Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 601/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B.,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

so základným právom podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Košice I č. k. -127 z 28. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -151 z 30. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2012 doručená sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.

M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

so základným právom podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb

205/2008-127 z 28. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -151 z 30. apríla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«Sťažovateľ podal na Okresný súd Košice I návrh na začatie konania zo dňa 13. 12.

2007 voči odporcom Ing. K. K., K. K., Ing. A. Č. o zaplatenia sumy 444.596,61 Sk

(14.757,90 €) s príslušenstvom.

Okresný súd Košice I v danej veci rozhodol rozsudkom, č. k. -127

zo dňa 28. júna 2011 tak, že odporcov zaviazal na zaplatenie sumy istiny vo výške 12.569,59

€ s príslušenstvom a odporcu v I rade zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 242,55 €

s príslušenstvom a vo zvyšku súd návrh zamietol. Okresný súd znížil navrhovateľom

nárokované úroky z omeškania z 15 % ročne na 8,5 % ročne a zároveň nepriznal

navrhovateľovi sumu vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 58.618,05 Sk (1.945,76 €).

V odôvodnení rozsudku uviedol, že, „keďže súdu nebol preukázaný spôsob výpočtu úrokov

z omeškania vo výške 1.945,76 € (58.618,05 Sk) a vzhľadom na neprijateľnú výšku úrokovej

sadzby, ktorá zrejme bola pri výpočte použitá, súd žalobu v tejto časti zamietol.“...

Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Košice I sťažovateľ považoval za nesprávne,

a preto voči rozsudku Okresného súdu Košice, č. k. -127 podal v zákonnej

lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia (č. 40/1964

Zb.) a (č. ), z ktorých jasne vyplývalo, že Okresný súd

Košice I predmetnú vec nesprávne právne posúdil.

Sťažovateľ pri tom poukázal na ust. platného

a účinného do 31. 12. 2007, v zmysle ktorého „Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva

podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane

spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného

návrhu na uzavretie zmluvy.“

Zároveň vyslovil názor, že právne vzťahy z úverovej zmluvy uzatvorenej podľa ust.

a nasl. sa spravujú bez ohľadu

na povahu účastníkov konania. To znamená, že vzťah založený zmluvou o úvere je absolútne

obchodno-záväzkový vzťah. Citované zákonné ust. je pritom kogentným ustanovením,

a preto sa účastníci konania nemôžu od neho odchýliť ani ho vylúčiť (§ 263 ods. 1

).

Sťažovateľ v danej súvislosti poukázal aj na stanovisko kolégia NS SR zo dňa 23. 09.

2002, sp. zn. Obpj 3/2002, ktorý vyslovil názor, že ustanovenie § 3 nariadenia vlády SR

č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , nie je

použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch

upravených .

Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených ustanovení a stanovísk jasne vyplýva, že

navrhovateľom uplatnené úroky z omeškania zo sumy 10.491,07 € od 12. 10. 2007

a zo sumy 2.078,47 € od 12. 10. 2007 vo výške 15% ročne sú dôvodné v celom rozsahu

a v súlade s právnou úpravou platnou v čase uzavretia zmluvy o úvere, resp. v čase, keď sa

odporca dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku.

Sťažovateľ taktiež nesúhlasil s rozhodnutím súdu týkajúceho sa debetnej úrokovej

sadzby, ktorú Okresný súd považoval za úrok z omeškania. Sťažovateľ v odvolaní poukázal

na fakt, že úrok vo výške 20 % ročne nie je úrokom z omeškania, ako sa súd mylne

domnieva (aj napriek nesprávnemu označeniu v žalobe, ale debetnou úrokovou sadzbou

dohodnutou medzi zmluvnými stranami pre prípad, že odporca v I. rade bude v rozpore s čl.

1 bod 2 Zmluvy o bežnom účte čerpať peňažné prostriedky nad rámec voľných peňažných

prostriedkov na svojom bežnom účte.

Sťažovateľ v odvolaní poukazoval aj na ďalšie ustanovenia ,

a , ktoré sú súdu známe a súd by ich

mal poznať a vo svojich rozhodnutiach správne aplikovať.

Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice I

a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (str. 10, odsek 2), že „je pravdou, že právna

úprava spotrebiteľských zmlúv bola do , a to do ustanovení až

59 zaradená až s účinnosťou od 1. 4. 2004, pričom až s účinnosťou od 1. 1. 2008 boli do

tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté

podľa , a teda v čase uzavretia úverovej zmluvy

neobsahoval právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Odvolací súd má za to, že uvedené však

neznamená, že zmluva o úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa

zákona o spotrebiteľských úveroch a jej účastníkom bol spotrebiteľ, nebola aj v tom čase

spotrebiteľskou zmluvou. Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi

účastníkmi konania bola spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je

potrebné dôjsť k záveru, že aj na zmluvy uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako

spotrebiteľa a účastníka tejto zmluvy musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné

ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho

zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.“. Uvedeným postupom Krajský súd v

Košiciach svojvoľne rozhodol o tom, že napriek tomu, že zmluva o úvere nebola v

rozhodnom čase taxatívne uvedená v ako spotrebiteľská

zmluva, vzťahujú sa na ňu všetky ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a ochrany

spotrebiteľa, čím spôsobil ujmu sťažovateľovi na jeho právach v zmysle článku 46 ods. 1

, a teda Krajský súd v Košiciach nezabezpečil súdnu ochranu

sťažovateľa.

Krajský súd v Košiciach v odôvodnení rozsudku tiež uvádza: „rovnakými pravidlami

sa posudzuje aj debetná úroková sadzba. Ak totiž bude prekročený rámec voľných

peňažných prostriedkov, znova pôjde o spotrebiteľský úver na prekročený limit, a preto sa

na neho vzťahujú vyššie uvedené zásady.“

Sťažovateľ však už v odvolaní poukázal na skutočnosť, že v danom prípade sa

nejedná o úrok z omeškania, ale o debetnú úrokovú sadzbu a v prípade, že odporca v I. rade

v rozpore s čl. 1 bod 2 Zmluvy o bežnom účte čerpá peňažné prostriedky nad rámec voľných

peňažných prostriedkov na svojom bežnom účte, dostáva sa do nepovoleného prečerpania

na bežnom účte. V žiadnom prípade nemožno túto situáciu považovať za poskytnutie

spotrebiteľského úveru. ...

Opätovne poukazujeme na skutočnosť, že tak Okresný súd Košice I, ako aj Krajský

súd v Košiciach v snahe chrániť žalovaných ako spotrebiteľov účelovo v neprospech

navrhovateľov vykladajú právne predpisy a nad rámec daný právnymi predpismi zvýhodnili

žalovaných v predmetnom konaní.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 , právo rovnosti účastníkov v konaní podľa ods.

3 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice

I, č. k. -127 z 28. 06. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3

-151 z 30. 04. 2012 boli porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. -127 z 28. 06. 2011

a rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. -151 z 30. 04. 2012 sa zrušujú

a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Košice I) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

323,51 €.“

Sťažovateľka doplnila sťažnosť o splnomocnenie právnemu zástupcovi v konaní pred

ústavným súdom v prílohe podania, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. septembra

2012.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých

porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -127 z 28. júna

2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. -151 z 30. apríla 2012.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s , respektíve

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov

len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru rozsudkom okresného súdu

č. k. -127 z 28. júna 2011

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vysloviť porušenie jej základného práva na

súdnu ochranu podľa v spojení s a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -127 z 28. júna 2011,

ktorým okresný súd jej žalobe v časti vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa je systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že

ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa

platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd

( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo

nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Sťažovateľka tým, že krajskému súdu podala odvolanie proti predmetnému rozsudku

okresného súdu, sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme

všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný

dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je

ustanovený v , a preto aplikujúc tento článok a

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie

svojho základného práva podľa v spojení s a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -127 z 28. júna

2011, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -151 z 30. apríla 2012

Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa v spojení s a práva podľa

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -151 z 30. apríla 2012, ktorým

tento súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti napadnutej odvolaním.

Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu

porušené základné právo sťažovateľky podľa v spojení s

a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti posudzoval, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd posúdil z tohto pohľadu napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý rozsudok

okresného súdu potvrdil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú

judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (, , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý (okresný súd)

v odôvodnení svojho rozsudku č. k. -127 z 28. júna 2011 okrem iného

uviedol:

«Podľa ust. (o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení neskorších predpisov, pozn.) účinného v čase uzavretia zmluvy zmluva

o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Zmluva

o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) obsahuje najmä a) sumu, počet

a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet

týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ

chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom

úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak

vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo

služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu

predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno

a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená,

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od

objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera

nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu

ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ

zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo

najpresnejší odhad. Zmluva ďalej obsahuje a) oprávnenia spotrebiteľa na zníženie

nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6, b)

sankcie za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d)

spôsob zániku záväzku zo zmluvy. Pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva

o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá

služba. Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené

v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa

osobitný predpis. 7) Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje

sa podľa osobitného predpisu. ...

Výpisom z bežného účtu žalovaného v 1. rade bolo súdu preukázané, že jeho celkový

dlh na bežnom účte predstavuje 7.307,19 Sk (242,55 EUR). Túto skutočnosť žalovaný

v 1. rade nenamietal.

Vzhľadom na vyššie uvedené a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že

žaloba je v časti o zaplatenie 242,55 EUR, titulom neuhradenia debetného zostatku na

bežnom účte voči žalovanému v 1. rade skutkovo a právne dôvodná, preto jej v tejto časti

vyhovel.

Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného v 1. rade aj na zaplatenie

úroku z omeškania ročne zo sumy 242,55 EUR od 13. 10. 2007 do zaplatenia.

Podľa ust. výkon práv a povinností vyplývajúcich

z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv

a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa ust. neplatný je právny úkon, ktorý svojím

obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým

mravom.

Podľa ust ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť

právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho

obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť

od ostatného obsahu.

Podľa ust. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia

zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, spotrebiteľskými zmluvami sú

kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto

zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na

druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred

pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní

a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti.

Podľa ust. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia

zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.

Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä

ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred

uzavretím zmluvy, b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného

dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti

alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť

dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo

ujma na zdraví, d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení

zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e) umožňujú dodávateľovi, aby

spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ neuzavrie

s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy

bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g) oprávňujú

dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na

dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil

všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i) umožňujú

dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j)

určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa

oprávňujú k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť

od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase

splnenia. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia

zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, zmluvné podmienky upravené

spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.

Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,

alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských

zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ust. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,

je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,

má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa

za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením

peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak

nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania

a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Ak ide o omeškanie s plnením veci,

zodpovedá dlžník za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, ibaže by k tejto škode došlo aj

inak.

Podľa ust. Nariadenia vlády SR č. (ktorým sa vykonávajú

niektoré ustanovenia , pozn.) v platnom znení ak došlo k omeškaniu

pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do

31. decembra 2008.

Podľa ust. Nariadenia vlády SR č. účinného do 31. 12. 2008 výška

úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska

2) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,

21/4/1993, str. 29-34 - ďalej len „smernica“) zmluvná podmienka, ktorá nebola

individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,

ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak

bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,

najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité

aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,

nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy

naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď

predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne

dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Podľa prílohy smernice, bodu 1 písm. e), podmienkou uvedenou v čl. 3 smernice je

požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú

sumu ako kompenzáciu.

, ktorým sa novelizoval , bola prebratá

smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej

len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo

k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto

stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27. 06. 2000

v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S.

proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa

konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási,

že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu

stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné

prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu

je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako

spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení

zmluvy.

Súd s poukazom na vyššie citované ustanovenia právny vzťah založený predmetnými

zmluvami považoval za spotrebiteľskú zmluvu.

Pokiaľ sa jedná o žalobcom uplatnené právo na zaplatenie úroku z omeškania

vo výške 20 % ročne, súd sa oboznámil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá

stanovuje úrokovú sadzbu (úrok z omeškania z dlžnej čiastky) vo výške 20 % ročne. Súd

zhodnotil neprimeranosť takéhoto zmluvného dojednania s ohľadom na jeho rozpor

s dobrými mravmi.»

Krajský súd svojím rozsudkom vo veci č. k. -151 z 30. apríla 2012

ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -127 z 28. júna

2011, pričom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil

v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku

( )

Na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa

odvolací súd uvádza nasledovné:

V danej veci žalobca uzatvoril so žalovanými zmluvu o úvere 12. 3. 2004.

Je pravdou, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho

zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou od 1. 4. 2004, pričom až

s účinnosťou od 1. 1. 2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na

právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa , a teda v čase

uzavretia úverovej zmluvy neobsahoval právnu úpravu

spotrebiteľských zmlúv. Odvolací súd má za to, že uvedené však neznamená, že zmluva o

úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o

spotrebiteľských úveroch a jej účastníkom bol spotrebiteľ, nebola aj v tom čase

spotrebiteľskou zmluvou. ...

Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola

spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že

aj na zmluvy uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka tejto

zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany

spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských

zmlúv.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu aplikoval

a vyložil príslušnú právnu úpravu, na ktorú poukazovala aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti,

takto:

«Podľa , ktorý obsahuje prechodné ustanovenia

k úpravám účinným od 1. 4. 2004, „Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54

tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových

úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57

tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“

Podľa prvá veta , „Ustanovenia

spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto

zákona podľa odseku 3, sú neplatné po troch mesiacoch odo dňa nadobudnutia účinnosti

tohto zákona.“

Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola

spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že

aj na zmluvy o úvere uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka

tejto zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa

ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia týkajúce sa

spotrebiteľských zmlúv.

Podľa / účinného od 1. 4. 2004, zmluvné

podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré

mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa odseku 2/ uvedeného ustanovenia, v pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

To znamená, že od 1. 4. 2004 v neprospech spotrebiteľa nebolo možné platne

dohodnúť ani úroky z omeškania vo vyššej sadzbe, ako stanovoval .

Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred 1. 4. 2004, vychádzajúc z právnej

úpravy uvedenej v , ods. 3, 4 , ustanovenia spotrebiteľských

zmlúv, ktoré nie sú v súlade s § 53 a 54 do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona,

boli zmluvné strany povinné dať do súladu s uvedenými ustanoveniami a v prípade

nesplnenia tejto povinnosti sú takéto ustanovenia poo uplynutí 3 mesiacov odo dňa

účinnosti zákona, neplatné.

Vzhľadom na uvedené, zmluvné strany boli povinné do 1. 7. 2004 upraviť aj dohodu

o úrokoch z omeškania tak, aby bola v súlade s a ak tak neurobili,

tak uplynutím lehoty sa zmluvná dohoda zo zákona stala absolútne neplatnou.

Treba poznamenať, že rovnakými pravidlami sa posudzuje aj debetná úroková

sadzba.

Ak totiž bude prekročený rámec voľných peňažných prostriedkov, znova pôjde

o spotrebiteľský úver na prekročený limit, a preto sa na neho vzťahujú vyššie uvedené

zásady.

Žalobca uplatnil úroky z omeškania od 12. 10. 2007 a tak ich aj súd prvého stupňa

priznal. Keďže súd je viazaný návrhom a nejde o prípad podľa , nemal

žalobcovi priznať úroky nad uplatnený časový rámec.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny.»

Ústavný súd posudzujúc odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu

konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by

namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský

súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne,

zrozumiteľne a presvedčivo zdôraznil, že uzavretá úverová zmluva (12. marca 2004) je

vzhľadom na zmeny v právnej úprave spotrebiteľskou zmluvou, čo sa vzťahuje aj na

debetnú úrokovú sadzbu a na uplatnené úroky z omeškania od 12. októbra 2007 (na

štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcu, resp. priznanú sťažovateľke. Súčasne sa tak

vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila

aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred

všeobecným súdom za porušenie tohto práva ().

V súvislosti s namietaným porušením v spojení s

napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka uvedenú

námietku o porušení , že krajský súd „nesprávnym výkladom

a aplikáciou právneho predpisu spôsobil, že protistrana v súdnom konaní nadobudla

výhodnejšie postavenie v konaní, čím bol poškodený sťažovateľ...“, resp., že „súd svojím

konaním nezabezpečil rovnosť účastníkov“, spája s rozhodnutím, ktorým okresný súd

a krajský súd zamietli časť jej žaloby. Táto skutočnosť sama osebe nemôže viesť k záveru

o porušení zásady rovnosti účastníkov konania ustanovenej v .

Pri preskúmavaní veci ústavný súd preto dospel k názoru o nedostatku príčinnej súvislosti

medzi napadnutým rozhodnutím a možným porušením označeného základného práva podľa

v spojení s v neprospech sťažovateľky.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k.

-151 z 30. apríla 2012 a namietaným porušením (prípadne odoprením či

odňatím) základného práva sťažovateľky podľa v spojení s

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní

ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012