Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 541/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť F. P., B., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa a 2

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 19. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra

2012 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa a 2

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní o opravnom prostriedku proti

uzneseniu Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 21. marca 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým sa rozhodovalo o návrhu

sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci pôvodne vedenej okresným

súdom pod sp. zn. . Uznesením okresného súdu bol návrh sťažovateľa

na povolenie obnovy konania podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietnutý a napadnutým

uznesením bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietnutá.

Sťažovateľ uvádza, že návrh na povolenie obnovy konania podal z dôvodu,

že v pôvodnom súdnom konaní boli použité dôkazy nezískané zákonným spôsobom

a rozsudok je založený na nesprávnom použití „iného hmotnoprávneho ustanovenia

o Policajnom zbore ()“. Namieta, že pri posudzovaní dôvodnosti

návrhu sa konajúce súdy neriadili a prípad neskúmali z hľadiska možného

porušenia základných práv a slobôd, ale „nezmyselným spôsobom, arbitrárnym

a iracionálnym“ odkázali na zákonné ustanovenia , ktoré aj svojvoľne

vyložili v rozpore s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou. S poukazom na označené

články a dohovoru konštatuje, že „ochranu spoločnosti pred nezákonným

zasahovaním do práv osôb ma zabezpečovať spravodlivý, nezávislí a nestranný súd.

V mojom prípade ale tak súd nekonal a právo na obhajobu mi neposkytol v zmysle

povinností, ani môj obhájca v pôvodnom konaní a namiesto napádania nezákonného

postupu OČTK sa snažil, len o urýchlené ukončenie veci bez ohľadu na porušovania mojich

základných práv a slobôd.“.

Keďže podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd v pôvodnom konaní nezaoberal

zákonnosťou dôkazov, bolo podľa neho povinnosťou okresného súdu preskúmať tieto

dôkazy v zmysle návrhu na povolenie obnovy konania, a nie odkázať na dovolací dôvod

uvedený v . Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „len

v jednoduchosti odkázal na rozhodnutie prvostupňového súdu a vydal v podstate obsahovo

chudobné, a nie celkom logické rozhodnutie“, a v závere konštatuje, že konajúce všeobecné

súdy nezabezpečili jeho právam ochranu, a preto je nútený podať sťažnosť ústavnému súdu

podľa .

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal rozhodnutie, ktorým vysloví,

že uznesením krajského súdu boli porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa dohovoru

a základné práva na osobnú slobodu podľa a 2 , prizná sťažovateľovi

finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € a povinnosť zaplatiť trovy právneho zástupcu,

o ktorého ustanovenie sťažovateľ súčasne s podaním sťažnosti požiadal.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd nepovažoval za potrebné sťažovateľa vyzývať na doplnenie jeho

podania, keďže bolo obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňovalo realizovať ústavný

prieskum napadnutého uznesenia, a vzhľadom na dostatok dôvodov na odmietnutie

sťažnosti bolo podľa ústavného súdu bez právneho významu ustanoviť sťažovateľovi

právneho zástupcu.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď

sa porušenia dopustili osoby pri plnení služobných povinností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby

sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Aj keď sťažovateľ pri podaní sťažnosti nebol právne zastúpený, z obsahu jeho

sťažnosti a poukazom na argumentáciu obsiahnutú v návrhu na obnovu konania, resp.

v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti ústavnému

súdu, je zrejmé, že nesúhlasí s realizovaným postupom a rozhodnutím všeobecných súdov

o jeho návrhu, v rámci ktorého sa nezaoberali jeho námietkami o nezákonnosti dôkazov

(získanými pri služobnom zákroku policajtov), na základe ktorých bol následne odsúdený

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 27. septembra 2011.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k právnemu posúdeniu prípadu

uviedol:

„V súvislosti s obnovou konania, ktorej sa sťažovateľ domáha, je potrebné

predovšetkým uviesť, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého

účelom je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach niektorých právoplatných

rozhodnutiach, a to v prípadoch, keď príčiny zistených nedostatkov vyšli najavo až po

právoplatnosti pôvodného rozhodnutia. Príčinami sa tu rozumejú nové skutočnosti alebo

dôkazy, ktoré odôvodňujú tento mimoriadny prielom do nezmeniteľnosti a záväznosti

rozhodnutí vydaných v trestnom konaní a ktoré neboli súdu skôr známe.

Podľa . ods. 1 obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so

skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

V zmysle citovaného ustanovenia konanie o povolení obnovy, sa obmedzuje na

zistenie, či vyšli najavo skutočnosti a dôkazy uvedené v tomto ustanovení.

Odsúdený F. P., ako vyplýva z jeho písomného podania zo dňa 31. 12. 2011 a z

odôvodnenia jeho sťažnosti, vidí existenciu podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1

v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. , v

tom, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia zákona o Policajnom zbore a že proti odsúdenému boli použité dôkazy, ktoré

neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pričom na nezákonne získanom dôkaze boli

proti nemu vznesené obvinenie, podaná obžaloba i vynesený rozsudok.

V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že zákonnosť získavania a vykonávania

dôkazu(ov) v pôvodnom trestnom konaní nie je dôvodom na povolenie obnovy konania

predpokladaným v , Záver o zákonnosti a prípustnosti konkrétneho

dôkazu totiž vychádza z interpretácie a následnej aplikácie relevantných ustanovení

a tieto závery nemôžu byť predmetom skúmania v rámci konania o

návrhu na povolenie obnovy konania. Prípadné pochybenie v otázke prípustnosti dôkazu,

ktorý nebol získaný alebo vykonaný zákonným spôsobom, nemôže byť považované za novú

skutočnosť súdu skôr neznámou práve z dôvodu, že táto otázka je založená na právnom

posúdení v tom zmysle, či boli alebo neboli dodržané ustanovenia . Z

tohto dôvodu nemôžu byť za dôkazy súdu skôr neznáme považované ani dôkazy, navrhované

v rámci konania o obnove, smerujúce k preukazovaniu vyššie uvedenej skutočnosti.

Je potrebné uviesť, že skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme v zmysle § 394 ods. 1

môžu mať síce rôznorodú povahu a spravidla sa stávajú predmetom dokazovania,

avšak táto skutočnosť je v trestnom konaní (t. j. aj v konaní o obnove) vždy predmetom

hodnotenia právom a nemožno ju preto s právom stotožňovať.

Záver o porušení ustanovení pri získavaní a vykonávaní

dokazovania nemôže byť novou skutočnosť súdu skôr neznámou aj z toho hľadiska, že túto

zákonnosť je súd povinný skúmať už v základnom trestnom konaní a prípadne na základe

riadneho opravného prostriedku -odvolania, aj odvolací súd, a to dokonca aj v prípade, že

by táto vada nebola vytýkaná v rámci podaného odvolania, nakoľko ide o dôvod na podanie

iného mimoriadneho opravného prostriedku, ako je obnova konania, resp. návrh na jej

povolenie, a to dovolania ( a ).

Uvedené platí rovnako aj na sťažovateľom uvádzaný dôvod spočívajúci

v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (podľa sťažovateľa ustanovenia

§ 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).

Na týchto záveroch nemení nič ani skutočnosť, že v konkrétnom prípade podanie

dovolania zo strany oprávnených osôb už nebude prichádzať do úvahy so zreteľom

na dikciu veta prvá, v zmysle ktorého oprávnené osoby okrem ministra

spravodlivosti môžu podať dovolonie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny

opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.

Na základe uvedeného, s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne ďalšie skutočnosti

a dôkazy odôvodňujúce povolenie obnovy konania súdu prvého stupňa predložené neboli, je

napadnuté rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa návrh na povolenie obnovy konania

zamietol, vecne správne.“

Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté konanie, ktorého predmetom bol návrh

na povolenie obnovy konania, ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že v takomto

konaní sa nerozhoduje o vine alebo nevine trestne stíhanej osoby, ale zisťuje sa existencia

niektorého z právom predpokladaných dôvodov, na základe ktorých môže príslušný

všeobecný súd navrhovanú obnovu konania povoliť.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že pre zamietnutie

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené

nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré by boli konajúcemu okresnému súdu predtým

neznáme. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania,

pritom krajský súd nepovažoval námietky sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť získavania

a vykonávania dôkazov v pôvodnom trestnom konaní, pretože posúdenie zákonnosti

získaných dôkazov je (svojou povahou) založené na právnom posúdení dotknutých

ustanovení , a teda nie na nových skutkových okolnostiach či dôkazoch

skôr neznámych.

Inými slovami, spôsob a zákonnosť dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, ktoré

sťažovateľ v danej veci spochybňuje, boli známe už v pôvodnom konaní a sťažovateľ mal

šancu predložiť relevantné argumenty o nezákonnosti ich získania v pôvodnom trestnom

konaní. Ako správne krajský súd poznamenal, tieto okolnosti je všeobecný súd povinný

skúmať už v základnom trestnom konaní, ktorého povolenia obnovy sa sťažovateľ domáhal,

a prípadný závadný postup prvostupňového, resp. druhostupňového všeobecného súdu

možno v namietanom smere preskúmavať na základe iného (mimoriadneho) opravného

prostriedku, a to dovolania.

Krajským súdom formulované dôvody, na základe ktorých bola sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu zamietnutá, považuje ústavný súd za zákonné a ústavne

akceptovateľné, vychádza z racionálnej analýzy platnej právnej úpravy. Krajský súd náležite

vysvetlil predpoklady povolenia obnovy konania podľa platných ustanovení Trestného

poriadku a v ich intenciách v sťažovateľovom prípade rozhodol. Ústavný súd v zhode

so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa

s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského

súdu možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože

výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy

neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise. Ústavný

súd zároveň nie je mimoriadnou súdnou inštanciou, prostredníctvom ktorej by sa mohli

oprávnené osoby domáhať vyslovenia prípadného porušenia svojich práv v prípadoch

v ktorých nevyužili opravné prostriedky, ktoré im zákon na nápravu takýchto pochybení

umožňoval, čo platí aj v sťažovateľovom prípade, ktorý sa po vyhlásení rozsudku okresného

súdu vzdal práva podať odvolanie.

Napadnuté uznesenie krajského súdu teda nesignalizuje porušenie sťažovateľom

označených práv, predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Ústavný súd nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým konaním

krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom na osobnú slobodu podľa

a 2 , keďže v konaní o povolenie obnovy konania sa primárne

nerozhoduje o obmedzení, resp. pozbavení osobnej slobody, ku ktorému by dochádza

napríklad výrokom všeobecného súdu o treste, ale len o tom, či navrhovanú obnovu konania

súd povolí alebo zamietne, a to vychádzajúc zo zistení, či návrh na povolenie obnovy

konania obsahuje alebo neobsahuje nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy

osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné

rozhodnutie všeobecného súdu. Napokon napadnutým uznesením nemohlo dôjsť ani

porušeniu práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru, pretože krajský súd (a pred ním okresný

súd) meritórne posudzoval jeho návrh na povolenie obnovy konania, keďže však nezistil

splnenie predpokladaných podmienok, obnovu konania nepovolil.

Vyslovenie porušenia práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

v okolnostiach prípadu neprichádza do úvahy nielen preto, že k jeho porušeniu môže dôjsť

len v spojení s iným materiálnym právom (najmä právom na spravodlivé súdne konanie

podľa dohovoru, resp. jemu obdobnému základnému právu podľa ),

čo v danom prípade nebolo zistené, ale aj z dôvodu, že sám sťažovateľ sa v pôvodnom

trestnom konaní vzdal práva podať odvolanie, v dôsledku čoho v spojení s § 372 ods. 1

už nemôže úspešne iniciovať dovolacie konanie, a to aj napriek tomu,

že podstata sťažovateľových argumentov súvisí vecne s dovolacím dôvodom uvedeným

v .

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý právny

výklad vykonaný krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver

o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva

na osobnú slobodu podľa a 2 ani práva na účinný prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde posúdiac ju ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2012