Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 601/2012
PDF · 278.24 KB
No categories available
IV. ÚS 601/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Košice I č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2012 doručená sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr.
M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb
205/2008-127 z 28. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Sťažovateľ podal na Okresný súd Košice I návrh na začatie konania zo dňa 13. 12.
2007 voči odporcom Ing. K. K., K. K., Ing. A. Č. o zaplatenia sumy 444.596,61 Sk
(14.757,90 €) s príslušenstvom.
Okresný súd Košice I v danej veci rozhodol rozsudkom, č. k. 26 Cb 205/2008-127
zo dňa 28. júna 2011 tak, že odporcov zaviazal na zaplatenie sumy istiny vo výške 12.569,59
€ s príslušenstvom a odporcu v I rade zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 242,55 €
s príslušenstvom a vo zvyšku súd návrh zamietol. Okresný súd znížil navrhovateľom
nárokované úroky z omeškania z 15 % ročne na 8,5 % ročne a zároveň nepriznal
navrhovateľovi sumu vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 58.618,05 Sk (1.945,76 €).
V odôvodnení rozsudku uviedol, že, „keďže súdu nebol preukázaný spôsob výpočtu úrokov
z omeškania vo výške 1.945,76 € (58.618,05 Sk) a vzhľadom na neprijateľnú výšku úrokovej
sadzby, ktorá zrejme bola pri výpočte použitá, súd žalobu v tejto časti zamietol.“...
Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Košice I sťažovateľ považoval za nesprávne,
a preto voči rozsudku Okresného súdu Košice, č. k. 26 Cb/205/2008-127 podal v zákonnej
lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia Občianskeho zákonníka (č. 40/1964
Zb.) a Obchodného zákonníka (č. 513/1991 Zb.), z ktorých jasne vyplývalo, že Okresný súd
Košice I predmetnú vec nesprávne právne posúdil.
Sťažovateľ pri tom poukázal na ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného
a účinného do 31. 12. 2007, v zmysle ktorého „Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva
podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane
spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.“
Zároveň vyslovil názor, že právne vzťahy z úverovej zmluvy uzatvorenej podľa ust.
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu
na povahu účastníkov konania. To znamená, že vzťah založený zmluvou o úvere je absolútne
obchodno-záväzkový vzťah. Citované zákonné ust. je pritom kogentným ustanovením,
a preto sa účastníci konania nemôžu od neho odchýliť ani ho vylúčiť (§ 263 ods. 1
Sťažovateľ v danej súvislosti poukázal aj na stanovisko kolégia NS SR zo dňa 23. 09.
2002, sp. zn. Obpj 3/2002, ktorý vyslovil názor, že ustanovenie § 3 nariadenia vlády SR
č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je
použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch
upravených Obchodným zákonníkom.
Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených ustanovení a stanovísk jasne vyplýva, že
navrhovateľom uplatnené úroky z omeškania zo sumy 10.491,07 € od 12. 10. 2007
a zo sumy 2.078,47 € od 12. 10. 2007 vo výške 15% ročne sú dôvodné v celom rozsahu
a v súlade s právnou úpravou platnou v čase uzavretia zmluvy o úvere, resp. v čase, keď sa
odporca dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku.
Sťažovateľ taktiež nesúhlasil s rozhodnutím súdu týkajúceho sa debetnej úrokovej
sadzby, ktorú Okresný súd považoval za úrok z omeškania. Sťažovateľ v odvolaní poukázal
na fakt, že úrok vo výške 20 % ročne nie je úrokom z omeškania, ako sa súd mylne
domnieva (aj napriek nesprávnemu označeniu v žalobe, ale debetnou úrokovou sadzbou
dohodnutou medzi zmluvnými stranami pre prípad, že odporca v I. rade bude v rozpore s čl.
1 bod 2 Zmluvy o bežnom účte čerpať peňažné prostriedky nad rámec voľných peňažných
prostriedkov na svojom bežnom účte.
Sťažovateľ v odvolaní poukazoval aj na ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sú súdu známe a súd by ich
mal poznať a vo svojich rozhodnutiach správne aplikovať.
Krajský súd v Košiciach potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Košice I
a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (str. 10, odsek 2), že „je pravdou, že právna
úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka, a to do ustanovení § 52 až
59 zaradená až s účinnosťou od 1. 4. 2004, pričom až s účinnosťou od 1. 1. 2008 boli do
tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté
podľa Obchodného zákonníka, a teda v čase uzavretia úverovej zmluvy Občiansky zákonník
neobsahoval právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Odvolací súd má za to, že uvedené však
neznamená, že zmluva o úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch a jej účastníkom bol spotrebiteľ, nebola aj v tom čase
spotrebiteľskou zmluvou. Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi
účastníkmi konania bola spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je
potrebné dôjsť k záveru, že aj na zmluvy uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako
spotrebiteľa a účastníka tejto zmluvy musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné
ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.“. Uvedeným postupom Krajský súd v
Košiciach svojvoľne rozhodol o tom, že napriek tomu, že zmluva o úvere nebola v
rozhodnom čase taxatívne uvedená v § 52 Občianskeho zákonníka ako spotrebiteľská
zmluva, vzťahujú sa na ňu všetky ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a ochrany
spotrebiteľa, čím spôsobil ujmu sťažovateľovi na jeho právach v zmysle článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a teda Krajský súd v Košiciach nezabezpečil súdnu ochranu
sťažovateľa.
Krajský súd v Košiciach v odôvodnení rozsudku tiež uvádza: „rovnakými pravidlami
sa posudzuje aj debetná úroková sadzba. Ak totiž bude prekročený rámec voľných
peňažných prostriedkov, znova pôjde o spotrebiteľský úver na prekročený limit, a preto sa
na neho vzťahujú vyššie uvedené zásady.“
Sťažovateľ však už v odvolaní poukázal na skutočnosť, že v danom prípade sa
nejedná o úrok z omeškania, ale o debetnú úrokovú sadzbu a v prípade, že odporca v I. rade
v rozpore s čl. 1 bod 2 Zmluvy o bežnom účte čerpá peňažné prostriedky nad rámec voľných
peňažných prostriedkov na svojom bežnom účte, dostáva sa do nepovoleného prečerpania
na bežnom účte. V žiadnom prípade nemožno túto situáciu považovať za poskytnutie
spotrebiteľského úveru. ...
Opätovne poukazujeme na skutočnosť, že tak Okresný súd Košice I, ako aj Krajský
súd v Košiciach v snahe chrániť žalovaných ako spotrebiteľov účelovo v neprospech
navrhovateľov vykladajú právne predpisy a nad rámec daný právnymi predpismi zvýhodnili
žalovaných v predmetnom konaní.»
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice
I, č. k. 26 Cb/205/2008-127 z 28. 06. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3
Cob/232/2011-151 z 30. 04. 2012 boli porušené.
2. Rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 26 Cb/205/2008-127 z 28. 06. 2011
a rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 Cob/232/2011-151 z 30. 04. 2012 sa zrušujú
a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Košice I) na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
323,51 €.“
Sťažovateľka doplnila sťažnosť o splnomocnenie právnemu zástupcovi v konaní pred
ústavným súdom v prílohe podania, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 6. septembra
2012.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých
porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna
2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).
Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu a uplatňovania s ústavou, respektíve
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu
č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vysloviť porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011,
ktorým okresný súd jej žalobe v časti vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol.
Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že
ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa
platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.
Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd
(čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo
nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti.
Sťažovateľka tým, že krajskému súdu podala odvolanie proti predmetnému rozsudku
okresného súdu, sama uznala, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme
všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný
dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je
ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna
2011, pre nedostatok svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012
Sťažovateľka ďalej namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012, ktorým
tento súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti napadnutej odvolaním.
Pri posudzovaní otázky, či mohlo byť napadnutým rozsudkom krajského súdu
porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy
a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti posudzoval, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Ústavný súd posúdil z tohto pohľadu napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý rozsudok
okresného súdu potvrdil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú
judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý (okresný súd)
v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011 okrem iného
uviedol:
«Podľa ust. § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. (o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov, pozn.) účinného v čase uzavretia zmluvy zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) obsahuje najmä a) sumu, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ
chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom
úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak
vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo
služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu
predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno
a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená,
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od
objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera
nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ
zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad. Zmluva ďalej obsahuje a) oprávnenia spotrebiteľa na zníženie
nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6, b)
sankcie za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d)
spôsob zániku záväzku zo zmluvy. Pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva
o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá
služba. Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené
v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa
osobitný predpis. 7) Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje
sa podľa osobitného predpisu. ...
Výpisom z bežného účtu žalovaného v 1. rade bolo súdu preukázané, že jeho celkový
dlh na bežnom účte predstavuje 7.307,19 Sk (242,55 EUR). Túto skutočnosť žalovaný
v 1. rade nenamietal.
Vzhľadom na vyššie uvedené a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že
žaloba je v časti o zaplatenie 242,55 EUR, titulom neuhradenia debetného zostatku na
bežnom účte voči žalovanému v 1. rade skutkovo a právne dôvodná, preto jej v tejto časti
vyhovel.
Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného v 1. rade aj na zaplatenie 20%-ného
úroku z omeškania ročne zo sumy 242,55 EUR od 13. 10. 2007 do zaplatenia.
Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým
mravom.
Podľa ust § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť
právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho
obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť
od ostatného obsahu.
Podľa ust. § 52 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, spotrebiteľskými zmluvami sú
kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto
zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred
pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti.
Podľa ust. § 53 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet plnenia alebo cenu plnenia.
Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä
ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred
uzavretím zmluvy, b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného
dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa, ak by prevodom došlo k zhoršeniu vymožiteľnosti
alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť
dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo
ujma na zdraví, d) vylučujú alebo obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení
zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu, e) umožňujú dodávateľovi, aby
spotrebiteľovi nevydal ním poskytnuté plnenie aj v prípade, že spotrebiteľ neuzavrie
s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy
bez zmluvného alebo zákonného dôvodu a spotrebiteľovi to neumožňujú, g) oprávňujú
dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na
dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil
všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli, i) umožňujú
dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j)
určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa
oprávňujú k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť
od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase
splnenia. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia
zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom,
má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa
za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením
peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak
nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania
a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Ak ide o omeškanie s plnením veci,
zodpovedá dlžník za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, ibaže by k tejto škode došlo aj
inak.
Podľa ust. § 10a Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, pozn.) v platnom znení ak došlo k omeškaniu
pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do
31. decembra 2008.
Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31. 12. 2008 výška
úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska
2) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Podľa čl. 3 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095,
21/4/1993, str. 29-34 - ďalej len „smernica“) zmluvná podmienka, ktorá nebola
individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa.
Podľa čl. 3 ods. 2 smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak
bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité
aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté,
nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy
naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď
predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne
dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Podľa prílohy smernice, bodu 1 písm. e), podmienkou uvedenou v čl. 3 smernice je
požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú
sumu ako kompenzáciu.
Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá
smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej
len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo
k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto
stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27. 06. 2000
v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S.
proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa
konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási,
že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu
stanoviť z úradnej povinnosti, či je podmienka nečestná, znamená vytvoriť vhodné
prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu
je potrebné aplikovať tiež vtedy, keď bola zmluva spísaná vopred a povinný (ako
spotrebiteľ) nemohol mať žiadny vplyv alebo dosah na obsah jednotlivých ustanovení
zmluvy.
Súd s poukazom na vyššie citované ustanovenia právny vzťah založený predmetnými
zmluvami považoval za spotrebiteľskú zmluvu.
Pokiaľ sa jedná o žalobcom uplatnené právo na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 20 % ročne, súd sa oboznámil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá
stanovuje úrokovú sadzbu (úrok z omeškania z dlžnej čiastky) vo výške 20 % ročne. Súd
zhodnotil neprimeranosť takéhoto zmluvného dojednania s ohľadom na jeho rozpor
s dobrými mravmi.»
Krajský súd svojím rozsudkom vo veci č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012
ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna
2011, pričom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:
„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil
v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku
Na doplnenie dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa
odvolací súd uvádza nasledovné:
V danej veci žalobca uzatvoril so žalovanými zmluvu o úvere 12. 3. 2004.
Je pravdou, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho
zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou od 1. 4. 2004, pričom až
s účinnosťou od 1. 1. 2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na
právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, a teda v čase
uzavretia úverovej zmluvy Občiansky zákonník neobsahoval právnu úpravu
spotrebiteľských zmlúv. Odvolací súd má za to, že uvedené však neznamená, že zmluva o
úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o
spotrebiteľských úveroch a jej účastníkom bol spotrebiteľ, nebola aj v tom čase
spotrebiteľskou zmluvou. ...
Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola
spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že
aj na zmluvy uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka tejto
zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany
spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv.“
Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu aplikoval
a vyložil príslušnú právnu úpravu, na ktorú poukazovala aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti,
takto:
«Podľa § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia
k úpravám účinným od 1. 4. 2004, „Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54
tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových
úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57
tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“
Podľa § 879f ods. 4 prvá veta Občianskeho zákonníka, „Ustanovenia
spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto
zákona podľa odseku 3, sú neplatné po troch mesiacoch odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona.“
Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola
spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že
aj na zmluvy o úvere uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka
tejto zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa
ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa
spotrebiteľských zmlúv.
Podľa § 54 ods. 1/ Občianskeho zákonníka účinného od 1. 4. 2004, zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa odseku 2/ uvedeného ustanovenia, v pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
To znamená, že od 1. 4. 2004 v neprospech spotrebiteľa nebolo možné platne
dohodnúť ani úroky z omeškania vo vyššej sadzbe, ako stanovoval Občiansky zákonník.
Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred 1. 4. 2004, vychádzajúc z právnej
úpravy uvedenej v § 879f, ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, ustanovenia spotrebiteľských
zmlúv, ktoré nie sú v súlade s § 53 a 54 do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona,
boli zmluvné strany povinné dať do súladu s uvedenými ustanoveniami a v prípade
nesplnenia tejto povinnosti sú takéto ustanovenia poo uplynutí 3 mesiacov odo dňa
účinnosti zákona, neplatné.
Vzhľadom na uvedené, zmluvné strany boli povinné do 1. 7. 2004 upraviť aj dohodu
o úrokoch z omeškania tak, aby bola v súlade s Občianskym zákonníkom a ak tak neurobili,
tak uplynutím lehoty sa zmluvná dohoda zo zákona stala absolútne neplatnou.
Treba poznamenať, že rovnakými pravidlami sa posudzuje aj debetná úroková
sadzba.
Ak totiž bude prekročený rámec voľných peňažných prostriedkov, znova pôjde
o spotrebiteľský úver na prekročený limit, a preto sa na neho vzťahujú vyššie uvedené
zásady.
Žalobca uplatnil úroky z omeškania od 12. 10. 2007 a tak ich aj súd prvého stupňa
priznal. Keďže súd je viazaný návrhom a nejde o prípad podľa § 153 ods. 2 O. s. p., nemal
žalobcovi priznať úroky nad uplatnený časový rámec.
Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny.»
Ústavný súd posudzujúc odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by
namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský
súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne,
zrozumiteľne a presvedčivo zdôraznil, že uzavretá úverová zmluva (12. marca 2004) je
vzhľadom na zmeny v právnej úprave spotrebiteľskou zmluvou, čo sa vzťahuje aj na
debetnú úrokovú sadzbu a na uplatnené úroky z omeškania od 12. októbra 2007 (na
štruktúru žalovanej čiastky) prislúchajúcu, resp. priznanú sťažovateľke. Súčasne sa tak
vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila
aj na ústavnom súde.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania, preto nemožno považovať nevyhovenie návrhu v konaní pred
všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).
V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy
napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka uvedenú
námietku o porušení čl. 47 ods. 3 ústavy, že krajský súd „nesprávnym výkladom
a aplikáciou právneho predpisu spôsobil, že protistrana v súdnom konaní nadobudla
výhodnejšie postavenie v konaní, čím bol poškodený sťažovateľ...“, resp., že „súd svojím
konaním nezabezpečil rovnosť účastníkov“, spája s rozhodnutím, ktorým okresný súd
a krajský súd zamietli časť jej žaloby. Táto skutočnosť sama osebe nemôže viesť k záveru
o porušení zásady rovnosti účastníkov konania ustanovenej v čl. 47 ods. 3 ústavy.
Pri preskúmavaní veci ústavný súd preto dospel k názoru o nedostatku príčinnej súvislosti
medzi napadnutým rozhodnutím a možným porušením označeného základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy v neprospech sťažovateľky.
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k.
3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012 a namietaným porušením (prípadne odoprením či
odňatím) základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní
ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. novembra 2012