Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 387/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A. s. r. o., L., zastúpenej advokátkou JUDr. M.

G., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 12

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom a rozhodnutím Daňového úradu Košice

č. 9818301/1/288800/2012 z 27. februára 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti A. s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012

doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie základných práv podľa a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutím Daňového úradu

Košice (ďalej len „daňový úrad“) č. 9818301/1/288800/2012 z 27. februára 2012 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že napadnutým rozhodnutím daňový

úrad nevyhovel žiadosti sťažovateľky o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania

proti rozhodnutiu č. /PekZ zo 4. augusta 2011. Sťažovateľka v sťažnosti

uviedla, že jej «... bývalý konateľ M. V. udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú moc p. D. B.,

ktorá následne udelila substitučné plnomocenstvo O. (ďalej len ,,DRSR“). Po tom čo bolo

substitučné plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval oznámením, v ktorom

uviedol, že substitučné plnomocenstvo pre O. neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre

zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový

úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový

úrad postupoval v rozpore s ust. ... v uvedenom prípade

išlo o odstrániteľný nedostatok, keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa

1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v prípade výzvy v zmysle

mohlo byť doložené, čím by zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného plnomocenstva

udeleného občianskemu združeniu DR SR. Postupom daňového úradu však bola táto

možnosť sťažovateľovi odňatá, čím došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa SR.»

3. V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup

daňového úradu jej mala vzniknúť ujma v tom, že jej ďalšie podanie, ktorým bolo odvolanie

proti rozhodnutiu č. /PekZ zo 4. augusta 2011, ktoré podalo O. za

sťažovateľku, bolo daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že bolo podané osobou na to

nepríslušnou v zmysle

Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“), o čom bola sťažovateľka

vyrozumená oznámením.

4. Následne sťažovateľka požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na podanie

odvolania, o tejto žiadosti rozhodol daňový úrad sťažnosťou napadnutým rozhodnutím tak,

že tejto nevyhovel, keďže nedodržala lehotu stanovenú zákonom na podanie žiadosti

o odpustenie zmeškanej lehoty, v zákonom stanovenej lehote neurobila aj zmeškaný úkon

a nepreukázala existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie zmeškanej lehoty.

5. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou

daňového úradu poskytnúť jej v danom prípade reálnu možnosť uplatniť svoje práva, a to

výzvou na odstránenie nedostatkov podania podľa ,

a namieta tiež postup a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadosti o odpustenie

zmeškania lehoty. Argumentuje aj tým, že skutkovo a právne úplne totožnej žiadosti iného

daňového subjektu bolo miestne príslušným správcom dane (bývalým Daňovým úradom T.)

vyhovené. Takýto postup, navyše bez náležitého odôvodnenia, predstavuje podľa

sťažovateľky porušenie princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.

V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju podáva „už v tomto

štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov

neexistuje v kontexte ust. a SR

jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa § 13b zákona

č. je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa § 247 a nasl. zákona č.

, čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ podal súčasne s touto sťažnosťou na Krajský

súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že

žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom,

za súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle čl. 127

SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v

a sťažovateľ by tým prišiel o akúkoľvek možnosť domáhať

sa preskúmania a nápravy nezákonného postupu a rozhodovania daňového úradu ako

porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné podanie žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie

základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ za jediný možný postup, v rámci

ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej označených

práv postupom a rozhodnutím daňového úradu a aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil

vec na ďalšie konanie. Taktiež žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € a náhradu trov konania.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

9. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

10. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie postupu a rozhodnutia

daňového úradu v jej daňovej veci najmä z hľadiska rešpektovania ňou označených

základných práv zaručených a práva zaručeného dohovorom, v dôsledku tvrdeného

porušenia ktorých sa domáhala ochrany tak v konaní pred ústavným súdom, ako aj podaním

žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia všeobecným súdom.

Sťažovateľka takto vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva

orgány súdneho typu (miestne príslušný správny súd a ústavný súd), čo nie je

v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska

akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej

istej veci (). Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou,

či je žaloba sťažovateľky o preskúmanie rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty v danom

prípade prípustná, t. j. či nejde o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania

súdom (v zmysle v spojení s ), keďže sa

ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať miestne príslušný správny súd. V danom

prípade rozhodnutie (či už procesné alebo meritórne) miestne príslušného správneho súdu

predchádza (vzhľadom na princíp subsidiarity) uplatneniu právomoci ústavného súdu,

a preto možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto

súdu o správnej žalobe sťažovateľky za predčasné.

11. Ak sa preto sťažovateľka za tejto situácie domáhala ochrany svojich práv jednak

na všeobecnom súde (bod 5) a zároveň na ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá

pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude

najprv rozhodovať všeobecný súd. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne ,

, , ), že v prípade podania opravného

prostriedku (prípadne žaloby v rámci správneho súdnictva) a súbežne podanej ústavnej

sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o takomto

opravnom prostriedku (v danom prípade o „správnej žalobe“). Pritom lehota na podanie

takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská proti Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, alebo vo veci Soffer proti Česká republika, sťažnosť

č. 31419/04, a jeho body 47 a 48) napadnutému opravným prostriedkom.

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis

ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012