Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 589/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č., obaja

bytom P., zastúpených Advokátskou kanceláriou V. s. r. o., P., v mene ktorej koná advokát

JUDr. K. V., pre namietané porušenie , základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 22. mája 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. G., T. G., M. J. a S. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2012

doručená a 26. júla 2012 doplnená sťažnosť J. G. a T. G., obaja bytom P., a M. J. a S. Č.,

obaja bytom P. (ďalej aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 22. mája 2012.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že v konaní vedenom Okresným

súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. sa sťažovatelia ako

žalobcovia v 1. až 4. rade domáhali, aby tento na základe § 142 ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva reálnym

rozdelením spoločnej veci – pozemkov (záhrad) nachádzajúcich sa v k. ú. S., zapísaných na

LV č. 2513.

Sťažovatelia v 1. a 2. rade nadobudli spoluvlastnícke podiely k týmto

nehnuteľnostiam od A. D. na základe kúpnej zmluvy spísanej formou notárskej zápisnice z

30. apríla 1999, kde boli tieto pozemky označené ako ovocný sad. Opravnou doložkou z 27.

mája 1999 bola (okrem iného) vykonaná oprava druhu pozemku na záhradu. V rovnaký deň

Okresný úrad v P., katastrálny odbor, rozhodol o povolení vkladu.

A. D. bola aj vlastníčkou bytu v bytovom dome č. 777 nachádzajúceho sa v k. ú. S. a

zapísaného na LV č. 434 a spoluvlastníčkou pozemku (zastavaná plocha) nachádzajúceho sa

v k. ú. S. a zapísaného na LV č. 2516, ktoré kúpnou zmluvou spísanou formou notárskej

zápisnice z 30. septembra 1998 predala M. V.

Sťažovatelia v 3. a 4. rade sú vlastníkmi bytov a spoluvlastníkmi pozemkov v okolí

bytového domu.

Pred podaním žaloby zaslali sťažovatelia v 1. a 2. rade sťažovateľom v 3. a 4. rade

a žalovaným návrh na uzavretie dohody o zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva

k pozemkom zapísaným na LV č. 2513, s ktorým však žalovaní nesúhlasili. Žalovaní tvrdili,

že tieto pozemky sú v zmysle platnej právnej úpravy priľahlými pozemkami a že

spoluvlastníctvo k nim nie je možné zrušiť a vyporiadať.

Okresný súd rozsudkom č. k. -255 z 26. mája 2011 návrh

sťažovateľov zamietol, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia okrem iného uviedol:

„Pri právnom posúdení veci a rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 súd vychádzal

z právnej úpravy danej o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov...

Z vykonaných dôkazov a vychádzajúc zo zákonných ustanovení, na ktoré súd

poukázal, mal súd za to, že žalobnému návrhu vyhovieť možné nebolo. Zákon o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov je totiž lex specialis, čo znamená, že ako

lex generalis platí na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy, pokiaľ tieto nie sú

v špeciálnom zákone, t. j. v zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené.

Táto právna zásada vychádzajúca z § 3 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov sa v plnom rozsahu vzťahuje, ako vyplýva z ust. § 27 ods. 2 zákona, aj

na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov ().

Návrh bol preto posúdený podľa ustanovení zákona o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov a nie podľa všeobecných ustanovení o zrušení

a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva podľa § 141, 142, na ktorý žalobcovia

poukazovali.

Spoluvlastníctvo, ktoré je upravené zákonom o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov, má špecifický charakter. Okrem toho, že nie je možné zrušiť ho rozhodnutím

súdu, vyplývajú zo zákona aj iné odlišnosti. Rozsah spoluvlastníctva týkajúci sa spoločných

častí domu, spoločného zariadenia domu a príslušenstva je možné dohodou upraviť, resp. aj

vylúčiť; s výnimkou spoluvlastníctva k pozemku s vlastníctvom bytu je nerozlučne spojené aj

spoluvlastníctvo alebo iné spoločné právo tak k pozemku, na ktorom je dom postavený ako

aj k pozemku priľahlému. Pojem priľahlého pozemku v zákone definovaný nie je. Súd mal

za to, vychádzajúc zo zmyslu a účelu ust. § 23 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov

a nebytových priestorov, že priľahlým pozemkom je pozemok, ktorý tvorí so stavbou,

t. j. bytovým domom a so zastavaným pozemkom jeden funkčný súvislý celok. Vyplynulo to

z dokazovania a zo zhodných tvrdení účastníkov na oboch stranách, keďže obvod

pôvodného pozemku p. č. 2025 pred jeho rozdelením na parcely, ktoré sú v súčasnosti

zapísané na LV č. 2513, je oplotený, ide o pozemok, ktorý má skutočne charakter pozemku

priľahlého...

Na záveroch a zisteniach, ku ktorým súd dospel, a z ktorých vychádzal

pri rozhodovaní rozsudkom zo 6. 5. 2008 sa nezmenilo nič ani po tom, ako dokazovanie

bolo doplnené, a z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom rozsudku zo 6. 5. 2008, na ktoré v

plnom rozsahu odkazuje, opätovne žalobný návrh, ako je uvedené vo výroku rozsudku,

zamietol.

Len pre úplnosť žiada sa uviesť, vychádzajúc zo vzájomných súvislostí všetkých

ustanovení , že priľahlý pozemok je pozemok, ktorý súvisí

s užívaním bytového domu, jeho účelom je umožniť riadne užívanie bytového domu

vlastníkmi bytov. V konkrétnom prípade sa v priestore jednej z parciel - parcele č. 2025/2

nachádza dokonca vodovodné potrubie, cez tento pozemok vlastníci bytov prechádzajú, a aj

z rozhodnutia o pridelení pôvodného pozemku do osobného užívania Okresného národného

výboru v P. z 24. 11. 1967 vyplýva, že toto osobné užívanie bolo zriadené ako spoločné

užívanie zastavaného pozemku spolu s dvorom a záhradkou v ideálnych podieloch. Účel

pozemku ako pozemku súvisiaceho s užívaním bytového domu, t. j. priľahlého, nemôže byť

podľa názoru súdu zmenený len z vôle jeho súčasných vlastníkov (resp. niektorých) a táto

zmena nemôže byť daná ani vyhotovením geometrického plánu v zmysle straty charakteru

takéhoto pozemku.“

Na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 22. mája 2012 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že uvedený rozsudok krajského súdu „hrubo

odporuje ústavnému právu o neprípustnosti retroaktivity vydaných právnych predpisov, ako

i o neprípustnosti retroaktívnej súdnej praxe, keď Krajský súd v Prešove sa vôbec

nezaoberal námietkami sťažovateľov, že v tomto prípade súdy oboch súdov porušujú hlavne

zákaz retroaktivity. Súdy aplikovali uplatnený nárok podľa nových právnych predpisov

extenzívnou aplikáciou zák. č. 182/93 Z. z. ... na “. Sťažovatelia tvrdia,

že krajský súd „porušením ich horeuvedených ústavných práv vydal nezákonný rozsudok,

lebo v tomto prípade súdy oboch stupňov... mali postupovať podľa a nie ako

retroaktívne rozhodol Krajský súd v Prešove s použitím zák. č. 182/93 Z. z.“.

Sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 22. mája 2012 bol porušený , ich základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie, a aby každému z nich priznal finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia , základného práva

sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 22. mája 2012, ktorú odôvodnili tým, že krajský súd sa nezaoberal ich odvolacou

námietkou, ktorou poukázali na porušenie zákazu retroaktivity prvostupňovým súdom

pri aplikácii hmotno-právnych predpisov v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam.

Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava).

Pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný

súd nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov a ktoré chránia princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni.

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu

ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov s

alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom

smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne alebo

svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. ,

, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu základného práva podľa (resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia (napr. , , ), t. j. na také odôvodnenie,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania (). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje

na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Rovnako Európsky súd

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej

miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz proti Španielsku z 21. januára

1999). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na

každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Higgins proti Francúzsku z

19. februára 1998). Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994). Z práva na

spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi

a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, ).

Do základného práva podľa (resp. práva podľa

dohovoru) však nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi a s navrhovaním a hodnotením dôkazov; za porušenie tohto základného

práva teda nemožno považovať neúspech v konaní pred všeobecným súdom

(napr. , , ).

Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní

dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem

vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Tieto východiská boli relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu aj v danej veci.

Ústavný súd nesúhlasí s tvrdením sťažovateľov, že sa krajský súd nezaoberal ich

odvolacou námietkou týkajúcou sa porušenia zákazu retroaktivity prvostupňovým súdom,

pretože z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva:

„Podľa ust. § 13 ods. 1, 2 s vlastníctvom bytu a nebytového priestoru v dome je

nerozlučne spojené spoluvlastníctvo spoločných častí domu, spoločných zariadení domu,

príslušenstva a spoluvlastníctvo alebo iné spoločné práva k pozemku. Spoluvlastníci

spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku sa nemôžu

dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa .

Podľa ust. , veta prvá , s vlastníctvom bytu alebo

nebytového priestoru v dome je nerozlučne spojené aj spoluvlastníctvo alebo iné spoločné

právo k pozemku, na ktorom je dom postavený, a k priľahlému pozemku.

Podľa ust. , vlastníci bytov a nebytových

priestorov v dome, ktorým vlastnícke právo k bytu a nebytovému priestoru v dome vzniklo

alebo vznikne podľa doterajších predpisov, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú

za vlastníkov podľa tohto zákona.

Tak ako citoval odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení vo veci

zo dňa 25. 11. 2010 , okrem spôsobu a podmienok nadobudnutia

vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinností vlastníkov

bytových domov, bytov a nebytových priestorov a ich vzájomné vzťahy, upravuje aj práva

vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku. Vo viacerých ustanoveniach, a to § 2

ods. 6, § 5 ods. 1 písm. b), § 17 ods. 1, § 18a ods. 1, § 23 ods. 1 rozlišuje medzi pozemkom

zastavaným a pozemkom patriacim k domu, ktorý označuje legislatívnou skratkou ako

priľahlý pozemok. Z ust. § 13 ods. 2 tak, ako bol vyššie citovaný vyplýva, že tento

neumožňuje domáhať sa zrušenia spoluvlastníctva podľa . Toto

ustanovenie však používa len termín pozemok. Podľa ust. § 13 ods. 2 zákona

č. je treba rozumieť vychádzajúc z ustálenej judikatúry nielen pozemok

zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý pozemok. Vlastníctvo bytu alebo nebytového

priestoru sa v najmä vychádzajúc z ust. prvá veta spája

nielen so spoluvlastníctvom k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj

so spoluvlastníctvom k priľahlému pozemku. Takáto nerozlučná spätosť k priľahlému

pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by sa nedala zabezpečiť, ak by sa

nemožnosť zrušenia spoluvlastníctva podľa netýkala aj priľahlého

pozemku. Je dôležité mať na zreteli aj účel priľahlého pozemku, ktorý má umožniť riadne

užívanie bytového domu, teda bytov a nebytových priestorov. Môže sa na ňom nachádzať

príslušenstvo domu, a to záhrady, stavby, oplotenia, prístrešky a iné.

Vzhľadom na odvolacie námietky žalobcov je potrebné konštatovať znova, že Zákon

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku, ktorý je vo vzťahu k Zákonu o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

lex generalis a platí na právne vzťahy vlastníctva k bytom len vtedy, pokiaľ tieto nie sú

v špeciálnom zákone, t. j. Zákone o vlastníctve bytov a nebytových priestorov upravené.

Táto právna zásada vychádza z ust. § 3 Zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

a v plnom rozsahu sa vzťahuje tak, ako to vyplýva z ust. zákona aj

na vlastnícke práva k bytom, ktoré vznikli podľa skorších predpisov, teda aj podľa zákona

č.

Odvolaciu námietku žalobcov, že vo veci ide o retroaktivitu považuje preto odvolací

súd za nedôvodnú...

V danom prípade súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vec právne

posúdil, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval. Odvolacia námietka

žalobcov, že súd prvého stupňa uplatnený nárok nevyhodnotil komplexne aj vo vzťahu lex

specialis, t. j. z pohľadu a preto sa dopustil hrubého právneho

pochybenia, keď parcelu č. 2025/1 a parcelu č. 2025/6 posudzoval ako priľahlý pozemok

neobstojí. Argumentácia žalobcov v odvolaní, že priľahlý pozemok musí byť vedený ako

zastavané plochy a nádvoria, resp. ostatné plochy a že pozemok nebol vyňatý

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu, a preto v katastri je evidovaný ako záhrady, čo má

dokazovať, že nemôže byť priľahlým pozemkom, nezodpovedá pravidlám formálnej logiky.

Neobstojí ani tvrdenie žalobcov, že sa súd prvého stupňa zameral úzko len na zákon

č. V danom prípade skutočne na daný právny stav je potrebné zákon

č. aplikovať. Tak ako bolo popísané vyššie, ustanovenie zákona

č. jednoznačne hovorí o tom, že odo dňa účinnosti tohto zákona sa vlastníci

bytov aj nebytových priestorov v dome, ktorý vlastnícke právo k bytu a k nebytovému

priestoru v dome vzniklo alebo vznikne podľa doterajších predpisov považujú za vlastníkov

podľa tohto zákona. Keďže sa za vlastníkov podľa tohto zákona považujú od účinnosti

, nemôže sa jednať o retroaktivitu. V danom čase platí daný zákon,

pričom platil aj v čase vydania prvostupňového aj odvolacieho

rozsudku. Na tom nič nemení ani to, ak vlastnícke právo k bytom vzniklo podľa skorších

predpisov, teda podľa “

Odhliadnuc od toho, že právny zástupca sťažovateľov pri koncipovaní sťažnosti

dôsledne nerozlišoval druh a spôsob nadobudnutia nehnuteľností, resp. podielov k nim,

jednotlivými sťažovateľmi, pričom už všeobecné súdy poukázali na to, že spôsob

nadobudnutia spoluvlastníckych podielov k pozemkom sťažovateľmi v 1. a 2. rade zakladá

dôvodné pochybnosti o platnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy (rozhodovanie o čom

však nebolo predmetom konania pred nimi), ústavný súd konštatuje, že úlohou všeobecných

súdov bolo rozhodnúť o ne/možnosti zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva

pozemkov (záhrad) s ohľadom na účel ich využitia, ktorý plnia k bytom nachádzajúcim sa

v bytovom dome a ďalším pozemkom v jeho okolí.

Už Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v rozsudku

sp. zn. z 29. novembra 2005 vyslovil, že „pozemkom v zmysle ustanovenia

o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ku ktorému

sa spoluvlastníci nemôžu dožadovať zrušenia spoluvlastníctva podľa Občianskeho

zákonníka, treba rozumieť nielen pozemok zastavaný bytovým domom, ale aj priľahlý

pozemok“, pričom „pri výklade uvedeného ustanovenia treba vychádzať zo vzájomných

súvislostí všetkých ustanovení týkajúcich sa práv k pozemku, najmä

však z výslovného znenia cit. ustanovenia § 23 ods. 1 prvá veta tohto zákona, ktoré

s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru nerozlučne spája nielen spoluvlastníctvo

k pozemku, na ktorom je dom postavený, ale aj k priľahlému pozemku. Nerozlučná spätosť

spoluvlastníctva k priľahlému pozemku s vlastníctvom bytu alebo nebytového priestoru by

nemohla byť zabezpečená, ak by sa nemožnosť zrušenia spoluvlastníctva podľa

netýkala priľahlého pozemku. Do úvahy treba brať aj účel

priľahlého pozemku, ktorým je umožniť riadne užívanie bytového domu, resp. bytov

a nebytových priestorov v tomto dome, pretože sa na ňom môže nachádzať príslušenstvo

domu, ktorým sa rozumejú oplotené záhrady a stavby, najmä oplotenia, prístrešky

a oplotené nádvoria.“.

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade bolo plne realizované základné právo

sťažovateľov na súdnu ochranu vyplývajúce z , resp. právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože krajský súd sa zaoberal

odvolacou námietkou sťažovateľov a rozhodol v zmysle judikatúry formulovanej najvyšším

súdom. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil existenciu

okolností nasvedčujúcich tomu, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bolo možné

považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený, resp. za taký, ktorý by popieral

zmysel práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, a teda

z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

rozhodnutia krajského súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie . Keďže však ustanovenia

tohto článku sú súčasťou základných princípov a vzhľadom na to nemôžu

plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach

() o porušení základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave

(m. m. , ), ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto

časť sťažnosti sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2012