Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 341/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. R.

K., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

z 21. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2012

doručená sťažnosť spoločnosti K., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. z 21. novembra 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 1. júna 2005 spoločnosť S., spol. s r. o., podala

Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) návrh na určenie vlastníckeho práva

2

k pozemku parc. č. 1612/5 o výmere 3444 mnachádzajúceho v k. ú. Ť. a zapísaného na LV

č. 2392 Katastrálneho úradu v K., Správy katastra K. V tomto konaní vystupovala

sťažovateľka v procesnom postavení odporcu. Okresný súd uznesením č. k.

165a z 2. marca 2007 pripustil zámenu účastníkov konania na strane navrhovateľky tak, že

pôvodná navrhovateľka z konania vystúpila a na jej miesto vstúpila spoločnosť S., s. r. o.

(ďalej len „navrhovateľka“).

Okresný súd rozsudkom č. k. -190 z 13. apríla 2007 žalobu zamietol

a v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol:

„Z uzavretej kúpnej zmluvy medzi spoločnosťou S. spol. s r. o. a navrhovateľom

zo dňa 7. 8. 2006 a Dodatku č. 1 ku tejto kúpnej zmluve uzavretého dňa 12. 10. 2006

vyplýva, že navrhovateľ sa stal vlastníkom budovy stojacej na pozemku, ktorý je predmetom

určovacej žaloby, avšak predmetom prevodu nebol tento pozemok. Ak by aj spoločnosť

S. spol. s r. o. ako pôvodný navrhovateľ vo veci mal vecnú legitimáciu v tomto spore,

nepreviedol na navrhovateľa, t. j. na spoločnosť S. s. r. o. žiadne práva k pozemku parc.

č. 1612/5 a teda navrhovateľ nemá k predmetnému pozemku žiaden právny vzťah,

z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol...

Keďže súd ďalšie dokazovanie vo veci považoval za zbytočné a nehospodárne

z dôvodu chýbajúcej vecnej legitimácie navrhovateľa v spore, súd zamietol aj návrh

na ďalšie dokazovanie, ktoré navrhli účastníci konania.“

Na základe odvolania navrhovateľky krajský súd uznesením č. k. -201

z 21. mája 2009 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V relevantnej časti odôvodnenia uviedol:

„Súd prvého stupňa v prejednávanej veci nepostupoval dôsledne... a zatiaľ v spore

teda nie je jasné, či je žalovaný vlastníkom sporného pozemku. Predovšetkým súd prvého

stupňa neskúmal bližšie to, či je to platná zmluva o predaji súboru majetku uzavretá medzi

K., š. p. v likvidácii a žalovaným zo dňa 29. septembra 2003, ktorou mal byť aj prevod

2

vlastníckeho práva parcely č. 1612/5 zastavanej plochy o výmere 3444 m, lebo ďalšie

dokazovanie uznal za zbytočné, keďže žalobca neosvedčil svoju aktívnu legitimáciu.

S týmto právnym názorom súdu prvého stupňa nemožno súhlasiť. Je potrebné

zdôrazniť, že otázka aktívnej legitimácie je posúdenie toho, či žalobcu, ktorý je právne

spôsobilým subjektom, možno vylúčiť ako nositeľa hmotného práva. Pokiaľ teda súd

konštatuje, že žalobca nemá aktívnu legitimáciu, musí byť nad všetky pochybnosti jasné, že

hmotné právo, o ktoré v konaní ide, nemohol žalobca nadobudnúť...

V týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje na to, že v konaní bolo nepochybne

preukázané, že ak je na spornom pozemku postavená stavba, ktorej vlastníkom je

po pôvodnom žalobcovi terajší žalobca, tak tým by už mala byť splnená podmienka

žalovateľnosti, a teda aj naliehavého právneho záujmu podľa ..

Bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa podľa , aby po vrátení veci

spätne preskúmal platnosť prevodov k pozemku parcely č. 1612/5 zastavanej plochy

2

o výmere 3444 mod jej zápisu na základe zmluvy o predaji súboru majetku uzavretej medzi

K., š. p. v likvidácii a žalovaným zo dňa 29. septembra 2003 až po stav spred roka 1989.

V tejto spojitosti bude potrebné najmä skúmať, či bol K. š. p. skutočným vlastníkom

nehnuteľnosti, na základe, akej právnej skutočnosti sa ním mal stať, kto bol jeho právnym

predchodcom a pod.

Až po skúmaní platnosti prevodov a po ich zistení, by bolo možné uzavrieť, či je

žaloba dôvodná alebo, či k pozemkom existuje iný právny vzťah. Po zrušení veci je

potrebné, aby sa prvostupňový súd riadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu,

hodnotil výsledky vykonaného dokazovania jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach

a na základe tých opätovne vo veci rozhodol.“

Ďalším rozsudkom č. k. -292 z 19. novembra 2010 okresný súd žalobu

zamietol a v odôvodnení svojho rozhodnutia opätovne poukázal na nedostatok aktívnej

vecnej legitimácie navrhovateľky. Podľa názoru okresného súdu „navrhovateľovi nesvedčí

žiaden zo spôsobov nadobudnutia vlastníckeho práva v zmysle ust. § 132 ods. 1 Obč. zák...

navrhovateľ kúpil od spoločnosti S. spol. s r. o. len samotnú budovu bez pozemku,

na ktorom je táto stavba postavená, čo vyslovene bolo uvedené aj v samotnej Kúpnej

zmluve, resp. Dodatku č. 1. Predmetom prevodu nebol pozemok... Súčasný navrhovateľ...

žiadnym spôsobom nepreukázal prevod týchto práv od spoločnosti S. spol. s r. o., kúpil len

samotnú budovu bez pozemku.“.

Proti uvedenému rozsudku podala navrhovateľka odvolanie.

Krajský súd uznesením č. k. -322 z 21. novembra 2011 zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V relevantnej časti odôvodnenia

uviedol, že:

„... zistil, že opätovne nie sú podmienky na zmenu ani na potvrdenie rozhodnutia

súdu prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na svoje pôvodné zrušujúce

uznesenie zo dňa 21. mája 2009 sp. zn. a na jeho dôvody. V tejto súvislosti je

potrebné povedať, že opätovne bol nedostatočne zistený skutkový stav a zároveň

nepreskúmateľnosť rozsudku.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu si súd prvého stupňa osvojil len skutočnosť, že ak

odvolací súd uviedol, že v konaní bolo nepochybne preukázané, že ak je na spornom

pozemku postavená stavba, ktorej vlastníkom je po pôvodnom vlastníkovi žalobca, tak tým

už by mala byť splnená podmienka žalovateľnosti, teda aj naliehavého právneho záujmu

podľa ust. Opomenul, ale ani sa nevyporiadal s povinnosťou mu

uloženou v zrušujúcom uznesení, kedy mu bolo uložené na povinnosť spätne preskúmať

2

platnosť prevodov k pozemku parcely č. 1612/5 zastavanej plochy o výmere 3.444 mod jej

zápisu, na základe zmluvy o predaji súboru majetku uzavretej medzi K., š. p. v likvidácii

a žalovaným zo dňa 29. septembra 2003 až po stav spred roka 1989. V tejto spojitosti bolo

mu uložené skúmať, či bol K., š. p. skutočným vlastníkom nehnuteľnosti na základe akej

právnej skutočnosti sa ním mal stať, kto bol jeho právnym predchodcom a pod.. Bolo

uložené odvolacím súdom, že až po skúmaní platnosti prevodov a po zistení by bolo možné

uzavrieť, či je žaloba dôvodná alebo či k pozemkom existuje iný právny vzťah. Keďže

rozsudok súdu prvého stupňa aj po zrušení veci v podstate nepreskúmateľný v tejto časti,

poukazujúc len na osvojený právny názor vyslovený v podstate odvolacím súdom bude

opätovne potrebné, aby na tieto okolnosti sa súd prvého stupňa po zrušení veci nepochybne

zameral a aby svoje rozhodnutie preskúmateľnými dôvodmi hodnotiacimi dôkazy jednotlivo

a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotil. Bez tohto nie je možné vo veci spravodlivo

rozhodnúť a jednoznačne je rozhodnutie predčasné.

V danom prípade doplnenie skutkového stavu vyžaduje, aby rozsudok bol opätovne

zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie súdu prvého stupňa, pretože bez týchto zistení

nie je možné vo veci spravodlivo rozhodnúť. Taktiež dať odpoveď na otázky dôvodnosti

žaloby, ktoré sú podstatnou záležitosťou v spore a vykonanie dokazovania doplnením

v odvolacom konaní by bolo na ujmu práv účastníkov a preto ho nemohol vykonať odvolací

súd. Po vrátení veci bude potrebné, aby sa prvostupňový súd riadil rozhodnutím a právnym

názorom odvolacieho súdu, vo veci opätovne rozhodol a rozhodol aj o náhrade trov

odvolacieho konania.“.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že krajský súd napriek zásade „iura novit curia“

nerešpektuje základné princípy občianskeho súdneho konania, keďže aj napriek skutočnosti,

že pred prvostupňovým súdom bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľka nie je

aktívne vecne legitimovaná, nie je ochotný potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa a naďalej

bez akéhokoľvek racionálneho dôvodu trvá na ďalšom dokazovaní, ktoré je v tomto štádiu

konania úplne irelevantné a predovšetkým nehospodárne. Sťažovateľka namietala, že

krajský súd svojím postupom, resp. rozhodnutiami ignoruje rozhodujúcu okolnosť

spočívajúcu v absencii aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľky, ktorá bola zo strany

prvostupňového súdu náležite preukázaná a ktorá má mimoriadny vplyv na výsledok

konania, čím de facto od 21. mája 2009 až do súčasnosti bráni riadnemu ukončeniu konania.

Podľa názoru sťažovateľky neefektívnym postupom, resp. rozhodnutiami krajského súdu

dochádza k zjavným, zbytočným a ničím neodôvodneným prieťahom v predmetnom konaní,

k porušeniu zákazu denegatio iustitiae (odopretie spravodlivosti) a v konečnom dôsledku

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa , základného

práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie, ktorého súčasťou je aj právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že

od 21. mája 2009, keď krajský súd prvýkrát zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa, až

do dnešného dňa, prešlo viac ako dva a pol roka a vec nie je riadne ukončená, hoci na to nie

sú relevantné dôvody. V tejto súvislosti považuje za potrebné upriamiť pozornosť

predovšetkým na prieťahy krajského súdu vzniknuté počas odvolacieho konania vedeného

ním pod sp. zn. , ktoré od postúpenia veci krajskému súdu až do jeho

rozhodnutia vo veci (21. novembra 2011) trvali viac ako šesť mesiacov, pričom krajský súd

tak urobil až po sťažnosti sťažovateľky z 9. novembra 2011 na prieťahy v konaní

adresovanej predsedovi tohto súdu.

Sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa

na súdnu a inú ochranu, základné právo podľa veta prvá Slovenskej

republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým

je Slovenská republika viazaná, neefektívnym postupom, resp. rozhodnutím Krajského súdu

v Košiciach v konaniach sp. zn.: -322 porušené bolo.

II. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 11. 2011, sp. zn.: 4

Co/93/2011-322 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Ústavný súd prikazuje Krajskému súdu v Košiciach, aby v konaní sp. zn.:

bezodkladne konal.

IV. Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.700 €, ktoré

mu je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

V. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

323,50 EUR vrátane DPH do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu.“ (napr. , , ).

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom

súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr.

, , ). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už

nedochádza k porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú podľa , a to bez ohľadu na to, z akých

dôvodov skončilo toto porušovanie (). Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa

dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedených práv sa namieta v takom konaní

pred všeobecným súdom, v ktorom už súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa (m. m. , ). Podobne môže zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie označených práv vyplývať aj z toho, že

toto porušenie sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho

druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr.

m. m. ).

Ústavný súd taktiež považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho judikatúra v zhode

s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva považuje za primeranú dobu súdneho

konania v rozsahu dvoch až troch rokov na jednom stupni podľa zložitosti veci.

Ústavný súd zistil, že spis okresného súdu sp. zn. spolu s odvolaním

navrhovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -292 z 19. novembra

2010 a s vyjadrením sťažovateľky k tomuto odvolaniu bol krajskému súdu predložený

14. marca 2011.

Sťažovateľkou napadnuté odvolacie konanie bolo (po ôsmich mesiacoch, pozn.)

ukončené rozhodnutím (uznesením) krajského súdu č. k. -322 z 21. novembra

2011, ktorým tento zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie;

toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. februára 2012.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 8. marca 2012.

Vychádzajúc z citovanej judikatúry a z uvedených skutočností (konkrétnych

okolností daného prípadu) ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel

k záveru, že v súčasnosti k porušovaniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

nedochádza, a teda konanie o sťažnosti podľa nie je spôsobilé naplniť

účel ochrany, ktorý ústavný súd vo vzťahu k označeným právam poskytuje. Z tohto dôvodu

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu č. k. -322 z 21. novembra 2011

Sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí ústavného súdu v iných veciach,

v ktorých sa vyjadroval ku kvalite súdneho konania, resp. k zjavnej neodôvodnenosti

a arbitrárnosti záverov všeobecných súdov vyslovených v ich rozhodnutiach, avšak svoju

sťažnosť vo vzťahu k porušeniu označených práv konkrétne odôvodnila len neochotou

krajského súdu potvrdiť rozsudok okresného súdu (o zamietnutí žaloby navrhovateľky,

pozn.), a teda potvrdiť záver okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

navrhovateľky, s ktorým sa ona sama stotožňuje, ako aj zbytočnosťou a nehospodárnosťou

ďalšieho dokazovania.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že do obsahu základného

práva podľa , resp. práva podľa dohovoru, nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie týchto základných práv nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné

súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , ,

).

Ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vecnej legitimácii účastníka konania pred

všeobecnými súdmi patrí výlučne do právomoci týchto súdov, do ktorého ústavný súd nie je

oprávnený zasahovať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu, v ktorom

odkázal aj na svoje predchádzajúce rozhodnutie (pozri I. časť uznesenia ústavného súdu),

konkrétne vyplýva, ako je zo strany okresného súdu potrebné doplniť dokazovanie, aby bolo

možné bez akýchkoľvek pochybností vyriešiť „spornú“ otázku týkajúcu sa vecnej

legitimácie účastníka konania. Krajský súd tak rozhodol so zreteľom na to, že súdnu

ochranu práv, resp. oprávnených záujmov účastníkov konania, je povinný poskytnúť obom

stranám sporu, aj keď v konečnom dôsledku „úspešnou“ bude len jedna z nich. Ústavný súd

opätovne pripomína, že len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje

svojvôľa (napr. , , ). Napadnuté rozhodnutie

krajského súdu nie je konečné, a aj keď je prvostupňový súd viazaný právnym názorom

odvolacieho súdu, konečný výsledok predmetného konania v tomto štádiu nemožno

predvídať, a už vôbec ho nemožno zo strany ústavného súdu prejudikovať.

Keďže námietka sťažovateľky v podstate spočívala len v jej nespokojnosti

so závermi krajského súdu vyslovenými v napadnutom rozhodnutí a ústavný súd nezistil

žiadnu relevantnú súvislosť medzi namietaným porušením označených práv sťažovateľky

a týmto rozhodnutím krajského súdu, sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2012