Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 368/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. B., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. L.

M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 24 ods. 2, čl.

25 ods. 2, a , , ,

ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1 a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd, práv podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 18 ods. 1 až 3

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. marca 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna

2012 doručená sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 1, čl. 4 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 3, čl. 36 ods. 1

a čl. 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 18

ods. 1 až 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“),

ako aj čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „protokol č. 7“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. marca 2012 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozsudkom Vojenského obvodového

súdu Bratislava (ďalej len „vojenský obvodový súd“) sp. zn. zo 14. decembra

1973 bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby

v ozbrojených silách podľa v znení

neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „starý “)

a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne. Dôvodom

odsúdenia bola skutočnosť, že sťažovateľ kvôli svojmu náboženskému presvedčeniu svedka

Jehovovho odmietol vykonať vojenskú základnú službu. Uznesením vojenského

obvodového súdu sp. zn. z 15. februára 1991 v rámci prieskumného konania

podľa o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov bol

zrušený výrok o treste sťažovateľa a následným rozsudkom sp. zn. z 29. mája

1991 bolo pri nezmenenom výroku o vine upustené od potrestania sťažovateľa, teda

v obidvoch prípadoch vojenský obvodový súd nerozhodol o oslobodení sťažovateľa spod

obžaloby/nezrušil výrok o jeho vine. Na návrh sťažovateľa Okresný súd Bratislava I (ďalej

len „okresný súd“) uznesením sp. zn. zo 17. januára 2012 povolil obnovu

konania a výrok o vine a treste v rozsudku vojenského obvodového súdu sp. zn.

zo 14. decembra 1973 zrušil, rovnako tak zrušil aj všetky ďalšie rozhodnutia

na tieto výroky obsahovo nadväzujúce. Krajský súd na podklade okresným prokurátorom

Okresnej prokuratúry Bratislava I podanej sťažnosti rozhodol svojím napadnutým

rozhodnutím o zrušení uznesenia okresného súdu sp. zn. zo 17. januára 2012

a zamietnutí návrhu na obnovu konania z dôvodu nezistenia podmienok na tento postup.

3. Podľa názoru sťažovateľa „... usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3.

2012 č. j. -29 byla závažným zpusobem porušena jeho ústavní práva.

Ustanovení čl. 4 odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě... garantuje právo na znovuotevření

případu, jestliže vyvstanou nové skutečnosti nebo se prokáže podstatná vada v předchozím

řízení. Stížnostní soud to v napadeném rozhodnutí vysvětluje tak, že takové právo existuje,

ale že jde pouze o mimořádné opravné prostředky... z nichž podle platného trestního řádu

připadá v úvahu v případě a) procesních a hmotněprávních vad dovolání a b) skutečností či

nových důkazu obnova řízení. Možnost ad a) je ale fakticky nerealizovatelná, neboť

stěžovatel dovolání v roce 1992 dát nemohl. O možnosti ad b) pak stížnostní soud tvrdí, že

pro ni nejsou splněny předpoklady. Jinými slovy, stížnostní soud podmínky pro aplikaci čl. 4

odst. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě interpretuje tak, že nápravu vadného rozhodnutí fakticky

vylučuje. Tím ovšem dochází k porušení čl. 4 odst. 4 Listiny, neboť vykládat nějaké

ustanovení tak, že není možné ho prakticky aplikovat, znamená nešetřit podstatu a smysl

základních práv a slobod.“. Sťažovateľ svoju argumentáciu podporil aj poukazom na

konkrétnu rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, Ústavného

súdu Českej republiky a rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

4. Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I. Usnesením Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3. 2012 č. j. -29

bylo porušeno právo stěžovatele na

- spravedlivý proces podle čl. 6 odst. 1 Úmluvy

šetření základních práv a svobod podle čl. 4 odst. 4 Listiny

soudní ochranu podle Listiny a

- znovuotevřění případu podle čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k Úmluvě

- rovnost podle čl. 1 Listiny

- posouzení věci podle příznivější právní úpravy podle čl. 40 odst. 6 Listiny a čl. 50

odst. 6

- odepření vojenské služby z důvodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 15

odst. 3 Listiny a

- svobodu svědomí a náboženského vyznání podle čl. 18 odst. 1-3 Paktu, čl. 15 odst.

1 Listiny a a Úmluvy.

II. Usnesení Krajského soudu Trenčín ze dne 28. 3. 2012, č. j. -29 se

zrušuje.

III. Stěžovateli se přiznává přiměřené zadostiučinění ve výši 1.000 Euro...

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznávají náklady právního

zastupování...“

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred

porušením. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2

protokolu č. 7

8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Inak povedané,

právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje buď v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

K preskúmaniu rozhodnutia všeobecného súdu ústavný súd pristúpi vtedy, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , ).

9. Z týchto hľadísk pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 28. marca 2012, z obsahu ktorého v podstatnom

vyplýva:

«Krajský súd sa však osobitne zaoberal vzťahom a možnosťami aplikovania

ustanovení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ,

ktoré sa týkajú mimoriadnych opravných prostriedkov vo vzťahu k právoplatným

rozhodnutiam súdov. Podľa čl. 4 ods. 2 Protokolu č. 7 Dohovoru je daná možnosť obnovy

konania, ako výnimky z neprípustnosti stíhania a potrestania, ak v tej samej veci už bolo

právoplatne rozhodnuté (odsek 1). Uvedený článok uvádza, že „ustanovenia

predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania v súlade so zákonom

a príslušného štátu, ak nové, alebo novo odhalené skutočnosti alebo

podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodnutie vo veci“. Dohovor

teda pod týmto pojmom (obnovy konania) naznačuje či pripúšťa obnovu konania v širšom

merítku ako , čo konečne vyplýva aj z a to podľa

ktorého „nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený, alebo

oslobodený spod obžaloby. Táto zásada však nevylučuje uplatnenie mimoriadnych

opravných prostriedkov v súlade so zákonom.“ Práve pojem „mimoriadne opravné

prostriedky“ dáva súdom možnosť opäť rozhodovať v tej istej veci. Citované ustanovenie

Dohovoru však výslovne odkazuje na zákon a každého štátu, ktoré

upravujú nápravu procesných či hmotnoprávnych pochybení formou mimoriadnych

opravných prostriedkov.

Medzi tieto prostriedky patrí aj obnova konania v prípade, že vyjdú najavo

skutočnosti skôr neznáme v predošlom konaní, avšak nie použitie právnej kvalifikácie či

právneho názoru zodpovedajúceho vtedy platnému zákonu. Je pravdou, že skutočnosťou

skôr neznámou v zmysle je aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské

práva vo vzťahu ku konkrétnemu rozhodnutiu súdu, avšak v konkrétnej veci takýto záver

môže prijať len Európsky súd pre ľudské práva a okresný súd si nemôže prisvojiť jeho

právo.

Konečne nie je možno prehliadnuť ani rozhodnutia súdov v rehabilitačnom konaní

podľa . Tu sa súdy zaoberali všetkými výrokmi rozsudkov a voči

rehabilitačným rozhodnutiam boli prípustné riadne opravné prostriedky.»

10. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich predovšetkým

procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj

náležite odôvodnené.

11. Ústavný súd súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s právnymi

závermi napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny, ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ).

12. Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu

jednoznačne vyplýva, že pre zamietnutie návrhu na povolenie obnovy konania bolo pre

krajský súd podstatné, že neboli zistené nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré by boli

konajúcim všeobecným súdom predtým neznáme, a teda tento právny názor krajského súdu

vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise (

Z. z. v znení neskorších predpisov; ďalej len „“).

Z podmienok povolenia obnovy konania ustanovených v až

taktiež nevyplýva, že tento mimoriadny opravný prostriedok možno uplatniť v prípade, ak

nebolo možné vo veci podať dovolanie, ale len vtedy, ak vyjdú najavo skutočnosti alebo

dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení s inými

skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, prípadne

o treste. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania

krajský súd nepovažoval ani rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vydané v iných

prípadoch týkajúcich sa iných odsúdených. Krajským súdom formulované dôvody

zamietnutia návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania považuje ústavný súd za

zákonné a ústavne akceptovateľné. Zároveň je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že

sťažovateľ nenamieta nesprávny procesný postup krajského súdu, resp. porušenie

konkrétnych procesných práv, namieta len nesprávnosť právnych záverov, pre ktoré krajský

súd jeho návrh na povolenie obnovy trestného konania zamietol. Ústavný súd však v zhode

so svojou už spomínanou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa

s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

13. Argumentácia krajského súdu v jeho napadnutom rozhodnutí nesignalizuje ani

porušenie práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7,

ktorý umožňuje povolenie obnovy konania „podľa zákona a štátu“. Ak

teda nie sú splnené zákonom ustanovené podmienky na povolenie obnovy konania, nie je

možné uvažovať ani o porušení tohto práva vyplývajúceho z protokolu č. 7.

14. Ústavný súd pre úplnosť svojej argumentácie k sťažovateľom namietanej

existencii obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov poznamenáva, že nie je jeho

úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (, ,

).

15. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom napadnutý právny výklad krajského

súdu nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení základného práva na

súdnu ochranu podľa a listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva nebyť opakovane súdený alebo trestaný podľa

čl. 4 ods. 2 protokolu č. 7, a vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

II.B

K namietanému porušeniu základného práva slobodne prejavovať náboženstvo

a vieru podľa , slobody náboženského vyznania podľa

listiny a slobody myslenia, svedomia a náboženstva podľa čl. 9 dohovoru a čl. 18 ods. 1

paktu, základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu podľa čl. 25 ods. 2

a listiny a práva nebyť podrobovaný donucovaniu narušujúcemu

slobodu vyznávať alebo prijať náboženstvo podľa čl. 18 ods. 1 a 3 paktu

16. V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína

svoju stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej

súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by

bolo možné v zásade uvažovať vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého z uvedených práv zakotvujúcich tieto ústavnoprocesné princípy,

resp. v spojení s ich porušením.

17. Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi obsahom namietaného

uznesenia krajského súdu a právami sťažovateľa vyplývajúcimi z ,

ods. 1 listiny, čl. 9 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 paktu, ktorých obsahom je v ich

podstate zaručenie práva jednotlivca na slobodu myslenia, svedomia a náboženského

vyznania vrátane práva prejavovať svoju vieru. Inými slovami, ústavný súd nezistil, že by

napadnutým uznesením bola porušená sloboda náboženského vyznania, ako táto vyplýva

z označených ustanovenia , listiny, dohovoru a paktu.

18. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu práv zaručených v čl. 25

ods. 2 , listiny a až 3 paktu ústavný súd uvádza, že v danom

prípade bola sloboda svedomia a náboženského vyznania sťažovateľa obmedzená

na základe zákona a o tomto obmedzení nemožno tvrdiť, že by bolo úplne

neospravedlniteľné záujmom štátu na zabezpečení jeho obranyschopnosti a zachovaní

verejného poriadku, a teda sledovalo legitímny cieľ (m. m. ). Ústavný súd aj

v ďalšom obdobnom prípade (m.m. ), v ktorom došlo k odsúdeniu za trestný

čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách, vo vzťahu k slobode svedomia uviedol,

že relevantná časť práva platného v čase rozhodovania o vine a treste nevykazuje ani podľa

vtedy platných medzinárodných štandardov znaky neznesiteľnej nespravodlivosti, ktoré by

súdy dnes mohli, resp. museli zohľadniť, a to aj s poukazom na to, že v tom čase ani všetky

členské štáty Rady Európy neumožňovali vykonať namiesto vojenskej služby civilnú službu

(napr. Švajčiarsko) a trestnoprávny postih za nenastúpenie vojenskej služby bol zavedený aj

v týchto krajinách (pozri ).

19. Ústavný súd v tomto kontexte poukazuje na to, že podrobnosti o spôsobe

realizácie základného práva nebyť nútený vykonávať vojenskú službu, ak je v rozpore s

jeho svedomím alebo náboženským vyznaním, ako je zakotvené v a čl.

15 ods. 3 listiny, ustanovuje zákon. Pokiaľ v súvislosti s uplatnením označených základných

práv sťažovateľ nesplnil podmienky ustanovené zákonom, ktorý v danom čase upravoval

výkon tohto práva, a z toho dôvodu bol v demokratickej spoločnosti ústavne

akceptovateľným spôsobom sankcionovaný, nemôže sa úspešne domáhať zrušenia

právoplatného rozhodnutia s poukazom na porušenie týchto základných práv.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú príčinnú

súvislosť ani medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľom označenými

právami vyplývajúcimi z , listiny a a 3 paktu,

a keďže nezistil porušenie označených práv, sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

II.C

K namietanému porušeniu , a listiny a

21. V posudzovanom prípade sa sťažovateľ domáha aj vyslovenia porušenia čl. 1

a čl. 4 ods. 4 listiny, ktoré však neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva

a slobody, ale sú akýmisi základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi zásahy

štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd. Obdobne je to aj pri sťažovateľom

namietanom porušení listiny a , ktoré predstavujú zásady

aplikovania právnej úpravy za situácie zmeny právnej úpravy v čase posudzovania trestnosti

činu a ukladaní trestu. V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade sťažnosti

podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného

práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , prípadne práva zaručeného

medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného

teda vyplýva, že porušenie iného článku , prípadne listiny možno podaním

individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení s namietaným

porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr.

, , ). Keďže porušenie sťažovateľom označených

práv (čl. 24 ods. 2, čl. 25 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a čl. 9 dohovoru, čl. 15 ods. 1 a 3,

čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 18 ods. 1 až ods. 3 paktu) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť

záver o porušení čl. 1 a čl. 4 ods. 4 všeobecných ustanovení listiny a obdobne aj čl. 40

ods. 6 listiny a .

22. Na základe opísaných dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom ostatnými návrhmi sťažovateľa (t. j. návrhom

na zrušenie napadnutého uznesenia, návrhom na priznanie finančného zadosťučinenia a na

úhradu trov konania) už nebol dôvod sa zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012