Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 232/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti M. H., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo 17. januára 2012 takto

rozhodol:

1. Základné právo M. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5

Co 151/2010 zo 17. januára 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 17. januára 2012

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia M. H. v sume

269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. T. Š., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2012

doručená sťažnosť M. H., K.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 ods. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 17. januára 2012 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Otec sťažovateľa G. H. bol reštituentom. Boli mu vrátené pozemky (v k. ú.

Majerovce), ktoré predal spoločnosti D. s. r. o. M. po tom, čo na ňu previedol, resp.

postúpil pohľadávku z uvedeného titulu proti Slovenskému pozemkovému fondu Bratislava.

Z kúpnej ceny firma nezaplatila 173.609,50 Sk.

Jedným z konateľov spoločnosti D. bol M. P. (druhý konateľ medzičasom zomrel).

Táto spoločnosť mala veľa dlhov. Konatelia sa preto rozhodli vyhnúť sa ich splateniu tak,

že všetok svoj majetok previedla na spoločnosť V. s. r. o. K.

Otec sťažovateľa sa svojho nároku voči D. domohol žalobou. Súd vo Vranove nad

Topľou o nej rozhodol rozsudkom . Vyššie uvedenou malverzáciou, ku ktorej bez

vedomia žalobcu došlo v priebehu sporu, sa spoločnosť D. s. r. o. stala insolventnou.

Všetkého svojho majetku sa však zbavila aj spoločnosť V., ktorú mimochodom viedli

príbuzní a známi konateľov D. Toto konanie bolo posúdené ako trestný čin podľa § 256 ods.

1 a 4 písm. b/ Tr. zákona. Dôležité okrem samotného odsúdenia žalovaného P. je najmä to,

že týmto činom zabránil, resp. znemožnil vymáhanie pohľadávky od subjektu, ktorého

zaväzoval rozsudok OS Vranov nad Topľou.

Majúc takto k dispozícii rozsudok proti D., postúpil otec sťažovateľa pohľadávku na

spoločnosť H., zaoberajúcou sa vymáhaním. Postúpenie bolo odplatné. Táto spoločnosť

teda začala konať s tým, že zákonnou podmienkou na ňou zvolený postup – odporovacia

žaloba – bola existencia oboch kontrahentov, proti ktorým žaloba smerovala. Ešte v

priebehu tohto konania ( OS Košice I) zanikli ako D., tak V. a fakticky aj H. (i

keď tento „figuruje“ možno dodnes v podnikovom registri). Keď vymáhateľ (H.) zistil, že

pohľadávka vymožiteľná nie je, dohodol sa so sťažovateľom písomne spôsobom,

nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti o zámere jednajúcich, že postúpenú pohľadávku

„vracia“. To už však otec sťažovateľa nežil (zomrel v r. 2004), takže dohodu podpísal

sťažovateľ.

Okresný súd vo Vranove nad Topľou v konaní č. rozsudkom z 30. 9.

2010 žalobu proti M. P. zamietol. Podstatným dôvodom mala byť „strata“ nároku v

dôsledku postúpenia pohľadávky na iný subjekt.

Na odvolanie žalobcu (sťažovateľa) Krajský súd v Prešove v konaní č.

rozsudkom zo 17. 1. 2012 napadnutý rozsudok potvrdil.

Krajský súd, osvojac si zdôvodnenie prvostupňového rozsudku pridal k nemu svoje

stanovisko, vyjadrené v podstate týmito závermi:

a) G. H. nebol v rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou odkázaný

so svojím nárokom na občianskoprávne konanie

b) predmetom dedenia po poručiteľovi G. H. pohľadávka z predmetného titulu

nebola

c) sťažovateľ nemôže vyvodzovať právne následky z dodatku zmluvy o postúpení

pohľadávky, ktorým sa pohľadávka vrátila, pretože ju podpísal po smrti otca

Tieto závery vyústili do stanoviska o absencii aktívnej legitimácie na žalobu na

strane sťažovateľa.

Všetky uvedené závery sú chybné. Sú v zásadnom rozpore s ľudskoprávnymi,

ústavnými princípmi a rovnakým dielom v rozpore so zákonom...

Pokiaľ ide o bod a/, súd nevzal do úvahy dôvod, pre ktorý otec sťažovateľa nebol

v trestnom konaní proti P. odkázaný na adhézne konanie. Pritom dôvody trestného rozsudku

(a napokon aj z celého prípadu je to zrejmé) o tom hovoria: o škode bolo už v osobitnom

konaní rozhodnuté. Trestný súd nebol povinný pre potreby takéhoto výroku zisťovať, či

zaviazaný z rozsudku je alebo nie je schopný škodu nahradiť alebo či vôbec ešte

existuje. Dôležité z pohľadu však je, že žalovaný P. bol uznaný vinným

za to, že právnemu predchodcovi žalobcu (sťažovateľa) spôsobil škodu. A tá dosiaľ

uhradená nebola. Sťažovateľ, krytý vyššie vymenovanými normami, urobil všetko pre

zachovanie svojho práva.

Pohľadávka (bod b,) nemohla byť predmetom dedenia, pretože ju v kritickom čase

vlastnil H., ktorý ale nič nevymohol a teda nič oprávneným neuhradil. Neskôr, keď začala

byť pravdepodobná zodpovednosť ex delikto, bolo nutné vyčkať na príslušný rozsudok v

trestnom konaní. Následne sťažovateľ vrátenú pohľadávku ako jej potencionálny dedič

začal vymáhať.

Omyl súdu v bode c/ uvedený spočíva v ignorovaní základného práva dediť, ktoré –

ako je skôr uvedené, podľa – nastáva smrťou poručiteľa a nie dátumom nejakého

podpisu, ak tento podpis nota bene neznamená výslovné vzdanie sa práva...

Na rozdiel od Krajského súdu Prešov tvrdím, že všetko ohľadne postúpenia

pohľadávky je irelevantné. Okrem toho, že bola platne „vrátená“ dedičovi, znela proti D.

Rozsudok ako exekučný titul určil teda prípadného povinného celkom jednoznačne. Bolo

preto vylúčené vymáhať prísudok od iného.

K uvedenému pristupuje porušenie povinnosti náležite odôvodniť rozhodnutie

v intenciách príslušnej judikatúry (Ruiz Torija vs. Španielsko, 1994). Odvolací súd nezaujal

žiadne stanovisko na odvolacie námietky, inak zhodné v podstate s dôvodmi tejto sťažnosti.

Súd vlastne zbavil sťažovateľa vlastníctva „nelegálnym“ spôsobom.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým

vysloví porušenie ním označených základných a iných práv rozsudkom krajského súdu,

tento rozsudok zruší a prizná mu náhradu trov konania.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -19 zo 16. mája

2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom č. Spr. 10088/2012 z 12. júna

2012 vyjadril krajský súd, ktorý zopakoval podstatnú časť dôvodov svojho rozhodnutia

napadnutým rozsudkom a sťažnosť sťažovateľa považoval za nedôvodnú.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní z 27. júna 2012 a krajský súd vo vyjadrení

z 12. júna 2012 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu.

Podstata argumentácie sťažovateľa spočívala v namietaní arbitrárnosti skutkových

a právnych záverov v napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho nedostatočnom

odôvodnení.

Ústavný súd sa z vyžiadaných spisov oboznámil s priebehom konania vedeného

Okresným súdom Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

s rozsudkom okresného súdu vydaným v tomto konaní 30. septembra 2010, ktorý bol

na odvolanie sťažovateľa potvrdený namietaným rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd

sa ďalej oboznámil aj s obsahom spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. ,

ktorý bol pripojený k spisu okresného súdu sp. zn. , a s trestným spisom

okresného súdu sp. zn. , ktorý súvisí s namietaným rozsudkom krajského súdu,

a sťažovateľom uplatnenými nárokmi.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia ústavný súd v zásade nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu vyjadrené

v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , , ).

Ústavný súd aj v posudzovanej veci rešpektuje svoj právny názor vyjadrený

v doterajšej judikatúre, podľa ktorého jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov

a všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“

(m. m. ), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Základné právo vyjadrené v zaručuje každému právo na prístup

k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom,

inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. , ). Ústavný

súd ale zároveň zdôrazňuje, že základné právo podľa nemožno

interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Neúspech v súdnom konaní nemožno automaticky považovať za porušenie základného

práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad sp. zn. )

do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania

sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať

základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa (napr.

m. m. ). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony.

Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa

rozhodovacej činnosti súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky

predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá

základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa (,

).

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu

a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné aj

z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí aj právo účastníka konania na odôvodnenie, ktorého rámec

určuje (ďalej len „OSP“). Odôvodnenie

rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil

a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri

svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom

aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „Právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997,

m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,

č. 303-B).

Ústavný súd sa preto zaoberal otázkou, či vo vzťahu k namietanému rozsudku

neexistujú dôvody zakladajúce záver o jeho ústavnej neakceptovateľnosti z hľadiska záruk,

ktoré vo svojej judikatúre poskytuje základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(a právu podľa dohovoru).

Krajský súd rozhodoval ako odvolací súd v konaní o odvolaní sťažovateľa ako

žalobcu proti zamietavému rozsudku okresného súdu z 30. septembra 2010 a napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu v plnom rozsahu stotožniac sa s jeho

skutkovými a právnymi závermi.

Predmet posudzovaného konania tak možno ustáliť z obsahu príslušných spisov,

ktoré mal ústavný súd k dispozícii. Krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol:

„Žalobca sa domáha deliktuálnej zodpovednosti žalovaného na základe

právoplatného rozsudku Okresného súdu vo Vranove nad Topľou zo dňa 11. 2. 2009 č. k.

-436, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 7. 4. 2009... týmto rozsudkom boli

obžalovaní Ing. Š. D. a M. P., ktorý je žalovaným vo veci uznaní vinnými, že spoločným

konaním čo aj len čiastočne zmarili uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodnili iného

veriteľa. Tým spáchali spolupáchateľstvom trestný čin zvýhodňovania veriteľa podľa § 9

ods. 2 k/, , účinného do 31. 12. 2005. Okrem iného ako

konatelia spoločnosti D. M., s. r. o. potom ako spoločnosť na základe zmluvy o postúpení

pohľadávok zo dňa 25. 08. 1998 prevzala pohľadávku G. H. voči dlžníkovi Slovenskému

pozemkovému fondu odplatne sumu 437.219,- Sk, z ktorej zostala nezaplatená suma

173.609,50 Sk, následne kúpnou zmluvou zo dňa 20. 11. 1999 nehnuteľnosti vo vlastníctve

spoločnosti v hodnote 7.851.993,- Sk zapísané na LV č. 502 k. ú. Majerovce odpredali

spoločnosti V. a kúpnou zmluvou aj hnuteľné veci, čím takto zmarili uspokojenie svojho

veriteľa G. H. spôsobením škody vo výške 173.609,50 Sk.

Z vyššie uvedeného rozsudku zároveň vyplýva, že podľa § 229 ods. 1 Trestného

poriadku, súd poškodených Roľnícke obchodné družstvo S., Roľnícke obchodné družstvo D.,

Roľnícke obchodné družstvo R., Podielnické obchodné družstvo T., Roľnícke obchodné

družstvo V., Poľnohospodárske družstvo M., Poľnohospodárske družstvo S. s nárokom na

náhradu škody odkázal na občianskoprávne konanie.

Teda právny predchodca žalobcu G. H. so svojim nárokom na občianskoprávne

konanie odkázaný nebol.

Odhliadnuc od tejto skutočnosti z rozsudku jednoznačne vyplýva deliktuálna

zodpovednosť M. P. vo vzťahu k G. H...“

Ústavný súd z pripojeného trestného spisu okresného súdu sp. zn. zistil,

že predmetné trestné konanie sa začalo na okresnom súde 12. júla 2004 doručením

obžaloby, teda v čase, keď už právny predchodca sťažovateľa G. H. nežil. V trestnom

konaní si nárok na náhradu škody v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných riadne

uplatnil sťažovateľ (M. H., syn G. H.) a trestný súd s ním ako poškodeným riadne konal,

avšak v trestnom rozsudku nebol odkázaný so svojím nárokom na občianskoprávne konanie,

a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Preto je nutné vytknúť nepresnosť v skutkových

zisteniach krajského súdu týkajúcich sa toho, kto si v trestnom konaní uplatňoval nárok na

náhradu škody. Uvedená nepresnosť, ako aj skutočnosť, že okresný súd v trestnom konaní

nijak nerozhodol o sťažovateľom uplatnenom nároku, nič nemení na správnosti záveru

krajského súdu, ktorý je určujúci v danej veci, že z právoplatného trestného rozsudku

„jednoznačne vyplýva deliktuálna zodpovednosť M. P. (žalovaného v posudzovanom

konaní, pozn.) vo vzťahu k G. H.“.

Inak povedané, v príčinnej súvislosti s trestnoprávnym konaním M. P. (ku ktorému

došlo v rokoch 1998 a 1999) bola G. H., zomrelému 6. februára 2004, spôsobená škoda

v sume 173 609,50 Sk, teda G. H. ešte počas jeho života vznikol nárok na náhradu škody v

uvedenej sume.

V posudzovanom konaní si sťažovateľ ako syn a dedič G. H. priamo ako žalobca

uplatnil voči M. P. pohľadávku v sume 173 609,50 Sk, ktorá nesporne patrila jeho otcovi G.

H. ku dňu jeho smrti, pričom krajský súd zhodne s okresným súdom zamietli jeho žalobu z

dôvodu nedostatku jeho aktívnej legitimácie z dôvodu, že v dedičskom konaní po zomrelom

G. H. táto pohľadávka nebola predmetom dedenia.

Krajský súd zhrnul svoje dôvody totožne, ako sú uvedené aj v napadnutom rozsudku.

Vo svojom vyjadrení k sťažnosti uviedol, že z právoplatného trestného rozsudku

„jednoznačne vyplýva deliktuálna zodpovednosť M. P. vo vzťahu k G. H.

Inak je to však so žalobcom M. H. Tento v zmysle osvedčenia o dedičstve tak, ako

bolo citované skôr, bol dedičom po svojom právnom predchodcovi G. H. spolu so Š. H.,

vnukom poručiteľa. Predmetom dedenia boli podielové listy poručiteľa. Predmetom dedenia

nebola pohľadávka tak, ako bola uplatnená žalobcom v konaní na náhradu škody voči

žalovanému.

Súd prvého stupňa správne posúdil, že pokiaľ ide o trestný rozsudok, je viazaný

rozhodnutím v trestnej veci o tom, kto a aký trestný čin spáchal. Nie je však viazaný čo do

výšky škody, ani posúdenia aktívnej vecnej legitimácie účastníka v občianskoprávnom

konaní. Vykonaným dokazovaním skutočne nebolo preukázané, že žalobca je nositeľom ním

tvrdeného hmotného práva. Žalobca teda nemá aktívnu legitimáciu v spore, preto bol na

mieste žalobu zamietnuť...“.

Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu o nedostatku aktívnej legitimácie

sťažovateľa na základe takto vymedzených dôvodov v posudzovanom konaní nie je možné

hodnotiť ako ústavne konformný. Ústavný súd je toho názoru, že krajský súd sa náležite

nevysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi okolnosťami danej veci

a s univerzálnym nástupníctvom dedičov do práv a povinností poručiteľa ku dňu jeho smrti.

Pokiaľ krajský súd na podporu svojho záveru o nedostatku aktívnej legitimácie

sťažovateľa uvádza aj ďalšiu argumentáciu poukazujúcu na to, že veriteľ G. H. disponoval

svojou pohľadávkou voči spoločnosti D., s. r. o. (zmarenie uspokojenia ktorej zo strany

žalovaného ako konateľa tejto spoločnosti bolo právoplatne ustálené v trestnom konaní),

tieto závery sa taktiež vyznačujú ústavnou nekonformnosťou.

V tejto časti argumentácie krajský súd zhodne ako v napadnutom rozsudku aj

vo svojom vyjadrení k sťažnosti uvádza: „... písomnou zmluvou o postúpení pohľadávky

číslo 210/2002 zo dňa 01. 10. 2002 uzatvorenou medzi G. H., bytom H., otcom žalobcu ako

postupcom na strane jednej a spoločnosťou H. ako postupníkom na strane druhej bola

spoločnosti H., spol. s r. o. postúpená pohľadávka voči spoločnosti D. s. r. o., ktorú otec

žalobcu nadobudol na základe zmluvy zo dňa 25. 08. 1998.

Žalobcovi sa ani v odvolacom konaní nepodarilo preukázať, že by predmetná

pohľadávka bola spätne postúpená na právneho predchodcu žalobcu a už vôbec nie

na žalobcu. Dodatok č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky č. 0210/2002 zo dňa 1. 10. 2002,

ktorý mal byť podpísaný dňa 12. 9. 2005 a podpísal ho za postupcu M. H. nemá vo vzťahu k

postúpeniu pohľadávky žiadne právne účinky. Za postupcu ho podpísal žalobca M. H. dňa

12. 9. 2005, teda viac ako rok a pol po tom, čo G. H. zomrel (6. 2. 2004)...“

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd nediferencoval dôsledne medzi pohľadávkou

G. H. ako veriteľa voči spoločnosti D., s. r. o., z titulu zmluvných nárokov a pohľadávkou

G. H. ako veriteľa voči M. P. (konateľovi spoločnosti D., s. r. o.) z titulu deliktuálnej

zodpovednosti.

Krajský súd, ako to sám správne potvrdil, bol viazaný záverom právoplatného

trestného rozsudku o deliktuálnej zodpovednosti M. P. (konateľa spoločnosti D., s. r. o.)

voči G. H. z dôvodu zmarenia uspokojenia jeho pohľadávky voči spoločnosti D., s. r. o., z

titulu zmluvných nárokov. Vzhľadom na uvedené je posudzovanie akéhokoľvek

disponovania veriteľa s pohľadávkou zo zmluvného vzťahu (ktorej uspokojenie bolo

trestnoprávnym konaním zmarené) pri posudzovaní nárokov z deliktuálnej zodpovednosti

právne bezvýznamné.

V skutkových okolnostiach danej veci ústavný súd považuje samotný právny názor

krajského súdu, podľa ktorého potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí žaloby

sťažovateľa, za ústavne nekonformný a dostatočne neodôvodnený argumentáciou krajského

súdu obsiahnutou v napadnutom rozsudku.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že rozsudok krajského súdu je

rozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a preto

rozhodol, že namietaným rozsudkom bolo porušené sťažovateľovo základné právo na súdnu

ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Namietaný rozsudok krajského súdu sa nepochybne dotýka aj vlastníckeho práva

sťažovateľa v zmysle a dodatkového protokolu. Napriek

tomu ústavný súd v tejto časti sťažnosti nevyhovel. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej

činnosti štandardne uplatňuje zásadu minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov

verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim sťažnosťou napadnuté rozhodnutie, ktorým sa

zároveň vráti vec na opätovné prerokovanie príslušného orgánu verejnej moci (v danom

prípade krajskému súdu), sa vytvára priestor na zabezpečenie dôslednej ochrany týchto práv

v rámci sústavy všeobecných, t. j. aj k náprave pochybení, na ktoré ústavný súd poukázal

v tomto náleze.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (podobne

). Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie [podobne ].

Ústavný súd vyslovil porušenie označených práv sťažovateľa, a preto napadnutý

rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 56 ods. 6

v tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom

ústavného súdu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie (podobne ).

Sťažovateľ v sťažnosti nežiadal priznať finančné zadosťučinenie, preto ústavný súd

viazaný sťažnosťou o priznaní finančného zadosťučinenia nerozhodoval.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľ bol vo veci

úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané v roku

2012 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť). Vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta

(základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2012 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby

odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda spolu za dva úkony 269,58 €.

Trovy konania je krajský súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012