Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 374/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. apríla 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012

doručená sťažnosť JUDr. P. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o preskúmanie zákonnosti postupu

a rozhodnutia žalovaného P. B. č. PÚ-07/1388-2/5986/47 HAB z 20. augusta 2007

vedeného na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Krajský súd rozsudkom z 19. apríla 2011 sťažovateľovu žalobu zamietol. Najvyšší súd

odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2012

potvrdil prvostupňový rozsudok.

3. Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie žalovaného (v danom prípade najvyššieho

súdu, pozn.) je nezákonné a v rozpore s právami zakotvenými “.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva JUDr. P. H. na súdnu ochranu podľa ... ako aj

jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn.

zo dňa 30. 04. 2012 porušené boli.

Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. zo dňa 30. 04. 2012 zrušuje a vec

mu vracia na ďalšie konanie.

JUDr. P. H. priznáva náhradu trov konania v sume 323,50 EUR...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

7. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených

základných práv zaručených a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho

rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2012.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

9. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí

porušenie svojho základného práva zaručeného (resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru) v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom dospel

k záveru, že krajský súd dostatočne zistil skutkový stav („... sa náležite vysporiadal

s dôvodmi žaloby“) a vyvodil z neho správne právne závery („... považujúc i právne

posúdenie veci krajským súdom za správne“), teda stotožnil sa s odôvodnením jeho

rozhodnutia [„... sa... s odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu“ (dosiaľ

v bode 9 citované z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, pozn.)].

Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu „bolo vydané na základe

nedostatočne a nespoľahlivo zisteného skutkového stavu... je nepreskúmateľné pre

nedostatok dôvodov...“. Tento nedostatok, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti, vo veci

konajúce všeobecné súdy neodstránili.

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

(resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím

najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená

právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. z 30. apríla 2012 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

12. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil priebeh konania a z neho

vyplývajúce závery správnych orgánov, ako aj relevantné časti odôvodnenia rozhodnutia

krajského súdu. Následne oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorého podstata

argumentácie vychádzala z tvrdenia, že „konanie vychádzalo z nesprávneho posúdenia veci,

zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie a rozhodnutie veci a konanie

správnych orgánov trpí procesnými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých

rozhodnutí“. Najvyšší súd svoje rozhodnutie po citovaní a interpretovaní relevantných

právnych noriem v podstatnom odôvodnil takto:

«Najvyšší súd s poukazom citované zákonné ustanovenia a uvedené zásady ako aj na

rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, včítane jeho odôvodnenia, dospel k záveru, že

krajský súd vo svojom rozhodnutí na strane č. 2 až 19 podrobne popísal všetky skutočnosti

významné pre rozhodnutie správnych orgánov, ktoré mali za následok neschválenia

predloženého projektu na dodatočné povolenie stavby Polyfunkčný dom – H. P.

architektonicko-stavebné riešenie, výkres 04, 05 a 08 a súčasne určil podmienky

zrealizovania stavby. Najvyšší súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom súdneho

a administratívneho spisu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého

rozsudku krajského súdu, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých zákonných

ustanovení vytvárajú dostatočné právne východiská pre zamietnutie Žaloby. Preto sa

s týmto odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu ( v spojení

s veta prvá ) považujúc i právne posúdenie veci krajským súdom za

správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci

spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku

k žalobcovým námietkam uvedeným v odvolaní, uvádza, že zo strany žalovaného ani

správneho orgánu prvého stupňa nedošlo v preskúmavanom konaní k porušeniu žalobcom

citovaných ustanovení správneho poriadku, že v správnom konaní bolo vykonané náležité

dokazovanie, a že ani najvyšší súd nezistil pri preskúmavaní zákonnosti a postupu

napadnutých správnych rozhodnutí takú vadu, ktorá by mala vplyv na ich zákonnosť (§ 250i

ods. 3 ).

K žalobcovej námietke, že rozhodnutie krajského súdu vyvolalo faktický stav, kde sa

umožnilo správnemu orgánu podobných prípadoch, (podobné stavby v historickom jadre M.

P.) nerozhodovať rovnako, resp., že nebol zachovaný princíp rovnakého prístupu a

zaobchádzania zo strany správnych orgánov, ktoré majú dbať na to, aby vo svojom

rozhodovaní o skutkovo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, najvyšší

súd dopĺňa (a to čiastočne i s poukazom na rozhodnutie žalovaného), a že vo vzťahu k danej

veci je bez právneho významu poukazovať na iné a neporovnateľné stavby v historickom

jadre mesta, ktoré vznikli v iných spoločensko-politických a ekonomických pomeroch, za

rozdielneho prístupu pri riešení verejných vecí, príp. pred vyhlásením historického jadra M.

P. za mestskú pamiatkovú rezerváciu, teda za iného právneho stavu a taktiež bez právneho

významu je aj poukazovanie aj na porušovanie zákona v minulosti. Nemožno pritom

opomenúť, že verejný záujem v danej veci vyžaduje zvýšenú ochranu historického jadra

mesta ako kultúrneho dedičstva, pričom treba považovať za nevyhnutné prijať také riešenia,

aby sa v súčasnosti ani budúcnosti už viac neopakovali nekoncepčné zásahy do historického

stavebného fondu a nedošlo k postupnému zanikaniu pamiatok a pamiatkových súborov

(pozri k tomu čl. 2 až 4 a čl. 16 Washingtonskej charty z r. 1987 o ochrane historických

miest).

Podľa názoru najvyššieho súdu námietky žalobcu vznesené v odvolaní sú príliš

všeobecné (povrchné) a neboli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku

krajského súdu. Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa

krajský súd nebol podrobne vyporiadal a ktorými by žalobca bol preukázal konkrétne

porušenie alebo ohrozenie svojich práv v konaní pred správnymi orgánmi alebo pred

krajským súdom, alebo preukázal, že boli splnené zákonné podmienky pre schválenie

predloženého projektu na dodatočné povolenie stavby „Polyfunkčný dom – H. P.“ bez

určenia podmienok zrealizovanej stavby.

Najvyšší súd tiež nedospel k záveru, že by krajský súd ale i žalovaný vyhodnotili

skutkový stav veci iba jednostranne a urobili len formalistický výklad zákonných ustanovení

a že by ich postupom boli porušené základné práva žalobcu (k tomu pozri bližšie napr.

nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 04.05.2010).

Rozdielny (odlišný) názor žalobcu na postup krajského súdu a žalovaného sám osebe

nemôže založiť opodstatnenosť odvolania, a teda ani porušenie základného práva žalobcu

na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie pred krajským súdom ani pred správnymi

orgánmi.

Preskúmaním veci v odvolacom súdnom konaní dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd

sa náležite vysporiadal s dôvodmi žaloby, pričom týmito dôvodmi a rozsahom žaloby je

viazaný ( a250j ods. 1 a ods. 2 ) a jeho rozhodnutie (rozsudok)

nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré by malo

za následok porušenie v odvolaní uvedených práv žalobcu, ktoré však ani žalobca bližšie

nekonkretizoval, iba z obsahu odvolania (str. 4, č. 1. 88) možno vyvodiť, že mu zrejme išlo o

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na

podanie žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol

svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie

napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné

a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor so zákonom o ochrane pamiatkového fondu,

rozsudok krajského súdu podľa veta druhá a

potvrdil.»

13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

15. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 30. apríla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne

zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť

ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

17. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012