dorubenie
súdneho poplatku nemá svoje opodstatnenie.
Treba poukázať, že súd I. stupňa v tom istom konaní vyrubil súdny poplatok
žalovaným v 1. a 2. rade za podané odvolanie z tej istej hodnoty sporu v sume 48.000,- Sk,
avšak Krajský súd v Prešove ako súd odvolací svojim rozsudkom sp. zn. 2 Co 187/2007,
2 Co 188/2007 zo dňa 10. 9. 2008 zmenil uznesenie súdu I. stupňa 16 C 140/2005-112
a žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne súdny poplatok
za odvolanie vo výške 3.000,- Sk.
Svoje rozhodnutie Krajský súd v Prešove o zmenenom výroku súdu I. stupňa
odôvodnil tým, že súdny poplatok bol vyrubený podľa položky 1 písm. b) Sadzobníka
súdnych poplatkov, t. j. že predmet konania nemožno oceniť peniazmi.
S takýmto právnym názorom a rozhodnutím Krajského súdu Prešov nemožno
súhlasiť, pretože ide o zjavný rozpor v ustálení hodnoty predmetu konania inak pre mňa,
sťažovateľku – žalobkyňu a inak pre oboch žalovaných.
Takýmto odlišným ustálením predmetu konania inak pre žalobkyňu (800.000,- Sk)
a inak pre oboch žalovaných (hodnota predmetu konania neoceniteľná v peniazoch), porušil
Krajský súd v Prešove svojím rozsudkom rovnosť účastníkov konania a takýto postup súdu
je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Dohovoru 209/1992 Zb. na spravodlivé prejednanie veci,
ako je aj v rozpore s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/1994, podľa ktorého
obsahom práva na súdnu ochranu uvedenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom,
že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri ich uplatňovaní.
Jeho obsahom je aj zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov SR.
Naviac, rozsudok Krajského súdu Prešov vo výroku o náhrade trov konania nie je
dostatočne odôvodnený a presvedčivý, pre nedostatok dôvodov je preto neurčitý
a nepreskúmateľný a je v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP a nekorešponduje ani
so záverom nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 36/2010.“.
Ďalej sťažovateľka uviedla, že „v prejednávanej veci treba mať zato, že napadnuté
rozhodnutia krajského súdu ohľadne platenia súdneho poplatku vyčíslených dvom
účastníkom v tej istej veci rôzne z inej ceny predmetu konania, je v rozpore so zásadou
spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 47 ods. 3 a čl. 12 ods. 1
Treba zdôrazniť, že rozhodnutiami všeobecných súdov o trovách konania možno
zasiahnuť do základných práv a slobôd, možno porušiť právo na súdnu ochranu
(II. ÚS 78/2003, II. ÚS 31/2004).
Rozhodnutia Krajského súdu v Prešove o náhrade trov konania nie sú dostatočne
odôvodnené. Bolo povinnosťou Krajského súdu v Prešove ako odvolacieho súdu, aby dal
jednoznačnú odpoveď na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaniach proti výroku
o náhrade trov konania napadnutého rozsudku Okresného súdu Prešov. Jeho odôvodnenie
takéto závery neobsahuje, nie je presvedčivé, je rozporuplné, čím sa reálne nezabezpečilo
uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Aj úprava platenia náhrady trov konania obsiahnutá v OSP určuje, či sa právo
na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania treba
vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu,
pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,
materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.
V prejednávanej veci je zrejmé, že v jednom prípade o náhrade trov konania
rozhodol všeobecný súd tak, že vychádzal z hodnoty sporu 800.000,- Sk (pri vyrubení
súdneho poplatku pre žalobkyňu – sťažovateľku) a v druhom prípade z hodnoty sporu
neoceniteľnej v peniazoch (súdny poplatok za odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade), čím
porušil zásadu rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení so zásadou
rovnosti práv ustanovenou v čl. 12 ods. 1 ústavy.
Trovy konania sú upravené v III. Hlave OSP ustanovení § 137 až 151.
Trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov vrátane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, hotové
výdavky, tlmočné, a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
V zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zák. o súdnych poplatkoch poplatníkom súdneho
poplatku je navrhovateľ poplatkového úkonu (ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok
z návrhu) a tento má iba prípadný nárok, aby mu odporca v rámci náhrady trov
konania uhradil aj zaplatený súdny poplatok (R 14/1976).
Všeobecné súdy nerozhodli v rámci náhrady trov konania o nároku sťažovateľky,
jednak o náhrade trov právneho zastúpenia a o náhrade trov zaplateného súdneho
poplatku, a to i napriek tomu, že navrhovateľka v spore bola úspešná, pretože jej žalobe,
ktorou sa domáhala určenia vlastníckeho práva v jej prospech v podiele 1/2iny, bolo
v celom rozsahu vyhovené.
Ja, sťažovateľka, som zaplatila súdny poplatok v sume 1.000,- Sk v kolkoch
a dovyrubený súdny poplatok 39.000,- Sk/1.294,56 Eur na účet Justičnej pokladnice
Krajského súdu Bratislava.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo D. P. na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
Ústavy SR, základného práva na rovnosť v konaní v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami Krajského súdu
v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007 zo dňa 10. 9. 2008
a 2 Co 12/2010 zo dňa 23. 6. 2010 porušené bolo.
2. Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 187/2007, 2 Co 188/2007
zo dňa 10. 9. 2008 a 2 Co 12/2010 zo dňa 23. 6. 2010 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok
Okresného súdu Prešov sp. zn. 16 C 140/2005-98 zo dňa 18. 9. 2007 vo výroku o súdnom
poplatku a vo výroku o potvrdení rozsudku a náhrade trov odvolacieho konania
(2 Co 12/2010) a v rozsahu tohto zrušenia mu vec vracia na ďalšie konanie.“
Okrem toho sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal úhradu trov konania.
Krajský súd na výzvu ústavného súdu v stanovisku k sťažnosti doručenom
5. septembra 2011 okrem iného uviedol:
„Predmetná vec sp. zn. 2 Co 12/2010 napadla na Krajský súd v Prešove
na odvolacie konanie dňa 29. 1. 2010.
Po naštudovaní veci a zvládnutí jej skutkovej a právnej náročnosti bolo vo veci
rozhodnuté dňa 23. 6. 2010 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola vec zaslaná
dňa 12. 7. 2010 Okresnému súdu Prešov.
Z uvedeného vyplýva, že k prieťahom v konaní nedošlo v predmetnej veci.
V priebehu trvania manželstva menovaných účastníkov, a to konkrétne dňa
13. 03. 2000, žalovaná v 2. rade ako predávajúca previedla na žalovaného v 1. rade svojho
syna vlastnícke právo k nehnuteľnostiam tvoriacim predmet tohto konania. Súd prvého
stupňa správne zistil, že pokiaľ za trvania manželstva žalobkyne a žalovaného v 1/ rade
bola uzatvorená kúpna zmluva medzi oboma žalovanými ohľadom prejednávaných
nehnuteľností, tieto sa nepochybne stali bezpodielovým spoluvlastníctvom teraz už bývalých
manželov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že medzi žalovanými došlo
k uzatvoreniu kúpnopredajnej zmluvy podľa ust. § 588 a nasledujúce Občianskeho
zákonníka. Nebolo zistené, že by išlo o bezodplatný právny úkon ako to namietali žalovaní,
keďže žalovaná v 2. rade v decembri 1999 na úhradu kúpnej ceny pre Mesto P., ktoré jej
odpredávalo sporný byt do osobného vlastníctva, použila aj dlhopis poskytnutý žalobkyňou
a zároveň v priebehu roku 1999 a teda v čase predchádzajúcom uzatvoreniu kúpnej zmluvy,
bolo zo strany vtedajších manželov poskytnuté žalovanej v 2. rade plnenie platby za pomník
pre nebohého manžela v celkovej výške 21.000,- Sk. Uvedenému zodpovedalo napokon
aj znenie článku III. kúpnej zmluvy z 13.03.2000, v ktorom účastníci zmluvy konštatovali
zaplatenie dohodnutej kúpnej ceny pred podpisom tohto právneho úkonu. Súd prvého
stupňa s ohľadom na časovú následnosť jednotlivých úkonov (poskytnutie plnenia
na pomník pre manžela žalovanej v 2. rade a dlhopisu, uzatvorenie zmluvy o odpredaji bytu
s Mestom P., následne uzatvorenie spornej kúpnej zmluvy) správne vyhodnotil tvrdenie
žalovanej v 2. rade o darovaní finančných prostriedkov za vyhotovenie pomníka
ako nevierohodné. Vôľou žalovanej v 2. rade pritom nepochybne bolo, aby prevádzaný byt
bol spoločným vlastníctvom žalobkyne a žalovaného v 1. rade, čo potvrdila aj vo svojich
vyjadreniach v prvostupňovom konaní. Námietka žalovaných k spôsobu vykonávania
výsluchu žalovanej v 2. rade súdom prvého stupňa na pojednávaní konanom dňa
09. 06. 2009 nie je dôvodná. Z obsahu zápisnice o tomto pojednávaní je zrejmé, že jeho
priebeh bol konajúcou sudkyňou nahlas diktovaný do záznamovej techniky v súlade s § 52
ods. 3 vyhlášky č. 543/2005 Z. z., právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní bola
prítomná a nijakým spôsobom výsluch žalovanej v 2. rade a ani postup súdu nenamietala.
Súd prvého stupňa preto dôvodne nevyhovel návrhu na vykonanie opätovného výsluchu
žalovanej v 2. rade.
Za situácie, že žalobkyňa a žalovaný v 1. rade nadobudli tieto nehnuteľnosti
do bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré nebolo vyporiadané súdom a ani ich dohodou
v lehote do troch rokov od jeho zániku, platí nevyvrátiteľná právna domnienka spočívajúca
v tom, že hnuteľné veci si manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich tieto veci
užíval pre svoju potrebu, svojej rodiny a domácnosti, o ostatných hnuteľných veciach, ktoré
výlučne neužíval žiadny zo spoluvlastníkov a u nehnuteľností platí, že sú v podielovom
spoluvlastníctve a podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké (§ 149 ods. 4 OZ ).
Súd prvého stupňa sa napokon správne vyporiadal aj so súčasnou existenciou
spoluvlastníctva týchto nehnuteľností žalovanou v 2. rade. Darovacia zmluva medzi
žalovanými účastníkmi, predmetom ktorej boli prejednávané nehnuteľnosti, síce bola
uzatvorená 10. 06. 2005, a teda ešte pred uplynutím lehoty troch rokov od zániku
bezpodielového spoluvlastníctva manželov, avšak právne účinky vkladu vlastníckeho
práva do príslušného katastra nehnuteľnosti nastali až 12. 09. 2005. V dôsledku uvedeného
žalovaný v 1. rade svoj polovičný spoluvlastnícky podiel mal oprávnenie darovaním
previesť na žalovanú v 2. rade.
Podobne správne rozhodol prvostupňový súd aj o náhrade trov konania účastníkov
s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Účastníci mali v konaní čiastočný úspech, keďže
predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 140/2005-98 z 18. 09. 2007
bola žaloba žalobkyne v časti o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, už právoplatne zamietnutá a vyhovené bolo len ďalšej časti
jej nároku o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní vo veci samej
náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s úkonom vyjadrenie k odvolaniu nežiadala
priznať a žalovaní vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo na náhradu
trov.“
V ďalšej časti stanoviska k sťažnosti krajský súd obšírne odôvodňoval správnosť
rozhodnutia, „pokiaľ ide o vec 2 Co 187/2007 a 2 Co 188/2007“, pričom sa v prevažnej
miere odvolával na odôvodnenie uvedeného rozsudku krajského súdu z 10. septembra 2008.
V závere stanoviska krajský súd uzavrel, že „okolnosti uvádzané navrhovateľkou
v ústavnej sťažnosti považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme
zamietnuť“.
Sťažovateľka nevyužila možnosť vyjadriť sa k stanovisku krajského súdu.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II.1 Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 187/2007,
2 Co 188/2007 z 10. septembra 2008 vo výroku, ktorým potvrdil časť rozsudku Okresného
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 C 140/2005 z 18. septembra 2007 týkajúcu
sa súdneho poplatku, ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia,
oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo
inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu
dozvedieť.
Ústavný súd zistil, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 16 C 140/2005
z 18. septembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 187/2007,
2 Co 188/2007 z 10. septembra 2008 vo výroku o súdnom poplatku nadobudol
právoplatnosť 30. októbra 2008.
Keďže k porušeniu označených práv malo dôjsť namietaným výrokom rozsudku
krajského súdu, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu v časti týkajúcej sa výroku
o súdnom poplatku, a keďže sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 17. septembra
2010, teda nepochybne po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako oneskorene
podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.2 Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená
situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému podľa nej malo dôjsť nedostatočne odôvodneným
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010 v spojení s jeho výrokom,
ktorým potvrdil správnosť rozsudku okresného súdu z 22. septembra 2009 vo výroku,
ktorým rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.
Okrem nedostatočného odôvodnenia označeného rozsudku nie je podľa názoru
sťažovateľky toto odôvodnenie ani presvedčivé „a navyše je rozporuplné, čím sa reálne
nezabezpečilo uplatnenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť
rozhodnutím všeobecného súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť
komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01),
ale aj tým, ak by tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho
rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu
trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže
mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo
ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.
Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa
platia i pre odvolacie konanie.
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je
v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo
účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae
aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade
so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno
domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie
Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť
mieru úspechu strán podľa § 142 ods. 2 OSP a na základe toho rozhodnúť o ich pomernom
rozdelení alebo vyslovení, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Dôvodom
na použitie uvedeného ustanovenia je, že účastník mal iba čiastočný úspech vo veci.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,
Recueil III/1997).
Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah
prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných
ustanovení, ktoré použil.
Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999,
§ 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí
sa posúdiť v kontexte okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však
nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu
(m. m. I. ÚS 56/01).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa potvrdenia
správnosti rozsudku okresného súdu z 22. septembra 2009 vo výroku o nepriznaní trov
účastníkom konania uviedol:
„Podobne správne rozhodoval prvostupňový súd aj o náhrade trov konania
účastníkov s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. Účastníci mali v konaní čiastočný
úspech, keďže predchádzajúcim rozsudkom Okresného súdu Prešov č. k. 16 C 140/2005-98
z 18. 09. 2007 bola žaloba žalobkyne v časti o určenie, že tieto nehnuteľnosti patria
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, už právoplatne zamietnutá a vyhovené bolo
len ďalšej časti jej nároku o určenie spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.
Odvolací súd preto poukazujúc na uvedené dôvody rozsudok ako vecne správny
potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania v napadnutom rozsudku krajský súd
odôvodnil takto:
„O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobkyňa, ktorá bola úspešná v odvolacom konaní vo veci
samej náhradu trov odvolacieho konania v súvislosti s úkonom vyjadrenie k odvolaniu
nežiadala priznať a žalovaní vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemajú právo
na náhradu trov.“
Odôvodnenie krajského súdu nemožno, odhliadnuc od toho, že je pomerne stručné,
považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP
ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to predovšetkým odôvodnenia o trovách
konania. Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie o trovách konania treba posudzovať
v kontexte celého rozhodnutia (I. ÚS 230/04). Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol, že podľa záverov, ku ktorým dospel, možno zo strany účastníkov
konania hovoriť iba o čiastočnom úspechu vo veci, podľa názoru ústavného súdu krajský
súd odôvodnil namietaný rozsudok ústavne akceptovateľne. Rovnako ústavný súd hodnotí
aj odôvodnenie týkajúce sa trov odvolacieho konania.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu, ale najmä
s rozsahom odôvodnenia nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel
ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a jeho
odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje
ústavno-súdnu korekciu.
Ústavný súd preto konštatuje, že v okolnostiach daného prípadu nezistil priamu
súvislosť medzi namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.3 Sťažovateľka v súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 12/2010
z 23. júna 2010, opierajúc sa o tie isté dôvody, ktorými namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, namieta
aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní súd zabezpečuje vytvorením
rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností.
Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých
procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.
Vychádzajúc z tejto interpretácie čl. 12 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a po posúdení
sťažnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010
ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi týmto rozsudkom krajského súdu
a namietaným porušením označených práv.
Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti po jej predbežnom
prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd napokon uvádza, že neposudzoval napadnutý rozsudok krajského súdu
sp. zn. 2 Co 12/2010 z 23. júna 2010 v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.
16 Co/140/2005-188 z 22. septembra 2009, pokiaľ ide o určenie, že sťažovateľka je
podielovou spoluvlastníčkou predmetného bytu, pretože sťažovateľka v tomto smere
neuviedla v sťažnosti žiadnu argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažnosťou
namieta výlučne tú časť výroku, ktorá sa týka potvrdenia rozhodnutia prvostupňového súdu,
pokiaľ ide o nepriznanie náhrady trov konania žiadnemu z jeho účastníkov, a tiež výrok, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku nebolo potrebné zaoberať sa ďalšími
požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2012