Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 368/2012
PDF · 230.83 KB
No categories available
I. ÚS 368/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. B., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. L.
M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 24 ods. 2, čl.
25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15
ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 18 ods. 1 až 3
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/28/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna
2012 doručená sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 6 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1
a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 18
ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“),
ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tos/28/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2012 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového
súdu Bratislava (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. 3 T 253/73 zo 14. decembra
1973 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby
v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý Trestný zákon“)
a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom
odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka
Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského
obvodového súdu sp. zn. 2 Rtv 170/90 z 15. februára 1991 v rámci prieskumného konania
podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol
zrušený výrok o treste sťažovateľa a následným rozsudkom sp. zn. 3 T 107/91 z 29. mája
1991 bolo pri nezmenenom výroku o vine upustené od potrestania sťažovateľa, teda
v obidvoch prípadoch vojenský obvodový súd nerozhodol o oslobodení sťažovateľa spod
obžaloby/nezrušil výrok o jeho vine. Na návrh sťažovateľa Okresný súd Bratislava I (ďalej
len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 6 Nt 3/2011 zo 17. januára 2012 povolil obnovu
konania a výrok o vine a treste v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn.
3 T 253/1973 zo 14. decembra 1973 zrušil, rovnako tak zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia
na tieto výroky obsahovo nadväzujúce. Krajský súd na podklade okresným prokurátorom
Okresnej prokuratúry Bratislava I podanej sťažnosti rozhodol svojím napadnutým
rozhodnutím o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Nt 3/2011 zo 17. januára 2012
a zamietnutí návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia podmienok na tento postup.
3. Podľa názoru sťažovateľa „... usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3.
2012 č. j. 3 Tos/28/2012-29 byla závažným zpusobem porušena jeho ústavní práva.
Ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě... garantuje právo na znovuotevření
případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada v předchozím
řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje,
ale že jde pouze o mimořádné opravné prostředky... z nichž podle platného trestního řádu
připadá v úvahu v případě a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a b) skutečností či
nových důkazu obnova řízení. Možnost ad a) je ale fakticky nerealizovatelná, neboť
stěžovatel dovolání v roce 1992 dát nemohl. O možnosti ad b) pak stížnostní soud tvrdí, že
pro ni nejsou splněny předpoklady. Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4
odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky
vylučuje. Tím ovšem dochází k porušení čl. 4 odst. 4 Listiny, neboť vykládat nějaké
ustanovení tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl
základních práv a slobod.“. Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil aj poukazom na
konkrétnu rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, Ústavného
súdu Českej republiky a rozhodovaciu prax všeobecných súdov.
4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3. 2012 č. j. 3 Tos/28/2012-29
bylo porušeno právo stěžovatele na
- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy
šetření základních práv a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny
soudní ochranu podle čl. 36 odst. 1 Listiny a čl. 46 odst. 1 Ústavy
- znovuotevřění případu podle čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě
- rovnost podle čl. 1 Listiny
- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny a čl. 50
odst. 6 Ústavy
- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15
odst. 3 Listiny a čl. 25 odst. 2 Ústavy
- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst.
1 Listiny a čl. 24 odst. 2 Ústavy a čl. 9 Úmluvy.
II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3. 2012, č. j. 3 Tos/28/2012-29 se
zrušuje.
III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro...
IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního
zastupování...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred
porušením. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
II.A
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2
protokolu č. 7
8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Inak povedané,
právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných
zásahoch rozhoduje buď v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo
v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné
so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
K preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu ústavný súd pristúpi vtedy, ak v konaní,
ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
9. Z týchto hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia
krajského súdu sp. zn. 3 Tos/28/2012 z 28. marca 2012, z obsahu ktorého v podstatnom
vyplýva:
«Krajský súd sa však osobitne zaoberal vzťahom a možnosťami aplikovania
ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného poriadku,
ktoré sa týkajú mimoriadnych opravných prostriedkov vo vzťahu k právoplatným
rozhodnutiam súdov. Podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru je daná možnosť obnovy
konania, ako výnimky z neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej samej veci už bolo
právoplatne rozhodnuté (odsek 1). Uvedený článok uvádza, že „ustanovenia
predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom
a trestným poriadkom príslušného štátu, ak nové, alebo novo odhalené skutočnosti alebo
podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci“. Dohovor
teda pod týmto pojmom (obnovy konania) naznačuje či pripúšťa obnovu konania v širšom
merítku ako Trestný poriadok, čo konečne vyplýva aj z Ústavy a to čl. 50 ods. 5 podľa
ktorého „nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený, alebo
oslobodený spod obžaloby. Táto zásada však nevylučuje uplatnenie mimoriadnych
opravných prostriedkov v súlade so zákonom.“ Práve pojem „mimoriadne opravné
prostriedky“ dáva súdom možnosť opäť rozhodovať v tej istej veci. Citované ustanovenie
Dohovoru však výslovne odkazuje na zákon a trestný poriadok každého štátu, ktoré
upravujú nápravu procesných či hmotnoprávnych pochybení formou mimoriadnych
opravných prostriedkov.
Medzi tieto prostriedky patrí aj obnova konania v prípade, že vyjdú najavo
skutočnosti skôr neznáme v predošlom konaní, avšak nie použitie právnej kvalifikácie či
právneho názoru zodpovedajúceho vtedy platnému zákonu. Je pravdou, že skutočnosťou
skôr neznámou v zmysle § 394 ods. 4 Tr. por. je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodnutiu súdu, avšak v konkrétnej veci takýto záver
môže prijať len Európsky súd pre ľudské práva a okresný súd si nemôže prisvojiť jeho
právo.
Konečne nie je možno prehliadnuť ani rozhodnutia súdov v rehabilitačnom konaní
podľa Zákona č. 119/1990 Zb.. Tu sa súdy zaoberali všetkými výrokmi rozsudkov a voči
rehabilitačným rozhodnutiam boli prípustné riadne opravné prostriedky.»
10. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým
procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj
náležite odôvodnené.
11. Ústavný súd súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s právnymi
závermi napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol
v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia
základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
12. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu
jednoznačne vyplýva, že pre zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania bolo pre
krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré by boli
konajúcim všeobecným súdom predtým neznáme, a teda tento právny názor krajského súdu
vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise (zákon č. 301/2005
Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov; ďalej len „Trestný poriadok“).
Z podmienok povolenia obnovy konania ustanovených v § 394 až § 395 Trestného poriadku
taktiež nevyplýva, že tento mimoriadny opravný prostriedok možno uplatniť v prípade, ak
nebolo možné vo veci podať dovolanie, ale len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo
dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení s inými
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, prípadne
o treste. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania
krajský súd nepovažoval ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vydané v iných
prípadoch týkajúcich sa iných odsúdených. Krajským súdom formulované dôvody
zamietnutia návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania považuje ústavný súd za
zákonné a ústavne akceptovateľné. Zároveň je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že
sťažovateľ nenamieta nesprávny procesný postup krajského súdu, resp. porušenie
konkrétnych procesných práv, namieta len nesprávnosť právnych záverov, pre ktoré krajský
súd jeho návrh na povolenie obnovy trestného konania zamietol. Ústavný súd však v zhode
so svojou už spomínanou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa
s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
13. Argumentácia krajského súdu v jeho napadnutom rozhodnutí nesignalizuje ani
porušenie práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7,
ktorý umožňuje povolenie obnovy konania „podľa zákona a trestného poriadku štátu“. Ak
teda nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky na povolenie obnovy konania, nie je
možné uvažovať ani o porušení tohto práva vyplývajúceho z protokolu č. 7.
14. Ústavný súd pre úplnosť svojej argumentácie k sťažovateľom namietanej
existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov poznamenáva, že nie je jeho
úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
15. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom napadnutý právny výklad krajského
súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa
čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, a vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva slobodne prejavovať náboženstvo
a vieru podľa čl. 24 ods. 2 ústavy, slobody náboženského vyznania podľa čl. 15 ods. 1
listiny a slobody myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 dohovoru a čl. 18 ods. 1
paktu, základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu podľa čl. 25 ods. 2
ústavy a čl. 15 ods. 3 listiny a práva nebyť podrobovaný donucovaniu narušujúcemu
slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa čl. 18 ods. 1 a 3 paktu
16. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína
svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej
súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až
čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by
bolo možné v zásade uvažovať vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého z uvedených práv zakotvujúcich tieto ústavnoprocesné princípy,
resp. v spojení s ich porušením.
17. Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi obsahom namietaného
uznesenia krajského súdu a právami sťažovateľa vyplývajúcimi z čl. 24 ods. 2 ústavy, čl. 15
ods. 1 listiny, čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 paktu, ktorých obsahom je v ich
podstate zaručenie práva jednotlivca na slobodu myslenia, svedomia a náboženského
vyznania vrátane práva prejavovať svoju vieru. Inými slovami, ústavný súd nezistil, že by
napadnutým uznesením bola porušená sloboda náboženského vyznania, ako táto vyplýva
z označených ustanovenia ústavy, listiny, dohovoru a paktu.
18. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 25
ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 2 až 3 paktu ústavný súd uvádza, že v danom
prípade bola sloboda svedomia a náboženského vyznania sťažovateľa obmedzená
na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť, že by bolo úplne
neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho obranyschopnosti a zachovaní
verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ (m. m. II. ÚS 342/06). Ústavný súd aj
v ďalšom obdobnom prípade (m.m. III. ÚS 165/05), v ktorom došlo k odsúdeniu za trestný
čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách, vo vzťahu k slobode svedomia uviedol,
že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa
vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by
súdy dnes mohli, resp. museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky
členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu
(napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj
v týchto krajinách (pozri III. ÚS 165/05).
19. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na to, že podrobnosti o spôsobe
realizácie základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu, ak je v rozpore s
jeho svedomím alebo náboženským vyznaním, ako je zakotvené v čl. 25 ods. 2 ústavy a čl.
15 ods. 3 listiny, ustanovuje zákon. Pokiaľ v súvislosti s uplatnením označených základných
práv sťažovateľ nesplnil podmienky ustanovené zákonom, ktorý v danom čase upravoval
výkon tohto práva, a z toho dôvodu bol v demokratickej spoločnosti ústavne
akceptovateľným spôsobom sankcionovaný, nemôže sa úspešne domáhať zrušenia
právoplatného rozhodnutia s poukazom na porušenie týchto základných práv.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú príčinnú
súvislosť ani medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými
právami vyplývajúcimi z čl. 25 ods. 2 ústavy, čl. 15 ods. 3 listiny a čl. 18 ods. 2 a 3 paktu,
a keďže nezistil porušenie označených práv, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu čl. 1, čl. 4 ods. 4 a čl. 40 ods. 6 listiny a čl. 50 ods. 6 ústavy
21. V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha aj vyslovenia porušenia čl. 1
a čl. 4 ods. 4 listiny, ktoré však neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva
a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy
štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. Obdobne je to aj pri sťažovateľom
namietanom porušení čl. 40 ods. 6 listiny a čl. 50 ods. 6 ústavy, ktoré predstavujú zásady
aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti
činu a ukladaní trestu. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného
práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva zaručeného
medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného
teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy, prípadne listiny možno podaním
individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným
porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.
II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže porušenie sťažovateľom označených
práv (čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru, čl. 15 ods. 1 a 3,
čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 18 ods. 1 až ods. 3 paktu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť
záver o porušení čl. 1 a čl. 4 ods. 4 všeobecných ustanovení listiny a obdobne aj čl. 40
ods. 6 listiny a čl. 50 ods. 6 ústavy.
22. Na základe opísaných dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej tak, ako to vyplýva
z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. návrhom
na zrušenie napadnutého uznesenia, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na
úhradu trov konania) už nebol dôvod sa zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012