Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 467/2012
PDF · 332.44 KB
No categories available
I. ÚS 467/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 14 Er 264/2010 zo 6. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2012
doručená sťažnosť P., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. R., P.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Prešov (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 14 Er 264/2010 zo 6. júna 2012 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Na základe nezákonného
rozhodnutia súdu (súdny zmier), ktoré je exekučným titulom je voči mne vedené exekučné
konanie.
Rozhodnutie súdu o schválení súdneho zmieru som na súde napadol návrhom na jeho
zrušenie.
V prebiehajúcom exekučnom konaní som podal návrh na povolenie odkladu
exekúcie, ktorý mi súd zamietol, z dôvodu, že som údajne nedostatočne preukázal svoje
majetkové pomery (neuniesol dôkazné bremeno), aj napriek tomu, že som v tomto konaní
súdu predložil vyplnený formulár súdu na preukázanie majetkových pomerov a iniciatívne
som súdu predložil aj mnoho ďalších dokumentov, pričom v exekučnom konaní som bol
nakoniec na základe týchto dôkazov oslobodený od platenia súdnych poplatkov…
Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je Uznesenie
Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2010, sp. zn.: 19 Cb 294/2009…
Uznesenie Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2010 o schválení zmieru, sp. zn.:
19 Cb 294/2009 nie je nespôsobilé byť exekučným titulom a toto exekučné konanie je
vedené v rozpore so zákonom.
Dňa 13. 04. 2012 som na súd podal Návrh na zrušenie Uznesenia Okresného súdu
v Prešove o schválení zmieru (exekučného titulu)...
Následne som toho istého dňa podal návrh na odklad exekúcie...
O mojom návrhu na povolenie odkladu exekúcie rozhodol Okresný súd v Prešove
Uznesením zo dňa 06. 06. 2012, sp. zn.: 14Er/264/2010... tak, že môj návrh na povolenie
odkladu exekúcie mi súd zamietol.“
Sťažovateľ následne uvádza dôvody, pre ktoré považuje uznesenie okresného súdu
sp. zn. 19 Cb 294/2009 z 9. februára 2010 za nezákonné.
Sťažovateľ ďalej uvádza: «... podaním zo dňa 18. 06. 2010 som podal návrh
na odklad exekúcie a Uznesením Okresného súdu zo dňa 09. 02. 2011, sp. zn.:
14 Er 264/2010 mi súd povolil odklad exekúcie do právoplatnosti skončenia konania
o návrhu povinného na zrušenie uznesenia Okresného súdu Prešov na tunajšom súde pod
sp. zn.: 18 Cb/37/2010.
Súd uviedol, že „súd má za to, že toto konanie (o zrušenie uznesenia o schválení
zmieru) a jeho výsledok majú rozhodujúci vplyv na ďalší priebeh a prípadné zastavenie
exekučného konania a preto súd povolil odklad exekúcie...“...
Predmetné konanie vedené o mojom návrhu na zrušenie uznesenia Okresného súdu
Prešov na tunajšom súde pod sp. zn.: 18 Cb/37/2010 bolo Okresným súdom zastavené
Uznesením zo dňa 30. 01. 2012 a to z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku vo výške
2.439.50 EUR.
Dňa 13. 04. 2012 mi bol súdnym exekútorom doručený exekučný príkaz predajom
nehnuteľností zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn: Ex 542/2010.
Súdne konanie o návrhu na zrušenie súdneho zmieru bolo zastavené výlučne
z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, keďže som na to nemal finančné prostriedky...
Taktiež uvádzam, že v tomto exekučnom konaní som bol oslobodený od platenia
súdnych poplatkov, a to na základe Uznesenia Okresného súdu v Prešov zo dňa 05. 05.
2011, sp. zn.: 14 Er 264/2010...
Dňa 13. 04. 2012 som opätovne na súd podal Návrh na zrušenie Uznesenia
Okresného súdu v Prešove o schválení zmieru, konanie je vedené pod sp. zn.:
Následne som toho istého dňa podal aj návrh na odklad exekúcie.
Svoj návrh na povolenie odkladu exekúcie som v zmysle § 56 ods. 1 Exekučného
poriadku (EP) odôvodil tým, že neodkladná exekúcia by mala pre mňa a členov mojej
rodiny zvlášť nepriaznivé následky a poukázal som taktiež na to, že navrátenie
do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené a teda mohla by mi byť spôsobená
škoda na majetku, ktorej následky by boli nezvrátiteľné; a tiež na skutočnosť, že nevyhnutné
počkať na výsledok súdneho konania o zrušenie súdneho zmieru, nakoľko jeho výsledok je
podstatný pre pokračovanie resp. zastavenie exekúcie...
Uviedol som tiež, že odkladom exekúcie nebude oprávnený vážne poškodený.
Svoj návrh na povolenie odkladu exekúcie som odôvodil aj v zmysle § 56 ods. 2
Exekučného poriadku (EP) tým, že súd môže povoliť odklad exekúcie vtedy, ak možno
očakávať, že exekúcia bude zastavená...
Mám za to, že súd by mal odklad exekúcie povoliť aj z tohto dôvodu, nakoľko možno
reálne očakávať, že exekúcia bude zastavená z dôvodu zrušenia exekučného titulu v súdnom
konaní o zrušenie uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru zo dňa 09. 02. 2010...
O mojom návrhu rozhodol Okresný súd v Prešove Uznesením zo dňa 06. 06. 2012,
sp. zn.: 14Er/264/2010, tak, že môj návrh na povolenie odkladu exekúcie mi súd zamietol...
Predmetné rozhodnutie Okresného súdu v Prešove súd odôvodnil tým, že som údajne
neuniesol dôkazné bremeno, teda že som nepreukázal naplnenie podmienok odkladu
exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 EP, keď som jasným a nepochybným spôsobom nedokladoval
výšku svojich príjmov a výšku príjmu všetkých členov mojej domácnosti, ktorí na chod
domácnosti prispievajú.
Okresný súd v Prešove ďalej uviedol, že som nedokladoval ani svoje mesačné
výdavky a mieru v akej sa na týchto výdavkoch podieľajú ostatní členovia domácnosti,
nedoložil súdu zoznam nehnuteľností, zoznam hnuteľných vecí väčšej hodnoty.
Okresný súd v Prešove ďalej uviedol, že vzhľadom na vyššie uvedené nemohol súd
dôsledne preskúmať celkovú finančnú a sociálnu situáciu povinného.
S týmito tvrdeniami súdu nemožno súhlasiť. V súdnom spise tohto konania
(14Er/264/2010) sa nachádza formulár, ktorý mi bol doručený z Okresného súdu v Prešove,
ktorý som dôsledne vyplnil, presne podľa pokynov súdu. Formulár zisťoval majetkové
pomery mňa a členov mojej domácnosti, naše príjmy, výdavky, hnuteľný a nehnuteľný
majetok, ktorý vlastníme, účty v bankách, naše pohľadávky a záväzky.
Podotýkam, že na základe posúdenia informácii z formulára ma súd v tomto konaní
oslobodil od platenia súdneho poplatku.
Súd v tomto predmetnom konaní posúdil, že moje majetkové pomery a moja finančná
a sociálna situácia odôvodňujú moje následné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,
avšak pri posudzovaní mojich majetkových pomer v súvislosti s odkladom exekúcie
nepochopiteľne tvrdí, že nedisponuje údajmi o mojich majetkových pomeroch.
Formulár na zistenie majetkových pomerov mňa a mojej rodiny mi bol doručený
v Okresného súdu v Prešove, bol obsiahly čo do množstva informácii, ktoré od nás súd
vyžadoval, preto je podľa môjho názoru na mieste, ak sa účastník konania spolieha, že
formulár súdu o majetkových pomeroch obsahuje všetky údaje o majetkových pomeroch,
o ktoré má súd záujem a ktoré sú nevyhnutné k rozhodnutiu vo veci.
Ja som v dobrej viere poskytol súdu všetky informácie, o ktoré ma súd žiadal.
Iniciatívne som súdu predložil vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch, daňové
priznanie za rok 2009, potvrdenie o podaní daňového priznania, oznámenie o evidencii
pohľadávok, potvrdenie o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti, o preddavkoch
na daň, o dani vybranej zrážkou z týchto príjmov a o daňovom bonuse na vyživované deti za
obdobie 2009, výkaz o majetku o záväzkoch, výkaz o príjmoch a výdavkoch a ďalšie
dokumenty, ktoré sa musia nachádzať v súdnom spise...
V prípade, že súd považoval za potrebné, aby som mu poskytol akékoľvek iné
informácie, mám za to, že ma na ich doručenie mal vyzvať...
Takýmto postupom mi súd odňal právo konať pred súdom.
Mám za to, že tým súd porušil moje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu,
a to čo sa týka práva na prístup k súdnej ochrane, ako aj môjho práva na spravodlivý
proces.
Poukazujem na argumentáciu súdu v napadnutom uznesení, kedy súd vyslovil, že
inštitút odkladu exekúcie má za cieľ predídenie budúcich nárokov na náhradu škody
spôsobenej vykonanou exekúciou, ktorá bola v rozpore so zákonom.
Stotožňujem sa s touto argumentáciou súdu, avšak mám za to, že súd mal práve
takýto postup aplikovať na predmetnú situáciu, kedy je dôvodné očakávať, že exekúcia bude
z dôvodu zrušenia exekučného titulu zastavená.
Upriamujem pozornosť ústavného súdu aj na skutočnosť, že Okresný súd v Prešove
v rovnakej veci (odklad exekúcie) rozhodol odlišne.
Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2011, sp. zn.: 14 Er 264/2010
mi súd povolil odklad exekúcie a v tej istej exekučnej veci, mi súd Uznesením Okresného
súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012 môj návrh na odklad exekúcie
zamietol.
Takýto postup súdu podľa môjho názoru odporuje ústavnému princípu právnej istoty.
Svoj návrh na odklad exekúcie som odôvodnil ust. § 56 ods. 1 EP, a to z tzv.
sociálneho dôvodu, s ktorým sa súd podľa môjho názoru vysporiadal nesprávne, avšak svoj
návrh som odôvodnil aj ust. § 56 ods. 2 EP, nakoľko mám za to, že možno očakávať, že
exekúcia bude zastavená, z dôvodu zrušenia exekučného titulu v súdnom konaní o zrušenie
uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru zo dňa 09. 02. 2010.
S týmto mojim druhým dôvodom na odklad exekúcie sa Okresný súd v Prešove
v predmetnom uznesení súdu žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Mám za to, že v konaní o zrušenie Uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru
(exekučný titul), je dôvodné očakávať, že súd toto uznesenie, ktoré je exekučným titulom
zruší, a exekúcia bude preto zastavená.
Poukazujem pritom na tvrdenie súdu uvedené v odôvodnení rozhodnutia, kedy súd
vyslovil, že v prípade, že budem v konaní o zrušenie uznesenia, ktoré je exekučným titulom
úspešný, môžem podať návrh na zastavenie exekúcie.
Toto tvrdenie súdu považujem za absurdné, nakoľko nepovolením odkladu exekúcie
súd umožnil predaj môjho rodinného domu, v ktorom moja rodina žije, v exekučnom konaní.
Proces dražby nehnuteľnosti je však omnoho rýchlejší a kratší ako je priemerná
dĺžka súdneho konania s následným právoplatným súdnym rozhodnutím.
Existuje reálna obava, že v čase keď budem ja disponovať právoplatným
rozhodnutím súdu, bude moja nehnuteľnosť dávno vydražená.
Poukazujem pritom na skutočnosť, že navrátenie do pôvodného stavuje v zmysle § 61
EP v exekučnom konaní vylúčené.
Rozhodnutím Okresného súdu v Prešove, ktorým bol zamietnutý môj návrh
na povolenie odkladu exekúcie, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, bol porušený
zákon a moje práva garantované Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná...
Okresný súd v Prešove podľa môjho názoru pri rozhodovaní o odklade exekúcie
nepostupoval správne a zákonne a to takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s ústavnými
princípmi, ktoré garantuje Ústava SR.
Mám za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonne a neústavné z dôvodu, že súd pri
posúdení právnej veci vychádzal z nesprávnych skutkových zistení a taktiež z dôvodu, že sa
nijakým spôsobom nezaoberal argumentmi účastníka konania.
V právnom štáte niet významnejších právnych otázok, ako sú otázky ochrany
základných práv a slobôd, pretože v právnom poriadku niet významnejších práv, ako sú
základné práva a slobody. Povinnosťou štátnych orgánov je zabezpečiť dosiahnuteľnosť ich
uplatnenia nositeľom ústavou priznaného práva (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.:
Okresný súd v Prešove svojim rozhodnutím porušil moje základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu.
V odôvodnení napadnutého uznesenia súd tvrdí, že nedisponuje údajmi o mojich
majetkových pomeroch, napriek tomu, že tieto sa v súdnom spise nachádzajú, čo potvrdzuje
aj samotný fakt, že na ich základe ma súd oslobodil od platenia súdnych poplatkov.
Mám preto za to, že ak súd považoval za potrebné, aby som mu poskytol ďalšie
informácie, nad rámec formuláru na zistenie majetkových pomerov, mal ma na to vyzvať.
Samotným konštatovaním, že súd nemal dostatok informácii na posúdenie
oprávnenosti môjho návrhu, napriek tomu, že som súdu poskytol všetky údaje o ktoré ma
žiadal, považujem za nesprávne a nedôvodné.
Znamená to, že súd posúdil túto právnu vec z procesnej stránky a nie hmotnoprávnej.
Súd netvrdí, že môj návrh je nedôvodný a ja a moja rodina nemáme nárok na odklad
exekúcie, ale tvrdí, „... že som neuniesol dôkazné bremeno, teda že som nepreukázal
naplnenie podmienok odkladu exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 EP, keď som jasným
a nepochybným spôsobom nedokladoval výšku svojich príjmov a výšku príjmu všetkých
členov mojej domácnosti, ktorí na chod domácnosti prispievajú.“
Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že tento predpoklad, z ktorého súd vychádza
a na základe ktorého súd rozhodol, nie je správny a je v skutočnosti nepravdivý.
Súd podľa môjho názoru rozhodol vo veci predčasne a podľa môjho názoru sa
nedôsledne oboznámil s obsahom súdneho spisu, ktorý obsahuje dokumenty, ktorých
existenciu súd v predmetnom rozhodnutí popiera.
Opätovne upriamujem pozornosť ústavného súdu aj na skutočnosť, že Okresný súd
v Prešove v rovnakej veci (návrhy na odklad exekúcie) rozhodol odlišne.
Uznesením Okresného súdu v Prešove zo dňa 09. 02. 2011, sp. zn.: 14 Er 264/2010
mi súd povolil odklad exekúcie, a v tej istej exekučnej veci mi súd Uznesením Okresného
súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012 môj návrh na odklad exekúcie
zamietol.
Takýto postup súdu podľa môjho názoru odporuje ústavnému princípu právnej istoty.
Okresný súd v Prešove mi svojim arbitrárnym rozhodnutím odňal právo konať pred
súdom...
Rozhodnutie súdu považujem za arbitrárne z dôvodu, že súd vo veci rozhodol bez
tohto, aby sa zaoberal objektívnym skutkovým stavom a rozhodol svojvoľne napriek
dôkazom, ktoré tento skutkový stav preukazujú...
Súd sa v konaní a rozhodnutí nevyrovnal s mojimi argumentmi ako účastníka
konania, čím podľa môjho názoru porušil čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Poukazujem najmä na skutočnosť, že som svoj návrh na odklad exekúcie odôvodnil
ust. § 56 ods. 2 EP a to dôvodom na odklad exekúcie, do právoplatného skončenia konania
o merite veci (zrušenie exekučného titulu).
Mám za to, že v konaní o zrušenie Uznesenia OS v Prešove o schválení zmieru zo dňa
09. 02.010 (exekučný titul), je dôvodné očakávať, že súd toto uznesenie, ktoré je exekučným
titulom zruší, a exekúcia bude preto zastavená.
S týmto mojím kľúčovým argumentom s súd nevysporiadal žiadny spôsobom, nijako
ho nevyvrátil, navyše sa k tomuto zásadnému dôvodu môjho návrhu vôbec nevyjadril.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Uznesením Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012
bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesenie Okresného súdu v Prešove, sp. zn.: 14Er/264/2010 zo dňa 06. 06. 2012
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, ktorým
okresný súd zamietol sťažovateľov návrh na odklad exekúcie.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zaoberal jej
opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania
príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením okresného súdu a základným právom
upraveným v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých
sťažovateľ v sťažnosti namietal. V nadväznosti na to posudzoval opodstatnenosť námietok
sťažovateľa, pokiaľ ide o ťažiskové časti odôvodnenia namietaného uznesenia okresného
súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jeho označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým
práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6
ods. 1 dohovoru. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by
komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať
o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade
opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom
konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým
súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo
na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jeho
subjektívnych názorov.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením okresného súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu preto zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci okresného súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o návrhu sťažovateľa
na odklad exekúcie sú v súlade s označeným článkom ústavy a dohovoru.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného uznesenia, spisov okresného
súdu sp. zn. 14 Er 264/2010, sp. zn. 21 Cb 81/2012 a sp. zn. 18 Cb 37/2010, ktoré si
zadovážil, dospel k záveru, že sťažnosť nie je dôvodná.
Podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku na návrh povinného môže súd (§ 45)
povoliť odklad exekúcie, ak sa povinný bez svojej viny ocitol prechodne v takom postavení,
že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo príslušníkov jeho rodiny zvlášť
nepriaznivé následky a oprávnený by nebol odkladom exekúcie vážne poškodený. Odklad
exekúcie môže súd povoliť iba na návrh povinného, ktorý je fyzickou osobou.
Podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad
exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57).
Podľa § 56 ods. 6 Exekučného poriadku odklad exekúcie z tých istých dôvodov
nemôže byť povolený opakovane.
Ústavný súd zo spisov okresného súdu sp. zn. 14 Er 264/2010, sp. zn. 21 Cb 81/2012
a sp. zn. 18 Cb 37/2010 zistil, že na návrh oprávneného začalo proti sťažovateľovi ako
povinnému exekučné konanie na vymoženie sumy 40 662,55 € s prísl. na základe
exekučného titulu – uznesenia okresného súdu č. k. 19 Cb 294/2009-67 z 9. februára 2010
o schválení zmieru (ďalej len „exekučný titul“). Návrhom doručeným okresnému súdu
7. júla 2010 sa sťažovateľ domáhal zrušenia exekučného titulu z dôvodu, že uzatvorený
zmier je v rozpore s hmotným právom. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 18 Cb 37/2010.
Na základe návrhu sťažovateľa okresný súd podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku
uznesením č. k. 14 Er 264/2010-49 z 9. februára 2010 povolil odklad exekúcie
do právoplatného skončenia konania o návrhu sťažovateľa na zrušenie exekučného titulu.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že konanie vedené pod sp. zn. 18 Cb 37/2010 a jeho výsledok
majú rozhodujúci vplyv na ďalší priebeh a prípadne zastavenie exekučného konania.
V konaní o zrušenie exekučného titulu sťažovateľ 3. decembra 2012 požiadal o oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov. Okresný súd výzvou, ktorá bola sťažovateľovi doručená
27. decembra 2010, vyzval sťažovateľa na vyplnenie formulára (potvrdenie o osobných
a majetkových pomeroch), predloženie ďalších dôkazov a na preukázanie dôvodnosti
žiadosti o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v lehote 15 dní. Sťažovateľ bol
upozornený, že ak nebude na výzvu súdu reagovať, môže súd jeho žiadosť zamietnuť.
Sťažovateľ povinnosť uloženú súdom nesplnil. Z uvedeného dôvodu okresný súd
uznesením č. k. 18 Cb 37/2010-18 zo 16. februára 2011 nepriznal sťažovateľovi
oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie a až
spolu s odvolaním predložil doklady, ktorými mal preukázať odôvodnenosť svojej žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov. Krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 53/2011-38
z 31. augusta 2011 uznesenie okresného súdu č. k. 18 Cb 37/2010-18 zo 16. februára 2011
potvrdil. Uznesením okresného súdu sp. zn. 18 Cb 37/2010 z 30. januára 2012 bolo konanie
o zrušenie exekučného titulu zastavené (ďalej len „uznesenie o zastavení konania“).
V odôvodnení uznesenia o zastavení konania okresný súd uviedol, že ak poplatník zaplatí
súdny poplatok do konca lehoty na podanie odvolania proti uzneseniu o zastavení konania,
súd uznesenie zruší. Uznesenie o zastavení konania prevzal právny zástupca sťažovateľa
3. februára 2011, právoplatnosť nadobudlo 22. februára. Sťažovateľ súdny poplatok zaplatil,
avšak až 23. mája 2011, teda 3 mesiace po uplynutí lehoty na podanie odvolania proti
uzneseniu o zastavení konania. Súdny poplatok bol preto sťažovateľovi vrátený. Súdny
exekútor v exekučnom konaní po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania pokračoval.
Sťažovateľ opätovne podal návrh na zrušenie exekučného titulu 17. apríla 2012,
a to z tých istých dôvodov, ktoré uviedol vo svojom návrhu na zrušenie exekučného titulu,
o ktorom okresný súd konal pod sp. zn. 18 Cb 37/2010. Nové konanie o zrušenie
exekučného titulu je vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 81/2012. Sťažovateľ
16. apríla 2012 opätovne podal okresnému súdu návrh na povolenie odkladu exekúcie.
Okresný súd o tomto návrhu rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením. Sťažovateľ
odôvodnil svoj návrh na odklad exekúcie dôvodmi podľa § 56 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku.
Návrh na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku sťažovateľ
odôvodnil takto: „... Taktiež uvádzam, že okrem dôvodu na odklad exekúcie podľa § 56
ods. 2 EP je tu dôvod na odklad exekúcie aj podľa ust. § 56 ods. 1 EP, keďže som v takom
postavení, že by neodkladná exekúcia mala pre mňa a pre príslušníkov mojej rodiny zvlášť
nepriaznivé následky a oprávnený nebude odkladom exekúcie vážne poškodený.
Súdny exekútor mi dňa 13. 04. 2012 doručil exekučný príkaz predajom nehnuteľností,
na základe ktorého exekútor, prikázal vykonať exekúciu predajom nehnuteľností -
rodinného domu súp. č. 164 a parcely 197/3, kat. územie Bzenov.
Vlastníkmi predmetných nehnuteľností som spolu s manželkou, v rodinnom dome
bývame spolu s našimi deťmi.
Pri prípadnom predaji nehnuteľností by sme sa s celou rodinou stali bezdomovcami,
keďže nemáme inú nehnuteľnosť, kde by sme mohli bývať...“
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv v tom, že okresný súd odklad exekúcie podľa
§ 56 ods. 1 Exekučného poriadku nepovolil, čo odôvodnil tým, že neuniesol dôkazné
bremeno vo vzťahu k naplneniu podmienok odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1
Exekučného poriadku, a to napriek tomu, že v spise sa nachádza formulár, ktorý vyplnil
podľa pokynov súdu, poskytol súdu všetky informácie, ktoré žiadal, a iniciatívne predložil
vyplnené tlačivo o majetkových pomeroch, daňové priznanie za rok 2009 a iné doklady,
pričom na základe tohto formulára ho súd oslobodil od platenia od súdnych poplatkov.
Takýto postup okresného súdu považuje sťažovateľ za arbitrárny z dôvodu, že rozhodol bez
toho, aby sa zaoberal skutkovým stavom a rozhodol svojvoľne bez dôkazov. Sťažovateľ
zároveň uviedol, že ak to okresný súd považoval za potrebné, mal ho vyzvať na doručenie
akýchkoľvek iných informácií.
Okresný súd k dôvodu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku
v napadnutom uznesení uviedol: «Povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1
Exekučného poriadku, teda z tzv. sociálneho dôvodu, prichádza do úvahy iba v prípade, ak
sú súčasne splnené tieto podmienky – povinný je fyzickou osobou; povinný o odklad
exekúcie požiadal; povinný sa bez svojej viny ocitol v takom postavení, že by neodkladná
exekúcia mohla mať pre neho alebo pre príslušníkov jeho rodiny zvlášť nepriaznivé
následky; povinný sa ocitol v takomto postavení iba prechodne a oprávnený by nebol
odkladom exekúcie vážne poškodený. Podmienku uvedenú pod pojmom „zvlášť
nepriaznivých následkov“, treba vykladať tak, že o tento prípad pôjde iba vtedy, ak
následky neodkladného výkonu exekúcie spočívajú v ohrození základných životných istôt.
Ďalšou podmienkou je, že ide o dôvod na odklad exekúcie, ktorý je iba prechodný, teda nie
je dlhodobý alebo trvalý. To znamená, že ide o dôvod, v súvislosti s ktorým možno
opodstatnene očakávať, že časom odpadne a v exekúcii bude možné pokračovať, preto
trvalý stav takéhoto sociálneho postavenia povinného vylučuje možnosť z tohto dôvodu
povoliť na jeho návrh odklad exekúcie, V konaní o povolenie odkladu exekúcie ťaží
povinného nielen bremeno tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu
exekúcie, ale i dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné
bremeno unesie povinný iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva
z obsahu exekučného spisu alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré
označí (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 15. 01. 2009, č. k. II. ÚS 1/09-29).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak sa fyzická osoba – povinný ocitne prechodne
v nepriaznivej sociálnej, životnej či zdravotnej situácii, môže iniciovať odklad exekúcie
a súd odklad exekúcie povolí, ak je stav nepriaznivosti len dočasný to znamená, že je možné
očakávať zlepšenie tohto stavu pro futuro (napr. choroba, dočasná strata zamestnania
a pod.). Túto nepriaznivú životnú či zdravotnú situáciu si však povinný nesmel privodiť
svojim zavinením napr. svojvoľnou stratou zamestnania. Dočasná nepriaznivosť situácie
povinného sa teda prejavuje v tom, že sa povinný v nej ocitol prechodne, to znamená
po určité časové obdobie. Zvlášť nepriaznivé následky pre povinného a jeho rodinu sa môžu
prejaviť napr. v tom, že povinný v dôsledku živelnej pohromy, ktorá mu zničila príbytok,
musí akútne investovať do opravy príbytku, čím sa dočasne znížila úroveň ich sociálneho
nažívania. Nepriaznivé následky sa posudzujú v pomere k ostatným predpokladom, teda
nejde o nepriaznivé následky, ak by rovnaké následky postihli povinného aj vtedy, keby
exekúcia na jeho majetok nebola vedená alebo vtedy, keby sa neocitol v zlej sociálnej
situácii iba prechodne. Absolútne nevyhnutnou podmienkou v tomto prípade je aj to, že aj
keby boli predchádzajúce podmienky naplnené, súd je povinný vždy skúmať predovšetkým
to, aby odkladom exekúcie nebol vážne poškodený oprávnený napr. tým, že by sa výrazne
zhoršila resp. zanikla možnosť vymáhateľnosť jeho nároku...
Ochrana povinného, ktorú v exekučnom konaní zabezpečuje inštitút odkladu exekúcie
je buď dočasná alebo smeruje k takej úprave pomerov povinného a oprávneného pred
definitívnym zastavením exekúcie, ktorá zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia
oprávneného alebo nárokov na náhradu škody. Pokiaľ ide o nepriaznivé finančné
postavenie povinného, ktoré v zmysle jeho podania zo dňa 13. 04. 2012 spočíva v obave
povinného o jeho bývanie a zotrvanie v rodinnom dome, ktorého je vlastníkom, súd uvádza,
že nepriaznivé následky, ktoré by vyvolala neodkladná exekúcia pre povinného a členov
jeho domácnosti, sa posudzujú v pomere k ostatným predpokladom. Nejde teda
o nepriaznivé následky, ak by rovnaké následky postihli povinného aj vtedy, keby exekúcia
na jeho majetok nebola vedená alebo vtedy, keby sa neocitol v zlej sociálnej situácii iba
prechodne. Súd pri rozhodovaní musí zohľadniť charakter postavenia povinného, teda či je
toto jeho postavenie prechodné a možno očakávať zmenu tohto postavenia a skutočnosť, či
sa v tomto postavení ocitol bez svojej viny.
Z podania povinného a listinných dôkazov, ktoré doložil súdu, má súd za to, že
povinný v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno, teda že nepreukázal naplnenie
podmienok povolenia odkladu exekúcie v zmysle § 56 ods. 1 Exekučného poriadku, keď
jasným a nepochybným spôsobom nedokladoval výšku svojich príjmov a výšku príjmu
všetkých členov jeho domácnosti, ktorí na chod domácnosti prispievajú. Okrem toho
nedokladoval ani svoje mesačné výdavky a mieru v akej sa na týchto výdavkoch podieľajú
ostatní členovia domácnosti, nedoložil súdu zoznam nehnuteľností v jeho osobnom
vlastníctve, príp. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ako aj zoznam hnuteľných
vecí väčšej hodnoty (napr. osobný automobil). Vzhľadom na to nemohol súd dôsledne
preskúmať celkovú finančnú a sociálnu situáciu povinného. Navyše z podania povinného
vyplýva, že v súčasnosti sa nenachádza prechodne v nepriaznivom sociálnom a finančnom
postavení, ale vyjadril, len obavu, že sa v takomto postavení ocitne vtedy, keď dôjde
k realizácii výkonu exekúcie predajom nehnuteľností. Súd poukazuje aj na skutočnosť,
že povinný mal dostatok finančným prostriedkov na úhradu pomerne vysokého súdneho
poplatku z návrhu na začatie konania o zrušenie schváleného zmieru vo výške 2. 439,50,-
Eur bez toho, aby preukázal, že na jeho úhradu potreboval finančnú pomoc, prípadne že
sa snažil o dosiahnutie oslobodenia od súdneho poplatku, ktoré by bolo odôvodnené. Súd
zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že v konaní vedenom pod č. 18Cb 37/2010, Okresný
súd Prešov nepriznal povinnému oslobodenie od súdneho poplatku, pričom toto rozhodnutie
potvrdil aj Krajský súd Prešov. Z podania povinného nevyplýva ani to, k akej zmene
finančných pomerov povinného došlo v čase od 22. 02. 2012 do 13. 04. 2012, teda v čase
od skončenia jedného a začatia druhého konania o zrušenie exekučného titulu, ktorá mu
umožnila zaplatenie súdneho poplatku, a prečo nemohol použiť tieto finančné prostriedky
na zaplatenie súdneho poplatku do uplynutia lehoty na odvolanie proti uzneseniu
č. k. 18Cb 37/2010-45 zo dňa 30. 01. 2012 a zabrániť tak zastaveniu pôvodného konania
o zrušenie exekučného titulu...»
Podľa názoru ústavného súdu sa s dôvodmi návrhu na odklad exekúcie podľa § 56
ods. 1 Exekučného poriadku vysporiadal okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom,
pričom nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd uvádza, že tlačivo, resp. doklady, ktoré
sťažovateľ mal iniciatívne predložiť, okresnému súdu boli predložené ako súčasť
sťažovateľovej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov z 28. februára 2011. V tejto
súvislosti je však potrebné poznamenať, že podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov a na povolenie odkladu exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku nie sú
totožné, a preto ak aj sťažovateľovi bolo v inom konaní priznané oslobodenie od súdnych
poplatkov, neznamená to, že sťažovateľ zároveň spĺňa podmienky na odklad exekúcie.
Navyše doklady, na základe ktorých bol sťažovateľ od platenia súdnych poplatkov
oslobodený, preukazujú jeho majetkové pomery v roku 2009, pričom o odklad exekúcie
sťažovateľ žiadal v roku 2012. Nemožno preto akceptovať tvrdenie sťažovateľa, že všetky
dokumenty týkajúce sa jeho majetkových pomerov a majetkových pomerov jeho rodiny sa
nachádzajú v spise, keďže išlo o doklady neaktuálne, a teda také, na ktoré ani okresný súd
nemohol pri rozhodovaní prihliadať.
Ústavný súd tiež uvádza, že v konaní o povolenie odkladu exekúcie ťaží povinného
nielen bremeno tvrdenia, pokiaľ ide o naplnenie podmienok povolenia odkladu exekúcie,
ale i dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie ich naplnenia. Toto dôkazné bremeno
unesie povinný iba v prípade, ak splnenie podmienok na odklad exekúcie vyplýva z obsahu
exekučného spisu alebo dôkazov, ktoré exekučnému súdu predloží alebo ktoré označí. Bolo
preto povinnosťou sťažovateľa, ak chcel dosiahnuť odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1
Exekučného poriadku, aby dôkazné bremeno uniesol tým, že sám iniciatívne súdu poskytne
potrebné informácie. Nebolo preto povinnosťou súdu vyzvať ho na predloženie potrebných
dokladov, tak ako to tvrdí sťažovateľ. Ústavný súd preto konštatuje, že okresný súd
postupoval správne, ak návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 1
Exekučného poriadku nevyhovel z dôvodu, že tento neuniesol dôkazné bremeno.
Dôvod na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku videl sťažovateľ
v tom, že výsledok konania sp. zn. 21 Cb 81/2012 „má rozhodujúci vplyv na ďalší priebeh
a prípadné exekučné konanie“.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv tiež v tom, že okresný súd sa s týmto jeho
kľúčovým argumentom ako dôvodom jeho návrhu na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2
Exekučného poriadku vôbec nezaoberal. Poukazuje tiež na to, že okresný súd v rovnakej
veci uznesením sp. zn. 14 Er 264/2010 z 9. februára 2011 odklad exekúcie povolil, čím
došlo k porušeniu princípu právnej istoty.
Okresný súd v relevantnej časti uznesenia týkajúcej sa dôvodov na odklad exekúcie
podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku uviedol: „Odklad exekúcie predstavuje procesný
úkon exekučného súdu, ktorým sa zabraňuje bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Ide
o prejav zásady ochrany a obrany povinného a tretích osôb pri uskutočňovaní exekúcie.
Dôvody odkladu exekúcie možno diferencovať podľa rôznych kritérií. Tým najzákladnejším
je, či o odklade exekúcie môže súd rozhodnúť na návrh alebo aj bez návrhu. Skutkové
podstaty odkladu exekúcie sú štyri, pričom v troch zo štyroch dôvodoch je súd viazaný
návrhom aktívne procesné legitimovaného subjektu (povinného). Ide o dôvody odkladu
exekúcie podľa § 56 ods. 1, 3 a 4 Exekučného poriadku.
Jediným prípadom, keď súd môže povoliť odklad exekúcie aj bez návrhu je
ustanovenie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, teda ak možno dôvodne predpokladať,
že exekúcia bude zastavená. Spravidla pôjde o prípady, keď prebieha konanie, ktorého
výsledok bude mať podstatný vplyv na možný priebeh exekúcie. Pôjde napríklad o podanie
mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým bol napadnutý exekučný titul, či o podanie
excindačnej žaloby...
Odklad exekúcie nemôže byť z tých istých dôvodov povolený opakovane.
Zákonodarca mal na mysli skutkové, nie právne dôvody odkladu exekúcie. Ak sa teda
podstatne zmenili skutkové okolnosti, z ktorých súd vychádzal pri povolení odkladu
exekúcie, nie je vylúčené, že o odklade exekúcie rozhodne znova tak, že exekúciu povolí...
Exekučným titulom v tomto konaní je uznesenie Okresného súdu Prešov zo dňa
09. 02. 2010 č. k. 19Cb 294/2009-67, ktorého zrušenia sa povinný domáhal v konaní
vedenom na Okresnom súde Prešov pod č. k. 18Cb 37/2010. Toto uznesenie spĺňa
podmienku spôsobilého exekučného titulu, vzhľadom na to, že je materiálne vykonateľné
(teda, že obsahuje také materiálne znaky, ktoré zabezpečujú reálnu vynútiteľnosť práva
uvedeného v exekučnom titule) a je aj formálne vykonateľné (v zmysle vyznačenej doložky
vykonateľnosti). Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 09. 02. 2011 č. k. 14Er 264/2010-49
(právoplatným a vykonateľným dňa 08. 03. 2011), exekučný súd povolil odklad exekúcie
do právoplatnosti skončenia konania o návrhu povinného na zrušenie uznesenia Okresného
súdu Prešov vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 18Cb/37/2010, z dôvodu, že v tomto
konaní nebolo doposiaľ rozhodnuté a súd má za to, že toto konanie a jeho výsledok majú
rozhodujúci vplyv na ďalší priebeh prípadne zastavenie exekúcie. Toto konanie bolo
právoplatne skončené uznesením tunajšieho súdu zo dňa 30. 01. 2012 sp. zn. 18Cb 37/2010-
45, ktorým súd zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku splatného
podaním návrhu na začatie konanie a to aj s poučením o možnosti podať odvolanie do 15
dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia prostredníctvom tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.
Podľa § 10 ods. 3 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov, prvostupňový súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie
súdneho poplatku, ak poplatník zaplatí súdny poplatok do konca lehoty na podanie
odvolania.
Prvostupňový súd zruší uznesenie o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku aj vtedy, ak bolo konanie prerušené podľa osobitného predpisu... a správca v ňom
pokračuje namiesto poplatníka
Vzhľadom na to, že povinný v lehote na podanie odvolania nezaplatil vyrubený súdny
poplatok z návrhu na začatie konania o zrušenie uznesenia o schválení zmieru, uznesenie
Okresného súdu Prešov zo dňa 30. 01. 2012. č. k. 18cb 37/2010-56 nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 22. 02. 2012.
Písomným podaním zo dňa 13. 04. 2012, doručeným tunajšiemu súdu osobne dňa
13. 04. 2012, povinný opätovne podal cestou svojho právneho zástupcu návrh na zrušenie
Uznesenia Okresného súdu Prešov zo dňa 09. 02. 2010 sp. zn. 19Cb 294/2009 o schválení
zmieru. Výzvou zo dňa 07. 05. 2012 sp. zn. 21Cb 81/2012 vyzval Okresný súd Prešov
povinného, aby v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy zaplatil súdny poplatok za návrh,
ktorého výška je 2.439,50,- Sk. Povinný tento súdny poplatok zaplatil v plnej výške dňa
16. 05. 2012, pričom na preukázanie zaplatenia príslušného súdneho poplatku doložil
povinný exekučnému súdu kópiu ústrižku poštového poukazu znejúceho na sumu 2.439,50,-
Eur, kde je adresátom Okresný súd Prešov a odosielateľom povinný.
Vzhľadom na to, že v prípade súdneho konania vedeného na Okresnom súde Prešov
pod č. 21Cb 81/2012, vystupujú tí istí účastníci konania a aj predmet konania je zhodný
s predmetom konania v konaní vedenom na tunajšom súde pod č. 18Cb/37/2010, ktoré už
bolo právoplatne skončené, a ktorého vedenie bolo dôvodom na povolanie odkladu exekúcie
povinnému v zmysle uznesenia tunajšieho súdu zo dňa 09. 02. 2011 č. k. 14Er 264/2010-49,
dospel súd k záveru, že nakoľko ide o konania, ktoré sú obsahovo aj skutkovo zhodné, kde
povinný žiada o zrušenie exekučného titulu z rovnakých dôvodov, a to aj napriek tomu; že
tieto konania sú vedené na tom istom súde pod iným číslom, bolo by povolenie odkladu
exekúcie povinnému z dôvodu vedenia konania na Okresnom súde Prešov pod
č. 21Cb 81/2012 v rozpore s ustanovením § 56 ods. 6 Exekučného poriadku. V prípade, že
by bol povinný v tomto konaní úspešný, má právo podať návrh na zastavenie exekúcie
v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku...“
Na základe citovanej časti odôvodnenia uznesenia okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že aj s dôvodmi na odklad exekúcie podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku sa
okresný súd vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom. Práve skutočnosť,
že uznesením sp. zn. 14 Er 264/2010 z 9. februára 2011 už raz okresný súd povolil odklad
exekúcie na základe návrhu sťažovateľa odôvodneného tým, že podal návrh na zrušenie
exekučného titulu, bola dôvodom, prečo okresný súd nemohol opakovane povoliť odklad
exekúcie, keďže takúto možnosť nepripúšťa ustanovenie § 56 ods. 6 Exekučného poriadku.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je tiež nesúhlas sťažovateľa s právnym
názorom okresného súdu týkajúcim sa existencie dôvodov na povolenie odkladu exekúcie
podľa § 56 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej
činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom a
právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu
(Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto
zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať
a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri
napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť s prihliadnutím
na okolnosti každej veci.
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd zohľadnil všetky náležitosti
zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj
aplikoval. Výsledkom dodržania zákonných ustanovení by malo byť presvedčivé
a preskúmateľné rozhodnutie.
Ústavný súd z obsahu napadnutého rozsudku zistil, že okresný súd sa návrhom
sťažovateľa na odklad exekúcie a dôvodmi v ňom obsiahnutých podrobne zaoberal.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým okresný súd
dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani
taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by
bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného
súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov
a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutého uznesenia, ktoré sú dostatočne skutkovo a právne odôvodnené.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V závere ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť zásadu „vigilantibus iura
scripta sunt“. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv
vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku
ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada predpokladá, že
sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať
prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že
sťažovateľ sa citovanou zásadou neriadil, a to opakovane. Už počas konania o jeho žiadosti
o oslobodenie od súdnych poplatkov z 3. decembra 2010 nesplnil povinnosť uloženú mu
súdom na predloženie vyplneného tlačiva o majetkových pomeroch, následne nevyužil
možnosť zrušiť uznesenie o zastavení súdneho konania zaplatením súdneho poplatku
v lehote na podanie odolania, pričom súdny poplatok uhradil až tri mesiace
po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania, a teda úplne zbytočne. Konečne napriek
tomu, že navrhol, aby súd povolil odklad exekúcie z tzv. „sociálnych dôvodov“, nepredložil
súdu žiadne doklady na preukázanie svojej nepriaznivej sociálnej situácie a následne tvrdil,
že súd mal od neho sám tieto doklady vyžiadať.
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ opakovane nezodpovedne pristupuje
k ochrane svojich práv, nemôže očakávať, že následky takéhoto jeho konania budú následne
korigované rozhodnutím ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2012