Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 491/2012
PDF · 276.49 KB
No categories available
IV. ÚS 491/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutiami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012 a 1. augusta
2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. augusta
2012 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
Spr 311/2012 z 18. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie z 18. júna 2012“)
a 1. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie z 1. augusta 2012“).
Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj z vyžiadaného materiálu vyplýva, že sťažovateľ
uplatnil v konaní o svojich žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000
Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“)
námietku predpojatosti proti viacerým zamestnancom najvyššieho súdu a žiadal o ich
vylúčenie z konaní vedených najvyšším súdom pod spisovými značkami: Spr 21/2012,
Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012. Najvyšší súd sťažovateľom
vznesenú námietku posúdil ako neopodstatnenú a napadnutým rozhodnutím z 18. júna 2012
rozhodol, že títo zamestnanci nie sú vylúčení z konania a rozhodovania o sťažovateľových
žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií. Proti tomuto
rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ odvolanie z 24. júna 2012, ktoré však bolo
napadnutým rozhodnutím z 1. augusta 2012 podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Správny poriadok“) zamietnuté, pretože podľa názoru najvyššieho súdu išlo
o neprípustné odvolanie, ktoré proti takémuto rozhodnutiu nemožno podať.
Vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu z 18. júna 2012 sťažovateľ uvádza, že jeho
„protiústavnosť namieta z dôvodu vecnej nesprávnosti a nespravodlivosti výroku
o nevylúčení zamestnancov NS SR, ako aj neúplnosti vybavenia námietky smerujúcej proti
viacerým osobám“, pričom podľa názoru sťažovateľa „došlo k formálnemu neobjektívnemu
posúdeniu námietky predpojatosti popri ignorovaní dôvodov v nej vznesených“.
Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu z 1. augusta
2012 „nesprávne právne posúdil interpretáciu a aplikáciu § 12 ods. 2 správneho poriadku,
ktoré extrémne extenzívne vyložil a použil, keď nerozlišoval medzi procesným
(nemeritórnym) pozitívnym rozhodnutím o vylúčení zamestnanca pre predpojatosť
a negatívnym rozhodnutím o nevylúčení zamestnanca pre predpojatosť, pričom každé
z týchto má iné procesné dôsledky prípustnosti odvolania. V ust. § 12 ods. 2 Spr. por. sa
explicitne (dočasne) vylučuje procesná prípustnosť samostatného odvolania proti tomuto
procesnému rozhodnutiu iba v prípade vyhovenia námietke zaujatosti v plnom rozsahu, teda
iba proti pozitívnemu rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca (čiže niet ani čo v odvolaní
namietať keďže námietke bolo vyhovené) avšak sťažovateľ v danom prípade napadol
negatívne rozhodnutie o nevylúčení zamestnancov, preto v zmysle § 12 ods. 2 Spr. por.
a contrario bolo (a je) procesne prípustné samostatné odvolanie pred meritórnym
rozhodnutím.“. Obdobnú argumentáciu uplatnil sťažovateľ aj v odvolaní z 24. júna 2012,
ktoré si ústavný súd vyžiadal z najvyššieho súdu v súvislosti s prípravou predbežného
prerokovania veci.
V zmysle uvedeného je preto sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd „aplikoval
a interpretoval relevantné procesné ustanovenie zákona svojvoľne, ústavne nekonformne
a nespravodlivo, čo vo svojich dôsledkoch viedlo k zamietnutiu... odvolania contra legem
a predstavuje denegatio iustitiae... správnym orgánom v režime inej právnej ochrany
porušujúc tak čl. 46 ods. 1 in fine ústavy“.
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že:
„1. Základné právo sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd a iný orgán právnej
ochrany, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy SR boli protiústavnými
právoplatným rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR č. Spr 311/2012 zo dňa 18. 6. 2012
a 1. 8. 2012 porušené.
2. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. Spr 311/2012 zo dňa 18. 6. 2012 a 1. 8. 2012
sa v celom rozsahu zrušujú a vec sa vracia späť na ďalšie (nové) konanie lege artis.
3. Najvyšší súd SR sa zaväzuje k náhrade všetkých prípadných trov konania štátu
a sťažovateľa 15. dňom po právoplatnosti (doručenia) tohto nálezu.“
V prípade, že ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní neodmietne,
sťažovateľ tiež žiada, aby mu bol ustanovený právny zástupca v konaní pred ústavným
súdom, pretože podľa jeho názoru sa na jeho vec „nevzťahuje pôsobnosť centra právnej
pomoci č. zák. 327/05 Z. z.“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy in fine.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva... v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012
Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím z 18. júna 2012 rozhodol, že „Riaditeľ
kancelárie predsedu Najvyššieho súdu Mgr. M. F., Mgr. S. M. a Mgr. Z. V. nie sú vylúčení
z konania a rozhodovania o žiadostiach J. Š., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. vedených pod sp. zn.
Spr. 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012.“.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia z 18. júna 2012 najvyšší súd uviedol, že mu
ako povinnej osobe bola doručená námietka predpojatosti sťažovateľa proti riaditeľovi
kancelárie predsedu najvyššieho súdu so žiadosťou o jeho vylúčenie z konaní
o sťažovateľových žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode
informácií vedených pod spisovými značkami: Spr 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012,
Spr 165/2012 a Spr 194/2012 založená na tvrdení o jeho zaujatosti k osobe sťažovateľa
a k veciam, ktoré sú predmetom uvedených konaní, ako aj na názore o jeho nepriateľskom
vzťahu k sťažovateľovi. Sťažovateľ zároveň požadoval aj vylúčenie „jeho kolegov,
priateľov, podriadených a nadriadených“.
Najvyšší súd ďalej v napadnutom rozhodnutí z 18. júna 2012 poukázal na to, že
„podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje zákon...
o slobode informácií. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. ak nie je v tomto zákone
ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom
konaní.
Najvyšší súd ako orgán oprávnený rozhodnúť o vylúčení zamestnancov Najvyššieho
súdu podľa § 12 ods. 1 správneho poriadku, posudzoval opodstatnenosť tvrdenej možnosti
vzniku pochybnosti o nepredpojatosti zamestnancov Najvyššieho súdu, ktorí rozhodujú
o žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. povinnou osobou,
pokiaľ ide o existenciu dôvodov, pre ktoré je zamestnanec správneho orgánu (v tomto
prípade Najvyššieho súdu ako povinnej osoby) vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 9 ods. 1 správneho poriadku, v zmysle ktorého je
zamestnanec správneho orgánu vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom možno
mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti.
Pochybnosť o nepredpojatosti je daná pomerom zamestnanca správneho orgánu
k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Pomerom zamestnanca správneho
orgánu k účastníkom konania lebo ich zástupcom sa rozumejú najmä prípady,
ak zamestnanec je vo vzťahu k účastníkovi konania (jeho zástupcovi) blízkou osobou,
ak zamestnanec správneho orgánu účastníka konania (jeho zákonného zástupcu) vo veci
zastupuje, je účastníkovi konania priamo pracovne podriadený, má k účastníkovi konania
(jeho zástupcovi) blízky priateľský vzťah alebo naopak, nepriateľský vzťah.
Na vylúčenie zamestnanca nestačí len všeobecný odkaz na jeho pomer k veci,
k účastníkom konania alebo ich zástupcom, ale k vylúčeniu pre zaujatosť treba nájsť vždy
konkrétny záujem na výsledku konania, pre ktorý možno o nepredpojatosti pochybovať
a súčasne faktickú možnosť ovplyvnenia konania tým-ktorým zamestnancom. Nebolo by
preto možné (a nemalo by ani zmysel) vylučovať napríklad zamestnanca podateľne alebo
úradníka, ktorý síce prišiel s určitým administratívnym konaním do styku, ale na jeho
vlastný priebeh alebo rozhodnutia nemohol mať žiadny vplyv. Musí teda ísť o osobu
bezprostredne podieľajúcu sa na výkone právomoci správneho orgánu, o ktorej možno
dôvodne predpokladať, že má vzhľadom na svoj pomer k veci, k účastníkom konania alebo
ich zástupcom taký záujem na výsledku konania, pre ktorý je možné pochybovať o jej
nepredpojatosti.“.
Najvyšší súd vyjadril názor, že faktickú možnosť ovplyvnenia konania o jeho
žiadostiach o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií nemajú všetci
zamestnanci najvyššieho súdu, ale „že tieto vybavuje riaditeľ kancelárie predsedu
Najvyššieho súdu, ktorý je súčasne aj riaditeľom tlačového a mediálneho odboru
a asistentky zaradené v kancelárii predsedu súdu, ktoré sú podriadené riaditeľovi
kancelárie. Riaditeľ kancelárie predsedu súdu Mgr. F. vo vyjadrení k námietke
predpojatosti uviedol, že sa vo veci necíti byť zaujatý, žiadateľa osobne nepozná a k veciam,
ktoré sú predmetom konania nemá žiadny vzťah. Ani asistentky Mgr. M. a Mgr. V. žiadateľa
osobne nepoznajú a k veciam, ktoré sú predmetom konania, nemajú žiadny vzťah. Ani ony
sa necítia byť vo veci zaujaté.
Pri posudzovaní dôvodov predpojatosti v konkrétnej situácii je potrebné brať zreteľ
tak aspekty subjektívneho, ako aj objektívneho charakteru. Subjektívna stránka
nepredpojatosti sa týka osobných prejavov zamestnanca vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu
a k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom.
Preverovanie subjektívneho hľadiska vychádza zo zistenia osobného postoja
zamestnanca správneho orgánu k veci, účastníkom alebo k ich zástupcom. V prípade, že
namietaný zamestnanec jednoznačne a nespochybňujúcim spôsobom vyjadrí svoje vnútorné
presvedčenie o svojej nepredpojatosti, potom sa jeho nepredpojatosť neustále predpokladá,
až kým sa nepreukáže opak.
Rozhodujúce nie je však subjektívne stanovisko zamestnanca správneho orgánu, ale
existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu vznikať pochybnosti
o nepredpojatosti zamestnanca správneho orgánu. Objektívna nestrannosť sa teda
neposudzuje len podľa subjektívneho stanoviska zamestnanca správneho orgánu alebo
podľa stanoviska účastníka konania, ale aj podľa objektívnych znakov (teória zdania).
Nestačí, že zamestnanec správneho orgánu je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako
taký aj objektívne javiť.
Objektívne hľadisko je založené na zistení, či úradná osoba v každom štádiu
správneho konania poskytuje verejnosti dostatočné záruky vylučujúce akékoľvek oprávnené
pochybnosti o tom, že bude danú vec prejednávať a v nej rozhodovať predpojato
a v konečnom dôsledku nespravodlivo. Prvkom zásadného významu v otázke rozhodovania
o zaujatosti zamestnanca je to, či obavy účastníka o nestrannosť zamestnanca sú reálne
oprávnené, pričom uvedené obavy sa musia zakladať na objektívnych, konkrétnych
a dostatočne závažných skutočnostiach tvrdených účastníkom. Nepredpojatosť nemožno
objektívne chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti
na nepredpojatosť zamestnanca správneho orgánu, ho automaticky vylučuje ako
predpojatého.
Ustanovenie § 9 správneho poriadku predpokladá taký vzťah vlastného záujmu
zamestnanca správneho orgánu na prejednávanej veci alebo taký jeho osobný vzťah
k účastníkovi konania alebo k jeho zástupcovi, ktorý by pri všetkej možnej snahe
o správnosť rozhodnutia ovplyvnil jeho objektívny pohľad na vec a v konečnom dôsledku by
mohol viesť k vydaniu nezákonného rozhodnutia. Takýto vzťah však nebol zistený
u žiadneho zo zamestnancov vybavujúcich žiadosti o sprístupnenie informácií.
Podľa názoru Najvyššieho súdu neexistuje žiadny dôvod objektívnej povahy,
so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom, že povinná osoba a jej
zamestnanci vybavujúci žiadosti o sprístupnenie informácií nebudú voči žiadateľovi
postupovať nepredpojato, že mu nepriznajú rovnaké možnosti na uplatnenie všetkých práv
účastníka správneho konania a že vec nebude objektívne prejednaná a rozhodnutá. Len
samotnú okolnosť, že v konaniach došlo k fikcii vydania rozhodnutí o odmietnutí
poskytnutia informácií nemožno bez ďalšieho považovať za taký kvalifikovaný dôvod
vylúčenia zamestnanca správneho orgánu z prejednávania a rozhodovania veci, aký je
predvídaný v § 9 ods. 1 správneho poriadku.“.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov. Vo všeobecnosti teda platí, že sťažnosť musí
zásadne smerovať proti právoplatnému rozhodnutiu o poslednom procesnom prostriedku,
ktorý mal sťažovateľ v danej veci na ochranu jeho základných práv alebo slobôd
k dispozícii.
Výnimku z tohto pravidla ustanovuje § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa
ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa
odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Sťažovateľ však vo svojej sťažnosti takéto dôvody neuplatnil.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií proti rozhodnutiu povinnej osoby
o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17.
Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej
osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť...
Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom
rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.
Podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií odvolací orgán rozhodne o odvolaní
do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote
nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté
rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí
lehoty na vydanie rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 4 zákona o slobode informácií rozhodnutie o odmietnutí žiadosti
možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona.
Z citovaných ustanovení zákona o slobode informácií je zrejmé, že sťažovateľ mohol
(resp. môže) v prípade odmietnutia požadovaných informácií v konaniach o jeho žiadostiach
vedených pod označenými spisovými značkami namietať aj rozhodnutie o nevylúčení
zamestnancov Kancelárie predsedu najvyššieho súdu, a to v rámci využitia opravných
prostriedkov (podľa tohto zákona), prípadne aj žalobou o preskúmanie odmietajúceho
rozhodnutia v rámci správneho súdnictva. Na základe uvedených opravných prostriedkov,
ktoré má sťažovateľ k dispozícii, môže dosiahnuť opätovné preskúmanie jeho námietok
predpojatosti smerujúcich proti ním označeným zamestnancom Kancelárie predsedu
najvyššieho súdu.
Iba za predpokladu, že sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné právne prostriedky
ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením
úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto
základného práva alebo slobody ústavnému súdu. Keďže je z uvedeného zrejmé, že v danej
veci tak sťažovateľ nepostupoval, ústavný súd sa podanou sťažnosťou v časti smerujúcej
proti rozhodnutiu najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 18. júna 2012 meritórne
nezaoberal, ale ju odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Spr 311/2012 z 1. augusta 2012
V súvislosti s touto časťou sťažnosti sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
zameral na posúdenie, či sťažnosť nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú,
vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci (v danom prípade najvyššieho súdu ako povinnej osoby podľa
§ 2 zákona o slobode informácií) nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd zároveň vychádzal z toho, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou. Preto v súlade so svojou ustálenou judikatúrou nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory orgánu verejnej moci, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred ním bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu tento orgán vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti orgánu verejnej
moci môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by jeho konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva
alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02 atď.).
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. augusta 2012,
ktorým bolo zamietnuté dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozhodnutiu z 18. júna
2012. Najvyšší súd v odôvodnení poukázal okrem iného na to, že:
„Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií ak nie je v tomto zákone ustanovené
inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.
Podľa § 53 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) proti
rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon
neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne alebo ústne
do zápisnice nevzdal.
Správny poriadok teda v niekoľkých prípadoch vylučuje možnosť podať odvolanie
proti niektorým prvostupňovým rozhodnutiam.
Príkladom je § 12 ods. 2 správneho poriadku, ktorý neumožňuje účastníkovi konania
podať samostatné odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu.
Nie je pritom rozhodujúce, či ide o kladné rozhodnutie, teda rozhodnutie o vylúčení
zamestnanca pre predpojatosť, alebo o rozhodnutie záporné, keď namietaný zamestnanec
správneho orgánu z konania vylúčený nie je.
Rozhodnutie o vylúčení zamestnanca správneho orgánu je procesným rozhodnutím,
ktoré samo osebe nezasahuje sféru hmotnoprávnych oprávnení a povinností žiadateľa,
upravuje len vedenie konania, logicky preto proti nemu nie je prípustný opravný
prostriedok.
Konanie o neprípustnom odvolaní je do značnej miery samostatné, pretože
na rozhodnutí o neprípustnom odvolaní nie sú závislé právne účinky napadnutého
rozhodnutia: napadnuté rozhodnutie môže byť už právoplatné alebo nadobudne
právoplatnosť neskôr, nezávisle na podanom odvolaní. Z toho dôvodu aj rozhodnutie
o zamietnutí neprípustného odvolania netvorí celok s napadnutým rozhodnutím, na rozdiel
napr. od rozhodnutia o zamietnutí riadneho odvolania, ktoré má vplyv na právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia.
Ďalšou osobitosťou konania o neprípustnom odvolaní je, že odvolací správny orgán
nepreskúmava napadnuté rozhodnutie v rozsahu ustanovenom v § 59 ods. 1 správneho
poriadku, obmedzí sa len na posúdenie dôvodov prípustnosti odvolania, t. j. zamietne
odvolanie výhradne z procesných dôvodov.
Keďže žiadateľove odvolanie proti rozhodnutiu o nevylúčení zamestnancov povinnej
osoby podľa § 12 ods. 1 správneho poriadku nie je možné prejednať v rámci odvolacieho
konania spolu s iným riadnym odvolaním proti rozhodnutiam o žiadostiach žiadateľa
vedených pod sp. zn. Spr 21/2012, Spr 49/2012, Spr 79/2012, Spr 165/2012 a Spr 194/2012,
ide o samostatné odvolanie, ktoré je podľa § 53 v spojení s § 12 ods. 2 správneho poriadku
neprípustné (nie je možné ho podať). Predseda Najvyššieho súdu preto rozhodol tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd v súvislosti s argumentáciou sťažovateľa
obsiahnutou v sťažnosti považoval za potrebné uviesť, že o vylúčení zamestnanca
správneho orgánu (v predmetnej veci zamestnancov Kancelárie najvyššieho súdu
zaoberajúcich sa vybavovaním sťažnostnej agendy) na základe námietky predpojatosti
vznesenej účastníkom konania (sťažovateľom) rozhoduje príslušný správny orgán
(v predmetnej veci najvyšší súd) rozhodnutím, ktoré musí mať náležitosti ustanovené v § 46
a § 47 Správneho poriadku a musí sa účastníkovi konania oznámiť (§ 51 Správneho
poriadku). Rozhodnutie o vylúčení (resp. nevylúčení) zamestnanca správneho orgánu
nemožno napadnúť samostatným odvolaním (§ 12 ods. 2 Správneho poriadku). Výklad
najvyššieho súdu, podľa ktorého nemožnosť podať samostatné odvolanie sa vzťahuje
aj na rozhodnutie o nevylúčení zamestnanca správneho orgánu, je podľa názoru ústavného
súdu ústavne konformný, pretože zákonodarca vymedzuje v odseku 2 (§ 12 Správneho
poriadku) rozhodnutie vzhľadom na jeho predmet (t. j. rozhodovanie o vylúčení alebo
nevylúčení), a nie vzhľadom na jeho výsledok (t. j. či zamestnanec je alebo nie je vylúčený).
Uvedenému nasvedčuje aj formulácia odseku 1 (§ 12 Správneho poriadku), keď Správny
poriadok uvádza, že o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený (pričom
na tomto mieste Správny poriadok nepožíva aj pojem „či nie je vylúčený“), rozhoduje
orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené. Tento orgán pritom rozhoduje aj o tom, že
namietaný zamestnanec nie je vylúčený.
Ak by ústavný súd pripustil sťažovateľovu argumentáciu, že Správny poriadok
nepripúšťa odvolanie len proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca správneho orgánu, teda
iba proti pozitívnemu rozhodnutiu, javil by sa tento odsek citovaného zákonného
ustanovenia ako obsolétny, ktorý síce formálne platí, ale je bez reálneho uplatnenia, teda je
neúčinný. Bolo by to tak preto, lebo účastníkovi konania bolo vyhovené, a tento preto nemá
dôvod podávať opravný prostriedok, a vylúčený zamestnanec správneho orgánu nemôže
podať odvolanie, pretože nemá v konaní o vylúčení postavenie účastníka konania.
Odvolanie je formou riadneho opravného prostriedku, ktorou sa účastník domáha
zmeny alebo zrušenia prvostupňového rozhodnutia. Možno ho uplatniť v zásade proti
každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako aj procesnému. Výnimky
z tohto pravidla ustanovuje buď Správny poriadok, alebo osobitné zákony. Správny
poriadok nepripúšťa samostatné odvolanie proti rozhodnutiu o vylúčení zamestnanca
správneho orgánu z konania (§ 12 ods. 2 Správneho poriadku). Proti takémuto svojou
povahou procesnému rozhodnutiu môže účastník konania uplatniť námietky, avšak len
v rámci odvolania proti meritórnemu rozhodnutiu vo veci.
Podľa názoru ústavného súdu si najvyšší súd v danom prípade ústavne
akceptovateľným a udržateľným spôsobom splnil svoju úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení
zákona o slobode informácií a Správneho poriadku, keď sťažovateľovo odvolanie proti
rozhodnutiu o nevylúčení namietaného zamestnanca správneho orgánu ako neprípustné
zamietol, pričom jeho právne závery nemožno považovať za arbitrárne a ani za zjavne
neodôvodnené. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľa odôvodňujúcu námietku porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti
na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho
súdu z 1. augusta 2012 a namietaným porušením označeného základného práva.
V nadväznosti na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
s ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. septembra 2012