Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 389/2012
PDF · 120.27 KB
No categories available
I. ÚS 389/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou F.,
s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn.
Rvp 5125/2012 až sp. zn. Rvp 5152/2012 vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Kežmarok
sp. zn. 2 Er 654/2009 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 877/2009 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 437/2008 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 199/2008 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 514/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 516/2007 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 503/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 506/2007 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 1256/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1318/2010 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 1314/2010 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1365/2010 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 4 Er 370/2003 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 1364/2010 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 842/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 876/2007 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 875/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 872/2007 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 515/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 504/2007 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 612/2007 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 138/2005 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 270/2005 zo 16. marca 2012, sp. zn. 2 Er 811/2006 zo 16. marca 2012,
sp. zn. 2 Er 894/2006 zo 16. marca 2012, sp. zn. 8 Er 900/2011 zo 4. apríla 2012,
sp. zn. 8 Er 21/2009 z 29. marca 2012 a sp. zn. 4 Er 478/2003 z 30. marca 2012 a jeho
postupom v týchto konaniach a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5125/2012 až sp. zn. Rvp
5152/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp
5125/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako podané zjavne neoprávnenou osobou.
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 9. mája 2012
doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie čl. 12
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojich základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) v záhlaví označenými uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len
„okresný súd“) a jeho postupom v týchto konaniach.
Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako
exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre
obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007.
Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím mal zasiahnuť do
ním označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru, práva podľa
dodatkového protokolu a označeného článku ústavy; navrhol preto napadnuté uznesenia
okresného súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a priznať sťažovateľovi primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom. Sťažovateľ
zároveň v sťažnosti tvrdil, že k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy,
práv podľa dohovoru, práva podľa dodatkového protokolu a označeného článku ústavy
došlo aj postupom okresného súdu v označených konaniach.
1. K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak
a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane
ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd
spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa
týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení
vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod
sp. zn. Rvp 5125/2012 až sp. zn. Rvp 5152/2012 a z nich vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd tak, že predmetné sťažnosti spojil
do jedného konania, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. K veci samotnej
Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené predpoklady meritórneho
prerokovania ústavných sťažností podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a dospel
opätovne k záveru, že aj napriek nesúhlasu sťažovateľa ich podala osoba zjavne
neoprávnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedené ustanovenie v záujme
racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu
posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne
meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte
nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť
bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci
a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.
Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.
Tento svoj status získal podľa Exekučného poriadku, keďže podľa § 2 ods. 1 je exekútor
štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných
rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej
činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že
Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej,
ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické
osoby, avšak táto skutočnosť má význam len právne technicky či organizačne
inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc
súdnu. Preto ak exekútor vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát,
resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva
tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto
osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi.
Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu
na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie
v daných veciach pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle
ustanovenia § 30 Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania
o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to
ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ústavný súd jeho
sťažnosti odmietol ako podané zjavne neoprávnenou osobou (bod 2 výroku) bez toho,
aby sa pritom bližšie zaoberal jeho obšírnou právnou argumentáciou. Tento záver
vyslovený ústavným súdom v mnohých predchádzajúcich veciach sťažovateľa
(I. ÚS 478/2011, I. ÚS 480/2011, I. ÚS 137/2012, I. ÚS 189/2012, I. ÚS 208/2012 ap.) by
už mal sťažovateľ pri podávaní ďalších sťažností rešpektovať, aby nezahlcoval ústavný súd
neprerokovateľnými podaniami, ktorých spracovanie mu bráni venovať sa tým veciam,
ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah.
Zároveň ústavný súd poznamenáva, že nesúhlas sťažovateľa s viacerými
rozhodnutiami ústavného súdu (napr. s uznesením sp. zn. I. ÚS 478/2011 zo 7. decembra
2011) by mohol byť dôvodom odmietnutia sťažností v časti aj pre ich neprípustnosť podľa
§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012