Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 565/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B.,

B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , z 31. mája

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012

doručená sťažnosť J. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , z 31. mája 2012

(ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania

na strane žalovaných (z dôvodu ručenia za poskytnutý úver) o zaplatenie 538 906,69 €

s príslušenstvom. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) ako prvostupňový súd

v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 19. apríla 2010 tak, že

žalobu vo vzťahu k sťažovateľovi ako ručiteľovi zamietol z dôvodu neplatnosti jeho

ručiteľského záväzku. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

„z výpovede svedka vyplynulo, že v čase keď ručitelia (žalovaný 2 a 3) podpisovali

ručiteľské listiny, ešte neboli úverové zmluvy podpísané oboma zmluvnými stranami.

Zmluva o úvere je špecifická v tom, že záväzok žalovaného 1) mohol vzniknúť až momentom

skutočného čerpania peňažných prostriedkov, ktorých výška a ďalšia špecifikácia

z predmetných ručiteľských listín nevyplýva. Z uvedeného vyplýva, že ručiteľské listiny

v rozpore s 303 Obch. zák. neobsahujú písomné vyhlásenie ručiteľov na uspokojenie

určitého záväzku viažuce sa k primárnemu dlžníkovi. Ustanovenie § 304 ods. 2 Obch. zák.

síce umožňuje ručením zabezpečiť záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti, ale predmetný

záväzok musí byť dostatočne špecifikovaný a pokiaľ dôjde následne k uzavretiu úverovej

zmluvy nie je zrejmé aký rozsah z poskytnutých peňažných prostriedkov bol skutočne

čerpaný, čo spôsobuje nemožnosť špecifikácie záväzku, ktorý má byť ručením

zabezpečený.“.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu (sp. zn. z 30. marca 2009)

podal žalobca odvolanie, v ktorom, ako to z odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, namietal neúplné zistenie skutkového stavu, ďalej to, že súd

prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

a nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutým uznesením

rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... zo skutočnosti, že žalovaní 2) a 3) podpísali

ručiteľské listiny skôr ako boli podpísané úverové zmluvy však súd prvého stupňa vyvodil

nesprávny právny záver... Ustanovenie § 304 ods. 2 výslovne umožňuje ručením zabezpečiť

záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí na splnení podmienky...

Výklad § 304 ods. 2 tak ako ho urobil súd prvého stupňa, by však prakticky neumožňoval

zabezpečiť záväzok dlžníka z úverového vzťahu... V ručiteľskom vyhlásení je preto uvedená

výška dlhu za ktorý ručiteľ ručí.

Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa nepovažoval

špecifikáciu záväzku, za ktorý žalovaní 2) a 3) prevzali ručenie za dostatočnú.

V ručiteľských listinách je jednoznačne označený ako záväzok dlžníka R. H. zaplatiť úver,

úroky a poplatky na základe konkrétnej, v listine podrobne popísanej úverovej zmluvy

poskytnutý v uvedenej výške. Nemôžu byť pochybnosti o tom, že úmyslom ručiteľov bolo

prevzatie ručenia za záväzok dlžníka, ktorý vznikol alebo mal vzniknúť z úverových zmlúv

bez ohľadu nato, či už boli uzavreté alebo sa mali uzavrieť. Popis úverových zmlúv

v ručiteľských listinách (okrem iného jej účastníci a výška 1 000 000 Sk a 13 000 000 Sk

poskytovaného úveru ) sa zhoduje s obsahom a označením úverových zmlúv, takže žalovaný

2) a 3) vedeli, že preberajú ručenie za úver poskytnutý na základe úverových zmlúv. Navyše,

ako vyplýva zo skutkového zistenia súdu prvého stupňa, pripravené úverové zmluvy aj videli

(tvrdia, že videli, že v čase podpisu ručiteľských listín tieto neboli podpísané žalobcom).

Okrem toho ručiteľské vyhlásenie je síce jednostranným úkonom, ale úkonom

adresovaným. Jeho účinky nastávajú až potom ako sa dostane do sféry toho, komu je

určené, teda veriteľa. Nezáleží preto na tom, kedy bolo podpísané... ale kedy bol veriteľovi

odovzdaný, a keďže podstatou vyhlásenia je ponuka ručenia, kedy bola ponuka veriteľom

akceptovaná (prijatá), i keď sa prijatie nedeje osobitným výslovným úkonom ale faktickým

konaním. Vychádzajúc z charakteru úverového vzťahu, keď poskytujúce peňažné

na zníženie rizika nesplatenia dlhu žiadajú návratnosť poskytnutých prostriedkov zabezpečiť

niektorým zo zabezpečovacích prostriedkov (prípadne súčasne viacerých) je prirodzeným

postup, keď úverovú zmluvu uzavrú až potom ako je poskytnuté alebo preukázané

zabezpečenie pohľadávky. Je preto logické, že prevzatie ručenia spravidla časovo

predchádza uzavretiu úverovej zmluvy.

Za nesprávny považuje odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, že žaloba je voči

žalovaným 2) a 3) neopodstatnená pre nesplnenie podmienky stanovenej v § 306 ods. 1

Obch. zák. Treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že podmienkou pre vznik povinnosti

ručiteľov plniť je písomná výzva veriteľa dlžníkovi. Podľa ustálenej súdnej praxe sa

za písomnú výzvu na plnenie považuje aj žaloba podaná proti dlžníkovi (pozri napr.

, komentár, Jaromír Svoboda a spol. Eurounion 2005, str.501, alebo

Jehíička, Švestka, Škárová, Občanský zákonník, komentár CH, Beck, 9. vydaní 2004?

str.799). Uvedené vyplýva z , podľa ktorého je hmotnoprávny úkon

účastníka voči súdu účinný aj voči ostatným účastníkom od okamihu, keď sa o ňom

dozvedeli. Žalobca - veriteľ podal žalobu nielen proti žalovaným 2) a 3) ale aj proti -

žalovanému 1) - dlžníkovi. Žaloba mu bola doručená 5. januára 1998. Uvedeným dňom

bola splnená podmienka stanovená v § 306 ods. 1. Treba pripustiť, že podmienka nebola

splnená v čase podania žaloby. Podľa je však pre rozsudok rozhodujúci

stav v čase jeho vyhlásenia. V čase vydania napadnutého rozsudku bola uvedená podmienka

nepochybne splnená. To platí aj pre ďalšiu skutočnosť, ktorá nastala v priebehu konania

a nahradzuje písomnú výzvu na plnenie - vyhlásenie konkurzu.

Neobstojí námietka vznášaná žalovaným 3) v priebehu konania a vo vyjadrení

k odvolaniu, že žalobca plnenie žalovanému 1) neposkytol na základe uzavretých úverových

zmlúv, pretože v čase plnenia ešte neboli splnene odkladacie podmienky, na ktoré bol vznik

zmlúv viazaný. Nezodpovedá skutočnosti, že úverové zmluvy boli uzavreté s odkladacou

podmienkou. V článku VIII/6, na ktorý sa žalovaný odvoláva, je uvedené, že zmluva

nadobúda platnosť dňom podpísania účastníkmi, teda bez stanovenia akejkoľvek

podmienky. Na predloženie stanovených dokladov druhá veta uvedeného článku zmlúv

neviaže platnosť, ale účinnosť zmlúv. Až na v zákonom stanovené výnimky však zmluvy

nadobúdajú účinnosť súčasne s platnosťou. Výnimku stanovuje § 47 ods. Obč. zák., ktorá

však na sporný prípad nedopadá. Špecifický prípad neúčinnosti platnej zmluvy nastáva

pri úspešnom odporovaní zmluvy podľa § 42a Obč. zák. alebo podľa konkurzných

predpisov. V prípadoch, na ktoré nedopadá žiadna výnimka, účastníci zmluvy nemôžu

vylúčiť účinnosť platne uzavretej zmluvy. Preto na účinnosť úverových zmlúv nemá vplyv

ani druhá veta uvedeného článku zmluvy. Odkladaciu podmienku ani pre platnosť ani pre

účinnosť zmluvy nestanovuje ani článok V/2 zmlúv. Článok upravuje zmluvné podmienky

pre čerpanie úveru (predloženie rozhodnutia o vklade záložného práva do katastra), nie

podmienky platnosti alebo účinnosti. zmlúv. Úverová zmluva upravuje práva a povinnosti

účastníkov zmluvy a je len na nich, či umožnia výkon niektorého práva z nej napriek tomu,

že niektorá zmluvná podmienka ešte nebola splnená (nebol ešte predložený doklad o vklade

záložného práva). Takto poskytnuté plnenie bolo plnením z platne uzavretej zmluvy a nie

plnením bez právneho dôvodu.

Rozhodnutie súdu. prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho názoru

o neplatnosti ručiteľských záväzkov žalovaných 2) a 3), v dôsledku ktorého sa súd

nezaoberal výškou dlhu, ktorý sú titulu ručenia povinní zaplatiť. Z uvedeného dôvodu

odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h),

ods. 2 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „odvolací súd v napadnutom rozhodnutí

rozhodol nad rámec dôvodov odvolania, pričom na takýto postup nebol oprávnený.

Rozhodnutie v prospech žalobcu nad rámec odvolacích dôvodov, ktoré namietal považuje

sťažovateľ za závažné porušenie zásady rovnosti účastníkov.“. V tejto súvislosti sťažovateľ

v sťažnosti tvrdí, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol len dôvody podľa § 205 c), d) a f)

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), a tým, že najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil podľa

, došlo zo strany najvyššieho súdu k porušeniu jeho označených

práv. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ taktiež považuje napadnuté uznesenie najvyššieho

súdu za prekvapivé, pretože „sťažovateľ nevedel ani nemohol vedieť, že odvolací súd bude

v rámci odvolacieho konania skúmať, či prvostupňový rozsudok trpí vadou podľa

ustanovenia . Sťažovateľ z uvedeného dôvodu v rámci svojho

vyjadrenia k odvolaniu neargumentoval k prípadnej existencii takejto vady. Postupom

odvolacieho súdu sa Sťažovateľovi odňala možnosť riadne skutkovo a právne argumentovať

v odvolacom konaní.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej vyjadruje svoj nesúhlas s hmotnoprávnym

posúdením skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, a s ich právnym posúdením, ktoré

považuje za arbitrárne a ústavne neudržateľné do tej miery, že spôsobuje porušenie jeho

označených práv.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom v takomto znení:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31.05.2012, sp. zn.

-414, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

v a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2012, sp. zn.

-414, sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho

argumentácie spočíva v dvoch námietkách, a to že najvyšší súd rozhodol nad rámec

odvolacích dôvodov, čím malo dôjsť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní a zároveň

tým aj k odňatiu možnosti konať pred súdom, a že najvyšší súd arbitrárne vyložil na vec

vzťahujúce sa hmotnoprávne ustanovenia, čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených

práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

1. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam vychádzajúcim z tvrdenia sťažovateľa, že

najvyšší súd rozhodol nad rámec odvolacích dôvodov, poukazuje na princíp subsidiarity

ustanovený v , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ v tejto

časti sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv z dôvodov, ktoré v konečnom

dôsledku vyúsťujú svojím obsahom do námietky odňatia možnosti konať pred súdom.

Z explicitne vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom. Dovolanie z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje za účinný právny

prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa a

(postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom; m. m.

, ). Ak by bol sťažovateľ dovolanie z tohto dôvodu podal,

dovolací súd by bol oprávnený a povinný poskytnúť ochranu jeho právam, inými slovami,

dovolací súd by bol tým „iným súdom“ v zmysle , ktorý by rozhodoval

(prednostne) v tejto veci.

Keďže sťažovateľ dovolanie nepodal, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať rozhodnutie najvyššieho súdu z týchto aspektov namietaných sťažovateľom,

preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K tvrdenému porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania v uvedenej súvislosti

ústavný súd len poznamenáva, že sťažovateľ tento aspekt nepremietol do petitu sťažnosti

a porušenie ani nenamietal, preto sa touto otázkou ústavný súd

nezaoberal.

2. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu, tak túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom

prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda

ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť

okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného

súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených

práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo je

právne posúdenie prvostupňového súdu v otázke ručenia sťažovateľa neakceptovateľné.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , ,

). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu

neprináleží hodnotiť. Ďalším dôvodom je aj skutočnosť, že právne posúdenie skutkových

okolností, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ, bude predmetom konania na súde prvého

stupňa, keďže najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne,

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012