Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 130/2012
PDF · 304.96 KB
No categories available
IV. ÚS 130/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2012
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti PhDr. S. L., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou I. S., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. S.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 96/2006,
za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo PhDr. S. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 96/2006 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C 96/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. PhDr. S. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť PhDr. S. L. trovy konania
v sume 485,24 € (slovom štyristosemdesiatpäť eur a dvadsaťštyri centov) na účet jej právnej
zástupkyne Advokátskej kancelárie I. S., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 130/2012 z 8. marca 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť PhDr. S. L. (ďalej len „sťažovateľka“
v citáciách aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 96/2006 (ďalej aj „namietané konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 28. júna 2006 okresnému súdu návrh
na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“).
Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v jej právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovala prikázať
okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadala
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.
Spr 3256/2012 doručeným ústavnému súdu 11. júna 2012, v ktorom predsedníčka
okresného súdu stotožňujúc sa s názorom zákonnej sudkyne okrem iného uvádza:
„Komplikovanosť predmetného sporu je daná samotnou dôkaznou situáciou
a skutočnosťou, že ide o vec s cudzím prvkom – navrhovateľkou bližšie nešpecifikovanými
spornými účtami v rakúskej banke B., čoho si bola a je vedomá aj sťažovateľka, ako
aj s poukazom na nečinnosť odporcu a nutnosť konania s rakúskymi orgánmi na základe
procesného návrhu navrhovateľky (sťažovateľky), ktorá iným spôsobom nemohla uniesť
dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach, a sama navrhla súdu vykonať dokazovanie časovo
náročné, čoho si bola určite vedomá, pričom vedela, že odporca nedal súhlas a tento bol
poskytnutý súdu až s veľkým časovým rozpätím..., a tým až po vykonaní dokazovania
navrhnutého navrhovateľkou stanovenie konečného termínu pojednávania bolo možné až
na deň 6. 7. 2012 (t. j. po doručení odpovede dožiadanej rakúskej banky), kedy bude možné
rozhodnúť vo veci samej, pokiaľ zo strany účastníkov konania nepríde opakovane
k procesným návrhom na doplnenie dokazovania.
Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti neopísala všetky úkony vykonané v súdnom spise,
čím vyvolala dojem nečinnosti zo strany súdu. Konanie navrhovateľky možno hodnotiť
za účelové, aby svojimi procesnými návrhmi spôsobila väčšie časové rozpätie medzi
jednotlivými úkonmi, aj keď z vyjadrenia odporcu si bola vedomá, že s jej tvrdeniami
nesúhlasí a dostala sa do dôkaznej tiesne, pričom sa snaží svoj neúspech v tomto konaní
riešiť cestou priznania ujmy prostredníctvom Ústavného súdu SR. Svojím procesným
návrhom a nepredložením dokladov, o ktoré svoj návrh v časti týkajúcej sa fiktívnych účtov
a fiktívnych zostatkov na nich, prispela k zdĺhavosti konania, pričom si bola vedomá, že
nemôže v tomto ani poskytnúť súčinnosť, lebo tá bola potrebná iba od odporcu, ktorý
najskôr nedal súhlas... a ani nebol ochotný sa podieľať na nákladoch spojených
s tlmočníckymi úkonmi a vec musela prejsť aj odvolacím konaním, čo tiež ovplyvnilo
doterajšiu dĺžku konania.
Dovolím si taktiež poznamenať, že dĺžka konania v posudzovanej veci je ovplyvnená
aj podaniami zo strany sťažovateľky, ktoré bolo potrebné procesne riešiť, čo sa odzrkadlilo
aj na dĺžke konania.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 16. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedla:
„Okresný súd Bratislava I zastáva názor, že konanie na súde netrvá neprimerane
dlho a ak aj áno, je to najmä vinou odporcu v konaní, ktorý nie je súčinný. Čo zaráža, je
skutočnosť, že súd vytýka aj navrhovateľke, že vedomá si toho, že inak nevie uniesť dôkazné
bremeno, tak žiada o zabezpečenie dôkazov súd, čo spôsobuje dĺžku konania.
Osobitne treba namietať vyjadrenie predsedkyne súdu uvedené na str. 7 ods. 3
vyjadrenia, kde sa uvádza, že sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní sa snaží svoj
neúspech v konaní riešiť cestou priznania ujmy cez Ústavný súd Slovenskej republiky. Vraj
samotná navrhovateľka tým, že nepredložila dôkazy a navrhuje ich zabezpečiť cez súd,
prispela k dĺžke konania.
Uvedené je mimoriadnym zásahom, nakoľko súd prezumuje rozhodnutie vo veci,
ktorá ešte ani len nie je rozhodnutá (súd dnes, t. j. 9. 7. 2012 odročil pojednávanie
na október 2012 potom, ako právnemu zástupcovi odporcu nevyhovovali súdom navrhnuté
augustové termíny). Teda súd vo veci ešte nerozhodol, neukončil ani len dokazovanie a už
sa vyjadruje ústami svojho predsedu o neunesení dôkazného bremena.
Po druhé, navrhovateľka všetky dôkazy, ktoré od nej žiadal súd, predložila v súdom
stanovenej lehote (na pojednávaní ešte 7. 11. 2007 vyzval súd uznesením účastníkov
na predloženie dokladov do 60 dní). Odporca si danú povinnosť nesplnil. Sťažovateľka ako
navrhovateľka žiadala cestou súdu zabezpečiť len výpisy z účtov a vkladných knižiek, ktoré
zneli na meno odporcu, nakoľko tento ich odmietol predložiť. Danými výpismi sa dalo
preukázať, že odporca účelovo, počas rozvodového konania vyberal prostriedky na účtoch
tak, aby ku dňu právoplatného rozvodu a teda aj zániku BSM na účtoch boli minimálne
prostriedky. Aj v zmysle súdnej praxe takýto postup by nemal požívať ochranu a výbery
prostriedkov v značnej sume bez súhlasu druhého manžela sa považujú za neplatný úkon
a takéto prostriedky treba poňať do BSM. (judikát NS 42/1972, kde sa uvádza, že ak jeden
z manželov nakladal s vecou v BSM spôsobom, ktorý je v rozpore s § 145 OZ (Občiansky
zákonník, pozn.), súdy správne vychádzajú z toho, že pri vyporiadaní je potrebné aj takúto
vec do BSM zahrnúť). Odporca mal možnosť sám dané výpisy predložiť súdu a preukázať
opak, že teda nerobil značné výbery počas rozvodového konania výlučne pre svoju potrebu,
čo sa nestalo, pričom navrhovateľka sama vzhľadom na bankové tajomstvo mohla požiadať
jedine súd o súčinnosť. Nejedná sa preto o žiadnu neochotu navrhovateľky, nakoľko účty
boli na meno odporcu, jedine cez súd sa mohla ustáliť masa BSM tvorená aj prostriedkami
na účtoch na meno odporcu.
Súd predkladá prehľad úkonov, ktorý by sa mohol javiť ako rozsiahly, akoby súd
vykonával pravidelnú činnosť, čo ale nie je pravda. V prehľade je mnoho úkonov, ktoré
vykonala práve navrhovateľka, kde žiadala o vytýčenie termínu pojednávania, telefonicky
sa dotazovala na stav konania, nahliadnutie PZN (právny zástupca navrhovateľky, pozn.)
do spisu, prevzatie si dokladov osobne v spise, žiadosť navrhovateľky adresovaná súdu
o súčinnosť a iné.
Z prehľadu úkonov je naopak zrejmé, že súd konal práve po žiadostiach, resp.
urgenciách zo strany navrhovateľky a jej právneho zástupcu. Navrhovateľka je v celom
konaní súčinná. Zákonná sudkyňa vo veci viackrát upozornila na neprimerané množstvo
napadnutých vecí v jej oddelení, čo možno považovať za ospravedlnenie a vylúčenie
subjektívnych prieťahov na strane sudkyne, no objektívne uvedené nemožno ospravedlniť.
Je to aj na organizácii štátu, ako aj súdu, aby zabezpečil účastníkom právo na spravodlivé
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, čo sa v danej vecí nedeje.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu z 31. mája 2012 k sťažnosti bol aj tento prehľad
procesných úkonov doterajšieho priebehu namietaného konania, z ktorého vo vzťahu
k predmetu sťažnosti boli z pohľadu ústavného súdu relevantné tieto:
„- návrh na začatie konania doručený OS BA I dňa 28. 6. 2006 (zákonný sudca
Mgr. E. S.)
- pokyn súdnej tajomníčky na doručenie poučenia o procesných právach
a povinnostiach, výzvy na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania zo dňa
30. 6. 2006
- nový zákonný sudca po naštudovaní veci dňa 23. 7. 2007 s ohľadom na stav
v oddelení stanovil termín pojednávania 7. 11. 2007 (sudkyňa JUDr. T. R.) a
vyzval odporcu na založenie plnomocenstva, vyjadrenia sa k návrhu na začatie
konania a na oznámenie, či je nutné odporcovi ustanoviť tlmočníka z jazyka
nemeckého
- zápisnica o pojednávaní zo dňa 7. 11. 2007 – výsluch navrhovateľky a odporcu
(pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že účastníci v lehote 60 dní
založia do súdneho spisu doklady v súlade s ich výpoveďami na pojednávaní)
- pokyn sudcu zo dňa 17. 1. 2008 na doručenie písomného vyjadrenia a podkladov
navrhovateľky odporcovi na vedomie a pokyn na predloženie veci vyššiemu
súdnemu úradníkovi na ustanovenie súdneho znalca za účelom ocenenia vecí
patriacich do BSM
- pokyn sudcu zo dňa 13. 3. 2008 na doručenie vyjadrenia odporcu a výzva
na doloženie dokladov a opätovný pokyn sudcu pre vyššieho súdneho úradníka na
prípravu uznesenia o ustanovení súdneho znalca za účelom ocenenia vecí
patriacich do BSM (pokyn sudcu zo dňa 17. 1. 2008 nebol vyšším súdnym
úradníkom realizovaný)
- neprítomnosť zákonného sudcu zo zdravotných dôvodov (PN) od 1. 8. 2008
do 15. 8. 2008, od 18. 8. 2008 do 28. 8. 2008, od 5. 9. 2008 do 12. 9. 2008, od
24. 9. 2008 do 10. 10. 2008 (nástup do práce dňa 13. 10. 2008)
- sudca na žiadosť dňa 14. 1. 2009 stanovil termín pojednávania na deň 1. 6. 2009
- sudca dňa 14. 1. 2009 vyzval odporcu na doručenie výpisov z predmetných účtov
a vkladných knižiek vedených na meno odporcu za rok 2001 do rozvodu
manželstva s navrhovateľkou t. j. do 1. 7. 2003
- sudca dňa 14. 1. 2009 dal pokyn na predloženie veci vyššiemu súdnemu
úradníkovi na vyhotovenie výzvy pre Rakúsku banku...
- pokyn sudcu zo dňa 19. 5. 2009 z dôvodu žiadosti právneho zástupcu odporcu
na zmenu termínu pojednávania na nový termín dňa 25. 6. 2009
- zápisnica o pojednávaní zo dňa 25. 6. 2009 (pojednávanie odročené na neurčito
s tým, že právny zástupca navrhovateľky žiadal, aby súd vykonal dôkaz dopytom
na Rakúsku banku za účelom zistenia účtov vedených na meno odporcu a zistenia
prehľadu obratov...)
- pokyn sudcu zo dňa 25. 6. 2009 na prípravu uznesenia o ustanovení prekladateľa
a tlmočníka z jazyka nemeckého (predložiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi)
- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-128 zo dňa 5. 2. 2010 (poverenie tlmočníka z jazyka
nemeckého...)
- žiadosť sudcu zo dňa 5. 2. 2010 adresovaná B. Rakúsko vyúčtovanie
prekladateľskej odmeny zo dňa 27. 2. 2010 doručená súdu dňa 1. 3. 2010
- pokyn sudcu zo dňa 17. 3. 2010 (realizácia pokynu sudcu z č. l. 130 bod 3 a
založiť doručenku!, doručiť odvolanie navrhovateľke s pokynom predložiť vec na
vypracovanie uznesenia o priznaní tlmočného...)
- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-149 zo dňa 19. 3. 2010 o priznaní odmeny tlmočníčke
- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-155 zo dňa 14. 4. 2010 (poverenie tlmočníka
prekladom listu rakúskej banky...)
- sudca dňa 14. 4. 2010 stanovil termín pojednávania na termín 9. 9. 2010
(s ohľadom na procesné úkony vo veci...)
- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-170 zo dňa 7. 5. 2010 – súd priznal odmenu tlmočníka
za prekladateľský úkon
- zápisnica o pojednávaní zo dňa 9. 9. 2010 (odporca aj navrhovateľka žiadali súd
neustanoviť súdneho znalca za účelom ocenenia vecí patriacich do BSM, právny zástupca
navrhovateľky žiadal od odporcu súhlas, aby banka mohla súdu oznámiť prehľad obratov
na jeho účtoch, požiadali o poskytnutie lehoty 20 dní na zaujatie stanoviska odporcu...)
- pokyn sudcu zo dňa 29. 10. 2010 adresovaný právnemu zástupcovi odporcu
na doručenie dokladov t. j., že požadované údaje zabezpečí priamo z banky P. a súhlas
k sprístupneniu informácií, t. j. k zverejneniu bankového tajomstva súdu neposkytol (ust.
§ 38 ods. 1 BWG, ust. § 38 ods. 2 r.5) s tým, že akonáhle obdrží údaje, poskytne ich súdu
- uznesenie č. k. 10 96/2006-192 zo dňa 4. 4. 2011, ktorým súd ustanovil tlmočníka
z jazyka nemeckého...
- opakovaná žiadosť Okresného súdu Bratislava I zo dňa 4. 4. 2011 adresovaná B.
- pokyn sudcu zo dňa 27. 4. 2011 doručiť odvolanie s výzvou na vyjadrenie sa
k nemu právnemu zástupcovi navrhovateľky, predložiť vec s predkladacou správou
Krajskému súdu v Bratislave
- predkladacia správa pre odvolací súd zo dňa 10. 6. 2011 doručená Krajskému
súdu v Bratislave dňa 21. 6. 2011
- uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 266/2011-217 zo dňa 30. 6. 2011
právoplatné dňa 29. 9. 2011 (uznesenie súdu sa v napadnutej časti potvrdzuje) spis bol
vrátený z Krajského súdu v Bratislave dňa 6. 9. 2011 Okresnému súdu Bratislava I
- pokyn sudcu zo dňa 16. 1. 2012, či bol zložený preddavok na trovy, ak nie, dať
na vymáhanie a predložiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na prípravu uznesenia
o priznaní odmeny tlmočníka, doručiť preklad opätovne Rakúskej banke
- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-238 zo dňa 6. 2. 2012 o priznaní odmeny za preklad
- uznesenie č. k. 7 C 96/2006-244 zo dňa 16. 5. 2012, ktorým súd poveril tlmočníka
na preklad listu od B. a pokyn sudcu na doručenie odpovede rakúskej banky právnemu
zástupcovi navrhovateľky a právnemu zástupcovi odporcu
- dňa 16. 5. 2012 sudca stanovil vo vecí termín pojednávania na deň 9. 7. 2012.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase,
podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia
oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi
deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je vyporiadanie BSM. Ústavný súd
uznáva, že takéto spory sú skutkovo zložitejšie a svojou povahou náročné na dokazovanie,
pretože treba nielen zistiť okruh vecí patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania,
ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zároveň zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré
vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania
tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci bola v tomto konaní vyvolaná
najmä nutnosťou pribratia tlmočníčky z nemeckého jazyka v súvislosti s dožiadaniami
okresného súdu smerovanými na rakúsku banku, kde majú byť vedené účty, na ktorých
finančné prostriedky by mali patriť do BSM. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané
konanie nie je právne zložité, pričom existuje dostatočné množstvo stabilizovanej judikatúry
všeobecných súdov, ktorá obsahuje aj jednoznačnú metodiku postupu a prerokovania
uvedených majetkových sporov, takže pri efektívnejšom a sústredenejšom postupe mohol
okresný súd v namietanom konaní postupovať plynulejšie.
Ústavný súd v spojitosti s tým upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru,
podľa ktorej nielen nečinnosť, ale aj neefektívna (nesústredená) činnosť štátneho orgánu
(všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu
právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,
aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 380/08 I. ÚS 7/2011).
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho
konania v procesnom postavení navrhovateľky. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré
by bolo potrebné pripísať na jej ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou namietaného
konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v namietanom konaní.
Vychádzajúc zo sťažnosti a z vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti a najmä
z obsahu súvisiaceho súdneho spisu ústavný súd v doterajšom priebehu namietaného
konania zistil jedno obdobie dlhodobejšej nečinnosti, a to od 28. júna 2006 (podanie návrhu
na začatie konania) do 7. novembra 2007 (termín pojednávania).
K uvedenému obdobiu dlhodobejšej nečinnosti okresného súdu ústavný súd
poznamenáva, že aj keď v jeho priebehu došlo k zmene zákonného sudcu, táto skutočnosť
nezbavuje okresný súd zodpovednosti za nečinnosť v namietanom konaní.
Ústavný súd konštatuje, že predsedníčka okresného súdu dôvodnosť jej adresovanej
sťažnosti na prieťahy v konaní z 2. februára 2010 sama uznala aj vo svojej odpovedi
z 22. februára 2010 adresovanej právnemu zástupcovi sťažovateľky a súčasne sa
za vzniknutú situáciu ospravedlnila. Pokiaľ však v rámci svojho vyjadrenia argumentovala
aj „vysokým nápadom v oddelení 7 C a pretrvávajúcim veľkým počtom nevybavených
vecí...“, ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už poukázal na to, že nadmerné
množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská
republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo
ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej
neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé
konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06,
Ústavný súd nemohol akceptovať ani tú časť vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu k sťažnosti, pokiaľ celkovú doterajšiu dĺžku namietaného konania zdôvodňovala
„podaniami zo strany sťažovateľky, ktoré bolo potrebné riešiť“, pretože využitie všetkých
procesných prostriedkov na obhajobu svojich práv realizovaných v súlade s Občianskym
súdnym poriadkom nemožno pripísať na ťarchu účastníkov konania.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 96/2006, v ktorom sa meritórne
nerozhodlo už po viac ako 6 rokoch jeho trvania, došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
IV.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom
okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,
a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa
rozhodnutia súdu vo svojej veci.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
4 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného sťažovateľka v dôsledku
prieťahov v konaní „má pocit bezradnosti z toho, že sa svojho práva nemôže domôcť cestou
súdu“.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
7 C 96/2006 a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako
aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
Advokátskou kanceláriou I. S., s. r. o., B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá
bola 763 €.
Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14
ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu
381,48 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu
404,37 €. Keďže Advokátska kancelária I. S., s. r. o., B., je platcom dane z pridanej hodnoty
[ďalej len „DPH“ (na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)],
uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy
právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej
sume 485,24 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet Advokátskej
kancelárie I. S., s. r. o., B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP), v lehote
uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. augusta 2012