Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 617/2012
PDF · 256.1 KB
No categories available
IV. ÚS 617/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. decembra
2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P.,
ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo/2/2012 z 22. februára 2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2012
doručená sťažnosť R. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,
P., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo/2/2012 z 22.
februára 2012.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 T/49/2009 z 9. septembra 2010
uznaný za vinného z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 3 zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za
čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom mu výkon trestu
podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch
rokov.
Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa odvolali sťažovateľ a okresný prokurátor.
O týchto odvolaniach rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 7 To/14/2011 zo 16. marca 2011 tak, že zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu
v celom rozsahu a rozhodol, že sťažovateľ je vinný z trestného činu skrátenia dane podľa
§ 148 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch
rokov, pričom mu výkon tohto trestu podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona
podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov s tým, že vo výroku svojho rozsudku
napravil nepresnosti, ktorých sa dopustil okresný súd v zrušenom rozsudku. Odvolanie
okresného prokurátora podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.
Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo/2/2012 z 22. februára 2012 tak, že dovolanie podľa
§ 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že od začiatku trestného konania orgány
činné v trestnom konaní nespolupracovali s poškodeným, t. j. Slovenskou republikou,
zastúpenou príslušnými daňovými orgánmi. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
„V priebehu prípravného konania, konania pred súdom prvého stupňa aj pred
odvolacím súdom nebola zaistená účasť akéhokoľvek poškodeného, v tomto prípade SR
zastúpenej príslušnými daňovými orgánmi, a následne nebola uplatnená ani vyčíslená výška
škody, ktorá mala byť obvineným spôsobená.
Pokiaľ prebiehalo trestné konanie proti osobe obvineného pre trestný čin skrátenia
dane podľa § 148 ods. 1, 3 TZ účinného do 31. 12. 2005, pre správne posúdenie právnej
kvalifikácie, a najmä totožnosti skutku, pre ktorý je rozhodná výška škody, je dôležité
a bezpodmienečne nutné spolupracovať s poškodenou stranou, v danom prípade s orgánom
štátu, ktorý koná v mene štátu ako správca daní.
Uvedené vyplýva zo zákona č. 511/1992 Zb., kde je v ustanovení § 1a písm. b)
ustanovené, že správcom dane je daňový úrad a obec alebo colný úrad podľa osobitného
zákona.“
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že orgány činné v trestnom konaní prekročili
svoju právomoc, keď mu fakticky vyrubili daň, určili výšku dane a daňový nedoplatok
s tým, že samotné daňové úrady mu uznali výdavky na základe faktúr, ktoré orgány činné
v trestnom konaní vyhodnotili ako fiktívne. Uvádza tiež, že v jeho veci nebola ani správne
ustálená výška škody. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:
«Určiť výšku dane z príjmu v zmysle ustanovenia § 2 zákona č. 595/2003 Z. z.
v nadväznosti na § 3 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj daňového nedoplatku môže len miestne
príslušný správca dane. Sťažovateľovi ale vyrubil a určil výšku dane a daňový nedoplatok
vyšetrovateľ a v konaní pred súdom prokurátor, pričom s takýmito závermi sa chybne
stotožnil aj prvostupňový súd. Túto skutočnosť namietal sťažovateľ už v podanom odvolaní,
a to najmä vzhľadom na to, že kompetentné daňové orgány mu na základe kontroly dorúbili
daň vo výške 5.493,- Sk, pričom mu ako daňové výdavky uznali platby na základe faktúr,
ktoré prvostupňový súd a pred ním OČTK vyhodnotili ako fiktívne. ...
V danom prípade je zrejmé, že bol zo strany trestnoprávne konajúcich štátnych
orgánov porušený čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, pretože vlastne vôbec nespolupracovali
s daňovými orgánmi. Tým, že OČTK a súdy z vlastnej iniciatívy určili, že sťažovateľ skrátil
daň vo väčšom rozsahu, fakticky rozhodli o jeho daňovej povinnosti, aké konanie však nemá
v prípade OČTK a súdov oporu v Ústave SR ani v daňových zákonoch na základe nej
vydaných. Takýto postup je nutné považovať za „contra legem“, pretože v čase vznesenia
obvinenia sťažovateľovi existovali už protokoly o vykonaných kontrolách Daňového úradu
P., a to konkrétne Protokol o daňovej kontrole č. 724/320/3508-53486/2005/Spi zo dňa 05.
10. 2005, z ktorého je zrejmé, že kompetentné orgány daňovej kontroly zistili a rozhodli, že
u sťažovateľa bol rozdiel dane 5.493,- Sk, teda daň skrátil o 5.493,- Sk, pričom iné
porušenia na dani z príjmov, ako aj účtovných postupov správca dane nezistil, ale naopak
na základe Protokolu o daňovej kontrole č. 724/320/4507-60964/2005/And zo dňa 06. 12.
2005 bolo daňovou kontrolou zistené zníženie základu dane u spoločnosti R., spol. s r. o.,
IČO:... vo výške 1.200.000,- Sk, pričom v tomto protokole sa jasne konštatuje, že tento
daňový subjekt sa vyhýbal výkonu kontroly a na výzvy na predloženie účtovných a iných
podkladov pre kontrolu nereagoval a zo záverov tohto protokolu vyplýva, že uvedená
spoločnosť porušila § 17 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z
príjmov v znení neskorších predpisov, nakoľko nezaúčtovala správne príjem od sťažovateľa
ako podnikateľa. ...
Ak správca dane vyhodnotil konanie sťažovateľa ako daňovníka pre určenie výšky
jeho dane z príjmov fyzických osôb podľa skutočných obsahov právnych úkonov tak, že
všetky právne úkony medzi nim a spoločnosťou R., spol. s r. o., IČO:... boli reálne, nemohol
takýto záver poprieť nekompetentný vyšetrovateľ, prokurátor a v konečnom dôsledku aj
prvostupňový alebo odvolací súd bez ďalšieho spoločného postupu so správcom dane. Je
dôvodné predpokladať, že ak by vyšetrovateľ, prokurátor alebo súd vyslúchli zástupcu
správcu dane, vyšetrovanie by skončilo už v prípravnom konaní, resp. by bol sťažovateľ
oslobodený, pretože správca dane ako zástupca poškodeného by jednoznačne a logicky
preukázal neexistenciu sťažovateľom spôsobenej škody a porušenia daňových predpisov,
teda že sťažovateľ trestný čin skrátenia dane vôbec nespáchal.
V trestnom konaní sa OČTK a súd prvého stupňa a v odvolacom konaní aj odvolací
súd uspokojili len s dožiadaním Daňového úradu P., kde tento ako správca dane predložil
protokol o daňovej kontrole č. 724/320/3508-53486/2005/Spi zo dňa 05. 10. 2005 a zároveň
uviedol, že „v prípade neuznania sumy 1.200.000,- Sk správcom dane daňovému subjektu R.
P. do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane,“ mal by sťažovateľ daňovú povinnosť vo výške
252.295,- Sk. Avšak správca sumu 1.200.000,- Sk sťažovateľovi ako výdavky uznal, teda o
škode správca dane hovorí len v hypotetickej rovine. Je preto zrejmé, že tak ako škoda, aj
skutok, ktorý mal spáchať sťažovateľ, je len hypotetický, a nikdy sa nestal. ...
Súd prvého stupňa síce vykonal dôkaz prečítaním oboch vyššie spomínaných
protokolov, avšak tak, ako ich vyhodnotil, im nepriznal žiadnu právnu a dôkaznú
relevanciu, napriek tomu, že šlo o listinné dôkazy, ba dokonca verejné listiny. Týmto teda
prvostupňový súd bez opory v zákonoch poprel záväzné stanovisko správcu dane, a odvolací
súd tento jeho postup odobril a schválil.»
Sťažovateľ tiež namieta spôsob, akým orgány činné v trestnom konaní zisťovali
relevantné skutkové okolnosti, pričom namieta, že tieto orgány nevypočuli zástupcov štátu.
Rovnako tak namieta aj hodnotenie jednotlivých svedeckých výpovedí – M. P. a R. L. na
jednej strane a na druhej strane hodnotenie výpovede svedkyne E. W. K týmto
skutočnostiam v sťažnosti uvádza:
„Z týchto dôvodov sťažovateľ napádal postup v celom doterajšom trestnom konaní,
keď v priebehu celého trestného konania neboli vypočutí zastupovania štátu ako jediné
kompetentné osoby za účelom určenia a vyrubenia daní. Takýmto spôsobom sa mal
odstrániť rozpor medzi tvrdením OČTK a správcom dane rozhodujúcim pre objektívne
posúdenie subjektívnej stránky a objektívnej stránky daného trestného činu. ...
Prvostupňový vyhodnotil svedecké výpovede sťažovateľa, M. P. a R. L. ako účelové,
pričom u svedkyne P., rod. M. túto údajnú účelovosť vyvodil zo skutočnosti, že táto je
manželkou sťažovateľa. Súd však túto výpoveď posúdil nesprávne, ak nebral ohľad na tú
skutočnosť, že výpovede tejto svedkyne boli ako v prípravnom konaní, tak aj v súdnom
konaní obsahovo zhodné a presné, nerozporovali si. Taktiež súd neprihliadol na to, že
počas prípravného konania svedkyňa manželkou sťažovateľa ešte nebola, pričom v čase,
keď sa skutok mal stať, bola iba zamestnankyňou sťažovateľa. Nehodnovernosť svedka L.
zase súd vyvodil z tých skutočností, že tento je susedom a známym sťažovateľa, ako aj z
toho, že podľa súdu je zainteresovaný na výsledku trestného stíhania sťažovateľa. Súd
pritom tieto svoje úvahy nijako bližšie nezdôvodnil. Odvolací súd sa výpoveďami týchto
svedkov vôbec bližšie nezaoberal, pričom vzhľadom na to, že zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa a sám rozhodol, mal v rozsudku zhodnotiť ich dôkaznú kvalitu. ...
Prvostupňový súd aj odvolací súd sa plne stotožnili s tvrdeniami a obsahom výpovedí
svedkyne E. W., najmä na základe ktorých rozhodli o vine sťažovateľa. Pritom z celého
trestného konania je zrejmé, že hodnovernosť E. W. je značne znížená. Táto svedkyňa počas
celého konania menila svoje výpovede, pričom zreteľ treba brať aj na tú skutočnosť, že
trestné konanie proti R. P. vzišlo z trestného konania práve proti E. W., a to za trestný čin
neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ účinného do 31. 12.
2005, ktoré konanie bolo vedené na OR PZ P. pod ČVS:ORP-330/OEK-PO-2006. V tomto
konaní svedkyňa tvrdila vo svojich výpovediach úplne odlišné skutočnosti. Je zrejmé, že jej
eminentným záujmom bolo, aby bolo konanie proti nej zastavené.“
Sťažovateľ v súvislosti s výpoveďou svedkyne E. W. poukazuje na jej jednotlivé
tvrdenia, v ktorých existujú podľa neho rozpory. Poukazuje na jej tvrdenie, že predmetné
faktúry mali byť len záložné. Uvádza, že svedkyňa si nepamätala svoju výpoveď z
prípravného konania, v jej výpovedi vznikli rozpory týkajúce sa času, kedy mali byť faktúry
vyhotovené, nedokázala predložiť písomné inštrukcie, ktoré jej mal sťažovateľ dať, mala
klamať daňovému úradu a vyhýbala sa trestnému konaniu.
Sťažovateľ tiež v sťažnosti poukazuje na znalecké posudky, ktorých závery nie sú
jednoznačné. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:
«Svedkyňa W. vo svojich výpovediach uvádzala, že predmetné faktúry mala
vypracovávať pred koncom roka 2004, pričom znalec Ing. M. H. vo svojom znaleckom
posudku uviedol, že faktúry mali byť údajne vypracovávané dňa 09. 02. 2005 na jej
počítači. Znalec na hlavnom pojednávaní nijakým spôsobom nepoprel možnosť zmeny tzv.
reálneho času v počítači. Znalec uviedol, že či reálny čas v počítači mohol byť zmenený sa
nedá zistiť, je len predpoklad, že nedošlo k úmyselnému a umelému ovplyvneniu reálneho
času. Znalec uviedol, že takáto možnosť je tu len v prípade, že dotyčný chce niečo
zamaskovať alebo klamať. Z uvedeného teda plynie, že dátum 09. 02. 2005, ktorý je uvedený
v počítači ako čas, kedy mali byť údajne vypracovávané faktúry a súbory je len absolútnou
fikciou, bez podkladu v objektívnej pravde. Ak sám znalec pripúšťa reálnu možnosť zmeny
času, tzv. prerobenie času v počítači a svedkyňa W. uvádzala prácu na tomto počítači pol
roka pred časom ako uviedol znalec, tak záver, že súbory s faktúrami v počítači boli
vytvárané 09. 02. 2005 sú tiež len pravdepodobnou domnienkou, ktorá však nemusí
zodpovedať skutočnosti, a teda nič nedokazuje.
Znalec sa vôbec nevedel vyjadriť k otázke, prečo je v počítači a znaleckom posudku
uvedený dátum 10. 10. 2007 ako dátum zásahu do počítača, pričom on sám začal posudok
spracúvať až 17. 10. 2007...
V prospech sťažovateľa naopak svedčí znalecký posudok Ing. T. a jeho výpoveď na
hlavnom pojednávaní, že sťažovateľ mal počas celého roku 2004 dostatok prostriedkov na
výplatu a vyplácanie peňazí za dané služby, a účtovníctvo riadne viedol, pričom faktúry boli
zaúčtované vždy v konkrétnom mesiaci, všetky účtovné doklady boli počas celého roka
v poriadku, správne bol vyplnený peňažný denník. Ako platca DPH musel mať sťažovateľ
peňažný denník kontrolovaný každé tri mesiace v kalendárnom roku, pretože daňové
priznanie podával každé tri mesiace. Z uvedeného plynie, že nemohol meniť svoje údaje
v účtovníctve, keďže každé tri mesiace podával daňové priznanie. Znalec z odboru
účtovníctva sa pozastavoval nad celým prípadom, nakoľko vedel a vie, že platca DPH si
svoje účtovné doklady nemôže meniť raz do roka ako neplatca DPH a uviedol, že celé
účtovníctvo mal sťažovateľ za rok 2004 v poriadku. Všetky faktúry mal zaúčtované podľa
dátumov, ako boli vyplácané, a ako mu došli. Fyzicky ich nemohol zmeniť a dať 09. 02.
2005, keď ich uvádzal v daňových priznaniach 25. 04. 2004, 25. 07. 2004, 25. 10. 2004
a 25. 01. 2005, o čom svedčia jeho daňové priznania potvrdené daňovým úradom.
Je nepochybné, že pokiaľ by pani W. vypracovávala svoje faktúry počas roka na
inom PC a následne ich prehodila do iného PC dňa 09. 02. 2005, napr. z notebooku do
skúmaného stolového PC, tak logicky vzíde ako výsledok skúmania deň 09. 02. 2005,
pretože vtedy sa v tých súboroch zaznamená čas, kedy boli nakopírované do iného PC.
Znalec Ing. T. však pripustil, že by faktúry mohli byť zaúčtované sťažovateľom aj
naraz, tak ako ani znalec Ing. H. nevylúčil, že by dátum vytvorenia faktúr v PC E. W. mohol
byť umelo zmenený. Avšak ani jedno nebolo dostatočne preukázané, preto sa mal súd v
prípade sťažovateľa nepochybne riadiť zásadou „in dubio pro reo“, a oslobodiť ho spod
obžaloby.»
V závere svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje aj na namietané uznesenie
najvyššieho súdu z 22. februára 2012 a na jeho odôvodnenie, pričom uvádza:
„Ako orgán ochrany práva poslednej inštancie nerešpektoval porušovateľ základné
ústavné princípy predovšetkým princíp deľby štátnej moci. Pri rozhodovaní o dovolaní
sťažovateľa nevzal do úvahy tú skutočnosť, že postupom OČTK, ako aj Okresného
a Krajského súdu došlo k porušeniu čl. 59 ods. 2 Ústavy... Bližšia realizácia tohto
ustanovenia § 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v nadväznosti na § 3 zákona č. 511/ 1992 Zb.,
jednoznačne stanovuje, že určiť výšku dane z príjmu, ako aj daňového nedoplatku môže len
miestne príslušný správca dane.
Je neprípustné, aby sťažovateľovi vyrubil a určil výšku dane a daňový nedoplatok
vyšetrovateľ a v konaní pred súdom prokurátor. Z tohto jednoznačne vyplýva, že zároveň
okrem uvedeného došlo k porušeniu čl. 2 ods. 2 Ústavy SR prekročením a postupom
v rozpore s kompetenciami týchto štátnych orgánov. Na toto - závažné porušenie Ústavy SR
nijakým spôsobom neprihliadal ani prvostupňový, ani súd odvolací, ba ani Najvyšší súd SR.
Týmto došlo k ústavne arbitrárnemu a nekonformnému právnemu posúdeniu, pretože
daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) TP sa netýka len hmotnoprávneho
posúdenia skutku, teda jeho právnej kvalifikácie, ale aj posúdenia inej okolnosti, pričom sa
môže jednať aj o hmotnoprávnu okolnosť inú ako podľa trestného zákona, teda v danom
prípade ústavného zákona č. 460/ 1992 Zb. Ústava SR v znení poslednej novely.
Porušovateľ však v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že dovolací súd nemôže
posudzovať úplnosť skutkových zistení, nemôže sám bez ďalšieho sám prehodnocovať
vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1
písm. i) TP.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 59 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 02. 2012, sp. zn.:
3Tdo/2/2012 porušené boli.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 02. 2012, sp. zn.: 3Tdo/2/2012 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť R. P. trovy konania v sume 203,05 €...“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých
porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných
porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd
je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli
zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie
je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tdo/2/2012 z 22. februára 2012.
Najvyšší súd namietaným uznesením z 22. februára 2012 odmietol podľa § 382
písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení uznesenia v prvom rade
poukázal na obsah dovolania, ktoré podal sťažovateľ, pričom uviedol:
„Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie obvinený R. P., a to z dôvodov
uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Trestného poriadku. Písomné dôvody
dovolania sú takmer identické s dôvodmi, ktoré obvinený uvádzal už v odvolaní, ktorým
napádal prvostupňový rozsudok. V zásade namietal celý doterajší postup v trestnom konaní,
keď neboli vypočutí zástupcovia štátu ako jediné kompetentné osoby za účelom určenia a
vyrubenia daní. Konštatoval, že tým, že OČTK a súdy z vlastnej iniciatívy určili, že
obvinený P. skrátil daň vo väčšom rozsahu, fakticky rozhodli o jeho daňovej povinnosti, čo
je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a daňovými zákonmi. Odvolával sa na
Protokoly o daňovej kontrole a po analýze hodnovernosti, z pohľadu obvineného, výpovede
svedkyne E. W. a v jeho prospech vyznievajúcich dôkazov - výpovedí svedkov R. L., M. P. a
znaleckého posudku Ing. T. navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a
prikázal odvolaciemu súdu vec znovu prejednať a rozhodnúť.“
Najvyšší súd následne v namietanom uznesení uviedol svoju argumentáciu týkajúcu
sa jednotlivých dôvodov dovolania. V tejto súvislosti uviedol:
„Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku je zásadné
porušenie práva na obhajobu, spočívajúce najmä v porušení ustanovení o povinnej
obhajobe. Právo na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu je potrebné chápať ako
vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.
Obvinený v podanom dovolaní neuviedol ani jednu relevantnú skutočnosť, ktorá by
preukazovala, že bolo v jeho prípade zásadným spôsobom porušené jeho právo na
obhajobu. Obvinený tento dovolací dôvod videl len v tom, že konajúce súdy nevykonali
obhajobou navrhované dôkazy.
Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku
nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo
súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10,
resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver súdu, že určitú skutkovú
okolnosť považuje za dokázanú a už ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal
opodstatnenosť tohto dovolacieho dôvodu, odporovalo by to skutočnosti, že dovolací súd je
viazaný zisteným skutkovým stavom, ktorá vyjadruje už vyššie spomenutú zásadu, že účelom
dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok a nie posudzovanie správnosti
a úplnosti zistenia skutkového stavu.
Dovolací súd už vyššie konštatoval, že dovolateľ v písomných dôvodoch podaného
dovolania neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala porušenie jeho
práva na obhajobu v zmysle vyššie uvedeného, preto v tejto časti je dovolanie obvineného
nepreskúmateľné.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam
súdu, ktorým sa má zabezpečiť náprava procesných a hmotnoprávnych chýb taxatívne
uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. n/ Trestného
poriadku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov, zameranú
na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa. Mimoriadny opravný
prostriedok - dovolanie neslúži k revízii skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže doplniť, alebo meniť len odvolací súd. Dovolací súd nemôže posudzovať úplnosť
skutkových zistení, nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia
alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod
uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.
Dovolacie námietky obvineného R. P. smerovali k tomu, že namietal rozsah
vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že súd nevykonal ním navrhované doplnenie
dokazovania výsluchom svedkov a namietal spôsob akým súdy hodnotili vykonané dôkazy,
či už z jeho pohľadu vyznievajúce v jeho neprospech (svedkyňa W.) alebo v jeho prospech
(svedok L., svedkyňa P., znalecký posudok znalca Ing. T.
Na základe uvedeného možno konštatovať, že v posudzovanej veci bolo zrejmé, že
neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Trestného
poriadku, preto dovolací súd bez preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí, dovolanie
odmietol postupom podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku.“
Základom sťažovateľovej sťažnosti je nesúhlas s právnym názorom, ktorý najvyšší
súd vyslovil v namietanom uznesení z 22. februára 2012, pričom v zásade namieta, že
dôvody, ktoré uviedol v dovolaní, boli relevantné dovolacie dôvody, preto najvyšší súd
rozhodol nesprávne, ak dovolanie odmietol.
Ústavný súd poukazuje na to, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu
nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na
spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi. Súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež to, že všeobecné súdy na
základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že
ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces
V danej veci ústavný súd predovšetkým konštatuje, že dovolanie ako jeden
z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť
prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať
iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia
súdu. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
opodstatňuje reštriktívny prístup najvyššieho súdu k dovolacím dôvodom. Preto
vo všeobecnosti platí, že selektívne posudzovanie existencie dovolacích dôvodov
nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z dohovoru nevyplýva
povinnosť, aby bolo zabezpečených viac opravných prostriedkov. Požadovaný jeden
opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese v Slovenskej republike inštitút
odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu
trestného súdnictva. Môže ju mať preto (argumentum ad maiori a minus) zriadenú len
na korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri realizovaní trestnej represie (podobne
I. ÚS 402/08, IV. ÚS 294/2010).
Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení o porušení jeho práva na obhajobu
zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj o nesprávnom
právnom posúdení veci, ktoré je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku. Sťažovateľ dovolanie odôvodnil tým, že orgány činné v trestnom konaní
nevypočuli zástupcov štátu, pričom „jedine oni boli kompetentné“ na určenie a vyrubenie
daní. Podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní mali svojvoľne rozhodnúť o jeho
daňovej povinnosti. Sťažovateľ tiež namietal hodnotenie svedeckých výpovedí niektorých
svedkov a hodnotenie znaleckých posudkov.
Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak
zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a podľa písm. i) ak rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutkového stavu alebo na
nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania,
ktoré sú v ňom uvedené.
Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 22. februára
2012 dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:
V prvej časti odôvodnenia najvyšší súd vysvetlil konkrétny, sťažovateľom
vymedzený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a teda
podmienky jeho aplikovateľnosti. Najvyšší súd ozrejmil sťažovateľovi, v čom môže
spočívať porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom. Konštatoval, že v jeho
argumentácii absentovala relevantná zmienka o takom konaní zo strany krajského súdu,
ktoré by bolo možné subsumovať pod tento dovolací dôvod. Poukázal na to, že
argumentáciu, ktorou odôvodňoval existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku, nemožno akceptovať. Otázky týkajúce sa úvahy orgánov
činných v trestnom konaní o voľbe dôkazných prostriedkov, ktorými považuje relevantné
skutkové okolnosti za preukázané, a záver o nevykonaní ďalších dôkazných prostriedkov
nemôže byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa
najvyššieho súdu skúmanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu nemôžu byť
predmetom dovolacieho konania, ktorého účelom je posudzovanie právnych otázok.
Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku
najvyšší súd tiež vysvetlil podmienky jeho aplikovateľnosti s tým, že úplnosť a správnosť
skutkových zistení a vlastné dokazovanie, teda vykonávanie dôkazov a ich hodnotenie
nemôže byť obsahom tohto dovolacieho dôvodu. Následne najvyšší súd konštatoval, že
dovolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu sa týkali rozsahu
vykonaného dokazovania, toho, že krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a tiež
hodnotenia svedeckých výpovedí, prípadne znaleckých posudkov, a preto ich nemožno
subsumovať pod § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.
V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu
sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného
poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok
sťažovateľa. Na základe náležitého odôvodnenia najvyšší súd vylúčil danosť splnenia
dovolacích dôvodov (pre nesplnenie) podľa citovaných ustanovení Trestného poriadku
a rozhodol o odmietnutí dovolania.
Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i)
Trestného poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení
a právnych názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená existencia niektorého
zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom
ustanovenému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Trestného poriadku, a preto je
potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať
v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného poriadku.
Konštatovanie o nesplnení uvedených dovolacích dôvodov bolo založené na
racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy,
ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie
dovolania.
Odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu predstavuje dostatočný
základ na jeho výrok, pretože sa opiera o náležité vysvetlenie právnej úvahy
a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej
tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za
akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného
súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.
Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade
s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu
predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite
odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na
to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 59 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu
z 22. februára 2012, ústavný súd konštatuje, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
namietaným porušením uvedeného článku ústavy a predmetným uznesením najvyššieho
súdu.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že namietaným uznesením najvyššieho súdu došlo aj
k porušeniu čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter
ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány
verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy
implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o
sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto
konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a
základných slobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno
v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením
konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd
nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť
ani k záveru o porušení čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.
Na základe týchto skutočností, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa
v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej
súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
a namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušením
čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2012