Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 612/2012
PDF · 223.28 KB
No categories available
IV. ÚS 612/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., A., zastúpeného advokátom JUDr. D. P., L.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/57/2011-31
z 10. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Sžo/20/2012 z 3. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2012 faxom a 27. septembra 2012 v origináli doručená sťažnosť D. M. (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/57/2011-31 z 10. januára 2012 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžo/20/2012 z 3. júla 2012 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Prezídium politickej strany
SDKÚ-DS (ďalej len „prezídium“) na návrh jej generálneho sekretára rozhodlo uznesením
č. 15/2011 z 11. apríla 2010 o zrušení Miestneho zväzu SDKÚ-DS L. (ďalej len „miestny
zväz“) z dôvodu porušovania pravidiel politickej zodpovednosti konkretizovaných
v stanovách strany. Predseda miestneho zväzu podal v zmysle určujúcich ustanovení stanov
politickej strany proti uvedenému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodoval Súd SDKÚ-
DS (ďalej len „súd politickej strany“). Rozhodnutím súdu politickej strany č. 06/2011
z 12. mája 2011 bolo odvolanie zamietnuté a uznesenie prezídia potvrdené.
Proti rozhodnutiu súdu politickej strany podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu
v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o politických stranách a politických
hnutiach“), podľa ktorého ak člen strany považuje rozhodnutie orgánu strany za nezákonné
alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní od prijatia takéhoto rozhodnutia požiadať
krajský súd o jeho preskúmanie.
Napadnutým uznesením krajského súdu bolo konanie o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 06/2011 z 12. mája 2011 podľa § 250 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavené z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
nemôže byť predmetom preskúmania súdom.
Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie
krajského súdu o zastavení konania. Podľa najvyššieho súdu možno síce v zmysle § 19
ods. 1 zákona o politických stranách a politických hnutiach podať návrh na preskúmanie
rozhodnutia orgánu strany, ale na takéto konanie sa v zmysle § 244 ods. 1 a 2 OSP použije
piata časť Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorej musia byť aj pri tomto druhu
konania splnené procesné podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom.
Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví aj vtedy, ak ju podala neoprávnená
osoba alebo ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania
súdom. V tomto prípade neboli podľa názoru najvyššieho súdu procesné podmienky
konania splnené, a preto muselo byť konanie o žalobe sťažovateľa zastavené.
Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhol, aby ústavný
súd vyslovil, že týmito uzneseniami bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, aby obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením krajského súdu
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie
limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov tým spôsobom, že
sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba
v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne
preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,
ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože
jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť v časti týkajúcej sa uznesenia krajského súdu odmietnuť pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Ústavný súd ďalej preskúmal sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu, a to z toho hľadiska, či neexistujú dôvody brániace jej prijatiu
na ďalšie konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci
sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť
skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho
rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05,
II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie krajského súdu zastavujúce konanie
o jeho žalobe.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoje rozhodnutie o splnení
podmienky na zastavenie konania dvoma zásadnými argumentmi. S odvolaním sa na iné
rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že interné rozhodnutia politických strán
organizačnej povahy nie sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Napadnuté
rozhodnutie politickej strany považoval najvyšší súd za takéto rozhodnutie organizačnej
povahy, pretože vnútornú štruktúru politického subjektu určujú výlučne stanovy. Zároveň
najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ nebol účastníkom administratívneho konania,
keďže účastníkom bol miestny zväz politickej strany a prezídium. Podľa najvyššieho súdu
sťažovateľ ani netvrdil, že je osobou, s ktorou sa v administratívnom konaní nekonalo ako
s účastníkom, hoci sa s ňou konať malo. Sťažovateľ tak podľa najvyššieho súdu nie je ani
aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby v režime piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku.
Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy malo dôjsť tým, že „aj napriek môjmu zákonnému postupu na základe... (§ 19 ods. 1
zákona o politických stranách a hnutiach, pozn.), ktoré mi dáva právo domáhať sa
žiadosťou preskúmania rozhodnutia politickej strany..., ktoré je podľa môjho názoru
odporujúce stanovám tejto politickej strany súdy svojimi rozhodnutiami z procesných
dôvodov mi odopreli uplatňovanie môjho práva a to tým, že posudzovanie svojej právomoci
podriadili posudzovaniu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, čím mi odopreli
právo domáhať sa svojho práva na preskúmanie rozhodnutia politickej strany krajským
súdom“.
Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s tým, že krajský súd a následne
aj najvyšší súd posudzovali procesné podmienky konania o jeho žalobe podľa piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (podľa pravidiel pre správne súdnictvo).
Najvyšší súd použitie piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (pravidiel
správneho súdnictva) odôvodnil odkazom na § 244 ods. 2 OSP, podľa ktorého súdy
v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov právnických osôb,
pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Podľa
najvyššieho súdu v prípadoch ako vo veci samej má ísť o tzv. politické súdnictvo upravené
najmä v siedmej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, avšak vo veci samej sa
má postupovať podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
V nadväznosti na to najvyšší súd uviedol, že „súdnej ochrany v správnom súdnictve sa
môže domáhať len člen politickej strany (hnutia) v prípade, ak považuje rozhodnutie
politickej strany (hnutia) za nezákonné alebo odporujúce stanovám. Člen politickej strany
(hnutia) môže do 30 dní od prijatia takéhoto rozhodnutia požiadať krajský súd o jeho
preskúmanie (§ 19 zákona č. 85/2005 Z. z.). V týchto prípadoch správny súd v konaní
postupuje podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. V tomto prípade otázka aktívnej
legitimácie viažuca sa okrem iného aj na členstvo v politickej strane, nebol z obsahu spisu
jednoznačne preukázaná, avšak k posúdeniu otázky aktívnej legitimácie na podanie žaloby
predchádza otázka splnenia procesných podmienok, medzi ktoré v správnom súdnictve patrí
i vyriešenie otázky, či žaloba smeruje na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré je
spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.
Odvolací súd sa najprv vyjadrí k otázke, či je označené rozhodnutie spôsobilým
predmetom súdneho prieskumu zákonnosti, keďže krajský súd napadnutým rozhodnutím
zastavil konanie z dôvodu, že žaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť
predmetom súdneho prieskumu. K tejto otázke vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky
viacero súdnych rozhodnutí napr. vo veci sp. značka 6 Sžo/12/2009 zo dňa 18. 02. 2009,
sp. značka 1 Sžo/11/2009 zo dňa 22. 09. 2009, v ktorých okrem iného konštatoval, že
spôsobilým predmetom súdneho prieskumu nie sú vnútorné rozhodnutia politických strán
organizačnej povahy. Podľa názoru odvolacieho súdu je i rozhodnutie prezídia politickej
strany o zrušení miestneho zväzu vnútorným rozhodnutím politickej strany s organizačnou
povahou, pretože samotnú štruktúru vnútornej organizácie politického subjektu upravujú
výlučne stanovy a nie zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach
v znení neskorších predpisov, a preto je len vnútornou otázkou politického subjektu akú
vnútornú štruktúru pobočiek – miestnych zväzov si z hľadiska organizácie na miestnej
úrovni stanoví a ako ju organizačne, na základe schválených pravidiel obsiahnutých
v stanovách, reguluje.
Najvyšší súd ďalej konštatuje, že z ustanovenia § 250 ods. 2 O. s. p. vyplýva, kto je
v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s, p. žalobcom tak, že je to fyzická alebo
právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím
a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická
alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa
s ňou ako s účastníkom konať malo. Senát najvyššieho súdu z obsahu napadnutého
rozhodnutia, ktoré vydal Súd SDKÚ-DS dňa 12. 05. 2011 zistil, že účastníkmi
administratívneho konania boli Miestny zväz L. a Prezídium SDKÚ-DS. Účastníkom
konania pred Súdom SDKÚ-DS žalobca nebol, rovnako v žalobe netvrdil, že je osobou,
s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom
konať malo, čo v tejto veci znamená, že žalobca nesplnil ani jednu z dvoch zákonných
podmienok na to, aby mohol byť osobou oprávnenou na podanie žaloby v režime piatej časti
O. s. p. Poukazujúc na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade existuje
i ďalší dôvod na zastavenie súdneho konania a to ten, že žalobu v tomto prípade podala
osoba neoprávnená.
Zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v § 19 ods. 1
upravuje právo člena politickej strany podať návrh na preskúmanie orgánu strany, avšak
v režime piatej časti O. s. p. správne súdnictvo je to možné len po splnení procesných
podmienok konania obsiahnutých v O. s. p., ktoré v tomto prípade neboli splnené.“.
Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci
všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto
ústavne udržateľné, pričom musí navyše zohľadňovať aj osobitné postavenie súdov v rámci
správneho súdnictva. V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu najvyššieho súdu,
podľa ktorej sa aj na prípady žalôb podľa § 19 ods. 1 zákona o politických stranách
a hnutiach majú aplikovať pravidlá Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa správneho
súdnictva, osobitné podmienky konania za arbitrárnu alebo zjavne neodôvodnenú. Najvyšší
súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnil, ktorými ustanoveniami procesných
pravidiel sa riadil, poukázal na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu a uviedol
aj to, z akých dôvodov aplikoval podporné pravidlá správneho súdnictva aj na konanie
o žalobe podľa § 19 ods. 1 zákona o politických stranách a hnutiach. O svojvôli pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení (v tomto prípade § 244
ods. 2 OSP a § 19 ods. 1 zákona o politických stranách a hnutiach), že by zásadne poprel ich
účel a význam (napr. I. ÚS 48/02), k čomu v danom prípade nedošlo. Ústavný súd považuje
argumentáciu týkajúcu sa nemožnosti preskúmavať rozhodnutia politických strán
organizačnej povahy patriace do ich výlučnej autonómie za dostatočne presvedčivé
a ústavne akceptovateľné, reflektujúce taktiež záujem na obmedzenom vplyve orgánov štátu
v oblasti realizácie základného práva na združovanie sa (aj) v politických stranách
a hnutiach. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu
dostatočne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, a to v rozsahu, v akom to bolo
potrebné na rozhodnutie v štádiu zisťovania procesných podmienok konania, a zároveň
svoje závery dostatočne odôvodnil. Námietku sťažovateľa, že na konanie podľa § 19 ods. 1
zákona o politických stranách a hnutiach sa nevzťahujú pravidlá Občianskeho súdneho
poriadku o správnom súdnictve, nepovažuje ústavný súd vzhľadom na citovanú časť
odôvodnenia napadnutého uznesenia za takú, ktorá by spochybňovala ústavnú udržateľnosť
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje,
že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012