Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 25/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., B., zastúpenej advokátom Mgr. I. P., T., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. -35 z 28. júna 2011

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2012 doručená sťažnosť M. K., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. I.

P., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -35 z 28. júna 2011 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva:

«Sťažovateľke bola doručená výzva... na dobrovoľné splnenie dlhu... od spoločnosti

L. s. r. o. ako právneho zástupcu Mestskej časti Bratislava – Staré Mesto (ďalej len

„Mesto“), obsahom ktorej bola výzva na zaplatenie čiastky 89,62 EUR... táto čiastka mala

predstavovať náklady Mesta za odtiahnutie vozidla Sťažovateľky, zn. V., evidenčné číslo...

Táto výzva bola adresovaná Sťažovateľke na adresu...B.

Sťažovateľka dňa 8. 8. 2010 na Výzvu odpovedala s tým, že motorové vozidlo V. s

evidenčným číslom... nevlastnila a nevlastní. Sťažovateľka na svoju odpoveď nedostala

žiadnu reakciu ani od Mesta, ani od jeho právneho zástupcu. Sťažovateľka týmto

považovala záležitosť za vybavenú.

Na doplnenie uvádzame, že Sťažovateľka je vlastníkom vozidla V. striebornej farby s

evidenčným číslom... (a nie...)...

Dňa 15. 02. 2012 bolo Sťažovateľke doručené upovedomenie o začatí exekúcie,

č. EX 502/2011, ...

Sťažovateľka... 28. 02. 2012 podala námietky proti exekúcii s odôvodnením,

že motorové vozidlo Volkswagen s evidenčným číslom... nevlastní a že na Výzvu v tomto

zmysle odpovedala. Opäť námietky Sťažovateľky zostali bez akejkoľvek reakcie.

Sťažovateľka situáciu považovala za omyl. Kópiu námietok zaslala na Okresný súd

Bratislava I.

Následne Sťažovateľka... čiastku požadovanú exekútorkou zaplatila.

Dňa 25. 6. 2012 Okresný súd Bratislava 1 vydal uznesenie, ktorým vyzval

Sťažovateľku na doplnenie podania zo dňa 22. 03. 2012 označeného ako „odvolanie

rozsudok “.

Na výzvu súdu Sťažovateľka odpovedala dňa 31. 07. 2012 sťažnosťou a žiadosťou

o prešetrenie, v ktorej uviedla svoje vyjadrenie k celej veci. Sťažovateľka bola stále

presvedčená, že sa jedná o omyl, nakoľko aj samotné znenie rozsudku, ktoré bolo

zverejnené, vykazovalo zrejmé nesprávnosti napr. už len v evidenčných číslach vozidiel,

ktoré mali byť odtiahnuté...

Dňa 5. 10. 2012 Okresný súd Bratislava I oznámil Sťažovateľke, že má možnosť

nahliadnuť do spisu a upovedomil ju o možnostiach na obnovu konania.

Sťažovateľka možnosť nahliadnuť do spisu využila a do spisu nahliadla v najbližšom

možnom termíne, ktorý jej súd poskytol, t. j. dňa 29. 10. 2012.

Sťažovateľka tak zistila, že skutočne bola stranou v spore s Mestom, pričom

o existencii sporu sa celý ten čas nedozvedela (čo dokazujú jej vyjadrenia), a že skutočne

ju súd rozsudkom zaviazal na zaplatenie čiastky 89,62 EUR... Skutočnosť, že sa o spore

nedozvedela, je o to viac zarážajúca, že Mesto... malo k dispozícii jej adresu, na ktorej sa

zdržiavala, čo dokazuje samotná komunikácia medzi ním a Sťažovateľkou z roku 2010...

Súd sa pokúšal zistiť adresu miesta, kde sa Sťažovateľka zdržiava, pričom vykonal

lustráciu cestou OR PZ Bratislava I, kontaktoval Sociálnu poisťovňu, Register obyvateľov

a ZVJS. Z uvedených miest súd nezistil inú adresu Sťažovateľky. Podľa názoru Sťažovateľky

súd však nepostupoval dôsledne, keďže nevykonal ďalšie šetrenie, napr. nezisťoval správnu

adresu cestou bývalých susedov Sťažovateľky, príbuzných Sťažovateľky (napr. cez jej

manžela, deti), alebo na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Miesto toho si

súd „zjednodušil“ postup tým, že ustanovil Sťažovateľke opatrovníka, pani Alexandru

Vaškovú, súdnu tajomníčku (uznesenie zo dňa 13. 12. 2010).

Súd nariadil vo veci pojednávanie na 28. 06. 2011, na ktoré sa opatrovník

Sťažovateľky ani neunúval dostaviť (strana 2 zápisnice), svoju neúčasť neospravedlnil a ani

nepožiadal o odročenie. Súd tak rozhodol výlučne na základe tvrdení právneho zástupcu

Mesta bez toho, aby podrobne skúmal skutkový stav veci.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta nesprávnosť samotného rozsudku

okresného súdu a uvádza: „... konaním súdu boli popreté procesné práva Sťažovateľky,

ktoré mali za následok vydanie Rozsudku. Zároveň má Sťažovateľka za to, že Rozsudok je

vzhľadom na vykonané dokazovanie arbitrárny... aj samotné konanie na súde potvrdzuje, že

boli porušené práva Sťažovateľky. Súd podľa Sťažovateľky nedostatočne zisťoval adresu jej

bydliska, nakoľko nevyčerpal všetky možnosti, ktoré boli k dispozícii...

Rozsudok je podľa názoru Sťažovateľky v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základným slobôd... nakoľko bolo porušené právo Sťažovateľky

na to, aby bola jej záležitosť spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na

súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 SR rozsudkom Okresného

súdu Bratislava I č. k. -35 zo dňa 28. 06. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -35 zo dňa 28. 06. 2011

sa zrušuje a vec sa vracia Okresného súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu. Podstatou sťažnosti je jej

tvrdenie, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. jej bol

nedôvodne ustanovený opatrovník, čím bola vylúčená zo súdneho konania. Rozsudok

okresného súdu, proti ktorému sťažnosť smeruje, je podľa nej arbitrárny a bol doručený iba

opatrovníkovi.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľka sa môže domôcť ochrany svojho základného práva alebo

slobody využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov pred iným orgánom

verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na prerokovanie (mutatis mutandis napr. , ). Z uvedeného vyplýva,

že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha ústavnému súdu právomoc

zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že

právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľky je okrem iného

aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta a ktorý jej

umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia , právomoc ústavného

súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba

vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom

prípade z dôvodov ďalej uvedených právomoc poskytnúť ochranu označeným základným

právam sťažovateľa vyplývajúcim z a dohovoru prináleží odvolaciemu súdu, čím je

zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie podľa § 201

(ďalej len „OSP“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 22. marca 2012 doručila okresnému súdu

podanie – „odvolanie rozsudok “. Na toto podanie sťažovateľky reagoval

okresný súd uznesením č. k. -47 z 25. júna 2012, ktorý sťažovateľku ako

odporcu vyzval, «... aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia písomne

odstránil vady podania dourčeného sudu dňa 22. 3. 2012 (podanie zo dňa 22. 3. 2012

označené ako „odvolanie rozsudok č. k. “ tak, že:

- v prípade že ide o odvolanie, je potrebné v odvolaní uviesť proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu napáda toto rozhodnutie, v čom sa toto rozhodnutie

alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odporca domáha – a z akých dôvodov

odvolanie podáva a to v zmysle poučenia súdu o dôvodoch odvolania podľa § 205 a § 205a

- v prípade, že ide o návrh na obnovu konania je potrebné označiť rozsudok, proti

ktorému návrh na obnovu konani smeruje, dôvod obnovy konania, skutočnosti, ktoré

svedčia o tom, že návrh na obnovu konania je podaný včas, dôkazy, ktorými sa má

dôvodnosť návrhu preukázať, ako aj to, čoho sa odporca obnovou konania domáha.

V prípade, že v stanovenej lehote vady podania neodstránite, nedoplníte odvolací súd

Vaše podanie odmietne s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. d.) Občianskeho

súdneho poriadku ().».

Sťažovateľka podľa obsahu sťažnosti na túto výzvu reagovala oznámením z 31. júla

2012, v ktorom okrem iného uviedla, že «som toho názoru, že súdom stanovené možnosti

ako právo na „odvolanie“ alebo na „obnovu konania“ mi neprináležia, nakoľko zjavne

v priebehu Konania došlo k omylu, nakoľko v skutočnosti nie som účastníčkou konania“».

Ako ďalej zo sťažnosti vyplýva, rozsudok okresného súdu bol sťažovateľke

doručený 29. októbra 2012. Po doručení rozsudku okresného súdu sťažovateľka odvolanie

proti nemu nepodala.

Je potrebné zdôrazniť, že ak by boli tvrdenia sťažovateľky o tom, že okresný súd jej

ustanovil opatrovníka bez splnenia zákonných podmienok zakotvených v ,

relevantné, išlo by zo strany okresného súdu o postup, ktorým jej odňal možnosť konať pred

súdom, čo je dôvodom na podanie odvolania a v zmysle aj dôvodom na

podanie dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Sťažovateľka tvrdí, že

odvolanie proti rozsudku okresného súdu nie je prípustné.

Sťažovateľka tvrdí, že proti rozsudku okresného súdu nie je možné podať odvolanie,

čo odôvodňuje takto: „Rozsudok Okresného súdu Bratislava I je síce prvostupňovým

rozhodnutím, ktoré však nadobudlo právoplatnosť, a preto odvolanie nie je prípustné,

nakoľko Rozsudok bol Sťažovateľke doručený prostredníctvom súdom ustanoveného

opatrovníka, a teda Rozsudok bol doručený Sťažovateľke náhradným spôsobom.“

Je potrebné konštatovať, že otázku prípustnosti odvolania nie je oprávnený

posudzovať ústavný súd.

Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania podaného sťažovateľkou

v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné) so zreteľom

na opodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka sťažovateľke, doručenie

rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi, resp. spôsob doručenia rovnopisu rozsudku

sťažovateľke 29. októbra 2012. Prípadný nepriaznivý záver odvolacieho súdu by bolo

možné ešte preskúmať podaním dovolania z dôvodov podľa (podobne

, ).

Pokiaľ sťažovateľka odvolanie nepodala, nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej

zákon poskytuje na ochranu jej označených práv, ktorých porušenie namieta, čo zakladá

nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti.

V závere ústavný súd konštatuje, že nedostatok jeho právomoci na prerokovanie

sťažnosti vyplýva tiež zo skutočnosti, že o podaní sťažovateľky označenom ako „odvolanie

rozsudok “ z 22. marca 2012 nebolo odvolacím súdom do dnešného dňa

rozhodnuté.

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť zásadu „vigilantibus iura scripta

sunt“. Táto zásada zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby

aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by

nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu, a predpokladá, že sťažovateľ musí

využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné

opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa

citovanou zásadou neriadila. Ako sama sťažovateľka uvádza, už 15. februára 2012 jej bolo

doručené upovedomenie o začatí exekúcie, z ktorého sa mohla dozvedieť, na základe akého

vykonateľného rozsudku je exekučné konanie vedené. Mala možnosť už v tom čase obrátiť

sa na súdneho exekútora so žiadosťou o predloženie predmetného rozsudku okresného súdu.

Vzhľadom na povinnosť všeobecných súdov umožniť účastníkovi nahliadnuť do spisu

v lehote 24 hodín od žiadosti ústavný súd nemôže tiež uveriť sťažovateľkinmu tvrdeniu, že

okresnému súdu trvalo 24 dní (od 5. októbra 2012 do 29. októbra 2012), kým jej do spisu

nahliadnuť umožnil. Taktiež napriek výzve súdu urobenej uznesením č. k. -47

z 25. júna 2012, aby doplnila odvolanie, toto ignorovala s odôvodnením, že nie je

účastníčkou konania, a to napriek tomu, že si musela uvedomovať vážnosť situácie

vzhľadom na to, že už proti nej bolo vedené exekučné konanie. Napokon sťažovateľka

napriek tomu, že jej bolo umožnené nahliadnuť do spisu, z ktorého zistila, že skutočne

účastníčkou konania bola, a napriek tomu, že si aj rozsudok okresného súdu prevzala,

odvolanie proti rozsudku okresného súdu nepodala a namiesto toho sa až po uplynutí takmer

ďalších dvoch mesiacov obrátila na ústavný súd so sťažnosťou odôvodnenou

skutočnosťami, ktoré mali byť práve predmetom odvolania adresovaného Krajskému súdu

v Bratislave.

Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka opakovane nezodpovedne pristupuje

k ochrane svojich práv, nemôže očakávať, že následky takéhoto jej konania budú následne

korigované rozhodnutím ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. januára 2013