Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 637/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. M. O., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. R. K.,

Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 31. mája 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť RNDr. M. O. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012

doručená sťažnosť RNDr. M. O., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

Mgr. R. K., Ž., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:

«Sťažovateľ bol účastníkom konania pred Okresným a Krajským súdom Žilina,

v ktorom sa tento domáhal priznania nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty voči odporcovi

Ing. T. F., podnikajúcemu pod obchodným menom Ing. T. F. – A., a to z dôvodu nesplnenia

jeho povinnosti vyplývajúcej z medzi účastníkmi konania uzatvorenej sprostredkovateľskej

zmluvy, predmetom ktorej malo byť sprostredkovanie kúpy dvoch pozemkov v kat. úz. T.

V konaní bolo postupne viac prvo a druhostupňových rozhodnutí, pričom

v poslednom prvostupňovom rozhodnutí bola priznaná sťažovateľovi časť nároku (z dôvodu

nesplnenia si povinnosti odporcu zabezpečiť kúpu v zmluve označeného pozemku),

rozsudkom odvolacieho súdu následne po preskúmaní napadnutého rozhodnutia priznaný

celý nárok, dovolacím rozsudkom NS SR bolo toto rozhodnutie zrušené a posledným v tejto

sťažnosti napádaným rozsudkom odvolacieho súdu následne bolo posledné rozhodnutie

prvostupňového súdu zmenené a žaloba bola zamietnutá, pričom náhrada trov odporcovi

ako úspešnému účastníkovi pre dôvody hodné osobitného zreteľa priznaná nebola.

Dôvody, ktoré odvolací súd k danému napádanému rozhodnutiu viedli, možno zhrnúť

nasledovne: odvolací súd vyhodnotil, že zmluva o sprostredkovaní, z ktorej bolo uplatnené

právo na zaplatenie zmluvnej pokuty ako zmluvu „zmiešanú“ uzatvorenú ako zmluvu

nepomenovanú a následne ako neplatnú a to z (výlučne) dôvodu, že podmienka, pre ktorú

bolo viazané splnenie odporcovej povinnosti zabezpečovanej zmluvnou pokutou bola

dohodnutá neplatne.

S takýmto právnym názorom odvolacieho súdu sa však sťažovateľ nestotožňuje,

majúc za to, že Krajsky súd Žilina nesprávne vec vyhodnotil a zaujal právny názor v

rozpore s konštantnou judikatúrou a svojvoľne vykladal na v konaní nesporne zistený

skutkový stav aplikované zákonné ustanovenia (ustanovenie a ), ktorým

pochybením došlo podľa názoru sťažovateľa až k porušeniu jeho základných práv a slobôd,

konkrétne práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR, z ktorého

dôvodu sa potom sťažovateľ rozhodol obrátiť na Ústavný súd SR touto ním podanou

sťažnosťou. Naviac rozhodnutie Krajského súdu je nepreskúmateľné v dôsledku nedostatku

právneho zdôvodnenia súdom prezentovaného názoru o neplatnosti zmluvy v dôsledku

nemožnosti splnenia podmienky.

Krajský súd Žilina v napádanom rozhodnutí uviedol, že v dôsledku nemožnej

podmienky (dohodnutej v zmluve) je neplatný cely právny úkon (zmluva) (str. 11

predposledný odsek rozhodnutia), čo je v rozpore s expressis verbis úpravou v § 36 ods. 1

.

S poukazom na uvedené nebol daný dôvod pre zamietnutie nároku sťažovateľa a teda

pre zmenu rozsudku súdu prvého stupňa, keďže iný dôvod nesprávnosti rozsudku Okresného

súdu Žilina odvolací súd nezistil, na základe čoho je potom zrejmé, že len a len v dôsledku

takéhoto svojvoľného výkladu Krajským súdom Žilina nebola sťažovateľovi poskytnutá

súdna ochrana a došlo k porušeniu ich práva podľa SR.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„Základné právo na súdnu ochranu RNDr. M. O... podľa

Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Krajským súdom Žilina pod č. k.

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 31. 5. 2012, č. k. -277

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Žilina je povinný zaplatiť sťažovateľom náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 1.217,28 € na účet advokáta Mgr. K. R., vedený...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

Ústavný súd v súlade s východiskami vyplývajúcimi z jeho konštantnej judikatúry

predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (navrhovateľ, pozn.) doručil

Okresnému súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) návrh, v ktorom žiadal, aby mu odporca

zaplatil sumu 100 000 Sk s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 27. marca 2008

do zaplatenia a trovy konania (ďalej len „návrh“). Z návrhu vyplynulo, že na základe

zmluvy o sprostredkovaní uzavretej 11. apríla 2006 (ďalej len „zmluva o sprostredkovaní“)

medzi sťažovateľom a odporcom sa tento zaviazal sprostredkovať pre sťažovateľa kúpu

pozemkov. „Podľa tejto zmluvy sa zaviazal obstarať možnosť uzatvoriť kúpnu zmluvu,

predmetom ktorej budú pozemky špecifikované v článku II a III Zmluvy a to pozemky časť

parcely č. 765, ktorá mala byť špecifikovaná geometrickým plánom zapísaná na LV č. 376

kat. územie T. a pozemok č. 1546/45 zapísaná na LV č. 2710 kat. územie T. Podľa článku

I bod 3 Zmluvy sa navrhovateľ zaviazal uzavrieť predmetnú kúpnu zmluvu prostredníctvom

sprostredkovateľa a to do 60 pracovných dní od podpísania zmluvy, v prípade,

že do uvedeného termínu bude ukončené dedičské konanie na časť pozemku

parc. č. 1546/45. Pozemok parc. č. 765/1 bol predmetom kúpnej zmluvy zo dňa 22. 5. 2006

vklad povolený dňa 29. 5. 2006, ktorou navrhovateľ so svojou manželkou nadobudol

vlastnícke právo k tejto nehnuteľnosti. Odporca nesplnil povinnosť sprostredkovať kúpu

aj druhého pozemku parc. č. 1546/45 a podľa údajov katastra túto nehnuteľnosť kúpil

v rozpore so zmluvou spolu so svojou manželkou a následne previedol tento pozemok

na ďalšie osoby. V zmysle článku IV bod 3 sprostredkovateľ zabezpečí v lehote 60 dní

od podpísania zmluvy doplňujúce podklady ako nový geometrický plán na oddelenie časti

pozemku parc. č. 765 a ukončenie dedičského konania ako i návrh kúpnej zmluvy. V zmysle

článku IV bod 6 sprostredkovateľ sa zaväzuje zaplatiť záujemcovi zmluvnú pokutu vo výške

100.000,- Sk, ak sprostredkovateľ nezabezpečí, že budúci predávajúci uzavrie

v dohodnutom termíne kúpnu zmluvu napriek tomu, že sprostredkovateľ pripravil pre neho

všetky podklady potrebné k predaju nehnuteľnosti vrátane toho, že budúcemu

predávajúcemu predložil kúpnu zmluvu so záujemcom. Navrhovateľ vyzval odporcu na

zaplatenie zmluvnej pokuty výzvou zo dňa 10. 6. 2008, ale tento ani z časti nezaplatil.

Zároveň žiadal navrhovateľ aj zaplatiť úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 1, 2

.“ (citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 11.

marca 2009)

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. marca 2009 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 11. marca 2009“) zaviazal odporcu zaplatiť sťažovateľovi

sumu 1 659,69 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 659,69 € od 18. júna 2008

do zaplatenia v lehote 15 dní po právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol.

Vychádzal pritom z porušenia povinnosti odporcu vyplývajúcej mu zo zmluvy

o sprostredkovaní, pričom pri stanovení výšky zmluvnej pokuty vychádzal z toho,

že „predmetom zmluvy o sprostredkovaní boli dva pozemky a nesporné bolo, že odporca

splnil svoju povinnosť a obstaral uzavretie zmluvy ohľadne jedného pozemku parc. č. 765/1

a porušil svoje povinnosti ohľadne druhého pozemku parc. č. 1546/45 a tak je v súlade s § 3

a v súlade so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi

účastníkmi, by bol odporca ako sprostredkovateľ povinný zaplatiť zmluvnú pokutu

pre nesplnenie povinnosti vo výške 50.000,- Sk v lehote 15 dní po právoplatnosti rozsudku“

[nie 100 000 Sk, ako to vyplýva z článku IV bodu 6 zmluvy o sprostredkovaní,

pozn. (citované z rozsudku okresného súdu z 11. marca 2009)].

Rozsudok okresného súdu z 11. marca 2009 krajský súd uznesením

sp. zn. z 24. novembra 2009 (ďalej len „uznesenie krajského súdu

z 24. novembra 2009“) zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

a to s odôvodnením, že „prvostupňový súd sa hodnotiac výsledky vykonaného dokazovania

vôbec nezaoberal tým, aký vplyv na možnosť plnenia sprostredkovateľa malo uzavretie

zmluvy o budúcej zmluve zo strany navrhovateľa s pôvodným vlastníkom nehnuteľnosti

parc. č. 1546/45... Podľa názoru odvolacieho súdu pri riešení tejto otázky je potrebné

vychádzať z toho, akú mal stále odporca reálnu možnosť aj za stavu uzavretia zmluvy

o budúcej zmluve, splniť si svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o sprostredkovaní...

Pokiaľ sa týka lehoty pre sprostredkovanie kúpy nehnuteľnosti, odvolací súd

sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že táto medzi účastníkmi určená nebola,

a to pre podmienku, ktorú nebolo možné splniť odporcom, a to ukončenie dedičského

konania...

Čo sa týka otázky porušovania dobrých mravov, je potrebné zasa vychádzať z toho,

či sa účastníci dohodli na tom, že záujemca o kúpu nehnuteľnosti sa zaviazal výhradne

cez sprostredkovateľa kúpiť nehnuteľnosť alebo nie.

Napokon v otázke výšky zmluvnej pokuty odvolací súd zastáva to stanovisko,

že jej výšku možno znížiť len v prípadoch ustanovených zákonom, prípadne, ak by jej

priznanie bolo v rozpore s .“.

Okresný súd rozsudkom č. k. -146 zo 14. apríla 2010 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2010“) zaviazal opätovne odporcu na zaplatenie

zmluvnej pokuty vo výške 1 659,69 € spolu s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy

1 659,69 € od 18. júna 2008 do zaplatenia a vo zvyšku návrh zamietol, pričom

predovšetkým uviedol, že „Odporca aj po uzavretí zmluvy o budúcej zmluve mal stále

reálnu možnosť splniť si svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o sprostredkovaní a daný stav

mu neznemožnil splniť si povinnosť a ani nedošlo k zániku jeho povinnosti nemožnosťou

plnenia. Z uvedeného skutkového stavu a to zavretia kúpnych zmlúv samotným odporcom

ohľadne pozemku parc. č. 1546/45, ktorý bol predmetom zmluvy o sprostredkovaní

vyplynulo, že samotný odporca svojim konaním a to prevodom vlastníctva na seba a svoju

manželku a následným prevodom vlastníctva na tretie osoby, znemožnil splnenie povinnosti

tak, ako sa zaviazal podľa zmluvy o sprostredkovaní a to sprostredkovať prevod

nehnuteľnosti parc. č. 1546/45 na navrhovateľa... V konaní bolo nesporne preukázané,

že medzi účastníkmi nebola určená lehota riadnym spôsobom, kedy má dôjsť k uzavretiu

kúpnej zmluvy ohľadne tohto pozemku a z vykonaného dokazovania aj v súlade s názorom

krajského súdu je zrejmé, že odporca najskôr nemohol pre navrhovateľa sprostredkovať

kúpu nehnuteľnosti až po ukončení dedičského konania po poručiteľovi..., ktoré bolo

skončené podľa osvedčenia o dedičstve... Opačný výklad a to konštatovanie o zániku

povinnosti odporcu ako sprostredkovateľa nemožnosťou plnenia práve z vyššie uvedených

dôvodov a to uzavretie dvoch kúpnych zmlúv samotným odporcom V 2668/08 a V 3212/08

ohľadne predmetnej nehnuteľnosti parc. č. 1546/45, by bolo v hrubom rozpore s dobrými

mravmi podľa .“.

Rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2010 krajský súd rozsudkom

č. k. -220 zo 14. decembra 2010 v spojení s opravným uznesením

sp. zn. z 29. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu

zo 14. decembra 2010“) zmenil tak, „že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu

3.319,39 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 3.319,39 eur od 18. 06.

2008 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Výrok, ktorým súd návrh vo zvyšku zamietol, a to pokiaľ ide o úroky z omeškania

8,5 % ročne odo dňa 27. 03. 2008 do 17. 06. 2008, zostáva nedotknutý.“. Krajský súd

sa v rozsudku zo 14. decembra 2010 stotožnil so závermi okresného súdu uvedenými v jeho

rozsudku zo 14. apríla 2010, podľa ktorých záväzok odporcu ako sprostredkovateľa

zo zmluvy o sprostredkovaní nezanikol, ako aj s tým, že odporca uzavretím zmluvy

o budúcej zmluve konal v rozpore s dobrými mravmi, avšak dospel k inému záveru

v súvislosti s výškou zmluvnej pokuty a zaviazal odporcu na zaplatenie jej plnej výšky.

Na základe dovolania odporcu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 30. novembra 2011 (ďalej

len „uznesenie najvyššieho súdu z 30. novembra 2011“) rozsudok krajského súdu

zo 14. decembra 2010 zrušil „okrem výroku o nariadení opravy rozsudku súdu prvého

stupňa“ a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V uznesení

z 30. novembra 2011 najvyšší súd ako dovolací súd predovšetkým uviedol, že „žalovaný

vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa namietal, že v danej veci je potrebné

vysporiadať sa s povahou zabezpečovanej povinnosti. Uviedol (ako aj v dovolaní), že pokiaľ

ide o povahu povinnosti, ktorej splnenie možno zabezpečiť zmluvnou pokutou, musí ísť

o takú povinnosť, ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia. Táto vlastnosť právnej

povinnosti je predpokladom na to, aby sa povinnosťou mohla zabezpečiť zmluvnou pokutou,

resp., aby zmluvná pokuta mala reálnu silu zabezpečenia. Uviedol, že musí ísť o povinnosť,

z ktorej môže vzniknúť nárok, t. j. o takú povinnosť, ktorú možno vymáhať žalobou na súde

alebo iným spôsobom. Mal za to, že v týchto prípadoch platí, že nemožno zabezpečiť

splnenie povinnosti, ktorá je nevynútiteľná, pri ktorej absentuje nárok. Odvolací súd

sa však s touto námietkou žalovaného vôbec nevysporiadal. Rozhodnutie teda odôvodnil

v rozpore s ..“. K sprostredkovateľskej zmluve najvyšší súd uviedol,

že je to „zmluva, ktorou sa jedna strana (sprostredkovateľ) zaväzuje vyvíjať činnosť, ktorá

vedie k tomu, aby druhá strana (záujemca) mala príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou

osobou. Záujemca sa zaväzuje poskytnúť sprostredkovateľovi odmenu, ak činnosťou

sprostredkovateľa došlo k uzavretiu zmluvy. Podstatnými obsahovými náležitosťami

sprostredkovateľskej zmluvy sú vzhľadom na vyššie uvedené a/ záväzok sprostredkovateľa

obstarať záujemcovi príležitosť k uzavretiu určitej zmluvy, b/ záväzok záujemcu poskytnúť

sprostredkovateľovi odmenu, ak bude výsledok dosiahnutý zásluhou sprostredkovateľa.

Na základe uvedeného je zrejmé, že vec bola navyše nesprávne právne posúdená, keď bolo

konštatované, že v danej veci bola uzatvorená zmluva o sprostredkovaní v zmysle

napriek tomu, že zmluva medzi účastníkmi konania

z 11. apríla 2006 neobsahovala podstatnú náležitosť, t. j. záväzok záujemcu poskytnúť

sprostredkovateľovi odmenu. Bude preto potrebné, aby súd ustálil, o akú zmluvu v danom

prípade išlo.“.

Vychádzajúc z právnych názorov najvyššieho súdu, ktoré boli vyslovené v jeho

uznesení z 30. novembra 2011, krajský súd rozsudkom č. k. -277 z 31. mája

2012 (napadnutým rozsudkom, pozn.) rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2010 zmenil

vo výroku, ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 659,69 € s 8,5 %

úrokom z omeškania ročne zo sumy 1 659,69 € od 18. júna 2008 do zaplatenia,

tak, že návrh v tejto časti zamietol, a vo výroku, ktorým okresný súd návrh vo zvyšku

zamietol, rozsudok okresného súdu zo 14. apríla 2010 potvrdil.

V súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré

patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívou alebo mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Ústavný súd preto vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že v týchto

veciach nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

), resp. posúdenie, či nemožno skutkové a právne závery všeobecného súdu,

na ktorých je založené namietané rozhodnutie, považovať za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, pričom tieto

majú zároveň za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , ).

Základom argumentácie sťažovateľa je arbitrárnosť napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktorý vyslovil neplatnosť zmluvy o sprostredkovaní „(výlučne) dôvodu, že

podmienka, na ktorú bolo viazané splnenie odporcovej povinnosti zabezpečovanej zmluvnou

pokutou bola dohodnutá neplatne“. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd nesprávne

„vec vyhodnotil a zaujal právny názor v rozpore s konštantnou judikatúrou a svojvoľne

vykladal na v konaní nesporne zistený skutkový stav aplikované zákonné ustanovenia

(ustanovenie a )“.

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:

«Po oboznámení sa s obsahom, medzi účastníkmi uzatvorenej zmluvy bol odvolací

súd toho názoru, že vzhľadom k tomu, čo bolo jej predmetom a síce záväzok

„sprostredkovateľa“ zabezpečiť pre navrhovateľa „ako záujemcu“ nielen uzavretie zmluvy

k bližšie špecifikovaným nehnuteľnostiam, ale i nový geometrický plán a ďalšie podklady

potrebné k uzavretiu riadnej zmluvy, prichádzalo by v danom prípade v úvahu

uzavretie zmiešanej zmluvy podľa s prvkami príkaznej

zmluvy a sprostredkovateľskej zmluvy (k uvedenému porovnaj Ro NS ČR sp. zn.

)...

Za ďalšie sa pri rozhodovaní o prejednávanej veci odvolací súd zaoberal otázkou

platnosti samotnej „sprostredkovateľskej zmluvy“.

Správne posúdenie uvedenej otázky bolo dôležité preto, lebo zmluvná pokuta (§ 544

a nasl. ), ktorú si navrhovateľ v prejednávanom prípade uplatňoval

predpokladá riadne platne uzavretú hlavnú zmluvu. V prípade neplatnej zmluvy nemá

dohovor o zmluvnej pokute žiadne právne účinky. Dohoda o zmluvnej pokute je teda

vedľajším dohovorom, ktorá je tak dlho platná, dokiaľ je platná hlavná zmluva. Inak

povedané, záväzok z dohody o zmluvnej pokute má akcesorickú povahu – že existencia

a dôsledky sa viažu na existenciu hlavného záväzkového vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom.

Ak ku vzniku hlavného záväzku z akéhokoľvek dôvodu nedôjde, nemôžu nastať ani účinky

akcesorického záväzku, ktorý má zabezpečovať plnenie zmluvnej povinnosti.

V predchádzajúcom rozhodnutí odvolací súd dospel k záveru, že ohľadom lehoty,

v ktorej malo dôjsť k splneniu záväzku nedošlo medzi účastníkmi k riadnej dohode,

a to preto lebo lehota na sprostredkovanie – 60 dní od podpísania zmluvy bola okrem iného

viazaná aj na ukončenie dedičského konania. Účastníkom pritom táto skutočnosť musela

byť známa. Išlo o dodatočné prejednanie dedičstva po nebohom poručiteľovi... na pozemok

parc. č. 1546/45. Vzhľadom na formuláciu čl. IV. bod 3 zmluvy odvolací súd dospel

k záveru, že v tejto časti je v zmluve podmienka, ktorú nemožno splniť. Lehota dokedy malo

dôjsť k uzavretiu kúpnej zmluvy ohľadom pozemku parc. KN-C č. 1546/45 preto určená

nebola.

Podľa , , vznik, zmenu alebo zánik práva,

či povinnosti možno viazať na splnenie podmienky. Na nemožnú podmienku, na ktorú

je zánik práva alebo povinnosti viazaný, sa neprihliada. Podmienka je odkladacia,

ak od jej splnenia závisí, či právne následky úkonu nastanú. Podmienka je rozväzovacia,

ak od jej splnenia závisí, či následky, ktoré už nastali, pominú.

Podľa právny úkon sa musí urobiť slobodne

a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

Podmienka je vedľajšie ustanovenie v právnom úkone, ktorým sa následky právneho

úkonu (vznik, zmena alebo zánik práva či povinnosti) robia závislým od skutočnosti, o ktorej

konajúci (zmluvné strany) nevedia, či sa splní. Pojmovým znakom podmienky je teda neistá

skutočnosť, ktorá má buď nastať v budúcnosti (napr. narodenie dieťaťa, dosiahnutie

určitého veku, smrť určitej osoby) alebo skutočnosť, ktorá nastala v minulosti, avšak

účastníkom právneho úkonu nie je známe či nastala (napr. či konkrétna osoba dosiahla

určitý vek). Podmienka obsahuje takú obsahovú súčasť právneho úkonu, ktorou strany

obmedzujú účinky svojho právneho úkonu. Ak právne následky (účinky) právneho úkonu

(zmluvy) závisia od splnenia podmienky platí, že podmienka nesmie byť v čase právneho

úkonu nemožná (nesplniteľná). Možnosť podmienky znamená, že nastane skutočnosť

ustanovená za podmienku. Možnosť podmienky musí byť fyzická a objektívna. Podmienky

možno deliť podľa rôznych hľadísk. Za odkladacie (suspenzívne) sa považujú také, ktoré

sa týkajú účinnosti právneho úkonu; vznik účinnosti (vznik, zmena alebo zánik právneho

pomeru) sa robí závislým od toho, či sa stanovená neistá skutočnosť stala alebo stane,

prípadne či sa nestala alebo nestane.

V prejednávanom prípade už skôr odvolací súd dospel k záveru, že článok IV. ods. 3

„sprostredkovateľskej zmluvy“ obsahoval nemožnú podmienku, keďže ukladal

sprostredkovateľovi zabezpečiť ukončenie dedičského konania, na čo bezpochyby menovaný

nemal žiadne právne možnosti už v čase podpísania zmluvy. Preto mal odvolací súd za to,

že lehota určená k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy ohľadne pozemku parc. KN-C č.

1546/45 určená nebola. Pri svojom rozhodovaní sa ale nezaoberal tým, či uvedená

nemožná, podľa povahy svojej formulácie odkladacia podmienka, zakoncipovaná aj v čl.

I ods. 3, nemala vplyv na samotnú platnosť zmluvy. Podľa spomínaného článku sa totiž

záujemca „zaviazal uzavrieť kúpnu zmluvu prostredníctvom sprostredkovateľa, a to do 60

pracovných dní od podpísania tejto zmluvy v prípade, že do uvedeného termínu bude

ukončené dedičské konania na časť parc. č. 1546/45“. Vychádzajúc z predmetného textu

zmluvy bol odvolací súd toho názoru, že jej účastníci podmienili uzavretie riadnej kúpnej

zmluvy tým, že do termínu 60 pracovných dní bude ukončené dedičské konania. Keďže túto

skutočnosť mal zabezpečiť sprostredkovateľ, jednalo sa už podľa skôr prijatého záveru

odvolacieho súdu o nemožnú a s ohľadom na jej povahu odkladaciu podmienku

spôsobujúcu neplatnosť celého právneho úkonu.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd pri svojom ďalšom rozhodovaní dospel k záveru

o neplatnosti celej „sprostredkovateľskej zmluvy“, rozsudok okresného súdu vo výroku,

ktorým zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.659,69 eur spolu s príslušenstvom

zmenil ( ) tak, že návrh navrhovateľa zamietol, keďže navrhovateľ si nemohol

uplatňovať zmluvnú pokutu z neplatnej zmluvy. Vo výroku, ktorým prvostupňový súd návrh

navrhovateľa vo zvyšku zamietol, odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil, avšak

po vykonanom dokazovaní z iných skutkových a právnych dôvodov a síce preto, lebo právny

úkon, na podklade ktorého si navrhovateľ uplatňoval právo na zmluvnú pokutu, považoval

za neplatný. S poukazom na vyššie uvedené konštatovania sa odvolací súd už ani nemal

dôvod zaoberať ďalšími skutočnosťami, ktoré mu boli vytýkané dovolacím súdom

(námietkou odvolateľa – dovolateľa, „že nemožno zabezpečiť splnenie povinnosti, ktorá

je vynútiteľná, pri ktorej absentuje nárok“).»

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu (ako dovolacieho súdu) z 30. novembra

2011 vyplýva, že dovolací súd vytýkal krajskému súdu, že konal v rozpore s ustanoveniami

o riadnom odôvodnení rozhodnutí všeobecných súdov

( ), keďže sa nezaoberal námietkou odporcu,

že pokiaľ ide o povahu povinnosti, ktorej splnenie možno zabezpečiť zmluvnou pokutou,

musí ísť o takú povinnosť, ktorá je spôsobilá byť predmetom porušenia, pričom zároveň

uložil krajskému súdu ustáliť typ zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a odporcom.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento sa v intenciách

uznesenia najvyššieho súdu z 30. novembra 2011 logickou postupnosťou krokov zaoberal

v prvom rade platnosťou „sprostredkovateľskej zmluvy“ ako hlavného záväzku, ktorého

existencia je nevyhnutnou podmienkou na uplatnenie záväzku a tomuto záväzku

zodpovedajúcemu nároku akcesorickej povahy (v okolnostiach prípadu uplatnenie nároku

z dohody o zmluvnej pokute, pozn.).

Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom rozsudku rešpektujúc

právne názory najvyššieho súdu vyjadrené v jeho uznesení z 30. novembra 2011 ústavne

konformným spôsobom vysporiadal s otázkou (ne)platnosti zmluvy uzavretej medzi

sťažovateľom a odporcom, pričom ním podané odôvodnenie neplatnosti tejto zmluvy

existenciou odkladacej (nemožnej) podmienky možno považovať z ústavného hľadiska

za akceptovateľné a udržateľné.

Sťažovateľ vo svojej argumentácii poukazuje predovšetkým na skutočnosť,

že právny záver krajského súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku je svojvoľný, v rozpore

s ustanovením , podľa ktorého vznik, zmenu alebo zánik práva

či povinnosti možno viazať na splnenie podmienky. Na nemožnú podmienku, na ktorú

je zánik práva alebo povinnosti viazaný, sa neprihliada.

Použitím argumentum a contrario možno z citovaného

dospieť k záveru, že na „nemožnú podmienku“, na ktorú je viazaný vznik práva alebo

povinnosti (tak ako to je v okolnostiach prípadu), je potrebné prihliadať. V okolnostiach

prípadu išlo o podmienku odkladaciu a navyše nemožnú (lehota 60 dní na splnenie záväzku

sprostredkovať kúpnu zmluvu bola viazaná na ukončenie dedičského konania, ktoré mal

zabezpečiť sprostredkovateľ, pozn.), na splnenie ktorej bola viazaná povinnosť

sprostredkovateľa „sprostredkovať“ uzavretie kúpnej zmluvy (teda vznik povinnosti

„sprostredkovať“). Táto podmienka bola v posudzovanom prípade obsahom samotného

právneho úkonu, a preto bola aj podľa názoru ústavného súdu spôsobilá vyvolať neplatnosť

„sprostredkovateľskej zmluvy“ ako celku.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod spochybňovať správnosť

právneho záveru krajského súdu, podľa ktorého nemožná (odkladacia) podmienka

predstavuje nesplniteľnú právnu skutočnosť, a preto zakladá neplatnosť právneho úkonu

ako celku. Tento právny záver nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Krajský súd pritom svoje

skutkové a právne závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, a preto ich možno

považovať za zlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Medzi právnymi závermi vyslovenými v napadnutom rozsudku krajského súdu

a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa neexistuje podľa

názoru ústavného súdu taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie umožňovala reálne dospieť k záveru o jeho porušení.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť pri predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012