Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 56 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)I. ÚS 25/2013
PDF · 173.84 KB
No categories available
I. ÚS 25/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátom Mgr. I. P., T., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 9 C 114/2010-35 z 28. júna 2011
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2012 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I.
P., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 114/2010-35 z 28. júna 2011 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva:
«Sťažovateľke bola doručená výzva... na dobrovoľné splnenie dlhu... od spoločnosti
L. s. r. o. ako právneho zástupcu Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej len
„Mesto“), obsahom ktorej bola výzva na zaplatenie čiastky 89,62 EUR... táto čiastka mala
predstavovať náklady Mesta za odtiahnutie vozidla Sťažovateľky, zn. V., evidenčné číslo...
Táto výzva bola adresovaná Sťažovateľke na adresu...B.
Sťažovateľka dňa 8. 8. 2010 na Výzvu odpovedala s tým, že motorové vozidlo V. s
evidenčným číslom... nevlastnila a nevlastní. Sťažovateľka na svoju odpoveď nedostala
žiadnu reakciu ani od Mesta, ani od jeho právneho zástupcu. Sťažovateľka týmto
považovala záležitosť za vybavenú.
Na doplnenie uvádzame, že Sťažovateľka je vlastníkom vozidla V. striebornej farby s
evidenčným číslom... (a nie...)...
Dňa 15. 02. 2012 bolo Sťažovateľke doručené upovedomenie o začatí exekúcie,
č. EX 502/2011, 3Er 2184/2011...
Sťažovateľka... 28. 02. 2012 podala námietky proti exekúcii s odôvodnením,
že motorové vozidlo Volkswagen s evidenčným číslom... nevlastní a že na Výzvu v tomto
zmysle odpovedala. Opäť námietky Sťažovateľky zostali bez akejkoľvek reakcie.
Sťažovateľka situáciu považovala za omyl. Kópiu námietok zaslala na Okresný súd
Bratislava I.
Následne Sťažovateľka... čiastku požadovanú exekútorkou zaplatila.
Dňa 25. 6. 2012 Okresný súd Bratislava 1 vydal uznesenie, ktorým vyzval
Sťažovateľku na doplnenie podania zo dňa 22. 03. 2012 označeného ako „odvolanie
rozsudok 9C 114/2010“.
Na výzvu súdu Sťažovateľka odpovedala dňa 31. 07. 2012 sťažnosťou a žiadosťou
o prešetrenie, v ktorej uviedla svoje vyjadrenie k celej veci. Sťažovateľka bola stále
presvedčená, že sa jedná o omyl, nakoľko aj samotné znenie rozsudku, ktoré bolo
zverejnené, vykazovalo zrejmé nesprávnosti napr. už len v evidenčných číslach vozidiel,
ktoré mali byť odtiahnuté...
Dňa 5. 10. 2012 Okresný súd Bratislava I oznámil Sťažovateľke, že má možnosť
nahliadnuť do spisu a upovedomil ju o možnostiach na obnovu konania.
Sťažovateľka možnosť nahliadnuť do spisu využila a do spisu nahliadla v najbližšom
možnom termíne, ktorý jej súd poskytol, t. j. dňa 29. 10. 2012.
Sťažovateľka tak zistila, že skutočne bola stranou v spore s Mestom, pričom
o existencii sporu sa celý ten čas nedozvedela (čo dokazujú jej vyjadrenia), a že skutočne
ju súd rozsudkom zaviazal na zaplatenie čiastky 89,62 EUR... Skutočnosť, že sa o spore
nedozvedela, je o to viac zarážajúca, že Mesto... malo k dispozícii jej adresu, na ktorej sa
zdržiavala, čo dokazuje samotná komunikácia medzi ním a Sťažovateľkou z roku 2010...
Súd sa pokúšal zistiť adresu miesta, kde sa Sťažovateľka zdržiava, pričom vykonal
lustráciu cestou OR PZ Bratislava I, kontaktoval Sociálnu poisťovňu, Register obyvateľov
a ZVJS. Z uvedených miest súd nezistil inú adresu Sťažovateľky. Podľa názoru Sťažovateľky
súd však nepostupoval dôsledne, keďže nevykonal ďalšie šetrenie, napr. nezisťoval správnu
adresu cestou bývalých susedov Sťažovateľky, príbuzných Sťažovateľky (napr. cez jej
manžela, deti), alebo na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Miesto toho si
súd „zjednodušil“ postup tým, že ustanovil Sťažovateľke opatrovníka, pani Alexandru
Vaškovú, súdnu tajomníčku (uznesenie zo dňa 13. 12. 2010).
Súd nariadil vo veci pojednávanie na 28. 06. 2011, na ktoré sa opatrovník
Sťažovateľky ani neunúval dostaviť (strana 2 zápisnice), svoju neúčasť neospravedlnil a ani
nepožiadal o odročenie. Súd tak rozhodol výlučne na základe tvrdení právneho zástupcu
Mesta bez toho, aby podrobne skúmal skutkový stav veci.»
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta nesprávnosť samotného rozsudku
okresného súdu a uvádza: „... konaním súdu boli popreté procesné práva Sťažovateľky,
ktoré mali za následok vydanie Rozsudku. Zároveň má Sťažovateľka za to, že Rozsudok je
vzhľadom na vykonané dokazovanie arbitrárny... aj samotné konanie na súde potvrdzuje, že
boli porušené práva Sťažovateľky. Súd podľa Sťažovateľky nedostatočne zisťoval adresu jej
bydliska, nakoľko nevyčerpal všetky možnosti, ktoré boli k dispozícii...
Rozsudok je podľa názoru Sťažovateľky v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základným slobôd... nakoľko bolo porušené právo Sťažovateľky
na to, aby bola jej záležitosť spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na
súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Okresného
súdu Bratislava I č. k. 9C 114/2010-35 zo dňa 28. 06. 2011 porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 9C 114/2010-35 zo dňa 28. 06. 2011
sa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu. Podstatou sťažnosti je jej
tvrdenie, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 9 C 114/2010 jej bol
nedôvodne ustanovený opatrovník, čím bola vylúčená zo súdneho konania. Rozsudok
okresného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je podľa nej arbitrárny a bol doručený iba
opatrovníkovi.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať
o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich
základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity
právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo
slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom
verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva,
že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc
zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že
právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného
aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej
umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného
súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba
vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom
prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným
právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy a dohovoru prináleží odvolaciemu súdu, čím je
zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.
Opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie podľa § 201
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 22. marca 2012 doručila okresnému súdu
podanie – „odvolanie rozsudok 9 C 114/2010“. Na toto podanie sťažovateľky reagoval
okresný súd uznesením č. k. 9 C 114/2010-47 z 25. júna 2012, ktorý sťažovateľku ako
odporcu vyzval, «... aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia písomne
odstránil vady podania dourčeného sudu dňa 22. 3. 2012 (podanie zo dňa 22. 3. 2012
označené ako „odvolanie rozsudok č. k. 9C 114/2010“ tak, že:
- v prípade že ide o odvolanie, je potrebné v odvolaní uviesť proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu napáda toto rozhodnutie, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odporca domáha – a z akých dôvodov
odvolanie podáva a to v zmysle poučenia súdu o dôvodoch odvolania podľa § 205 a § 205a
- v prípade, že ide o návrh na obnovu konania je potrebné označiť rozsudok, proti
ktorému návrh na obnovu konani smeruje, dôvod obnovy konania, skutočnosti, ktoré
svedčia o tom, že návrh na obnovu konania je podaný včas, dôkazy, ktorými sa má
dôvodnosť návrhu preukázať, ako aj to, čoho sa odporca obnovou konania domáha.
V prípade, že v stanovenej lehote vady podania neodstránite, nedoplníte odvolací súd
Vaše podanie odmietne s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. d.) Občianskeho
súdneho poriadku (O. s. p.).».
Sťažovateľka podľa obsahu sťažnosti na túto výzvu reagovala oznámením z 31. júla
2012, v ktorom okrem iného uviedla, že «som toho názoru, že súdom stanovené možnosti
ako právo na „odvolanie“ alebo na „obnovu konania“ mi neprináležia, nakoľko zjavne
v priebehu Konania došlo k omylu, nakoľko v skutočnosti nie som účastníčkou konania“».
Ako ďalej zo sťažnosti vyplýva, rozsudok okresného súdu bol sťažovateľke
doručený 29. októbra 2012. Po doručení rozsudku okresného súdu sťažovateľka odvolanie
proti nemu nepodala.
Je potrebné zdôrazniť, že ak by boli tvrdenia sťažovateľky o tom, že okresný súd jej
ustanovil opatrovníka bez splnenia zákonných podmienok zakotvených v § 29 OSP,
relevantné, išlo by zo strany okresného súdu o postup, ktorým jej odňal možnosť konať pred
súdom, čo je dôvodom na podanie odvolania a v zmysle § 237 písm. f) OSP aj dôvodom na
podanie dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľka tvrdí, že
odvolanie proti rozsudku okresného súdu nie je prípustné.
Sťažovateľka tvrdí, že proti rozsudku okresného súdu nie je možné podať odvolanie,
čo odôvodňuje takto: „Rozsudok Okresného súdu Bratislava I je síce prvostupňovým
rozhodnutím, ktoré však nadobudlo právoplatnosť, a preto odvolanie nie je prípustné,
nakoľko Rozsudok bol Sťažovateľke doručený prostredníctvom súdom ustanoveného
opatrovníka, a teda Rozsudok bol doručený Sťažovateľke náhradným spôsobom.“
Je potrebné konštatovať, že otázku prípustnosti odvolania nie je oprávnený
posudzovať ústavný súd.
Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania podaného sťažovateľkou
v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné) so zreteľom
na opodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka sťažovateľke, doručenie
rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi, resp. spôsob doručenia rovnopisu rozsudku
sťažovateľke 29. októbra 2012. Prípadný nepriaznivý záver odvolacieho súdu by bolo
možné ešte preskúmať podaním dovolania z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP (podobne
II. ÚS 133/09, II. ÚS 332/2011).
Pokiaľ sťažovateľka odvolanie nepodala, nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej
zákon poskytuje na ochranu jej označených práv, ktorých porušenie namieta, čo zakladá
nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti.
V závere ústavný súd konštatuje, že nedostatok jeho právomoci na prerokovanie
sťažnosti vyplýva tiež zo skutočnosti, že o podaní sťažovateľky označenom ako „odvolanie
rozsudok 9C 114/2010“ z 22. marca 2012 nebolo odvolacím súdom do dnešného dňa
rozhodnuté.
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť zásadu „vigilantibus iura scripta
sunt“. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby
aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že sťažovateľ musí
využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné
opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa
citovanou zásadou neriadila. Ako sama sťažovateľka uvádza, už 15. februára 2012 jej bolo
doručené upovedomenie o začatí exekúcie, z ktorého sa mohla dozvedieť, na základe akého
vykonateľného rozsudku je exekučné konanie vedené. Mala možnosť už v tom čase obrátiť
sa na súdneho exekútora so žiadosťou o predloženie predmetného rozsudku okresného súdu.
Vzhľadom na povinnosť všeobecných súdov umožniť účastníkovi nahliadnuť do spisu
v lehote 24 hodín od žiadosti ústavný súd nemôže tiež uveriť sťažovateľkinmu tvrdeniu, že
okresnému súdu trvalo 24 dní (od 5. októbra 2012 do 29. októbra 2012), kým jej do spisu
nahliadnuť umožnil. Taktiež napriek výzve súdu urobenej uznesením č. k. 9 C 114/2010-47
z 25. júna 2012, aby doplnila odvolanie, toto ignorovala s odôvodnením, že nie je
účastníčkou konania, a to napriek tomu, že si musela uvedomovať vážnosť situácie
vzhľadom na to, že už proti nej bolo vedené exekučné konanie. Napokon sťažovateľka
napriek tomu, že jej bolo umožnené nahliadnuť do spisu, z ktorého zistila, že skutočne
účastníčkou konania bola, a napriek tomu, že si aj rozsudok okresného súdu prevzala,
odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodala a namiesto toho sa až po uplynutí takmer
ďalších dvoch mesiacov obrátila na ústavný súd so sťažnosťou odôvodnenou
skutočnosťami, ktoré mali byť práve predmetom odvolania adresovaného Krajskému súdu
v Bratislave.
Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka opakovane nezodpovedne pristupuje
k ochrane svojich práv, nemôže očakávať, že následky takéhoto jej konania budú následne
korigované rozhodnutím ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. januára 2013