Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 557/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. M. B., M., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a základného práva podľa ,

čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Okresného súdu

Prievidza č. k. -106 z 8. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne č. k. -145 z 8. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra

2012 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a podľa , a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) rozsudkom Okresného súdu

Prievidza (ďalej len „okresný súd“) č. k. -106 z 8. septembra 2010,

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -145

z 8. júna 2011 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. júla 2012.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. o zaplatenie 11 617,87 € s prísl. (z titulu

poskytnutej pôžičky) vystupoval sťažovateľ v procesnom postavení odporcu.

Okresný súd rozsudkom č. k. -106 z 8. septembra 2010 zaviazal

sťažovateľa zaplatiť navrhovateľom dlžné sumy s prísl. a nahradiť im trovy konania.

V odôvodnení tohto rozsudku okresný súd taktiež uviedol: „Odporca sa dostavil až

na pojednávane nariadené na 8. 9. 2010, pričom žiadal o odročenie tohto pojednávania a to

z dôvodu, že si chce zvoliť nového právneho zástupcu. Súd jeho žiadosti o odročenie

pojednávania nevyhovel, keďže odporcovi bol návrh vo veci samej doručený spolu

s platobným rozkazom dňa 21. 1. 2010 a odvtedy mal dostatok času, aby si zabezpečil

zastúpenie advokátom.“ Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem

spochybnenia oprávnenosti právneho nároku navrhovateľov na zaplatenie uvedenej sumy

poukázal na to, že postupom okresného súdu mu nebolo umožnené zvoliť si právneho

zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred súdom. Krajský súd rozsudkom

č. k. -145 z 8. júna 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil. Dovolanie

sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. júla 2012 odmietol

z dôvodu, že vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) v dovolacom konaní nevyšli najavo a že v postupe súdov

nižších stupňov nezistil ani znaky konania majúceho za následok odňatie možnosti

sťažovateľovi konať pred súdom v zmysle .

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd bez vážneho dôvodu ignoroval jeho

ústavne podloženú požiadavku a neposkytol mu primeraný čas na zvolenie si právneho

zástupcu. Okresný súd porušil základné právo sťažovateľa „na súdnu ochranu“ podľa čl. 46

ods. 1, a a podľa , a

listiny a konal v rozpore s , , a . Takéto konanie okresného súdu

nebolo žiadnym spôsobom napravené ani v odvolacom, ani v dovolacom konaní. Krajský

súd nielenže nepovažoval postup okresného súdu za taký, ktorým sa odňalo sťažovateľovi

právo konať pred súdom, ale nezaoberal sa ani prípustnosťou vykonania dokazovania

v odvolacom konaní. Sťažovateľ je toho názoru, že „postupom súdov došlo k nezákonnému

zásahu do práva na prejednanie jeho veci a že mu bola odňatá možnosť konať pred

súdom“. Uvedené konanie všeobecných súdov považuje sťažovateľ za šikanózne, ktorého

následkom je ujma na jeho základných právach garantovaných a jeho zneváženie

a strata dobrej povesti medzi rodinnými príslušníkmi a občanmi, ktorí ho poznajú.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom okresného

súdu č. k. -106 z 8. septembra 2010, rozsudkom krajského súdu

č. k. -145 z 8. júna 2011 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 25. júla 2012 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1,

a a podľa , a listiny,

aby uvedené rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 100 000 €, ako aj

náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,50 €. Sťažovateľ zároveň požiadal o odklad

vykonateľnosti rozsudkov okresného súdu a krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. To znamená, že

ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

(m. m. , ).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , ).

1. Preskúmaním sťažnosti ústavný súd dospel k zisteniu, že petit nezodpovedá jej

odôvodneniu. Sťažovateľ sa síce domáha vyslovenia porušenia svojho práva na súdnu

ochranu, avšak jednotlivé aspekty tohto práva vo vzťahu ku každému zo všeobecných

súdom osobitne nezdôvodnil, a preto nemožno ani náležite posúdiť, aké námietky porušenia

základných práv a slobôd vzniesol proti všeobecným súdom.

2. O sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich (totožných) práv

postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. -106 z 8. septembra 2010, už

ústavný súd rozhodol uznesením č. k. -13 z 20. októbra 2011, a preto je

sťažnosť v tejto časti podľa neprípustná.

3. Ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahovo identickú námietku týkajúcu sa odňatia

sťažovateľovi možnosti konať pred súdom (pre nevyhovenie jeho požiadavke o odročenie

pojednávania z dôvodu, „že si chce zvoliť nového právneho zástupcu“) nastolil sťažovateľ

na všetkých stupňoch všeobecných súdov, ako aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

V argumentácii sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho práva na súdnu ochranu krajským

súdom a najvyšším súdom však chýba akákoľvek argumentácia, ktorá sa týka porušenia

ústavných práv. Ústavný súd nie je ďalším stupňom v sústave všeobecného súdnictva

( a ), podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „v súvislosti

so zabezpečovaním účasti na pojednávaní súdu prvého stupňa nedošlo k takému postupu

zo strany súdu prvého stupňa, ktorý by mal za následok odňatie možnosti odporcovi konať

pred súdom, najmä keď bol osobne prítomný na pojednávaní, na ktorom bol aj vyhlásený

rozsudok. Zo spisu nevyplynula žiadna taká skutočnosť, ktorá by dávala podklad pre záver

o tom, že odporcovi ako účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom. Za takúto okolnosť nemožno považovať ani nevyhovenie žiadosti odporcu

o odročenie pojednávania za účelom zvolenia si právneho zástupcu.“. Sťažovateľ si ani

do podania odvolania, ani do vydania rozhodnutia odvolacieho súdu právneho zástupcu

nezvolil. Keďže krajský súd nezistil dôvod na zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa

v zmysle , ktorý sťažovateľ uplatnil vo svojom odvolaní, rozsudok

okresného súdu potvrdil.

K rovnakým právnym záverom dospel aj najvyšší súd, ktorý sa s prihliadnutím

na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov nižších stupňov osobitne

zaoberal otázkou, či sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f) . Najvyšší súd vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu (,

, ) v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol, že

«procesný postup súdov nižších stupňov objektívne poskytol žalovanému rozumnú

a dostatočnú možnosť a dostatok priestoru na uplatnenie práva na „novú“ právnu pomoc,

no ten ho bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil. Žalovaný nevenoval konaniam

vedeným súdmi nižších stupňov potrebnú pozornosť, ako sa v sporovom konaní od neho ako

účastníka konania predpokladalo, a svoje nie v nepodstatnej miere pasívne správanie sa

snaží dodatočne odčiniť až v dovolacom konaní. V konaní nevyvíjal dostatočnú procesnú

aktivitu a zodpovedný prístup k svojej právnej veci. Na tomto mieste považuje dovolací súd

za potrebné uviesť, že z obsahu preskúmaného spisu vyplýva, že žalovaný ani v jednom

zo svojich podaní urobených v konaní pred súdom prvého stupňa sa ku skutočnostiam,

z ktorých žalobcovia vyvodzovali svoje práva, nevyjadril. Z týchto dôvodov dovolací súd

dospel k záveru, že postupom a rozhodnutiami súdu prvého stupňa ani odvolacieho súdu

žalovanému nebola odňatá možnosť konať pred súdom.». K odňatiu možnosti konať

pred súdom nedošlo ani tým, že sa odvolací súd nevyrovnal so žiadosťou sťažovateľa

o doplnenie dokumentov zo 16. mája 2011.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom napadnutý rozsudok krajského súdu aj

uznesenie najvyššieho súdu obsahujú dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe

na ich výrok, nepopierajú zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, nie sú

v rozpore s platnou právnou úpravou, a teda nenesú znaky svojvoľnosti ani arbitrárnosti.

Námietka sťažovateľa, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (súdmi), sa tak javí

ako zjavne neopodstatnená.

Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv účastníka konania,

táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom na namietanie porušenia práva na súdnu

ochranu sťažnosťou pred ústavným súdom (napr. , ,

a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí

a zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012