Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 131/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Ľubošom Petrovským, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 2 v spojení s a 2

Slovenskej republiky a podľa a práv podľa

ods. 1 a 4 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

opatrením o nariadení výkonu trestu odňatia slobody z 27. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

11. októbra 2016 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ľubošom Petrovským, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a 2 v spojení s a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa a práv podľa a 4

a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho opatrením

o nariadení výkonu trestu odňatia slobody.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“)

sp. zn. z 23. januára 2014 uznaný za vinného zo spáchania pokračovacieho

trestného činu skrátenia dane a poistného podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) v jednočinnom

súbehu s pokračovacím trestným činom neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1

a 4 , za čo mu bol (okrem iného) uložený úhrnný trest odňatia slobody

v trvaní 11 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti označenému rozsudku špecializovaného trestného súdu z 23. januára 2014

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom najvyšší súd v napadnutom konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodol uznesením z 27. februára 2014 tak, že podľa § 321 ods. 1

písm. f) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) rozsudok prvostupňového súdu zrušil vo výroku o náhrade škody.

Proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho z 27. februára 2014

podal sťažovateľ dovolanie, ktoré najvyšší súd ako súd dovolací uznesením

sp. zn. z 12. júla 2016 podľa odmietol.

Sťažovateľ svoju sťažnosť adresovanú ústavnému súdu odôvodňuje v relevantnej

časti najmä takto:

«Sťažnosť... podávam proti postupu, zásahom Najvyššieho súdu SR v konaní

a rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. o nariadení výkonu

trestu.

Postupom a uvedeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušenie mojich

základných práv a slobôd...

... Proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica,

sp. zn. BB som podal odvolanie proti všetkým jeho výrokom, teda do výroku

o vine ako aj do výroku o treste a spôsobe jeho výkonu ako aj výroku o náhrade škody.

Výrok uznesenia odvolacieho súdu znie: „Podľa

napadnutý rozsudok sa zrušuje vo výroku o náhrade škody.“

Rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o vine a treste nikdy nenadobudlo

právoplatnosť.

... Proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu, ktorým som bol odsúdený

odvolanie je prípustné, odvolanie som v lehote podal a podané odvolanie nebolo v časti

rozhodnutia o vine a treste zamietnuté.

... Vo výroku uznesenia odvolacieho súdu absentuje výrok o tom, ako súd rozhodol

o mojom odvolaní proti výroku o vine, o treste a spôsobe jeho výkonu. Súd o ňom meritórne

nerozhodol ani jedným zo spôsobov uvedených v ust. , 319, 321 , teda ani

odvolanie nezamietol, ani nezrušil rozsudok vo výroku o vine a treste.

... Napriek tomu, že súd o mojom odvolaní proti výroku o vine a treste do dnešného

dňa nerozhodol a rozhodnutie preto nikdy nenadobudlo právoplatnosť vo výroku o vine

a treste súd mi nariadil výkon trestu odňatia slobody, ktorý dodnes vykonávam.

Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že výkon trestu mi bol nariadený v rozpore

so zákonom a v rozpore so zákonom je dodnes obmedzovaná moja osobná sloboda.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2

v spojení s , ods. 2 , obsiahnuté v ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom,

zásahmi a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

o nariadení výkonu trestu porušené.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

o nariadení výkonu trestu zrušuje.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje ihneď prepustiť ... na slobodu.

4. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie v celkovej výške 50.000 EUR,

ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal, či sťažnosť sťažovateľa

obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané (

a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Sťažovateľ v posudzovanej veci namieta porušenie svojich v sťažnosti označených

práv, ku ktorému malo dôjsť postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , v ktorom najvyšší súd uznesením z 27. februára 2014

rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti odsudzujúcemu rozsudku špecializovaného trestného

súdu tak, že ho podľa zrušil vo výroku o náhrade

škody, pričom v zostávajúcej časti (vrátane rozhodnutia o vine a treste) ponechal rozsudok

prvostupňového súdu nedotknutý, keďže odvolanie považoval v tejto časti za nedôvodné.

V nadväznosti na označené rozhodnutie o odvolaní najvyšší súd nariadil výkon trestu

odňatia slobody v trvaní 11 rokov uloženého sťažovateľovi rozsudkom súdu prvého stupňa.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv došlo práve tým,

že najvyšší súd nariadil výkon trestu, hoci jeho odvolanie podané (aj) čo do viny a trestu

samostatným výrokom nezamietol, a teda odsudzujúci rozsudok špecializovaného trestného

súdu v tejto časti podľa sťažovateľa nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť

a nemohol byť podkladom pre nariadenie výkonu trestu. Proti uzneseniu najvyššieho súdu

ako odvolacieho súdu sp. zn. z 27. februára 2014 podal sťažovateľ dovolanie,

o ktorom rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd uznesením sp. zn.

z 12. júla 2016 tak, že ho podľa odmietol.

Vychádzajúc z uvedených skutkových okolností, ústavný súd zastáva názor, že

vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať

o sťažnostiach podľa , nedisponuje právomocou na prerokovanie

sťažnosti sťažovateľa. Vo vzťahu k tomuto záveru ústavný súd považuje za potrebné

poukázať na tieto skutočnosti:

1. Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal proti

uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu sp. zn. z 27. februára 2014

dovolanie, v ktorom použil (okrem iného) aj argumentáciu, ktorá je v podstate totožná

s jeho argumentáciou, ktorou v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu odôvodňuje

namietané porušenie svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu

v odvolacom konaní. Najvyšší súd ako dovolací súd sa v uznesení sp. zn.

z 12. júla 2016 s dovolacou námietkou týkajúcou sa toho, že „vo výroku uznesenia

odvolacieho súdu absentuje výrok o tom, ako bolo rozhodnuté o jeho odvolaní proti výroku

o vine, treste a spôsobe jeho výkonu...“, podrobne zaoberal, pričom dospel k záveru, že

„Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie odvolacieho súdu, toto potom nemôže obvinený úspešne

napadnúť dovolaním s odkazom na to, že je chybné, lebo neobsahuje výrok, ktorý sa ho

priamo týka...“. Z uvedeného vyplýva, že sťažnostná argumentácia, ktorej podstatné časti sú

citované v časti I tohto uznesenia, už bola predmetom súdneho prieskumu najvyšším súdom

ako dovolacím súdom.

2. Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu nepochybne vyplýva, že ústavný súd svoju

právomoc podľa môže uplatniť len vo vzťahu k takému

(právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už sťažovateľ nemôže napadnúť

žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym) v rámci sústavy všeobecných

súdov. Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom (a takej ochrany sa aj reálne

domáhal), musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej

prerokovanie (m. m. ).

3. Ak sťažovateľ napadol uznesenie odvolacieho najvyššieho súdu

sp. zn. z 27. februára 2014 dovolaním a s výsledkom dovolacieho konania

nebol spokojný, mohol a mal napadnúť sťažnosťou podľa aj uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júla 2016, ktorým bolo jeho dovolanie

odmietnuté. Keďže tak neurobil, ústavný súd nemá právomoc preskúmať postup

najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v napadnutom konaní z tých istých dôvodov,

z akých ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd (m. m. napr. ,

).

Podľa názoru ústavného súdu bola sťažnosť sťažovateľa podaná aj oneskorene.

Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je totiž aj jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty

je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej

( ). pritom neumožňuje

zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. , ).

V nadväznosti na uvedené východisko ústavný súd opakovane uvádza, že sťažovateľ

v posudzovanej veci namieta porušenie svojich v sťažnosti označených práv, ku ktorému

malo dôjsť postupom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktoré vyústilo do uznesenia z 27. februára 2014. V nadväznosti na označené

uznesenie najvyšší súd nariadil výkon trestu odňatia slobody v trvaní 11 rokov uloženého

sťažovateľovi rozsudkom súdu prvého stupňa, hoci podľa názoru sťažovateľa na to nebol

oprávnený. Podľa jeho názoru totiž odsudzujúci rozsudok špecializovaného trestného súdu

v časti o vine a treste nemohol nadobudnúť právoplatnosť a vykonateľnosť, a teda nemohol

byť ani podkladom pre nariadenie výkonu trestu.

Ústavný súd pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že uznesenie

najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho sp. zn. nadobudlo právoplatnosť

27. februára 2014, keď bolo vyhlásené. Najvyšší súd toho istého dňa nariadil výkon trestu

odňatia slobody, ktorý bol sťažovateľovi uložený rozsudkom špecializovaného trestného

súdu a sťažovateľ bol dodaný do výkonu trestu. Výkon trestu podľa § 408 ods. 1 Trestného

poriadku nariaďuje súd opatrením, ktoré je podľa

neformálnym ústnym alebo písomným rozhodnutím technicko-organizačnej alebo

operatívnej povahy a proti ktorému nepripúšťa opravný prostriedok.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažovateľ sťažnosť, ktorou namieta porušenie

svojich a dohovorom garantovaných práv postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho opatrením o nariadení výkonu trestu z 27. februára

2014 a ktorá bola ústavnému súdu doručená 11. októbra 2016, podal zjavne po uplynutí

zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa .

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie, ako aj z dôvodu, že bola podaná

oneskorene.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2017