Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 580/2012
PDF · 254.69 KB
No categories available
I. ÚS 580/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., vo
veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1
a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v
konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 2/2012 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2012 a jeho
opravným uznesením z 25. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2012
faxom doručená a 24. júla 2012 písomne doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,
B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a
čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S
2/2012 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2012 a jeho opravným uznesením z 25. mája 2012
(ďalej len „rozsudok krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením“ alebo
„napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 1. decembra 2011 požiadala
Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“), aby jej stanovila preddavky na daň
z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 inak, ako vyplýva zo zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o dani z príjmov“), a to v sume 0 € polročne. Svoju žiadosť podala
z dôvodu, že podľa nej suma preddavku, ako aj povinnosť platenia preddavku na daň
z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011, ktorá vyplýva zo zákona o dani
z príjmov, je v rozpore s právom Európskej únie.
Daňový úrad rozhodnutím č. 602/232/173679/2011 z 13. decembra 2011 (ďalej len
„rozhodnutie daňového úradu“) určil sťažovateľke platenie preddavku na daň z emisných
kvót v zdaňovacom období roku 2011 na II. polrok v sume 500 000 € s dátumom splatnosti
31. decembra 2011. Rozhodnutie daňového úradu sa stalo právoplatným 20. decembra 2012
a sťažovateľka uviedla, že následne určený preddavok na daň v sume 500 000 € zaplatila.
Sťažovateľka 6. februára 2012 podala krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového úradu. Sťažovateľka videla nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia daňového úradu v jeho nesprávnych skutkových a právnych
záveroch rozporných s právom Európskej únie, a krajskému súdu preto navrhla zrušiť
rozhodnutie daňového úradu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie daňového úradu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti podľa § 250j ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorá bola daná tým, že daňový úrad
napriek výzve nepredložil krajskému súdu príslušný administratívny spis. Krajský súd
rozsudkom v spojení s jeho opravným uznesením o trovách konania rozhodol tak, že
sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 335,58 € avšak bez dane z pridanej
hodnoty (ďalej len „DPH“), pretože nepreukázala, že je jej platcom.
Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu tak vo výroku o zrušení rozhodnutia daňového
úradu a vrátení veci na ďalšie konanie, ako aj vo výroku o trovách konania.
Sťažovateľka namietala, že krajský súd predčasne a prísne formálnou aplikáciou
ustanovenia § 250j ods. 3 OSP pristúpil k zrušeniu rozhodnutia daňového úradu pre jeho
nepreskúmateľnosť, pritom podľa sťažovateľky krajský súd „rozhodoval bez toho, aby
dôkladne zvážil dôsledky svojho konečného rozhodnutia“.
Sťažovateľka uviedla, že «Zrušením Rozhodnutia... Odporca (krajský súd, pozn.)
spôsobil, že výhoda, priznaná Rozhodnutím daňového úradu Sťažovateľovi v podobe
zníženia preddavku na daň na výšku 500 000 EUR polročne, bola Rozsudkom zrušená
a navodila tak predchádzajúci, pre Sťažovateľa zjavne menej priaznivý stav, a to stav, kedy
by Sťažovateľ k výške preddavku musel dospieť výpočtom podľa ustanovení zákona, ktorá
však mnohonásobne prevyšovala výšku preddavku zníženú Rozhodnutím daňového úradu.
Týmto úkonom Odporcu tak došlo k zásadnému pochybeniu v podobe odobratia v dobrej
viere nadobudnutých práv a k narušeniu právnej istoty Sťažovateľa...
Ak Odporca zrušil Rozhodnutie daňového úradu, v zmysle zákona Rozhodnutie nikdy
nebolo vydané a Sťažovateľ zrejme v zmysle zákona ex tunc nepožíval výhody, ktoré mu boli
Rozhodnutím priznané (t. j. platiť znížený preddavok na emisnú daň). Avšak Sťažovateľ
v skutočnosti (vychádzajúc z Rozhodnutia) zaplatil len znížený preddavok na emisnú daň.
V zmysle zrušeného Rozhodnutia však Odporca spôsobil, že vlastne Sťažovateľ nezaplatil
preddavok na emisnú daň v správnej výške, pretože keďže zrušil právny titul, z ktorého
Sťažovateľovi vyplývalo právo (platiť preddavok v nižšej ako zákonom stanovej výške),
od počiatku akoby Sťažovateľ mal povinnosť platiť preddavok vo výške stanovej podľa §
51b Zákona o dani z príjmov (t. j. 100 %) a keďže Sťažovateľ tak neurobil (t. j. do 31. 12.
2011, kedy bol tento preddavok splatný), daňový úrad ho by zrejme mal mať povinnosť
Sťažovateľa (striktne dodržiavajúc zákon) za to sankcionovať podľa § 156 ods. 1 písm. b)
Zákona o správe daní...
Odporca... neposkytol tak Sťažovateľovi ochranu jeho legálne (resp. v dobrej viere)
nadobudnutých práv, keď rozhodnutie daňového úradu bez ďalšieho zrušil a vec vrátil
daňovému úradu na ďalšie konanie, čím bola Sťažovateľovi odňatá skoršie priznaná
„výhoda“ v podobe zníženia preddavku Dane. Napriek tomu, že Odporca postupoval
v zmysle rozhodovacích oprávnení priznaných mu zákonom, aplikoval právnu normu
v súlade s ustanoveniami OSP a využil zákonnú možnosť zrušiť a vrátiť rozhodnutie
správneho orgánu na ďalšie konanie, Sťažovateľ sa nestotožňuje s postupom Odporcu
vzhľadom k tomu, že pri rozhodnutí neprihliadal na následky, ktoré Sťažovateľovi spôsobí,
a že prijatím Rozsudku Sťažovateľa ukráti na jeho v dobrej viere nadobudnutých právach.
Minimálne Rozsudok Odporcu je možné označiť za predčasný, pretože Odporca ústavne
konformným spôsobom vo vzájomnej súvislosti neaplikoval jednotlivé ustanovenia OSP, aby
sa v čo najväčšom možnom rozsahu pokúsil zabrániť do zásahu týchto v dobrej viere
nadobudnutých práv. Takúto možnosť mal Odporca napríklad tým, že mohol a mal
postupovať inter alia podľa § 53 a nasl. OSP...
Ak by odporca postupoval v súlade s ústavne konformným výkladom, neaplikoval by
bez ďalšieho hneď po jedinej výzve zaslanej daňovému úradu na predloženie predmetného
spisu ustanovenie § 250 j ods. 3 OSP tak, ako to vykonal, ale prednostne mohol a mal využiť
donucovacie prostriedky, ktoré mu zákon zveruje do právomoci. Takýmito prostriedkami sú
predovšetkým poriadkové opatrenia v zmysle ustanovenia § 53 a nasl. OSP, ktoré sa
vyznačujú predovšetkým výchovnou funkciou a sú prostriedkom na zabezpečenie
nerušeného a plynulého chodu konania pred súdom...
Takisto nie je možné súhlasiť s tým, že daňový úrad vykazoval znaky značnej pasivity.
Ochota daňového úradu kooperovať sa prejavila aj tým, že daňový úrad dňa 19. 04. 2012
zaslal Odporcovi vyjadrenie k žalobe Sťažovateľa a v konečnom dôsledku, aj keď
oneskorene, predložil Odporcovi aj predmetný spis. Navyše, Sťažovateľ Odporcovi de facto
poskytol kópiu celého spisu ako súčasť žaloby (formou príloh)...».
Ďalšia časť námietok sťažovateľky smerovala proti podľa nej nedôvodnému
nepriznaniu náhrady DPH súčasne s priznaním náhrady trov konania, a to z dôvodu, že
podľa krajského súdu nepreukázala, že je jej platcom. Sťažovateľka k namietanému výroku
o trovách konania v tejto časti uviedla, že „Postup Odporcu pri skúmaní otázky priznania
náhrady DPH považuje prinajmenšom za laxný. Odporca sa evidentne vôbec nezaoberal
otázkou preskúmania, či právny zástupca platcom DPH je alebo nie je, pričom dokumenty
predložené Sťažovateľom priamo indikovali skutočnosť, že právny zástupca Sťažovateľa
platcom DPH podľa osobitného predpisu je. Takýmto dokumentom bola nielen žaloba
Sťažovateľa adresovaná Odporcovi zo dňa 2. 2. 2012, ktorá na záver textu obsahovala
pečiatku právneho zástupcu Sťažovateľa so všetkými povinnými náležitosťami vrátane tzv.
IČO a IČ DPH, ale i Vyjadrenie Sťažovateľa k výzve zo dňa 14. 02. 2012 podanej dňa
08. 03. 2012, v ktorom si uplatnil náhradu trov konania vo výške 551,40 EUR vrátane DPH,
kde sa takisto nachádzala pečiatka so všetkými týmito povinnými údajmi. Bez ďalšieho,
v pochybnostiach mohol Odporca siahnuť po verejnom registri platiteľov DPH, v ktorom
si na základe identifikačných údajov uvedených v pečiatke právneho zástupcu Sťažovateľa
mohol overiť predmetnú skutočnosť a síce, že právny zástupca je platiteľom DPH. Takúto
informáciu možno nepochybne považovať za verejne známu a teda nie je potrebné
ju dokazovať. Napokon, Odporca sa mohol v pochybnostiach obrátiť priamo na Sťažovateľa
a požiadať o doplnenie chýbajúcej informácie. O to viac by takýto postup bol správny,
keďže voči Rozsudku nebolo možné sa odvolať. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca však
žiadnu obdobnú výzvu neobdržali. Konaním Odporcu bol tak právny zástupca Sťažovateľa
poškodený na svojich právach, a to na základe skutočnosti, že opravným uznesením
Odporcu bol Sťažovateľ ukrátený o náhradu DPH z náhrad za vykonané úkony, ktoré
riadne vyčíslil a v zmysle ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., mal a má na
uvedené právny nárok...
Voči Rozsudku nebolo možné sa odvolať. Hoci proti samotnému opravnému
uzneseniu bolo možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia
na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prípadné podanie odvolania by v zmysle ustálenej
súdnej praxe bolo možné len voči tomu, či opravné uznesenie riadne odstránilo chybu
v písaní, uvedenú v Rozsudku, alebo nie, teda či sa zosúladilo písomné vyhotovenie
Rozsudku so zápisnicou. Nebolo však možné odvolať sa vo veci samej (t. j. ani voči časti
Rozsudku, ktorým Odporca nepriznal Sťažovateľovi DPH.)...“.
Sťažovateľka videla porušenie ňou označených práv aj v tom, že podľa nej krajský
súd na svojej úradnej tabuli nezverejnil oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia
napadnutého rozsudku.
Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla, že ju podáva „vo veci porušenia
základných práv... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1
a čl. 142 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36, ods. 1 a ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4S 2/2012“, a v závere sťažnosti
navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4S 2/2012 svojím postupom
a rozsudkom č. k. 4S 2/2012-127 zo dňa 27. 04. 2012 a opravným uznesením
sp. zn. 4S 2/2012-130 zo dňa 25. 5. 2012 porušil základné práva Sťažovateľa...
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 2/2012-127 zo dňa 27. 04. 2012
a opravné uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S 2/2012-130 zo dňa 25. 5. 2012
sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...
Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd
v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca
od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 a 2
a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 S 2/2012 a rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným
uznesením, ktorým krajský súd v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
daňového úradu zrušil rozhodnutie daňového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie
z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.
Podľa sťažovateľky krajský súd formalisticky aplikoval ustanovenie § 250j ods. 3
OSP, keď nevyužil donucovacie prostriedky na odstránenie dôvodu nepreskúmateľnosti
rozhodnutia daňového úradu a bez meritórneho posúdenia napadnutého rozsudku ho podľa
citovaného ustanovenia zrušil a vrátil na ďalšie konanie.
Sťažovateľka napriek tomu, že sama v žalobe o preskúmanie rozhodnutia daňového
úradu navrhovala toto rozhodnutie zrušiť pre jeho nezákonnosť a vrátiť daňovému úradu
na ďalšie konanie, zrušenie tohto rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť považovala za také,
ktoré je v rozpore s jej označenými základnými a inými právami.
Sťažovateľka najmä zdôraznila, že zrušením rozsudku daňového úradu podľa nej
došlo k zásahu do ňou dobromyseľne nadobudnutých práv týkajúcich sa rozsahu jej
povinnosti platiť preddavky na daň z emisných kvót, ako aj za vytvorenie stavu právnej
neistoty spôsobenej hrozbou povinnosti uhradiť úroky z omeškania z nezaplateného
preddavku dane z emisných kvót.
Sťažovateľka namietala aj nedôvodnosť nepriznania jej náhrady DPH krajským
súdom, ako aj nezverejnenie oznámenia o mieste a čase vyhlásenia napadnutého rozsudku
krajského súdu.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach
ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal
zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36
ods. 2 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny), ako i práva na spravodlivý proces
(čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil,
že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup krajského súdu a jeho rozsudok
v spojení s jeho opravným uznesením.
Po preskúmaní postupu a napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s jeho
opravným uznesením ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup
pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
posudzovaný postup a napadnutý rozsudok boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.
Naopak, krajský súd postupoval a rozhodol v súlade so zákonom a v jeho postupe
a rozhodnutí nie je možné ustáliť také prvky formálnosti (ani pokiaľ ide o učinenie záveru
o danosti dôvodu pre zrušenie rozhodnutia daňového úradu pre jeho nepreskúmateľnosť, ani
pokiaľ ide o jeho záver o nepreukázanosti, že právny zástupca sťažovateľky je platcom
DPH), ktoré by dosahovali ústavnoprávny rozmer.
Sťažovateľka videla porušenie ňou označených základných a iných práv aj
v spochybnení, že došlo k zverejneniu oznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku
na úradnej tabuli krajského súdu, a to z dôvodu, že krajský súd na jej žiadosť neposkytol
informáciu potvrdzujúcu zverejnenie tohto oznámenia.
Ústavný súd v nadväznosti na túto argumentáciu sťažovateľky požiadal krajský súd
o vyjadrenie k zverejneniu oznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku na jeho úradnej
tabuli. Predseda krajského súdu reagoval na žiadosť ústavného súdu listom
sp. zn. Spr 3576/12 z 11. októbra 2012, v ktorom uviedol: «Z obsahu vyjadrenia
predsedníčky senátu vyplýva, že dňa 20. 04. 2012 na pokyn zákonného sudcu o oznámenie
miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn. 4S/2/2012 bol tento prijatý
kanceláriou dňa 20. 04. 2012 a v totožný deň aj realizovaný (č. l. 119). Kópia pokynu a jeho
realizácie „oznámenie“ sa nachádza v spise. Oznam bol vyvesený na úradnej tabuli
tunajšieho súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p., taktiež bol zaznamenaný tento termín
(20. 04. 2012) v programe podateľňa – register v zmysle Inštrukcie MS SR č. 8/2006 zo dňa
02. 05. 2006.
Na uvedenej úradnej tabuli bol oznam o vyhlásení rozsudku do 27. 04. 2012 vrátane,
t. j. do dňa vyhlásenia rozsudku, kedy bol po vyhlásení rozsudku (v popoludňajších
hodinách) zvesený.
Po oboznámení sa s danou vecou som zistil, že skutočnosti uvedené predsedníčkou
senátu v predmetnom vyjadrení korešpondujú s obsahom spisového materiálu
sp. zn. 4S/2/2012, o čom svedčí pokyn predsedníčky senátu zo dňa 20. 04. 2012 pre
kanceláriu z č. l. 119 súdneho spisu vrátane úradného záznamu zo dňa 27. 04. 2012
a oznámenia o vyhlásení rozsudku v zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p., ktoré Vám
vo fotokópii zasielam v prílohe tohto vyjadrenia. V prípade potreby Vám bude spisový
materiál uvedenej spisovej značky na Vašu žiadosť obratom zaslaný.
V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ mal žiadať o poskytnutie informácie
o zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia uvedeného rozsudku, pričom listom zo dňa
06. 06. 2012 mu krajský súd oznámil, že požadovanú informáciu nie je možné sťažovateľovi
sprístupniť, pretože ňou krajský súd nedisponuje, si Vám dovoľujem oznámiť, že Krajský
súd v Bratislave ako povinná osoba v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o slobode informácií“) dňa 06. 06. 2012 vybavil iba jednu žiadosť
týkajúcu sa poskytnutia informácií o verejnom vyhlásení rozsudku, a to pod číslom Spr.
6139/12, kde vydal rozhodnutie, ktorým z dôvodu podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o
slobode informácií (teda, že nemá požadované informácie k dispozícii a nie je dôvod na
postúpenie žiadosti) odmietol žiadosť pani J. B., B. (ktorá je/bola zamestnankyňou A. s. r.
o., ktorá zastupovala obchodnú spoločnosť P., a. s. v konaní vedenom na tunajšom súde pod
sp. zn. 4S/2/2012), zo dňa 28. 05. 2012 o sprístupnenie informácií – všetkých oznámení o
verejnom vyhlásení rozsudku, ktoré boli od 01. 01. 2012 do 28. 05. 2012 zverejnené na
úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave.
Z uvedeného je zrejmé, že žiadosť o poskytnutie informácie neobsahovala
identifikáciu konkrétneho konania (v danom prípade vedeného na tunajšom súde
pod sp. zn. 4S/2/2012, v ktorom malo byť oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku
zverejnené na úradnej tabuli), na základe ktorého by bolo možné túto informáciu zistiť
a žiadateľovi poskytnúť. V odôvodnení svojho rozhodnutia povinná osoba preto explicitne
uviedla, že nie je v možnostiach povinnej osoby zistiť všetky predmetné oznámenia
o verejnom vyhlásení rozsudku za žiadateľkou požadované obdobie. Ak teda sťažovateľ
vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza (túto skutočnosť nie je zo strany krajského súdu možné
posúdiť, nakoľko mu predmetná ústavná sťažnosť nebola zaslaná), že žiadal o poskytnutie
informácie vo vzťahu ku konkrétnemu konaniu (sp. zn. 4S/2/2012), o ktorej bolo povinnou
osobou dňa 06. 06. 2012 vydané rozhodnutie pod č. Spr. 6139/12 o odmietnutí žiadosti,
takéto tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde, resp. v zmysle vyššie uvedených
skutočností ide z jeho strany o zavádzajúce tvrdenie, o čom svedčí obsah uvedenej žiadosti,
ako aj obsah predmetného rozhodnutia, ktoré Vám taktiež v prílohe tohto vyjadrenia
zasielam.»
Ústavný súd uzatvára, že vyjadrením predsedu krajského súdu v spojení s jeho
prílohami bola v celom rozsahu vyvrátená dôvodnosť pochybnosti sťažovateľky
o zverejnení oznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku na úradnej tabuli krajského
súdu. Preto ani túto časť argumentácie sťažovateľky nemožno hodnotiť ako takú, ktorá by
mohla zadávať možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky
postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.
Ústavný súd zároveň konštatuje, že za stavu, keď sa sťažovateľka sama domáhala
žalobou o preskúmanie rozhodnutia daňového úradu a zrušenia tohto rozhodnutia a vrátenia
veci na ďalšie konanie pre jeho nezákonnosť a krajský súd predmetné rozhodnutie zrušil
a vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť (teda napadnutý rozsudok nie je
konečným rozhodnutím všeobecného súdu o právach a povinnostiach sťažovateľky), je
objektívne vylúčená možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia ňou označených práv
takýmto rozsudkom.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia označených základných a iných práv
sťažovateľky (podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36
ods. 2 listiny, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
postupom krajského súdu a jeho rozsudkom v spojení s opravným uznesením. Z týchto
dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05,
I. ÚS 310/08) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné
právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže
namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením
neboli porušené práva procesnoprávneho charakteru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
sťažovateľkou označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný
súd odmieta podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky
a vždy verejne.
K sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy
ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie
porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľky. Preto
ak sťažovateľka namietala porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy v spojení
s porušením ňou označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia
týchto práv nezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených
základných a iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané
porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 a 3 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. novembra 2012