Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 557/2012
PDF · 183.31 KB
No categories available
III. ÚS 557/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. M. B., M., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 36 ods. 1,
čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu
Prievidza č. k. 17 C/209/2009-106 z 8. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne č. k. 17 Co/367/2010-145 z 8. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 20/2012 z 25. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra
2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu
Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. 17 C/209/2009-106 z 8. septembra 2010,
rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co/367/2010-145
z 8. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 6 Cdo 20/2012 z 25. júla 2012.
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 17 C 209/2009 o zaplatenie 11 617,87 € s prísl. (z titulu
poskytnutej pôžičky) vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení odporcu.
Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C/209/2009-106 z 8. septembra 2010 zaviazal
sťažovateľa zaplatiť navrhovateľom dlžné sumy s prísl. a nahradiť im trovy konania.
V odôvodnení tohto rozsudku okresný súd taktiež uviedol: „Odporca sa dostavil až
na pojednávane nariadené na 8. 9. 2010, pričom žiadal o odročenie tohto pojednávania a to
z dôvodu, že si chce zvoliť nového právneho zástupcu. Súd jeho žiadosti o odročenie
pojednávania nevyhovel, keďže odporcovi bol návrh vo veci samej doručený spolu
s platobným rozkazom dňa 21. 1. 2010 a odvtedy mal dostatok času, aby si zabezpečil
zastúpenie advokátom.“ Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem
spochybnenia oprávnenosti právneho nároku navrhovateľov na zaplatenie uvedenej sumy
poukázal na to, že postupom okresného súdu mu nebolo umožnené zvoliť si právneho
zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred súdom. Krajský súd rozsudkom
č. k. 17 Co/367/2010-145 z 8. júna 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil. Dovolanie
sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 20/2012 z 25. júla 2012 odmietol
z dôvodu, že vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) v dovolacom konaní nevyšli najavo a že v postupe súdov
nižších stupňov nezistil ani znaky konania majúceho za následok odňatie možnosti
sťažovateľovi konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd bez vážneho dôvodu ignoroval jeho
ústavne podloženú požiadavku a neposkytol mu primeraný čas na zvolenie si právneho
zástupcu. Okresný súd porušil základné právo sťažovateľa „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2
listiny a konal v rozpore s § 1, § 2, § 24 a § 25 ods. 1 OSP. Takéto konanie okresného súdu
nebolo žiadnym spôsobom napravené ani v odvolacom, ani v dovolacom konaní. Krajský
súd nielenže nepovažoval postup okresného súdu za taký, ktorým sa odňalo sťažovateľovi
právo konať pred súdom, ale nezaoberal sa ani prípustnosťou vykonania dokazovania
v odvolacom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že „postupom súdov došlo k nezákonnému
zásahu do práva na prejednanie jeho veci a že mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom“. Uvedené konanie všeobecných súdov považuje sťažovateľ za šikanózne, ktorého
následkom je ujma na jeho základných právach garantovaných ústavou a jeho zneváženie
a strata dobrej povesti medzi rodinnými príslušníkmi a občanmi, ktorí ho poznajú.
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného
súdu č. k. 17 C/209/2009-106 z 8. septembra 2010, rozsudkom krajského súdu
č. k. 17 Co/367/2010-145 z 8. júna 2011 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 20/2012 z 25. júla 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 listiny,
aby uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj
náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad
vykonateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že
ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.
Povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene
a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, III. ÚS 236/07, III. ÚS 334/09).
1. Preskúmaním sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že petit nezodpovedá jej
odôvodneniu. Sťažovateľ sa síce domáha vyslovenia porušenia svojho práva na súdnu
ochranu, avšak jednotlivé aspekty tohto práva vo vzťahu ku každému zo všeobecných
súdom osobitne nezdôvodnil, a preto nemožno ani náležite posúdiť, aké námietky porušenia
základných práv a slobôd vzniesol proti všeobecným súdom.
2. O sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich (totožných) práv
postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 17 C/209/2009-106 z 8. septembra 2010, už
ústavný súd rozhodol uznesením č. k. IV. ÚS 453/2011-13 z 20. októbra 2011, a preto je
sťažnosť v tejto časti podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde neprípustná.
3. Ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahovo identickú námietku týkajúcu sa odňatia
sťažovateľovi možnosti konať pred súdom (pre nevyhovenie jeho požiadavke o odročenie
pojednávania z dôvodu, „že si chce zvoliť nového právneho zástupcu“) nastolil sťažovateľ
na všetkých stupňoch všeobecných súdov, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.
V argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na súdnu ochranu krajským
súdom a najvyšším súdom však chýba akákoľvek argumentácia, ktorá sa týka porušenia
ústavných práv. Ústavný súd nie je ďalším stupňom v sústave všeobecného súdnictva
(čl. 142 ods. 1 a čl. 143 ods. 1 ústavy), podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v súvislosti
so zabezpečovaním účasti na pojednávaní súdu prvého stupňa nedošlo k takému postupu
zo strany súdu prvého stupňa, ktorý by mal za následok odňatie možnosti odporcovi konať
pred súdom, najmä keď bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol aj vyhlásený
rozsudok. Zo spisu nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá by dávala podklad pre záver
o tom, že odporcovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom. Za takúto okolnosť nemožno považovať ani nevyhovenie žiadosti odporcu
o odročenie pojednávania za účelom zvolenia si právneho zástupcu.“. Sťažovateľ si ani
do podania odvolania, ani do vydania rozhodnutia odvolacieho súdu právneho zástupcu
nezvolil. Keďže krajský súd nezistil dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa
v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP, ktorý sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní, rozsudok
okresného súdu potvrdil.
K rovnakým právnym záverom dospel aj najvyšší súd, ktorý sa s prihliadnutím
na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov osobitne
zaoberal otázkou, či sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f) OSP. Najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 60/08,
III. ÚS 153/07, IV. ÚS 272/07) v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že
«procesný postup súdov nižších stupňov objektívne poskytol žalovanému rozumnú
a dostatočnú možnosť a dostatok priestoru na uplatnenie práva na „novú“ právnu pomoc,
no ten ho bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil. Žalovaný nevenoval konaniam
vedeným súdmi nižších stupňov potrebnú pozornosť, ako sa v sporovom konaní od neho ako
účastníka konania predpokladalo, a svoje nie v nepodstatnej miere pasívne správanie sa
snaží dodatočne odčiniť až v dovolacom konaní. V konaní nevyvíjal dostatočnú procesnú
aktivitu a zodpovedný prístup k svojej právnej veci. Na tomto mieste považuje dovolací súd
za potrebné uviesť, že z obsahu preskúmaného spisu vyplýva, že žalovaný ani v jednom
zo svojich podaní urobených v konaní pred súdom prvého stupňa sa ku skutočnostiam,
z ktorých žalobcovia vyvodzovali svoje práva, nevyjadril. Z týchto dôvodov dovolací súd
dospel k záveru, že postupom a rozhodnutiami súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu
žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom.». K odňatiu možnosti konať
pred súdom nedošlo ani tým, že sa odvolací súd nevyrovnal so žiadosťou sťažovateľa
o doplnenie dokumentov zo 16. mája 2011.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu aj
uznesenie najvyššieho súdu obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe
na ich výrok, nepopierajú zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie sú
v rozpore s platnou právnou úpravou, a teda nenesú znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.
Námietka sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (súdmi), sa tak javí
ako zjavne neopodstatnená.
Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania,
táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia práva na súdnu
ochranu sťažnosťou pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07
a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí
a zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľa v nej uvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012