Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 468/2012
PDF · 183.02 KB
No categories available
IV. ÚS 468/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T
89/2007 a jeho rozsudkom z 8. apríla 2009, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 23/2008 a jeho uznesením z 29. septembra 2009, ako aj postupom
Okresnej prokuratúry Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 590/2006 a jej obžalobou
podanou 7. júna 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta
2012 doručená sťažnosť V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na obhajobu
garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 89/2007 a jeho rozsudkom z 8. apríla
2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 23/2008 a jeho uznesením z
29. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresnej
prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv
590/2006 a jej obžalobou podanou 7. júna 2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor okresnej prokuratúry podal na
sťažovateľa 7. júna 2007 na okresnom súde obžalobu pre spáchanie 11 skutkov. Sťažovateľ
bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 89/2007 z 8. apríla 2009 uznaný za vinného
zo spáchania viacerých trestných činov (spolu za 11 skutkov), za čo mu bol uložený úhrnný
trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov a šesť mesiacov so zaradením do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 23/2008 z 29. septembra 2009 tak, že
odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.
Uznesenie krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním, ktoré podal z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e), f), g) a i) Trestného poriadku. V dovolaní sťažovateľ
argumentoval najmä tým, že
- v jeho trestnej veci konal vyšetrovateľ Ing. O. G., a to napriek tomu, že mal blízky
vzťah s poškodenou,
- v trestnom konaní boli vypočúvané osoby mladistvé bez prítomnosti zákonných
zástupcov a obhajcu sťažovateľa, pričom na tieto mladistvé osoby neboli vypracované
znalecké posudky,
- vo vzťahu k skutkom uvedeným v bodoch 10 a 11 odsudzujúceho rozsudku
namieta, že v tomto trestnom konaní mu mal byť ustanovený obhajca, čo sa nestalo,
- trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodených,
- nedošlo k naplneniu zákonných znakov zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2
písm. b), c) a d) Trestného zákona, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 8 odsudzujúceho
rozsudku, ako ani skutková podstata zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2
písm. a) a ods. 3 Trestného zákona a § 346 ods. 1, ods. 3 písm. b) a ods. 4 Trestného zákona,
pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 9 odsudzujúceho rozsudku.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.
Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozsudkom okresného súdu, ako aj namietaným
uznesením krajského súdu došlo k neprípustnému zásahu do jeho práva na obhajobu.
Rovnako malo dôjsť k neprípustnému zásahu do jeho obhajobných práv aj tým, že
prokurátor okresnej prokuratúry podal proti nemu 7. júna 2007 na okresnom súde obžalobu
pre spáchanie 11 skutkov bez toho, aby mu vytvoril dostatočný priestor na vyjadrenie
k zmene právnej kvalifikácie z trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona na
trestný čin lúpeže podľa § 188 Trestného zákona, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 8
obžaloby.
Podľa názoru sťažovateľa namietanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu bolo „zásadným spôsobom porušené“ jeho právo na obhajobu, keďže mu nebol
v trestnom konaní ustanovený obhajca, aj keď vzhľadom na skutočnosť, že bol stíhaný
väzobne, mu obhajca ustanovený byť mal. Následne, po prepustení z väzby nemal byť
podľa názoru sťažovateľa už na jednotlivé úkony predvolávaný neskôr ustanovený obhajca
JUDr. M., keďže prepustením sťažovateľa na slobodu zanikli dôvody povinnej obhajoby.
Ďalej sťažovateľ namieta, že pri výsluchu mladistvých svedkov neboli prítomní zákonní
zástupcovia ani obhajca sťažovateľa, ako aj to, že v jeho trestnej veci konal vyšetrovateľ O.
G., ktorý mal blízky vzťah k poškodenej, a tiež, že konaním sťažovateľa nedošlo
k naplneniu skutkovej podstaty zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2 písm. a),
ods. 3 Trestného zákona a § 346 ods. 1, ods. 3 písm. b) a ods. 4 Trestného zákona, pokiaľ
ide o skutok uvedený v bode 9 odsudzujúceho rozsudku.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
rozhodol nálezom, v ktorom vyloví, že
„- konaním Okresnej prokuratúry v Nitre
- konaním Okresného súdu v Nitre
- konaním Krajského súdu v Nitre
došlo k porušeniu obhajovacej zásady vedenej v § 2 ods. 9 Tr. por.
došlo k porušeniu čl. 50 ods. 3, ÚS. SR
došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. c Európskeho dohovoru...
došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. b Európskeho dohovoru...
došlo k nesprávnej kvalifikácii trestného činu v bode č. 8 rozsudku
a žiadam, aby Ústavný súd SR nariadil súdom, aby účinili nápravu...“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)
zástupca.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Zo sťažnosti vyplýva, že v sťažovateľovej trestnej veci rozhodoval na základe jeho
dovolania aj najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý o tomto dovolaní rozhodol uznesením
sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti
(ani v jej odôvodnení) ale nedomáha vyslovenia porušenia svojich základných práv
označeným uznesením najvyššieho súdu ani postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal.
Ústavný súd preto mohol sťažnosť predbežne prerokovať len v rozsahu namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c)
dohovoru namietaným rozsudkom okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, a namietaným uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, ako aj postupom okresnej prokuratúry v jeho trestnej veci, ktorý vyústil do podania
obžaloby.
1. K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 T 89/2007 a jeho rozsudku z 8. apríla 2009
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu
odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd.
Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 23/2008 a jeho uzneseniu z 29. septembra 2009
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné v prvom rade
zdôrazniť, že sťažovateľ sa v nej v zásade obmedzuje len na uvedenie identických
skutočností, ktoré namietal dovolacom konaní.
Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že v jeho prípade bolo „zásadným
spôsobom porušené“ jeho právo na obhajobu.
Na tomto základe možno konštatovať, že všetky námietky sťažovateľa smerujúce
proti namietanému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
boli predmetom súdneho prieskumu najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania, ktorý
jeho dovolanie uznesením sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012 podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku odmietol. Sťažovateľ sa v podstate domáha, aby ústavný súd opätovne
preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
v rozsahu, v akom ho napadol svojím dovolaním, hoci ho už preskúmal najvyšší súd ako
dovolací súd, a to bez toho, aby namietal touto sťažnosťou aj dovolacie rozhodnutie
najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 198/2012).
Za daných okolností by vzhľadom na obsah sťažnosti a okolnosti, ktoré predchádzali
jej podaniu, nepochybne bola daná právomoc ústavného súdu preskúmať uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012, ktorým dovolací súd dovolanie
sťažovateľa odmietol. Keďže označené uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ nenamietal
v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, nemohlo byť (vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) úlohou ani povinnosťou ústavného súdu zaujať k nemu meritórne závery.
Navyše, z už spomínaného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu nepochybne
vyplýva, že ústavný súd svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže uplatniť len
vo vzťahu k takému (právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už sťažovateľ
nemôže napadnúť žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym) v rámci
sústavy všeobecných súdov. Ak sťažovateľ napadol uznesenie krajského súdu sp. zn.
2 To 23/2008 z 29. septembra 2009 dovolaním a s výsledkom dovolacieho konania nebol
spokojný, mohol a mal napadnúť sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012, ktorým bolo jeho dovolanie
odmietnuté. Ak tak neurobil, nemá ústavný súd právomoc preskúmať napadnuté uznesenie
krajského súdu z tých istých dôvodov, z akých ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací
súd.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti
sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
3. K namietanému postupu okresnej prokuratúry
Sťažovateľ namieta aj postup prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý vyústil 7. júna
2007 do spracovania obžaloby proti nemu za spáchanie 11 skutkov a jej podania okresnému
súdu. Podaním obžaloby skončilo prípravné konanie a trestná vec sťažovateľa sa dostala do
štádia konania pred súdom.
V prípadoch, pri ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou
garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, ústavný súd vo svojej judikatúre
opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom,
v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp.
korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného
konania. Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na
ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli
odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť
porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež
II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ môže podať sťažnosť
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len proti takému právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej
moci, proti ktorému už nemôže podať opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok
nápravy, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorého použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podaním obžaloby trestné konanie nekončí. O obžalobe proti sťažovateľovi bol
oprávnený a aj povinný rozhodnúť okresný súd, pričom sťažovateľ mal v konaní pred
okresným súdom možnosť namietať ním tvrdené pochybenia v postupe prokurátora
okresnej prokuratúry, ako aj svoje výhrady proti obžalobe. Navyše, proti rozhodnutiu
okresného súdu v jeho trestnej veci sťažovateľ mohol podať odvolanie, v ktorom takisto
mohol namietať pochybenia, ku ktorým malo dôjsť v prípravnom konaní, vrátane postupu
prokurátora okresnej prokuratúry. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal proti postupu
prokurátora okresnej prokuratúry a ním podanej obžalobe k dispozícii opravné prostriedky,
ktoré mu Trestný poriadok na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje (§
53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti
ako neprípustnej.
Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012