Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)I. ÚS 374/2012
PDF · 199.84 KB
No categories available
I. ÚS 374/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. H., P., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., P., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp/17/2011 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012
doručená sťažnosť JUDr. P. H. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“) vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Sžp/17/2011 a jeho rozsudkom z 30. apríla 2012.
2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení žalobcu v súdnom spore o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného P. B. č. PÚ-07/1388-2/5986/47 HAB z 20. augusta 2007
vedeného na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S/82/2010.
Krajský súd rozsudkom z 19. apríla 2011 sťažovateľovu žalobu zamietol. Najvyšší súd
odvolaniu sťažovateľa nevyhovel a rozsudkom sp. zn. 5 Sžp/17/2011 z 30. apríla 2012
potvrdil prvostupňový rozsudok.
3. Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie žalovaného (v danom prípade najvyššieho
súdu, pozn.) je nezákonné a v rozpore s právami zakotvenými ústavou“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné práva JUDr. P. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... ako aj
jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Rozsudkom Najvyššieho súdu... sp. zn.
5 Sžp 17/2011 zo dňa 30. 04. 2012 porušené boli.
Rozsudok Najvyššieho súdu... sp. zn. 5 Sžp 17/2011 zo dňa 30. 04. 2012 zrušuje a vec
mu vracia na ďalšie konanie.
JUDr. P. H. priznáva náhradu trov konania v sume 323,50 EUR...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
7. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených
základných práv zaručených ústavou a dohovorom postupom najvyššieho súdu a jeho
rozsudkom sp. zn. 5 Sžp/17/2011 z 30. apríla 2012.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
9. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí
porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom dospel
k záveru, že krajský súd dostatočne zistil skutkový stav („... sa náležite vysporiadal
s dôvodmi žaloby“) a vyvodil z neho správne právne závery („... považujúc i právne
posúdenie veci krajským súdom za správne“), teda stotožnil sa s odôvodnením jeho
rozhodnutia [„... sa... s odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu“ (dosiaľ
v bode 9 citované z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, pozn.)].
Sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu „bolo vydané na základe
nedostatočne a nespoľahlivo zisteného skutkového stavu... je nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov...“. Tento nedostatok, ako to vyplýva z obsahu sťažnosti, vo veci
konajúce všeobecné súdy neodstránili.
10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
11. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím
najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená
právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba
posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím
o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp/17/2011 z 30. apríla 2012 sú zlučiteľné
s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).
12. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd dospel
k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako
vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca
z v konaní zistených skutkových záverov a na tomto základe vyvodených právnych záverov.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd v úvode oboznámil priebeh konania a z neho
vyplývajúce závery správnych orgánov, ako aj relevantné časti odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu. Následne oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, ktorého podstata
argumentácie vychádzala z tvrdenia, že „konanie vychádzalo z nesprávneho posúdenia veci,
zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie a rozhodnutie veci a konanie
správnych orgánov trpí procesnými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť napadnutých
rozhodnutí“. Najvyšší súd svoje rozhodnutie po citovaní a interpretovaní relevantných
právnych noriem v podstatnom odôvodnil takto:
«Najvyšší súd s poukazom citované zákonné ustanovenia a uvedené zásady ako aj na
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, včítane jeho odôvodnenia, dospel k záveru, že
krajský súd vo svojom rozhodnutí na strane č. 2 až 19 podrobne popísal všetky skutočnosti
významné pre rozhodnutie správnych orgánov, ktoré mali za následok neschválenia
predloženého projektu na dodatočné povolenie stavby Polyfunkčný dom – H. P.
architektonicko-stavebné riešenie, výkres 04, 05 a 08 a súčasne určil podmienky
zrealizovania stavby. Najvyšší súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom súdneho
a administratívneho spisu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických
argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
rozsudku krajského súdu, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých zákonných
ustanovení vytvárajú dostatočné právne východiská pre zamietnutie Žaloby. Preto sa
s týmto odôvodnením najvyšší súd stotožňuje v celom rozsahu (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) považujúc i právne posúdenie veci krajským súdom za
správne, a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty v prejednávanej veci
spolu s právnymi závermi krajského súdu, na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku
k žalobcovým námietkam uvedeným v odvolaní, uvádza, že zo strany žalovaného ani
správneho orgánu prvého stupňa nedošlo v preskúmavanom konaní k porušeniu žalobcom
citovaných ustanovení správneho poriadku, že v správnom konaní bolo vykonané náležité
dokazovanie, a že ani najvyšší súd nezistil pri preskúmavaní zákonnosti a postupu
napadnutých správnych rozhodnutí takú vadu, ktorá by mala vplyv na ich zákonnosť (§ 250i
ods. 3 OSP).
K žalobcovej námietke, že rozhodnutie krajského súdu vyvolalo faktický stav, kde sa
umožnilo správnemu orgánu podobných prípadoch, (podobné stavby v historickom jadre M.
P.) nerozhodovať rovnako, resp., že nebol zachovaný princíp rovnakého prístupu a
zaobchádzania zo strany správnych orgánov, ktoré majú dbať na to, aby vo svojom
rozhodovaní o skutkovo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, najvyšší
súd dopĺňa (a to čiastočne i s poukazom na rozhodnutie žalovaného), a že vo vzťahu k danej
veci je bez právneho významu poukazovať na iné a neporovnateľné stavby v historickom
jadre mesta, ktoré vznikli v iných spoločensko-politických a ekonomických pomeroch, za
rozdielneho prístupu pri riešení verejných vecí, príp. pred vyhlásením historického jadra M.
P. za mestskú pamiatkovú rezerváciu, teda za iného právneho stavu a taktiež bez právneho
významu je aj poukazovanie aj na porušovanie zákona v minulosti. Nemožno pritom
opomenúť, že verejný záujem v danej veci vyžaduje zvýšenú ochranu historického jadra
mesta ako kultúrneho dedičstva, pričom treba považovať za nevyhnutné prijať také riešenia,
aby sa v súčasnosti ani budúcnosti už viac neopakovali nekoncepčné zásahy do historického
stavebného fondu a nedošlo k postupnému zanikaniu pamiatok a pamiatkových súborov
(pozri k tomu čl. 2 až 4 a čl. 16 Washingtonskej charty z r. 1987 o ochrane historických
miest).
Podľa názoru najvyššieho súdu námietky žalobcu vznesené v odvolaní sú príliš
všeobecné (povrchné) a neboli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu. Odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa
krajský súd nebol podrobne vyporiadal a ktorými by žalobca bol preukázal konkrétne
porušenie alebo ohrozenie svojich práv v konaní pred správnymi orgánmi alebo pred
krajským súdom, alebo preukázal, že boli splnené zákonné podmienky pre schválenie
predloženého projektu na dodatočné povolenie stavby „Polyfunkčný dom – H. P.“ bez
určenia podmienok zrealizovanej stavby.
Najvyšší súd tiež nedospel k záveru, že by krajský súd ale i žalovaný vyhodnotili
skutkový stav veci iba jednostranne a urobili len formalistický výklad zákonných ustanovení
a že by ich postupom boli porušené základné práva žalobcu (k tomu pozri bližšie napr.
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 04.05.2010).
Rozdielny (odlišný) názor žalobcu na postup krajského súdu a žalovaného sám osebe
nemôže založiť opodstatnenosť odvolania, a teda ani porušenie základného práva žalobcu
na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie pred krajským súdom ani pred správnymi
orgánmi.
Preskúmaním veci v odvolacom súdnom konaní dospel najvyšší súd k záveru, že krajský súd
sa náležite vysporiadal s dôvodmi žaloby, pričom týmito dôvodmi a rozsahom žaloby je
viazaný (§ 250h ods. 1 OSP a250j ods. 1 a ods. 2 OSP) a jeho rozhodnutie (rozsudok)
nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené ani za arbitrárne, teda také, ktoré by malo
za následok porušenie v odvolaní uvedených práv žalobcu, ktoré však ani žalobca bližšie
nekonkretizoval, iba z obsahu odvolania (str. 4, č. 1. 88) možno vyvodiť, že mu zrejme išlo o
právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na
podanie žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol
svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor so zákonom o ochrane pamiatkového fondu,
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.»
13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
14. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že najvyšší súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už
ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na
spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
15. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sžp 17/2011 z 30. apríla 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové právne závery, konštatuje dostatočne
zistený skutkový stav, k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť
ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
16. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
17. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012