Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 23/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., T., A. P., B., F. R., D., I. R., D., J.

L., D., J. R., R., a Ing. M. Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namietajú

porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., A. P., F. R., I. R., J. L., J. R. a Ing. M. Ž.

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., T., A. P., B., F. R., D., I. R., D., J. L., D., J.

R., R., a Ing. M. Ž., B., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J, P., D.,

ktorou namietajú porušenie základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie“) sú sťažovatelia účastníkmi konania

v procesnom postavení žalovaných.

Napadnuté konanie je odvolacím konaním vo veci, ktorá je vedená na Okresnom

súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresnému súdu U.,

T. (ďalej len „žalobca“), doručilo dve žaloby z 1. júla 1997, ktorým boli pridelené sp. zn. 5

a sp. zn. . Tieto konania boli následne v súlade s § 112 ods. 1

v znení neskorších predpisov na

pojednávaní konanom 13. novembra 1997 spojené na spoločné prerokovanie a rozhodnutie

s tým, že ďalšie konanie o nich sa viedlo na okresnom súde pod sp. zn. .

Žalobca sa na okresnom súde pôvodne domáhal určenia neplatnosti právnych

úkonov, neskôr bola na základe návrhu žalobcu pripustená zmena žaloby o určenie

vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom právnych úkonov pôvodne v žalobe

označených ako neplatných.

Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. posudzoval otázku

vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam označeným v petite, pričom po vykonanom

dokazovaní dospel k záveru o neexistencii vlastníckeho práva žalobcu a žalobu rozsudkom

sp. zn. z 9. júna 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v celom rozsahu

zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu

doručené 15. augusta 2005 a ktoré žalobca podaním doručeným okresnému súdu

16. augusta 2005 doplnil. Následne po doručení odvolania a doplnenia odvolania žalobcu na

vyjadrenie žalovaným (vrátane sťažovateľov) bol spis predložený krajskému súdu.

Sťažovatelia v sťažnosti odôvodnili namietané porušenie označených práv takto:

„Od podaného odvolania v roku 2005 až do dnešného dňa nebolo o odvolaní rozhodnuté

a od roku 2009 (05. 01. 2009) je konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania

o dedičstve po poručiteľovi J. K., ktorá dedičská vec sa vedie na Okresnom súde Námestovo

pod sp. zn. .

Odvolací súd bol a aj naďalej je v konaní o odvolaní nečinný. Po podaní odvolania

a začatí odvolacieho konania v roku 2005 odvolací súd nariadil pojednávanie až na deň

07. 03. 2007, ktoré však bolo zrušené z dôvodu zistenia, že jeden z účastníkov konania -

odporca v rade 3/ J. K. v priebehu konania dňa... zomrel.

Neodôvodnená nečinnosť odvolacieho súdu je daná nielen v období od podania

odvolania až do úmrtia účastníka konania (roky 2005 a 2006), ale aj následne po úmrtí

účastníka konania. Odvolací súd až s odstupom takmer 1 roka po úmrtí zistil túto

skutočnosť (nariadil pojednávanie na 07. 03. 2007, hoci účastník stratil úmrtím spôsobilosť

byť účastníkom konania už dňa...) a ďalej, odvolací súd s odstupom 3 rokov od úmrtia

účastníka konania vydal uznesenie, ktorým konanie prerušil až do právoplatného skončenia

konania o dedičstve po zomrelom účastníkovi J. K.“

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli, že „postup súdu v odvolacom konaní sa javí

ako neefektívny tak v období rokov 2005 až 2006, ako aj 2006 až 2009 a v neposlednom

rade aj nevhodným v súvislosti s uznesením o prerušení konania v roku 2009 až doposiaľ. ...

Hoci prerušenie konania vo všeobecnosti môže byť vnímané ako zákonná prekážka

postupu súdu v konaní a teda ako dôvod vylučujúci zbytočné prieťahy v konaní, sťažovatelia

majú za to, že v posudzovanom prípade nemožno takýto záver aplikovať, a to jednak

s poukazom na skutočnosť, že sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy aj v období, ktoré

predchádzalo vydaniu rozhodnutia o prerušení konania a jednak aj s poukazom na

skutočnosť, že v danom prípade dôvod prerušenia konania a predpoklad skončenia

dedičského konania, na ktoré konanie sťažovatelia nemajú vplyv, nemôže byť na ťarchu

sťažovateľov!

Porušovateľ základného práva už v samotnom odôvodnení uznesenia o prerušení

konania poukazuje na skutočnosť, že skončenie dedičského konania po J. K. nie je možné

očakávať v blízkom období! Za týchto okolností bolo povinnosťou súdu skúmať, či skutočne

povaha veci neumožňuje pokračovať v konaní bez rozhodnutia v dedičskom konaní, a to v

súlade s ...

Sťažovatelia zdôrazňujú, že prebiehajúce konanie o určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam ich dlhodobo stavia do pozície právnej neistoty, čo im bráni v skutočnom

a plnohodnotnom naplnení práv vyplývajúcich z postavenia vlastníkov. Sťažovatelia 5/, 6/

a 7/ ako súčasní vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetnom prebiehajúceho konania, sú

obmedzovaní vo výkone svojho vlastníckeho práva, nakoľko bez konečného meritórneho

rozhodnutia vo veci je ich postavenie ohrozené a táto skutočnosť im bráni v realizácii

investícii do nehnuteľností a získaniu výnosov z nehnuteľností.

... sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že vo vzťahu k prerokovanému nároku sa

jedná v podstate o dva nároky navrhovateľa, ktoré aj pôvodne boli podané ako samostatné

žaloby. Hoci súd tieto dve konania spojil na spoločné konanie podľa

z dôvodu hospodárnosti, nakoľko spolu skutkovo súvisia, v súčasnom štádiu sa javí ako

hospodárny naopak vylúčenie nároku pôvodne uplatneného proti účastníkovi, ktorý zomrel,

na samostatné konanie podľa in fine Sťažovatelia majú za to, že

uvedený postup je možné i v odvolacom konaní rovnako ako je v odvolacom konaní možné

spojenie vecí na spoločné konanie.

Uvedeným postupom bolo možné vyriešiť aspoň otázku vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č. 75 k. ú. O. Ako je zrejmé zo žalobného návrhu

podaného 01. 07. 1997 voči J. K. a jeho manželke, predmetom sporu vo vzťahu k týmto

účastníkom boli nehnuteľnosti zapísané v PK prot. č. 1 k. ú. T. (v súčasnosti vedené na LV

č. 2617 k. ú. T.), nie však nehnuteľnosti v k. ú. O. Preto ani pre rozhodnutie o vlastníckom

práve vo vzťahu k nehnuteľnostiam v k. ú. O. nie je nevyhnutné zisťovať okruh dedičov po

inom účastníkovi, J. K. ...

Vyššie uvedené potvrdzuje skutočnosť, že prerušenie konania je vo vzťahu

k sťažovateľom nedôvodné a neopodstatnené a postup súdu v tejto rovine je neefektívny.

Sťažovatelia majú za to, že postupom Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn.

resp. jeho nečinnosťou v tomto konaní tak, ako bolo uvedené vyššie, bolo

porušené ich základné právo podľa SR spočívajúce v práve každého,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a ako aj právo na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd po

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľov 1/ až 7/ na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2/ Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov.

3/ Sťažovateľom 1/ až 7/ priznáva finančné zadosťučinenie, každému z nich v sume

po 1.800,- Eur, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom 1/ až 7/ trovy právneho

zastúpenia v sume 1.196,32 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jozefa Poláka, do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Pretože sťažovatelia v čase doručenia sťažnosti nepreukázali v súvislosti

s namietaným porušením ich práv podľa a dohovoru

postupom krajského súdu v označenom konaní, že podali sťažnosť podľa § 62 a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ústavný súd ich prípisom z 12. júla 2012

vyzval, aby preukázali, či takúto sťažnosť podali predsedovi krajského súdu.

Právny zástupca na výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným 30. augusta

2012; jeho prílohou bol prípis krajského súdu č. Spr 11038/2012 z 23. augusta 2012

o vybavení sťažnosti, v ktorom podpredsedníčka krajského súdu uviedla:

«Dňa 25. 7. 2012 bola doručená Krajskému súdu v Žiline Vaša sťažnosť (sťažnosť

odporcov 5/, 8/, 9/, 10/, 11/, 12/ a 13/) na prieťahy v konaní, vedenom na Krajskom súde

v Žiline pod sp. zn. . Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietate nekonanie

krajského súdu v predmetnej veci, keď od podania odvolania v roku 2005 až do dňa

podania sťažnosti, nebolo o odvolaní rozhodnuté; v období rokov 2005 2007 nebol

uskutočnený žiaden úkon zo strany súdu, a to až do 7. 3. 2007 a od roku 2009 je konanie

prerušené až do právoplatného skončenia konania o dedičstve po poručiteľovi J. K. Podľa

Vášho názoru neodôvodnená nečinnosť odvolacieho súdu je daná jednak v období od

podania odvolania v roku 2005 až do úmrtia účastníka konania, a aj následne po úmrtí

účastníka konania. Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že namietate dôvodnosť prerušenia

konania tak, ako to vyhodnotil odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. zo dňa 5. 1.

2009 o prerušení konania.

Prešetrením skutočností v rovine sťažnostného konania v zmysle

Z. z. boli zistené nasledovné skutočnosti:

Predmetná vec, vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. , napadla

tunajšiemu súdu dňa 4. 10. 2005, termín pojednávania bol dňa 16. 2. 2007 nariadený na

deň 7. 3. 2007. V dôsledku úmrtia jedného z účastníkov konania bolo predmetné

pojednávanie zrušené. Následne bolo opakovane odvolacím súdom preverované, či bolo

dotknuté dedičské konanie skončené a či je možné pokračovať v prejednávaní veci. Po

výslovnom oznámení konajúceho súdneho komisára, že všetci do úvahy prichádzajúci

dedičia postupne odmietajú dedičstvo a ani nespolupracujú, z ktorého dôvodu nie je možné

určiť termín ukončenia dedičského konania, predseda senátu vo veci Krajského súdu

v Žiline sp. zn. vydal dňa 5. 1. 2009 uznesenie o prerušení konania v súdenej

veci do právoplatného ukončenia „konania o dedičstve po poručiteľovi menom J. K., ktorý

zomrel..., aktuálne vec vedená na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. “. V

rámci úpravy odvolacieho súdu bolo zároveň OS Námestovo uložené, aby bezprostredne po

právoplatnom ukončení konania v označenej veci uvedené oznámil odvolaciemu súdu.

Bez ohľadu na spomínanú úpravu zo strany odvolacieho súdu je priebežne zisťovaný

stav dotknutého dedičského konania. Naposledy v priebehu mesiaca júl 2012, kedy bolo

pracovníčkou OS Námestovo oznámené, že dedičské konanie po J. K. nie je stále ukončené

a spis sa nachádza u povereného súdneho komisára JUDr. Z. Rovnako, bez ohľadu na

prerušenie konania, odvolací súd vykonáva procesné úkony smerujúce k tomu, aby boli

odstránené i ďalšie (možné) prekážky meritórneho rozhodnutia. V rámci takejto činnosti

napr. iniciatívne ustálil aktuálneho správcu konkurznej podstaty J. (odporca v rade 2/),

pričom na verejné prístupnej internetovej stránke obchodného registra je naďalej uvádzaný

stav nezodpovedajúci skutočnosti.

Z uvedeného vyplýva, že v súdenej veci nie je možné stále konať, keďže nie je

ustálený okruh účastníkov konania, pričom odvolací súd nie je oprávnený sám túto otázku

vyriešiť. Vzhľadom na postupné odmietanie dedičstva jednotlivými dedičmi neprichádza do

úvahy ani konanie s (potencionálnymi) právnymi nástupcami.

Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že za čiastočne

dôvodnú možno považovať Vašu sťažnosť v súvislosti s nekonaním odvolacieho súdu v čase

od 4. 10. 2005 do 16. 2. 2007, kedy bol vo veci určený termín pojednávania. Z hľadiska

konštatovania prieťahov v konaní v tomto období je ale potrebné zdôrazniť, že predmetná

vec je skutkovo rozsiahla a právne zložitá, náročná na štúdium, keď právna zložitosť je

podmienená taktiež tým, že vo veci je nutné aplikovať aktuálne, už neúčinné právne

predpisy, vrátane právnych predpisov ešte z obdobia Rakúsko-Uhorska. Tiež je treba

zdôrazniť, že vo vyššie uvedenom období predseda senátu JUDr. Róbert Urban vykonával

funkciu predsedu Krajského súdu v Žiline okrem výkonu funkcie predsedu senátu, z čoho

samozrejme vyplývala zvýšená pracovná zaťaženosť predsedu senátu v predmetnej veci.

Z hľadiska prieťahov v konaní je nutné tiež zdôrazniť, že odo dňa... majú tieto

objektívny charakter a bez ohľadu na konkrétnu činnosť odvolacieho súdu nie je možné vo

veci z vyššie uvedených dôvodov meritórne rozhodnúť, a teda odstrániť stav právnej

neistoty. Ako už bolo vyššie uvedené, dňa... totiž zomrel J. K., odporca v rade 3/ a v súdenej

veci nie je možné konať s právnymi nástupcami menovaného, keďže postupne všetci do

úvahy prichádzajúci dedičia zo zákona odmietajú dedičstvo.

Pokiaľ ide o namietanú dôvodnosť prerušenia konania, v tejto časti nemožno

považovať Vašu sťažnosť za dôvodnú. Ako totiž vyplýva zo spisového materiálu, predseda

senátu Krajského súdu v Žiline dňa 5. 1. 2009 pod sp. zn. prerušil konanie

v predmetnej veci do právoplatného ukončenia dedičského konania po J. K. (č. l. 849-850).

Uvedené uznesenie bolo (okrem iného) doručené i JUDr. J. P. (právnemu zástupcovi

sťažovateľov) a voči tomuto uzneseniu nedošlo k uplatneniu žiadnych opravných

prostriedkov. Preto, pokiaľ je Vami namietaná nedôvodnosť prerušenia konania v súdenej

veci, v rámci samotnej sťažnosti ide len o jednoduché konštatovanie, bez akejkoľvek

konkrétnej právnej alebo procesnej argumentácie.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť sťažovateľov, ktorou

namietajú porušenie svojho základného práva zaručeného v a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

1. Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného

ustanovenia v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na

konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je

namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,

na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie

sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať

sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil

protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie

základného práva podľa a práva podľa dohovoru, koná iba

za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa

zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov

hodných osobitného zreteľa ( ).

Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní

podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých

základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom

konaní potvrdzuje aj znenie o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých

ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za

také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116

ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi

všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu

iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného

zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd

poznamenáva, že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon

o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali sťažnosť na

prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch orgánu štátnej správy krajského súdu

až 25. júla 2012, t. j. až tri mesiace po tom, ako doručili sťažnosť ústavnému súdu

(23. apríla 2012), a navyše v čase, keď je namietané konanie od roku 2009 prerušené.

Sťažovatelia namietajú prieťahy v konaní krajského súdu v období od napadnutia mu veci,

t. j. od 4. októbra 2005, do nariadenia pojednávania vo veci 7. marca 2007 a aj po tomto

období. Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia mohli a mali uplatniť sťažnosť na

prieťahy v konaní v čase, keď konanie ešte nebolo prerušené a keď k namietanému

porušeniu ich práv podľa ich názoru dochádzalo, čo však neurobili. Sťažnosť podaná orgánu

štátnej správy krajského súdu po podaní sťažnosti ústavnému súdu, navyše v čase, keď bolo

konanie už viac ako tri roky prerušené, nemohla byť účinným prostriedkom na ochranu ich

práv, porušenie ktorých bolo spôsobené nečinnosťou krajského súdu v rokoch 2005 až

2007.

Postup sťažovateľov v okolnostiach daného prípadu preto podľa názoru ústavného

súdu nespĺňa požiadavku splnenia povinnosti vyčerpania dostupných a účinných

prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovatelia pred

ústavným súdom namietajú. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom

postupe má za následok nesplnenie povinnosti sťažovateľov vyčerpať dostupný prostriedok

ochrany svojich práv (napr. ).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25

ods. 2 ako neprípustnú.

2. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv v súvislosti s nečinnosťou krajského

súdu v odvolacom konaní v období od 4. októbra 2005 až do marca 2007.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd namietanú nečinnosť krajského súdu v čase pred prerušením

namietaného odvolacieho konania hodnotí ako zásah do sťažovateľmi označených práv,

o ktorom sa sťažovatelia dozvedeli, resp. mali vedomosť už prinajmenšom v čase prerušenia

konania (t. j. v roku 2009), avšak túto nečinnosť v tomto čase namietali. Vzhľadom na to, že

od namietaného zásahu už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom

súde, ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako podanú oneskorene.

V súvislosti s prerušením namietaného konania ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr.

). Ústavný súd v nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. )

konštatuje, že prerušenie konania možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde

k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom alebo rozhodnutím predvídaným

zákonom, nemožno v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce

k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v . Ústavný

súd preto nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku prerušenia konania rozhodovaním

príslušného súdu za zákonom ustanovených podmienok neposudzuje ako zbytočné prieťahy

v konaní (m. m. , , ). Takýto postup korešponduje aj

s , podľa ktorého ak je konanie prerušené,

pojednávania sa nevykonávajú a neplynú lehoty. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty

plynúť znova.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v súvislosti s konštatovaním

sťažovateľov uvedeným v ich sťažnosti, že podľa ich názoru nebol dôvod na prerušenie

konania, ústavný súd poukazuje na to, že proti rozhodnutiu o prerušení konania sťažovatelia

v zákonom ustanovenej lehote nepodali odvolanie a ani dosiaľ nepodali žiadosť, aby krajský

súd v namietanom konaní pokračoval.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013