Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 617/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P.,

ktorou namieta porušenie základného práva podľa

a porušenie , a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. februára 2012, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2012

doručená sťažnosť R. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,

P., ktorou namieta porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie , a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22.

februára 2012.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. septembra 2010

uznaný za vinného z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za

čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom mu výkon trestu

podľa podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch

rokov.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa odvolali sťažovateľ a okresný prokurátor.

O týchto odvolaniach rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. zo 16. marca 2011 tak, že zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu

v celom rozsahu a rozhodol, že sťažovateľ je vinný z trestného činu skrátenia dane podľa

a , za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch

rokov, pričom mu výkon tohto trestu podľa

podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov s tým, že vo výroku svojho rozsudku

napravil nepresnosti, ktorých sa dopustil okresný súd v zrušenom rozsudku. Odvolanie

okresného prokurátora podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 22. februára 2012 tak, že dovolanie podľa

odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že od začiatku trestného konania orgány

činné v trestnom konaní nespolupracovali s poškodeným, t. j. Slovenskou republikou,

zastúpenou príslušnými daňovými orgánmi. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„V priebehu prípravného konania, konania pred súdom prvého stupňa aj pred

odvolacím súdom nebola zaistená účasť akéhokoľvek poškodeného, v tomto prípade SR

zastúpenej príslušnými daňovými orgánmi, a následne nebola uplatnená ani vyčíslená výška

škody, ktorá mala byť obvineným spôsobená.

Pokiaľ prebiehalo trestné konanie proti osobe obvineného pre trestný čin skrátenia

dane podľa , účinného do 31. 12. 2005, pre správne posúdenie právnej

kvalifikácie, a najmä totožnosti skutku, pre ktorý je rozhodná výška škody, je dôležité

a bezpodmienečne nutné spolupracovať s poškodenou stranou, v danom prípade s orgánom

štátu, ktorý koná v mene štátu ako správca daní.

Uvedené vyplýva zo , kde je v ustanovení

ustanovené, že správcom dane je daňový úrad a obec alebo colný úrad podľa osobitného

zákona.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že orgány činné v trestnom konaní prekročili

svoju právomoc, keď mu fakticky vyrubili daň, určili výšku dane a daňový nedoplatok

s tým, že samotné daňové úrady mu uznali výdavky na základe faktúr, ktoré orgány činné

v trestnom konaní vyhodnotili ako fiktívne. Uvádza tiež, že v jeho veci nebola ani správne

ustálená výška škody. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Určiť výšku dane z príjmu v zmysle ustanovenia

v nadväznosti na , ako aj daňového nedoplatku môže len miestne

príslušný správca dane. Sťažovateľovi ale vyrubil a určil výšku dane a daňový nedoplatok

vyšetrovateľ a v konaní pred súdom prokurátor, pričom s takýmito závermi sa chybne

stotožnil aj prvostupňový súd. Túto skutočnosť namietal sťažovateľ už v podanom odvolaní,

a to najmä vzhľadom na to, že kompetentné daňové orgány mu na základe kontroly dorúbili

daň vo výške 5.493,- Sk, pričom mu ako daňové výdavky uznali platby na základe faktúr,

ktoré prvostupňový súd a pred ním OČTK vyhodnotili ako fiktívne. ...

V danom prípade je zrejmé, že bol zo strany trestnoprávne konajúcich štátnych

orgánov porušený SR, pretože vlastne vôbec nespolupracovali

s daňovými orgánmi. Tým, že OČTK a súdy z vlastnej iniciatívy určili, že sťažovateľ skrátil

daň vo väčšom rozsahu, fakticky rozhodli o jeho daňovej povinnosti, aké konanie však nemá

v prípade OČTK a súdov oporu v Ústave SR ani v daňových zákonoch na základe nej

vydaných. Takýto postup je nutné považovať za „contra legem“, pretože v čase vznesenia

obvinenia sťažovateľovi existovali už protokoly o vykonaných kontrolách Daňového úradu

P., a to konkrétne Protokol o daňovej kontrole č. 724/320/3508-53486/2005/Spi zo dňa 05.

10. 2005, z ktorého je zrejmé, že kompetentné orgány daňovej kontroly zistili a rozhodli, že

u sťažovateľa bol rozdiel dane 5.493,- Sk, teda daň skrátil o 5.493,- Sk, pričom iné

porušenia na dani z príjmov, ako aj účtovných postupov správca dane nezistil, ale naopak

na základe Protokolu o daňovej kontrole č. 724/320/4507-60964/2005/And zo dňa 06. 12.

2005 bolo daňovou kontrolou zistené zníženie základu dane u spoločnosti R., spol. s r. o.,

IČO:... vo výške 1.200.000,- Sk, pričom v tomto protokole sa jasne konštatuje, že tento

daňový subjekt sa vyhýbal výkonu kontroly a na výzvy na predloženie účtovných a iných

podkladov pre kontrolu nereagoval a zo záverov tohto protokolu vyplýva, že uvedená

spoločnosť porušila a o dani z

príjmov v znení neskorších predpisov, nakoľko nezaúčtovala správne príjem od sťažovateľa

ako podnikateľa. ...

Ak správca dane vyhodnotil konanie sťažovateľa ako daňovníka pre určenie výšky

jeho dane z príjmov fyzických osôb podľa skutočných obsahov právnych úkonov tak, že

všetky právne úkony medzi nim a spoločnosťou R., spol. s r. o., IČO:... boli reálne, nemohol

takýto záver poprieť nekompetentný vyšetrovateľ, prokurátor a v konečnom dôsledku aj

prvostupňový alebo odvolací súd bez ďalšieho spoločného postupu so správcom dane. Je

dôvodné predpokladať, že ak by vyšetrovateľ, prokurátor alebo súd vyslúchli zástupcu

správcu dane, vyšetrovanie by skončilo už v prípravnom konaní, resp. by bol sťažovateľ

oslobodený, pretože správca dane ako zástupca poškodeného by jednoznačne a logicky

preukázal neexistenciu sťažovateľom spôsobenej škody a porušenia daňových predpisov,

teda že sťažovateľ trestný čin skrátenia dane vôbec nespáchal.

V trestnom konaní sa OČTK a súd prvého stupňa a v odvolacom konaní aj odvolací

súd uspokojili len s dožiadaním Daňového úradu P., kde tento ako správca dane predložil

protokol o daňovej kontrole č. 724/320/3508-53486/2005/Spi zo dňa 05. 10. 2005 a zároveň

uviedol, že „v prípade neuznania sumy 1.200.000,- Sk správcom dane daňovému subjektu R.

P. do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane,“ mal by sťažovateľ daňovú povinnosť vo výške

252.295,- Sk. Avšak správca sumu 1.200.000,- Sk sťažovateľovi ako výdavky uznal, teda o

škode správca dane hovorí len v hypotetickej rovine. Je preto zrejmé, že tak ako škoda, aj

skutok, ktorý mal spáchať sťažovateľ, je len hypotetický, a nikdy sa nestal. ...

Súd prvého stupňa síce vykonal dôkaz prečítaním oboch vyššie spomínaných

protokolov, avšak tak, ako ich vyhodnotil, im nepriznal žiadnu právnu a dôkaznú

relevanciu, napriek tomu, že šlo o listinné dôkazy, ba dokonca verejné listiny. Týmto teda

prvostupňový súd bez opory v zákonoch poprel záväzné stanovisko správcu dane, a odvolací

súd tento jeho postup odobril a schválil.»

Sťažovateľ tiež namieta spôsob, akým orgány činné v trestnom konaní zisťovali

relevantné skutkové okolnosti, pričom namieta, že tieto orgány nevypočuli zástupcov štátu.

Rovnako tak namieta aj hodnotenie jednotlivých svedeckých výpovedí – M. P. a R. L. na

jednej strane a na druhej strane hodnotenie výpovede svedkyne E. W. K týmto

skutočnostiam v sťažnosti uvádza:

„Z týchto dôvodov sťažovateľ napádal postup v celom doterajšom trestnom konaní,

keď v priebehu celého trestného konania neboli vypočutí zastupovania štátu ako jediné

kompetentné osoby za účelom určenia a vyrubenia daní. Takýmto spôsobom sa mal

odstrániť rozpor medzi tvrdením OČTK a správcom dane rozhodujúcim pre objektívne

posúdenie subjektívnej stránky a objektívnej stránky daného trestného činu. ...

Prvostupňový vyhodnotil svedecké výpovede sťažovateľa, M. P. a R. L. ako účelové,

pričom u svedkyne P., rod. M. túto údajnú účelovosť vyvodil zo skutočnosti, že táto je

manželkou sťažovateľa. Súd však túto výpoveď posúdil nesprávne, ak nebral ohľad na tú

skutočnosť, že výpovede tejto svedkyne boli ako v prípravnom konaní, tak aj v súdnom

konaní obsahovo zhodné a presné, nerozporovali si. Taktiež súd neprihliadol na to, že

počas prípravného konania svedkyňa manželkou sťažovateľa ešte nebola, pričom v čase,

keď sa skutok mal stať, bola iba zamestnankyňou sťažovateľa. Nehodnovernosť svedka L.

zase súd vyvodil z tých skutočností, že tento je susedom a známym sťažovateľa, ako aj z

toho, že podľa súdu je zainteresovaný na výsledku trestného stíhania sťažovateľa. Súd

pritom tieto svoje úvahy nijako bližšie nezdôvodnil. Odvolací súd sa výpoveďami týchto

svedkov vôbec bližšie nezaoberal, pričom vzhľadom na to, že zrušil rozsudok súdu prvého

stupňa a sám rozhodol, mal v rozsudku zhodnotiť ich dôkaznú kvalitu. ...

Prvostupňový súd aj odvolací súd sa plne stotožnili s tvrdeniami a obsahom výpovedí

svedkyne E. W., najmä na základe ktorých rozhodli o vine sťažovateľa. Pritom z celého

trestného konania je zrejmé, že hodnovernosť E. W. je značne znížená. Táto svedkyňa počas

celého konania menila svoje výpovede, pričom zreteľ treba brať aj na tú skutočnosť, že

trestné konanie proti R. P. vzišlo z trestného konania práve proti E. W., a to za trestný čin

neoprávneného podnikania podľa , účinného do 31. 12.

2005, ktoré konanie bolo vedené na OR PZ P. pod ČVS:ORP-330/OEK-PO-2006. V tomto

konaní svedkyňa tvrdila vo svojich výpovediach úplne odlišné skutočnosti. Je zrejmé, že jej

eminentným záujmom bolo, aby bolo konanie proti nej zastavené.“

Sťažovateľ v súvislosti s výpoveďou svedkyne E. W. poukazuje na jej jednotlivé

tvrdenia, v ktorých existujú podľa neho rozpory. Poukazuje na jej tvrdenie, že predmetné

faktúry mali byť len záložné. Uvádza, že svedkyňa si nepamätala svoju výpoveď z

prípravného konania, v jej výpovedi vznikli rozpory týkajúce sa času, kedy mali byť faktúry

vyhotovené, nedokázala predložiť písomné inštrukcie, ktoré jej mal sťažovateľ dať, mala

klamať daňovému úradu a vyhýbala sa trestnému konaniu.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti poukazuje na znalecké posudky, ktorých závery nie sú

jednoznačné. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:

«Svedkyňa W. vo svojich výpovediach uvádzala, že predmetné faktúry mala

vypracovávať pred koncom roka 2004, pričom znalec Ing. M. H. vo svojom znaleckom

posudku uviedol, že faktúry mali byť údajne vypracovávané dňa 09. 02. 2005 na jej

počítači. Znalec na hlavnom pojednávaní nijakým spôsobom nepoprel možnosť zmeny tzv.

reálneho času v počítači. Znalec uviedol, že či reálny čas v počítači mohol byť zmenený sa

nedá zistiť, je len predpoklad, že nedošlo k úmyselnému a umelému ovplyvneniu reálneho

času. Znalec uviedol, že takáto možnosť je tu len v prípade, že dotyčný chce niečo

zamaskovať alebo klamať. Z uvedeného teda plynie, že dátum 09. 02. 2005, ktorý je uvedený

v počítači ako čas, kedy mali byť údajne vypracovávané faktúry a súbory je len absolútnou

fikciou, bez podkladu v objektívnej pravde. Ak sám znalec pripúšťa reálnu možnosť zmeny

času, tzv. prerobenie času v počítači a svedkyňa W. uvádzala prácu na tomto počítači pol

roka pred časom ako uviedol znalec, tak záver, že súbory s faktúrami v počítači boli

vytvárané 09. 02. 2005 sú tiež len pravdepodobnou domnienkou, ktorá však nemusí

zodpovedať skutočnosti, a teda nič nedokazuje.

Znalec sa vôbec nevedel vyjadriť k otázke, prečo je v počítači a znaleckom posudku

uvedený dátum 10. 10. 2007 ako dátum zásahu do počítača, pričom on sám začal posudok

spracúvať až 17. 10. 2007...

V prospech sťažovateľa naopak svedčí znalecký posudok Ing. T. a jeho výpoveď na

hlavnom pojednávaní, že sťažovateľ mal počas celého roku 2004 dostatok prostriedkov na

výplatu a vyplácanie peňazí za dané služby, a účtovníctvo riadne viedol, pričom faktúry boli

zaúčtované vždy v konkrétnom mesiaci, všetky účtovné doklady boli počas celého roka

v poriadku, správne bol vyplnený peňažný denník. Ako platca DPH musel mať sťažovateľ

peňažný denník kontrolovaný každé tri mesiace v kalendárnom roku, pretože daňové

priznanie podával každé tri mesiace. Z uvedeného plynie, že nemohol meniť svoje údaje

v účtovníctve, keďže každé tri mesiace podával daňové priznanie. Znalec z odboru

účtovníctva sa pozastavoval nad celým prípadom, nakoľko vedel a vie, že platca DPH si

svoje účtovné doklady nemôže meniť raz do roka ako neplatca DPH a uviedol, že celé

účtovníctvo mal sťažovateľ za rok 2004 v poriadku. Všetky faktúry mal zaúčtované podľa

dátumov, ako boli vyplácané, a ako mu došli. Fyzicky ich nemohol zmeniť a dať 09. 02.

2005, keď ich uvádzal v daňových priznaniach 25. 04. 2004, 25. 07. 2004, 25. 10. 2004

a 25. 01. 2005, o čom svedčia jeho daňové priznania potvrdené daňovým úradom.

Je nepochybné, že pokiaľ by pani W. vypracovávala svoje faktúry počas roka na

inom PC a následne ich prehodila do iného PC dňa 09. 02. 2005, napr. z notebooku do

skúmaného stolového PC, tak logicky vzíde ako výsledok skúmania deň 09. 02. 2005,

pretože vtedy sa v tých súboroch zaznamená čas, kedy boli nakopírované do iného PC.

Znalec Ing. T. však pripustil, že by faktúry mohli byť zaúčtované sťažovateľom aj

naraz, tak ako ani znalec Ing. H. nevylúčil, že by dátum vytvorenia faktúr v PC E. W. mohol

byť umelo zmenený. Avšak ani jedno nebolo dostatočne preukázané, preto sa mal súd v

prípade sťažovateľa nepochybne riadiť zásadou „in dubio pro reo“, a oslobodiť ho spod

obžaloby.»

V závere svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na namietané uznesenie

najvyššieho súdu z 22. februára 2012 a na jeho odôvodnenie, pričom uvádza:

„Ako orgán ochrany práva poslednej inštancie nerešpektoval porušovateľ základné

ústavné princípy predovšetkým princíp deľby štátnej moci. Pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa nevzal do úvahy tú skutočnosť, že postupom OČTK, ako aj Okresného

a Krajského súdu došlo k porušeniu ... Bližšia realizácia tohto

ustanovenia v nadväznosti na zákona č. 511/ 1992 Zb.,

jednoznačne stanovuje, že určiť výšku dane z príjmu, ako aj daňového nedoplatku môže len

miestne príslušný správca dane.

Je neprípustné, aby sťažovateľovi vyrubil a určil výšku dane a daňový nedoplatok

vyšetrovateľ a v konaní pred súdom prokurátor. Z tohto jednoznačne vyplýva, že zároveň

okrem uvedeného došlo k porušeniu SR prekročením a postupom

v rozpore s kompetenciami týchto štátnych orgánov. Na toto - závažné porušenie SR

nijakým spôsobom neprihliadal ani prvostupňový, ani súd odvolací, ba ani Najvyšší súd SR.

Týmto došlo k ústavne arbitrárnemu a nekonformnému právnemu posúdeniu, pretože

daný dovolací dôvod podľa sa netýka len hmotnoprávneho

posúdenia skutku, teda jeho právnej kvalifikácie, ale aj posúdenia inej okolnosti, pričom sa

môže jednať aj o hmotnoprávnu okolnosť inú ako podľa , teda v danom

prípade ústavného zákona č. 460/ 1992 Zb. SR v znení poslednej novely.

Porušovateľ však v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že dovolací súd nemôže

posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže sám bez ďalšieho sám prehodnocovať

vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1

písm. i) .“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 59 ods. 2

uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 02. 2012, sp. zn.:

porušené boli.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 02. 2012, sp. zn.: sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť R. P. trovy konania v sume 203,05 €...“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých

porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných

porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd

je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli

zlučiteľné s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie

je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa

a porušenie , a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. februára 2012.

Najvyšší súd namietaným uznesením z 22. februára 2012 odmietol podľa § 382

písm. c) dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení uznesenia v prvom rade

poukázal na obsah dovolania, ktoré podal sťažovateľ, pričom uviedol:

„Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie obvinený R. P., a to z dôvodov

uvedených v ustanovení , . Písomné dôvody

dovolania sú takmer identické s dôvodmi, ktoré obvinený uvádzal už v odvolaní, ktorým

napádal prvostupňový rozsudok. V zásade namietal celý doterajší postup v trestnom konaní,

keď neboli vypočutí zástupcovia štátu ako jediné kompetentné osoby za účelom určenia a

vyrubenia daní. Konštatoval, že tým, že OČTK a súdy z vlastnej iniciatívy určili, že

obvinený P. skrátil daň vo väčšom rozsahu, fakticky rozhodli o jeho daňovej povinnosti, čo

je v rozpore s a daňovými zákonmi. Odvolával sa na

Protokoly o daňovej kontrole a po analýze hodnovernosti, z pohľadu obvineného, výpovede

svedkyne E. W. a v jeho prospech vyznievajúcich dôkazov - výpovedí svedkov R. L., M. P. a

znaleckého posudku Ing. T. navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a

prikázal odvolaciemu súdu vec znovu prejednať a rozhodnúť.“

Najvyšší súd následne v namietanom uznesení uviedol svoju argumentáciu týkajúcu

sa jednotlivých dôvodov dovolania. V tejto súvislosti uviedol:

„Dovolacím dôvodom podľa je zásadné

porušenie práva na obhajobu, spočívajúce najmä v porušení ustanovení o povinnej

obhajobe. Právo na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu je potrebné chápať ako

vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.

Obvinený v podanom dovolaní neuviedol ani jednu relevantnú skutočnosť, ktorá by

preukazovala, že bolo v jeho prípade zásadným spôsobom porušené jeho právo na

obhajobu. Obvinený tento dovolací dôvod videl len v tom, že konajúce súdy nevykonali

obhajobou navrhované dôkazy.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle

nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo

súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10,

resp. práva podľa . Ak by záver súdu, že určitú skutkovú

okolnosť považuje za dokázanú a už ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal

opodstatnenosť tohto dovolacieho dôvodu, odporovalo by to skutočnosti, že dovolací súd je

viazaný zisteným skutkovým stavom, ktorá vyjadruje už vyššie spomenutú zásadu, že účelom

dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie správnosti

a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Dovolací súd už vyššie konštatoval, že dovolateľ v písomných dôvodoch podaného

dovolania neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala porušenie jeho

práva na obhajobu v zmysle vyššie uvedeného, preto v tejto časti je dovolanie obvineného

nepreskúmateľné.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne

uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. n/ Trestného

poriadku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov, zameranú

na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný

prostriedok - dovolanie neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže doplniť, alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť

skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia

alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod

uvedený v ustanovení .

Dovolacie námietky obvineného R. P. smerovali k tomu, že namietal rozsah

vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že súd nevykonal ním navrhované doplnenie

dokazovania výsluchom svedkov a namietal spôsob akým súdy hodnotili vykonané dôkazy,

či už z jeho pohľadu vyznievajúce v jeho neprospech (svedkyňa W.) alebo v jeho prospech

(svedok L., svedkyňa P., znalecký posudok znalca Ing. T.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že v posudzovanej veci bolo zrejmé, že

neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Trestného

poriadku, preto dovolací súd bez preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí, dovolanie

odmietol postupom podľa .“

Základom sťažovateľovej sťažnosti je nesúhlas s právnym názorom, ktorý najvyšší

súd vyslovil v namietanom uznesení z 22. februára 2012, pričom v zásade namieta, že

dôvody, ktoré uviedol v dovolaní, boli relevantné dovolacie dôvody, preto najvyšší súd

rozhodol nesprávne, ak dovolanie odmietol.

Ústavný súd poukazuje na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu

nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na

spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho

právnymi názormi. Súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež to, že všeobecné súdy na

základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že

ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces

().

V danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako jeden

z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť

prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať

iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia

súdu. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

opodstatňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto

vo všeobecnosti platí, že selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov

nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z dohovoru nevyplýva

povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov. Požadovaný jeden

opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese v Slovenskej republike inštitút

odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu

trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad maiori a minus) zriadenú len

na korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri realizovaní trestnej represie (podobne

, ).

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení o porušení jeho práva na obhajobu

zásadným spôsobom podľa , ako aj o nesprávnom

právnom posúdení veci, ktoré je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku. Sťažovateľ dovolanie odôvodnil tým, že orgány činné v trestnom konaní

nevypočuli zástupcov štátu, pričom „jedine oni boli kompetentné“ na určenie a vyrubenie

daní. Podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní mali svojvoľne rozhodnúť o jeho

daňovej povinnosti. Sťažovateľ tiež namietal hodnotenie svedeckých výpovedí niektorých

svedkov a hodnotenie znaleckých posudkov.

Podľa dovolanie možno podať, ak

zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a podľa písm. i) ak rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu alebo na

nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania,

ktoré sú v ňom uvedené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 22. februára

2012 dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V prvej časti odôvodnenia najvyšší súd vysvetlil konkrétny, sťažovateľom

vymedzený dovolací dôvod podľa , a teda

podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd ozrejmil sťažovateľovi, v čom môže

spočívať porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom. Konštatoval, že v jeho

argumentácii absentovala relevantná zmienka o takom konaní zo strany krajského súdu,

ktoré by bolo možné subsumovať pod tento dovolací dôvod. Poukázal na to, že

argumentáciu, ktorou odôvodňoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1

písm. c) , nemožno akceptovať. Otázky týkajúce sa úvahy orgánov

činných v trestnom konaní o voľbe dôkazných prostriedkov, ktorými považuje relevantné

skutkové okolnosti za preukázané, a záver o nevykonaní ďalších dôkazných prostriedkov

nemôže byť dovolacím dôvodom podľa . Podľa

najvyššieho súdu skúmanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu nemôžu byť

predmetom dovolacieho konania, ktorého účelom je posudzovanie právnych otázok.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd tiež vysvetlil podmienky jeho aplikovateľnosti s tým, že úplnosť a správnosť

skutkových zistení a vlastné dokazovanie, teda vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie

nemôže byť obsahom tohto dovolacieho dôvodu. Následne najvyšší súd konštatoval, že

dovolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu sa týkali rozsahu

vykonaného dokazovania, toho, že krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a tiež

hodnotenia svedeckých výpovedí, prípadne znaleckých posudkov, a preto ich nemožno

subsumovať pod .

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu

sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného

poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok

sťažovateľa. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť splnenia

dovolacích dôvodov (pre nesplnenie) podľa citovaných ustanovení

a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i)

je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená existencia niektorého

zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom

ustanovenému dôvodu podľa až písm. l) , a preto je

potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať

v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené (obsah dovolania) .

Konštatovanie o nesplnení uvedených dovolacích dôvodov bolo založené na

racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,

ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný

základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy

a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej

tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za

akceptovateľné, nevybočujúce z limitov .

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade

s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu

predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na

to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. ).

Pokiaľ ide o namietané porušenie uznesením najvyššieho súdu

z 22. februára 2012, ústavný súd konštatuje, že neexistuje príčinná súvislosť medzi

namietaným porušením uvedeného článku a predmetným uznesením najvyššieho

súdu.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo aj

k porušeniu a .

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že a majú charakter

ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány

verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto sú vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o

sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a

základných slobôd vyplývajúcich z a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno

v tomto konaní uvažovať o porušení a len v spojení s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd

nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť

ani k záveru o porušení a .

Na základe týchto skutočností, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej

súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

a namietaným porušením jeho základného práva podľa a porušením

, a , reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012