Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 560/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Ch., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. O., M.

Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 25. júna 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ľ. Ch. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta

2012 doručená sťažnosť Ľ. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. júna 2012.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ je

v procesnom postavení odporcu v súdnom spore o zaplatenie sumy 9 958,18 € s prísl.

vedenom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. ,

o ktorom okresný súd rozhodol rozsudkom z 18. júla 2011, ktorým uložil sťažovateľovi

povinnosť uhradiť žalovanú sumu s úrokom z omeškania, trovy konania a súdny poplatok.

O odvolaní sťažovateľa z 20. septembra 2011 rozhodol krajský súd rozsudkom

sp. zn. z 25. júna 2012, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok v časti

náhrady trov konania a potvrdil v častiach výroku o povinnosti sťažovateľa uhradiť istinu,

úrok z omeškania a trovy právneho zastúpenia.

3. Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudok súdu prvého stupňa ako i krajského súdu je

vecne nesprávny. Možno konštatovať, že citované rozhodnutia okresného a krajského súdu

vykazujú závažné vady, ktoré sú svojou intenzitou ústavnoprávneho charakteru. Okresný

súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré

následne krajský súd v plnom rozsahu prevzal vo svojom rozsudku sp. zn. zo

dňa 25. 06. 2012. Skutkové závery a právne úvahy vyslovené okresným a následne krajským

súdom sú pritom v zjavnom rozpore s obsahom spisu ako aj s čiastkovými zisteniami súdu

z jednotlivých vykonaných dôkazov, ide o značné prvky arbitrárnosti a svojvôle a popretie

základných zásad civilného procesu, najmä posudzovanie zásady povinnosti unesenia

dôkazného bremena a kontradiktórnosti procesu. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu

neobstojí, je absolútne iracionálne, zmätočné, argumentačne neudržateľné, vnútorne

protirečivé a v nesúlade s ustanoveniami právnych predpisov, základnými zásadami

formálno-právnej logiky a najmä otvorene podporujúce žalobkyňu a jej potreby. Postup

krajského súdu a použitý spôsob rozhodovania je v právnom štáte neprípustný. Namietané

vady sa navzájom prelínajú a kumulujú... Mám za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu

a následne odvolacieho súdu je nepreskúmateľné s ohľadom na nedostatky v jeho

odôvodnení, v čoho dôsledku došlo k porušeniu práva účastníka konania na súdnu ochranu

podľa a , ako aj Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd.“. Sťažovateľ je (ďalej) nespokojný s postupom krajského súdu,

ktorý jeho odvolacie námietky „paušálne vyhodnotil v rámci apelačného prieskumu ako

irelevantné a vôbec sa k mojim vecným odvolacím námietkam vecne nevyjadril“. Krajský

súd taktiež ním navrhované dôkazy nevykonal a „ani vôbec neodôvodnil, prečo... návrh

na dokazovanie nevykonal“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ním označených

práv namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu z 25. júna 2012 (bod 1), zrušil

predmetný rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne požiadal

o priznanie náhrady trov konania „vo výške 269,56 EUR“.

5. Ako dôkaz sťažovateľ predložil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 25. júna 2012.

6. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd nahliadol

do súdneho spisu okresného súdu sp. zn. .

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

10. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom krajského súdu a jeho rozsudkom

sp. zn. z 25. júna 2012 (body 1 a 4).

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo... prejednaná nezávislým

a nestranným súdom...

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného

práva zaručeného (resp. práva podľa dohovoru) najmä v tom

(bod 3), že vo veci konajúce všeobecné súdy nedostatočne vyhodnotili existujúci skutkový

stav, nesprávne interpretovali a aplikovali na vec sa vzťahujúce (aktuálne) všeobecne

záväzné právne predpisy (normy), v dôsledku čoho potom skutkový stav nesprávne právne

posúdili a vyvodili nesprávne právne závery.

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

14. K sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím krajského

súdu ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa

rozsudkom sp. zn. z 25. júna 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom

(resp. dohovoru).

15. Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým na základe odvolania sťažovateľa

z 20. septembra 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -293 z 18. júla

2011, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca z v konaní

zisteného skutkového stavu a na neho nadväzujúcich právnych záverov. Krajský súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia po oboznámení podstaty prvostupňového rozsudku

uviedol odvolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie navrhovateľky k nemu. Následne

krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu

v rozsahu mu danom ustanovením a bez nariadenia pojednávania

(v súlade s ust. v spojení s ust. ) napadnutý

rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu uhradiť navrhovateľke sumu

9.958,18 € s príslušenstvom a vo výroku o povinnosti odporcu uhradiť súdny poplatok vo

výške 597,45 € na účet okresného súdu v súlade s ust. , ako vecne

správny potvrdil. Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu uhradiť

navrhovateľke trovy právneho zastúpenia zmenil podľa ust.

Krajský súd preskúmaním napadnutého rozsudku, spisového materiálu

a vyhodnotením tvrdení účastníkov v odvolacom konaní, dospel k záveru, že okresný súd

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie

v potrebnom rozsahu a preto sa odvolací súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi

rozhodnutia okresného súdu.

Podaným návrhom sa navrhovateľka domáhala, aby súd odporcu zaviazal

k zaplateniu sumy 9.958,18 € spolu s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 1. 10. 2008 do

zaplatenia. Svoj návrh odôvodnila tým, že odporcovi na základe ústnej zmluvy o pôžičke

dňa 8. 9. 2008 požičala uvedenú sumu s tým, že odporca jej požičanú sumu vráti do dvoch

týždňov. Výpisom z účtu navrhovateľky bolo preukázané, že táto z účtu dňa 8. 9. 2008

vybrala sumu 300.000,- Sk. Odporca uvedenú sumu v dohodnutej lehote nevrátil. Okresný

súd vychádzajúc z ust. , , vzhľadom na vykonané

dokazovanie, návrhu navrhovateľky vyhovel.

Odvolací súd v prvom rade poukazuje na to, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa

nevyžaduje osobitná forma. Možno ju uzavrieť ústne i konkludentným činom, čiže

podmienkou platnosti nie je uzavretie zmluvy o pôžičke písomnou formou.

Po preskúmaní veci sa odvolací súd stotožnil so závermi okresného súdu vyslovenými

v napadnutom rozsudku, pričom poukazuje na to, ako sa okresný súd vysporiadal s obranou

odporcu v konaní, ktorý tvrdil, že v čase poskytnutia údajnej pôžičky nebol ani prítomný na

Slovensku, ale v P., ako aj s tým, že mal dostatok finančných prostriedkov a preto si tieto

nemusel požičiavať. Hodnotenie vykonaných dôkazov okresným súdom, ktoré boli

navrhované tak navrhovateľkou, ako aj odporcom vyústilo do záveru, že dokazovanie

nedostatočne potvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení odporcu. V tomto prípade sa aj

odvolaciemu súdu vzhľadom na vykonané dokazovanie, t. j. výpovede svedkov - manžela

navrhovateľky, otca odporcu, spolupracovníka odporcu, účastníkov konania, výpis z účtu

navrhovateľky, ako aj listinných dôkazov predložených odporcom, javí ako

pravdepodobnejší záver, že sa v tomto prípade skutočne jednalo o pôžičku navrhovateľky

odporcovi na základe ústnej dohody. Argumentácie odporcu v odvolaní týkajúce sa

skutočnosti, že navrhovateľka minula všetky peňažné prostriedky získané predajom

zdedených nehnuteľností a od októbra 2008 neplatila byt, odvolací súd vyhodnotil ako

irelevantné, nespochybňujúce skutočnosti tvrdené navrhovateľkou o poskytnutí pôžičky

odporcovi.

Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako okresný súd,

ktorý návrhu navrhovateľky vyhovel, a preto potvrdil rozsudok okresného súdu v tomto

výroku ako vecne správny.

Vo vzťahu k rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania odvolací súd konštatuje,

že okresný súd správne zaviazal na ich náhradu v spore neúspešného odporcu. Pokiaľ ide

o výrok rozsudku okresného súdu, ktorým uložil odporcovi povinnosť uhradiť súdny

poplatok vo výške 597,45 € na účet okresného súdu, tento odvolací súd ako vecne správny

potvrdil.

Pokiaľ však ide o výšku trov právneho zastúpenia, na náhradu ktorých okresný súd

zaviazal odporcu, tu odvolací súd výrok rozsudku okresného súdu zmenil tak, že odporca je

povinný uhradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia vo výške 1948,85 € na účet

právneho zástupcu navrhovateľky. Odvolací súd sa nestotožnil s priznanou výškou trov

právneho zastúpenia. Okresný súd prevzal vyúčtovanie trov právnym zástupcom

navrhovateľky bez podrobného preskúmania ich správnosti...“

16. Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade

so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

17. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami uvedenými v odvolaní sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné

okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu v konaní pred všeobecnými súdmi vykonanom dokazovaní.

18. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 25. júna 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných myšlienkových

postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne

aj , , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani

nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

19. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

(príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovateľom namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2

(bližšie nekonkretizovaným) uvedeným v bode 3 sa ústavný súd samostatne

nezaoberal (keďže nebol namietaný v petite sťažnosti), ale posudzoval ho ako súčasť

argumentácie namietaného porušenia (pozri bod 9).

21. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd

sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012