Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 410/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. B. D., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a a 2

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (predtým

Špeciálneho súdu v Pezinku) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – , ako aj

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost

43/2011 a jeho uznesením z 22. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2012

doručená sťažnosť M. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a 2 (ďalej

len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v

Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“), resp. predtým Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej

len „špeciálny súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – , ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 22. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Krajská prokuratúra v Trenčíne (ďalej len

„krajská prokuratúra“) podala 10. septembra 2004 Krajskému súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) obžalobu proti sťažovateľke a ďalším obvineným pre trestný čin sprenevery

podľa a a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) a iné. Konanie obvinených uvedené

v bode 1 a 2 obžaloby bolo prokurátorom krajskej prokuratúry kvalifikované ako trestný čin

spáchaný organizovanou skupinou.

Krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2004 po predbežnom

prejednaní obžaloby rozhodol o postúpení trestnej veci špeciálnemu súdu (v tom čase

vykonával právomoc špeciálneho súdu Krajský súd v Banskej Bystrici, pozn.), a to

z dôvodu, že „skutky v bodoch 1 a 2 obžaloby..., ktoré spolu úzko súvisia vykazujú okrem

právnej kvalifikácie skutkov podľa obžaloby v jednočinnom súbehu aj znaky skutkovej

podstaty trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny

a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. účinného v čase spáchania skutkov“,

čo podľa o trestnom konaní súdnom (Trestný

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zakladalo právomoc

špeciálneho súdu. Druhým výrokom tohto uznesenia krajský súd rozhodol o ponechaní

obvinených vo väzbe.

Proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci podal sťažnosť obvinený Ing. J.

M. a tiež prokurátor krajskej prokuratúry. O sťažnosti obvineného Ing. J. M. rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 19. januára 2005 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľke a jej obhajcovi bolo uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2004 doručené až 26. septembra 2011. Sťažovateľka a jej obhajca podali

proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci sťažnosť, o ktorej najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 22. februára 2012 rozhodol tak, že ju podľa § 148 ods. 1

písm. c) ako nedôvodnú zamietol.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jej základné

práva podľa a a 2 a právo podľa dohovoru,

pričom na podporu tohto názoru v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, ktorým zamietol sťažnosť obž. M. H.

uviedol, že nie je v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď súd pri predbežnom

prejednaní obžaloby dospeje k záveru, že skutok v obžalobe je potrebné inak právne

kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácii dospeje k záveru, že nie je vecne

príslušný na prejednanie v danej veci a preto postúpi vec v zmysle § 188 ods. 1 vecne

príslušnému súdu. Súčasne uviedol, že je možné súhlasiť s argumentáciu uvedenou

v rozhodnutí sp. zn. , že nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov

odôvodňujúcich podanie obžaloby robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich

právnej kvalifikácii. Správnosť týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom

na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov

pri dodržaní základných zásad trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov

v bodoch 1/ a2/ obžaloby aj ako trestného činu podľa pritom nie je

absolútne vylúčená.

Tieto tvrdenia Najvyššieho súdu SR uvedené v citovanom rozhodnutí sú jednak

v rozpore so samotnými ustanoveniami , a to predovšetkým

v ustanoveniach účinného do 31. 12. 2005... [v ďalšom texte

sťažovateľka cituje okrem aj ,

a , pozn.].

Obž. M. H. v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby, ba dokonca ani po

podaní obžaloby nebola upozornená v súlade s hore citovanými ustanoveniami Trestného

poriadku na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a preto nemala možnosť uplatniť si svoje

právo na opravné prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných ustanoveniach dáva. Tým

bolo porušené jej právo na obhajobu tak ako to má na zreteli ust. § 371 ods. 1 písm. c) Tr.

por. účinného od 1. 1. 2006.“

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu namieta aj tú

skutočnosť, že najvyšší súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry

proti výroku uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2004 o postúpení

veci, pričom v tejto súvislosti argumentuje aj právnymi názormi vyslovenými v náleze

ústavného súdu sp. zn. z 15. marca 2006. Z odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. januára 2005 síce vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal aj časťou sťažnosti prokurátora smerujúcou proti výroku o postúpení veci a že túto

považoval za nedôvodnú, avšak tento právny záver nepremietol do výrokovej časti tohto

uznesenia.

Sťažovateľka sa nestotožňuje ani s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou

v odôvodnení napadnutého uznesenia týkajúcou sa „relatívnej“ a „absolútnej“

právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu o postúpení veci. „V napadnutom rozhodnutí

Najvyšší súd SR tvrdí, že napriek tomu, že sťažovateľke toto rozhodnutie nebolo doručené

(v spise chýba doručenka od sťažovateľky ako aj od jej obhajcu), toto rozhodnutie už

nadobudlo právoplatnosť, pretože iná osoba podala sťažnosť, ktorej toto rozhodnutie bolo

doručené a to má účinky právoplatnosti aj voči sťažovateľke.

... To teda znamená, že aj obžalovaná M. H. mala a má právo vo svojej sťažnosti

uvádzať dôkazy a tvrdenia na svoju obhajobu, v danom prípade to, že postúpenie veci na

prejednanie inému súdu je porušením jej práva na prejednanie veci na to príslušným

súdom.

Nemôžu preto obstáť tvrdenia súdu, že súd už zaujal právny názor k postúpenie veci

tým, že riešil sťažnosť obv. Ing. M., pričom išlo v podstate o totožné námietky s ktorými sa

súd už vysporiadal. (Súd sa nemohol vysporiadať s námietkami, ktoré si môže uplatniť v

sťažnosti obvinený, ak takú sťažnosť obvinený nepodal, lebo mu nebolo doručené práve

rozhodnutie proti ktorému má sťažnosť smerovať).

Ak súd nepristúpi a nezaoberá sa dôkazmi, resp. tvrdeniami ktoré vo svojej sťažnosti

má právo obvinený uviesť, takýto postup súdu je v priamom rozpore s právom sťažovateľa

na spravodlivý proces. Odmietnutie takéhoto postupu je postupom, ktoré je v rozpore so

základnými, resp. ľudskými právami obžalovaného na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľka zastáva názor, že na posúdenie vecnej príslušnosti v posudzovanej

trestnej veci bolo potrebné aplikovať právny názor vyslovený v stanovisku č. 13

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, v zmysle ktorého by sa dospelo k záveru

o príslušnosti krajského súdu na konanie v tejto trestnej veci. V súvislosti s týmto tvrdením

sťažovateľka poukazuje aj na právne názory vyslovené v rozhodnutiach najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. januára 2008 a sp. zn. z 10. januára 2008.

Sumarizujúc svoje námietky proti nepríslušnosti špeciálneho súdu, resp.

špecializovaného súdu konať v jej trestnej veci, sťažovateľka uvádza:

„1. Obžaloba na obž. M. H. a spol. bola podaná 8. 9. 2004, teda pred

1. septembrom 2004. Dňa 14. 10. 2004 Krajský súd v Prešove postúpil uvedenú trestnú vec

v zmysle na prejednanie Špeciálnemu súdu v Pezinku.

Uznesenie o postúpení veci, sp. zn. zo 14. 10. 2004 však až do doručenia

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 22. 2. 2012 obž. M. H.

nenadobudlo právoplatnosť. (Citované uznesenie jej nebolo doručené a o jej sťažnosti

rozhodol Najvyšší súd SR pod sp. zn. až dňa 22. 2. 2012).

2. Hlavné pojednávanie nariadil Špeciálny súd v októbri 2005, a to napriek tomu,

že sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci v zmysle

má odkladný účinok. Odhliadnuc od uvedeného, súd konal vo veci, aj keď mu táto vec

právoplatne postúpená nebola a navyše hlavné pojednávanie nebolo nariadené

do 15. 4. 2005, kedy nadobudol účinnosť

3. Som preto toho názoru, že Krajský súd v Prešove mohol úspešne postúpiť uvedenú

trestnú vec Špeciálnemu súdu len do nadobudnutia účinnosti , teda

do 15. apríla 2005 a príslušným na konanie a rozhodovanie vo veci v prvom stupni by bol

iba vtedy, ak by do 15. apríla 2005 bolo nariadené hlavné pojednávanie, čo sa však

nestalo.“

Vo vzťahu k postupu špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu)

sťažovateľka tvrdí, že tento vzhľadom na skutočnosť, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2004 vo výroku o postúpení veci nadobudlo právoplatnosť až

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. februára 2012 (týmto uznesením

najvyšší súd zamietol jej sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 14. októbra 2004, pozn.), nebol oprávnený konať a vykonávať úkony hlavného

pojednávania od roku 2005, keďže jeho právomoc bola založená až nadobudnutím

právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu o postúpení veci.

Sťažovateľka tiež tvrdí, že ak by aj v jej trestnej veci bol príslušný konať

špecializovaný súd (predtým špeciálny súd), tento koná v nezákonnom zložení, keďže

úkony hlavného pojednávania nevykonáva senát, ktorému bola vec pridelená, a teda v nej

nerozhodujú zákonní sudcovia. V tejto súvislosti sťažovateľka okrem iného uvádza:

«Uvedená vec bola zaslaná Krajskému súdu v Banskej Bystrici vykonávajúcemu právomoc

Špeciálneho súdu dňa 8. 2. 2005. Uvedená vec bola na Krajskom súde v Banskej Bystrici

pridelená pod sp. zn. na rozhodnutie predsedovi senátu V. M. a sudcom JUDr. O.

K. a JUDr. J. G. Krajský súd v Banskej Bystrici vykonávajúci právomoc Špeciálneho súdu

vo veci v tomto zákonne zloženom senátu aj začal konať, o čom svedčí predkladajúci návrh

na predĺženie lehoty väzby (č. listu 266, rozpis z neverejného zasadnutia č. l. 270, zápisnica

o neverejnom zasadnutí, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonávajúceho

právomoc Špeciálneho súdu sp. zn. zo dňa 15. 2. 2005, predkladacia správa NS

SR č. listu 283, ako aj ďalšie listiny a rozhodnutia, ktoré sú založené v spise). V spise sa

nachádza aj potvrdenie Špeciálneho súdu v Pezinku, ktorým potvrdzuje, že dňa 1. 7. 2005 o

9,38 hod. bola prijatá predmetná obžaloba v trestnej veci Mgr. P. G. a táto je pridelená na

rozhodnutie senátu 1 Tš.

Je zrejme, že takýto postup konajúcich súdov je nezákonný, porušujúci ustanovenia

článku 48 ods. 1, ods. 2 SR ako aj článku 6 ods. 1 Európskeho Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

... Niet zákonného dôvodu, aby trestný spis bol následne predložený Špeciálnemu

súdu Pezinok a aby vo veci začal konať iný senát toho istého súdu (Špeciálneho súdu

a Krajského súdu v Banskej Bystrici vykonávajúceho právomoc Špeciálneho súdu). Senát

v zložení JUDr. E. K., predseda senátu a ostatný členovia tohto senátu teda nie

sú zákonnými sudcami sťažovateľa. O tomto „postúpení veci“ medzi senátmi toho istého

súdu (Špeciálneho súdu a Krajského sudu v Banskej Bystrici vykonávajúceho právomoc

Špeciálneho súdu) neexistuje žiadne rozhodnutie a toto „postúpenie veci“ ani nemá oporu v

zákone.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd po jej prijatí na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v konaní pod sp. zn.

uznesením z 22. 2. 2012 podľa v znení

neskorších predpisov zamietol sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú, porušil základné práva

sťažovateľa podľa Čl. 46 ods. 1 a Čl. 48 ods. 1, ods. 2 a jeho

právo podľa Čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

2. Špecializovaný trestný súd v Pezinku (predtým do 17. 7. 2009 Špeciálny súd

v Pezinku) v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. PK - 1 Tš/23/2005 vykonávaním úkonov

hlavného pojednávania proti sťažovateľovi porušoval od dňa 27. 9. 2005 do dňa 10. 9. 2009

základné právo sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 1, ods. 2 a jeho

právo podľa Čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

3. Vykonávaním úkonov hlavného pojednávania v trestnej veci vedenej proti

sťažovateľovi pred senátom Špecializovaného trestného súd v Pezinku (predtým do 17. 7.

2009 Špeciálny súd v Pezinku) pod sp. zn. PK – v zložení sudcov JUDr. E. K.,

JUDr. V. P., JUDr. I. K. a náhradného sudcu JUDr. O. K. bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa Čl. 48 ods. 1, .

4. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 22. 2. 2012.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (m. m. ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Sťažovateľka podľa petitu namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1, a 2 , ako aj práva podľa dohovoru

- postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. februára 2012, ako aj

- postupom špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu ) v konaní vedenom

pod sp. zn. PK – spočívajúcim vo vykonávaní úkonov hlavného pojednávania

v období od 27. septembra 2005 do 10. septembra 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1. K námietkam sťažovateľky proti postupu najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniu z 22. februára 2012

Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľky proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu spočíva v jej nesúhlase s právnym názorom najvyššieho súdu,

v zmysle ktorého je na prejednávanie jej trestnej veci príslušný špecializovaný súd, resp.

predtým špeciálny súd (keďže najvyšší súd v napadnutom uznesení rozhodujúc o sťažnosti

sťažovateľky potvrdil právny záver krajského súdu vyjadrený v jeho uznesení

zo 14. októbra 2004, v zmysle ktorého je na prejednanie tejto trestnej veci príslušný

špeciálny súd, pozn.). Sťažovateľka zastáva názor, že na prejednanie jej trestnej veci je

príslušný krajský súd, na ktorý aj bola obžaloba pôvodne podaná. V tejto súvislosti

sťažovateľka v prvom rade namieta, že skutky uvedené v bodoch 1 a 2 obžaloby nemožno

právne kvalifikovať ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa , pričom právne závery najvyššieho súdu

vyjadrené v napadnutom uznesení sú podľa jej názoru v rozpore s § 163 ods. 2 a 5, § 176

ods. 2, a v relevantnom znení, a namieta tiež

to, že nebola upozornená ani v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby a ani po

podaní obžaloby v súlade s označenými ustanoveniami na zmenu

právnej kvalifikácie skutku, a preto „nemala možnosť uplatniť si svoje právo na opravné

prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných ustanoveniach dáva. Tým bolo porušené jej

právo na obhajobu.“.

Z odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd vo vzťahu k uvedeným

námietkam sťažovateľky predovšetkým uviedol:

„Vo vzťahu k námietke obžalovaných, že nie je možné skutky v bodoch 1/ a 2/

obžaloby právne kvalifikovať ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. Najvyšší súd konštatuje, že súd nie je

viazaný - právnou kvalifikáciou skutkov uvedených v obžalobe (ako ich kvalifikoval

prokurátor). Odchýlne právne posúdenie skutku samo o sebe nie je ani v rozpore

s obžalovacou zásadou.

V zmysle po predbežnom prejednaní obžaloby súd

postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Nie je preto v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní

obžaloby dospeje k záveru, že skutok v obžalobe je potrebné inak právne kvalifikovať

a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácií dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný

na prejednanie danej veci, a preto postúpi vec v zmysle vecne

príslušnému súdu.

V tejto súvislosti možno súhlasiť s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí, sp. zn.

, že nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich

podanie obžaloby robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej kvalifikácii.

Správnosť týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní

po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov pri dodržaní základných zásad

trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov v bodoch 1/ a 2/ obžaloby aj ako

trestného činu založenia zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a

ods. 1 pritom nie je absolútne vylúčená.

Podľa právomoci Špeciálneho súdu podliehajú aj iné

osoby pre obzvlášť závažné trestné činy (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) spáchané v spojení

s organizovanou skupinou (§ 89 ods. 26 Tr. zák.) pôsobiacou vo viacerých štátoch,

zločineckou skupinou (§ 89 ods. 27 Tr. zák.) alebo teroristickou skupinou (§ 89 ods. 28 Tr.

zák.).

Podľa § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou sa rozumie dlhší čas trvajúce

zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom

a/ dosiahnuť zisk, alebo

b/ preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť

svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo

c/ preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov, a tak

získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich

trestná činnosť alebo príjmy z nej,

ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce medzi jednotlivými členmi

zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného usporiadania.

Keďže vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej SR) z 20. mája

2009, č. k. -238, v Zbierke

Z. z. a súvisiace právne predpisy stratili účinnosť, bolo potrebné zabezpečiť kontinuitu

rozhodovacej činnosti Špeciálneho súdu, čo bolo vykonané , ktorý

zriadil Špecializovaný trestný súd s účinnosťou odo dňa vyhlásenia predmetného nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, t. j.

od 17. júla 2009. V predmetnej veci preto v súčasnosti v trestnom konaní pokračuje

Špecializovaný trestný súd v Pezinku ako súd vecne príslušný.“

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na ustanovenia aplikovateľné na problém nastolený námietkami

sťažovateľky.

Podľa obvinený má právo vyjadriť sa ku všetkým

skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, nie je však povinný

vypovedať. Môže uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy

a podávať žiadosti a opravné prostriedky. Má právo zvoliť si obhajcu a s ním sa radiť aj

počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní. S obhajcom sa však

v priebehu svojho výsluchu nemôže radiť o tom, ako odpovedať na už položenú otázku.

Môže žiadať, aby bol vyslúchaný za účasti svojho obhajcu a aby sa obhajca zúčastnil aj na

iných úkonoch prípravného konania (§ 165). Ak je vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia

slobody, môže s obhajcom hovoriť bez prítomnosti tretej osoby. Uvedené práva prislúchajú

obvinenému aj vtedy, ak je pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ak je jeho

spôsobilosť na právne úkony obmedzená.

Podľa uznesenie o vznesení obvinenia musí

obsahovať opis vyšetrovaného skutku s uvedením miesta, času, prípadne iných okolností,

za akých k nemu došlo, aby skutok nemohol byť zamenený s iným, o aký trestný čin

v tomto skutku ide, a to jeho zákonným pomenovaním a uvedením príslušného ustanovenia

, a dôvody, pre aké je obvinený stíhaný.

Podľa ak v priebehu vyšetrovania vyjde najavo, že

skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, je iným trestným činom alebo aj ďalším

trestným činom, ako bol uvedený v uznesení o vznesení obvinenia, vyšetrovateľ alebo

policajný orgán upozorní obvineného na túto okolnosť a takéto upozornenie zaznačí

v zápisnici.

Podľa obžaloba sa môže podať len pre skutok, pre

ktorý sa obvinenie vznieslo (§ 163). Ak prokurátor mieni tento skutok posudzovať ako iný

trestný čin, než ako ho posudzoval vyšetrovateľ, upozorní na to pred podaním obžaloby

obvineného a jeho obhajcu a zistí, či navrhujú so zreteľom na zamýšľanú zmenu

vyšetrovanie doplniť.

Podľa po predbežnom prejednaní obžaloby

súd postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Z ustanovenia vyplýva oprávnenie súdu,

na ktorý bola prokurátorom podaná obžaloba, postúpiť po predbežnom prejednaní obžaloby

vec príslušnému súdu, ak dospeje k záveru, že nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Z uznesenia krajského súdu o postúpení veci sp. zn. zo 14. októbra 2004

vyplýva, že krajský súd pri predbežnom prerokovaní obžaloby dospel k právnemu záveru,

že skutkové zistenia uvedené v bode 1 obžaloby prokurátor krajskej prokuratúry nemal

posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale ako konanie zločineckej

skupiny v zmysle ustanovenia .

Krajský súd v tejto súvislosti v uznesení sp. zn. zo 14. októbra 2004

okrem iného uviedol, že „Z právneho posúdenia skutku pod bodom 1) a 2) obžaloby

vyplýva, že krajský prokurátor konanie obvinených posúdil ako trestný čin spáchaný

organizovanou skupinou, ktoré odôvodnil v bode 1) tým, že každý z obvinených mal mať

svoju úlohu plánovanú spoločne tak, aby splnenie sledovaného cieľa bolo dosiahnuté,

pričom ich konanie malo byť vzájomne koordinované, a v bode 2) tým, že úlohy obvinených

pri hľadaní poškodeného, jeho odvezení a vyhľadávaní miesta usmrtenia boli plánované

a rozdelené medzi nich, čo je možné subsumovať pod pojem organizovanej skupiny podľa

§ 89 odsek 26 Tr. zákona.

ustanovuje okrem pojmu organizovaná skupina v

Tr. zákona aj pojem zločinecká skupina, ktorou sa rozumie štruktúrovaná skupina najmenej

troch osôb, ktorá existuje počas určitého časového obdobia a koná koordinovane s cieľom

spáchať jeden trestný čin alebo viac trestných činov, za ktoré je možné uložiť trest odňatia

slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej päť rokov, alebo niektorého z trestných

činov podľa § 160 až 162 Tr. zákona na účel po a) priameho alebo nepriameho získania

finančnej výhody alebo inej materiálnej výhody.

Zo skutkovej vety pod bodom 1) vyplýva, že k prvotnej dohode získať finančné

prostriedky z D. a. s. B. v konkurze malo dôjsť medzi obvinenými JUDr. B. O., JUDr. M. H.

a Mgr. P. G., ktorí následne mali vydávať pokyny k ďalšiemu postupu pri realizácií získania

finančných prostriedkov z D. a. s. B. v konkurze, časť úkonov súvisiacich s trestnou

činnosťou mali realizovať a finančné prostriedky získané ďalšími obvinenými mali byť

odovzdané obvinenému JUDr. B. O.

Plánovanie a koordinovanosť je zrejmá u obvinených JUDr. B. O., JUDr. M. H. a

Mgr. P. G., na základe dohody ktorých sa malo začať žalované konanie všetkých

obvinených. Okrem toho je však zo skutkovej vety zrejmá aj tá skutočnosť, že ostatné

zúčastnené osoby mali mať 4 % podiel zo získaných finančných prostriedkov z D. a. s. B. v

konkurze, pričom 96 % vyfakturovanej sumy malo byť vrátených JUDr. B. O., ktorý mal

osloviť obvineného J. Š. na zabezpečenie obchodnej spoločnosti k takému prevodu. Z

uvedeného vyplýva, že trestná činnosť uvedená pod bodom 1) obžaloby bola vopred

naplánovaná, postupne koordinovaná z jedného centra, pričom ďalší obvinení vzhľadom na

potreby jednotlivých úkonov zabezpečujúcich dosiahnutie účelu získania finančných

prostriedkov z D. a. s. mali postupne pristupovať k tejto skupine, ktorá dopredu mala

naplánovať spáchanie žalovaného trestného činu.

Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia uvedené pod bodom 1) obžaloby

krajský prokurátor nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny, ale

ako konanie zločineckej organizácie v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Tr. zákona.

Vychádzajúc zo zabezpečených dôkazov možno vyvodiť záver, že v danom prípade

išlo o skupinu najmenej troch osôb, ktorá mala existovať určité obdobie a to od presne

nezisteného dňa mesiaca apríl 2002 asi do konca júla 2002, kedy konaním tejto skupiny

obvinených mala byť spôsobená škoda v celkovej sume 22.140.000,- Sk poškodenej strane

D. a. s. B. v konkurze.

JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G. mali naplánovať spáchanie trestného činu a

celú trestnú činnosť mali aj riadiť. Na základe nimi udelených pokynov obvinení M. H., M.

J., J. L. a O. N. ako aj ďalšie osoby obvinených mali vykonať úkony, v dôsledku ktorých

došlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu D. a. s. na účty jednotlivých obchodných

spoločností, k ich následnému vybratiu v hotovosti a ich odovzdávaniu podľa pokynov

jednotlivých obvinených. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade išlo o skupinu

obvinených s vnútornou organizačnou a subordinačnou štruktúrou. Tomu zodpovedá aj

deľba finančných prostriedkov, ktoré obvinení mali získať trestnou činnosťou a to v pomere

96 % v prospech tých obvinených, ktorí naplánovali a koordinovali trestnú činnosť, a 4 %

v prospech obvinených, ktorí realizovali ich pokyny.

Následkom konania obvinených v bode 1) obžaloby mala byť spôsobená škoda

veľkého rozsahu. Tento skutok krajský prokurátor po právnej stránke kvalifikoval ako

trestný čin podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zákona, za spáchanie ktorého

ustanovuje sankciu uloženie odňatia slobody na päť až dvanásť rokov.

K bodu 2) obžaloby krajský súd považuje za potrebné uviesť, že obvineným M. J., O.

N. a J. L. ako členom určitej skupiny sa kladie obžalobou za vinu spáchanie obzvlášť

závažného trestného činu, za ktorý zákon umožňuje uložiť jednak trest výnimočný a jednak

trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov a to vzhľadom na účinnosť Trestného

zákona v čase spáchania žalovaného skutku. Toto konanie obvinení mali spáchať spolu s

ďalšími osobami za účelom spätného získania finančných prostriedkov prevedených na účet

inej osoby v súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom 1) obžaloby.

Z uvedeného krajský súd vyvodil záver, že v prejednávanej trestnej veci v bode 1)

obžaloby bolo potrebné konanie obvinených kvalifikovať po právnej stránke ako trestné

činy podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5, § 248 ods. 1, ods. 5, § 252 ods. 1 písm. a),

ods. 5 spáchané v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.

Pretože skutok uvedený pod bodom 2) obžaloby úzko súvisí so skutkom pod bodom 1),

podľa názoru súdu bolo potrebné u obvinených M. J. a O. N. toto konanie kvalifikovať ako

trestný čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), c), j) Tr. zákona, u obvineného J. L. ako trestný

čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), j) Tr. zákona, ktorý mali spáchať v jednočinnom súbehu s

trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom na ust. pri takomto právnom posúdení

skutkov uvedených pod bodom 1) a 2) obžaloby príslušnosť krajského súdu ako súdu prvého

stupňa na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci vedenej proti obv. Mgr. P. G. a spol. nie

je daná. Príslušným na konanie je Špeciálny súd.“.

Z citovaného vyplýva, že krajský súd posúdil konanie obžalovaných po právnej

stránke inak, ako prokurátor krajskej prokuratúry, teda dospel k inej právnej kvalifikácii

stíhaných skutkov, ktorá zakladala príslušnosť špeciálneho súdu (v súčasnosti

špecializovaného súdu), a preto v zmysle vec

postúpil príslušnému súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu neuvádza žiadne argumenty,

prečo v danom prípade neobstojí právny záver všeobecných súdov (krajského súdu

a následne najvyššieho súdu, pozn.) o tom, že môže ísť o zločineckú skupinu v zmysle § 89

ods. 27 , od čoho je odvodený záver krajského súdu o príslušnosti

špeciálneho súdu (v súčasnosti špecializovaného súdu).

Sťažovateľka namieta, že v rozpore s ustanoveniami § 163 ods. 2 a 5, § 176 ods. 2

a nebola upozornená ani v priebehu vyšetrovania, ani pred

podaním obžaloby a ani po podaní na zmenu právnej kvalifikácie skutku, a preto „nemala

možnosť uplatniť si svoje právo na opravné prostriedky, ktoré jej zákon v hore citovaných

ustanoveniach dáva. Tým bolo porušené jej právo na obhajobu.“.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že

všetky označené ustanovenia sa týkajú právnej kvalifikácie skutku

v prípravnom konaní, teda v čase do podania obžaloby. Týkajú sa tiež zásady totožnosti

skutku, teda toho, že obžaloba môže byť podaná len pre skutok, pre ktorý bolo vznesené

obvinenie. Sťažovateľka ani len netvrdí, že v jej trestnej veci bolo obvinenie vznesené pre

iný skutok, než pre aký bola podaná obžaloba.

Na základe už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že posudzované námietky

sťažovateľky sú neopodstatnené, keďže vo vzťahu k nim neexistuje taká príčinná súvislosť

medzi právnymi názormi vyslovenými v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

a sťažovateľkou označenými základnými právami podľa a právom podľa dohovoru,

ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého pri

vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie obžaloby nemožno robiť

nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej kvalifikácii, keďže správnosť

(opodstatnenosť) týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní

po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov pri dodržaní základných zásad

trestného konania. V prípade, ak špecializovaný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľky

dospeje po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov k záveru o inej

právnej kvalifikácii skutku, ktorá by odôvodňovala postúpenie veci príslušnému súdu, bude

môcť trestnú vec sťažovateľky postúpiť príslušnému súdu za splnenia zákonných

predpokladov vyplývajúcich z ustanovenia , podľa ktorého

ak zistí súd v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prejednanie nie je príslušný,

postúpi vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu

nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala byť

vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu

nemôže súd, ktorému bola vec postúpená nadriadeným súdom, okrem prípadu, že by sa

skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti medzitým podstatne zmenil (v súčasnosti

platnom a účinnom ide o ustanovenie ).

Ďalší dôvod, pre ktorý podľa názoru sťažovateľky nie je daná príslušnosť

špecializovaného súdu, spočíva v tom, že krajský súd mohol postúpiť uvedenú trestnú vec

špeciálnemu súdu ako právnemu predchodcovi špecializovaného súdu len do nadobudnutia

účinnosti , ktorým sa mení a dopĺňa

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (teda do 15. apríla 2005, pozn.), a príslušným na konanie

a rozhodovanie vo veci v prvom stupni by bol špeciálny súd iba vtedy, ak by do 15. apríla

2005 bolo nariadené hlavné pojednávanie, čo sa však nestalo. Sťažovateľka v tejto súvislosti

vychádza zo stanoviska č. 13 trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu a z rozhodnutí

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2008 a sp. zn.

z 10. januára 2008.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky sa v odôvodnení napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu najmä uvádza:

„K námietke obžalovaných, že vecná príslušnosť Krajského súdu v Prešove

na konanie v predmetnej veci vyplýva aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu č. 13, je potrebné uviesť, že túto nie je možné akceptovať. V zmysle tohto stanoviska

je vo veciach, v ktorých bola pôvodne podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom

2004 a súčasne do 1. septembra 2004 v nich nebolo týmto súdom nariadené hlavné

pojednávanie, a ak v čase od 1. septembra 2004 do 15. apríla 2005 nedošlo podľa

prechodného ustanovenia účinného od 1. septembra 2004 k postúpeniu veci

Špeciálnemu súdu, je na konanie vecne príslušný krajský súd, lebo prechodné ustanovenie

účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského

súdu, keďže účelom ustanovenia bolo s účinnosťou od 15. apríla 2005

obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.

V predmetnej veci bola obžaloba na Krajský súd podaná Krajským prokurátorom

v Trenčíne dňa 10. septembra 2004, teda v čase po 1. septembri 2004, kedy už boli účinné

ustanovenia o vecnej príslušnosti Špeciálneho súdu. Nemožno potom na daný prípad

aplikovať ustanovenia a , keďže v tomto čase Krajský súd v Prešove

pri predbežnom posudzovaní skutku uvedeného v obžalobe, tento právne kvalifikoval aj ako

trestný čin podľa § 185a Tr. zák. zakladajúci vecnú príslušnosť už vtedy existujúceho

Špeciálneho súdu, čo konečne potvrdil aj Najvyšší súd svojím rozhodnutím zo dňa

19. januára 2005. Z tohto pohľadu už následne nebolo rozhodujúce, či došlo k nariadeniu

hlavného pojednávania Špeciálnym súdom do 15. apríla 2005, kedy nadobudlo účinnosť

ustanovenie , lebo už príslušnosť súdu bola určená zákonom, keďže

obžaloba bola podaná po 1. septembri 2004 a krajský súd kvalifikoval skutok aj ako trestný

čin podľa § 185a Tr. zák.

Na záver je potrebné ešte dodať, že v predmetnej veci sa konalo hlavné pojednávanie

naposledy 1. júna 2010, kedy bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito. Tieto dlhé

odstupy medzi jednotlivými hlavnými pojednávaniami sú spôsobené najmä konaním

obžalovaných, ktorí sa snažia rôznym spôsobom vytvárať prekážky pre plynulý priebeh

trestného konania, aby tak zrejme oddialili meritórne rozhodnutie súdu v danej veci.

Najvyšší súd toto konanie síce posudzuje ako legálne, ale vo všeobecnosti veľmi subjektívne

motivované.“

Podľa vo veciach, ktoré patria do právomoci

Špeciálneho súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004, je na

konanie príslušný Úrad špeciálnej prokuratúry a Špeciálny súd, ak v odseku 2 nie je

ustanovené inak.

Podľa konanie vo veciach, ktoré patria

do právomoci Špeciálneho súdu, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd, krajský

súd, vojenský obvodový súd alebo vyšší vojenský súd a bolo v nich do 1. septembra 2004

nariadené hlavné pojednávanie, sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa vo veci, v ktorej bolo začaté trestné stíhanie

pred 1. septembrom 2004 a pôvodne v nej vykonával dozor podľa § 174 prokurátor okresnej

prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej

prokuratúry a ktorá bola postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry z dôvodu § 454a, je

príslušný na konanie od nadobudnutia účinnosti tohto zákona prokurátor okresnej

prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry alebo vyššej vojenskej

prokuratúry, ktorý bol príslušný v danej veci pred 1. septembrom 2004, ak do nadobudnutia

účinnosti tohto zákona nebola podaná obžaloba. Súdne konanie a úkony v prípravnom

konaní vykoná v takom prípade okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo

Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný na konanie pred 1. septembrom 2004; to neplatí, ak

o príslušnosti Úradu špeciálnej prokuratúry rozhodne generálny prokurátor podľa

osobitného predpisu; 12) v takom prípade súdne konanie a úkony v prípravnom konaní

vykoná Špeciálny súd.

Podľa vo veci, v ktorej bola pôvodne podaná

obžaloba na okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd

a ktorá bola postúpená Špeciálnemu súdu z dôvodu § 454a, vykoná konanie okresný súd,

krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný

na konanie pred 1. septembrom 2004, ak Špeciálny súd v danej veci nenariadil

do nadobudnutia účinnosti tohto zákona hlavné pojednávanie.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že „1. Obžaloba na obž. M. H. a spol. bola podaná

8. 9. 2004, teda pred 1. septembrom 2004...“. Citovaná veta už na prvý pohľad obsahuje

neodstrániteľný vnútorný rozpor, pričom zároveň uvedené skutkové tvrdenie („... bola

podaná 8. 9. 2004“) vylučuje aplikáciu stanoviska č. 13 trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 20. mája 2008 (publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 2/2008, s. 13, pozn.) na jej trestnú vec, keďže

toto sa týka trestných vecí, v ktorých bola obžaloba podaná pred 1. septembrom 2004.

Právna veta z uvedeného stanoviska znie takto: „Vo veciach, v ktorých bola pôvodne

podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom 2004 a súčasne do 1. septembra 2004

v nich nebolo týmto súdom nariadené hlavné pojednávanie, a ak v čase od 1. septembra

2004 do 15. apríla 2005 nedošlo podľa prechodného ustanovenia § 454a Trestného

poriadku účinného od 1. septembra 2004 k postúpeniu veci Špeciálnemu súdu, je na

konanie vecne príslušný krajský súd, nakoľko prechodné ustanovenie § 454aa Trestného

poriadku účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského súdu,

keďže účelom ustanovenia bolo s účinnosťou od 15. apríla

2005 obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.“ Obžaloba v trestnej veci sťažovateľky

bola podaná krajskou prokuratúrou krajskému súdu 10. septembra 2004, ako to vyplýva

z namietaného uznesenia, pričom sťažovateľka v sťažnosti zrejme mylne uvádza dátum

8. septembra 2004. Bez ohľadu na to, či obžaloba bola podaná 8. alebo 10. septembra 2004,

stalo sa tak po 1. septembri 2004, keď už boli účinné ustanovenia o vecnej príslušnosti

špeciálneho súdu, a preto je celkom zrejmé, že na trestnú vec sťažovateľky nemožno

aplikovať právne názory vyjadrené v uvedenom stanovisku trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že aj vo veciach vedených najvyšším súdom

pod sp. zn. (rozhodnutie z 10. januára 2008) a sp. zn.

(rozhodnutie z 10. januára 2008), na ktoré sťažovateľka tiež poukazuje, boli obžaloby

podané pred 1. septembrom 2004 (31. mája 2004 vo veci vedenej pod sp. zn.

a 31. mája 2004 vo veci vedenej pod sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky za zjavne

neopodstatnenú.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že najvyšší súd dosiaľ nerozhodol o sťažnosti

prokurátora krajského prokurátora, ktorú tento podal proti výroku uznesenia krajského súdu

sp. zn. zo 14. októbra 2004 o postúpení veci ešte v roku 2004, ústavný súd uvádza,

že s touto sťažnosťou prokurátora krajskej prokuratúry sa najvyšší súd zaoberal

v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. z 19. januára 2005 (ako to uvádza aj

sťažovateľka, pozn.), v ktorom ju vyhodnotil ako nedôvodnú, avšak o nej vo výroku

uznesenia nerozhodol. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľkou vytýkané pochybenie

najvyššieho súdu smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. januára 2005, ktoré sťažovateľka sťažnosťou adresovanou ústavnému súdu (jej

petitom) nenapáda, a nie proti napadnutému uzneseniu. Za daných okolností je uvedená

námietka z hľadiska sťažovateľkou formulovaného petitu, ktorým je ústavný súd v tomto

konaní viazaný, neopodstatnená, keďže sa nevzťahuje na uznesenie najvyššieho súdu, ktoré

je sťažnosťou napadnuté.

Sťažovateľka nesúhlasí s argumentáciou najvyššieho súdu uvedenou v odôvodnení

napadnutého uznesenia, podľa ktorej treba rozlišovať medzi „relatívnou“ a „absolútnou“

právoplatnosťou uznesenia krajského súdu o postúpení veci, a v tejto súvislosti

predovšetkým namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal jej námietkami, ktoré vo svojej

sťažnosti proti uzneseniu krajského súdu o postúpení veci sťažovateľka uviedla.

Ústavný súd sa s týmto tvrdením sťažovateľky nestotožňuje a poukazuje v tejto

súvislosti na už citované časti odôvodnenia napadnutého uznesenia. Z ich obsahu vyplýva,

že najvyšší súd sa s námietkami sťažovateľky ústavne akceptovateľným spôsobom

vysporiadal, pričom svoje rozhodnutie primeraným spôsobom odôvodnil. Je síce pravdou,

že uznesenie krajského súdu z roku 2004 bolo sťažovateľke a jej obhajcovi doručené až

v roku 2011, avšak táto skutočnosť nič nemení na tom, že jej sťažnosť bola meritórne

najvyšším súdom prejednaná. To, že v rámci odôvodnenia namietaného uznesenia poukázal

najvyšší súd aj na svoje závery uvedené v uznesení sp. zn. z 19. januára

2005, nič nemení podľa názoru ústavného súdu na skutočnosti, že s námietkami

sťažovateľky sa zákonným spôsobom vysporiadal.

K úvahám najvyššieho súdu o „relatívnej“ a „absolútnej“ právoplatnosti uznesenia

krajského súdu o postúpení veci nepovažoval ústavný súd za potrebné zaujímať osobitné

stanovisko, keďže ich považuje za irelevantné práve z dôvodu, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nedôvodnosti postúpenia

veci špeciálnemu (v súčasnosti špecializovanému) súdu primeraným spôsobom vysporiadal,

pričom ústavný súd považuje jeho právne závery týkajúce sa príslušnosti špeciálneho súdu

(v súčasnosti špecializovaného súdu) na prejednávanie trestnej veci sťažovateľky za ústavne

akceptovateľné a udržateľné.

Sumarizujúc svoje predbežné závery ústavný súd konštatoval, že námietky

sťažovateľky proti postupu najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniu z 22. februára 2012 sú neopodstatnené (a vo vzťahu k jednej z nich aj

podané zjavne neoprávnenou osobou), a preto pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa .

2. K námietkam sťažovateľky proti postupu špecializovaného súdu (predtým

špeciálneho súdu) v konaní vedenom pod sp. zn. PK – vykonávaním

úkonov hlavného pojednávania od 27. septembra 2005 do 10. septembra 2009

Sťažnosť sťažovateľky smeruje aj proti postupu špecializovaného súdu (predtým

špeciálneho súdu) v jej trestnej veci, pričom jej argumentácia sa sústreďuje do námietky, že

tento súd vo veci vykonával od 27. septembra 2005 úkony hlavného pojednávania aj napriek

tomu, že o jeho príslušnosti nebolo do 22. februára 2012 právoplatne rozhodnuté, keďže

uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra 2004 vo výroku o postúpení veci

nadobudlo právoplatnosť až rozhodnutím najvyššieho súdu o jej sťažnosti uznesením sp. zn.

z 22. februára 2012. Vo vzťahu k špecializovanému súdu (predtým

špeciálnemu súdu) sťažovateľka tiež namieta, že tento koná v nezákonnom zložení, keďže

úkony hlavného pojednávania nevykonáva senát, ktorému bola vec pridelená, a teda o jej

trestnej veci nerozhodujú zákonní sudcovia, čím dochádza k porušovaniu jej základného

práva na zákonného sudcu podľa .

V nadväznosti na uvedené námietky ústavný súd predovšetkým poukazuje

na skutočnosť, že sťažovateľka nepreukazuje a ani netvrdí, že tieto námietky právne

relevantným spôsobom uplatnila v konaní pred špecializovaným súdom (predtým

špeciálnym súdom), t. j. že by v tomto konaní namietala skutočnosť, že tento súd vo veci

koná (konal) aj napriek tomu, že uznesenie krajského súdu sp. zn. zo 14. októbra

2004 vo výroku o postúpení veci ešte nadobudlo právoplatnosť, a tiež skutočnosť, že v jej

trestnej veci koná špecializovaný súd (predtým špeciálny súd) v nezákonnom zložení.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nič nebráni v tom, aby uvedené námietky

uplatnila v konaní pred špecializovaným súdom a v prípade, ak ich uplatní, bude

povinnosťou špecializovaného súdu sa s týmito námietkami vysporiadať a rozhodnúť

o nich. Navyše, ak by sťažovateľka nebola spokojná s rozhodnutiami špecializovaného súdu

o týchto námietkach, mala by možnosť uplatniť proti nim riadne, príp. mimoriadne opravné

prostriedky v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje

na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho

začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov

môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich

všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo

v predchádzajúcich štádiách trestného konania. Preto spravidla až po právoplatnom

skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných

orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli

vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v

(, m. m. tiež , , , ).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľka má možnosť v rámci realizácie svojho práva

na obhajobu v priebehu právoplatne ešte neskončeného trestného konania vedeného proti

nej uplatniť právne relevantným spôsobom všetky námietky proti postupu špecializovaného

súdu, ktoré uplatnila v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol časť

sťažnosti, ktorá smeruje proti postupu špecializovaného súdu (predtým špeciálneho súdu)

podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2012