Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 589/2012
PDF · 233.44 KB
No categories available
III. ÚS 589/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č., obaja
bytom P., zastúpených Advokátskou kanceláriou V. s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát
JUDr. K. V., pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. G., T. G., M. J. a S. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012
doručená a 26. júla 2012 doplnená sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č.,
obaja bytom P. (ďalej aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012.
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným
súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 16 C/142/2006 sa sťažovatelia ako
žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali, aby tento na základe § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva reálnym
rozdelením spoločnej veci – pozemkov (záhrad) nachádzajúcich sa v k. ú. S., zapísaných na
LV č. 2513.
Sťažovatelia v 1. a 2. rade nadobudli spoluvlastnícke podiely k týmto
nehnuteľnostiam od A. D. na základe kúpnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice z
30. apríla 1999, kde boli tieto pozemky označené ako ovocný sad. Opravnou doložkou z 27.
mája 1999 bola (okrem iného) vykonaná oprava druhu pozemku na záhradu. V rovnaký deň
Okresný úrad v P., katastrálny odbor, rozhodol o povolení vkladu.
A. D. bola aj vlastníčkou bytu v bytovom dome č. 777 nachádzajúceho sa v k. ú. S. a
zapísaného na LV č. 434 a spoluvlastníčkou pozemku (zastavaná plocha) nachádzajúceho sa
v k. ú. S. a zapísaného na LV č. 2516, ktoré kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej
zápisnice z 30. septembra 1998 predala M. V.
Sťažovatelia v 3. a 4. rade sú vlastníkmi bytov a spoluvlastníkmi pozemkov v okolí
bytového domu.
Pred podaním žaloby zaslali sťažovatelia v 1. a 2. rade sťažovateľom v 3. a 4. rade
a žalovaným návrh na uzavretie dohody o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva
k pozemkom zapísaným na LV č. 2513, s ktorým však žalovaní nesúhlasili. Žalovaní tvrdili,
že tieto pozemky sú v zmysle platnej právnej úpravy priľahlými pozemkami a že
spoluvlastníctvo k nim nie je možné zrušiť a vyporiadať.
Okresný súd rozsudkom č. k. 16 C/142/2006-255 z 26. mája 2011 návrh
sťažovateľov zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:
„Pri právnom posúdení veci a rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 súd vychádzal
z právnej úpravy danej zákonom č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov...
Z vykonaných dôkazov a vychádzajúc zo zákonných ustanovení, na ktoré súd
poukázal, mal súd za to, že žalobnému návrhu vyhovieť možné nebolo. Zákon o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov je totiž lex specialis, čo znamená, že Občiansky zákonník ako
lex generalis platí na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy, pokiaľ tieto nie sú
v špeciálnom zákone, t. j. v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené.
Táto právna zásada vychádzajúca z § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov sa v plnom rozsahu vzťahuje, ako vyplýva z ust. § 27 ods. 2 zákona, aj
na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov (zákon č. 52/1966 Zb.).
Návrh bol preto posúdený podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov a nie podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa § 141, 142, na ktorý žalobcovia
poukazovali.
Spoluvlastníctvo, ktoré je upravené zákonom o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov, má špecifický charakter. Okrem toho, že nie je možné zrušiť ho rozhodnutím
súdu, vyplývajú zo zákona aj iné odlišnosti. Rozsah spoluvlastníctva týkajúci sa spoločných
častí domu, spoločného zariadenia domu a príslušenstva je možné dohodou upraviť, resp. aj
vylúčiť; s výnimkou spoluvlastníctva k pozemku s vlastníctvom bytu je nerozlučne spojené aj
spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo tak k pozemku, na ktorom je dom postavený ako
aj k pozemku priľahlému. Pojem priľahlého pozemku v zákone definovaný nie je. Súd mal
za to, vychádzajúc zo zmyslu a účelu ust. § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, že priľahlým pozemkom je pozemok, ktorý tvorí so stavbou,
t. j. bytovým domom a so zastavaným pozemkom jeden funkčný súvislý celok. Vyplynulo to
z dokazovania a zo zhodných tvrdení účastníkov na oboch stranách, keďže obvod
pôvodného pozemku p. č. 2025 pred jeho rozdelením na parcely, ktoré sú v súčasnosti
zapísané na LV č. 2513, je oplotený, ide o pozemok, ktorý má skutočne charakter pozemku
priľahlého...
Na záveroch a zisteniach, ku ktorým súd dospel, a z ktorých vychádzal
pri rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 sa nezmenilo nič ani po tom, ako dokazovanie
bolo doplnené, a z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozsudku zo 6. 5. 2008, na ktoré v
plnom rozsahu odkazuje, opätovne žalobný návrh, ako je uvedené vo výroku rozsudku,
zamietol.
Len pre úplnosť žiada sa uviesť, vychádzajúc zo vzájomných súvislostí všetkých
ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z., že priľahlý pozemok je pozemok, ktorý súvisí
s užívaním bytového domu, jeho účelom je umožniť riadne užívanie bytového domu
vlastníkmi bytov. V konkrétnom prípade sa v priestore jednej z parciel - parcele č. 2025/2
nachádza dokonca vodovodné potrubie, cez tento pozemok vlastníci bytov prechádzajú, a aj
z rozhodnutia o pridelení pôvodného pozemku do osobného užívania Okresného národného
výboru v P. z 24. 11. 1967 vyplýva, že toto osobné užívanie bolo zriadené ako spoločné
užívanie zastavaného pozemku spolu s dvorom a záhradkou v ideálnych podieloch. Účel
pozemku ako pozemku súvisiaceho s užívaním bytového domu, t. j. priľahlého, nemôže byť
podľa názoru súdu zmenený len z vôle jeho súčasných vlastníkov (resp. niektorých) a táto
zmena nemôže byť daná ani vyhotovením geometrického plánu v zmysle straty charakteru
takéhoto pozemku.“
Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co/123/2011
z 22. mája 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uvedený rozsudok krajského súdu „hrubo
odporuje ústavnému právu o neprípustnosti retroaktivity vydaných právnych predpisov, ako
i o neprípustnosti retroaktívnej súdnej praxe, keď Krajský súd v Prešove sa vôbec
nezaoberal námietkami sťažovateľov, že v tomto prípade súdy oboch súdov porušujú hlavne
zákaz retroaktivity. Súdy aplikovali uplatnený nárok podľa nových právnych predpisov
extenzívnou aplikáciou zák. č. 182/93 Z. z. ... na zák. č. 52/1966 Zb.“. Sťažovatelia tvrdia,
že krajský súd „porušením ich horeuvedených ústavných práv vydal nezákonný rozsudok,
lebo v tomto prípade súdy oboch stupňov... mali postupovať podľa § 142 OZ a nie ako
retroaktívne rozhodol Krajský súd v Prešove s použitím zák. č. 182/93 Z. z.“.
Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 5 Co/123/2011 z 22. mája 2012 bol porušený čl. 1 ústavy, ich základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie, a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 1 ústavy, základného práva
sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/123/2011
z 22. mája 2012, ktorú odôvodnili tým, že krajský súd sa nezaoberal ich odvolacou
námietkou, ktorou poukázali na porušenie zákazu retroaktivity prvostupňovým súdom
pri aplikácii hmotno-právnych predpisov v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.
Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava).
Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný
súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov a ktoré chránia princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu
ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom
smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo
svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje
na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania
na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Rovnako Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej
miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára
1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na
každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z
19. februára 1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na
spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi
a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
Do základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného
práva teda nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom
(napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní
dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem
vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Tieto východiská boli relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu aj v danej veci.
Ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľov, že sa krajský súd nezaoberal ich
odvolacou námietkou týkajúcou sa porušenia zákazu retroaktivity prvostupňovým súdom,
pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:
„Podľa ust. § 13 ods. 1, 2 s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v dome je
nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu,
príslušenstva a spoluvlastníctvo alebo iné spoločné práva k pozemku. Spoluvlastníci
spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu
dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka.
Podľa ust. § 23 ods. 1, veta prvá zákona č. 182/1993 Z. z., s vlastníctvom bytu alebo
nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné
právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku.
Podľa ust. § 27 ods.2 zákona č. 182/1993 Z. z., vlastníci bytov a nebytových
priestorov v dome, ktorým vlastnícke právo k bytu a nebytovému priestoru v dome vzniklo
alebo vznikne podľa doterajších predpisov, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú
za vlastníkov podľa tohto zákona.
Tak ako citoval odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení vo veci
zo dňa 25. 11. 2010 zákon č. 182/1993 Z. z., okrem spôsobu a podmienok nadobudnutia
vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinností vlastníkov
bytových domov, bytov a nebytových priestorov a ich vzájomné vzťahy, upravuje aj práva
vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku. Vo viacerých ustanoveniach, a to § 2
ods. 6, § 5 ods. 1 písm. b), § 17 ods. 1, § 18a ods. 1, § 23 ods. 1 rozlišuje medzi pozemkom
zastavaným a pozemkom patriacim k domu, ktorý označuje legislatívnou skratkou ako
priľahlý pozemok. Z ust. § 13 ods. 2 tak, ako bol vyššie citovaný vyplýva, že tento
neumožňuje domáhať sa zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka. Toto
ustanovenie však používa len termín pozemok. Podľa ust. § 13 ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z. z. je treba rozumieť vychádzajúc z ustálenej judikatúry nielen pozemok
zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý pozemok. Vlastníctvo bytu alebo nebytového
priestoru sa v zákone č. 182/1993 Z. z. najmä vychádzajúc z ust. § 23 ods. 1 prvá veta spája
nielen so spoluvlastníctvom k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj
so spoluvlastníctvom k priľahlému pozemku. Takáto nerozlučná spätosť k priľahlému
pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by sa nedala zabezpečiť, ak by sa
nemožnosť zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho zákonníka netýkala aj priľahlého
pozemku. Je dôležité mať na zreteli aj účel priľahlého pozemku, ktorý má umožniť riadne
užívanie bytového domu, teda bytov a nebytových priestorov. Môže sa na ňom nachádzať
príslušenstvo domu, a to záhrady, stavby, oplotenia, prístrešky a iné.
Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcov je potrebné konštatovať znova, že Zákon
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku, ktorý je vo vzťahu k Zákonu o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
lex generalis a platí na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy, pokiaľ tieto nie sú
v špeciálnom zákone, t. j. Zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené.
Táto právna zásada vychádza z ust. § 3 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
a v plnom rozsahu sa vzťahuje tak, ako to vyplýva z ust. § 27 ods. 2 zákona 182/1993 Z. z. aj
na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov, teda aj podľa zákona
č. 52/1966 Zb.
Odvolaciu námietku žalobcov, že vo veci ide o retroaktivitu považuje preto odvolací
súd za nedôvodnú...
V danom prípade súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vec právne
posúdil, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval. Odvolacia námietka
žalobcov, že súd prvého stupňa uplatnený nárok nevyhodnotil komplexne aj vo vzťahu lex
specialis, t. j. z pohľadu zákona č. 162/1993 Z. z. a preto sa dopustil hrubého právneho
pochybenia, keď parcelu č. 2025/1 a parcelu č. 2025/6 posudzoval ako priľahlý pozemok
neobstojí. Argumentácia žalobcov v odvolaní, že priľahlý pozemok musí byť vedený ako
zastavané plochy a nádvoria, resp. ostatné plochy a že pozemok nebol vyňatý
z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, a preto v katastri je evidovaný ako záhrady, čo má
dokazovať, že nemôže byť priľahlým pozemkom, nezodpovedá pravidlám formálnej logiky.
Neobstojí ani tvrdenie žalobcov, že sa súd prvého stupňa zameral úzko len na zákon
č. 182/1993 Z. z. V danom prípade skutočne na daný právny stav je potrebné zákon
č. 182/1993 Z. z. aplikovať. Tak ako bolo popísané vyššie, ustanovenie § 27 ods. 2 zákona
č. 182/1993 Z. z. jednoznačne hovorí o tom, že odo dňa účinnosti tohto zákona sa vlastníci
bytov aj nebytových priestorov v dome, ktorý vlastnícke právo k bytu a k nebytovému
priestoru v dome vzniklo alebo vznikne podľa doterajších predpisov považujú za vlastníkov
podľa tohto zákona. Keďže sa za vlastníkov podľa tohto zákona považujú od účinnosti
zákona č. 182/1993 Z. z., nemôže sa jednať o retroaktivitu. V danom čase platí daný zákon,
pričom zákon č. 182/1993 Z. z. platil aj v čase vydania prvostupňového aj odvolacieho
rozsudku. Na tom nič nemení ani to, ak vlastnícke právo k bytom vzniklo podľa skorších
predpisov, teda podľa zákona č. 52/1966 Zb.“
Odhliadnuc od toho, že právny zástupca sťažovateľov pri koncipovaní sťažnosti
dôsledne nerozlišoval druh a spôsob nadobudnutia nehnuteľností, resp. podielov k nim,
jednotlivými sťažovateľmi, pričom už všeobecné súdy poukázali na to, že spôsob
nadobudnutia spoluvlastníckych podielov k pozemkom sťažovateľmi v 1. a 2. rade zakladá
dôvodné pochybnosti o platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy (rozhodovanie o čom
však nebolo predmetom konania pred nimi), ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných
súdov bolo rozhodnúť o ne/možnosti zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva
pozemkov (záhrad) s ohľadom na účel ich využitia, ktorý plnia k bytom nachádzajúcim sa
v bytovom dome a ďalším pozemkom v jeho okolí.
Už Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku
sp. zn. 4 Cdo 9/2005 z 29. novembra 2005 vyslovil, že „pozemkom v zmysle ustanovenia
§ 13 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ku ktorému
sa spoluvlastníci nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho
zákonníka, treba rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý
pozemok“, pričom „pri výklade uvedeného ustanovenia treba vychádzať zo vzájomných
súvislostí všetkých ustanovení zákona č. 182/1993 Z. z. týkajúcich sa práv k pozemku, najmä
však z výslovného znenia cit. ustanovenia § 23 ods. 1 prvá veta tohto zákona, ktoré
s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru nerozlučne spája nielen spoluvlastníctvo
k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj k priľahlému pozemku. Nerozlučná spätosť
spoluvlastníctva k priľahlému pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by
nemohla byť zabezpečená, ak by sa nemožnosť zrušenia spoluvlastníctva podľa
Občianskeho zákonníka netýkala priľahlého pozemku. Do úvahy treba brať aj účel
priľahlého pozemku, ktorým je umožniť riadne užívanie bytového domu, resp. bytov
a nebytových priestorov v tomto dome, pretože sa na ňom môže nachádzať príslušenstvo
domu, ktorým sa rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky
a oplotené nádvoria.“.
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo plne realizované základné právo
sťažovateľov na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd sa zaoberal
odvolacou námietkou sťažovateľov a rozhodol v zmysle judikatúry formulovanej najvyšším
súdom. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil existenciu
okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné
považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral
zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a teda
z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie čl. 1 ústavy. Keďže však ustanovenia
tohto článku ústavy sú súčasťou základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu
plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach
(I. ÚS 176/07) o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy
(m. m. II. ÚS 821/00, I. ÚS 485/2010), ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto
časť sťažnosti sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2012