Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 457/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

, a 3 a , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu

č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia

a postupom Okresného súdu

Trenčín sp. zn. a jeho uznesením z 19. decembra 2014 a postupom Krajského

súdu v Trenčíne sp. zn. a jeho uznesením zo 17. marca 2015 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným

súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“)

a namietaného porušenia a postupom Okresného súdu

Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. a jeho uznesením z 19. decembra

2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. a jeho uznesením zo 17. marca 2015 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu“).

Z obsiahlej sťažnosti (66 rukou písaných strán) vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu sp. zn. zo 4. marca 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. 414 z 12. mája 2011 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného

zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a § 139 ods. 1

písm. c) , za čo mu bol podľa , , a a

a a uložený trest odňatia slobody vo

výmere 14 rokov. V napadnutom konaní sťažovateľ žiadal o obnovu konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , avšak okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt

109/2014 z 19. decembra 2014 podľa v spojení s ods.

1 jeho návrh zamietol. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský

súd uznesením č. k. zo 17. marca 2015 zamietol ako nedôvodnú.

Napriek nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ktorý sa

odráža v nekonzistentnosti sťažnosti a jej ďalších formálnych nedostatkoch, možno z jej

obsahu vyvodiť sťažovateľovu nespokojnosť nielen s výsledkom napadnutého konania

o obnove konania, ale tiež s výsledkom predchádzajúceho trestného konania, v ktorom bol

sťažovateľ odsúdený za pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy. V sťažnosti najmä

opakovane namieta predčasnosť vydania napadnutých uznesení, nevykonanie navrhnutých

dôkazov, neúplnosť skutkových zistení, na podklade ktorých súd rozhodol, nesprávne

hodnotenie okolností významných pre ustálenie právnej kvalifikácie činu, za ktorý bol

odsúdený, nesprávne hodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania (poukazujúc hlavne

na svoju nepríčetnosť v čase spáchania trestného činu), neplnenie povinností obhajcov

ustanovených v pôvodnom trestnom konaní aj v konaní o návrhu na obnovu konania,

porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní v konaní, a napokon aj nezákonné

zloženie senátu krajského súdu rozhodujúceho o jeho návrhu na obnovu konania.

Na podporu svojej argumentácie cituje sťažovateľ z viacerých zjednocujúcich stanovísk,

resp. rozhodnutí najvyšších súdov používaných v rozhodovacej praxi súdov v trestných

veciach, a poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu.

Na základe uvedeného potom sťažovateľ svojím konečným návrhom žiada ústavný

súd vysloviť, že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 69

zo 17. marca 2015 bolo porušené jeho základné právo „zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,

, SR na nestranný a nezaujatý súd, garantované...

Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3... čl. 2

ods. 1 Protokolu č. 7“ a že postupom okresného súdu a jeho uznesením

sp. zn. z 19. decembra 2014 bolo porušené právo zaručené čl. 6 ods. 3

písm. c) a d) dohovoru a a 3 . Nadväzne na uvedené žiada uznesenie

okresného súdu a uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň

navrhuje rozhodnúť o úhrade trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Napokon v sťažnosti a v jej doplnení doručenom súčasne so sťažnosťou tiež

sťažovateľ opakovane žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným

súdom (pripojac k návrhu aj „bianko“ splnomocnenie), ktorý by „skutočnosti a dôvody

môjho podania právne relevantne a najmä kvalifikovanejšie – odborne uviedol, aby...

nedošlo k jej tzv. odloženiu pre niektorý nedostatok podania“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh vrátane sťažnosti

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri

predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) môže ústavný súd

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto

predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcu ustanoviť Centrum právnej pomoci

na základe o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej

núdzi v znení neskorších predpisov (čo však nie je sťažovateľov prípad).

Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaní

odôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho práva

na ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkom jej

zákonom predpísaných náležitostí), ako aj uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného

súdu zistil dostatok dôvodov na jej odmietnutie – sčasti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie a sčasti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie bod

2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jeden

z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený

nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1

výrokovej časti uznesenia).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral sa

na preskúmanie jej celkového obsahu (aj keď zbytočne obšírnemu, resp. opakovane

obsahujúcemu tie isté námietky a tvrdenia). V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal

najmä otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných

práv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými

súdmi mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie –

v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd

poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je

pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným

súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným

súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom

prostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.

Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý

poukazuje , a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne

, , ). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný ústavný prieskum uznesenia krajského

súdu, ústavný súd dospel k záveru o jeho ústavnej udržateľnosti a nedostatku dôvodov

na zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. zo 17. marca 2015

zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorý podľa § 399 ods. 2 Trestného

poriadku zamietol sťažovateľov návrh na obnovu konania, pretože nezistil podmienky

na povolenie obnovy konania podľa . V relevantnej časti

odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol, že „obnova konania ako mimoriadny opravný

prostriedok je v ( a nasl.) koncipovaná tak, aby bolo možné

napraviť aj právoplatný rozsudok (odsudzujúci, ale aj oslobodzujúci) v dôsledku toho, že

vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

a treste. Obnova konania z dôvodov podľa sa teda týka nedostatkov

skutkových zistení.

Nadriadený súd sa preto vytýkanými chybami, týkajúcimi sa správnosti procesného

postupu súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní ani vytýkanými chybami týkajúcimi sa

správnosti použitej právnej kvalifikácie, nezaoberal. V konaní o návrhu o povolenie obnovy

konania nie je súd oprávnený preskúmavať tieto otázky, pretože na to nemá zákonný

podklad. Eventuálne procesné pochybenia a pochybenia v uplatnenej právnej kvalifikácii

môžu pri splnení podmienok uvedených v byť predmetom iného

mimoriadneho opravného konania – dovolania.

V konaní o povolení obnovy konania nie je možné preskúmavať ani postup súdov

v pôvodnom konaní, týkajúci sa vysporiadania sa zákonným spôsobom s vykonanými

dôkazmi. Nemôže súd skúmať ani správnosť vysporiadania sa pôvodne konajúcich súdov

s rozpormi vo výpovediach svedkov, resp. v iných dôkazoch.

Taktiež k návrhu odsúdeného na výsluch svedkov, ktorí neboli vypočutí na hlavnom

pojednávaní, , , , a ,

senát nadriadeného súdu uvádza, že ide o opakovanie návrhu odsúdeného už z pôvodného

konania pred súdom (zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 28. 01. 2011 č. l. 358), kde pri

predbežnom prejednaní obžaloby bol návrh na výsluch týchto svedkov pôvodne konajúcim

súdom zamietnutý, a to aj vrátane navrhovanej rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho pokusu.

Aj z tohto pohľadu nemožno hovoriť o tom, že ide o dôkazy súdu skôr neznáme. Odsúdeným

uvádzaná okolnosť, že títo svedkovia mali prísť následne na miesto činu, nie je takou

významnou okolnosťou, ktorá by mohla spochybniť výpovede priamych svedkýň o priebehu

protiprávneho konania odsúdeného.“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu,

má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto

práva,včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(), ako aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platnej

a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nezasahuje

do obsahu sťažovateľom označených práv zaručených a dohovorom. Krajský súd

totiž potom, ako v odôvodnení svojho uznesenia vyložil, že v súvislosti s návrhom

na obnovu konania podľa sa môže všeobecný súd zaoberať

len nedostatkami v skutkových zisteniach, posúdil relevantnú námietku sťažovateľa

o potrebe doplnenia skutkového stavu v pôvodnom konaní, pričom ju vyhodnotil ako

nedostatočnú, keďže vykonanie týchto dôkazov sťažovateľ navrhoval už v pôvodnom konaní

a ich vykonanie bolo v skoršom konaní príslušným procesným spôsobom zamietnuté.

Takýto výklad relevantných otázok v danom prípade nezasahuje podľa názoru ústavného

súdu do obsahu označených práv ústavne nekonformným spôsobom.

Z obsahu sťažnosti, ako aj pripojených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

vyplýva, že dôvodom podania tejto sťažnosti, a rovnako tak aj návrhu na obnovu konania

bola v skutočnosti nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom pôvodného trestného konania, ako

aj s právnou kvalifikáciou skutku, za ktorý bol odsúdený. Ústavný súd však pri svojej

rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho

právny názor svojím vlastným ().

K uvedenému ústavný súd taktiež uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať

argumentáciu, ktorú mohli sťažovatelia predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďže

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu

všeobecných súdov, pretože na posúdenie takýchto námietok nemá danú právomoc

(, , ). Nadväzne na to poznamenáva, že

na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinených a vyhodnotení

ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy. Úlohou ústavného súdu ako

nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) teda nie je konať ako súd

tretej alebo štvrtej inštancie, ale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia

krajského súdu.

V tomto kontexte sa javí ako podstatná najmä sťažovateľova námietka o nezákonnom

zložení senátu krajského súdu rozhodujúceho o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného

súdu, ktorým bol sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietnutý. O odvolaní proti

rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 4. marca 2011 a o sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu sp. zn. z 19. decembra 2014 totiž rozhodol ten istý senát

krajského súdu v zložení predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. Františka

Kováča a JUDr. Ondreja Gáborika.

Podľa o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré

sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát

súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že z prerokovania o návrhu na obnovu konania je

vylúčený len sudca alebo senát, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. Uvedené zákonné

vylúčenie sudcov sa však netýka zloženia senátu súdu druhého stupňa rozhodujúceho

o sťažnosti proti uzneseniu o návrhu na obnovu konania. Pokiaľ teda v sťažovateľovej

veci rozhodoval ten istý senátu krajského súdu o odvolaní proti rozsudku okresného

súdu sp. zn. zo 4. marca 2011, ako aj o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 19. decembra 2014, nemohlo bez ďalšieho dôjsť k porušeniu práva

na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, keďže vec prerokúval súd obsadený

v súlade so zákonom upravujúcim podrobnosti o konaní súdov v trestných veciach.

V zmysle zmocnenia daného ( ) boli totiž podrobnosti o súdnej

a inej právnej ochrane zverené zákonu, pričom v danej veci je týmto zákonom Trestný

poriadok.

Sťažnosť teda napriek svojej rozsiahlosti neobsahuje také skutočnosti, ktoré by boli

spôsobilé viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktorým bola vo veci návrhu na obnovu konania zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu

okresného súdu. Ústavný súd nemohol vysloviť porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na neho nadväzujúcich práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 3

a , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa a 3

dohovoru a práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7, keďže

uznesením krajského súdu nebolo zasiahnuté do ich obsahu. Krajský súd rozhodoval v danej

veci striktne rešpektujúc relevantnú zákonnú úpravu a skutočnosť, že konanie

pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, nemôže byť právnym

základom vyslovenia porušenia označených práv.

Napokon uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 141 ods. 1

a , keďže tieto práva nezaručujú konkrétne základné právo, ale sú

ustanoveniami upravujúcimi ústavné princípy súdnej moci. A tak nielenže v sťažnosti

absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli o ich porušení svedčiť, ale je potrebné

poukázať na to, že v prípade sťažnosti podľa rozhoduje ústavný súd

vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave

, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Keďže namietané porušenie označených základných práv sťažovateľa

zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1

.

Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súdu

v obdobných veciach (m. m. , ) považoval ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu za zjavne neopodstatnenú,

na základe čoho ju bolo potrebné aj vo zvyšnej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, tak ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015