Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 491/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa rozhodnutiami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012 a 1. augusta

2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta

2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

Spr 311/2012 z 18. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie z 18. júna 2012“)

a 1. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie z 1. augusta 2012“).

Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného materiálu vyplýva, že sťažovateľ

uplatnil v konaní o svojich žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa

Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“)

námietku predpojatosti proti viacerým zamestnancom najvyššieho súdu a žiadal o ich

vylúčenie z konaní vedených najvyšším súdom pod spisovými značkami: Spr 21/2012,

Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012. Najvyšší súd sťažovateľom

vznesenú námietku posúdil ako neopodstatnenú a napadnutým rozhodnutím z 18. júna 2012

rozhodol, že títo zamestnanci nie sú vylúčení z konania a rozhodovania o sťažovateľových

žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií. Proti tomuto

rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ odvolanie z 24. júna 2012, ktoré však bolo

napadnutým rozhodnutím z 1. augusta 2012 podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 2 zákona

č. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „Správny poriadok“) zamietnuté, pretože podľa názoru najvyššieho súdu išlo

o neprípustné odvolanie, ktoré proti takémuto rozhodnutiu nemožno podať.

Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu z 18. júna 2012 sťažovateľ uvádza, že jeho

„protiústavnosť namieta z dôvodu vecnej nesprávnosti a nespravodlivosti výroku

o nevylúčení zamestnancov NS SR, ako aj neúplnosti vybavenia námietky smerujúcej proti

viacerým osobám“, pričom podľa názoru sťažovateľa „došlo k formálnemu neobjektívnemu

posúdeniu námietky predpojatosti popri ignorovaní dôvodov v nej vznesených“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu z 1. augusta

2012 „nesprávne právne posúdil interpretáciu a aplikáciu § 12 ods. 2 správneho poriadku,

ktoré extrémne extenzívne vyložil a použil, keď nerozlišoval medzi procesným

(nemeritórnym) pozitívnym rozhodnutím o vylúčení zamestnanca pre predpojatosť

a negatívnym rozhodnutím o nevylúčení zamestnanca pre predpojatosť, pričom každé

z týchto má iné procesné dôsledky prípustnosti odvolania. V ust. § 12 ods. 2 Spr. por. sa

explicitne (dočasne) vylučuje procesná prípustnosť samostatného odvolania proti tomuto

procesnému rozhodnutiu iba v prípade vyhovenia námietke zaujatosti v plnom rozsahu, teda

iba proti pozitívnemu rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca (čiže niet ani čo v odvolaní

namietať keďže námietke bolo vyhovené) avšak sťažovateľ v danom prípade napadol

negatívne rozhodnutie o nevylúčení zamestnancov, preto v zmysle § 12 ods. 2 Spr. por.

a contrario bolo (a je) procesne prípustné samostatné odvolanie pred meritórnym

rozhodnutím.“. Obdobnú argumentáciu uplatnil sťažovateľ aj v odvolaní z 24. júna 2012,

ktoré si ústavný súd vyžiadal z najvyššieho súdu v súvislosti s prípravou predbežného

prerokovania veci.

V zmysle uvedeného je preto sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd „aplikoval

a interpretoval relevantné procesné ustanovenie zákona svojvoľne, ústavne nekonformne

a nespravodlivo, čo vo svojich dôsledkoch viedlo k zamietnutiu... odvolania contra legem

a predstavuje denegatio iustitiae... správnym orgánom v režime inej právnej ochrany

porušujúc tak in fine “.

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd a iný orgán právnej

ochrany, na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR boli protiústavnými

právoplatným rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR č. Spr 311/2012 zo dňa 18. 6. 2012

a 1. 8. 2012 porušené.

2. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. Spr 311/2012 zo dňa 18. 6. 2012 a 1. 8. 2012

sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie (nové) konanie lege artis.

3. Najvyšší súd SR sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu

a sťažovateľa 15. dňom po právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.“

V prípade, že ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní neodmietne,

sťažovateľ tiež žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným

súdom, pretože podľa jeho názoru sa na jeho vec „nevzťahuje pôsobnosť centra právnej

pomoci č. zák. 327/05 Z. z.“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa in fine.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 18. júna 2012 rozhodol, že „Riaditeľ

kancelárie predsedu Najvyššieho súdu Mgr. M. F., Mgr. S. M. a Mgr. Z. V. nie sú vylúčení

z konania a rozhodovania o žiadostiach J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

o sprístupnenie informácií podľa vedených pod sp. zn.

Spr. 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012.“.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia z 18. júna 2012 najvyšší súd uviedol, že mu

ako povinnej osobe bola doručená námietka predpojatosti sťažovateľa proti riaditeľovi

kancelárie predsedu najvyššieho súdu so žiadosťou o jeho vylúčenie z konaní

o sťažovateľových žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode

informácií vedených pod spisovými značkami: Spr 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012,

Spr 165/2012 a Spr 194/2012 založená na tvrdení o jeho zaujatosti k osobe sťažovateľa

a k veciam, ktoré sú predmetom uvedených konaní, ako aj na názore o jeho nepriateľskom

vzťahu k sťažovateľovi. Sťažovateľ zároveň požadoval aj vylúčenie „jeho kolegov,

priateľov, podriadených a nadriadených“.

Najvyšší súd ďalej v napadnutom rozhodnutí z 18. júna 2012 poukázal na to, že

„podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje zákon...

o slobode informácií. Podľa ak nie je v tomto zákone

ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom

konaní.

Najvyšší súd ako orgán oprávnený rozhodnúť o vylúčení zamestnancov Najvyššieho

súdu podľa § 12 ods. 1 správneho poriadku, posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti

vzniku pochybnosti o nepredpojatosti zamestnancov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú

o žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa povinnou osobou,

pokiaľ ide o existenciu dôvodov, pre ktoré je zamestnanec správneho orgánu (v tomto

prípade Najvyššieho súdu ako povinnej osoby) vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 9 ods. 1 správneho poriadku, v zmysle ktorého je

zamestnanec správneho orgánu vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno

mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.

Pochybnosť o nepredpojatosti je daná pomerom zamestnanca správneho orgánu

k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Pomerom zamestnanca správneho

orgánu k účastníkom konania lebo ich zástupcom sa rozumejú najmä prípady,

ak zamestnanec je vo vzťahu k účastníkovi konania (jeho zástupcovi) blízkou osobou,

ak zamestnanec správneho orgánu účastníka konania (jeho zákonného zástupcu) vo veci

zastupuje, je účastníkovi konania priamo pracovne podriadený, má k účastníkovi konania

(jeho zástupcovi) blízky priateľský vzťah alebo naopak, nepriateľský vzťah.

Na vylúčenie zamestnanca nestačí len všeobecný odkaz na jeho pomer k veci,

k účastníkom konania alebo ich zástupcom, ale k vylúčeniu pre zaujatosť treba nájsť vždy

konkrétny záujem na výsledku konania, pre ktorý možno o nepredpojatosti pochybovať

a súčasne faktickú možnosť ovplyvnenia konania tým-ktorým zamestnancom. Nebolo by

preto možné (a nemalo by ani zmysel) vylučovať napríklad zamestnanca podateľne alebo

úradníka, ktorý síce prišiel s určitým administratívnym konaním do styku, ale na jeho

vlastný priebeh alebo rozhodnutia nemohol mať žiadny vplyv. Musí teda ísť o osobu

bezprostredne podieľajúcu sa na výkone právomoci správneho orgánu, o ktorej možno

dôvodne predpokladať, že má vzhľadom na svoj pomer k veci, k účastníkom konania alebo

ich zástupcom taký záujem na výsledku konania, pre ktorý je možné pochybovať o jej

nepredpojatosti.“.

Najvyšší súd vyjadril názor, že faktickú možnosť ovplyvnenia konania o jeho

žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií nemajú všetci

zamestnanci najvyššieho súdu, ale „že tieto vybavuje riaditeľ kancelárie predsedu

Najvyššieho súdu, ktorý je súčasne aj riaditeľom tlačového a mediálneho odboru

a asistentky zaradené v kancelárii predsedu súdu, ktoré sú podriadené riaditeľovi

kancelárie. Riaditeľ kancelárie predsedu súdu Mgr. F. vo vyjadrení k námietke

predpojatosti uviedol, že sa vo veci necíti byť zaujatý, žiadateľa osobne nepozná a k veciam,

ktoré sú predmetom konania nemá žiadny vzťah. Ani asistentky Mgr. M. a Mgr. V. žiadateľa

osobne nepoznajú a k veciam, ktoré sú predmetom konania, nemajú žiadny vzťah. Ani ony

sa necítia byť vo veci zaujaté.

Pri posudzovaní dôvodov predpojatosti v konkrétnej situácii je potrebné brať zreteľ

tak aspekty subjektívneho, ako aj objektívneho charakteru. Subjektívna stránka

nepredpojatosti sa týka osobných prejavov zamestnanca vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu

a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom.

Preverovanie subjektívneho hľadiska vychádza zo zistenia osobného postoja

zamestnanca správneho orgánu k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom. V prípade, že

namietaný zamestnanec jednoznačne a nespochybňujúcim spôsobom vyjadrí svoje vnútorné

presvedčenie o svojej nepredpojatosti, potom sa jeho nepredpojatosť neustále predpokladá,

až kým sa nepreukáže opak.

Rozhodujúce nie je však subjektívne stanovisko zamestnanca správneho orgánu, ale

existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti

o nepredpojatosti zamestnanca správneho orgánu. Objektívna nestrannosť sa teda

neposudzuje len podľa subjektívneho stanoviska zamestnanca správneho orgánu alebo

podľa stanoviska účastníka konania, ale aj podľa objektívnych znakov (teória zdania).

Nestačí, že zamestnanec správneho orgánu je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako

taký aj objektívne javiť.

Objektívne hľadisko je založené na zistení, či úradná osoba v každom štádiu

správneho konania poskytuje verejnosti dostatočné záruky vylučujúce akékoľvek oprávnené

pochybnosti o tom, že bude danú vec prejednávať a v nej rozhodovať predpojato

a v konečnom dôsledku nespravodlivo. Prvkom zásadného významu v otázke rozhodovania

o zaujatosti zamestnanca je to, či obavy účastníka o nestrannosť zamestnanca sú reálne

oprávnené, pričom uvedené obavy sa musia zakladať na objektívnych, konkrétnych

a dostatočne závažných skutočnostiach tvrdených účastníkom. Nepredpojatosť nemožno

objektívne chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti

na nepredpojatosť zamestnanca správneho orgánu, ho automaticky vylučuje ako

predpojatého.

Ustanovenie § 9 správneho poriadku predpokladá taký vzťah vlastného záujmu

zamestnanca správneho orgánu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah

k účastníkovi konania alebo k jeho zástupcovi, ktorý by pri všetkej možnej snahe

o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by

mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Takýto vzťah však nebol zistený

u žiadneho zo zamestnancov vybavujúcich žiadosti o sprístupnenie informácií.

Podľa názoru Najvyššieho súdu neexistuje žiadny dôvod objektívnej povahy,

so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom, že povinná osoba a jej

zamestnanci vybavujúci žiadosti o sprístupnenie informácií nebudú voči žiadateľovi

postupovať nepredpojato, že mu nepriznajú rovnaké možnosti na uplatnenie všetkých práv

účastníka správneho konania a že vec nebude objektívne prejednaná a rozhodnutá. Len

samotnú okolnosť, že v konaniach došlo k fikcii vydania rozhodnutí o odmietnutí

poskytnutia informácií nemožno bez ďalšieho považovať za taký kvalifikovaný dôvod

vylúčenia zamestnanca správneho orgánu z prejednávania a rozhodovania veci, aký je

predvídaný v § 9 ods. 1 správneho poriadku.“.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Vo všeobecnosti teda platí, že sťažnosť musí

zásadne smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu o poslednom procesnom prostriedku,

ktorý mal sťažovateľ v danej veci na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

k dispozícii.

Výnimku z tohto pravidla ustanovuje , podľa

ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa

odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti takéto dôvody neuplatnil.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií proti rozhodnutiu povinnej osoby

o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia

rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17.

Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej

osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť...

Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom

rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

Podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií odvolací orgán rozhodne o odvolaní

do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote

nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté

rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí

lehoty na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií rozhodnutie o odmietnutí žiadosti

možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona.

Z citovaných ustanovení zákona o slobode informácií je zrejmé, že sťažovateľ mohol

(resp. môže) v prípade odmietnutia požadovaných informácií v konaniach o jeho žiadostiach

vedených pod označenými spisovými značkami namietať aj rozhodnutie o nevylúčení

zamestnancov Kancelárie predsedu najvyššieho súdu, a to v rámci využitia opravných

prostriedkov (podľa tohto zákona), prípadne aj žalobou o preskúmanie odmietajúceho

rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. Na základe uvedených opravných prostriedkov,

ktoré má sťažovateľ k dispozícii, môže dosiahnuť opätovné preskúmanie jeho námietok

predpojatosti smerujúcich proti ním označeným zamestnancom Kancelárie predsedu

najvyššieho súdu.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky

ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením

úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané porušenie tohto

základného práva alebo slobody ústavnému súdu. Keďže je z uvedeného zrejmé, že v danej

veci tak sťažovateľ nepostupoval, ústavný súd sa podanou sťažnosťou v časti smerujúcej

proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012 meritórne

nezaoberal, ale ju odmietol ako neprípustnú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 1. augusta 2012

V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

zameral na posúdenie, či sťažnosť nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú,

vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu ako povinnej osoby podľa

§ 2 zákona o slobode informácií) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd zároveň vychádzal z toho, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou. Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu verejnej moci, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred ním bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti orgánu verejnej

moci môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by jeho konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva

alebo slobody (m. m. , atď.).

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. augusta 2012,

ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu z 18. júna

2012. Najvyšší súd v odôvodnení poukázal okrem iného na to, že:

„Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ak nie je v tomto zákone ustanovené

inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa o správnom konaní (správny poriadok) proti

rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon

neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne

do zápisnice nevzdal.

Správny poriadok teda v niekoľkých prípadoch vylučuje možnosť podať odvolanie

proti niektorým prvostupňovým rozhodnutiam.

Príkladom je § 12 ods. 2 správneho poriadku, ktorý neumožňuje účastníkovi konania

podať samostatné odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu.

Nie je pritom rozhodujúce, či ide o kladné rozhodnutie, teda rozhodnutie o vylúčení

zamestnanca pre predpojatosť, alebo o rozhodnutie záporné, keď namietaný zamestnanec

správneho orgánu z konania vylúčený nie je.

Rozhodnutie o vylúčení zamestnanca správneho orgánu je procesným rozhodnutím,

ktoré samo osebe nezasahuje sféru hmotnoprávnych oprávnení a povinností žiadateľa,

upravuje len vedenie konania, logicky preto proti nemu nie je prípustný opravný

prostriedok.

Konanie o neprípustnom odvolaní je do značnej miery samostatné, pretože

na rozhodnutí o neprípustnom odvolaní nie sú závislé právne účinky napadnutého

rozhodnutia: napadnuté rozhodnutie môže byť už právoplatné alebo nadobudne

právoplatnosť neskôr, nezávisle na podanom odvolaní. Z toho dôvodu aj rozhodnutie

o zamietnutí neprípustného odvolania netvorí celok s napadnutým rozhodnutím, na rozdiel

napr. od rozhodnutia o zamietnutí riadneho odvolania, ktoré má vplyv na právoplatnosť

napadnutého rozhodnutia.

Ďalšou osobitosťou konania o neprípustnom odvolaní je, že odvolací správny orgán

nepreskúmava napadnuté rozhodnutie v rozsahu ustanovenom v § 59 ods. 1 správneho

poriadku, obmedzí sa len na posúdenie dôvodov prípustnosti odvolania, t. j. zamietne

odvolanie výhradne z procesných dôvodov.

Keďže žiadateľove odvolanie proti rozhodnutiu o nevylúčení zamestnancov povinnej

osoby podľa § 12 ods. 1 správneho poriadku nie je možné prejednať v rámci odvolacieho

konania spolu s iným riadnym odvolaním proti rozhodnutiam o žiadostiach žiadateľa

vedených pod sp. zn. Spr 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012,

ide o samostatné odvolanie, ktoré je podľa § 53 v spojení s § 12 ods. 2 správneho poriadku

neprípustné (nie je možné ho podať). Predseda Najvyššieho súdu preto rozhodol tak, ako je

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa

obsiahnutou v sťažnosti považoval za potrebné uviesť, že o vylúčení zamestnanca

správneho orgánu (v predmetnej veci zamestnancov Kancelárie najvyššieho súdu

zaoberajúcich sa vybavovaním sťažnostnej agendy) na základe námietky predpojatosti

vznesenej účastníkom konania (sťažovateľom) rozhoduje príslušný správny orgán

(v predmetnej veci najvyšší súd) rozhodnutím, ktoré musí mať náležitosti ustanovené v § 46

a § 47 Správneho poriadku a musí sa účastníkovi konania oznámiť (§ 51 Správneho

poriadku). Rozhodnutie o vylúčení (resp. nevylúčení) zamestnanca správneho orgánu

nemožno napadnúť samostatným odvolaním (§ 12 ods. 2 Správneho poriadku). Výklad

najvyššieho súdu, podľa ktorého nemožnosť podať samostatné odvolanie sa vzťahuje

aj na rozhodnutie o nevylúčení zamestnanca správneho orgánu, je podľa názoru ústavného

súdu ústavne konformný, pretože zákonodarca vymedzuje v odseku 2 (§ 12 Správneho

poriadku) rozhodnutie vzhľadom na jeho predmet (t. j. rozhodovanie o vylúčení alebo

nevylúčení), a nie vzhľadom na jeho výsledok (t. j. či zamestnanec je alebo nie je vylúčený).

Uvedenému nasvedčuje aj formulácia odseku 1 (§ 12 Správneho poriadku), keď Správny

poriadok uvádza, že o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený (pričom

na tomto mieste Správny poriadok nepožíva aj pojem „či nie je vylúčený“), rozhoduje

orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené. Tento orgán pritom rozhoduje aj o tom, že

namietaný zamestnanec nie je vylúčený.

Ak by ústavný súd pripustil sťažovateľovu argumentáciu, že Správny poriadok

nepripúšťa odvolanie len proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu, teda

iba proti pozitívnemu rozhodnutiu, javil by sa tento odsek citovaného zákonného

ustanovenia ako obsolétny, ktorý síce formálne platí, ale je bez reálneho uplatnenia, teda je

neúčinný. Bolo by to tak preto, lebo účastníkovi konania bolo vyhovené, a tento preto nemá

dôvod podávať opravný prostriedok, a vylúčený zamestnanec správneho orgánu nemôže

podať odvolanie, pretože nemá v konaní o vylúčení postavenie účastníka konania.

Odvolanie je formou riadneho opravného prostriedku, ktorou sa účastník domáha

zmeny alebo zrušenia prvostupňového rozhodnutia. Možno ho uplatniť v zásade proti

každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako aj procesnému. Výnimky

z tohto pravidla ustanovuje buď Správny poriadok, alebo osobitné zákony. Správny

poriadok nepripúšťa samostatné odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca

správneho orgánu z konania (§ 12 ods. 2 Správneho poriadku). Proti takémuto svojou

povahou procesnému rozhodnutiu môže účastník konania uplatniť námietky, avšak len

v rámci odvolania proti meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd v danom prípade ústavne

akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení

zákona o slobode informácií a Správneho poriadku, keď sťažovateľovo odvolanie proti

rozhodnutiu o nevylúčení namietaného zamestnanca správneho orgánu ako neprípustné

zamietol, pričom jeho právne závery nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne

neodôvodnené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľa odôvodňujúcu námietku porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti

na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho

súdu z 1. augusta 2012 a namietaným porušením označeného základného práva.

V nadväznosti na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa

s ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012