Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 457/2015
PDF · 428.02 KB
No categories available
III. ÚS 457/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu
č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia
čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 1 Nt 109/2014 a jeho uznesením z 19. decembra 2014 a postupom Krajského
súdu v Trenčíne sp. zn. 23 Tos 20/2015 a jeho uznesením zo 17. marca 2015 a takto
rozhodol:
1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
2. Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol č. 7“)
a namietaného porušenia čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu
Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Nt 109/2014 a jeho uznesením z 19. decembra
2014 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 23 Tos 20/2015 a jeho uznesením zo 17. marca 2015 (ďalej aj
„uznesenie krajského súdu“).
Z obsiahlej sťažnosti (66 rukou písaných strán) vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 2 T 8/2011 zo 4. marca 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 23 To 31/2011 414 z 12. mája 2011 uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného
zločinu vraždy v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1, § 145 ods. 1 a 2 písm. c) a § 139 ods. 1
písm. c) Trestného zákona, za čo mu bol podľa § 145 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a 3 a
§ 39 ods. 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo
výmere 14 rokov. V napadnutom konaní sťažovateľ žiadal o obnovu konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 2 T 8/2011, avšak okresný súd uznesením sp. zn. 1 Nt
109/2014 z 19. decembra 2014 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku v spojení s § 394 ods.
1 Trestného poriadku jeho návrh zamietol. Sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu krajský
súd uznesením č. k. 23 Tos 20/2015 69 zo 17. marca 2015 zamietol ako nedôvodnú.
Napriek nedostatku kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ktorý sa
odráža v nekonzistentnosti sťažnosti a jej ďalších formálnych nedostatkoch, možno z jej
obsahu vyvodiť sťažovateľovu nespokojnosť nielen s výsledkom napadnutého konania
o obnove konania, ale tiež s výsledkom predchádzajúceho trestného konania, v ktorom bol
sťažovateľ odsúdený za pokus obzvlášť závažného zločinu vraždy. V sťažnosti najmä
opakovane namieta predčasnosť vydania napadnutých uznesení, nevykonanie navrhnutých
dôkazov, neúplnosť skutkových zistení, na podklade ktorých súd rozhodol, nesprávne
hodnotenie okolností významných pre ustálenie právnej kvalifikácie činu, za ktorý bol
odsúdený, nesprávne hodnotenie výsledkov znaleckého dokazovania (poukazujúc hlavne
na svoju nepríčetnosť v čase spáchania trestného činu), neplnenie povinností obhajcov
ustanovených v pôvodnom trestnom konaní aj v konaní o návrhu na obnovu konania,
porušenie princípu kontradiktórnosti a rovnosti zbraní v konaní, a napokon aj nezákonné
zloženie senátu krajského súdu rozhodujúceho o jeho návrhu na obnovu konania.
Na podporu svojej argumentácie cituje sťažovateľ z viacerých zjednocujúcich stanovísk,
resp. rozhodnutí najvyšších súdov používaných v rozhodovacej praxi súdov v trestných
veciach, a poukazuje aj na judikatúru ústavného súdu.
Na základe uvedeného potom sťažovateľ svojím konečným návrhom žiada ústavný
súd vysloviť, že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. 23 Tos 20/2015 69
zo 17. marca 2015 bolo porušené jeho základné právo „zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1,
čl. 144 ods. 1, čl. 144 ods. 1 ústavy SR na nestranný a nezaujatý súd, garantované...
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd... v čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3... čl. 2
ods. 1 Protokolu č. 7“ a že postupom okresného súdu a jeho uznesením
sp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014 bolo porušené právo zaručené čl. 6 ods. 3
písm. c) a d) dohovoru a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy. Nadväzne na uvedené žiada uznesenie
okresného súdu a uznesenie krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
navrhuje rozhodnúť o úhrade trov jeho právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Napokon v sťažnosti a v jej doplnení doručenom súčasne so sťažnosťou tiež
sťažovateľ opakovane žiada o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným
súdom (pripojac k návrhu aj „bianko“ splnomocnenie), ktorý by „skutočnosti a dôvody
môjho podania právne relevantne a najmä kvalifikovanejšie – odborne uviedol, aby...
nedošlo k jej tzv. odloženiu pre niektorý nedostatok podania“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh vrátane sťažnosti
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri
predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho
zástupcu v konaní pred ústavným súdom
Podľa zaužívanej praxe (napr. I. ÚS 337/08, I. ÚS 311/2012) môže ústavný súd
ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t. j. advokáta), ak taká
osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie
nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto
predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.
Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcu ustanoviť Centrum právnej pomoci
na základe zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej
núdzi v znení neskorších predpisov (čo však nie je sťažovateľov prípad).
Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádza
vo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaní
odôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho práva
na ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkom jej
zákonom predpísaných náležitostí), ako aj uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného
súdu zistil dostatok dôvodov na jej odmietnutie – sčasti pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a sčasti pre jej zjavnú neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie bod
2.2.1 a 2.2.2 odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jeden
z predpokladov ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený
nebol, žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (bod 1
výrokovej časti uznesenia).
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti
Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie
právneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral sa
na preskúmanie jej celkového obsahu (aj keď zbytočne obšírnemu, resp. opakovane
obsahujúcemu tie isté námietky a tvrdenia). V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal
najmä otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do základných
práv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s obnovou trestného konania pred všeobecnými
súdmi mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať do úvahy ich porušenie –
v danom prípade predovšetkým základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 a nasl.
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.
2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum uznesenia okresného súdu, ústavný súd
poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je
pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným
súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V sťažovateľovej kauze mal pred zásahom do základných práv a slobôd okresným
súdom právomoc poskytnúť právnu ochranu krajský súd, ktorý konal o riadnom opravnom
prostriedku. Právo podať sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu pritom sťažovateľ využil.
Pre rozhodnutie ústavného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý
poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy, a to krajský súd ako súd sťažnostný (obdobne
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom navrhovaný ústavný prieskum uznesenia krajského
súdu, ústavný súd dospel k záveru o jeho ústavnej udržateľnosti a nedostatku dôvodov
na zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého konania.
Krajský súd napadnutým uznesením č. k. 23 Tos 20/2015 69 zo 17. marca 2015
zamietol sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, ktorý podľa § 399 ods. 2 Trestného
poriadku zamietol sťažovateľov návrh na obnovu konania, pretože nezistil podmienky
na povolenie obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku. V relevantnej časti
odôvodnenia uznesenia krajský súd uviedol, že „obnova konania ako mimoriadny opravný
prostriedok je v Trestnom poriadku (§ 394 a nasl.) koncipovaná tak, aby bolo možné
napraviť aj právoplatný rozsudok (odsudzujúci, ale aj oslobodzujúci) v dôsledku toho, že
vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
a treste. Obnova konania z dôvodov podľa § 394 ods. 1 Tr. por. sa teda týka nedostatkov
skutkových zistení.
Nadriadený súd sa preto vytýkanými chybami, týkajúcimi sa správnosti procesného
postupu súdu prvého stupňa v pôvodnom konaní ani vytýkanými chybami týkajúcimi sa
správnosti použitej právnej kvalifikácie, nezaoberal. V konaní o návrhu o povolenie obnovy
konania nie je súd oprávnený preskúmavať tieto otázky, pretože na to nemá zákonný
podklad. Eventuálne procesné pochybenia a pochybenia v uplatnenej právnej kvalifikácii
môžu pri splnení podmienok uvedených v § 371 ods. 1 Tr. por. byť predmetom iného
mimoriadneho opravného konania – dovolania.
V konaní o povolení obnovy konania nie je možné preskúmavať ani postup súdov
v pôvodnom konaní, týkajúci sa vysporiadania sa zákonným spôsobom s vykonanými
dôkazmi. Nemôže súd skúmať ani správnosť vysporiadania sa pôvodne konajúcich súdov
s rozpormi vo výpovediach svedkov, resp. v iných dôkazoch.
Taktiež k návrhu odsúdeného na výsluch svedkov, ktorí neboli vypočutí na hlavnom
pojednávaní, , , , a ,
senát nadriadeného súdu uvádza, že ide o opakovanie návrhu odsúdeného už z pôvodného
konania pred súdom (zápisnica o verejnom zasadnutí zo dňa 28. 01. 2011 č. l. 358), kde pri
predbežnom prejednaní obžaloby bol návrh na výsluch týchto svedkov pôvodne konajúcim
súdom zamietnutý, a to aj vrátane navrhovanej rekonštrukcie, resp. vyšetrovacieho pokusu.
Aj z tohto pohľadu nemožno hovoriť o tom, že ide o dôkazy súdu skôr neznáme. Odsúdeným
uvádzaná okolnosť, že títo svedkovia mali prísť následne na miesto činu, nie je takou
významnou okolnosťou, ktorá by mohla spochybniť výpovede priamych svedkýň o priebehu
protiprávneho konania odsúdeného.“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7 každý, koho súd uzná za vinného z trestného činu,
má právo dať preskúmať výrok o vine alebo treste súdom vyššieho stupňa. Výkon tohto
práva,včítane dôvodov, pre ktoré sa môže vykonať, ustanovuje zákon.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy majúcej základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02), ako aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie ústavne súladne interpretovanej platnej
a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne odpovie na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nezasahuje
do obsahu sťažovateľom označených práv zaručených ústavou a dohovorom. Krajský súd
totiž potom, ako v odôvodnení svojho uznesenia vyložil, že v súvislosti s návrhom
na obnovu konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku sa môže všeobecný súd zaoberať
len nedostatkami v skutkových zisteniach, posúdil relevantnú námietku sťažovateľa
o potrebe doplnenia skutkového stavu v pôvodnom konaní, pričom ju vyhodnotil ako
nedostatočnú, keďže vykonanie týchto dôkazov sťažovateľ navrhoval už v pôvodnom konaní
a ich vykonanie bolo v skoršom konaní príslušným procesným spôsobom zamietnuté.
Takýto výklad relevantných otázok v danom prípade nezasahuje podľa názoru ústavného
súdu do obsahu označených práv ústavne nekonformným spôsobom.
Z obsahu sťažnosti, ako aj pripojených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu
vyplýva, že dôvodom podania tejto sťažnosti, a rovnako tak aj návrhu na obnovu konania
bola v skutočnosti nespokojnosť sťažovateľa s výsledkom pôvodného trestného konania, ako
aj s právnou kvalifikáciou skutku, za ktorý bol odsúdený. Ústavný súd však pri svojej
rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho
právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).
K uvedenému ústavný súd taktiež uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať
argumentáciu, ktorú mohli sťažovatelia predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďže
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu
všeobecných súdov, pretože na posúdenie takýchto námietok nemá danú právomoc
(III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08). Nadväzne na to poznamenáva, že
na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinených a vyhodnotení
ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy. Úlohou ústavného súdu ako
nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) teda nie je konať ako súd
tretej alebo štvrtej inštancie, ale iba preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia
krajského súdu.
V tomto kontexte sa javí ako podstatná najmä sťažovateľova námietka o nezákonnom
zložení senátu krajského súdu rozhodujúceho o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu, ktorým bol sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietnutý. O odvolaní proti
rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 8/ 2011 zo 4. marca 2011 a o sťažnosti proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014 totiž rozhodol ten istý senát
krajského súdu v zložení predsedu senátu JUDr. Ondreja Samaša a sudcov JUDr. Františka
Kováča a JUDr. Ondreja Gáborika.
Podľa § 397 ods. 2 Trestného poriadku o návrhu na povolenie obnovy konania, ktoré
sa skončilo právoplatným rozhodnutím súdu, rozhoduje iný samosudca alebo iný senát
súdu, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že z prerokovania o návrhu na obnovu konania je
vylúčený len sudca alebo senát, ktorý vo veci rozhodoval v prvom stupni. Uvedené zákonné
vylúčenie sudcov sa však netýka zloženia senátu súdu druhého stupňa rozhodujúceho
o sťažnosti proti uzneseniu o návrhu na obnovu konania. Pokiaľ teda v sťažovateľovej
veci rozhodoval ten istý senátu krajského súdu o odvolaní proti rozsudku okresného
súdu sp. zn. 2 T 8/ 2011 zo 4. marca 2011, ako aj o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 1 Nt 109/2014 z 19. decembra 2014, nemohlo bez ďalšieho dôjsť k porušeniu práva
na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom, keďže vec prerokúval súd obsadený
v súlade so zákonom upravujúcim podrobnosti o konaní súdov v trestných veciach.
V zmysle zmocnenia daného ústavou (čl. 46 ods. 4 ústavy) boli totiž podrobnosti o súdnej
a inej právnej ochrane zverené zákonu, pričom v danej veci je týmto zákonom Trestný
poriadok.
Sťažnosť teda napriek svojej rozsiahlosti neobsahuje také skutočnosti, ktoré by boli
spôsobilé viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktorým bola vo veci návrhu na obnovu konania zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu
okresného súdu. Ústavný súd nemohol vysloviť porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na neho nadväzujúcich práv zaručených čl. 47 ods. 2 a 3
a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3
dohovoru a práva na odvolanie v trestných veciach podľa čl. 2 ods. 1 protokolu č. 7, keďže
uznesením krajského súdu nebolo zasiahnuté do ich obsahu. Krajský súd rozhodoval v danej
veci striktne rešpektujúc relevantnú zákonnú úpravu a skutočnosť, že konanie
pred všeobecnými súdmi neskončilo podľa predstáv sťažovateľa, nemôže byť právnym
základom vyslovenia porušenia označených práv.
Napokon uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 141 ods. 1
a čl. 144 ods. 1 ústavy, keďže tieto práva nezaručujú konkrétne základné právo, ale sú
ustanoveniami upravujúcimi ústavné princípy súdnej moci. A tak nielenže v sťažnosti
absentujú konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli o ich porušení svedčiť, ale je potrebné
poukázať na to, že v prípade sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd
vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave
ústavy, prípadne práva zaručeného medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Keďže namietané porušenie označených základných práv sťažovateľa
zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods. 1
Vzhľadom na uvedené a s prihliadnutím na dopadajúcu judikatúru ústavného súdu
v obdobných veciach (m. m. III. ÚS 79/2012, III. ÚS 541/2012) považoval ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu za zjavne neopodstatnenú,
na základe čoho ju bolo potrebné aj vo zvyšnej časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde, tak ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015