Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 572/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. G. S., N.,

vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra

2012 faxom a následne 23. novembra 2012 poštou doručená sťažnosť P. K., Z. (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“) a práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu

podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) proti svojmu

zamestnávateľovi S., a. s., B., žalobu o zaplatenie sumy 32 064 Sk spolu s úrokmi z

omeškania vo výške 13 % ročne od 1. mája 2003 až do zaplatenia z titulu náhrady za

nevyplatené výkonnostno-osobné odmeny za dobu 20 mesiacov, ďalej o zaplatenie sumy

15 566 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 1. januára 2005 až do

zaplatenia z titulu náhrady za rozdiel v priemernom zárobku pri výplate odstupného, ako aj

o zaplatenie sumy 1 603 Sk doplnkovej dôchodkovej poisťovni I., a. s., z titulu náhrady za

sumu, ktorá mu chýba v doplnkovom dôchodkovom poistení. Okresný súd rozsudkom č. k.

-66 z 22. januára 2007 žalobu sťažovateľa zamietol.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom č. k. -87

zo 14. mája 2009 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľa

krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec a prerokoval v medziach a dôvodoch podaného

odvolania podľa (ďalej len „OSP“) bez

nariadenia pojednávania. Tým podľa sťažovateľa mal krajský súd poprieť zásadu

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, lebo sťažovateľovi ako účastníkovi konania

odoprel možnosť prerokovania veci na pojednávaní, na ktorom mal odvolací súd zopakovať,

prípadne doplniť dokazovanie a až na základe riadneho zistenia skutkového stavu vec

správne právne posúdiť.

Proti rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2009 podal sťažovateľ prostredníctvom

krajského súdu dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“), ktorý uznesením sp. zn. z 21. augusta 2012 dovolanie sťažovateľa

podávané pred tromi rokmi odmietol podľa sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal vecnou

správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že prostredníctvom krajského súdu podal dovolanie

najvyššiemu súdu 24. augusta 2009, a keďže ani po dvoch rokoch neprišlo z najvyššieho

súdu žiadne rozhodnutie, právna zástupkyňa sťažovateľa sa 22. septembra 2011 obrátila

na krajský súd o podanie oznámenia, či bolo najvyšším súdom o dovolaní sťažovateľa

rozhodnuté. Okresný súd listom z 19. októbra 2011 oznámil sťažovateľovi, že dovolanie

nebolo do súdneho spisu založené. Sťažovateľ 26. októbra 2011 zaslal okresnému súdu

kópiu dovolania podaného 24. augusta 2009. Sťažovateľ namieta porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

krajského súdu vo veci postúpenia jeho dovolania najvyššiemu súdu, keďže najvyšší súd

o jeho dovolaní rozhodol až po troch rokoch od jeho podania.

Sťažovateľ namieta, že na prvostupňovom súde a odvolacom súde bol

znevýhodnený, keďže nebol „právne zastúpený a veril v spravodlivé rozhodnutie súdov“.

Prieťahy v súdnom konaní mali za následok nielen psychickú, ale aj materiálnu ujmu

sťažovateľa. Podľa neho krajský súd v napadnutom konaní konal v rozpore s , ako aj

medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby takto rozhodol:

„1./ Ústavné práva sťažovateľa P. K. zakotvené v , II.

hlava: Základné práva a slobody, VII. odd.: Právo na súdnu a inú ochranu, čl. 46 ods. 1 -

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky, čl. 47 ods. 3 - všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní, čl. 48 ods. 2 -

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

a Ľudské právo obsiahnuté v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, zmenenom Protokolom č. 11, čl. 6 ods. Dohovoru - každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom,

boli postupom Krajského súdu Bratislava, v konaní sp. zn. , porušené.

2./ Rozhodnutie krajského súdu sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie a rozhodnutie vo veci samej.

3./ P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.597.- €..., ktorú

sumu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4./ Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť P. K. trovy právneho zastúpenia podľa

v spojení s vyhlášky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v sume 158,- €... k rukám jeho právnej

zástupkyne, JUDr. G. S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv

zaručených v , a a práva zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva zaručeného v dohovoru

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -87 zo 14. mája 2009

vyplýva:

„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal

a prejednal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania ( )

bez nariadenia pojednávania ( ) a dospel k záveru, že odvolanie

navrhovateľa nie je dôvodné, keď napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne

správny. ...

V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ

pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy do 31. 12. 2004 a v období 5/2003 až

2/2004 mu nebola priznaná výkonnostno-osobná odmena a že v období 3/2004 až 12/2004

výkonnostno-osobná odmena bola krátená o 750,- Sk. Pochybnosti neboli o tom, že pre

zamestnancov závodu M., kde bol navrhovateľ zamestnaný, platila v roku 2003 Podniková

kolektívna zmluva na rok 2003, uzatvorená medzi ZO Združenia odborárov jadrovej

energetiky Slovenska a S., a. s., B. a v roku 2004 platila Kolektívna zmluva na roky 2004-

2005 uzatvorená medzi Profesným odborovým združením ZO SOZE Pri SE, a. s. ZO

Združenia odborárov jadrovej energetiky Slovenska a S., a. s. B., v zmysle ktorých

výkonnostno-osobná odmena slúži k individuálnemu hodnoteniu, tvorí nenárokovateľnú

časť mzdových nárokov zamestnanca a individuálne predelenie tejto odmeny na jednotlivca

je v kompetencii priameho vedúceho zamestnanca. Tiež bolo preukázané, že Ing. P. P.,

vedúci oddelenia 7013 priamy nadriadený navrhovateľa,, rozhodol dňa 20. 05. 2003 o

odobratí výkonnostno-osobnej odmeny navrhovateľovi do 30. 11. 2003. Tento za dôvod pre

odňatie výkonnostno-osobnej odmeny uviedol porušenie pracovnej disciplíny, ktoré označil

ako závažné. Napokon bolo preukázané aj to, že od 1. 12. 2003 navrhovateľovi bola

výkonnostno-osobná odmena priznaná vo výške 0 Sk na neurčito a k opätovnému priznaniu

a výplate tejto odmeny podľa výplatných pások navrhovateľa došlo v mesiaci 03/2004.

Nebolo v konaní preukázané a ani tvrdené, že by odporca nevyplatil odchodné

navrhovateľovi vo výške 14 mesačných platov.

Vzhľadom na uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade

v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním

potrebných dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp.

tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku

dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne

posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia

zákona (, ), rozhodol vecne správne.

K v odvolaní namietaným dôvodom odvolací súd uvádza, že porušenie procesných práv

účastníka, ktoré možno podradiť pod ust. nezistené nebolo. Rovnako za

spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať nedostatočne zistený skutkový stav, najmä

keď odvolanie v tomto smere je len všeobecné a z jeho obsahu nie je zrejmé, ktoré

navrhovateľom navrhované dôkazy súd prvého stupňa nevykonal, teda ktorý konkrétny

dôkaz nevykonal na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tejto súvislosti odvolací súd

dodáva, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, najmä

nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú

významné, resp. dôkazy nadbytočné. K pochybeniu nedošlo ani pri aplikácii práva na

správne zistený skutkový stav.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc správnym

záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie,

spínajúce všetky požiadavky ust. v celom rozsahu a bez ďalšieho

poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil podľa a v znení platnom a účinnom po 15. 10. 2008.

Námietkou zaujatosti sa nezaoberal a poukazom na a to z dôvodu, že

nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti a jej obsahom sú len skutočnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

v spojení s ust. , v tomto konaní úspešnému odporcovi však náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal, keď tento si náhradu trov neuplatnil riadnym návrhom

v zmysle ust. a keď mu žiadne trovy v odvolacom konaní zrejme ani

nevznikli.“

Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, avšak nezistil, že by

účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté rozhodnutie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či

spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými

slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,

ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je

svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly

v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym

názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na

všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , , ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať

vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej)

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (, , ,

, ) poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez

zbytočných prieťahov podľa (obdobne aj právu na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo

alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. novembra 2012. Krajský súd vo veci

rozhodol rozsudkom zo 14. mája 2009, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie

najvyššiemu súdu. Dovolací súd vo veci dovolania proti napadnutému rozsudku krajského

súdu rozhodol uznesením z 21. augusta 2012. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd nemohol ovplyvniť plynulosť priebehu konania,

a teda ani porušiť označené práva sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd

v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2

ods. 2 ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej

neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému

súdu.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do

základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej

nepokračovalo (napr. , ).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na

zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako

zjavne neopodstatnenú podľa .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2012