Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 565/2012
PDF · 210.68 KB
No categories available
III. ÚS 565/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou B.,
B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 14/2011, 3 Obo 43/2012 z 31. mája
2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012
doručená sťažnosť J. K., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 14/2011, 3 Obo 43/2012 z 31. mája 2012
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania
na strane žalovaných (z dôvodu ručenia za poskytnutý úver) o zaplatenie 538 906,69 €
s príslušenstvom. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) ako prvostupňový súd
v predmetnej veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 16 Cb 297/1997 z 19. apríla 2010 tak, že
žalobu vo vzťahu k sťažovateľovi ako ručiteľovi zamietol z dôvodu neplatnosti jeho
ručiteľského záväzku. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
„z výpovede svedka vyplynulo, že v čase keď ručitelia (žalovaný 2 a 3) podpisovali
ručiteľské listiny, ešte neboli úverové zmluvy podpísané oboma zmluvnými stranami.
Zmluva o úvere je špecifická v tom, že záväzok žalovaného 1) mohol vzniknúť až momentom
skutočného čerpania peňažných prostriedkov, ktorých výška a ďalšia špecifikácia
z predmetných ručiteľských listín nevyplýva. Z uvedeného vyplýva, že ručiteľské listiny
v rozpore s 303 Obch. zák. neobsahujú písomné vyhlásenie ručiteľov na uspokojenie
určitého záväzku viažuce sa k primárnemu dlžníkovi. Ustanovenie § 304 ods. 2 Obch. zák.
síce umožňuje ručením zabezpečiť záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti, ale predmetný
záväzok musí byť dostatočne špecifikovaný a pokiaľ dôjde následne k uzavretiu úverovej
zmluvy nie je zrejmé aký rozsah z poskytnutých peňažných prostriedkov bol skutočne
čerpaný, čo spôsobuje nemožnosť špecifikácie záväzku, ktorý má byť ručením
zabezpečený.“.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu (sp. zn. 16 Cb 297/1997 z 30. marca 2009)
podal žalobca odvolanie, v ktorom, ako to z odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, namietal neúplné zistenie skutkového stavu, ďalej to, že súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
a nesprávne právne posúdenie veci. Najvyšší súd ako odvolací súd napadnutým uznesením
rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... zo skutočnosti, že žalovaní 2) a 3) podpísali
ručiteľské listiny skôr ako boli podpísané úverové zmluvy však súd prvého stupňa vyvodil
nesprávny právny záver... Ustanovenie § 304 ods. 2 výslovne umožňuje ručením zabezpečiť
záväzok, ktorý vznikne v budúcnosti alebo ktorého vznik závisí na splnení podmienky...
Výklad § 304 ods. 2 tak ako ho urobil súd prvého stupňa, by však prakticky neumožňoval
zabezpečiť záväzok dlžníka z úverového vzťahu... V ručiteľskom vyhlásení je preto uvedená
výška dlhu za ktorý ručiteľ ručí.
Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd prvého stupňa nepovažoval
špecifikáciu záväzku, za ktorý žalovaní 2) a 3) prevzali ručenie za dostatočnú.
V ručiteľských listinách je jednoznačne označený ako záväzok dlžníka R. H. zaplatiť úver,
úroky a poplatky na základe konkrétnej, v listine podrobne popísanej úverovej zmluvy
poskytnutý v uvedenej výške. Nemôžu byť pochybnosti o tom, že úmyslom ručiteľov bolo
prevzatie ručenia za záväzok dlžníka, ktorý vznikol alebo mal vzniknúť z úverových zmlúv
bez ohľadu nato, či už boli uzavreté alebo sa mali uzavrieť. Popis úverových zmlúv
v ručiteľských listinách (okrem iného jej účastníci a výška 1 000 000 Sk a 13 000 000 Sk
poskytovaného úveru ) sa zhoduje s obsahom a označením úverových zmlúv, takže žalovaný
2) a 3) vedeli, že preberajú ručenie za úver poskytnutý na základe úverových zmlúv. Navyše,
ako vyplýva zo skutkového zistenia súdu prvého stupňa, pripravené úverové zmluvy aj videli
(tvrdia, že videli, že v čase podpisu ručiteľských listín tieto neboli podpísané žalobcom).
Okrem toho ručiteľské vyhlásenie je síce jednostranným úkonom, ale úkonom
adresovaným. Jeho účinky nastávajú až potom ako sa dostane do sféry toho, komu je
určené, teda veriteľa. Nezáleží preto na tom, kedy bolo podpísané... ale kedy bol veriteľovi
odovzdaný, a keďže podstatou vyhlásenia je ponuka ručenia, kedy bola ponuka veriteľom
akceptovaná (prijatá), i keď sa prijatie nedeje osobitným výslovným úkonom ale faktickým
konaním. Vychádzajúc z charakteru úverového vzťahu, keď poskytujúce peňažné ústavy
na zníženie rizika nesplatenia dlhu žiadajú návratnosť poskytnutých prostriedkov zabezpečiť
niektorým zo zabezpečovacích prostriedkov (prípadne súčasne viacerých) je prirodzeným
postup, keď úverovú zmluvu uzavrú až potom ako je poskytnuté alebo preukázané
zabezpečenie pohľadávky. Je preto logické, že prevzatie ručenia spravidla časovo
predchádza uzavretiu úverovej zmluvy.
Za nesprávny považuje odvolací súd aj názor súdu prvého stupňa, že žaloba je voči
žalovaným 2) a 3) neopodstatnená pre nesplnenie podmienky stanovenej v § 306 ods. 1
Obch. zák. Treba prisvedčiť súdu prvého stupňa, že podmienkou pre vznik povinnosti
ručiteľov plniť je písomná výzva veriteľa dlžníkovi. Podľa ustálenej súdnej praxe sa
za písomnú výzvu na plnenie považuje aj žaloba podaná proti dlžníkovi (pozri napr.
Občiansky zákonník, komentár, Jaromír Svoboda a spol. Eurounion 2005, str.501, alebo
Jehíička, Švestka, Škárová, Občanský zákonník, komentár CH, Beck, 9. vydaní 2004?
str.799). Uvedené vyplýva z § 41 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého je hmotnoprávny úkon
účastníka voči súdu účinný aj voči ostatným účastníkom od okamihu, keď sa o ňom
dozvedeli. Žalobca - veriteľ podal žalobu nielen proti žalovaným 2) a 3) ale aj proti -
žalovanému 1) - dlžníkovi. Žaloba mu bola doručená 5. januára 1998. Uvedeným dňom
bola splnená podmienka stanovená v § 306 ods. 1. Treba pripustiť, že podmienka nebola
splnená v čase podania žaloby. Podľa § 154 ods. 1 O. s. p. je však pre rozsudok rozhodujúci
stav v čase jeho vyhlásenia. V čase vydania napadnutého rozsudku bola uvedená podmienka
nepochybne splnená. To platí aj pre ďalšiu skutočnosť, ktorá nastala v priebehu konania
a nahradzuje písomnú výzvu na plnenie - vyhlásenie konkurzu.
Neobstojí námietka vznášaná žalovaným 3) v priebehu konania a vo vyjadrení
k odvolaniu, že žalobca plnenie žalovanému 1) neposkytol na základe uzavretých úverových
zmlúv, pretože v čase plnenia ešte neboli splnene odkladacie podmienky, na ktoré bol vznik
zmlúv viazaný. Nezodpovedá skutočnosti, že úverové zmluvy boli uzavreté s odkladacou
podmienkou. V článku VIII/6, na ktorý sa žalovaný odvoláva, je uvedené, že zmluva
nadobúda platnosť dňom podpísania účastníkmi, teda bez stanovenia akejkoľvek
podmienky. Na predloženie stanovených dokladov druhá veta uvedeného článku zmlúv
neviaže platnosť, ale účinnosť zmlúv. Až na v zákonom stanovené výnimky však zmluvy
nadobúdajú účinnosť súčasne s platnosťou. Výnimku stanovuje § 47 ods. Obč. zák., ktorá
však na sporný prípad nedopadá. Špecifický prípad neúčinnosti platnej zmluvy nastáva
pri úspešnom odporovaní zmluvy podľa § 42a Obč. zák. alebo podľa konkurzných
predpisov. V prípadoch, na ktoré nedopadá žiadna výnimka, účastníci zmluvy nemôžu
vylúčiť účinnosť platne uzavretej zmluvy. Preto na účinnosť úverových zmlúv nemá vplyv
ani druhá veta uvedeného článku zmluvy. Odkladaciu podmienku ani pre platnosť ani pre
účinnosť zmluvy nestanovuje ani článok V/2 zmlúv. Článok upravuje zmluvné podmienky
pre čerpanie úveru (predloženie rozhodnutia o vklade záložného práva do katastra), nie
podmienky platnosti alebo účinnosti. zmlúv. Úverová zmluva upravuje práva a povinnosti
účastníkov zmluvy a je len na nich, či umožnia výkon niektorého práva z nej napriek tomu,
že niektorá zmluvná podmienka ešte nebola splnená (nebol ešte predložený doklad o vklade
záložného práva). Takto poskytnuté plnenie bolo plnením z platne uzavretej zmluvy a nie
plnením bez právneho dôvodu.
Rozhodnutie súdu. prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho názoru
o neplatnosti ručiteľských záväzkov žalovaných 2) a 3), v dôsledku ktorého sa súd
nezaoberal výškou dlhu, ktorý sú titulu ručenia povinní zaplatiť. Z uvedeného dôvodu
odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 221 ods. 1 písm. h),
ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.“
Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje, že „odvolací súd v napadnutom rozhodnutí
rozhodol nad rámec dôvodov odvolania, pričom na takýto postup nebol oprávnený.
Rozhodnutie v prospech žalobcu nad rámec odvolacích dôvodov, ktoré namietal považuje
sťažovateľ za závažné porušenie zásady rovnosti účastníkov.“. V tejto súvislosti sťažovateľ
v sťažnosti tvrdí, že žalobca vo svojom odvolaní uviedol len dôvody podľa § 205 c), d) a f)
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“), a tým, že najvyšší súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil podľa
§ 221 ods. 1 písm. h) OSP, došlo zo strany najvyššieho súdu k porušeniu jeho označených
práv. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ taktiež považuje napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu za prekvapivé, pretože „sťažovateľ nevedel ani nemohol vedieť, že odvolací súd bude
v rámci odvolacieho konania skúmať, či prvostupňový rozsudok trpí vadou podľa
ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h) OSP. Sťažovateľ z uvedeného dôvodu v rámci svojho
vyjadrenia k odvolaniu neargumentoval k prípadnej existencii takejto vady. Postupom
odvolacieho súdu sa Sťažovateľovi odňala možnosť riadne skutkovo a právne argumentovať
v odvolacom konaní.“.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej vyjadruje svoj nesúhlas s hmotnoprávnym
posúdením skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, a s ich právnym posúdením, ktoré
považuje za arbitrárne a ústavne neudržateľné do tej miery, že spôsobuje porušenie jeho
označených práv.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom v takomto znení:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31.05.2012, sp. zn.
3 Obo 14/2011-414, 3 Obo 43/2012 porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2012, sp. zn.
3 Obo 14/2011-414, 3 Obo 43/2012 sa zrušuje v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho
argumentácie spočíva v dvoch námietkách, a to že najvyšší súd rozhodol nad rámec
odvolacích dôvodov, čím malo dôjsť k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní a zároveň
tým aj k odňatiu možnosti konať pred súdom, a že najvyšší súd arbitrárne vyložil na vec
vzťahujúce sa hmotnoprávne ustanovenia, čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených
práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
1. Ústavný súd vo vzťahu k námietkam vychádzajúcim z tvrdenia sťažovateľa, že
najvyšší súd rozhodol nad rámec odvolacích dôvodov, poukazuje na princíp subsidiarity
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Sťažovateľ v tejto
časti sťažnosti namieta porušenie svojich označených práv z dôvodov, ktoré v konečnom
dôsledku vyúsťujú svojím obsahom do námietky odňatia možnosti konať pred súdom.
Z § 237 ods. 1 písm. f) OSP explicitne vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Dovolanie z uvedeného dôvodu ústavný súd považuje za účinný právny
prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
(postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom; m. m.
II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04). Ak by bol sťažovateľ dovolanie z tohto dôvodu podal,
dovolací súd by bol oprávnený a povinný poskytnúť ochranu jeho právam, inými slovami,
dovolací súd by bol tým „iným súdom“ v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý by rozhodoval
(prednostne) v tejto veci.
Keďže sťažovateľ dovolanie nepodal, ústavný súd konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať rozhodnutie najvyššieho súdu z týchto aspektov namietaných sťažovateľom,
preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
K tvrdenému porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania v uvedenej súvislosti
ústavný súd len poznamenáva, že sťažovateľ tento aspekt nepremietol do petitu sťažnosti
a porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy ani nenamietal, preto sa touto otázkou ústavný súd
nezaoberal.
2. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu, tak túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia citovaná v prvej časti tohto rozhodnutia je dostatočná. V žiadnom
prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda
ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť
okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením okresného
súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených
práv sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, najvyšší súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku žalobcu, a právne
závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Najvyšší súd
podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo je
právne posúdenie prvostupňového súdu v otázke ručenia sťažovateľa neakceptovateľné.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Navyše, posúdenie správnosti úvahy súdu je otázkou skutkovou, ktorú ústavnému súdu
neprináleží hodnotiť. Ďalším dôvodom je aj skutočnosť, že právne posúdenie skutkových
okolností, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ, bude predmetom konania na súde prvého
stupňa, keďže najvyšší súd napadnutým uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru samotným napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho za arbitrárne,
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012