Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 470/2012
PDF · 165.02 KB
No categories available
IV. ÚS 470/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. D., B., a občianskeho združenia K., B.,
zastúpených advokátkou JUDr. B. B., Š., vo veci namietaného nesúladu čl. IV zákona č.
185/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a
doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s „ústavným
poriadkom“ a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. D. a občianskeho združenia K. o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. augusta
2012 doručené podanie Ing. V. D., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a občianskeho
združenia K., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených
advokátkou JUDr. B. B., Š., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky“. Z obsahu podania vyplýva, že sťažovatelia ním namietajú nesúlad čl. IV zákona
č. 185/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene
a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj
„napadnutá časť zákona č. 185/2012 Z. z.“), s „ústavným poriadkom“ (prostredníctvom
čl. IV. zákona č. 185/2012 Z. z. došlo k novelizácii zákona č. 382/2002 Z. z. o sociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, pozn.).
Sťažovatelia v sťažnosti najmä uvádzajú:
«Národná rada Slovenskej republiky prerokovala a schválila na svojom zasadnutí
návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky R. R. na vydanie zákona, ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona
č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach,
dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Počas riadneho legislatívneho procesu bol neprimeraným ústavným
spôsobom vznesený pozmeňujúci návrh k predloženému návrhu Výborom Národnej rady
Slovenskej republiky pre financie a rozpočet uznesením zo dňa 13. 06. 2012, ktorým sa v
prechodných ustanoveniach navrhovaného zákona navrhuje aj zmena zákona č. 328/2002
Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení...
Predmetný návrh zákona vyšiel v Zbierke zákonov dňa 29. 06. 2012, čiastka 44, číslo
zákona 185/2012.
Podstatou našich námietok je, že v uvedenom prípade došlo k prekročeniu právomocí
Národnej rady Slovenskej republiky pri prijatí napadnutých ustanovení predmetného
zákona, čím mohol byť porušený čl. 1 odst. 1 a čl. 2 odst. 1 a 3 Ústavy SR. Ďalej môžu byť
vo svojom dôsledku porušení i vlastnícke a majetkové práva, na rovnaké zaobchádzanie
a zákaz diskriminácie a právo na súdnu ochranu, teda čl. 3, čl. 11, čl. 30 a čl. 36 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č. 209/1992 Zb.
(ďalej len „Dohovor“), rovnako tiež môže viesť i k porušeniu zásady riadneho a jasného
príjmania právnych predpisov tvoriace jednu zo zásad materiálneho právneho štátu
(dovodené od interpretácie čl. 1 a čl. 2 Ústavy SR a čl. 3, čl. 11, čl. 30 a čl. 36 Dohovoru)
a zákazu svojvôle pri legislatívnej procedúre (odôvodeného z ustanovenia čl. 1 a čl. 2
odst. 3 Ústavy SR a čl. 2 odst. 2 Dohovoru).
Napadnuté ustanovenie vyššie uvedeného zákona a zámer zákonodarcu sú podľa nás
v rozpore s princípom deľby moci, teda v rozpore s jednaním zo základných pravidiel
demokratického právneho štátu, akým je SR definovaná v čl. 1 odst. 1 a v čl. 2 odst. 1
Ústavy SR, kde je stanovené, že ľud vykonáva celú štátnu moc prostredníctvom orgánov
moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Národnej rade SR prináleží podľa Ústavy SR
zákonodarná moc, pričom zákon je normatívny právny akt, ktorý zaväzuje bližšie neurčený
okruh subjektov a upravuje situácie, ktoré vzniknú v budoucnosti. V prípade napadnutých
ustanovení ide o situáciu, která nastala v minulosti, a o konkrétne známe subjekty. Zákon
o štátnom rozpočte na rok 2012 bol prijatý už koncom roka 2011 ako aj ostatné fundamenty
pre určenie príslušnej valorizácie výsluhových a ostatných dávok podľa osobitného zákona.
Určenie obmedzenia takto zákonom priznaného nároku od 1. 7. 2012 je z tohto hľadiska
možné považovať za retroaktívne. A súčasne ide o to, že uvedeným zásahom obmedzenia
prijatej každoročnej valorizácie je diskriminačné z pohľadu k iným poberateľom priznaných
obdobných dôchodkových dávok priznaných a vyplácaných v Slovenskej republike. Podľa
nášho názoru k základným princípom materiálneho právneho štátu patrí maximum
všeobecnosti právnej regulácie (požiadavka všeobecnosti zákona). Všeobecnosť obsahuje
ideálnym, typickým a podstatným znakom zákona (resp. i právneho predpisu vôbec).
Podľa nášho názoru ak chcela Národná rada SR v tomto prípade vykonať predemtnú
výnimku z pravidla pre konkrétne prípady poberateľov dôchodkových náležitostí podľa
osobitného zákona (čl. III napadnutého zákona) mal túto výnimku s pravidla uskutočniť
legislatívne čistým spôsobom, bez zvýhodnenia jednotlivých konkrétnych subjektov, bez
naplnenia dalších uvedených protiústavných krokov a v dobe, kedy by táto výnimka bola
sociálne a morálne odôvodniteľná (rovnaké určenie valorizácie pre súčasných, ale aj pre
budúcich poberateľov).
Podľa nášho názoru Národná rada SR prijatím napadnutých ustanovení
predmetného zákona porušila rovnako čl. 2 odst. 3 Ústavy SR, lebo uplatňuje moc
spôsobom, ktorý zákon, resp. Ústava neukladá a ani neumožňuje; Národná rada SR
rokovala nad rámec svojich právomocí ustanovených v piatej hlave Ústavy SR.
Napadnuté ustanovenie zákona majú podľa nášho názoru protiústavný charakter
práve v zavedení spätných účinkov a ako také sú v rozpore s princípmi demokratického
právneho štátu, ešte presnejšie so zásadou ochrany dôvery občana v právo a so zásadou
zákazu pravej retroaktivity, teda s čl. 1 Ústavy SR, lebo napadnuté ustanovenia menia
právne následky, které podľa práva nastali dávno pred dňom účinnosti napadnutých
ustanovení.
Podľa nášho názoru dochádza v prípade napadnutých ustanovení k tomu, že štát
najskôr ustanovuje všeobecné pravidlo, akým spôsobom sa majú príslušné dávky sociálneho
zabezpečenia dotknutej skupiny osôb valorizovať a neskôr na ich úkor nakladá s určením
tejto valorizácie v rozpore s takto všeobecne ustanovenými pravidlami a v dôsledku toho
určitú skupinu, či určitý subjekt zvýhodňuje oproti ostatním (tých ktorí v príslušnom roku
skončia služobný pomer). Vtom vidíme vážne porušenie zásad riadneho fungovania
materiálneho právneho štátu, garantovaného čl. 1 Ústavy SR, spočívajúceho i v zaistení
ochrany oprávnenej dôvery v stálosť právneho poriadku.
V náväznosti na vyššie uvedené skutočnosti chceme poukázať na to, že v uvedenom
prípade sa v podmienkach Slovenskej republiky uvedeným spôsobom obmezdujú sociálne
istoty len jednej úzkej skupine osôb (vyplývajúce z čl. III napadnutého ustanovenia) čo nie
je ani vsúlade so všeobecnými princípmi rovnosti podmienok sociálneho zabezpečenia
všetkých poberateľov obdobných dávok podľa ostatných právnych predpisov (sudcov,
prokurátorov, ostatných dôchodcov). Napadnuté ustanovenia prijatého zákona
neodôvodnene výrazné zvýhodňujú takýchto ostatných poberateľov dávok sociálneho
zabezpečenia v rámci podmienok Slovenskej republiky.
Súčasne tiež namietame to, že prijatím uvedeného ustanovenia zákona napadnuté
ustanovenia nedávajú zmysel, znemožňujú akúkoľvek interpretáciu, či umožňujú niekoľko
možných výkladov. Veľmi zásadná je napr. skutočnosť, že napadnuté ustanovenia sú
nezrozumitelné v otázke počítania lehôt (nie je jasné odkedy sa uvedené ustanovenie
prijatého zákona bude uplatňovať). V tomto vidíme rozpor so znakom materiálneho
právneho štátu, v Ústave SR explicitne neuvedeným, viacmenej odvodeným interpretáciou
čl. 1 a čl. 2 Ústavy SR a čl. 1 a čl. 4 Dohovoru, ktorým je zásada právnej istoty, kedy každý
môže mať dôveru v právo a jeho transparentnosť a zrozumitelnosť, a tým i zásadu
zrozumiteľnosti a jasnosti právnych predpisov.
Súčasne chceme upozorniť i na fakt, že pre právny štát je tiež veľmi podstatné
pravidlo ustanovené ako v Ústave SR (čl. 2 odst. 3), tak i v Dohovore (čl. 2 odst. 2), kedy
štát (štátne orgány) je omedzený pravidlami, ktoré si sám stanovil. Z tohoto pravidla potom
plynie, že zákonodarca je povinný dodržiavať pri prijímaní zákonov určité legislatívne
pravidlá. Zákonodarca je teda pri legislatívnom procese viazaný Ústavou i zákony (napr.
rokovacím poriadkom Národnej rady Slovenskej republiky i legislatívno technickými
podmienkami). Pokiaľ zákonodarca poruší pri legislatívnej procedúre pravidlá, které mu
ustanovuje zákon, môže to podľa nás byť vo svojom dôsledku i porušením čl. 2 odst. 3
Ústavy SR a čl. 2 odst. 2 Dohovore. Podľa zákona je pozmeňujúci návrh obmedzený
prejednávaným bodom schôdze, pričom pozmeňujúci návrh príslušného výboru Národnej
rady Slovenskej republiky, na ktorého základe sa napadnuté ustanovenie stalo súčasťou
i zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 447/2002 Z. z., zákona č. 534/2002 Z. z.,
zákona č. 463/2003 Z. z., zákona č. 365/2004 Z. z., zákona č. 732/2004 Z. z., zákona
č. 592/2006 Z. z., zákona č. 274/2007 Z. z., zákona č. 519/2007 Z. z., zákona č. 643/2007
Z. z., zákona č. 61/2008 Z. z., zákona č. 445/2008 Z. z., zákona č. 449/2008 Z. z., zákona
č. 58/2009 Z. z., zákona č. 59/2009 Z. z., zákona č. 70/2009 Z. z., zákona č. 82/2009 Z. z.,
zákona č. 285/2009 Z. z., zákona č. 543/2010 Z. z. a zákona č. 220/2011 Z. z. nebol uvedený
v programe príslušnej schôdze Národnej rady Slovenskej republike SR, čím bola porušená
legislatívna procedúra ustanovená zákonom č. 350/1996 Zb. o rokovacom poriadku
Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Podľa nás je v zásadnom
rozpore s predpísanou procedúrou, teda ústavnými legislatívnymi pravidlami, aby bolo
hlasovanie o zákone v rámci bodu schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý je
venovaný inému zákonu a kde nie je uvedené, že by sa zákonom mal zaoberať. Obsahové
i procedurálne pochybenia zákonodarcu v prípade napadnutých ustanovení sú podľa nášho
názoru tak markantné a závažná, že spoločne vo svojom súčte môžu už viesť ku
konštatovaniu rozporu s ústavným poriadkom, a to so zásadou jednoznačnosti a jasnosti
právnych predpisov tvoriacich jednu zo zásad materiálneho právneho štátu a so zákazom
svojvôľe pri legislatívnej procedúre.»
Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby „Ústavný súd SR pre
rozpor s ústavným poriadkom Slovenskej republiky zrušil napadnuté ustanovenie citované
v čl. IV. predmetného podania, teda časť zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý sa stal súčasťou
zákona č. 185/2012 Z. z., in eventum navrhuje zrušit čl. IV zákona č. 185/2012 Z. z.“,
a zároveň sa domáhajú aj úhrady konania pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného
súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou
sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska
požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť
len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu
subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,
keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05,
Keďže sťažovatelia, zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou, označili svoje
podanie ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a za porušovateľa svojich základných práv
označili Národnú radu Slovenskej republiky, ústavný súd túto skutočnosť rešpektoval a pri
predbežnom prerokovaní posudzoval, či v predloženom znení spĺňa zákonom ustanovené
podmienky na prijatie na ďalšie konanie.
Z už citovaného § 49 zákona o ústavnom súde, ako aj doterajšej ustálenej judikatúry
ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, môže smerovať proti právoplatným rozhodnutiam
orgánov verejnej moci, ich opatreniam alebo iným zásahom v individuálnych veciach, t. j.
nemôže smerovať proti normatívnym právnym aktom, resp. ich častiam, ku ktorým
nepochybne možno zaradiť aj napadnutú časť zákona č. 185/2012 Z. z.
Sťažovatelia síce označili svoje podanie ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
avšak z navrhovaného petitu, ako aj obsahu ich podania zjavne vyplýva, že sa domáhajú
konania o súlade napadnutej časti zákona č. 185/2012 Z. z. s „ústavným poriadkom“, a teda
aj uplatnenia právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 125 ústavy, resp. § 37 a nasl.
zákona o ústavnom súde, a nie právomoci upravenej v čl. 127 ústavy, resp. § 49 a nasl.
V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny názor
vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako
samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže
tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného
rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje
výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako
súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (II. ÚS 66/01, tiež
II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07). Z citovaného okrem iného vyplýva, že
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,
ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver
vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť
v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti
senátu ústavného súdu mala uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna
(čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľov. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2
ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou
atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu
mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
sťažovatelia sa svojou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhajú uplatnenia
právomoci ústavného súdu, ktorú ústavný súd v tomto type konania nemôže uplatniť, čo
zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd preto
rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť,
že v prípade, ak by podanie sťažovateľov posudzoval ako návrh na začatie konania o súlade
napadnutej časti zákona č. 185/2012 Z. z. s „ústavným poriadkom“, musel by ho odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podané zjavne neoprávnenými osobami.
Z čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy a § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f)
zákona o ústavnom súde totiž a contrario vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade ako fyzická
osoba a sťažovateľ v 2. rade ako právnická osoba (občianske združenie) nie sú oprávnení
podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012