Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 410/2012
PDF · 387 KB
No categories available
IV. ÚS 410/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. D., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (predtým
Špeciálneho súdu v Pezinku) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005, ako aj
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost
43/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2012
doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v
Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“), resp. predtým Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej
len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tost 43/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len
„krajská prokuratúra“) podala 10. septembra 2004 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) obžalobu proti sťažovateľke a ďalším obvineným pre trestný čin sprenevery
podľa § 248 ods. 1 a 4 písm. b) a ods. 5 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a iné. Konanie obvinených uvedené
v bode 1 a 2 obžaloby bolo prokurátorom krajskej prokuratúry kvalifikované ako trestný čin
spáchaný organizovanou skupinou.
Krajský súd uznesením sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 po predbežnom
prejednaní obžaloby rozhodol o postúpení trestnej veci špeciálnemu súdu (v tom čase
vykonával právomoc špeciálneho súdu Krajský súd v Banskej Bystrici, pozn.), a to
z dôvodu, že „skutky v bodoch 1 a 2 obžaloby..., ktoré spolu úzko súvisia vykazujú okrem
právnej kvalifikácie skutkov podľa obžaloby v jednočinnom súbehu aj znaky skutkovej
podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny
a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutkov“,
čo podľa § 15a ods. 2 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný
poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zakladalo právomoc
špeciálneho súdu. Druhým výrokom tohto uznesenia krajský súd rozhodol o ponechaní
obvinených vo väzbe.
Proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci podal sťažnosť obvinený Ing. J.
M. a tiež prokurátor krajskej prokuratúry. O sťažnosti obvineného Ing. J. M. rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 tak, že ju zamietol.
Sťažovateľke a jej obhajcovi bolo uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04
zo 14. októbra 2004 doručené až 26. septembra 2011. Sťažovateľka a jej obhajca podali
proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci sťažnosť, o ktorej najvyšší súd
uznesením sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012 rozhodol tak, že ju podľa § 148 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pričom na podporu tohto názoru v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, ktorým zamietol sťažnosť obž. M. H.
uviedol, že nie je v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď súd pri predbežnom
prejednaní obžaloby dospeje k záveru, že skutok v obžalobe je potrebné inak právne
kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácii dospeje k záveru, že nie je vecne
príslušný na prejednanie v danej veci a preto postúpi vec v zmysle § 188 ods. 1 vecne
príslušnému súdu. Súčasne uviedol, že je možné súhlasiť s argumentáciu uvedenou
v rozhodnutí sp. zn. 4To 101/04, že nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov
odôvodňujúcich podanie obžaloby robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich
právnej kvalifikácii. Správnosť týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom
na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov
pri dodržaní základných zásad trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov
v bodoch 1/ a2/ obžaloby aj ako trestného činu podľa § 185a ods. 1 Tr. por. pritom nie je
absolútne vylúčená.
Tieto tvrdenia Najvyššieho súdu SR uvedené v citovanom rozhodnutí sú jednak
v rozpore so samotnými ustanoveniami Trestného poriadku, a to predovšetkým
v ustanoveniach § 163 ods. 2 Tr. por. účinného do 31. 12. 2005... [v ďalšom texte
sťažovateľka cituje okrem § 163 ods. 2 Trestného poriadku aj § 163 ods. 5, § 176 ods. 2
a § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pozn.].
Obž. M. H. v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby, ba dokonca ani po
podaní obžaloby nebola upozornená v súlade s hore citovanými ustanoveniami Trestného
poriadku na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a preto nemala možnosť uplatniť si svoje
právo na opravné prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných ustanoveniach dáva. Tým
bolo porušené jej právo na obhajobu tak ako to má na zreteli ust. § 371 ods. 1 písm. c) Tr.
por. účinného od 1. 1. 2006.“
Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta aj tú
skutočnosť, že najvyšší súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry
proti výroku uznesenia krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 o postúpení
veci, pričom v tejto súvislosti argumentuje aj právnymi názormi vyslovenými v náleze
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 315/06 z 15. marca 2006. Z odôvodnenia uznesenia
najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 síce vyplýva, že najvyšší súd sa
zaoberal aj časťou sťažnosti prokurátora smerujúcou proti výroku o postúpení veci a že túto
považoval za nedôvodnú, avšak tento právny záver nepremietol do výrokovej časti tohto
uznesenia.
Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou
v odôvodnení napadnutého uznesenia týkajúcou sa „relatívnej“ a „absolútnej“
právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu o postúpení veci. „V napadnutom rozhodnutí
Najvyšší súd SR tvrdí, že napriek tomu, že sťažovateľke toto rozhodnutie nebolo doručené
(v spise chýba doručenka od sťažovateľky ako aj od jej obhajcu), toto rozhodnutie už
nadobudlo právoplatnosť, pretože iná osoba podala sťažnosť, ktorej toto rozhodnutie bolo
doručené a to má účinky právoplatnosti aj voči sťažovateľke.
... To teda znamená, že aj obžalovaná M. H. mala a má právo vo svojej sťažnosti
uvádzať dôkazy a tvrdenia na svoju obhajobu, v danom prípade to, že postúpenie veci na
prejednanie inému súdu je porušením jej práva na prejednanie veci na to príslušným
súdom.
Nemôžu preto obstáť tvrdenia súdu, že súd už zaujal právny názor k postúpenie veci
tým, že riešil sťažnosť obv. Ing. M., pričom išlo v podstate o totožné námietky s ktorými sa
súd už vysporiadal. (Súd sa nemohol vysporiadať s námietkami, ktoré si môže uplatniť v
sťažnosti obvinený, ak takú sťažnosť obvinený nepodal, lebo mu nebolo doručené práve
rozhodnutie proti ktorému má sťažnosť smerovať).
Ak súd nepristúpi a nezaoberá sa dôkazmi, resp. tvrdeniami ktoré vo svojej sťažnosti
má právo obvinený uviesť, takýto postup súdu je v priamom rozpore s právom sťažovateľa
na spravodlivý proces. Odmietnutie takéhoto postupu je postupom, ktoré je v rozpore so
základnými, resp. ľudskými právami obžalovaného na spravodlivý proces.“.
Sťažovateľka zastáva názor, že na posúdenie vecnej príslušnosti v posudzovanej
trestnej veci bolo potrebné aplikovať právny názor vyslovený v stanovisku č. 13
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, v zmysle ktorého by sa dospelo k záveru
o príslušnosti krajského súdu na konanie v tejto trestnej veci. V súvislosti s týmto tvrdením
sťažovateľka poukazuje aj na právne názory vyslovené v rozhodnutiach najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 z 10. januára 2008 a sp. zn. 1 Tošs 52/2007 z 10. januára 2008.
Sumarizujúc svoje námietky proti nepríslušnosti špeciálneho súdu, resp.
špecializovaného súdu konať v jej trestnej veci, sťažovateľka uvádza:
„1. Obžaloba na obž. M. H. a spol. bola podaná 8. 9. 2004, teda pred
1. septembrom 2004. Dňa 14. 10. 2004 Krajský súd v Prešove postúpil uvedenú trestnú vec
v zmysle § 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. na prejednanie Špeciálnemu súdu v Pezinku.
Uznesenie o postúpení veci, sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. 10. 2004 však až do doručenia
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Tost 43/2011 zo dňa 22. 2. 2012 obž. M. H.
nenadobudlo právoplatnosť. (Citované uznesenie jej nebolo doručené a o jej sťažnosti
rozhodol Najvyšší súd SR pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 až dňa 22. 2. 2012).
2. Hlavné pojednávanie nariadil Špeciálny súd v októbri 2005, a to napriek tomu,
že sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci v zmysle § 188 ods. 4 Tr. por.
má odkladný účinok. Odhliadnuc od uvedeného, súd konal vo veci, aj keď mu táto vec
právoplatne postúpená nebola a navyše hlavné pojednávanie nebolo nariadené
do 15. 4. 2005, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 122/2005 Z. z.
3. Som preto toho názoru, že Krajský súd v Prešove mohol úspešne postúpiť uvedenú
trestnú vec Špeciálnemu súdu len do nadobudnutia účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., teda
do 15. apríla 2005 a príslušným na konanie a rozhodovanie vo veci v prvom stupni by bol
iba vtedy, ak by do 15. apríla 2005 bolo nariadené hlavné pojednávanie, čo sa však
nestalo.“
Vo vzťahu k postupu špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu)
sťažovateľka tvrdí, že tento vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu sp. zn.
1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 vo výroku o postúpení veci nadobudlo právoplatnosť až
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012 (týmto uznesením
najvyšší súd zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04
zo 14. októbra 2004, pozn.), nebol oprávnený konať a vykonávať úkony hlavného
pojednávania od roku 2005, keďže jeho právomoc bola založená až nadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu o postúpení veci.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že ak by aj v jej trestnej veci bol príslušný konať
špecializovaný súd (predtým špeciálny súd), tento koná v nezákonnom zložení, keďže
úkony hlavného pojednávania nevykonáva senát, ktorému bola vec pridelená, a teda v nej
nerozhodujú zákonní sudcovia. V tejto súvislosti sťažovateľka okrem iného uvádza:
«Uvedená vec bola zaslaná Krajskému súdu v Banskej Bystrici vykonávajúcemu právomoc
Špeciálneho súdu dňa 8. 2. 2005. Uvedená vec bola na Krajskom súde v Banskej Bystrici
pridelená pod sp. zn. 1 Tš 2/05 na rozhodnutie predsedovi senátu V. M. a sudcom JUDr. O.
K. a JUDr. J. G. Krajský súd v Banskej Bystrici vykonávajúci právomoc Špeciálneho súdu
vo veci v tomto zákonne zloženom senátu aj začal konať, o čom svedčí predkladajúci návrh
na predĺženie lehoty väzby (č. listu 266, rozpis z neverejného zasadnutia č. l. 270, zápisnica
o neverejnom zasadnutí, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonávajúceho
právomoc Špeciálneho súdu sp. zn. 1 TŠ 2/05 zo dňa 15. 2. 2005, predkladacia správa NS
SR č. listu 283, ako aj ďalšie listiny a rozhodnutia, ktoré sú založené v spise). V spise sa
nachádza aj potvrdenie Špeciálneho súdu v Pezinku, ktorým potvrdzuje, že dňa 1. 7. 2005 o
9,38 hod. bola prijatá predmetná obžaloba v trestnej veci Mgr. P. G. a táto je pridelená na
rozhodnutie senátu 1 Tš.
Je zrejme, že takýto postup konajúcich súdov je nezákonný, porušujúci ustanovenia
článku 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR ako aj článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
... Niet zákonného dôvodu, aby trestný spis bol následne predložený Špeciálnemu
súdu Pezinok a aby vo veci začal konať iný senát toho istého súdu (Špeciálneho súdu
a Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonávajúceho právomoc Špeciálneho súdu). Senát
1 Tš 23/05 v zložení JUDr. E. K., predseda senátu a ostatný členovia tohto senátu teda nie
sú zákonnými sudcami sťažovateľa. O tomto „postúpení veci“ medzi senátmi toho istého
súdu (Špeciálneho súdu a Krajského sudu v Banskej Bystrici vykonávajúceho právomoc
Špeciálneho súdu) neexistuje žiadne rozhodnutie a toto „postúpenie veci“ ani nemá oporu v
zákone.»
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný
súd po jej prijatí na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v konaní pod sp. zn. 3 Tost 43/2011
uznesením z 22. 2. 2012 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Zákona č. 141/1961 Zb. v znení
neskorších predpisov zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú, porušil základné práva
sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho
právo podľa Čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
2. Špecializovaný trestný súd v Pezinku (predtým do 17. 7. 2009 Špeciálny súd
v Pezinku) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. PK - 1 Tš/23/2005 vykonávaním úkonov
hlavného pojednávania proti sťažovateľovi porušoval od dňa 27. 9. 2005 do dňa 10. 9. 2009
základné právo sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho
právo podľa Čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
3. Vykonávaním úkonov hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej proti
sťažovateľovi pred senátom Špecializovaného trestného súd v Pezinku (predtým do 17. 7.
2009 Špeciálny súd v Pezinku) pod sp. zn. PK – 1 Tš/23/2005 v zložení sudcov JUDr. E. K.,
JUDr. V. P., JUDr. I. K. a náhradného sudcu JUDr. O. K. bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 1, Ústavy Slovenskej republiky.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Tost 43/2011 z 22. 2. 2012.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.
ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 62/08).
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Sťažovateľka podľa petitu namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 a jeho
uznesením z 22. februára 2012, ako aj
- postupom špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu ) v konaní vedenom
pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005 spočívajúcim vo vykonávaní úkonov hlavného pojednávania
v období od 27. septembra 2005 do 10. septembra 2009.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
1. K námietkam sťažovateľky proti postupu najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Tost 43/2011 a jeho uzneseniu z 22. februára 2012
Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľky proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu,
v zmysle ktorého je na prejednávanie jej trestnej veci príslušný špecializovaný súd, resp.
predtým špeciálny súd (keďže najvyšší súd v napadnutom uznesení rozhodujúc o sťažnosti
sťažovateľky potvrdil právny záver krajského súdu vyjadrený v jeho uznesení
zo 14. októbra 2004, v zmysle ktorého je na prejednanie tejto trestnej veci príslušný
špeciálny súd, pozn.). Sťažovateľka zastáva názor, že na prejednanie jej trestnej veci je
príslušný krajský súd, na ktorý aj bola obžaloba pôvodne podaná. V tejto súvislosti
sťažovateľka v prvom rade namieta, že skutky uvedené v bodoch 1 a 2 obžaloby nemožno
právne kvalifikovať ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona, pričom právne závery najvyššieho súdu
vyjadrené v napadnutom uznesení sú podľa jej názoru v rozpore s § 163 ods. 2 a 5, § 176
ods. 2, § 188 ods. 1 písm. a) a § 33 Trestného poriadku v relevantnom znení, a namieta tiež
to, že nebola upozornená ani v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby a ani po
podaní obžaloby v súlade s označenými ustanoveniami Trestného poriadku na zmenu
právnej kvalifikácie skutku, a preto „nemala možnosť uplatniť si svoje právo na opravné
prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných ustanoveniach dáva. Tým bolo porušené jej
právo na obhajobu.“.
Z odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd vo vzťahu k uvedeným
námietkam sťažovateľky predovšetkým uviedol:
„Vo vzťahu k námietke obžalovaných, že nie je možné skutky v bodoch 1/ a 2/
obžaloby právne kvalifikovať ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. Najvyšší súd konštatuje, že súd nie je
viazaný - právnou kvalifikáciou skutkov uvedených v obžalobe (ako ich kvalifikoval
prokurátor). Odchýlne právne posúdenie skutku samo o sebe nie je ani v rozpore
s obžalovacou zásadou.
V zmysle § 188 ods. 1 písm. a/ Tr. por. po predbežnom prejednaní obžaloby súd
postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.
Nie je preto v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní
obžaloby dospeje k záveru, že skutok v obžalobe je potrebné inak právne kvalifikovať
a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácií dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný
na prejednanie danej veci, a preto postúpi vec v zmysle § 188 ods. 1 Tr. por. vecne
príslušnému súdu.
V tejto súvislosti možno súhlasiť s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí, sp. zn.
4 To 101/04, že nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich
podanie obžaloby robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej kvalifikácii.
Správnosť týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní
po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov pri dodržaní základných zásad
trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov v bodoch 1/ a 2/ obžaloby aj ako
trestného činu založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a
ods. 1 Tr. por. pritom nie je absolútne vylúčená.
Podľa § 15a ods. 2 písm. c/ Tr. por. právomoci Špeciálneho súdu podliehajú aj iné
osoby pre obzvlášť závažné trestné činy (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) spáchané v spojení
s organizovanou skupinou (§ 89 ods. 26 Tr. zák.) pôsobiacou vo viacerých štátoch,
zločineckou skupinou (§ 89 ods. 27 Tr. zák.) alebo teroristickou skupinou (§ 89 ods. 28 Tr.
zák.).
Podľa § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou sa rozumie dlhší čas trvajúce
zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom
a/ dosiahnuť zisk, alebo
b/ preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť
svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo
c/ preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak
získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich
trestná činnosť alebo príjmy z nej,
ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi
zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania.
Keďže vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej SR) z 20. mája
2009, č. k. PL. ÚS 17/08-238, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zákon č. 458/2003
Z. z. a súvisiace právne predpisy stratili účinnosť, bolo potrebné zabezpečiť kontinuitu
rozhodovacej činnosti Špeciálneho súdu, čo bolo vykonané zákonom č. 291/2009 Z. z., ktorý
zriadil Špecializovaný trestný súd s účinnosťou odo dňa vyhlásenia predmetného nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j.
od 17. júla 2009. V predmetnej veci preto v súčasnosti v trestnom konaní pokračuje
Špecializovaný trestný súd v Pezinku ako súd vecne príslušný.“
V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na ustanovenia Trestného poriadku aplikovateľné na problém nastolený námietkami
sťažovateľky.
Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo vyjadriť sa ku všetkým
skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, nie je však povinný
vypovedať. Môže uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy
a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj
počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní. S obhajcom sa však
v priebehu svojho výsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na už položenú otázku.
Môže žiadať, aby bol vyslúchaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na
iných úkonoch prípravného konania (§ 165). Ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia
slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby. Uvedené práva prislúchajú
obvinenému aj vtedy, ak je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho
spôsobilosť na právne úkony obmedzená.
Podľa § 163 ods. 2 Trestného poriadku uznesenie o vznesení obvinenia musí
obsahovať opis vyšetrovaného skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností,
za akých k nemu došlo, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, o aký trestný čin
v tomto skutku ide, a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia
Trestného zákona, a dôvody, pre aké je obvinený stíhaný.
Podľa § 163 ods. 5 Trestného poriadku ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že
skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom alebo aj ďalším
trestným činom, ako bol uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, vyšetrovateľ alebo
policajný orgán upozorní obvineného na túto okolnosť a takéto upozornenie zaznačí
v zápisnici.
Podľa § 176 ods. 2 Trestného poriadku obžaloba sa môže podať len pre skutok, pre
ktorý sa obvinenie vznieslo (§ 163). Ak prokurátor mieni tento skutok posudzovať ako iný
trestný čin, než ako ho posudzoval vyšetrovateľ, upozorní na to pred podaním obžaloby
obvineného a jeho obhajcu a zistí, či navrhujú so zreteľom na zamýšľanú zmenu
vyšetrovanie doplniť.
Podľa § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku po predbežnom prejednaní obžaloby
súd postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.
Z ustanovenia § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vyplýva oprávnenie súdu,
na ktorý bola prokurátorom podaná obžaloba, postúpiť po predbežnom prejednaní obžaloby
vec príslušnému súdu, ak dospeje k záveru, že nie je sám na jej prejednanie príslušný.
Z uznesenia krajského súdu o postúpení veci sp. zn. 1 T 6/2004 zo 14. októbra 2004
vyplýva, že krajský súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby dospel k právnemu záveru,
že skutkové zistenia uvedené v bode 1 obžaloby prokurátor krajskej prokuratúry nemal
posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale ako konanie zločineckej
skupiny v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Trestného zákona.
Krajský súd v tejto súvislosti v uznesení sp. zn. 1 T 6/2004 zo 14. októbra 2004
okrem iného uviedol, že „Z právneho posúdenia skutku pod bodom 1) a 2) obžaloby
vyplýva, že krajský prokurátor konanie obvinených posúdil ako trestný čin spáchaný
organizovanou skupinou, ktoré odôvodnil v bode 1) tým, že každý z obvinených mal mať
svoju úlohu plánovanú spoločne tak, aby splnenie sledovaného cieľa bolo dosiahnuté,
pričom ich konanie malo byť vzájomne koordinované, a v bode 2) tým, že úlohy obvinených
pri hľadaní poškodeného, jeho odvezení a vyhľadávaní miesta usmrtenia boli plánované
a rozdelené medzi nich, čo je možné subsumovať pod pojem organizovanej skupiny podľa
§ 89 odsek 26 Tr. zákona.
Trestný zákon ustanovuje okrem pojmu organizovaná skupina v § 89 ods. 27
Tr. zákona aj pojem zločinecká skupina, ktorou sa rozumie štruktúrovaná skupina najmenej
troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom
spáchať jeden trestný čin alebo viac trestných činov, za ktoré je možné uložiť trest odňatia
slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov, alebo niektorého z trestných
činov podľa § 160 až 162 Tr. zákona na účel po a) priameho alebo nepriameho získania
finančnej výhody alebo inej materiálnej výhody.
Zo skutkovej vety pod bodom 1) vyplýva, že k prvotnej dohode získať finančné
prostriedky z D. a. s. B. v konkurze malo dôjsť medzi obvinenými JUDr. B. O., JUDr. M. H.
a Mgr. P. G., ktorí následne mali vydávať pokyny k ďalšiemu postupu pri realizácií získania
finančných prostriedkov z D. a. s. B. v konkurze, časť úkonov súvisiacich s trestnou
činnosťou mali realizovať a finančné prostriedky získané ďalšími obvinenými mali byť
odovzdané obvinenému JUDr. B. O.
Plánovanie a koordinovanosť je zrejmá u obvinených JUDr. B. O., JUDr. M. H. a
Mgr. P. G., na základe dohody ktorých sa malo začať žalované konanie všetkých
obvinených. Okrem toho je však zo skutkovej vety zrejmá aj tá skutočnosť, že ostatné
zúčastnené osoby mali mať 4 % podiel zo získaných finančných prostriedkov z D. a. s. B. v
konkurze, pričom 96 % vyfakturovanej sumy malo byť vrátených JUDr. B. O., ktorý mal
osloviť obvineného J. Š. na zabezpečenie obchodnej spoločnosti k takému prevodu. Z
uvedeného vyplýva, že trestná činnosť uvedená pod bodom 1) obžaloby bola vopred
naplánovaná, postupne koordinovaná z jedného centra, pričom ďalší obvinení vzhľadom na
potreby jednotlivých úkonov zabezpečujúcich dosiahnutie účelu získania finančných
prostriedkov z D. a. s. mali postupne pristupovať k tejto skupine, ktorá dopredu mala
naplánovať spáchanie žalovaného trestného činu.
Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia uvedené pod bodom 1) obžaloby
krajský prokurátor nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale
ako konanie zločineckej organizácie v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Tr. zákona.
Vychádzajúc zo zabezpečených dôkazov možno vyvodiť záver, že v danom prípade
išlo o skupinu najmenej troch osôb, ktorá mala existovať určité obdobie a to od presne
nezisteného dňa mesiaca apríl 2002 asi do konca júla 2002, kedy konaním tejto skupiny
obvinených mala byť spôsobená škoda v celkovej sume 22.140.000,- Sk poškodenej strane
D. a. s. B. v konkurze.
JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G. mali naplánovať spáchanie trestného činu a
celú trestnú činnosť mali aj riadiť. Na základe nimi udelených pokynov obvinení M. H., M.
J., J. L. a O. N. ako aj ďalšie osoby obvinených mali vykonať úkony, v dôsledku ktorých
došlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu D. a. s. na účty jednotlivých obchodných
spoločností, k ich následnému vybratiu v hotovosti a ich odovzdávaniu podľa pokynov
jednotlivých obvinených. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade išlo o skupinu
obvinených s vnútornou organizačnou a subordinačnou štruktúrou. Tomu zodpovedá aj
deľba finančných prostriedkov, ktoré obvinení mali získať trestnou činnosťou a to v pomere
96 % v prospech tých obvinených, ktorí naplánovali a koordinovali trestnú činnosť, a 4 %
v prospech obvinených, ktorí realizovali ich pokyny.
Následkom konania obvinených v bode 1) obžaloby mala byť spôsobená škoda
veľkého rozsahu. Tento skutok krajský prokurátor po právnej stránke kvalifikoval ako
trestný čin podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zákona, za spáchanie ktorého
Trestný zákon ustanovuje sankciu uloženie odňatia slobody na päť až dvanásť rokov.
K bodu 2) obžaloby krajský súd považuje za potrebné uviesť, že obvineným M. J., O.
N. a J. L. ako členom určitej skupiny sa kladie obžalobou za vinu spáchanie obzvlášť
závažného trestného činu, za ktorý zákon umožňuje uložiť jednak trest výnimočný a jednak
trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov a to vzhľadom na účinnosť Trestného
zákona v čase spáchania žalovaného skutku. Toto konanie obvinení mali spáchať spolu s
ďalšími osobami za účelom spätného získania finančných prostriedkov prevedených na účet
inej osoby v súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom 1) obžaloby.
Z uvedeného krajský súd vyvodil záver, že v prejednávanej trestnej veci v bode 1)
obžaloby bolo potrebné konanie obvinených kvalifikovať po právnej stránke ako trestné
činy podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5, § 248 ods. 1, ods. 5, § 252 ods. 1 písm. a),
ods. 5 spáchané v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.
Pretože skutok uvedený pod bodom 2) obžaloby úzko súvisí so skutkom pod bodom 1),
podľa názoru súdu bolo potrebné u obvinených M. J. a O. N. toto konanie kvalifikovať ako
trestný čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), c), j) Tr. zákona, u obvineného J. L. ako trestný
čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), j) Tr. zákona, ktorý mali spáchať v jednočinnom súbehu s
trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.
Vzhľadom na ust. § 15a ods. 2 písm. c) Tr. poriadku pri takomto právnom posúdení
skutkov uvedených pod bodom 1) a 2) obžaloby príslušnosť krajského súdu ako súdu prvého
stupňa na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci vedenej proti obv. Mgr. P. G. a spol. nie
je daná. Príslušným na konanie je Špeciálny súd.“.
Z citovaného vyplýva, že krajský súd posúdil konanie obžalovaných po právnej
stránke inak, ako prokurátor krajskej prokuratúry, teda dospel k inej právnej kvalifikácii
stíhaných skutkov, ktorá zakladala príslušnosť špeciálneho súdu (v súčasnosti
špecializovaného súdu), a preto v zmysle § 188 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku vec
postúpil príslušnému súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu neuvádza žiadne argumenty,
prečo v danom prípade neobstojí právny záver všeobecných súdov (krajského súdu
a následne najvyššieho súdu, pozn.) o tom, že môže ísť o zločineckú skupinu v zmysle § 89
ods. 27 Trestného zákona, od čoho je odvodený záver krajského súdu o príslušnosti
špeciálneho súdu (v súčasnosti špecializovaného súdu).
Sťažovateľka namieta, že v rozpore s ustanoveniami § 163 ods. 2 a 5, § 176 ods. 2
a § 33 Trestného poriadku nebola upozornená ani v priebehu vyšetrovania, ani pred
podaním obžaloby a ani po podaní na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a preto „nemala
možnosť uplatniť si svoje právo na opravné prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných
ustanoveniach dáva. Tým bolo porušené jej právo na obhajobu.“.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
všetky označené ustanovenia Trestného poriadku sa týkajú právnej kvalifikácie skutku
v prípravnom konaní, teda v čase do podania obžaloby. Týkajú sa tiež zásady totožnosti
skutku, teda toho, že obžaloba môže byť podaná len pre skutok, pre ktorý bolo vznesené
obvinenie. Sťažovateľka ani len netvrdí, že v jej trestnej veci bolo obvinenie vznesené pre
iný skutok, než pre aký bola podaná obžaloba.
Na základe už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že posudzované námietky
sťažovateľky sú neopodstatnené, keďže vo vzťahu k nim neexistuje taká príčinná súvislosť
medzi právnymi názormi vyslovenými v napadnutom uznesení najvyššieho súdu
a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa ústavy a právom podľa dohovoru,
ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého pri
vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie obžaloby nemožno robiť
nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej kvalifikácii, keďže správnosť
(opodstatnenosť) týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní
po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov pri dodržaní základných zásad
trestného konania. V prípade, ak špecializovaný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľky
dospeje po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov k záveru o inej
právnej kvalifikácii skutku, ktorá by odôvodňovala postúpenie veci príslušnému súdu, bude
môcť trestnú vec sťažovateľky postúpiť príslušnému súdu za splnenia zákonných
predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého
ak zistí súd v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný,
postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu
nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť
vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu
nemôže súd, ktorému bola vec postúpená nadriadeným súdom, okrem prípadu, že by sa
skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti medzitým podstatne zmenil (v súčasnosti
platnom a účinnom Trestnom poriadku ide o ustanovenie § 280 ods. 1).
Ďalší dôvod, pre ktorý podľa názoru sťažovateľky nie je daná príslušnosť
špecializovaného súdu, spočíva v tom, že krajský súd mohol postúpiť uvedenú trestnú vec
špeciálnemu súdu ako právnemu predchodcovi špecializovaného súdu len do nadobudnutia
účinnosti zákona č. 122/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v znení neskorších predpisov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (teda do 15. apríla 2005, pozn.), a príslušným na konanie
a rozhodovanie vo veci v prvom stupni by bol špeciálny súd iba vtedy, ak by do 15. apríla
2005 bolo nariadené hlavné pojednávanie, čo sa však nestalo. Sťažovateľka v tejto súvislosti
vychádza zo stanoviska č. 13 trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu a z rozhodnutí
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 z 10. januára 2008 a sp. zn. 1 Tošs 52/2007
z 10. januára 2008.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu najmä uvádza:
„K námietke obžalovaných, že vecná príslušnosť Krajského súdu v Prešove
na konanie v predmetnej veci vyplýva aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho
súdu č. 13, je potrebné uviesť, že túto nie je možné akceptovať. V zmysle tohto stanoviska
je vo veciach, v ktorých bola pôvodne podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom
2004 a súčasne do 1. septembra 2004 v nich nebolo týmto súdom nariadené hlavné
pojednávanie, a ak v čase od 1. septembra 2004 do 15. apríla 2005 nedošlo podľa
prechodného ustanovenia § 454a Tr. por. účinného od 1. septembra 2004 k postúpeniu veci
Špeciálnemu súdu, je na konanie vecne príslušný krajský súd, lebo prechodné ustanovenie
§ 454aa Tr. por. účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského
súdu, keďže účelom ustanovenia § 454aa Tr. por. bolo s účinnosťou od 15. apríla 2005
obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.
V predmetnej veci bola obžaloba na Krajský súd podaná Krajským prokurátorom
v Trenčíne dňa 10. septembra 2004, teda v čase po 1. septembri 2004, kedy už boli účinné
ustanovenia o vecnej príslušnosti Špeciálneho súdu. Nemožno potom na daný prípad
aplikovať ustanovenia § 454a a § 454aa Tr. por., keďže v tomto čase Krajský súd v Prešove
pri predbežnom posudzovaní skutku uvedeného v obžalobe, tento právne kvalifikoval aj ako
trestný čin podľa § 185a Tr. zák. zakladajúci vecnú príslušnosť už vtedy existujúceho
Špeciálneho súdu, čo konečne potvrdil aj Najvyšší súd svojím rozhodnutím zo dňa
19. januára 2005. Z tohto pohľadu už následne nebolo rozhodujúce, či došlo k nariadeniu
hlavného pojednávania Špeciálnym súdom do 15. apríla 2005, kedy nadobudlo účinnosť
ustanovenie § 454aa Tr. por., lebo už príslušnosť súdu bola určená zákonom, keďže
obžaloba bola podaná po 1. septembri 2004 a krajský súd kvalifikoval skutok aj ako trestný
čin podľa § 185a Tr. zák.
Na záver je potrebné ešte dodať, že v predmetnej veci sa konalo hlavné pojednávanie
naposledy 1. júna 2010, kedy bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito. Tieto dlhé
odstupy medzi jednotlivými hlavnými pojednávaniami sú spôsobené najmä konaním
obžalovaných, ktorí sa snažia rôznym spôsobom vytvárať prekážky pre plynulý priebeh
trestného konania, aby tak zrejme oddialili meritórne rozhodnutie súdu v danej veci.
Najvyšší súd toto konanie síce posudzuje ako legálne, ale vo všeobecnosti veľmi subjektívne
motivované.“
Podľa § 454a ods. 1 Trestného poriadku vo veciach, ktoré patria do právomoci
Špeciálneho súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004, je na
konanie príslušný Úrad špeciálnej prokuratúry a Špeciálny súd, ak v odseku 2 nie je
ustanovené inak.
Podľa § 454a ods. 2 Trestného poriadku konanie vo veciach, ktoré patria
do právomoci Špeciálneho súdu, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd, krajský
súd, vojenský obvodový súd alebo vyšší vojenský súd a bolo v nich do 1. septembra 2004
nariadené hlavné pojednávanie, sa dokončí podľa doterajších predpisov.
Podľa § 454aa ods. 1 Trestného poriadku vo veci, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie
pred 1. septembrom 2004 a pôvodne v nej vykonával dozor podľa § 174 prokurátor okresnej
prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej
prokuratúry a ktorá bola postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry z dôvodu § 454a, je
príslušný na konanie od nadobudnutia účinnosti tohto zákona prokurátor okresnej
prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej
prokuratúry, ktorý bol príslušný v danej veci pred 1. septembrom 2004, ak do nadobudnutia
účinnosti tohto zákona nebola podaná obžaloba. Súdne konanie a úkony v prípravnom
konaní vykoná v takom prípade okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo
Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný na konanie pred 1. septembrom 2004; to neplatí, ak
o príslušnosti Úradu špeciálnej prokuratúry rozhodne generálny prokurátor podľa
osobitného predpisu; 12) v takom prípade súdne konanie a úkony v prípravnom konaní
vykoná Špeciálny súd.
Podľa § 454aa ods. 2 Trestného poriadku vo veci, v ktorej bola pôvodne podaná
obžaloba na okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd
a ktorá bola postúpená Špeciálnemu súdu z dôvodu § 454a, vykoná konanie okresný súd,
krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný
na konanie pred 1. septembrom 2004, ak Špeciálny súd v danej veci nenariadil
do nadobudnutia účinnosti tohto zákona hlavné pojednávanie.
Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „1. Obžaloba na obž. M. H. a spol. bola podaná
8. 9. 2004, teda pred 1. septembrom 2004...“. Citovaná veta už na prvý pohľad obsahuje
neodstrániteľný vnútorný rozpor, pričom zároveň uvedené skutkové tvrdenie („... bola
podaná 8. 9. 2004“) vylučuje aplikáciu stanoviska č. 13 trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu z 20. mája 2008 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2008, s. 13, pozn.) na jej trestnú vec, keďže
toto sa týka trestných vecí, v ktorých bola obžaloba podaná pred 1. septembrom 2004.
Právna veta z uvedeného stanoviska znie takto: „Vo veciach, v ktorých bola pôvodne
podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom 2004 a súčasne do 1. septembra 2004
v nich nebolo týmto súdom nariadené hlavné pojednávanie, a ak v čase od 1. septembra
2004 do 15. apríla 2005 nedošlo podľa prechodného ustanovenia § 454a Trestného
poriadku účinného od 1. septembra 2004 k postúpeniu veci Špeciálnemu súdu, je na
konanie vecne príslušný krajský súd, nakoľko prechodné ustanovenie § 454aa Trestného
poriadku účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského súdu,
keďže účelom ustanovenia § 454aa Trestného poriadku bolo s účinnosťou od 15. apríla
2005 obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.“ Obžaloba v trestnej veci sťažovateľky
bola podaná krajskou prokuratúrou krajskému súdu 10. septembra 2004, ako to vyplýva
z namietaného uznesenia, pričom sťažovateľka v sťažnosti zrejme mylne uvádza dátum
8. septembra 2004. Bez ohľadu na to, či obžaloba bola podaná 8. alebo 10. septembra 2004,
stalo sa tak po 1. septembri 2004, keď už boli účinné ustanovenia o vecnej príslušnosti
špeciálneho súdu, a preto je celkom zrejmé, že na trestnú vec sťažovateľky nemožno
aplikovať právne názory vyjadrené v uvedenom stanovisku trestnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že aj vo veciach vedených najvyšším súdom
pod sp. zn. 1 Ndtš 5/2007 (rozhodnutie z 10. januára 2008) a sp. zn. 1 Tošs 52/2007
(rozhodnutie z 10. januára 2008), na ktoré sťažovateľka tiež poukazuje, boli obžaloby
podané pred 1. septembrom 2004 (31. mája 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Ndtš 5/2007
a 31. mája 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Tošs 52/2007).
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky za zjavne
neopodstatnenú.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti
prokurátora krajského prokurátora, ktorú tento podal proti výroku uznesenia krajského súdu
sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 o postúpení veci ešte v roku 2004, ústavný súd uvádza,
že s touto sťažnosťou prokurátora krajskej prokuratúry sa najvyšší súd zaoberal
v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára 2005 (ako to uvádza aj
sťažovateľka, pozn.), v ktorom ju vyhodnotil ako nedôvodnú, avšak o nej vo výroku
uznesenia nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľkou vytýkané pochybenie
najvyššieho súdu smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 To 101/2004
z 19. januára 2005, ktoré sťažovateľka sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu (jej
petitom) nenapáda, a nie proti napadnutému uzneseniu. Za daných okolností je uvedená
námietka z hľadiska sťažovateľkou formulovaného petitu, ktorým je ústavný súd v tomto
konaní viazaný, neopodstatnená, keďže sa nevzťahuje na uznesenie najvyššieho súdu, ktoré
je sťažnosťou napadnuté.
Sťažovateľka nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení
napadnutého uznesenia, podľa ktorej treba rozlišovať medzi „relatívnou“ a „absolútnou“
právoplatnosťou uznesenia krajského súdu o postúpení veci, a v tejto súvislosti
predovšetkým namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal jej námietkami, ktoré vo svojej
sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu o postúpení veci sťažovateľka uviedla.
Ústavný súd sa s týmto tvrdením sťažovateľky nestotožňuje a poukazuje v tejto
súvislosti na už citované časti odôvodnenia napadnutého uznesenia. Z ich obsahu vyplýva,
že najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom
vysporiadal, pričom svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil. Je síce pravdou,
že uznesenie krajského súdu z roku 2004 bolo sťažovateľke a jej obhajcovi doručené až
v roku 2011, avšak táto skutočnosť nič nemení na tom, že jej sťažnosť bola meritórne
najvyšším súdom prejednaná. To, že v rámci odôvodnenia namietaného uznesenia poukázal
najvyšší súd aj na svoje závery uvedené v uznesení sp. zn. 4 To 101/2004 z 19. januára
2005, nič nemení podľa názoru ústavného súdu na skutočnosti, že s námietkami
sťažovateľky sa zákonným spôsobom vysporiadal.
K úvahám najvyššieho súdu o „relatívnej“ a „absolútnej“ právoplatnosti uznesenia
krajského súdu o postúpení veci nepovažoval ústavný súd za potrebné zaujímať osobitné
stanovisko, keďže ich považuje za irelevantné práve z dôvodu, že najvyšší súd sa
v napadnutom uznesení s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nedôvodnosti postúpenia
veci špeciálnemu (v súčasnosti špecializovanému) súdu primeraným spôsobom vysporiadal,
pričom ústavný súd považuje jeho právne závery týkajúce sa príslušnosti špeciálneho súdu
(v súčasnosti špecializovaného súdu) na prejednávanie trestnej veci sťažovateľky za ústavne
akceptovateľné a udržateľné.
Sumarizujúc svoje predbežné závery ústavný súd konštatoval, že námietky
sťažovateľky proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 43/2011
a jeho uzneseniu z 22. februára 2012 sú neopodstatnené (a vo vzťahu k jednej z nich aj
podané zjavne neoprávnenou osobou), a preto pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K námietkam sťažovateľky proti postupu špecializovaného súdu (predtým
špeciálneho súdu) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – 1 Tš 23/2005 vykonávaním
úkonov hlavného pojednávania od 27. septembra 2005 do 10. septembra 2009
Sťažnosť sťažovateľky smeruje aj proti postupu špecializovaného súdu (predtým
špeciálneho súdu) v jej trestnej veci, pričom jej argumentácia sa sústreďuje do námietky, že
tento súd vo veci vykonával od 27. septembra 2005 úkony hlavného pojednávania aj napriek
tomu, že o jeho príslušnosti nebolo do 22. februára 2012 právoplatne rozhodnuté, keďže
uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra 2004 vo výroku o postúpení veci
nadobudlo právoplatnosť až rozhodnutím najvyššieho súdu o jej sťažnosti uznesením sp. zn.
3 Tost 43/2011 z 22. februára 2012. Vo vzťahu k špecializovanému súdu (predtým
špeciálnemu súdu) sťažovateľka tiež namieta, že tento koná v nezákonnom zložení, keďže
úkony hlavného pojednávania nevykonáva senát, ktorému bola vec pridelená, a teda o jej
trestnej veci nerozhodujú zákonní sudcovia, čím dochádza k porušovaniu jej základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.
V nadväznosti na uvedené námietky ústavný súd predovšetkým poukazuje
na skutočnosť, že sťažovateľka nepreukazuje a ani netvrdí, že tieto námietky právne
relevantným spôsobom uplatnila v konaní pred špecializovaným súdom (predtým
špeciálnym súdom), t. j. že by v tomto konaní namietala skutočnosť, že tento súd vo veci
koná (konal) aj napriek tomu, že uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 T 6/04 zo 14. októbra
2004 vo výroku o postúpení veci ešte nadobudlo právoplatnosť, a tiež skutočnosť, že v jej
trestnej veci koná špecializovaný súd (predtým špeciálny súd) v nezákonnom zložení.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nič nebráni v tom, aby uvedené námietky
uplatnila v konaní pred špecializovaným súdom a v prípade, ak ich uplatní, bude
povinnosťou špecializovaného súdu sa s týmito námietkami vysporiadať a rozhodnúť
o nich. Navyše, ak by sťažovateľka nebola spokojná s rozhodnutiami špecializovaného súdu
o týchto námietkach, mala by možnosť uplatniť proti nim riadne, príp. mimoriadne opravné
prostriedky v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje
na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho
začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov
môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich
všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo
v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom
skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných
orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli
vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy
(IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka má možnosť v rámci realizácie svojho práva
na obhajobu v priebehu právoplatne ešte neskončeného trestného konania vedeného proti
nej uplatniť právne relevantným spôsobom všetky námietky proti postupu špecializovaného
súdu, ktoré uplatnila v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol časť
sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu)
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. augusta 2012