Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 580/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Š., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., vo

veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48

ods. 2 v spojení s a a 3 ,

a 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2012 a jeho

opravným uznesením z 25. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2012

faxom doručená a 24. júla 2012 písomne doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s.,

B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej obchodnou spoločnosťou Š., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. Š., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1 a

a 3 (ďalej len „“), a 2 a

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S

2/2012 a jeho rozsudkom z 27. apríla 2012 a jeho opravným uznesením z 25. mája 2012

(ďalej len „rozsudok krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením“ alebo

„napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka 1. decembra 2011 požiadala

Daňový úrad Bratislava (ďalej len „daňový úrad“), aby jej stanovila preddavky na daň

z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011 inak, ako vyplýva zo zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o dani z príjmov“), a to v sume 0 € polročne. Svoju žiadosť podala

z dôvodu, že podľa nej suma preddavku, ako aj povinnosť platenia preddavku na daň

z emisných kvót za zdaňovacie obdobie roku 2011, ktorá vyplýva zo zákona o dani

z príjmov, je v rozpore s právom Európskej únie.

Daňový úrad rozhodnutím č. z 13. decembra 2011 (ďalej len

„rozhodnutie daňového úradu“) určil sťažovateľke platenie preddavku na daň z emisných

kvót v zdaňovacom období roku 2011 na II. polrok v sume 500 000 € s dátumom splatnosti

31. decembra 2011. Rozhodnutie daňového úradu sa stalo právoplatným 20. decembra 2012

a sťažovateľka uviedla, že následne určený preddavok na daň v sume 500 000 € zaplatila.

Sťažovateľka 6. februára 2012 podala krajskému súdu žalobu, ktorou sa domáhala

preskúmania zákonnosti rozhodnutia daňového úradu. Sťažovateľka videla nezákonnosť

napadnutého rozhodnutia daňového úradu v jeho nesprávnych skutkových a právnych

záveroch rozporných s právom Európskej únie, a krajskému súdu preto navrhla zrušiť

rozhodnutie daňového úradu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil rozhodnutie daňového úradu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti podľa § 250j ods. 3

(ďalej len „OSP“), ktorá bola daná tým, že daňový úrad

napriek výzve nepredložil krajskému súdu príslušný administratívny spis. Krajský súd

rozsudkom v spojení s jeho opravným uznesením o trovách konania rozhodol tak, že

sťažovateľke priznal náhradu trov konania v sume 335,58 € avšak bez dane z pridanej

hodnoty (ďalej len „DPH“), pretože nepreukázala, že je jej platcom.

Sťažovateľka namieta porušenie ňou označených základných a iných práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu tak vo výroku o zrušení rozhodnutia daňového

úradu a vrátení veci na ďalšie konanie, ako aj vo výroku o trovách konania.

Sťažovateľka namietala, že krajský súd predčasne a prísne formálnou aplikáciou

ustanovenia pristúpil k zrušeniu rozhodnutia daňového úradu pre jeho

nepreskúmateľnosť, pritom podľa sťažovateľky krajský súd „rozhodoval bez toho, aby

dôkladne zvážil dôsledky svojho konečného rozhodnutia“.

Sťažovateľka uviedla, že «Zrušením Rozhodnutia... Odporca (krajský súd, pozn.)

spôsobil, že výhoda, priznaná Rozhodnutím daňového úradu Sťažovateľovi v podobe

zníženia preddavku na daň na výšku 500 000 EUR polročne, bola Rozsudkom zrušená

a navodila tak predchádzajúci, pre Sťažovateľa zjavne menej priaznivý stav, a to stav, kedy

by Sťažovateľ k výške preddavku musel dospieť výpočtom podľa ustanovení zákona, ktorá

však mnohonásobne prevyšovala výšku preddavku zníženú Rozhodnutím daňového úradu.

Týmto úkonom Odporcu tak došlo k zásadnému pochybeniu v podobe odobratia v dobrej

viere nadobudnutých práv a k narušeniu právnej istoty Sťažovateľa...

Ak Odporca zrušil Rozhodnutie daňového úradu, v zmysle zákona Rozhodnutie nikdy

nebolo vydané a Sťažovateľ zrejme v zmysle zákona ex tunc nepožíval výhody, ktoré mu boli

Rozhodnutím priznané (t. j. platiť znížený preddavok na emisnú daň). Avšak Sťažovateľ

v skutočnosti (vychádzajúc z Rozhodnutia) zaplatil len znížený preddavok na emisnú daň.

V zmysle zrušeného Rozhodnutia však Odporca spôsobil, že vlastne Sťažovateľ nezaplatil

preddavok na emisnú daň v správnej výške, pretože keďže zrušil právny titul, z ktorého

Sťažovateľovi vyplývalo právo (platiť preddavok v nižšej ako zákonom stanovej výške),

od počiatku akoby Sťažovateľ mal povinnosť platiť preddavok vo výške stanovej podľa §

51b Zákona o dani z príjmov (t. j. 100 %) a keďže Sťažovateľ tak neurobil (t. j. do 31. 12.

2011, kedy bol tento preddavok splatný), daňový úrad ho by zrejme mal mať povinnosť

Sťažovateľa (striktne dodržiavajúc zákon) za to sankcionovať podľa § 156 ods. 1 písm. b)

Zákona o správe daní...

Odporca... neposkytol tak Sťažovateľovi ochranu jeho legálne (resp. v dobrej viere)

nadobudnutých práv, keď rozhodnutie daňového úradu bez ďalšieho zrušil a vec vrátil

daňovému úradu na ďalšie konanie, čím bola Sťažovateľovi odňatá skoršie priznaná

„výhoda“ v podobe zníženia preddavku Dane. Napriek tomu, že Odporca postupoval

v zmysle rozhodovacích oprávnení priznaných mu zákonom, aplikoval právnu normu

v súlade s ustanoveniami a využil zákonnú možnosť zrušiť a vrátiť rozhodnutie

správneho orgánu na ďalšie konanie, Sťažovateľ sa nestotožňuje s postupom Odporcu

vzhľadom k tomu, že pri rozhodnutí neprihliadal na následky, ktoré Sťažovateľovi spôsobí,

a že prijatím Rozsudku Sťažovateľa ukráti na jeho v dobrej viere nadobudnutých právach.

Minimálne Rozsudok Odporcu je možné označiť za predčasný, pretože Odporca ústavne

konformným spôsobom vo vzájomnej súvislosti neaplikoval jednotlivé ustanovenia , aby

sa v čo najväčšom možnom rozsahu pokúsil zabrániť do zásahu týchto v dobrej viere

nadobudnutých práv. Takúto možnosť mal Odporca napríklad tým, že mohol a mal

postupovať inter alia podľa a nasl. ...

Ak by odporca postupoval v súlade s ústavne konformným výkladom, neaplikoval by

bez ďalšieho hneď po jedinej výzve zaslanej daňovému úradu na predloženie predmetného

spisu ustanovenie j ods. 3 tak, ako to vykonal, ale prednostne mohol a mal využiť

donucovacie prostriedky, ktoré mu zákon zveruje do právomoci. Takýmito prostriedkami sú

predovšetkým poriadkové opatrenia v zmysle ustanovenia a nasl. , ktoré sa

vyznačujú predovšetkým výchovnou funkciou a sú prostriedkom na zabezpečenie

nerušeného a plynulého chodu konania pred súdom...

Takisto nie je možné súhlasiť s tým, že daňový úrad vykazoval znaky značnej pasivity.

Ochota daňového úradu kooperovať sa prejavila aj tým, že daňový úrad dňa 19. 04. 2012

zaslal Odporcovi vyjadrenie k žalobe Sťažovateľa a v konečnom dôsledku, aj keď

oneskorene, predložil Odporcovi aj predmetný spis. Navyše, Sťažovateľ Odporcovi de facto

poskytol kópiu celého spisu ako súčasť žaloby (formou príloh)...».

Ďalšia časť námietok sťažovateľky smerovala proti podľa nej nedôvodnému

nepriznaniu náhrady DPH súčasne s priznaním náhrady trov konania, a to z dôvodu, že

podľa krajského súdu nepreukázala, že je jej platcom. Sťažovateľka k namietanému výroku

o trovách konania v tejto časti uviedla, že „Postup Odporcu pri skúmaní otázky priznania

náhrady DPH považuje prinajmenšom za laxný. Odporca sa evidentne vôbec nezaoberal

otázkou preskúmania, či právny zástupca platcom DPH je alebo nie je, pričom dokumenty

predložené Sťažovateľom priamo indikovali skutočnosť, že právny zástupca Sťažovateľa

platcom DPH podľa osobitného predpisu je. Takýmto dokumentom bola nielen žaloba

Sťažovateľa adresovaná Odporcovi zo dňa 2. 2. 2012, ktorá na záver textu obsahovala

pečiatku právneho zástupcu Sťažovateľa so všetkými povinnými náležitosťami vrátane tzv.

IČO a IČ DPH, ale i Vyjadrenie Sťažovateľa k výzve zo dňa 14. 02. 2012 podanej dňa

08. 03. 2012, v ktorom si uplatnil náhradu trov konania vo výške 551,40 EUR vrátane DPH,

kde sa takisto nachádzala pečiatka so všetkými týmito povinnými údajmi. Bez ďalšieho,

v pochybnostiach mohol Odporca siahnuť po verejnom registri platiteľov DPH, v ktorom

si na základe identifikačných údajov uvedených v pečiatke právneho zástupcu Sťažovateľa

mohol overiť predmetnú skutočnosť a síce, že právny zástupca je platiteľom DPH. Takúto

informáciu možno nepochybne považovať za verejne známu a teda nie je potrebné

ju dokazovať. Napokon, Odporca sa mohol v pochybnostiach obrátiť priamo na Sťažovateľa

a požiadať o doplnenie chýbajúcej informácie. O to viac by takýto postup bol správny,

keďže voči Rozsudku nebolo možné sa odvolať. Sťažovateľ ani jeho právny zástupca však

žiadnu obdobnú výzvu neobdržali. Konaním Odporcu bol tak právny zástupca Sťažovateľa

poškodený na svojich právach, a to na základe skutočnosti, že opravným uznesením

Odporcu bol Sťažovateľ ukrátený o náhradu DPH z náhrad za vykonané úkony, ktoré

riadne vyčíslil a v zmysle ustanovenia vyhlášky č. , mal a má na

uvedené právny nárok...

Voči Rozsudku nebolo možné sa odvolať. Hoci proti samotnému opravnému

uzneseniu bolo možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia

na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prípadné podanie odvolania by v zmysle ustálenej

súdnej praxe bolo možné len voči tomu, či opravné uznesenie riadne odstránilo chybu

v písaní, uvedenú v Rozsudku, alebo nie, teda či sa zosúladilo písomné vyhotovenie

Rozsudku so zápisnicou. Nebolo však možné odvolať sa vo veci samej (t. j. ani voči časti

Rozsudku, ktorým Odporca nepriznal Sťažovateľovi DPH.)...“.

Sťažovateľka videla porušenie ňou označených práv aj v tom, že podľa nej krajský

súd na svojej úradnej tabuli nezverejnil oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia

napadnutého rozsudku.

Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla, že ju podáva „vo veci porušenia

základných práv... podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1

a a 3 , , ods. 1 a ods. 2 a Listiny

základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. “, a v závere sťažnosti

navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. svojím postupom

a rozsudkom č. k. -127 zo dňa 27. 04. 2012 a opravným uznesením

sp. zn. -130 zo dňa 25. 5. 2012 porušil základné práva Sťažovateľa...

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -127 zo dňa 27. 04. 2012

a opravné uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. -130 zo dňa 25. 5. 2012

sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie...

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktorú je Krajský súd

v Bratislave povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu Sťažovateľa do jedného mesiaca

od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal

ju zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2 a v spojení s a a 3 , a 2

a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným

uznesením, ktorým krajský súd v rámci konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

daňového úradu zrušil rozhodnutie daňového úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie

z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti.

Podľa sťažovateľky krajský súd formalisticky aplikoval ustanovenie § 250j ods. 3

, keď nevyužil donucovacie prostriedky na odstránenie dôvodu nepreskúmateľnosti

rozhodnutia daňového úradu a bez meritórneho posúdenia napadnutého rozsudku ho podľa

citovaného ustanovenia zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka napriek tomu, že sama v žalobe o preskúmanie rozhodnutia daňového

úradu navrhovala toto rozhodnutie zrušiť pre jeho nezákonnosť a vrátiť daňovému úradu

na ďalšie konanie, zrušenie tohto rozhodnutia pre nepreskúmateľnosť považovala za také,

ktoré je v rozpore s jej označenými základnými a inými právami.

Sťažovateľka najmä zdôraznila, že zrušením rozsudku daňového úradu podľa nej

došlo k zásahu do ňou dobromyseľne nadobudnutých práv týkajúcich sa rozsahu jej

povinnosti platiť preddavky na daň z emisných kvót, ako aj za vytvorenie stavu právnej

neistoty spôsobenej hrozbou povinnosti uhradiť úroky z omeškania z nezaplateného

preddavku dane z emisných kvót.

Sťažovateľka namietala aj nedôvodnosť nepriznania jej náhrady DPH krajským

súdom, ako aj nezverejnenie oznámenia o mieste a čase vyhlásenia napadnutého rozsudku

krajského súdu.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a

ods. 1 listiny, podľa a listiny, podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa a listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach

ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal

zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie

byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa a listiny každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač

a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,

verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to

vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu

považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti

mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( , listiny, a

ods. 2 listiny, a listiny), ako i práva na spravodlivý proces

(čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil,

že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup krajského súdu a jeho rozsudok

v spojení s jeho opravným uznesením.

Po preskúmaní postupu a napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s jeho

opravným uznesením ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup

pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

posudzovaný postup a napadnutý rozsudok boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou.

Naopak, krajský súd postupoval a rozhodol v súlade so zákonom a v jeho postupe

a rozhodnutí nie je možné ustáliť také prvky formálnosti (ani pokiaľ ide o učinenie záveru

o danosti dôvodu pre zrušenie rozhodnutia daňového úradu pre jeho nepreskúmateľnosť, ani

pokiaľ ide o jeho záver o nepreukázanosti, že právny zástupca sťažovateľky je platcom

DPH), ktoré by dosahovali ústavnoprávny rozmer.

Sťažovateľka videla porušenie ňou označených základných a iných práv aj

v spochybnení, že došlo k zverejneniu oznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku

na úradnej tabuli krajského súdu, a to z dôvodu, že krajský súd na jej žiadosť neposkytol

informáciu potvrdzujúcu zverejnenie tohto oznámenia.

Ústavný súd v nadväznosti na túto argumentáciu sťažovateľky požiadal krajský súd

o vyjadrenie k zverejneniu oznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku na jeho úradnej

tabuli. Predseda krajského súdu reagoval na žiadosť ústavného súdu listom

sp. zn. Spr 3576/12 z 11. októbra 2012, v ktorom uviedol: «Z obsahu vyjadrenia

predsedníčky senátu vyplýva, že dňa 20. 04. 2012 na pokyn zákonného sudcu o oznámenie

miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku vo veci sp. zn. bol tento prijatý

kanceláriou dňa 20. 04. 2012 a v totožný deň aj realizovaný (č. l. 119). Kópia pokynu a jeho

realizácie „oznámenie“ sa nachádza v spise. Oznam bol vyvesený na úradnej tabuli

tunajšieho súdu v súlade s ust. , taktiež bol zaznamenaný tento termín

(20. 04. 2012) v programe podateľňa – register v zmysle Inštrukcie MS SR č. 8/2006 zo dňa

02. 05. 2006.

Na uvedenej úradnej tabuli bol oznam o vyhlásení rozsudku do 27. 04. 2012 vrátane,

t. j. do dňa vyhlásenia rozsudku, kedy bol po vyhlásení rozsudku (v popoludňajších

hodinách) zvesený.

Po oboznámení sa s danou vecou som zistil, že skutočnosti uvedené predsedníčkou

senátu v predmetnom vyjadrení korešpondujú s obsahom spisového materiálu

sp. zn. , o čom svedčí pokyn predsedníčky senátu zo dňa 20. 04. 2012 pre

kanceláriu z č. l. 119 súdneho spisu vrátane úradného záznamu zo dňa 27. 04. 2012

a oznámenia o vyhlásení rozsudku v zmysle ustanovenia , ktoré Vám

vo fotokópii zasielam v prílohe tohto vyjadrenia. V prípade potreby Vám bude spisový

materiál uvedenej spisovej značky na Vašu žiadosť obratom zaslaný.

V súvislosti so skutočnosťou, že sťažovateľ mal žiadať o poskytnutie informácie

o zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia uvedeného rozsudku, pričom listom zo dňa

06. 06. 2012 mu krajský súd oznámil, že požadovanú informáciu nie je možné sťažovateľovi

sprístupniť, pretože ňou krajský súd nedisponuje, si Vám dovoľujem oznámiť, že Krajský

súd v Bratislave ako povinná osoba v zmysle o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o slobode informácií“) dňa 06. 06. 2012 vybavil iba jednu žiadosť

týkajúcu sa poskytnutia informácií o verejnom vyhlásení rozsudku, a to pod číslom Spr.

6139/12, kde vydal rozhodnutie, ktorým z dôvodu podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o

slobode informácií (teda, že nemá požadované informácie k dispozícii a nie je dôvod na

postúpenie žiadosti) odmietol žiadosť pani J. B., B. (ktorá je/bola zamestnankyňou A. s. r.

o., ktorá zastupovala obchodnú spoločnosť P., a. s. v konaní vedenom na tunajšom súde pod

sp. zn. ), zo dňa 28. 05. 2012 o sprístupnenie informácií – všetkých oznámení o

verejnom vyhlásení rozsudku, ktoré boli od 01. 01. 2012 do 28. 05. 2012 zverejnené na

úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave.

Z uvedeného je zrejmé, že žiadosť o poskytnutie informácie neobsahovala

identifikáciu konkrétneho konania (v danom prípade vedeného na tunajšom súde

pod sp. zn. , v ktorom malo byť oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku

zverejnené na úradnej tabuli), na základe ktorého by bolo možné túto informáciu zistiť

a žiadateľovi poskytnúť. V odôvodnení svojho rozhodnutia povinná osoba preto explicitne

uviedla, že nie je v možnostiach povinnej osoby zistiť všetky predmetné oznámenia

o verejnom vyhlásení rozsudku za žiadateľkou požadované obdobie. Ak teda sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažnosti uvádza (túto skutočnosť nie je zo strany krajského súdu možné

posúdiť, nakoľko mu predmetná ústavná sťažnosť nebola zaslaná), že žiadal o poskytnutie

informácie vo vzťahu ku konkrétnemu konaniu (sp. zn. ), o ktorej bolo povinnou

osobou dňa 06. 06. 2012 vydané rozhodnutie pod č. Spr. 6139/12 o odmietnutí žiadosti,

takéto tvrdenie sťažovateľa sa nezakladá na pravde, resp. v zmysle vyššie uvedených

skutočností ide z jeho strany o zavádzajúce tvrdenie, o čom svedčí obsah uvedenej žiadosti,

ako aj obsah predmetného rozhodnutia, ktoré Vám taktiež v prílohe tohto vyjadrenia

zasielam.»

Ústavný súd uzatvára, že vyjadrením predsedu krajského súdu v spojení s jeho

prílohami bola v celom rozsahu vyvrátená dôvodnosť pochybnosti sťažovateľky

o zverejnení oznámenia o vyhlásení napadnutého rozsudku na úradnej tabuli krajského

súdu. Preto ani túto časť argumentácie sťažovateľky nemožno hodnotiť ako takú, ktorá by

mohla zadávať možnosť porušenia označených základných a iných práv sťažovateľky

postupom a napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Ústavný súd zároveň konštatuje, že za stavu, keď sa sťažovateľka sama domáhala

žalobou o preskúmanie rozhodnutia daňového úradu a zrušenia tohto rozhodnutia a vrátenia

veci na ďalšie konanie pre jeho nezákonnosť a krajský súd predmetné rozhodnutie zrušil

a vrátil na ďalšie konanie pre jeho nepreskúmateľnosť (teda napadnutý rozsudok nie je

konečným rozhodnutím všeobecného súdu o právach a povinnostiach sťažovateľky), je

objektívne vylúčená možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia ňou označených práv

takýmto rozsudkom.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia označených základných a iných práv

sťažovateľky (podľa a listiny, a

ods. 2 listiny, a listiny a práv podľa dohovoru)

postupom krajského súdu a jeho rozsudkom v spojení s opravným uznesením. Z týchto

dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd uvádza, že podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) zastáva názor, že všeobecný súd spravidla nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné

právo vyplývajúce z , ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až . Keďže

namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s jeho opravným uznesením

neboli porušené práva procesnoprávneho charakteru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu

sťažovateľkou označeného základného práva hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný

súd odmieta podľa sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu a a 3

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

K sťažovateľkou namietanému porušeniu a a 3

ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie

porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľky. Preto

ak sťažovateľka namietala porušenie a a 3 v spojení

s porušením ňou označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia

týchto práv nezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených

základných a iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané

porušenie a a 3 .

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľky podľa v celosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. novembra 2012