Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 541/2012
PDF · 188.69 KB
No categories available
III. ÚS 541/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť F. P., B., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 Tos/52/2012 z 19. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť F. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. septembra
2012 doručená sťažnosť F. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 4 Tos/52/2012 z 19. júna 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažnosťou napadnuté uznesenie bolo vydané v konaní o opravnom prostriedku proti
uzneseniu Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt/17/2011
z 21. marca 2012 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“), ktorým sa rozhodovalo o návrhu
sťažovateľa na povolenie obnovy konania v jeho trestnej veci pôvodne vedenej okresným
súdom pod sp. zn. 1 T 160/09. Uznesením okresného súdu bol návrh sťažovateľa
na povolenie obnovy konania podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietnutý a napadnutým
uznesením bola jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietnutá.
Sťažovateľ uvádza, že návrh na povolenie obnovy konania podal z dôvodu,
že v pôvodnom súdnom konaní boli použité dôkazy nezískané zákonným spôsobom
a rozsudok je založený na nesprávnom použití „iného hmotnoprávneho ustanovenia
o Policajnom zbore (zák. č. 171/1993 Z. z.)“. Namieta, že pri posudzovaní dôvodnosti
návrhu sa konajúce súdy neriadili ústavou a prípad neskúmali z hľadiska možného
porušenia základných práv a slobôd, ale „nezmyselným spôsobom, arbitrárnym
a iracionálnym“ odkázali na zákonné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré aj svojvoľne
vyložili v rozpore s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou. S poukazom na označené
články ústavy a dohovoru konštatuje, že „ochranu spoločnosti pred nezákonným
zasahovaním do práv osôb ma zabezpečovať spravodlivý, nezávislí a nestranný súd.
V mojom prípade ale tak súd nekonal a právo na obhajobu mi neposkytol v zmysle
povinností, ani môj obhájca v pôvodnom konaní a namiesto napádania nezákonného
postupu OČTK sa snažil, len o urýchlené ukončenie veci bez ohľadu na porušovania mojich
základných práv a slobôd.“.
Keďže podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd v pôvodnom konaní nezaoberal
zákonnosťou dôkazov, bolo podľa neho povinnosťou okresného súdu preskúmať tieto
dôkazy v zmysle návrhu na povolenie obnovy konania, a nie odkázať na dovolací dôvod
uvedený v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd „len
v jednoduchosti odkázal na rozhodnutie prvostupňového súdu a vydal v podstate obsahovo
chudobné, a nie celkom logické rozhodnutie“, a v závere konštatuje, že konajúce všeobecné
súdy nezabezpečili jeho právam ochranu, a preto je nútený podať sťažnosť ústavnému súdu
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal rozhodnutie, ktorým vysloví,
že uznesením krajského súdu boli porušené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
a základné práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, prizná sťažovateľovi
finančné zadosťučinenie v sume 5 500 € a povinnosť zaplatiť trovy právneho zástupcu,
o ktorého ustanovenie sťažovateľ súčasne s podaním sťažnosti požiadal.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Ústavný súd nepovažoval za potrebné sťažovateľa vyzývať na doplnenie jeho
podania, keďže bolo obsahovo natoľko zrozumiteľné, že umožňovalo realizovať ústavný
prieskum napadnutého uznesenia, a vzhľadom na dostatok dôvodov na odmietnutie
sťažnosti bolo podľa ústavného súdu bez právneho významu ustanoviť sťažovateľovi
právneho zástupcu.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď
sa porušenia dopustili osoby pri plnení služobných povinností.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby
sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Aj keď sťažovateľ pri podaní sťažnosti nebol právne zastúpený, z obsahu jeho
sťažnosti a poukazom na argumentáciu obsiahnutú v návrhu na obnovu konania, resp.
v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, ktoré sťažovateľ priložil k sťažnosti ústavnému
súdu, je zrejmé, že nesúhlasí s realizovaným postupom a rozhodnutím všeobecných súdov
o jeho návrhu, v rámci ktorého sa nezaoberali jeho námietkami o nezákonnosti dôkazov
(získanými pri služobnom zákroku policajtov), na základe ktorých bol následne odsúdený
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 160/09 z 27. septembra 2011.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia k právnemu posúdeniu prípadu
uviedol:
„V súvislosti s obnovou konania, ktorej sa sťažovateľ domáha, je potrebné
predovšetkým uviesť, že obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorého
účelom je odstrániť nedostatky v skutkových zisteniach niektorých právoplatných
rozhodnutiach, a to v prípadoch, keď príčiny zistených nedostatkov vyšli najavo až po
právoplatnosti pôvodného rozhodnutia. Príčinami sa tu rozumejú nové skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré odôvodňujú tento mimoriadny prielom do nezmeniteľnosti a záväznosti
rozhodnutí vydaných v trestnom konaní a ktoré neboli súdu skôr známe.
Podľa § 394. ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so
skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
V zmysle citovaného ustanovenia konanie o povolení obnovy, sa obmedzuje na
zistenie, či vyšli najavo skutočnosti a dôkazy uvedené v tomto ustanovení.
Odsúdený F. P., ako vyplýva z jeho písomného podania zo dňa 31. 12. 2011 a z
odôvodnenia jeho sťažnosti, vidí existenciu podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1
Tr. por. v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1 T/160/09, v
tom, že napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia zákona o Policajnom zbore a že proti odsúdenému boli použité dôkazy, ktoré
neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, pričom na nezákonne získanom dôkaze boli
proti nemu vznesené obvinenie, podaná obžaloba i vynesený rozsudok.
V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že zákonnosť získavania a vykonávania
dôkazu(ov) v pôvodnom trestnom konaní nie je dôvodom na povolenie obnovy konania
predpokladaným v § 394 ods. 1 Tr. por., Záver o zákonnosti a prípustnosti konkrétneho
dôkazu totiž vychádza z interpretácie a následnej aplikácie relevantných ustanovení
Trestného poriadku a tieto závery nemôžu byť predmetom skúmania v rámci konania o
návrhu na povolenie obnovy konania. Prípadné pochybenie v otázke prípustnosti dôkazu,
ktorý nebol získaný alebo vykonaný zákonným spôsobom, nemôže byť považované za novú
skutočnosť súdu skôr neznámou práve z dôvodu, že táto otázka je založená na právnom
posúdení v tom zmysle, či boli alebo neboli dodržané ustanovenia Trestného poriadku. Z
tohto dôvodu nemôžu byť za dôkazy súdu skôr neznáme považované ani dôkazy, navrhované
v rámci konania o obnove, smerujúce k preukazovaniu vyššie uvedenej skutočnosti.
Je potrebné uviesť, že skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme v zmysle § 394 ods. 1
Tr. por. môžu mať síce rôznorodú povahu a spravidla sa stávajú predmetom dokazovania,
avšak táto skutočnosť je v trestnom konaní (t. j. aj v konaní o obnove) vždy predmetom
hodnotenia právom a nemožno ju preto s právom stotožňovať.
Záver o porušení ustanovení Trestného poriadku pri získavaní a vykonávaní
dokazovania nemôže byť novou skutočnosť súdu skôr neznámou aj z toho hľadiska, že túto
zákonnosť je súd povinný skúmať už v základnom trestnom konaní a prípadne na základe
riadneho opravného prostriedku -odvolania, aj odvolací súd, a to dokonca aj v prípade, že
by táto vada nebola vytýkaná v rámci podaného odvolania, nakoľko ide o dôvod na podanie
iného mimoriadneho opravného prostriedku, ako je obnova konania, resp. návrh na jej
povolenie, a to dovolania (§ 317 ods. 1 a § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.).
Uvedené platí rovnako aj na sťažovateľom uvádzaný dôvod spočívajúci
v nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia (podľa sťažovateľa ustanovenia
§ 22 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).
Na týchto záveroch nemení nič ani skutočnosť, že v konkrétnom prípade podanie
dovolania zo strany oprávnených osôb už nebude prichádzať do úvahy so zreteľom
na dikciu § 372 ods. 1 Tr. por. veta prvá, v zmysle ktorého oprávnené osoby okrem ministra
spravodlivosti môžu podať dovolonie len vtedy, ak využili svoje zákonné právo podať riadny
opravný prostriedok a o ňom bolo rozhodnuté.
Na základe uvedeného, s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne ďalšie skutočnosti
a dôkazy odôvodňujúce povolenie obnovy konania súdu prvého stupňa predložené neboli, je
napadnuté rozhodnutie, ktorým súd prvého stupňa návrh na povolenie obnovy konania
zamietol, vecne správne.“
Pokiaľ ide o sťažovateľom napadnuté konanie, ktorého predmetom bol návrh
na povolenie obnovy konania, ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že v takomto
konaní sa nerozhoduje o vine alebo nevine trestne stíhanej osoby, ale zisťuje sa existencia
niektorého z právom predpokladaných dôvodov, na základe ktorých môže príslušný
všeobecný súd navrhovanú obnovu konania povoliť.
Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že pre zamietnutie
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu bolo pre krajský súd podstatné, že neboli zistené
nové skutočnosti alebo nové dôkazy, ktoré by boli konajúcemu okresnému súdu predtým
neznáme. Za skutočnosť skôr neznámu, ktorá by odôvodňovala povolenie obnovy konania,
pritom krajský súd nepovažoval námietky sťažovateľa spochybňujúce zákonnosť získavania
a vykonávania dôkazov v pôvodnom trestnom konaní, pretože posúdenie zákonnosti
získaných dôkazov je (svojou povahou) založené na právnom posúdení dotknutých
ustanovení Trestného poriadku, a teda nie na nových skutkových okolnostiach či dôkazoch
skôr neznámych.
Inými slovami, spôsob a zákonnosť dôkazov vykonaných v prípravnom konaní, ktoré
sťažovateľ v danej veci spochybňuje, boli známe už v pôvodnom konaní a sťažovateľ mal
šancu predložiť relevantné argumenty o nezákonnosti ich získania v pôvodnom trestnom
konaní. Ako správne krajský súd poznamenal, tieto okolnosti je všeobecný súd povinný
skúmať už v základnom trestnom konaní, ktorého povolenia obnovy sa sťažovateľ domáhal,
a prípadný závadný postup prvostupňového, resp. druhostupňového všeobecného súdu
možno v namietanom smere preskúmavať na základe iného (mimoriadneho) opravného
prostriedku, a to dovolania.
Krajským súdom formulované dôvody, na základe ktorých bola sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu zamietnutá, považuje ústavný súd za zákonné a ústavne
akceptovateľné, vychádza z racionálnej analýzy platnej právnej úpravy. Krajský súd náležite
vysvetlil predpoklady povolenia obnovy konania podľa platných ustanovení Trestného
poriadku a v ich intenciách v sťažovateľovom prípade rozhodol. Ústavný súd v zhode
so svojou ustálenou judikatúrou zdôrazňuje, že samotné nestotožnenie sa sťažovateľa
s právnym názorom krajského súdu nemôže samo osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení právneho názoru krajského
súdu možno realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov
všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.
ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Takýto zásah ústavného súdu by však v uvedenom prípade nebol dôvodný, pretože
výklad krajského súdu o tom, že v danom prípade povolenie obnovy konania do úvahy
neprichádza, vychádza z podmienok ustanovených v platnom procesnom predpise. Ústavný
súd zároveň nie je mimoriadnou súdnou inštanciou, prostredníctvom ktorej by sa mohli
oprávnené osoby domáhať vyslovenia prípadného porušenia svojich práv v prípadoch
v ktorých nevyužili opravné prostriedky, ktoré im zákon na nápravu takýchto pochybení
umožňoval, čo platí aj v sťažovateľovom prípade, ktorý sa po vyhlásení rozsudku okresného
súdu vzdal práva podať odvolanie.
Napadnuté uznesenie krajského súdu teda nesignalizuje porušenie sťažovateľom
označených práv, predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Ústavný súd nenachádza ani žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým konaním
krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy, keďže v konaní o povolenie obnovy konania sa primárne
nerozhoduje o obmedzení, resp. pozbavení osobnej slobody, ku ktorému by dochádza
napríklad výrokom všeobecného súdu o treste, ale len o tom, či navrhovanú obnovu konania
súd povolí alebo zamietne, a to vychádzajúc zo zistení, či návrh na povolenie obnovy
konania obsahuje alebo neobsahuje nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli samy
osebe alebo v spojení so skutočnosťami alebo dôkazmi skôr známymi odôvodniť iné
rozhodnutie všeobecného súdu. Napokon napadnutým uznesením nemohlo dôjsť ani
porušeniu práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru, pretože krajský súd (a pred ním okresný
súd) meritórne posudzoval jeho návrh na povolenie obnovy konania, keďže však nezistil
splnenie Trestným poriadkom predpokladaných podmienok, obnovu konania nepovolil.
Vyslovenie porušenia práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
v okolnostiach prípadu neprichádza do úvahy nielen preto, že k jeho porušeniu môže dôjsť
len v spojení s iným materiálnym právom (najmä právom na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 dohovoru, resp. jemu obdobnému základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy),
čo v danom prípade nebolo zistené, ale aj z dôvodu, že sám sťažovateľ sa v pôvodnom
trestnom konaní vzdal práva podať odvolanie, v dôsledku čoho v spojení s § 372 ods. 1
Trestného poriadku už nemôže úspešne iniciovať dovolacie konanie, a to aj napriek tomu,
že podstata sťažovateľových argumentov súvisí vecne s dovolacím dôvodom uvedeným
v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý právny
výklad vykonaný krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver
o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy ani práva na účinný prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde posúdiac ju ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2012