Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 326/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka a sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra Brňáka

prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. B. O., B., zastúpeného JUDr. I. S., K., ktorou namietal

porušenie svojich základných práv podľa a a 2 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. februára 2012, a takto

rozhodol:

Základné práva JUDr. B. O. podľa a a 2 Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. februára 2012 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

sp. zn. z 27. júna 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť JUDr. B. O.

(ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len ,a“), základného

práva na zákonného sudcu podľa , základného práva na verejné

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

22. februára 2012 (ďalej len ,,najvyšší súd“ a ,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na sťažovateľa (a ďalších obvinených) bola

10. septembra 2004 Krajskou prokuratúrou v T. (ďalej len „krajská prokuratúra“) podaná

Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) obžaloba pre trestný čin sprenevery

podľa a a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj ďalšie trestné činy.

3. Krajský súd uznesením sp. zn. zo 14. októbra 2004 po predbežnom

prerokovaní obžaloby okrem iného rozhodol o postúpení trestnej veci vtedy Špeciálnemu

súdu ako súdu vecne príslušnému [(Krajský súd v Banskej Bystrici vykonával v tom čase

právomoc špeciálneho súdu), ďalej len „špeciálny súd“], a to z dôvodu, že okrem právnej

kvalifikácie skutkov uvedenej v obžalobe malo byť konanie obvinených (teda

aj sťažovateľa) posudzované aj ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa , čo podľa

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zakladalo právomoc špeciálneho súdu.

4. Proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci, ktoré bolo sťažovateľovi a jeho

obhajcovi doručené až 27. septembra 2011, sťažovateľ a jeho obhajca podali sťažnosť,

o ktorej najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. februára 2012 rozhodol tak,

že ju podľa ako nedôvodnú zamietol.

5. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 22. februára 2012 porušil jeho základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2

a právo zaručené v dohovoru tým, že

„Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí... uviedol, že nie je v rozpore so zákonom

taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní obžaloby dospeje k záveru, že skutok

v obžalobe je potrebné inak právne kvalifikovať a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácii

dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný na prejednanie v danej veci, a preto postúpi vec

v zmysle § 188 ods. 1 vecne príslušnému súdu. Súčasne uviedol, že nie je možné...

pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie obžaloby robiť

nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej kvalifikácii. Správnosť týchto

záverov sa preveruje v konaní pred súdom... Možnosť právneho posúdenia skutkov v bodoch

1) a 2) obžaloby aj ako trestného činu podľa pritom nie je absolútne

vylúčená.

Tieto tvrdenia Najvyššieho súdu... sú... v rozpore so samotnými ustanoveniami

...

Obvinený JUDr. B. O. v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby nebol

upozornený v súlade s ustanoveniami vzťahujúcimi sa a účinnými

na skutky kladené mu za vinu na zmenu právnej kvalifikácie jeho konania, a preto nemal

možnosť uplatniť si svoje zákonom dané opravné prostriedky, ktoré mu zákon... dáva. Tým

bolo porušené jeho právo na obhajobu...

Nemožno sa... stotožniť s tvrdením... Najvyššieho súdu SR..., podľa ktorého

postúpenie veci Krajským súdom v Prešove bolo v súlade so zákonom... Najvyšší súd SR

konštatuje, že trestné stíhanie aj za trestný čin podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona nemožno

vylúčiť, pričom až ďalším dokazovaním a konaním bude možné túto skutočnosť potvrdiť

alebo vyvrátiť...

Nemožno... poprieť právo na spravodlivý proces a na prejednanie veci

pred príslušným súdom a odoprieť všetky zákonom stanovené práva obvinenému...

iba preto, že bez akéhokoľvek zákonného podkladu má súd za to, že konanie... možno,

aj inak právne kvalifikovať a preto vec postúpil na to príslušnému súdu, ktorý bol v tom

čase Špeciálny súd.

Na druhej strane si súd však sám protirečí ak tvrdí, že takéto skutkové závery možno

vykonať až po samotnom prejednaní veci, samozrejme za uplatnenia práv obhajoby...

Ak súd na základe výsledkov dokazovania, ktoré vykoná na hlavnom pojednávaní

zistí, že konanie obvineného nenapĺňa pojmové znaky trestného činu podľa § 185a ods. 1

Tr. zákona, a teda že na prejednanie tejto veci je Špeciálny súd (Špecializovaný trestný

súd), konal vo veci nepríslušný súd. V takomto prípade konanie mal vykonať príslušný súd,

a to Krajský súd v Prešove, na ktorý bola podaná obžaloba... To teda znamená, že vo veci

by konal nepríslušný súd a ústavné právo obvineného zakotvené v článku 46 bolo

porušené a to je dôvod na zrušenie rozhodnutia takéhoto súdu...

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí... uviedol, že rozhodnutím sp. zn.

bolo rozhodnuté aj o výroku v bode 1) uznesenia Krajského súdu v Prešove vo vzťahu

ku všetkým obžalovaným... Dodatočným doručením rozhodnutia Krajského súdu v Prešove

dostali obžalovaní možnosť podať proti nemu opravný prostriedok, avšak len teoretickú,

keďže o ich sťažnostiach bolo v podstate rozhodnuté už 19. 1. 2005, pretože Najvyšší súd SR

preskúmal všetky výroky, proti ktorým sťažovatelia mohli podať sťažnosť, ako i konanie

im predchádzajúce a dospel k záveru, že v tejto časti sťažnosť nie je dôvodná pri tých istých

námietkach...

Tento výklad súdu je priamo v rozpore so zákonom i s teóriou trestného práva

i s rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR...

Ústavné práva obvineného JUDr. B. O. boli porušené už tým, že mu prvostupňový

súd, teda Krajský súd v Prešove po dobu vyše siedmych rokov v rozpore s ust. § 188 ods. 4

nedoručil rozhodnutie súdu, na ktorý mal nárok a mal zákonom garantované právo

proti tomuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok.

V napadnutom rozhodnutí, Najvyšší súd SR tvrdí, že napriek tomu, že mu toto

rozhodnutie nebolo doručené... toto rozhodnutie už nadobudlo právoplatnosť, pretože iná

osoba podala sťažnosť, ktorej toto rozhodnutie bolo doručené a to má účinky právoplatnosti

aj voči nemu...

... aj obvinený JUDr. B. O. mal... a má právo vo svojej sťažnosti uvádzať dôkazy

a tvrdenia na svoju obhajobu...

Nemôžu... obstáť tvrdenia súdu, že súd už zaujal právny názor k postúpeniu veci tým,

že riešil sťažnosť obv. Ing. M..., pričom išlo v podstate o totožné námietky s ktorými sa súd

už vysporiadal (Súd sa nemohol vysporiadať s námietkami, ktoré si môže uplatniť

v sťažnosti obvinený, ak takú sťažnosť obvinený nepodal lebo mu nebolo doručené práve

rozhodnutie proti ktorému má sťažnosť smerovať.)

Ak súd nepristúpi a nezaoberá sa dôkazmi, resp. tvrdeniami, ktoré vo svojej sťažnosti

má právo obvinený uviesť, s právom na spravodlivý proces, takéto konanie nemá

nič spoločné. Odmietnutie takéhoto postupu je postupom, ktoré je v rozpore so základnými

právami obvineného na spravodlivý proces...“.

Sťažovateľ ďalej považoval za podstatné uviesť:

„Obžaloba na obv. JUDr. B. O. a spol. bola podaná 8. 9. 2004... Dňa 14. 10. 2004

Krajský súd v Prešove postupuje uvedenú trestnú vec v zmysle

na prejednanie Špeciálnemu súdu v Pezinku. Uznesenie o postúpení veci, sp. zn.

zo 14. 10. 2004, však až do doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 22. 2. 2012 obvinenému JUDr. B. O., nenadobudlo právoplatnosť...

Hlavné pojednávanie nariadil Špeciálny súd až v októbri 2005, a to napriek tomu,

že sťažnosť proti rozhodnutiu krajského súdu o postúpení veci v zmysle

má odkladný účinok. Odhliadnuc od uvedeného, súd konal vo veci, aj keď mu táto vec

právoplatne postúpená nebola a navyše hlavné pojednávanie nebolo nariadené do 15. 4.

2005, kedy nadobudol účinnosť z.

Som preto toho názoru, že Krajský súd v Prešove mohol úspešne postúpiť uvedenú

trestnú vec Špeciálnemu súdu, len do nadobudnutia účinnosti z.,

teda do 15. apríla 2005 a príslušným na konanie a rozhodovanie vo veci v prvom stupni,

by bol iba vtedy, ak by do 15. apríla 2005 bol nariadil hlavné pojednávanie, čo sa však

nestalo...

... tvrdím, že namietaný postup Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil vo svojom

rozhodnutí, zakladá porušenie označeného práva sťažovateľa, pretože je spojený

s konkrétnymi relevantnými, nepriaznivými dôsledkami pre sťažovateľa, ktorý postupom

tohto súdu bol spôsobený, pričom na tento negatívny dôsledok sa vzťahuje aj výsledok

konania, ktorý nebude možné korigovať v ďalšom procesnom postupe, prípadne

v opravných konaniach...“

Porušenie svojich základných práv sťažovateľ vidí aj v tom, že

„Krajský súd v Prešove, uznesenie sp. zn. zo dňa 14. 10. 2004 nedoručil

obž. JUDr. B. O. a tomuto bolo odňaté právo na podanie sťažnosti, tak ako je to hore

uvedené. Rozhodnutie preto až do dňa 22. 2. 2012 nenadobudlo právoplatnosť.

Napriek uvedenému Krajský súd v Prešove vec postupuje Krajskému súdu v Banskej

Bystrici, ktorý v tom čase mal právomoc Špeciálneho súdu. Vec je pridelená do senátu

sp. zn. a zákonným sudcom sa stáva JUDr. V. M. a členovia senátu JUDr. O. K.

a JUDr. J. G. Tento senát vo veci začal konať a rozhodovať, o čom svedčia listiny

nachádzajúce sa v spise...

Niet zákonného dôvodu, aby trestný spis bol následne predložený Špecializovanému

trestnému súdu Pezinok a vo veci začal konať iný senát. Senát v zložení JUDr. E.

K., predseda a členovia senátu tam pridelení, nie sú zákonnými sudcami...

Ak teda podľa a účinného do 31. 12. 2005 nedošlo

k právoplatnému postúpeniu uvedenej trestnej veci na Špeciálny súd v období medzi

1. septembrom 2004 a 15. aprílom 2005, tak ako to predpokladajú citované ustanovenia

, príslušným na ďalšie rozhodovanie je Krajský súd Prešov. Vychádzam

pri tom z toho, že krajský súd mohol úspešne rozhodnúť o postúpení predmetnej veci

Špeciálnemu súdu, len do nadobudnutia účinnosti z.

Navyše poukazujem na to, že aj napriek nezákonnému a nesprávnemu postúpeniu

veci..., zákonným senátom a teda zákonným sudcom sa stal senát a nie senát

. Takýmto postupom došlo k odňatiu veci jeho zákonnému sudcovi a vo veci

naďalej koná a rozhoduje jednak nepríslušný súd a jednak nezákonný sudca...“.

6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. B. O. podľa Článku 46 ods. 1 a Článku 48 ods. 1, ods. 2

SR a právo podľa Článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

22. 2. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa

22. 2. 2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. JUDr. I. S. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,49 Eur, ktorú

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

7. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd,

aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda

najvyššieho súdu vo vyjadrení z 19. septembra 2012 uviedol:

,,Podľa nášho názoru je rozhodnutie najvyššieho súdu () vecne

správne a v súlade so zákonom. Nakoľko však v súčasnosti nemáme k dispozícii kompletný

spisový materiál, nie je možné zaujať podrobnejšie stanovisko, a preto odkazujem

na písomné odôvodnenie rozhodnutia z 22. februára 2012, sp. zn. ,

na ktorého záveroch aj naďalej trváme.

Máme za to, že zo strany senátu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu základných

práv obvineného garantovaných a dohovorom, sťažnosť obvineného považujeme

za vecne neopodstatnenú, a napriek jej prijatiu na ďalšie konanie ju navrhujeme odmietnuť.

Zároveň oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní.“

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom právnej zástupkyne listom

z 12. septembra 2012 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

8. Ústavný súd po vyhodnotení stanovísk účastníkov konania dospel k záveru,

že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené

podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prejednaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného

súdu. Po posúdení sťažnosti a jej príloh, uznesenia najvyššieho súdu a vyjadrenia

k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť

nie je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ).

Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie

a rešpektovanie všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje,

že mu neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré

zo základných práv a slobôd (napr. , , ).

III.

K tvrdenému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

12. Zo sťažnosti vyplýva, že kľúčová námietka sťažovateľa spočíva v jeho nesúhlase

s právnym názorom najvyššieho súdu, v zmysle ktorého je na prerokovávanie jeho trestnej

veci príslušný Špecializovaný trestný súd, resp. predtým Špeciálny súd (pre účely nálezu

obidva súdy rovnako označené ako špeciálny súd). Najvyšší súd totiž v napadnutom

uznesení rozhodujúc o jeho sťažnosti potvrdil právny záver krajského súdu vyjadrený v jeho

uznesení zo 14. októbra 2004, v zmysle ktorého je na prerokovanie tejto trestnej veci

príslušný špeciálny súd. Sťažovateľ zastáva názor, že na prerokovanie jeho trestnej veci

je príslušný krajský súd, na ktorý aj bola obžaloba pôvodne podaná. V tejto súvislosti

sťažovateľ namieta, že

- skutky uvedené v bodoch 1 a 2 obžaloby nemožno právne kvalifikovať ako trestný

čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1

,

- právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v napadnutom uznesení sú podľa

jeho názoru v rozpore s relevantnými ustanoveniami ,

- nebol upozornený ani v priebehu vyšetrovania, ani pred podaním obžaloby

a ani po podaní obžaloby v súlade s označenými ustanoveniami

na zmenu právnej kvalifikácie skutku.

13. V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd vo vzťahu k uvedeným

námietkam sťažovateľa predovšetkým uviedol:

„Vo vzťahu k námietke obžalovaných, že nie je možné skutky v bodoch 1) a 2)

obžaloby právne kvalifikovať ako trestný čin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. najvyšší súd konštatuje, že súd nie je

viazaný právnou kvalifikáciou skutkov uvedených v obžalobe (ako ich kvalifikoval

prokurátor). Odchýlne právne posúdenie skutku samo o sebe nie je ani v rozpore

s obžalovacou zásadou.

V zmysle po predbežnom prejednaní obžaloby súd

postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný.

Nie je preto v rozpore so zákonom taký postup súdu, keď pri predbežnom prejednaní

obžaloby dospeje k záveru, že skutok v obžalobe je potrebné inak právne kvalifikovať

a súčasne pri zmenenej právnej kvalifikácii dospeje k záveru, že nie je vecne príslušný

na prejednanie danej veci, a preto postúpi vec v zmysle vecne

príslušnému súdu.

V tejto súvislosti možno súhlasiť s argumentáciou uvedenou v rozhodnutí,

sp. zn. , že nie je možné pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov

odôvodňujúcich podanie obžaloby robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach

a ich právnej kvalifikácii. Správnosť týchto záverov sa preveruje v konaní pred súdom

na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov

pri dodržaní základných zásad trestného konania. Možnosť právneho posúdenia skutkov

v bodoch 1) a 2) obžaloby aj ako trestného činu založenia zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa pritom nie je absolútne vylúčená.

Podľa právomoci Špeciálneho súdu podliehajú

aj iné osoby pre obzvlášť závažné trestné činy (§ 41 ods. 2 Tr. zák.) spáchané v spojení

s organizovanou skupinou (§ 89 ods. 26 Tr. zák.) pôsobiacou vo viacerých štátoch,

zločineckou skupinou (§ 89 ods. 27 Tr. zák.) alebo teroristickou skupinou (§ 89 ods. 28

Tr. zák.).

Podľa § 89 ods. 27 Tr. zák. zločineckou skupinou sa rozumie dlhší čas trvajúce

zoskupenie najmenej troch osôb na účely páchania trestnej činnosti s cieľom

a) dosiahnuť zisk, alebo

b) preniknúť do orgánov verejnej moci, a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť

svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala ich trestná činnosť alebo

c) preniknúť do orgánov podnikateľských alebo nepodnikateľských subjektov,

a tak získať nad nimi kontrolu alebo uplatniť svoj vplyv, aby sa zakryla alebo legalizovala

ich trestná činnosť alebo príjmy z nej, ktoré sa vyznačuje vysokým stupňom deľby práce

medzi jednotlivými členmi zločineckej skupiny v rámci jej vnútorného organizačného

usporiadania.

Keďže vyhlásením nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej SR)

z 20. mája 2009, č. k. -238, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zákon

č. a súvisiace právne predpisy stratili účinnosť, bolo potrebné

zabezpečiť kontinuitu rozhodovacej činnosti Špeciálneho súdu, čo bolo vykonané zákonom

č. , ktorý zriadil Špecializovaný trestný súd s účinnosťou odo dňa vyhlásenia

predmetného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v Zbierke zákonov Slovenskej

republiky, t. j. od 17. júla 2009. V predmetnej veci preto v súčasnosti v trestnom konaní

pokračuje Špecializovaný trestný súd v Pezinku ako súd vecne príslušný.“

14. V nadväznosti na citované ústavný súd poukazuje na ustanovenia Trestného

poriadku aplikovateľné na problém nastolený námietkami sťažovateľa. Podľa § 188 ods. 1

písm. a) po predbežnom prejednaní obžaloby súd postúpi vec

príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný. Z citovaného ustanovenia

vyplýva oprávnenie súdu, na ktorý bola prokurátorom podaná obžaloba,

postúpiť po predbežnom prejednaní obžaloby vec príslušnému súdu, ak dospeje k záveru,

že nie je sám na jej prejednanie príslušný. Z uznesenia krajského súdu o postúpení veci

sp. zn. zo 14. októbra 2004 vyplýva, že krajský súd pri predbežnom prerokovaní

obžaloby dospel k právnemu záveru, že skutkové zistenia uvedené v bode 1 obžaloby

prokurátor krajskej prokuratúry nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej

skupiny, ale ako konanie zločineckej skupiny v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Trestného

zákona.

15. Krajský súd v tejto súvislosti v uznesení sp. zn. zo 14. októbra 2004

okrem iného uviedol, že „Zo skutkovej vety pod bodom 1) vyplýva, že k prvotnej

dohode získať finančné prostriedky z D. a. s. B. v konkurze malo dôjsť medzi obvinenými

JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G., ktorí následne mali vydávať pokyny k ďalšiemu

postupu pri realizácií získania finančných prostriedkov z D. a. s. B. v konkurze, časť úkonov

súvisiacich s trestnou činnosťou mali realizovať a finančné prostriedky získané ďalšími

obvinenými mali byť odovzdané obvinenému JUDr. B. O.

Plánovanie a koordinovanosť je zrejmá u obvinených JUDr. B. O., JUDr. M. H.

a Mgr. P. G., na základe dohody ktorých sa malo začať žalované konanie všetkých

obvinených. Okrem toho je však zo skutkovej vety zrejmá aj tá skutočnosť, že ostatné

zúčastnené osoby mali mať 4 % podiel zo získaných finančných prostriedkov z D. a. s. B.

v konkurze, pričom 96 % vyfakturovanej sumy malo byť vrátených JUDr. B. O., ktorý mal

osloviť obvineného J. Š. na zabezpečenie obchodnej spoločnosti k takému prevodu.

Z uvedeného vyplýva, že trestná činnosť uvedená pod bodom 1) obžaloby bola vopred

naplánovaná, postupne koordinovaná z jedného centra, pričom ďalší obvinení vzhľadom

na potreby jednotlivých úkonov zabezpečujúcich dosiahnutie účelu získania finančných

prostriedkov z D. a. s. mali postupne pristupovať k tejto skupine, ktorá dopredu

mala naplánovať spáchanie žalovaného trestného činu.

Podľa názoru krajského súdu skutkové zistenia uvedené pod bodom 1) obžaloby

krajský prokurátor nemal posúdiť ako konanie spáchané členmi organizovanej skupiny,

ale ako konanie zločineckej organizácie v zmysle ustanovenia § 89 ods. 27 Tr. zákona.

Vychádzajúc zo zabezpečených dôkazov možno vyvodiť záver, že v danom prípade

išlo o skupinu najmenej troch osôb, ktorá mala existovať určité obdobie a to od presne

nezisteného dňa mesiaca apríl 2002 asi do konca júla 2002, kedy konaním tejto skupiny

obvinených mala byť spôsobená škoda v celkovej sume 22.140.000,- Sk poškodenej strane

D. a. s. B. v konkurze.

JUDr. B. O., JUDr. M. H. a Mgr. P. G. mali naplánovať spáchanie trestného činu

a celú trestnú činnosť mali aj riadiť. Na základe nimi udelených pokynov obvinení M. H.,

M. J., J. L. a O. N. ako aj ďalšie osoby obvinených mali vykonať úkony, v dôsledku ktorých

došlo k prevodu finančných prostriedkov z účtu D. a. s. na účty jednotlivých obchodných

spoločností, k ich následnému vybratiu v hotovosti a ich odovzdávaniu podľa pokynov

jednotlivých obvinených. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade išlo o skupinu

obvinených s vnútornou organizačnou a subordinačnou štruktúrou. Tomu zodpovedá

aj deľba finančných prostriedkov, ktoré obvinení mali získať trestnou činnosťou

a to v pomere 96 % v prospech tých obvinených, ktorí naplánovali a koordinovali trestnú

činnosť, a 4 % v prospech obvinených, ktorí realizovali ich pokyny.

Následkom konania obvinených v bode 1) obžaloby mala byť spôsobená škoda

veľkého rozsahu. Tento skutok krajský prokurátor po právnej stránke kvalifikoval

ako trestný čin podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), b), ods. 5 Tr. zákona, za spáchanie

ktorého ustanovuje sankciu uloženie odňatia slobody na päť až dvanásť

rokov.

K bodu 2) obžaloby krajský súd považuje za potrebné uviesť, že obvineným M. J.,

O. N. a J. L. ako členom určitej skupiny sa kladie obžalobou za vinu spáchanie obzvlášť

závažného trestného činu, za ktorý zákon umožňuje uložiť jednak trest výnimočný a jednak

trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov a to vzhľadom na účinnosť Trestného

zákona v čase spáchania žalovaného skutku. Toto konanie obvinení mali spáchať spolu

s ďalšími osobami za účelom spätného získania finančných prostriedkov prevedených

na účet inej osoby v súvislosti so skutkom uvedeným pod bodom 1) obžaloby.

Z uvedeného krajský súd vyvodil záver, že v prejednávanej trestnej veci v bode 1)

obžaloby bolo potrebné konanie obvinených kvalifikovať po právnej stránke ako trestné

činy podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. a), ods. 5, § 248 ods. 1, ods. 5, § 252 ods. 1 písm. a),

ods. 5 spáchané v jednočinnom súbehu s trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.

Pretože skutok uvedený pod bodom 2) obžaloby úzko súvisí so skutkom pod bodom 1),

podľa názoru súdu bolo potrebné u obvinených M. J. a O. N. toto konanie kvalifikovať ako

trestný čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), c), j) Tr. zákona, u obvineného J. L. ako trestný

čin podľa § 219 ods. 1, 2 písm. b), j) Tr. zákona, ktorý mali spáchať v jednočinnom súbehu s

trestným činom podľa § 185a ods. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom na ust. pri takomto právnom posúdení

skutkov uvedených pod bodom 1) a 2) obžaloby príslušnosť krajského súdu ako súdu prvého

stupňa na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci vedenej proti obv. Mgr. P. G. a spol.

nie je daná. Príslušným na konanie je Špeciálny súd.“.

16. Z citovaného vyplýva, že krajský súd posúdil konanie obžalovaných po právnej

stránke inak ako prokurátor krajskej prokuratúry, teda dospel k inej právnej kvalifikácii

stíhaných skutkov, ktorá zakladala príslušnosť špeciálneho súdu, a preto v zmysle § 188

ods. 1 písm. a) vec postúpil príslušnému súdu. Sťažovateľ v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu neuvádza žiadne argumenty, prečo v danom prípade neobstojí

právny záver všeobecných súdov (krajského súdu a následne najvyššieho súdu, pozn.)

o tom, že môže ísť o zločineckú skupinu v zmysle , od čoho

je odvodený záver krajského súdu o príslušnosti špeciálneho súdu. Najvyšší súd

sa v napadnutom uznesení s týmto záverom krajského súdu stotožnil a poukázal

aj na dôvody skoršieho uznesenia sp. zn. , ktorým v tej istej trestnej veci

zamietol sťažnosť iného spoluobvineného, ktorá smerovala proti rovnakému uzneseniu

krajského súdu o postúpení veci špeciálnemu súdu.

17. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že nebol upozornený ani v priebehu vyšetrovania,

ani pred podaním obžaloby na zmenu právnej kvalifikácie skutku, ústavný súd v tejto

súvislosti zvýrazňuje, že ním označené ustanovenia sa týkajú právnej

kvalifikácie skutku v prípravnom konaní, teda v čase do podania obžaloby. Týkajú

sa tiež zásady totožnosti skutku, teda toho, že obžaloba môže byť podaná len pre skutok,

pre ktorý bolo vznesené obvinenie. Sťažovateľ ani len netvrdí, že v jeho trestnej veci bolo

obvinenie vznesené pre iný skutok, než pre aký bola podaná obžaloba.

18. Na základe už uvedeného ústavný súd zastáva názor, že posudzované námietky

sťažovateľa nie sú opodstatnené, keďže vo vzťahu k nim neexistuje taká príčinná súvislosť

medzi právnymi názormi vyslovenými v napadnutom uznesení najvyššieho súdu

a sťažovateľom označenými základnými právami podľa a právom podľa dohovoru,

ktorá by zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

19. Ústavný súd nevidí relevantný dôvod korigovať právny záver najvyššieho súdu,

podľa ktorého pri vyhodnocovaní dôkazných prostriedkov odôvodňujúcich podanie

obžaloby nemožno robiť nezvratné závery o skutkových zisteniach a ich právnej

kvalifikácii, keďže správnosť (opodstatnenosť) týchto záverov sa preveruje v konaní

pred súdom na hlavnom pojednávaní po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených

dôkazov pri dodržaní základných zásad trestného konania. Zároveň však ústavný súd nevidí

žiaden dôvod ani na to, aby korigoval primerane a ústavne konformne odôvodnený záver

všeobecných súdov o tom, že vzhľadom na možné právne posúdenie skutkov uvedených

v obžalobe aj podľa vo väzbe na

bola v danej veci daná právomoc špeciálneho súdu. Napokon tento

záver ústavného súdu už bol vyjadrení aj v uznesení sp. zn. zo 16. augusta

2012, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť spoluobvinenej pre namietané porušenie

jej označených práv totožným uznesením najvyššieho súdu.

20. V prípade, ak špecializovaný súd konajúci v trestnej veci sťažovateľa dospeje

po vykonaní a vyhodnotení všetkých zabezpečených dôkazov k záveru o inej právnej

kvalifikácii skutku, ktorá by odôvodňovala postúpenie veci príslušnému súdu, bude môcť

trestnú vec sťažovateľa postúpiť príslušnému súdu za splnenia zákonných predpokladov

vyplývajúcich z ustanovenia , podľa ktorého ak zistí súd

v zažalovanom skutku trestný čin, na ktorého prerokovanie je príslušný, postúpi

vec príslušnému súdu. Je však povinný rozhodnúť vec sám, ak ide iba o miestnu

nepríslušnosť a obžalovaný ju nevytkol; tiež je povinný sám vec rozhodnúť, ak by mala

byť vec postúpená súdu toho istého druhu, avšak nižšieho stupňa. Postúpiť vec inému súdu

nemôže súd, ktorému bola vec postúpená nadriadeným súdom, okrem prípadu,

že by sa skutkový podklad pre posúdenie príslušnosti medzitým podstatne zmenil.

21. Rovnako tak ústavný súd nezistil dôvodnosť ďalšej námietky, pre ktorú podľa

názoru sťažovateľa nie je daná príslušnosť špeciálneho súdu a ktorá spočíva v tom,

že krajský súd podľa jeho názoru mohol postúpiť uvedenú trestnú vec špeciálnemu súdu

len do nadobudnutia účinnosti , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (teda do 15. apríla 2005, pozn.), a príslušným

na konanie a rozhodovanie vo veci v prvom stupni by bol špeciálny súd iba vtedy,

ak by do 15. apríla 2005 bolo nariadené hlavné pojednávanie, čo sa však nestalo.

Sťažovateľ v tejto súvislosti vychádza zo stanoviska č. 13 trestnoprávneho kolégia

najvyššieho súdu a z rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. z 10. januára 2008

a sp. zn. z 10. januára 2008.

22. V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa sa v odôvodnení napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu uvádza:

„K námietke obžalovaných, že vecná príslušnosť Krajského súdu v Prešove

na konanie v predmetnej veci vyplýva aj zo stanoviska trestnoprávneho kolégia Najvyššieho

súdu č. 13, je potrebné uviesť, že túto nie je možné akceptovať. V zmysle tohto stanoviska

je vo veciach, v ktorých bola pôvodne podaná obžaloba na krajský súd pred 1. septembrom

2004 a súčasne do 1. septembra 2004 v nich nebolo týmto súdom nariadené hlavné

pojednávanie, a ak v čase od 1. septembra 2004 do 15. apríla 2005 nedošlo podľa

prechodného ustanovenia účinného od 1. septembra 2004 k postúpeniu veci

Špeciálnemu súdu, je na konanie vecne príslušný krajský súd, lebo prechodné ustanovenie

účinného od 15. apríla 2005 opätovne založilo vecnú príslušnosť krajského

súdu, keďže účelom ustanovenia bolo s účinnosťou od 15. apríla 2005

obnoviť právny stav pred 1. septembrom 2004.

V predmetnej veci bola obžaloba na Krajský súd podaná Krajským prokurátorom

v T. dňa 10. septembra 2004, teda v čase po 1. septembri 2004, kedy už boli účinné

ustanovenia o vecnej príslušnosti Špeciálneho súdu. Nemožno potom na daný prípad

aplikovať ustanovenia a , keďže v tomto čase Krajský súd v Prešove

pri predbežnom posudzovaní skutku uvedeného v obžalobe, tento právne kvalifikoval

aj ako trestný čin podľa § 185a Tr. zák. zakladajúci vecnú príslušnosť už vtedy existujúceho

Špeciálneho súdu, čo konečne potvrdil aj Najvyšší súd svojím rozhodnutím zo dňa

19. januára 2005. Z tohto pohľadu už následne nebolo rozhodujúce, či došlo k nariadeniu

hlavného pojednávania Špeciálnym súdom do 15. apríla 2005, kedy nadobudlo účinnosť

ustanovenie , lebo už príslušnosť súdu bola určená zákonom, keďže

obžaloba bola podaná po 1. septembri 2004 a krajský súd kvalifikoval skutok aj ako trestný

čin podľa § 185a Tr. zák.“

23. Podľa vo veciach, ktoré patria do právomoci

Špeciálneho súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004,

je na konanie príslušný Úrad špeciálnej prokuratúry a Špeciálny súd, ak v odseku 2

nie je ustanovené inak.

Podľa konanie vo veciach, ktoré patria

do právomoci Špeciálneho súdu, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd, krajský

súd, vojenský obvodový súd alebo vyšší vojenský súd a bolo v nich do 1. septembra 2004

nariadené hlavné pojednávanie, sa dokončí podľa doterajších predpisov.

Podľa vo veci, v ktorej bola pôvodne podaná

obžaloba na okresný súd, krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd

a ktorá bola postúpená Špeciálnemu súdu z dôvodu § 454a, vykoná konanie okresný súd,

krajský súd, vojenský obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný

na konanie pred 1. septembrom 2004, ak Špeciálny súd v danej veci nenariadil

do nadobudnutia účinnosti tohto zákona hlavné pojednávanie.

24. Z príloh pripojených k sťažnosti je zrejmé, že obžaloba v trestnej veci

sťažovateľa bola podaná krajskou prokuratúrou krajskému súdu 10. septembra 2004, teda

po 1. septembri 2004, keď už boli účinné ustanovenia o vecnej príslušnosti špeciálneho

súdu, a preto je celkom zrejmé, že na trestnú vec sťažovateľky nemožno aplikovať právne

názory vyjadrené v uvedenom stanovisku trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, pretože

toto riešilo príslušnosť trestných súdov iba vo veciach, kde bola podaná obžaloba

pred 1. septembrom 2004. Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj túto námietku

sťažovateľa za nedôvodnú.

25. Skutočnosť, že uznesenie krajského súdu z roku 2004 bolo sťažovateľovi

doručené až v roku 2011, je síce vadou trestného konania vo veci sťažovateľa, avšak nič to

nemení na tom, že jeho sťažnosť bola meritórne najvyšším súdom prerokovaná

a rozhodnutá. To, že v rámci odôvodnenia namietaného uznesenia poukázal najvyšší súd

aj na svoje závery uvedené v uznesení sp. zn. z 19. januára 2005, nič nemení

podľa názoru ústavného súdu na skutočnosti, že s námietkami sťažovateľa sa zákonným

a najmä preskúmateľným spôsobom vysporiadal. K dôvodnosti a zákonnosti postúpenia

veci špeciálnemu súdu sa najvyšší súd jasne a zrozumiteľne vyjadril a reagoval pritom

aj na podstatné sťažnostné námietky sťažovateľa ako obvineného. Ústavný súd považuje

jeho právne závery týkajúce sa príslušnosti špeciálneho súdu na prerokovávanie trestnej

veci sťažovateľa za ústavne akceptovateľné a udržateľné. Vychádzajúc z uvedeného

ako aj z už vyslovených záverov ústavného súdu vo veci sp. zn. ústavný

súd aj v tomto konaní dospel k záveru, že označené práva sťažovateľa napadnutým

uznesením najvyššieho súdu porušené neboli.

IV.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa odňatia veci jeho zákonnému

sudcovi na špeciálnom súde

26. Podstatná časť sťažnosti je venovaná aj tvrdenému zásahu do základného práva

sťažovateľa na zákonného sudcu podľa , k čomu malo dôjsť tým,

že po postúpení veci z krajského súdu najskôr začal v jeho trestnej veci konať senát

pod vedením predsedu JUDr. V. M., aby neskôr bol spis pridelený senátu pod vedením

predsedu JUDr. E. K. Touto časťou sťažnostnej argumentácie sa však ústavný súd bližšie

zaoberať nemohol z dôvodu, že (i) sťažnosť sťažovateľa nesmeruje proti špeciálnemu súdu,

ktorý nebol sťažovateľom ani označený za porušovateľa jeho práv a ani v petite sťažnosti

sťažovateľ nežiadal vysloviť porušenie jeho práv postupom, prípadne rozhodnutím

špeciálneho súdu a ústavný súd je viazaný petitom sťažnosti (m. m. ),

a zároveň z dôvodu, že (ii) sťažnosť smeruje proti uzneseniu najvyššieho súdu

ako sťažnostného súdu, ktorý na základe sťažnosti sťažovateľa posudzoval zákonnosť

uznesenia krajského súdu zo 14. októbra 2004 o postúpení veci špeciálnemu súdu, a teda

predmetom jeho rozhodovania nebolo skúmanie otázky zákonného sudcu v konaní pred

špeciálnym súdom.

27. Keďže sťažnosti nebolo vyhovené, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd

zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. mája 2013