Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 560/2012
PDF · 191.33 KB
No categories available
I. ÚS 560/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Ch., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., M.
Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/367/2011
a jeho rozsudkom z 25. júna 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. Ch. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta
2012 doručená sťažnosť Ľ. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co/367/2011 a jeho rozsudkom
z 25. júna 2012.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je
v procesnom postavení odporcu v súdnom spore o zaplatenie sumy 9 958,18 € s prísl.
vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 2 C 55/2010,
o ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom z 18. júla 2011, ktorým uložil sťažovateľovi
povinnosť uhradiť žalovanú sumu s úrokom z omeškania, trovy konania a súdny poplatok.
O odvolaní sťažovateľa z 20. septembra 2011 rozhodol krajský súd rozsudkom
sp. zn. 5 Co/367/2011 z 25. júna 2012, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok v časti
náhrady trov konania a potvrdil v častiach výroku o povinnosti sťažovateľa uhradiť istinu,
úrok z omeškania a trovy právneho zastúpenia.
3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok súdu prvého stupňa ako i krajského súdu je
vecne nesprávny. Možno konštatovať, že citované rozhodnutia okresného a krajského súdu
vykazujú závažné vady, ktoré sú svojou intenzitou ústavnoprávneho charakteru. Okresný
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré
následne krajský súd v plnom rozsahu prevzal vo svojom rozsudku sp. zn. 5 Co 367/2011 zo
dňa 25. 06. 2012. Skutkové závery a právne úvahy vyslovené okresným a následne krajským
súdom sú pritom v zjavnom rozpore s obsahom spisu ako aj s čiastkovými zisteniami súdu
z jednotlivých vykonaných dôkazov, ide o značné prvky arbitrárnosti a svojvôle a popretie
základných zásad civilného procesu, najmä posudzovanie zásady povinnosti unesenia
dôkazného bremena a kontradiktórnosti procesu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu
neobstojí, je absolútne iracionálne, zmätočné, argumentačne neudržateľné, vnútorne
protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými zásadami
formálno-právnej logiky a najmä otvorene podporujúce žalobkyňu a jej potreby. Postup
krajského súdu a použitý spôsob rozhodovania je v právnom štáte neprípustný. Namietané
vady sa navzájom prelínajú a kumulujú... Mám za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu
a následne odvolacieho súdu je nepreskúmateľné s ohľadom na nedostatky v jeho
odôvodnení, v čoho dôsledku došlo k porušeniu práva účastníka konania na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.“. Sťažovateľ je (ďalej) nespokojný s postupom krajského súdu,
ktorý jeho odvolacie námietky „paušálne vyhodnotil v rámci apelačného prieskumu ako
irelevantné a vôbec sa k mojim vecným odvolacím námietkam vecne nevyjadril“. Krajský
súd taktiež ním navrhované dôkazy nevykonal a „ani vôbec neodôvodnil, prečo... návrh
na dokazovanie nevykonal“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených
práv namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu z 25. júna 2012 (bod 1), zrušil
predmetný rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne požiadal
o priznanie náhrady trov konania „vo výške 269,56 EUR“.
5. Ako dôkaz sťažovateľ predložil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co/367/2011
z 25. júna 2012.
6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol
do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 2 C/55/2010.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
10. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom
sp. zn. 5 Co/367/2011 z 25. júna 2012 (body 1 a 4).
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým
a nestranným súdom...
12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) najmä v tom
(bod 3), že vo veci konajúce všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili existujúci skutkový
stav, nesprávne interpretovali a aplikovali na vec sa vzťahujúce (aktuálne) všeobecne
záväzné právne predpisy (normy), v dôsledku čoho potom skutkový stav nesprávne právne
posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.
13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému
reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať
a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale
podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje
o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je
v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho
posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,
že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
14. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím krajského
súdu ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa
rozsudkom sp. zn. 5 Co/367/2011 z 25. júna 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom
ústavy (resp. dohovoru).
15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľa
z 20. septembra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 55/2010-293 z 18. júla
2011, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní
zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúcich právnych záverov. Krajský súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku
uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie navrhovateľky k nemu. Následne
krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu
v rozsahu mu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania
(v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p.) napadnutý
rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu uhradiť navrhovateľke sumu
9.958,18 € s príslušenstvom a vo výroku o povinnosti odporcu uhradiť súdny poplatok vo
výške 597,45 € na účet okresného súdu v súlade s ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu uhradiť
navrhovateľke trovy právneho zastúpenia zmenil podľa ust. § 220 O. s. p.
Krajský súd preskúmaním napadnutého rozsudku, spisového materiálu
a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že okresný súd
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi
rozhodnutia okresného súdu.
Podaným návrhom sa navrhovateľka domáhala, aby súd odporcu zaviazal
k zaplateniu sumy 9.958,18 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 1. 10. 2008 do
zaplatenia. Svoj návrh odôvodnila tým, že odporcovi na základe ústnej zmluvy o pôžičke
dňa 8. 9. 2008 požičala uvedenú sumu s tým, že odporca jej požičanú sumu vráti do dvoch
týždňov. Výpisom z účtu navrhovateľky bolo preukázané, že táto z účtu dňa 8. 9. 2008
vybrala sumu 300.000,- Sk. Odporca uvedenú sumu v dohodnutej lehote nevrátil. Okresný
súd vychádzajúc z ust. § 657, § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na vykonané
dokazovanie, návrhu navrhovateľky vyhovel.
Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa
nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť ústne i konkludentným činom, čiže
podmienkou platnosti nie je uzavretie zmluvy o pôžičke písomnou formou.
Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil so závermi okresného súdu vyslovenými
v napadnutom rozsudku, pričom poukazuje na to, ako sa okresný súd vysporiadal s obranou
odporcu v konaní, ktorý tvrdil, že v čase poskytnutia údajnej pôžičky nebol ani prítomný na
Slovensku, ale v P., ako aj s tým, že mal dostatok finančných prostriedkov a preto si tieto
nemusel požičiavať. Hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom, ktoré boli
navrhované tak navrhovateľkou, ako aj odporcom vyústilo do záveru, že dokazovanie
nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení odporcu. V tomto prípade sa aj
odvolaciemu súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie, t. j. výpovede svedkov - manžela
navrhovateľky, otca odporcu, spolupracovníka odporcu, účastníkov konania, výpis z účtu
navrhovateľky, ako aj listinných dôkazov predložených odporcom, javí ako
pravdepodobnejší záver, že sa v tomto prípade skutočne jednalo o pôžičku navrhovateľky
odporcovi na základe ústnej dohody. Argumentácie odporcu v odvolaní týkajúce sa
skutočnosti, že navrhovateľka minula všetky peňažné prostriedky získané predajom
zdedených nehnuteľností a od októbra 2008 neplatila byt, odvolací súd vyhodnotil ako
irelevantné, nespochybňujúce skutočnosti tvrdené navrhovateľkou o poskytnutí pôžičky
odporcovi.
Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd,
ktorý návrhu navrhovateľky vyhovel, a preto potvrdil rozsudok okresného súdu v tomto
výroku ako vecne správny.
Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania odvolací súd konštatuje,
že okresný súd správne zaviazal na ich náhradu v spore neúspešného odporcu. Pokiaľ ide
o výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil odporcovi povinnosť uhradiť súdny
poplatok vo výške 597,45 € na účet okresného súdu, tento odvolací súd ako vecne správny
potvrdil.
Pokiaľ však ide o výšku trov právneho zastúpenia, na náhradu ktorých okresný súd
zaviazal odporcu, tu odvolací súd výrok rozsudku okresného súdu zmenil tak, že odporca je
povinný uhradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 1948,85 € na účet
právneho zástupcu navrhovateľky. Odvolací súd sa nestotožnil s priznanou výškou trov
právneho zastúpenia. Okresný súd prevzal vyúčtovanie trov právnym zástupcom
navrhovateľky bez podrobného preskúmania ich správnosti...“
16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa
námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje
na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú
oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.
18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu
sp. zn. 5 Co/367/2011 z 25. júna 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie
nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje
dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03, I. ÚS 384/2011). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani
nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
20. Sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy (bližšie nekonkretizovaným) uvedeným v bode 3 sa ústavný súd samostatne
nezaoberal (keďže nebol namietaný v petite sťažnosti), ale posudzoval ho ako súčasť
argumentácie namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri bod 9).
21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd
sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012