Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 612/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., A., zastúpeného advokátom JUDr. D. P., L.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -31

z 10. januára 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 3. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra

2012 faxom a 27. septembra 2012 v origináli doručená sťažnosť D. M. (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -31 z 10. januára 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 3. júla 2012 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Prezídium politickej strany

SDKÚ-DS (ďalej len „prezídium“) na návrh jej generálneho sekretára rozhodlo uznesením

č. 15/2011 z 11. apríla 2010 o zrušení Miestneho zväzu SDKÚ-DS L. (ďalej len „miestny

zväz“) z dôvodu porušovania pravidiel politickej zodpovednosti konkretizovaných

v stanovách strany. Predseda miestneho zväzu podal v zmysle určujúcich ustanovení stanov

politickej strany proti uvedenému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodoval Súd SDKÚ-

DS (ďalej len „súd politickej strany“). Rozhodnutím súdu politickej strany č. 06/2011

z 12. mája 2011 bolo odvolanie zamietnuté a uznesenie prezídia potvrdené.

Proti rozhodnutiu súdu politickej strany podal sťažovateľ krajskému súdu žalobu

v zmysle o politických stranách a politických hnutiach

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o politických stranách a politických

hnutiach“), podľa ktorého ak člen strany považuje rozhodnutie orgánu strany za nezákonné

alebo odporujúce stanovám, môže do 30 dní od prijatia takéhoto rozhodnutia požiadať

krajský súd o jeho preskúmanie.

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. 06/2011 z 12. mája 2011 podľa § 250 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavené z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie

krajského súdu o zastavení konania. Podľa najvyššieho súdu možno síce v zmysle § 19

ods. 1 zákona o politických stranách a politických hnutiach podať návrh na preskúmanie

rozhodnutia orgánu strany, ale na takéto konanie sa v zmysle a použije

piata časť , v zmysle ktorej musia byť aj pri tomto druhu

konania splnené procesné podmienky konania ustanovené .

Podľa súd uznesením konanie zastaví aj vtedy, ak ju podala neoprávnená

osoba alebo ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania

súdom. V tomto prípade neboli podľa názoru najvyššieho súdu procesné podmienky

konania splnené, a preto muselo byť konanie o žalobe sťažovateľa zastavené.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa , ktorou navrhol, aby ústavný

súd vyslovil, že týmito uzneseniami bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1

, aby obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením krajského súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho

základného práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu,

ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa . Toto ustanovenie

limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov tým spôsobom, že

sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba

v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne

preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia,

ktorými sa konanie právoplatne skončilo ().

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože

jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu

bolo potrebné sťažnosť v časti týkajúcej sa uznesenia krajského súdu odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd ďalej preskúmal sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu, a to z toho hľadiska, či neexistujú dôvody brániace jej prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho

rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. O zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

, , ).

Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho

porušenie základného práva podľa napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bolo potvrdené napadnuté uznesenie krajského súdu zastavujúce konanie

o jeho žalobe.

Podľa sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení odôvodnil svoje rozhodnutie o splnení

podmienky na zastavenie konania dvoma zásadnými argumentmi. S odvolaním sa na iné

rozhodnutia najvyššieho súdu konštatoval, že interné rozhodnutia politických strán

organizačnej povahy nie sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Napadnuté

rozhodnutie politickej strany považoval najvyšší súd za takéto rozhodnutie organizačnej

povahy, pretože vnútornú štruktúru politického subjektu určujú výlučne stanovy. Zároveň

najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ nebol účastníkom administratívneho konania,

keďže účastníkom bol miestny zväz politickej strany a prezídium. Podľa najvyššieho súdu

sťažovateľ ani netvrdil, že je osobou, s ktorou sa v administratívnom konaní nekonalo ako

s účastníkom, hoci sa s ňou konať malo. Sťažovateľ tak podľa najvyššieho súdu nie je ani

aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby v režime piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku.

Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

malo dôjsť tým, že „aj napriek môjmu zákonnému postupu na základe... (

zákona o politických stranách a hnutiach, pozn.), ktoré mi dáva právo domáhať sa

žiadosťou preskúmania rozhodnutia politickej strany..., ktoré je podľa môjho názoru

odporujúce stanovám tejto politickej strany súdy svojimi rozhodnutiami z procesných

dôvodov mi odopreli uplatňovanie môjho práva a to tým, že posudzovanie svojej právomoci

podriadili posudzovaniu podľa piatej časti , čím mi odopreli

právo domáhať sa svojho práva na preskúmanie rozhodnutia politickej strany krajským

súdom“.

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s tým, že krajský súd a následne

aj najvyšší súd posudzovali procesné podmienky konania o jeho žalobe podľa piatej časti

(podľa pravidiel pre správne súdnictvo).

Najvyšší súd použitie piatej časti (pravidiel

správneho súdnictva) odôvodnil odkazom na , podľa ktorého súdy

v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov právnických osôb,

pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických

osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Podľa

najvyššieho súdu v prípadoch ako vo veci samej má ísť o tzv. politické súdnictvo upravené

najmä v siedmej hlave piatej časti , avšak vo veci samej sa

má postupovať podľa druhej hlavy piatej časti .

V nadväznosti na to najvyšší súd uviedol, že „súdnej ochrany v správnom súdnictve sa

môže domáhať len člen politickej strany (hnutia) v prípade, ak považuje rozhodnutie

politickej strany (hnutia) za nezákonné alebo odporujúce stanovám. Člen politickej strany

(hnutia) môže do 30 dní od prijatia takéhoto rozhodnutia požiadať krajský súd o jeho

preskúmanie ( ). V týchto prípadoch správny súd v konaní

postupuje podľa druhej hlavy piatej časti V tomto prípade otázka aktívnej

legitimácie viažuca sa okrem iného aj na členstvo v politickej strane, nebol z obsahu spisu

jednoznačne preukázaná, avšak k posúdeniu otázky aktívnej legitimácie na podanie žaloby

predchádza otázka splnenia procesných podmienok, medzi ktoré v správnom súdnictve patrí

i vyriešenie otázky, či žaloba smeruje na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ktoré je

spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

Odvolací súd sa najprv vyjadrí k otázke, či je označené rozhodnutie spôsobilým

predmetom súdneho prieskumu zákonnosti, keďže krajský súd napadnutým rozhodnutím

zastavil konanie z dôvodu, že žaloba smerovala proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť

predmetom súdneho prieskumu. K tejto otázke vydal Najvyšší súd Slovenskej republiky

viacero súdnych rozhodnutí napr. vo veci sp. značka zo dňa 18. 02. 2009,

sp. značka zo dňa 22. 09. 2009, v ktorých okrem iného konštatoval, že

spôsobilým predmetom súdneho prieskumu nie sú vnútorné rozhodnutia politických strán

organizačnej povahy. Podľa názoru odvolacieho súdu je i rozhodnutie prezídia politickej

strany o zrušení miestneho zväzu vnútorným rozhodnutím politickej strany s organizačnou

povahou, pretože samotnú štruktúru vnútornej organizácie politického subjektu upravujú

výlučne stanovy a nie o politických stranách a politických hnutiach

v znení neskorších predpisov, a preto je len vnútornou otázkou politického subjektu akú

vnútornú štruktúru pobočiek – miestnych zväzov si z hľadiska organizácie na miestnej

úrovni stanoví a ako ju organizačne, na základe schválených pravidiel obsiahnutých

v stanovách, reguluje.

Najvyšší súd ďalej konštatuje, že z ustanovenia vyplýva, kto je

v konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s, p. žalobcom tak, že je to fyzická alebo

právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím

a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická

alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa

s ňou ako s účastníkom konať malo. Senát najvyššieho súdu z obsahu napadnutého

rozhodnutia, ktoré vydal Súd SDKÚ-DS dňa 12. 05. 2011 zistil, že účastníkmi

administratívneho konania boli Miestny zväz L. a Prezídium SDKÚ-DS. Účastníkom

konania pred Súdom SDKÚ-DS žalobca nebol, rovnako v žalobe netvrdil, že je osobou,

s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom

konať malo, čo v tejto veci znamená, že žalobca nesplnil ani jednu z dvoch zákonných

podmienok na to, aby mohol byť osobou oprávnenou na podanie žaloby v režime piatej časti

Poukazujúc na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade existuje

i ďalší dôvod na zastavenie súdneho konania a to ten, že žalobu v tomto prípade podala

osoba neoprávnená.

o politických stranách a politických hnutiach v

upravuje právo člena politickej strany podať návrh na preskúmanie orgánu strany, avšak

v režime piatej časti správne súdnictvo je to možné len po splnení procesných

podmienok konania obsiahnutých v , ktoré v tomto prípade neboli splnené.“.

Ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie nemôže zasahovať do právomoci

všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto

ústavne udržateľné, pričom musí navyše zohľadňovať aj osobitné postavenie súdov v rámci

správneho súdnictva. V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu najvyššieho súdu,

podľa ktorej sa aj na prípady žalôb podľa § 19 ods. 1 zákona o politických stranách

a hnutiach majú aplikovať pravidlá týkajúce sa správneho

súdnictva, osobitné podmienky konania za arbitrárnu alebo zjavne neodôvodnenú. Najvyšší

súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnil, ktorými ustanoveniami procesných

pravidiel sa riadil, poukázal na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu a uviedol

aj to, z akých dôvodov aplikoval podporné pravidlá správneho súdnictva aj na konanie

o žalobe podľa § 19 ods. 1 zákona o politických stranách a hnutiach. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení (v tomto prípade § 244

ods. 2 a zákona o politických stranách a hnutiach), že by zásadne poprel ich

účel a význam (napr. ), k čomu v danom prípade nedošlo. Ústavný súd považuje

argumentáciu týkajúcu sa nemožnosti preskúmavať rozhodnutia politických strán

organizačnej povahy patriace do ich výlučnej autonómie za dostatočne presvedčivé

a ústavne akceptovateľné, reflektujúce taktiež záujem na obmedzenom vplyve orgánov štátu

v oblasti realizácie základného práva na združovanie sa (aj) v politických stranách

a hnutiach. Najvyšší súd sa v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu

dostatočne vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa, a to v rozsahu, v akom to bolo

potrebné na rozhodnutie v štádiu zisťovania procesných podmienok konania, a zároveň

svoje závery dostatočne odôvodnil. Námietku sťažovateľa, že na konanie podľa § 19 ods. 1

zákona o politických stranách a hnutiach sa nevzťahujú pravidlá Občianskeho súdneho

poriadku o správnom súdnictve, nepovažuje ústavný súd vzhľadom na citovanú časť

odôvodnenia napadnutého uznesenia za takú, ktorá by spochybňovala ústavnú udržateľnosť

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje,

že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa . Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25

ods. 2 o odmietnutí sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012