Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 572/2012
PDF · 202.53 KB
No categories available
II. ÚS 572/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., Z., zastúpeného advokátkou JUDr. G. S., N.,
vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 154/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra
2012 faxom a následne 23. novembra 2012 poštou doručená sťažnosť P. K., Z. (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Co 154/2007.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu
podal na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) proti svojmu
zamestnávateľovi S., a. s., B., žalobu o zaplatenie sumy 32 064 Sk spolu s úrokmi z
omeškania vo výške 13 % ročne od 1. mája 2003 až do zaplatenia z titulu náhrady za
nevyplatené výkonnostno-osobné odmeny za dobu 20 mesiacov, ďalej o zaplatenie sumy
15 566 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 1. januára 2005 až do
zaplatenia z titulu náhrady za rozdiel v priemernom zárobku pri výplate odstupného, ako aj
o zaplatenie sumy 1 603 Sk doplnkovej dôchodkovej poisťovni I., a. s., z titulu náhrady za
sumu, ktorá mu chýba v doplnkovom dôchodkovom poistení. Okresný súd rozsudkom č. k.
45 C 99/2006-66 z 22. januára 2007 žalobu sťažovateľa zamietol.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom č. k. 3 Co 154/07-87
zo 14. mája 2009 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa sťažovateľa
krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec a prerokoval v medziach a dôvodoch podaného
odvolania podľa § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bez
nariadenia pojednávania. Tým podľa sťažovateľa mal krajský súd poprieť zásadu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania, lebo sťažovateľovi ako účastníkovi konania
odoprel možnosť prerokovania veci na pojednávaní, na ktorom mal odvolací súd zopakovať,
prípadne doplniť dokazovanie a až na základe riadneho zistenia skutkového stavu vec
správne právne posúdiť.
Proti rozsudku krajského súdu zo 14. mája 2009 podal sťažovateľ prostredníctvom
krajského súdu dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“), ktorý uznesením sp. zn. 4 Cdo 125/2012 z 21. augusta 2012 dovolanie sťažovateľa
podávané pred tromi rokmi odmietol podľa sťažovateľa bez toho, aby sa zaoberal vecnou
správnosťou napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že prostredníctvom krajského súdu podal dovolanie
najvyššiemu súdu 24. augusta 2009, a keďže ani po dvoch rokoch neprišlo z najvyššieho
súdu žiadne rozhodnutie, právna zástupkyňa sťažovateľa sa 22. septembra 2011 obrátila
na krajský súd o podanie oznámenia, či bolo najvyšším súdom o dovolaní sťažovateľa
rozhodnuté. Okresný súd listom z 19. októbra 2011 oznámil sťažovateľovi, že dovolanie
nebolo do súdneho spisu založené. Sťažovateľ 26. októbra 2011 zaslal okresnému súdu
kópiu dovolania podaného 24. augusta 2009. Sťažovateľ namieta porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
krajského súdu vo veci postúpenia jeho dovolania najvyššiemu súdu, keďže najvyšší súd
o jeho dovolaní rozhodol až po troch rokoch od jeho podania.
Sťažovateľ namieta, že na prvostupňovom súde a odvolacom súde bol
znevýhodnený, keďže nebol „právne zastúpený a veril v spravodlivé rozhodnutie súdov“.
Prieťahy v súdnom konaní mali za následok nielen psychickú, ale aj materiálnu ujmu
sťažovateľa. Podľa neho krajský súd v napadnutom konaní konal v rozpore s ústavou, ako aj
medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby takto rozhodol:
„1./ Ústavné práva sťažovateľa P. K. zakotvené v Ústave Slovenskej republiky, II.
hlava: Základné práva a slobody, VII. odd.: Právo na súdnu a inú ochranu, čl. 46 ods. 1 -
každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky, čl. 47 ods. 3 - všetci účastníci sú si v konaní podľa ods. 2 rovní, čl. 48 ods. 2 -
každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
a Ľudské právo obsiahnuté v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, zmenenom Protokolom č. 11, čl. 6 ods. Dohovoru - každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom,
boli postupom Krajského súdu Bratislava, v konaní sp. zn. 3 Co 154/2007, porušené.
2./ Rozhodnutie krajského súdu sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie a rozhodnutie vo veci samej.
3./ P. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 16.597.- €..., ktorú
sumu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4./ Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť P. K. trovy právneho zastúpenia podľa
čl. 11 ods. 3 v spojení s § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v sume 158,- €... k rukám jeho právnej
zástupkyne, JUDr. G. S., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie základných práv
zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 154/2007.
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04,
I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou
a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.
nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto
pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je
aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci
všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 154/07-87 zo 14. mája 2009
vyplýva:
„Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal
a prejednal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.)
bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné, keď napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny. ...
V prejednávanej veci vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že navrhovateľ
pracoval u odporcu na základe pracovnej zmluvy do 31. 12. 2004 a v období 5/2003 až
2/2004 mu nebola priznaná výkonnostno-osobná odmena a že v období 3/2004 až 12/2004
výkonnostno-osobná odmena bola krátená o 750,- Sk. Pochybnosti neboli o tom, že pre
zamestnancov závodu M., kde bol navrhovateľ zamestnaný, platila v roku 2003 Podniková
kolektívna zmluva na rok 2003, uzatvorená medzi ZO Združenia odborárov jadrovej
energetiky Slovenska a S., a. s., B. a v roku 2004 platila Kolektívna zmluva na roky 2004-
2005 uzatvorená medzi Profesným odborovým združením ZO SOZE Pri SE, a. s. ZO
Združenia odborárov jadrovej energetiky Slovenska a S., a. s. B., v zmysle ktorých
výkonnostno-osobná odmena slúži k individuálnemu hodnoteniu, tvorí nenárokovateľnú
časť mzdových nárokov zamestnanca a individuálne predelenie tejto odmeny na jednotlivca
je v kompetencii priameho vedúceho zamestnanca. Tiež bolo preukázané, že Ing. P. P.,
vedúci oddelenia 7013 priamy nadriadený navrhovateľa,, rozhodol dňa 20. 05. 2003 o
odobratí výkonnostno-osobnej odmeny navrhovateľovi do 30. 11. 2003. Tento za dôvod pre
odňatie výkonnostno-osobnej odmeny uviedol porušenie pracovnej disciplíny, ktoré označil
ako závažné. Napokon bolo preukázané aj to, že od 1. 12. 2003 navrhovateľovi bola
výkonnostno-osobná odmena priznaná vo výške 0 Sk na neurčito a k opätovnému priznaniu
a výplate tejto odmeny podľa výplatných pások navrhovateľa došlo v mesiaci 03/2004.
Nebolo v konaní preukázané a ani tvrdené, že by odporca nevyplatil odchodné
navrhovateľovi vo výške 14 mesačných platov.
Vzhľadom na uvedené a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade
v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním
potrebných dôkazov, a keď navrhovateľ v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp.
tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku
dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne
posúdil, tzn. že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia
zákona (§ 118, § 119 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce), rozhodol vecne správne.
K v odvolaní namietaným dôvodom odvolací súd uvádza, že porušenie procesných práv
účastníka, ktoré možno podradiť pod ust. § 221 ods. 1 O. s. p. nezistené nebolo. Rovnako za
spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať nedostatočne zistený skutkový stav, najmä
keď odvolanie v tomto smere je len všeobecné a z jeho obsahu nie je zrejmé, ktoré
navrhovateľom navrhované dôkazy súd prvého stupňa nevykonal, teda ktorý konkrétny
dôkaz nevykonal na zistenie rozhodujúcich skutočností. V tejto súvislosti odvolací súd
dodáva, že súd nie je povinný vykonať všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania, najmä
nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú
významné, resp. dôkazy nadbytočné. K pochybeniu nedošlo ani pri aplikácii práva na
správne zistený skutkový stav.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc správnym
záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie,
spínajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu a bez ďalšieho
poukazuje a s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v znení platnom a účinnom po 15. 10. 2008.
Námietkou zaujatosti sa nezaoberal a poukazom na § 15a ods. 3 O. s. p. a to z dôvodu, že
nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti a jej obsahom sú len skutočnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní, ktoré nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1
v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p., v tomto konaní úspešnému odporcovi však náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal, keď tento si náhradu trov neuplatnil riadnym návrhom
v zmysle ust. § 151 ods. 1 O. s. p. a keď mu žiadne trovy v odvolacom konaní zrejme ani
nevznikli.“
Ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu, avšak nezistil, že by
účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého
procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté rozhodnutie
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov
a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či
spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými
slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,
ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je
svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly
v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym
názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať
vždy so zreteľom na konkrétny prípad.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných
zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej)
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia krajského súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj právu na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť na
ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo
alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 23. novembra 2012. Krajský súd vo veci
rozhodol rozsudkom zo 14. mája 2009, proti ktorému podal sťažovateľ dovolanie
najvyššiemu súdu. Dovolací súd vo veci dovolania proti napadnutému rozsudku krajského
súdu rozhodol uznesením z 21. augusta 2012. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania
sťažnosti ústavnému súdu už krajský súd nemohol ovplyvniť plynulosť priebehu konania,
a teda ani porušiť označené práva sťažovateľa. Ďalšie úkony alebo postupy už krajský súd
v tomto štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2
ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha krajského súdu pri odstraňovaní právnej
neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému
súdu.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do
základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej
nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím na
zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
základom pre záver ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. decembra 2012