Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 333/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka

v konaní o sťažnosti J. P. a B. P., obaja bytom Ž., zastúpených advokátkou JUDr. E. H., A.,

s. r. o, Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo J. P. a B. P. podľa postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. J. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),

ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. B. P. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur)

ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť J. P. a B. P. trovy právneho

zastúpenia v sume 341,83 € (slovom tristoštyridsaťjeden eur a osemdesiattri centov) na účet

ich advokátky JUDr. E. H., A., s. r. o, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 18. júna 2012

doručená sťažnosť J. P. a B. P., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátkou JUDr. E. H., A., s. r. o, Ž., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Sťažovatelia v sťažnosti v podstatnom uviedli: «Na základe návrhu na vykonanie

exekúcie oprávnených a exekučného titulu, ktorým je rozsudok č. kon. , ktorý

vydal Okresný súd Čadca dňa 25. 09. 2008 a ktorý sa stal právoplatným dňa 14. 01. 2009

a vykonateľným dňa 17. 01. 2009 sa začalo exekučné konanie. Poverenie na vykonanie

exekúcie vydal Okresný súd Žilina dňa 09. 06. 2009 pod č. 5511*052865...

Súdny exekútor Mgr. B. J. po udelení poverenia na vykonanie exekúcie chcel

vykonávať exekúciu proti povinnému v rade 1/, ktorým je M. V..., bytom K., štátny občan

SR. Pri vykonávaní exekúcie súdny exekútor zistil, že povinný v rade 1/ sa zdržiava na

neznámom mieste, čo zistil na základe doručovania písomností, keď poštový doručovateľ na

zásielke uviedol poznámku adresát neznámy. Následným šetrením bolo zistené, že povinný v

rade 1/ sa zdržiava v zahraničí na neznámom mieste.

Podľa ust. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekútorský poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, exekútor môže

požiadať súd o ustanovenie opatrovníka povinnému, ktorého pobyt nie je známy, ktorému sa

nepodarilo úspešne doručiť upovedomenie o začatí exekúcie na známu adresu v cudzine,

ktorý je postihnutý duševnou poruchou alebo ktorý nie je schopný zrozumiteľne sa

vyjadrovať.

Nakoľko upovedomenie o začatí exekučného konania je potrebné doručiť

do vlastných rúk, podal súdny exekútor Mgr. B. J. dňa 22. 10. 2009 návrh, aby konajúci súd

ustanovil v exekučnom konaní povinnému v rade 1/ M. V. opatrovníka, a to K. H. P., bytom

V., ktorá s ustanovením za opatrovníka písomne vyslovila súhlas...

Dňa 15. 10. 2010 podali sťažovatelia na Okresný súd v Žiline sťažnosť na prieťahy

v konaní, nakoľko sa takmer jeden rok od návrhu súdneho exekútora na ustanovenie

opatrovníka vo veci nekonalo.

Podpredseda Okresného súdu Žilina sa písomne vyjadril k sťažnosti listom zo dňa

27. 10. 2010, v ktorom uviedol, že podaná sťažnosť je len čiastočne dôvodná, nakoľko

nadmerné zaťaženie exekučného oddelenia musí prioritne vybavovať konania, v ktorých

hrozí závažný zásah do zabezpečovania základných potrieb. Zároveň však sťažovateľov

uistil, že sudca, ktorý riadi exekučné oddelenia a rozhoduje o podaniach vyšších súdnych

úradníkov začal vo veci urýchlene konať a vyzval súdneho exekútora na doplnenie svojho

podania, nakoľko je potrebné vyriešiť a preukázať viacero podmienok stanovených

zákonom, osobitne doplniť informáciu o osobe opatrovníka a jeho vzťahu k povinnému

v rade 1/. Súdny exekútor sa k výzve súdu vyjadril listom zo dňa 15. 11. 2010.

Dňa 29. 04. 2011 bola Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) doručená sťažnosť J. P. a B. P., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd sťažnosť

zamietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení uznesenia ústavného súdu č. II ÚS

275/2011-10 vydaného dňa 16. 06. 2011 ústavný súd konštatoval, že ojedinelá nečinnosť

súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

. Ústavný súd nad rámec uviedol, že pokiaľ by v budúcnosti v postupe okresného súdu

dochádzalo k prieťahom v konaní, sťažovateľom nič nebráni v tom, aby opätovne podali

sťažnosť pre porušenie základných práv a slobôd podľa .

Následne bol Okresný súd v Žiline opakovane písomne dotazovaný súdnym

exekútorom Mgr. B. J., a to dňa 28. 09. 2011 a 23. 12. 2011, so žiadosťou o vydanie

rozhodnutia o ustanovení opatrovníka.

Dňa 13. 01. 2012 doplnil súdny exekútor návrh na ustanovenie opatrovníka o súhlas

syna povinného v rade 1./ – T. V. s ustanovením do funkcie opatrovníka. Zároveň požiadal

konajúci súd o uvedenie dôvodu, čo mu bráni vydaniu rozhodnutia vo veci samej.

Posledný úkon konajúceho súdu bol zo dňa 24. 01. 2012, kedy dotazoval Register

obyvateľstva SR a Mestský úrad Kysucké Nové Mesto o zaslanie informácii o osobe

povinného v rade 1./.

Dňa 06. 02. 2012 zasial Mestský úrad Kysucké Nové Mesto konajúcemu súdu

vyjadrenie, v ktorom vyjadril názor, že nesúhlasí s ustanovením za opatrovníka povinnému

v rade 1./. Zároveň bolo do súdneho spisu založené podanie od Generálneho riaditeľstva

Zboru väzenskej a justičnej stráže, že osoba povinného v rade 2./ nie je umiestnená

v žiadnom ústave na výkon väzby alebo výkon trestu na území SR.

Dňa 24. 04. 2012 podali sťažovatelia opätovne sťažnosť na postup súdu podľa ust.

a nasl. . V predmetnej sťažnosti zároveň podotkli, že berú do

úvahy, že od posledného úkonu súdu uplynuli „len“ tri mesiace, avšak celkovú dĺžku tohto

konania, kedy bol ešte dňa 22. 10. 2009 podaný návrh na ustanovenie opatrovníka

povinnému v rade 1./, aby mohlo po takmer 3 rokoch od začatia exekučného konania dôjsť k

samotnému výkonu rozhodnutia, považujú s ohľadom na dôležitosť rozhodnutia za

neprimerane dlhú.

Predseda Okresného súdu Žilina sa k sťažnosti vyjadril listom zo dňa 31. 05. 2012,

doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľov dňa 08. 06. 2012, v ktorom vyjadrení uvádza,

že po prešetrení všetkých skutočností konštatuje, že sťažnosť je dôvodná. Zdržanie pri

vybavovaní exekučných vecí odôvodnil podobne ako v predošlej odpovedi sťažovateľom,

a to neúmerným zaťažením súdneho oddelenia. Zároveň konštatoval, že nezistil žiadne

subjektívne prieťahy alebo iné dôvody pre vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti voči

zamestnancom súdu v súvislosti s rozhodovaním o námietkach povinného.

Vzhľadom na to, že všetky okolnosti a zistenia, ako aj listinné dôkazy podstatné pre

rozhodnutie veci sú obsiahnuté v spisovom materiáli konajúceho súdu už dlhšiu dobu, nie je

sťažovateľom zrejmé, prečo súd vo veci doposiaľ nerozhodol a len konštatoval, že

po predložení sťažnosti príslušnému vyššiemu súdnemu úradníkovi na vyjadrenie ten

uviedol, že o ustanovení opatrovníka povinnému v rade 1/ bude rozhodnuté v termíne do 30.

06. 2012.

Sťažovatelia majú za to, že i keby konajúci súd splnil tento termín a do 30. 06. 2012

o ustanovení opatrovníka rozhodol, nekonaním príslušného súdu došlo k prieťahom

v konaní vedenom pod sp. zn. .»

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd

vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa s tým, aby sa zároveň okresnému súdu prikázalo v označenej veci

konať bez zbytočných prieťahov. Sťažovatelia žiadajú priznať primerané zadosťučinenie

každému v sume po 5 000 € a domáhajú sa náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov prijal na ďalšie konanie uznesením

č. k. -11 z 27. júna 2012.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval predsedu okresného súdu,

aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu na výzvu ústavného súdu reagoval podaním

č. z 27. augusta 2012, v ktorom uviedol: „... je možné konštatovať, že síce

ustanovenie opatrovníka povinnému M. V. trvalo relatívne dlho, bolo však podmienené

vykonaním predchádzajúcich úkonov súdu. Bolo potrebné hodnoverne preukázať neznámy

pobyt povinného, preto súd urobil rozsiahle šetrenia na preukázanie tejto skutočnosti,

pričom posledná správa od dopytovaného úradu došla súdu dňa 21. 6. 2012, následne bolo

o návrhu na ustanovenie opatrovníka povinnému v 1 / rade rozhodnuté uznesením č. k. 18Er

1559/209-48 zo dňa 28. 6. 2012. Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní vyhodnotil

predseda Okresného súdu Žilina listom zo dňa 31. 5. 2012 ako dôvodnú, táto sa ukázala

ako účinný prostriedok nápravy a 28. 6. 2012 bol opatrovník ustanovený. Za zmienku stojí,

že pôvodne exekútorom navrhovaný opatrovník bol jeho pracovníkom, nakoniec bol

ustanovený ako opatrovník syn povinného.

Hoci by frekvencia úkonov súdu vo veci mohla byť častejšia, daný stav je objektívne

spôsobený obrovským nárastom nápadu v exekučnej agende, na čo som reagoval zvýšením

počtu vyšších súdnych úradníkov pridelených na vybavovanie agendy. Je mi známe, že

Ústavný súd SR vo svojej judikatúre neakceptuje zaťaženosť súdu ako ospravedlniteľný

dôvod prieťahov v konaní, v danej veci však súd objektívne vykonal viacero úkonov

smerujúcich k ustanoveniu opatrovníka a po podaní sťažnosti účastníkom táto

predstavovala účinný spôsob nápravy stavu. Žiadam preto, aby sťažnosti sťažovateľov

nebolo vyhovené.“

Sťažovatelia sa v liste doručenom ústavnému súdu 12. septembra 2012

prostredníctvom svojej advokátky vyjadrili k podaniu predsedu okresného súdu

z 27. augusta 2012 takto: „Argumentácia porušovateľa je nedôvodná, nakoľko je

povinnosťou súdu organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr

odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoby obrátili.

Okresný súd vo veci konal vždy až po urgencii sťažovateľov alebo súdneho

exekútora. Niektoré úkony boli vykonané neúčelne, bez výpovednej hodnoty a relevantnosti.

Lehotu troch rokov na hodnoverné preukázanie neznámeho pobytu povinného a ustanovenie

opatrovníka považujú za neprimerane dlhú a to i s ohľadom na nárast počtu nápadov

v exekučnej agende porušovateľa.“

Ústavný súd upustil so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa

postupom okresného súdu.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rámci prvého kritéria

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií posudzoval

ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie

o ustanovení opatrovníka nie je po právnej stránke zložité a patrí ku štandardnej

rozhodovacej agende všeobecných súdov. Čo sa týka skutkovej stránky veci a faktickej

zložitosti, ani túto nemožno hodnotiť ako zložitú. Predseda okresného súdu uviedol, že

vo veci bolo vykonané rozsiahle šetrenie pre účely preukázania neznámeho pobytu osoby,

ktorej mal byť ustanovený opatrovník, čo viedlo v konečnom dôsledku k tomu, že konanie

trvalo relatívne dlho. Zo spisu okresného súdu sp. zn. ústavný súd zistil, že

okresný súd si 24. januára 2012 vyžiadal správy od Ústrednej evidencie väzňov Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, Mestského úradu Kysucké Nové Mesto,

Registra obyvateľov Slovenskej republiky a Sociálnej poisťovne. Všetky požadované

doklady boli doručené, resp. zabezpečené najneskôr 6. februára 2012. Následne až 12. júna

2012 okresný súd požiadal Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Kysucké Nové Mesto, aby

mu oznámil, či povinný, ktorému má byť ustanovený opatrovník, je vedený v zozname

uchádzačov o zamestnanie. Na túto výzvu okresného súdu reagoval Úrad práce, sociálnych

vecí a rodiny obratom, keď požadované vyjadrenie doručil okresnému súdu už 19. júna

2012. Ústavný súd nezistil žiadny relevantný dôvod, prečo si okresný súd nevyžiadal aj

vyjadrenie od Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Kysucké Nové Mesto už v januári

2012.

Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd nepotreboval na zabezpečenie potrebných

podkladov viac ako dva týždne. S poukazom na lehotu, v ktorej bol okresný súd schopný

zabezpečiť všetky potrebné podklady a ich množstvo, nemožno hodnotiť postup súdu pri

zabezpečovaní potrebných podkladov ako „rozsiahle šetrenie“, ktoré by mohlo zásadným

spôsobom zasiahnuť do dĺžky rozhodovania o ustanovení opatrovníka, tak ako to tvrdí

predseda okresného súdu.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní

pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . Ústavný súd pri

preskúmaní spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovatelia prispeli ku zbytočným

prieťahom v konaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. zistil, že v konaní

okresného súdu sa pri rozhodovaní súdneho exekútora o ustanovenie opatrovníka

v exekučnom konaní, kde sťažovatelia sú oprávnenými, vyskytli opakované obdobia

krátkodobej, resp. dlhodobej nečinnosti.

Súdny exekútor doručil okresnému súdu 22. októbra 2009 návrh na ustanovenie

opatrovníka povinnému v exekučnom konaní. Prvý úkon vo veci urobil okresný súd až

18. októbra 2010, teda rok po doručení návrhu, a to výzvu súdnemu exekútorovi, aby

oznámil, v akom pomere k povinnému je osoba, ktorú navrhol ako opatrovníka. Ďalší úkon

urobil okresný súd až 18. januára 2012 – požiadal príslušné orgány o zaslanie správ

od príslušných orgánov, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, teda viac ako 14

mesiacov od uskutočnenia posledného úkonu, a to bez toho, aby mu v tom bránila

akákoľvek prekážka. Napriek tomu, že správy boli okresnému súdu zaslané najneskôr

6. februára 2012, okresný súd opätovne vo veci bezdôvodne nekonal až do 19. júna 2012,

teda viac ako 4 mesiace. O ustanovení opatrovníka rozhodol až 28. júna 2012, teda 2 roky

a 8 mesiacov od doručenia návrhu súdneho exekútora, aj keď, ako to už bolo uvedené, na

zabezpečenie potrebných podkladov nepotreboval viac ako 2 týždne.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa .

Obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii o obrovskom náraste nápadu

v exekučnej agende ústavný súd neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu

vecí či námietka častých zmien zákonných sudcov, neprimeraného zaťaženia sudcov pri

vybavovaní agendy, či dokonca technická nefunkčnosť súdu nemá povahu okolnosti, ktorá

by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý

sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym

záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov

(obdobne napr. ).

Tiež obrana okresného súdu o tom, že sťažnosť predsedovi súdu predstavovala

účinný spôsob nápravy, je neakceptovateľná. Sťažovatelia podali sťažnosť na prieťahy

v konaní už 15. októbra 2010, pričom už túto sťažnosť predseda okresného súdu vo svojej

odpovedi z 27. októbra 2010 vyhodnotil ako čiastočne dôvodnú. K náprave viedla až druhá

sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní z 24. apríla 2012 adresovaná predsedovi

okresného súdu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Okresný súd vo veci rozhodol uznesením z 28. júna 2012, preto už nebolo potrebné,

aby ústavný súd v súlade s okresnému súdu

prikázal, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému

z nich po 5 000 € z týchto dôvodov: „Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov

v konaní, ako aj s nimi spojenú nemajetkovú ujmu, ktorá sťažovateľom vznikla. Tento nárok

a rozsah požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje, v súlade

s ustanovením o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení tým, že v predmetnej

veci z dôvodu nečinnosti súdu a súdom spôsobených prieťahov v konaní nemôže dôjsť

k úspešnému vykonaniu exekúcie. Nakoľko súd v danej veci nekoná od januára roku 2012,

sťažovatelia majú za to, že nimi požadované finančné zadosťučinenie je primerané,

prihliadnuc aj na stratu času a prostriedkov vynaložených v dlhoročnom súdnom konaní,

ktoré mu predchádzalo.“

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, pričom pri jeho určení ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie základného

práva (doterajšiu dĺžku súdneho konania, dobu prieťahov okresného súdu v konaní) ústavný

súd považoval za odôvodnené priznať každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 € eur, ktoré je okresný súd povinný zaplatiť sťažovateľom v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním sťažovateľov

advokátom v konaní pred ústavným súdom. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)

v konaní pred ústavným súdom, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu

v sume 127,17 € a 7,63 € režijný paušál.

Podľa § 13 ods. 2 uvedenej vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži

o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. V predmetnej

veci teda odmena za dva úkony právnej služby vykonané pre dve osoby v roku 2012

zvýšená o daň z pridanej hodnoty predstavuje sumu 341,83 € (50 % z 127,17 + 7,63 =

71,215 x 4 x 1,2 = 341,83 €).

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet advokátky sťažovateľov

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012