Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 478/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L., zastúpenej

advokátkou JUDr. M. G., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa

a 2 v spojení s a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Daňového úradu

K. v konaniach vedených pod č. 9818301/5/1338354/2012 a č. 9818301/5/1338410/2012 a

jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A. s. r. o., L. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12

ods. 2 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Daňového

úradu K. (ďalej aj „daňový úrad“) v konaniach vedených pod č. 9818301/5/1338354/2012

a č. 9818301/5/1338410/2012 a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vyzvala podaním z 23. novembra 2011

(označeným ako „Výzva na odstránenie prekážky v postupe daňového úradu“) bývalý

Daňový úrad K. (v súčasnosti Daňový úrad K., kontaktné miesto K.) na odstránenie

prekážky zapríčinenej podľa nej jeho nesprávnym a nezákonným procesným postupom.

Sťažovateľka opisuje skutkový a právny stav v predmetnej veci uvádzajúc, že «P. M.

V., M... ako spoločník a bývalý konateľ sťažovateľa udelil dňa 1. 6. 2011 všeobecnú plnú

moc p. D. B., B., ktorá zahŕňala oprávnenie na zastupovanie daňového subjektu aj v

daňovom konaní. O tejto skutočnosti bol daňový úrad upovedomený na ústnom pojednávaní

konanom dňa 14. 6. 2011, o čom bola spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní pod

č. /Kaš...

Následne D. B. ako splnomocnenec sťažovateľa udelila substitučné plnomocenstvo

Občianskemu združeniu D., B. (ďalej len občianske združenie). Po tom čo bolo substitučné

plnomocenstvo doručené daňovému úradu, tento reagoval oznámením, v ktorom uviedol, že

substitučné plnomocenstvo pre Občianske združenie neakceptuje z dôvodu, že plná moc pre

zastupovanie vo všetkých právnych veciach pre p. D. B. nebola do toho času na daňový

úrad doručená.

V uvedenom postupe daňového úradu vidí sťažovateľ nezákonnosť, nakoľko daňový

úrad postupoval v rozpore s ust. , podľa ktorého „ak má

podanie nedostatky, pre ktoré nie je spôsobilé na prerokovanie, vyzve správca dane daňový

subjekt, aby ich podľa jeho pokynu a v určenej lehote odstránil. Súčasne ho poučí

o následkoch spojených s ich neodstránením“, a to tým, že namiesto výzvy na predloženie

plnomocenstva pre p. D. B. v lehote nie kratšej ako 8 dní (lehota určená správcom dane v

zmysle ) zaslal sťažovateľovi a Občianskemu združeniu

len oznámenie o neakceptovaní substitučného plnomocenstva.».

Sťažovateľka zastáva názor, «že v uvedenom prípade išlo o odstrániteľný nedostatok,

keďže riadne úradne overené plnomocenstvo udelené dňa 1. 6. 2011 p. M. V. p. D. B. by v

prípade výzvy v zmysle mohlo byť doložené, čím by

zanikol dôvod pre neakceptáciu substitučného plnomocenstva udeleného občianskemu

združeniu. Postupom daňového úradu však bola táto možnosť sťažovateľovi odňatá, čím

došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

SR.

Rovnako nezákonne postupoval daňový úrad aj v prípade ďalších podaní urobených

za sťažovateľa občianskym združením, na ktoré opätovne reagoval len oznámeniami, v

ktorých uviedol, že na podania nie je možné prihliadať, nakoľko boli podané neoprávnenou

osobou.

Sťažovateľ si dovoľuje poukázať aj na to, že takýto postup je v rozpore

aj s „Metodickým pokynom Daňového riaditeľstva SR k zastupovaniu na základe

plnomocenstva“ (vrátane doplnenia k tomuto pokynu), v ktorom je výslovne ustanovené

nasledovné:

„Podanie urobené osobou, ktorá sa označila ako zástupca daňového subjektu bez

preukázania jej oprávnenia k zastupovaniu, je potrebné považovať za taký nedostatok

konania, ktorý je možné odstrániť. Právne významné pre posúdenie, či ide o takýto

nedostatok konania je najmä to, či táto osoba podanie urobila za daňový subjekt ako jeho

zástupca. V prípade, že je začaté daňové konanie na základe podania osoby, pričom táto

osoba podanie urobila za iného ako jeho zástupca, t. j. neuplatňuje v konaní práva svojím

menom, ale koná za zastúpeného, správca dane uplatni postup uvedený v § 20 ods. 9 zákona

o správe daní. Z podania totiž musí byť zrejmé, kto ho podáva. Treba tým rozumieť nielen

meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt, pri právnickej osobe jej obchodné meno

a sídlo, ale aj skutočnosť, či podanie robí vo vlastnom mene alebo v zastúpení“.

Hoci predmetný metodický pokyn predstavuje len normatívnu internú inštrukciu,

ktorá je záväzná len pre zamestnancov daňových orgánov, ide v tomto prípade len o logický

výklad ust. , ktorý v kontexte so zásadou proporcionality

sleduje predovšetkým umožnenie reálneho uplatnenia a ochrany práv daňového subjektu

v daňovom konaní a preto tento pokyn nemožno opomenúť.».

V nadväznosti na z pohľadu sťažovateľky nesprávny a nezákonný postup daňového

úradu jej mala vzniknúť ujma v tom, že jej ďalšie podania, ktorými boli odvolania proti

rozhodnutiam č. /Kaš a č. /PekZ, ktoré podalo

Občianske združenie D. za sťažovateľku, boli daňovým úradom zamietnuté z dôvodu, že

boli podané osobou na to nepríslušnou v zmysle § 47 ods. 5 písm. c) zákona Slovenskej

národnej rady č. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

o čom bola sťažovateľka vyrozumená oznámeniami.

Sťažovateľka poukazuje na to, že «rešpektuje, že v prípade zamietnutia odvolania

postupoval daňový úrad striktne v zmysle ,

podľa ktorého „prvostupňový orgán odvolanie zamietne, ak je podané osobou na to

nepríslušnou“, ako aj v zmysle vyššie uvedeného metodického pokynu, tento postup

neobstojí vzhľadom na vyššie uvedený nezákonný postup daňového úradu, ktorý

predchádzal podaniu odvolania, a preto ani postup, ktorým daňový úrad zamietol odvolanie

nemožno považovať za zákonný, nakoľko platí zásada IUS EX INIURIA NON ORITUR, čo

znamená, že z bezprávia právo nevzniká.».

Dňa 23. novembra 2011 požiadala sťažovateľka o odpustenie zmeškania lehoty

na podanie odvolania poukazujúc na podľa nej nezákonný postup daňového úradu

a navrhujúc, aby jej podľa plynula odo dňa doručenia

odpovede daňového úradu na jej výzvu (na odstránenie prekážky v postupe daňového

úradu) 30-dňová lehota na podanie žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty spolu

s odvolaním proti uvedenému rozhodnutiu.

Dňa 9. júla 2012 boli sťažovateľke doručené rozhodnutia, ktorými daňový úrad

nevyhovel jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania z dôvodu, že

nedodržala 30-dňovú lehotu ustanovenú zákonom na podanie takejto žiadosti o odpustenie

zmeškanej lehoty a v zákonnej 30-dňovej lehote neurobila aj zmeškaný úkon a navyše

nepredložila ani existenciu dôležitých dôvodov na predĺženie tejto lehoty.

Daňový úrad ďalej argumentoval aj tým, že sťažovateľka mala „o zmeškaní lehoty

na podanie odvolania preukázateľne vedomosť už v čase podania výzvy na odstránenie

prekážky v postupe daňového úradu, ktorá bola doručená správcovi dane dňa 25. 11. 2011,

pričom svoje dispozičné právo v zmysle využil až dňa

29. 5. 2012, kedy doručil správcovi dane podanie, z obsahu ktorého vyplýva, že žiada

o odpustenie zmeškanej lehoty na podanie odvolania a zároveň v rovnaký deň urobil

aj zmeškaný úkon. Z týchto skutočností podľa mienky daňového úradu vyplýva, že

sťažovateľ nedodržal zákonom stanovenú lehotu pre uplatnenie inštitútu podľa ust. § 13b

, nepreukázal ani dôležité dôvody pre odpustenie zmeškanej lehoty

a preto nie je možné zmeškanú lehotu odpustiť. Zároveň uviedol, že na odpustenie

zmeškania lehoty daňový subjekt nemá právny nárok a je vždy na zvážení správcu dane

posúdenie dôvodov zmeškania lehoty a následné rozhodnutie o žiadosti o odpustenie

zmeškania lehoty. Čo sa týka dôležitých dôvodov, na nepreukázanie ktorých sa daňový úrad

v rozhodnutí taktiež odvolával, týmito sa v odôvodnení žiadnym spôsobom nezaoberal.“.

Sťažovateľka tvrdí, že bolo zákonnou povinnosťou daňového úradu poskytnúť jej

v danom prípade reálnu možnosť uplatniť svoje práva, a to výzvou na odstránenie

nedostatkov podania podľa , a namieta tiež postup

a rozhodovanie daňového úradu vo veci jej žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty.

Na základe predložených písomných podkladov sťažovateľka ďalej argumentuje tým,

že v skutkovo a právne úplne totožnej žiadosti iného daňového subjektu bolo miestne

príslušným správcom dane (bývalým Daňovým úradom Trebišov) vyhovené. Takýto

postup, navyše bez náležitého odôvodnenia, predstavuje podľa sťažovateľky porušenie

princípu právnej istoty a vystavuje ju svojvôli daňového úradu.

Pokiaľ sťažovateľka využila svoje oprávnenie žiadať o odpustenie zmeškania lehoty

podľa , chcela tým dosiahnuť stav, za ktorého by bol jej úkon,

t. j. odvolanie proti dodatočnému platobnému výmeru, posudzovaný ako uskutočnený

v zákonnej lehote. Sťažovateľka zvolila tento postup z toho dôvodu, že nemala k dispozícii

žiadne iné dostupné právne prostriedky na nápravu vzniknutej podľa nej nezákonnej situácie

v zmysle s výnimkou sťažnosti ústavnému súdu, podanie ktorej

však v čase podania žiadosti o odpustenie zmeškania lehoty nepovažovala za účelné najmä

vzhľadom na možnosť riešiť túto situáciu cez inštitút odpustenia zmeškania lehoty, ktorý je

nesporne v porovnaní so sťažnosťou podľa hospodárnejší, rýchlejší

a v neposlednom rade dáva daňovému úradu samotnému možnosť zvrátiť nezákonný stav

spôsobený jeho pochybením.

V závere odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že ju podáva

„už v tomto štádiu najmä z dôvodu, že v zmysle súčasnej právnej úpravy a existujúcej

judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust. a

SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie o odpustení zmeškanej lehoty podľa

je preskúmateľné všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov podľa § 247 a nasl.

, čo by v prípade, ak by konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty (ktorú sťažovateľ podal súčasne s touto

sťažnosťou na Krajský súd v Košiciach) bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3

zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom

preskúmavania súdom, za súčasného nepodania sťažnosti pre porušenie základných práv

a slobôd v zmysle SR malo za následok zmeškanie lehoty na podanie

sťažnosti určenej v a sťažovateľ by tým prišiel

o akúkoľvek možnosť domáhať sa preskúmania a nápravy nezákonného postupu

a rozhodovania daňového úradu ako porušovateľa jeho základného práva a slobody.

Súčasné podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom

v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd preto považuje

sťažovateľ za jediný možný postup, v rámci ktorého bude vylúčená možnosť, že jeho právam

nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa podľa a 2 a

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd postupom

porušovateľa a jeho rozhodnutím č. 9818301/5/1338354/2012 zo dňa 28. 6. 2012

a č. 9818301/5/1338410/2012 zo dňa 28. 6. 2012 porušené boli.

Rozhodnutie Daňového úradu K. č. 9818301/5/1338354/2012 zo dňa 28. 6. 2012

a rozhodnutie č. 9818301/5/1338410/2012 zo dňa 28. 6. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia na

ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- €,

ktoré je porušovateľ povinný uhradiť sťažovateľovi do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške

323,50 € na účet jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a 2 v spojení s a práva podľa dohovoru

postupom daňového úradu v konaniach vedených pod č. 9818301/5/1338354/2012

a č. 9818301/5/1338410/2012 a jeho rozhodnutiami z 28. júna 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že súbežne s ňou podala aj žalobu o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty Krajskému súdu v Košiciach, pretože

podľa „súčasnej právnej úpravy a existujúcej judikatúry súdov neexistuje v kontexte ust.

a 46 ods. 2 SR jednoznačný záver o tom, či rozhodnutie

o odpustení zmeškanej lehoty podľa je preskúmateľné

všeobecnými súdmi v rámci inštitútu žalôb o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov

správnych orgánov podľa a nasl. , čo by v prípade, ak by

konanie o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty...

bolo všeobecným súdom v zmysle § 250d ods. 3 zastavené z dôvodu, že žaloba smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom, za súčasného nepodania

sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd v zmysle SR malo

za následok zmeškanie lehoty na podanie sťažnosti určenej v § 53 ods. 2 (správne má byť

ods. 3, pozn.) a sťažovateľ by tým prišiel o akúkoľvek možnosť

domáhať sa preskúmania nezákonného postupu a rozhodovania daňového úradu ako

porušovateľa jeho základného práva a slobody. Súčasné podanie žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia všeobecným súdom v správnom súdnictve a sťažnosti pre porušenie

základných práv a slobôd preto považuje sťažovateľ z jediný možný postup v rámci ktorého

bude vylúčená možnosť, že jeho právam nebude poskytnutá náležitá ochrana.“.

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach posudzovanej

veci sťažovateľka súbežným podaním žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

o odpustení zmeškanej lehoty a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (ďalej aj „správna

žaloba“), o ktorej je podľa príslušných ustanovení (ďalej len

„OSP“) oprávnený rozhodnúť miestne príslušný krajský súd ako správny súd (ďalej len

„správny súd“), a sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej

veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (miestne príslušný správny súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch

rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci ().

Ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či je žaloba sťažovateľky

o preskúmanie rozhodnutia o odpustení zmeškanej lehoty v danom prípade prípustná, t. j. či

nejde o rozhodnutie, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom (v zmysle § 250d

ods. 3 v spojení s ), keďže sa ňou musí v prvom rade zaoberať a vysporiadať

miestne príslušný správny súd. V danom prípade rozhodnutie (či už procesné, alebo

meritórne) miestne príslušného správneho súdu predchádza (vzhľadom na princíp

subsidiarity) uplatneniu právomoci ústavného súdu, a preto možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím tohto súdu o správnej žalobe sťažovateľky

za predčasné.

Sťažovateľka odôvodňuje paralelné podanie sťažnosti ústavnému súdu a správnej

žaloby obavami z toho, že miestne príslušný správny súd konanie o jej žalobe zastaví podľa

, pričom jej medzičasom uplynie lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu ustanovená v .

V nadväznosti na tieto obavy sťažovateľky ústavný súd aplikujúc per analogiam

svoju ustálenú judikatúru týkajúcu sa zachovania lehoty na prípadné podanie sťažnosti

po rozhodnutí o dovolaní aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

všeobecného súdu (napr. m. m. , , , )

aj na vec sťažovateľky konštatoval, že nie je dôvodné, aby v prípade podania správnej

žaloby podávala zároveň aj sťažnosť podľa , pretože aj za predpokladu,

že by miestne príslušný správny súd konanie o jej správnej žalobe zastavil podľa § 250d

ods. 3 , nemožno jej sťažnosť podľa smerujúcu aj proti

rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu správneho súdu (v danom prípade

napadnutým rozhodnutiam daňového úradu), odmietnuť pre jej oneskorenosť

(m. m. ).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím miestne

príslušného správneho súdu o sťažovateľkou podanej správnej žalobe, mohol by neprípustne

zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal

na rozhodnutie správneho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov

na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka,

t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním správnej žaloby,

čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou v tejto časti

meritórne nezaoberal, ale ju pri predbežnom prerokovaní podľa zásady ratio temporis

odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2

.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať

o ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012