Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 557/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť B. H., T., zastúpeného spoločnosťou H., s. r. o., B.,

konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti

na prácu podľa v spojení s

Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie

riadenia ľudských zdrojov, odboru sociálneho zabezpečenia sp. zn.

z 10. augusta 2010, rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky sp. zn. SLV-PS-

PK-115/2010 z 5. novembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -28 zo 14. júla 2011 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2012 doručená sťažnosť B. H., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou H., s.

r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. P. K., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri

nespôsobilosti na prácu podľa (ďalej len

„ústava“) v spojení s a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie riadenia

ľudských zdrojov, odboru sociálneho zabezpečenia (ďalej len „odbor sociálneho

zabezpečenia ministerstva vnútra“) sp. zn. z 10. augusta 2010

(ďalej len „rozhodnutie odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra“), rozhodnutím

Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“) sp. zn. SLV-PS-

PK-115/2010 z 5. novembra 2010 (ďalej len „rozhodnutie ministerstva vnútra“), rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -28 zo 14. júla 2011

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2012 (ďalej len „rozsudok

najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, ktorý je od roku 1993

príslušníkom Mestskej polície Mesta T., podal odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva

vnútra žiadosť z 27. júla 2010 o priznanie výsluhového dôchodku podľa § 38 zákona č.

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Rozhodnutím odboru sociálneho zabezpečenia

ministerstva vnútra bolo konanie o žiadosti sťažovateľa zastavené z dôvodu nepríslušnosti a

nemožnosti vec postúpiť inému orgánu.

Ministerstvo vnútra svojím rozhodnutím zamietlo odvolanie sťažovateľa proti

rozhodnutiu odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra a potvrdilo napadnuté

rozhodnutie.

Krajský súd v konaní o preskúmanie rozhodnutia ministerstva vnútra iniciovanom

sťažovateľom svojím rozsudkom potvrdil preskúmavané rozhodnutie.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa svojím rozsudkom potvrdil rozsudok

krajského súdu.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s výkladom

aplikovaným štátnymi orgánmi a súdmi v napadnutých rozhodnutiach, podľa ktorého sa

tento zákon nevzťahuje na príslušníkov mestskej polície. Takýto výklad zákona považuje

sťažovateľ za ústavne nekonformný a porušujúci jeho základné práva. Na podporu svojho

názoru sťažovateľ v sťažnosti uvádza rozsiahlu argumentáciu spočívajúcu najmä

v poukázaní na podobný charakter a náplň pôsobnosti a práce policajta mestskej polície

a policajta Policajného zboru alebo Železničnej polície (do 10. decembra 2010, pozn.).

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom stanoveným postupom svojho

práva zaručeného v článku 46 ods. 1 SR bolo rozhodnutím Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky Sekcie riadenia ľudských zdrojov Odboru sociálneho zabezpečenia

Č. p.: SRLZ-SZ-003155/2010 zo dňa 10. 08. 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky Č. p.: SLV-PS-PK-115/2010 zo dňa 05. 11. 2010 a rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 07. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave -28 zo dňa 14. 07. 2011 porušené

Základné právo sťažovateľa na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri

nespôsobilosti na prácu zaručené v článku 39 ods. 1 SR v spojení s právom

na rovnosť v právach v zmysle článku 12 SR bolo rozhodnutím Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky Sekcie riadenia ľudských zdrojov Odboru sociálneho zabezpečenia

Č. p.: SRLZ-SZ-003155/2010 zo dňa 10. 08. 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky Č. p.: SLV-PS-PK-115/2010 zo dňa 05. 11. 2010 a rozhodnutím

Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 07. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave -28 zo dňa 14. 07. 2011 porušené.

Súd ruší rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky Sekcie riadenia

ľudských zdrojov Odboru sociálneho zabezpečenia Č. p.: SRLZ-SZ-003155/2010

zo dňa 10. 08. 2010 v spojení s rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

Č. p.: SLV-PS-PK-115/2010 zo dňa 05. 11. 2010 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

zo dňa 31. 07. 2012 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave

-28 zo dňa 14. 07. 2010 a vec vracia Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je povinné sťažovateľovi nahradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 323,51 Eur do 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto

rozhodnutia. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa prestavujú náhradu za dva úkony

právnej služby, t. j. 2 x 127,17 Eur a režijný paušál, t. j. 2 x 7,63 Eur a DPH.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na primerané hmotné

zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa v spojení

s a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

rozhodnutím odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra, rozhodnutím ministerstva

vnútra, rozsudkom krajského súdu a rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sú podľa neho

založené na nesprávnych záveroch.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súlade so zásadou subsidiarity vyjadrenou v čl. 127

ods. 1 do prieskumnej právomoci ústavného súdu patria len také rozhodnutia

štátnych orgánov a súdov, proti ktorým už nie je prípustný opravný prostriedok.

Preskúmanie rozhodnutia odboru sociálneho zabezpečenia ministerstva vnútra, rozhodnutia

ministerstva vnútra a rozsudku krajského súdu bolo možné inštančne nadriadeným orgánom

resp. súdom na základe dostupných opravných prostriedkov, ktoré sťažovateľ aj využil,

a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti obmedzil v rámci svojej

právomoci na preskúmanie rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako

aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil,

že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti v časti nametaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateľa nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržatelnosť záverov

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho súdu bol

svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobený v zrejmom omyle a v nesúlade

s platnou právnou úpravou, a tak mohol zakladať dôvod na zásah ústavného súdu v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v .

Naopak, najvyšší súd (ako aj krajský súd, ministerstvo vnútra a odbor sociálneho

zabezpečenia ministerstva vnútra, ktorých závery boli v podstate potvrdené) ústavne

konformne aplikoval , keď takto zhrnul závery krajského súdu:

«Žalobca nie je účastníkom vzťahov upravených v

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov“)...

žalobca je príslušníkom obecnej polície, pričom jeho právne vzťahy, ako aj pracovný

pomer upravuje o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o obecnej polícií“).

Sociálne zabezpečenie príslušníkov Policajného zboru je upravené v zákone

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a pod príslušný právny predpis nespadajú

príslušníci obecnej polície, lebo nemajú osobitné postavenie k štátu, ako je to

u príslušníkoch policajného zboru. Obecná a mestská polícia nie je ozbrojenou zložkou

na rozdiel od príslušníkov policajného zboru, ktorí vykonávajú štátnu službu v ozbrojenom

bezpečnostnom zbore. Krajský súd preto dospel k záveru, že druhostupňový správny orgán

postupoval správne, keď v konaní o priznanie výsluhového dôchodku podľa § 38 zákona

o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov konanie z titulu nepríslušnosti zastavil...»

a ďalej uviedol: «Podľa § 1 ods. 2 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov

pod pojmom policajt sa na účely tohto zákona rozumie príslušník Policajného zboru,

Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, Slovenskej informačnej

služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Železničnej

polície a colník, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa o policajnom zbore v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o policajnom zbore“) policajný zbor je ozbrojený bezpečnostný

zbor, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti

vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre policajný

zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o obecnej polícii obecná polícia je poriadkový útvar

pôsobiaci pri zabezpečovaní obecných vecí verejného poriadku, ochrany životného

prostredia v obci a plnení úloh vyplývajúcich zo všeobecne záväzných nariadení obce,

z uznesení obecného zastupiteľstva a z rozhodnutí starostu obce...

Sporným v uvedenom prípade zostalo právne posúdenie, a to či zákon o sociálnom

zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov sa má aplikovať aj na prípad

žalobcu, ktorý bol od roku 1993 príslušníkom mestskej polície Mesta T. Podľa názoru

žalobcu, hoci pod personálnu pôsobnosť uvedeného zákona výslovne nepatria príslušníci

obecných a mestských polícií, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že ich práca má totožný

charakter a je uskutočňovaná vo verejnom záujme ako u príslušníkov Policajného zboru

Slovenskej republiky a Železničnej polície. V opačnom prípade by podľa jeho názoru išlo

o diskrimináciu príslušníkov obecných a mestských polícií.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v celom rozsahu stotožnil s právnymi závermi

krajského súdu a tieto dôvody si osvojil ako svoje vlastné.

Na zdôraznenie správnosti dôvodov rozhodnutia krajského súdu odvolací súd

dopĺňa, že obecná polícia nie je ozbrojenou zložkou, lebo priamo zo zákona o obecnej

polícii vyplýva, že obecná polícia je poriadkový útvar a nie ozbrojený bezpečnostný zbor,

ako je tomu v prípade policajného zboru...

pokiaľ žalobca považoval za rozhodujúce pre dodržanie práva na rovnaké

zaobchádzanie posúdenie úloh, ktoré dotknuté subjekty plnia, ich kompetencie a podobne,

tak z príslušných právnych predpisov vyplývajú iné úlohy a postavenie príslušníkov obecnej

polície a úlohy a postavenie príslušníkov policajného zboru. Tento takt nemôže ovplyvniť

ani skutočnosť, že oba subjekty v zákonom stanovených prípadoch spolupôsobia, alebo

spolupracujú.

V § 1 ods. 2 zákon o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov presne vymedzuje,

kto je pre účely zákona o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov považovaný

za policajta, a príslušníci obecnej resp. mestskej polície v uvedenom ustanovení nie sú

uvedení. Prvostupňový správny orgán preto postupoval v súlade so zákonom, ak konanie

zastavil, lebo nie je príslušný rozhodovať o dôchodkových nárokoch príslušníkov obecných

a mestských polícií, a žalovaný potom nepochybil, ak takéto rozhodnutie prvostupňového

správneho orgánu potvrdil a odvolanie žalobcu zamietol...»

Ústavný súd dodáva, že aplikovanie takého extenzívneho výkladu zákonnej úpravy,

ktorá by rozširovala zákonodarcom taxatívne vymedzených okruh subjektov, na ktorých sa

táto úprava vzťahuje, by bolo výkladom ústavne nekonformným.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom najvyššieho súdu. Z týchto dôvodov bolo preto

potrebné sťažnosť v tejto časti podľa odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na primerané

hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa

v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu (a to z rovnakých dôvodov

ako porušenie základného práva podľa ), ústavný súd poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), podľa ktorej všeobecný súd

spravidla nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z , ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až .

Ústavný súd konštatuje, že bez možnosti porušenia základného práva sťažovateľa

procesnoprávneho charakteru ( ) nemohlo dôjsť ani k porušeniu

základného práva podľa , a preto ústavný súd odmieta sťažnosť aj v tejto

časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľom namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že ich

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne

určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa. Preto ak sťažovateľ namietal

porušenie v spojení s porušením svojho základného práva podľa

a ústavný súd možnosť porušenia tohto základného práva nezistil, potom odmietnutie

sťažnosti v časti namietaného porušenia pre jej zjavnú neopodstatnenosť

sa vzťahuje aj na namietané porušenie .

Ústavný súd na základe uvedeného pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa podľa v celosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012