Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 470/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. D., B., a občianskeho združenia K., B.,

zastúpených advokátkou JUDr. B. B., Š., vo veci namietaného nesúladu čl. IV zákona č.

, ktorým sa mení o zdravotnom poistení a o zmene a

doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, s „ústavným

poriadkom“ a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. D. a občianskeho združenia K. o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 31. augusta

2012 doručené podanie Ing. V. D., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a občianskeho

združenia K., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou JUDr. B. B., Š., označené ako „Sťažnosť podľa Slovenskej

republiky“. Z obsahu podania vyplýva, že sťažovatelia ním namietajú nesúlad čl. IV zákona

č. , ktorým sa mení o zdravotnom poistení a o zmene

a doplnení o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj

„napadnutá časť “), s „ústavným poriadkom“ (prostredníctvom

čl. IV. došlo k novelizácii o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, pozn.).

Sťažovatelia v sťažnosti najmä uvádzajú:

«Národná rada Slovenskej republiky prerokovala a schválila na svojom zasadnutí

návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky R. R. na vydanie zákona, ktorým sa

mení a dopĺňa o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona

č. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení o zdravotných poisťovniach,

dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov. Počas riadneho legislatívneho procesu bol neprimeraným ústavným

spôsobom vznesený pozmeňujúci návrh k predloženému návrhu Výborom Národnej rady

Slovenskej republiky pre financie a rozpočet uznesením zo dňa 13. 06. 2012, ktorým sa v

prechodných ustanoveniach navrhovaného

Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení...

Predmetný návrh zákona vyšiel v Zbierke zákonov dňa 29. 06. 2012, čiastka 44, číslo

zákona 185/2012.

Podstatou našich námietok je, že v uvedenom prípade došlo k prekročeniu právomocí

Národnej rady Slovenskej republiky pri prijatí napadnutých ustanovení predmetného

zákona, čím mohol byť porušený a a 3 SR. Ďalej môžu byť

vo svojom dôsledku porušení i vlastnícke a majetkové práva, na rovnaké zaobchádzanie

a zákaz diskriminácie a právo na súdnu ochranu, teda čl. 3, čl. 11, čl. 30 a čl. 36 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený pod č.

(ďalej len „Dohovor“), rovnako tiež môže viesť i k porušeniu zásady riadneho a jasného

príjmania právnych predpisov tvoriace jednu zo zásad materiálneho právneho štátu

(dovodené od interpretácie a SR a , , a Dohovoru)

a zákazu svojvôle pri legislatívnej procedúre (odôvodeného z ustanovenia čl. 1 a čl. 2

odst. 3 SR a Dohovoru).

Napadnuté ustanovenie vyššie uvedeného zákona a zámer zákonodarcu sú podľa nás

v rozpore s princípom deľby moci, teda v rozpore s jednaním zo základných pravidiel

demokratického právneho štátu, akým je SR definovaná v čl. 1 odst. 1 a v čl. 2 odst. 1

SR, kde je stanovené, že ľud vykonáva celú štátnu moc prostredníctvom orgánov

moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Národnej rade SR prináleží podľa SR

zákonodarná moc, pričom zákon je normatívny právny akt, ktorý zaväzuje bližšie neurčený

okruh subjektov a upravuje situácie, ktoré vzniknú v budoucnosti. V prípade napadnutých

ustanovení ide o situáciu, která nastala v minulosti, a o konkrétne známe subjekty. Zákon

o štátnom rozpočte na rok 2012 bol prijatý už koncom roka 2011 ako aj ostatné fundamenty

pre určenie príslušnej valorizácie výsluhových a ostatných dávok podľa osobitného zákona.

Určenie obmedzenia takto zákonom priznaného nároku od 1. 7. 2012 je z tohto hľadiska

možné považovať za retroaktívne. A súčasne ide o to, že uvedeným zásahom obmedzenia

prijatej každoročnej valorizácie je diskriminačné z pohľadu k iným poberateľom priznaných

obdobných dôchodkových dávok priznaných a vyplácaných v Slovenskej republike. Podľa

nášho názoru k základným princípom materiálneho právneho štátu patrí maximum

všeobecnosti právnej regulácie (požiadavka všeobecnosti zákona). Všeobecnosť obsahuje

ideálnym, typickým a podstatným znakom zákona (resp. i právneho predpisu vôbec).

Podľa nášho názoru ak chcela Národná rada SR v tomto prípade vykonať predemtnú

výnimku z pravidla pre konkrétne prípady poberateľov dôchodkových náležitostí podľa

osobitného zákona (čl. III napadnutého zákona) mal túto výnimku s pravidla uskutočniť

legislatívne čistým spôsobom, bez zvýhodnenia jednotlivých konkrétnych subjektov, bez

naplnenia dalších uvedených protiústavných krokov a v dobe, kedy by táto výnimka bola

sociálne a morálne odôvodniteľná (rovnaké určenie valorizácie pre súčasných, ale aj pre

budúcich poberateľov).

Podľa nášho názoru Národná rada SR prijatím napadnutých ustanovení

predmetného zákona porušila rovnako SR, lebo uplatňuje moc

spôsobom, ktorý zákon, resp. neukladá a ani neumožňuje; Národná rada SR

rokovala nad rámec svojich právomocí ustanovených v piatej hlave SR.

Napadnuté ustanovenie zákona majú podľa nášho názoru protiústavný charakter

práve v zavedení spätných účinkov a ako také sú v rozpore s princípmi demokratického

právneho štátu, ešte presnejšie so zásadou ochrany dôvery občana v právo a so zásadou

zákazu pravej retroaktivity, teda s SR, lebo napadnuté ustanovenia menia

právne následky, které podľa práva nastali dávno pred dňom účinnosti napadnutých

ustanovení.

Podľa nášho názoru dochádza v prípade napadnutých ustanovení k tomu, že štát

najskôr ustanovuje všeobecné pravidlo, akým spôsobom sa majú príslušné dávky sociálneho

zabezpečenia dotknutej skupiny osôb valorizovať a neskôr na ich úkor nakladá s určením

tejto valorizácie v rozpore s takto všeobecne ustanovenými pravidlami a v dôsledku toho

určitú skupinu, či určitý subjekt zvýhodňuje oproti ostatním (tých ktorí v príslušnom roku

skončia služobný pomer). Vtom vidíme vážne porušenie zásad riadneho fungovania

materiálneho právneho štátu, garantovaného SR, spočívajúceho i v zaistení

ochrany oprávnenej dôvery v stálosť právneho poriadku.

V náväznosti na vyššie uvedené skutočnosti chceme poukázať na to, že v uvedenom

prípade sa v podmienkach Slovenskej republiky uvedeným spôsobom obmezdujú sociálne

istoty len jednej úzkej skupine osôb (vyplývajúce z čl. III napadnutého ustanovenia) čo nie

je ani vsúlade so všeobecnými princípmi rovnosti podmienok sociálneho zabezpečenia

všetkých poberateľov obdobných dávok podľa ostatných právnych predpisov (sudcov,

prokurátorov, ostatných dôchodcov). Napadnuté ustanovenia prijatého zákona

neodôvodnene výrazné zvýhodňujú takýchto ostatných poberateľov dávok sociálneho

zabezpečenia v rámci podmienok Slovenskej republiky.

Súčasne tiež namietame to, že prijatím uvedeného ustanovenia zákona napadnuté

ustanovenia nedávajú zmysel, znemožňujú akúkoľvek interpretáciu, či umožňujú niekoľko

možných výkladov. Veľmi zásadná je napr. skutočnosť, že napadnuté ustanovenia sú

nezrozumitelné v otázke počítania lehôt (nie je jasné odkedy sa uvedené ustanovenie

prijatého zákona bude uplatňovať). V tomto vidíme rozpor so znakom materiálneho

právneho štátu, v Ústave SR explicitne neuvedeným, viacmenej odvodeným interpretáciou

a SR a a Dohovoru, ktorým je zásada právnej istoty, kedy každý

môže mať dôveru v právo a jeho transparentnosť a zrozumitelnosť, a tým i zásadu

zrozumiteľnosti a jasnosti právnych predpisov.

Súčasne chceme upozorniť i na fakt, že pre právny štát je tiež veľmi podstatné

pravidlo ustanovené ako v Ústave SR (čl. 2 odst. 3), tak i v Dohovore (čl. 2 odst. 2), kedy

štát (štátne orgány) je omedzený pravidlami, ktoré si sám stanovil. Z tohoto pravidla potom

plynie, že zákonodarca je povinný dodržiavať pri prijímaní zákonov určité legislatívne

pravidlá. Zákonodarca je teda pri legislatívnom procese viazaný i zákony (napr.

rokovacím poriadkom Národnej rady Slovenskej republiky i legislatívno technickými

podmienkami). Pokiaľ zákonodarca poruší pri legislatívnej procedúre pravidlá, které mu

ustanovuje zákon, môže to podľa nás byť vo svojom dôsledku i porušením čl. 2 odst. 3

SR a Dohovore. Podľa zákona je pozmeňujúci návrh obmedzený

prejednávaným bodom schôdze, pričom pozmeňujúci návrh príslušného výboru Národnej

rady Slovenskej republiky, na ktorého základe sa napadnuté ustanovenie stalo súčasťou

i o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene

a doplnení niektorých , ,

, , , zákona

č. , , ,

Z. z., , , , zákona

č. , , , ,

, a nebol uvedený

v programe príslušnej schôdze Národnej rady Slovenskej republike SR, čím bola porušená

legislatívna procedúra ustanovená o rokovacom poriadku

Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Podľa nás je v zásadnom

rozpore s predpísanou procedúrou, teda ústavnými legislatívnymi pravidlami, aby bolo

hlasovanie o zákone v rámci bodu schôdze Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý je

venovaný inému zákonu a kde nie je uvedené, že by sa zákonom mal zaoberať. Obsahové

i procedurálne pochybenia zákonodarcu v prípade napadnutých ustanovení sú podľa nášho

názoru tak markantné a závažná, že spoločne vo svojom súčte môžu už viesť ku

konštatovaniu rozporu s ústavným poriadkom, a to so zásadou jednoznačnosti a jasnosti

právnych predpisov tvoriacich jednu zo zásad materiálneho právneho štátu a so zákazom

svojvôľe pri legislatívnej procedúre.»

Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby „Ústavný súd SR pre

rozpor s ústavným poriadkom Slovenskej republiky zrušil napadnuté ustanovenie citované

v čl. IV. predmetného podania, teda časť , ktorý sa stal súčasťou

, in eventum navrhuje zrušit čl. IV “,

a zároveň sa domáhajú aj úhrady konania pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa (ďalej len

„ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť môže podať fyzická

osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou

sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu

subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii,

keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , ,

).

Keďže sťažovatelia, zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou, označili svoje

podanie ako sťažnosť podľa a za porušovateľa svojich základných práv

označili Národnú radu Slovenskej republiky, ústavný súd túto skutočnosť rešpektoval a pri

predbežnom prerokovaní posudzoval, či v predloženom znení spĺňa zákonom ustanovené

podmienky na prijatie na ďalšie konanie.

Z už citovaného , ako aj doterajšej ustálenej judikatúry

ústavného súdu vyplýva, že sťažnosť, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, môže smerovať proti právoplatným rozhodnutiam

orgánov verejnej moci, ich opatreniam alebo iným zásahom v individuálnych veciach, t. j.

nemôže smerovať proti normatívnym právnym aktom, resp. ich častiam, ku ktorým

nepochybne možno zaradiť aj napadnutú časť

Sťažovatelia síce označili svoje podanie ako sťažnosť podľa ,

avšak z navrhovaného petitu, ako aj obsahu ich podania zjavne vyplýva, že sa domáhajú

konania o súlade napadnutej časti s „ústavným poriadkom“, a teda

aj uplatnenia právomoci ústavného súdu upravenej v , resp. a nasl.

, a nie právomoci upravenej v , resp. a nasl.

.

V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny názor

vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako

samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže

tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného

rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje

výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako

súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom.“ (, tiež

, , ). Z citovaného okrem iného vyplýva, že

v konaní o sťažnosti podľa nemôže ústavný súd uplatniť právomoc,

ktorou disponuje v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Záver

vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť

v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí v zmysle do pôsobnosti

senátu ústavného súdu mala uplatniť právomoc, ktorú zveruje do pôsobnosti pléna

( ), čo je aj prípad sťažovateľov. Aj ústavný súd je totiž viazaný

ods. 2 , a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou

atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu

mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (porovnaj ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažovatelia sa svojou sťažnosťou podľa domáhajú uplatnenia

právomoci ústavného súdu, ktorú ústavný súd v tomto type konania nemôže uplatniť, čo

zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa

z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie. Ústavný súd preto

rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd považoval za potrebné uviesť,

že v prípade, ak by podanie sťažovateľov posudzoval ako návrh na začatie konania o súlade

napadnutej časti s „ústavným poriadkom“, musel by ho odmietnuť

podľa ako podané zjavne neoprávnenými osobami.

Z až f) a v spojení s až f)

totiž a contrario vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade ako fyzická

osoba a sťažovateľ v 2. rade ako právnická osoba (občianske združenie) nie sú oprávnení

podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov s podľa

.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012