Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 23/2013
PDF · 222.26 KB
No categories available
IV. ÚS 23/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti C., T., A. P., B., F. R., D., I. R., D., J.
L., D., J. R., R., a Ing. M. Ž., B., zastúpených advokátom JUDr. J. P., D., ktorou namietajú
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/36/2005, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti C., A. P., F. R., I. R., J. L., J. R. a Ing. M. Ž.
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti C., T., A. P., B., F. R., D., I. R., D., J. L., D., J.
R., R., a Ing. M. Ž., B., (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. J, P., D.,
ktorou namietajú porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co/36/2005.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn.
9 Co/36/2005 (ďalej len „napadnuté konanie“) sú sťažovatelia účastníkmi konania
v procesnom postavení žalovaných.
Napadnuté konanie je odvolacím konaním vo veci, ktorá je vedená na Okresnom
súde Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C/482/1997. Okresnému súdu U.,
T. (ďalej len „žalobca“), doručilo dve žaloby z 1. júla 1997, ktorým boli pridelené sp. zn. 5
C/480/1997 a sp. zn. 5 C/482/1997. Tieto konania boli následne v súlade s § 112 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov na
pojednávaní konanom 13. novembra 1997 spojené na spoločné prerokovanie a rozhodnutie
s tým, že ďalšie konanie o nich sa viedlo na okresnom súde pod sp. zn. 5 C/482/1997.
Žalobca sa na okresnom súde pôvodne domáhal určenia neplatnosti právnych
úkonov, neskôr bola na základe návrhu žalobcu pripustená zmena žaloby o určenie
vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom právnych úkonov pôvodne v žalobe
označených ako neplatných.
Okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/482/1997 posudzoval otázku
vlastníckeho práva žalobcu k nehnuteľnostiam označeným v petite, pričom po vykonanom
dokazovaní dospel k záveru o neexistencii vlastníckeho práva žalobcu a žalobu rozsudkom
sp. zn. 5 C/482/1997 z 9. júna 2005 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v celom rozsahu
zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu
doručené 15. augusta 2005 a ktoré žalobca podaním doručeným okresnému súdu
16. augusta 2005 doplnil. Následne po doručení odvolania a doplnenia odvolania žalobcu na
vyjadrenie žalovaným (vrátane sťažovateľov) bol spis predložený krajskému súdu.
Sťažovatelia v sťažnosti odôvodnili namietané porušenie označených práv takto:
„Od podaného odvolania v roku 2005 až do dnešného dňa nebolo o odvolaní rozhodnuté
a od roku 2009 (05. 01. 2009) je konanie prerušené až do právoplatného skončenia konania
o dedičstve po poručiteľovi J. K., ktorá dedičská vec sa vedie na Okresnom súde Námestovo
pod sp. zn. 2D/34/2008.
Odvolací súd bol a aj naďalej je v konaní o odvolaní nečinný. Po podaní odvolania
a začatí odvolacieho konania v roku 2005 odvolací súd nariadil pojednávanie až na deň
07. 03. 2007, ktoré však bolo zrušené z dôvodu zistenia, že jeden z účastníkov konania -
odporca v rade 3/ J. K. v priebehu konania dňa... zomrel.
Neodôvodnená nečinnosť odvolacieho súdu je daná nielen v období od podania
odvolania až do úmrtia účastníka konania (roky 2005 a 2006), ale aj následne po úmrtí
účastníka konania. Odvolací súd až s odstupom takmer 1 roka po úmrtí zistil túto
skutočnosť (nariadil pojednávanie na 07. 03. 2007, hoci účastník stratil úmrtím spôsobilosť
byť účastníkom konania už dňa...) a ďalej, odvolací súd s odstupom 3 rokov od úmrtia
účastníka konania vydal uznesenie, ktorým konanie prerušil až do právoplatného skončenia
konania o dedičstve po zomrelom účastníkovi J. K.“
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli, že „postup súdu v odvolacom konaní sa javí
ako neefektívny tak v období rokov 2005 až 2006, ako aj 2006 až 2009 a v neposlednom
rade aj nevhodným v súvislosti s uznesením o prerušení konania v roku 2009 až doposiaľ. ...
Hoci prerušenie konania vo všeobecnosti môže byť vnímané ako zákonná prekážka
postupu súdu v konaní a teda ako dôvod vylučujúci zbytočné prieťahy v konaní, sťažovatelia
majú za to, že v posudzovanom prípade nemožno takýto záver aplikovať, a to jednak
s poukazom na skutočnosť, že sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy aj v období, ktoré
predchádzalo vydaniu rozhodnutia o prerušení konania a jednak aj s poukazom na
skutočnosť, že v danom prípade dôvod prerušenia konania a predpoklad skončenia
dedičského konania, na ktoré konanie sťažovatelia nemajú vplyv, nemôže byť na ťarchu
sťažovateľov!
Porušovateľ základného práva už v samotnom odôvodnení uznesenia o prerušení
konania poukazuje na skutočnosť, že skončenie dedičského konania po J. K. nie je možné
očakávať v blízkom období! Za týchto okolností bolo povinnosťou súdu skúmať, či skutočne
povaha veci neumožňuje pokračovať v konaní bez rozhodnutia v dedičskom konaní, a to v
súlade s § 107 ods. 3 O. s. p. ...
Sťažovatelia zdôrazňujú, že prebiehajúce konanie o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam ich dlhodobo stavia do pozície právnej neistoty, čo im bráni v skutočnom
a plnohodnotnom naplnení práv vyplývajúcich z postavenia vlastníkov. Sťažovatelia 5/, 6/
a 7/ ako súčasní vlastníci nehnuteľností, ktoré sú predmetnom prebiehajúceho konania, sú
obmedzovaní vo výkone svojho vlastníckeho práva, nakoľko bez konečného meritórneho
rozhodnutia vo veci je ich postavenie ohrozené a táto skutočnosť im bráni v realizácii
investícii do nehnuteľností a získaniu výnosov z nehnuteľností.
... sťažovatelia poukazujú na skutočnosť, že vo vzťahu k prerokovanému nároku sa
jedná v podstate o dva nároky navrhovateľa, ktoré aj pôvodne boli podané ako samostatné
žaloby. Hoci súd tieto dve konania spojil na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 O. s. p.
z dôvodu hospodárnosti, nakoľko spolu skutkovo súvisia, v súčasnom štádiu sa javí ako
hospodárny naopak vylúčenie nároku pôvodne uplatneného proti účastníkovi, ktorý zomrel,
na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 in fine O. s. p. Sťažovatelia majú za to, že
uvedený postup je možné i v odvolacom konaní rovnako ako je v odvolacom konaní možné
spojenie vecí na spoločné konanie.
Uvedeným postupom bolo možné vyriešiť aspoň otázku vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam, zapísaným na LV č. 75 k. ú. O. Ako je zrejmé zo žalobného návrhu
podaného 01. 07. 1997 voči J. K. a jeho manželke, predmetom sporu vo vzťahu k týmto
účastníkom boli nehnuteľnosti zapísané v PK prot. č. 1 k. ú. T. (v súčasnosti vedené na LV
č. 2617 k. ú. T.), nie však nehnuteľnosti v k. ú. O. Preto ani pre rozhodnutie o vlastníckom
práve vo vzťahu k nehnuteľnostiam v k. ú. O. nie je nevyhnutné zisťovať okruh dedičov po
inom účastníkovi, J. K. ...
Vyššie uvedené potvrdzuje skutočnosť, že prerušenie konania je vo vzťahu
k sťažovateľom nedôvodné a neopodstatnené a postup súdu v tejto rovine je neefektívny.
Sťažovatelia majú za to, že postupom Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn.
9Co/36/2005 resp. jeho nečinnosťou v tomto konaní tak, ako bolo uvedené vyššie, bolo
porušené ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR spočívajúce v práve každého,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a ako aj právo na
prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd po
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1/ Základné právo sťažovateľov 1/ až 7/ na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
9Co/36/2005 porušené bolo.
2/ Krajskému súdu v Žiline sa prikazuje, aby v konaní sp. zn. 9Co/36/2005 konal bez
zbytočných prieťahov.
3/ Sťažovateľom 1/ až 7/ priznáva finančné zadosťučinenie, každému z nich v sume
po 1.800,- Eur, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4/ Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom 1/ až 7/ trovy právneho
zastúpenia v sume 1.196,32 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. Jozefa Poláka, do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Pretože sťažovatelia v čase doručenia sťažnosti nepreukázali v súvislosti
s namietaným porušením ich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v označenom konaní, že podali sťažnosť podľa § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), ústavný súd ich prípisom z 12. júla 2012
vyzval, aby preukázali, či takúto sťažnosť podali predsedovi krajského súdu.
Právny zástupca na výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným 30. augusta
2012; jeho prílohou bol prípis krajského súdu č. Spr 11038/2012 z 23. augusta 2012
o vybavení sťažnosti, v ktorom podpredsedníčka krajského súdu uviedla:
«Dňa 25. 7. 2012 bola doručená Krajskému súdu v Žiline Vaša sťažnosť (sťažnosť
odporcov 5/, 8/, 9/, 10/, 11/, 12/ a 13/) na prieťahy v konaní, vedenom na Krajskom súde
v Žiline pod sp. zn. 9Co/36/2005. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietate nekonanie
krajského súdu v predmetnej veci, keď od podania odvolania v roku 2005 až do dňa
podania sťažnosti, nebolo o odvolaní rozhodnuté; v období rokov 2005 2007 nebol
uskutočnený žiaden úkon zo strany súdu, a to až do 7. 3. 2007 a od roku 2009 je konanie
prerušené až do právoplatného skončenia konania o dedičstve po poručiteľovi J. K. Podľa
Vášho názoru neodôvodnená nečinnosť odvolacieho súdu je daná jednak v období od
podania odvolania v roku 2005 až do úmrtia účastníka konania, a aj následne po úmrtí
účastníka konania. Z obsahu sťažnosti tiež vyplýva, že namietate dôvodnosť prerušenia
konania tak, ako to vyhodnotil odvolací súd v rozhodnutí sp. zn. 9Co/36/2005 zo dňa 5. 1.
2009 o prerušení konania.
Prešetrením skutočností v rovine sťažnostného konania v zmysle zákona č. 757/2004
Z. z. boli zistené nasledovné skutočnosti:
Predmetná vec, vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 9Co/36/2005, napadla
tunajšiemu súdu dňa 4. 10. 2005, termín pojednávania bol dňa 16. 2. 2007 nariadený na
deň 7. 3. 2007. V dôsledku úmrtia jedného z účastníkov konania bolo predmetné
pojednávanie zrušené. Následne bolo opakovane odvolacím súdom preverované, či bolo
dotknuté dedičské konanie skončené a či je možné pokračovať v prejednávaní veci. Po
výslovnom oznámení konajúceho súdneho komisára, že všetci do úvahy prichádzajúci
dedičia postupne odmietajú dedičstvo a ani nespolupracujú, z ktorého dôvodu nie je možné
určiť termín ukončenia dedičského konania, predseda senátu vo veci Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 9Co/36/2005 vydal dňa 5. 1. 2009 uznesenie o prerušení konania v súdenej
veci do právoplatného ukončenia „konania o dedičstve po poručiteľovi menom J. K., ktorý
zomrel..., aktuálne vec vedená na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 2D/34/2008“. V
rámci úpravy odvolacieho súdu bolo zároveň OS Námestovo uložené, aby bezprostredne po
právoplatnom ukončení konania v označenej veci uvedené oznámil odvolaciemu súdu.
Bez ohľadu na spomínanú úpravu zo strany odvolacieho súdu je priebežne zisťovaný
stav dotknutého dedičského konania. Naposledy v priebehu mesiaca júl 2012, kedy bolo
pracovníčkou OS Námestovo oznámené, že dedičské konanie po J. K. nie je stále ukončené
a spis sa nachádza u povereného súdneho komisára JUDr. Z. Rovnako, bez ohľadu na
prerušenie konania, odvolací súd vykonáva procesné úkony smerujúce k tomu, aby boli
odstránené i ďalšie (možné) prekážky meritórneho rozhodnutia. V rámci takejto činnosti
napr. iniciatívne ustálil aktuálneho správcu konkurznej podstaty J. (odporca v rade 2/),
pričom na verejné prístupnej internetovej stránke obchodného registra je naďalej uvádzaný
stav nezodpovedajúci skutočnosti.
Z uvedeného vyplýva, že v súdenej veci nie je možné stále konať, keďže nie je
ustálený okruh účastníkov konania, pričom odvolací súd nie je oprávnený sám túto otázku
vyriešiť. Vzhľadom na postupné odmietanie dedičstva jednotlivými dedičmi neprichádza do
úvahy ani konanie s (potencionálnymi) právnymi nástupcami.
Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že za čiastočne
dôvodnú možno považovať Vašu sťažnosť v súvislosti s nekonaním odvolacieho súdu v čase
od 4. 10. 2005 do 16. 2. 2007, kedy bol vo veci určený termín pojednávania. Z hľadiska
konštatovania prieťahov v konaní v tomto období je ale potrebné zdôrazniť, že predmetná
vec je skutkovo rozsiahla a právne zložitá, náročná na štúdium, keď právna zložitosť je
podmienená taktiež tým, že vo veci je nutné aplikovať aktuálne, už neúčinné právne
predpisy, vrátane právnych predpisov ešte z obdobia Rakúsko-Uhorska. Tiež je treba
zdôrazniť, že vo vyššie uvedenom období predseda senátu JUDr. Róbert Urban vykonával
funkciu predsedu Krajského súdu v Žiline okrem výkonu funkcie predsedu senátu, z čoho
samozrejme vyplývala zvýšená pracovná zaťaženosť predsedu senátu v predmetnej veci.
Z hľadiska prieťahov v konaní je nutné tiež zdôrazniť, že odo dňa... majú tieto
objektívny charakter a bez ohľadu na konkrétnu činnosť odvolacieho súdu nie je možné vo
veci z vyššie uvedených dôvodov meritórne rozhodnúť, a teda odstrániť stav právnej
neistoty. Ako už bolo vyššie uvedené, dňa... totiž zomrel J. K., odporca v rade 3/ a v súdenej
veci nie je možné konať s právnymi nástupcami menovaného, keďže postupne všetci do
úvahy prichádzajúci dedičia zo zákona odmietajú dedičstvo.
Pokiaľ ide o namietanú dôvodnosť prerušenia konania, v tejto časti nemožno
považovať Vašu sťažnosť za dôvodnú. Ako totiž vyplýva zo spisového materiálu, predseda
senátu Krajského súdu v Žiline dňa 5. 1. 2009 pod sp. zn. 9Co/36/2005 prerušil konanie
v predmetnej veci do právoplatného ukončenia dedičského konania po J. K. (č. l. 849-850).
Uvedené uznesenie bolo (okrem iného) doručené i JUDr. J. P. (právnemu zástupcovi
sťažovateľov) a voči tomuto uzneseniu nedošlo k uplatneniu žiadnych opravných
prostriedkov. Preto, pokiaľ je Vami namietaná nedôvodnosť prerušenia konania v súdenej
veci, v rámci samotnej sťažnosti ide len o jednoduché konštatovanie, bez akejkoľvek
konkrétnej právnej alebo procesnej argumentácie.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v
tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť sťažovateľov, ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
1. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného
ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky na
konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je
namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku,
na uplatnenie ktorého má právo podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch, t. j. podanie
sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi príslušného súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05,
III. ÚS 401/08), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať
sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil
protiprávny stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba
za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa
zákona o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov
hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd tiež opakovane konštatoval, že podanie sťažnosti na prieťahy v konaní
podľa § 62 zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých
základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj
so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).
Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak povedané, keďže proti sudcovi
všeobecného súdu, ktorý koná so zbytočnými prieťahmi, môže predseda okresného súdu
iniciovať dokonca aj disciplinárne konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného
zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok nápravy. Okrem toho ústavný súd
poznamenáva, že vyčerpanie účinného prostriedku nápravy, ktorý ustanovuje zákon
o ústavnom súde, nie je v rozpore ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovatelia podali sťažnosť na
prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch orgánu štátnej správy krajského súdu
až 25. júla 2012, t. j. až tri mesiace po tom, ako doručili sťažnosť ústavnému súdu
(23. apríla 2012), a navyše v čase, keď je namietané konanie od roku 2009 prerušené.
Sťažovatelia namietajú prieťahy v konaní krajského súdu v období od napadnutia mu veci,
t. j. od 4. októbra 2005, do nariadenia pojednávania vo veci 7. marca 2007 a aj po tomto
období. Podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia mohli a mali uplatniť sťažnosť na
prieťahy v konaní v čase, keď konanie ešte nebolo prerušené a keď k namietanému
porušeniu ich práv podľa ich názoru dochádzalo, čo však neurobili. Sťažnosť podaná orgánu
štátnej správy krajského súdu po podaní sťažnosti ústavnému súdu, navyše v čase, keď bolo
konanie už viac ako tri roky prerušené, nemohla byť účinným prostriedkom na ochranu ich
práv, porušenie ktorých bolo spôsobené nečinnosťou krajského súdu v rokoch 2005 až
2007.
Postup sťažovateľov v okolnostiach daného prípadu preto podľa názoru ústavného
súdu nespĺňa požiadavku splnenia povinnosti vyčerpania dostupných a účinných
prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovatelia pred
ústavným súdom namietajú. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom
postupe má za následok nesplnenie povinnosti sťažovateľov vyčerpať dostupný prostriedok
ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
2. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich práv v súvislosti s nečinnosťou krajského
súdu v odvolacom konaní v období od 4. októbra 2005 až do marca 2007.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd namietanú nečinnosť krajského súdu v čase pred prerušením
namietaného odvolacieho konania hodnotí ako zásah do sťažovateľmi označených práv,
o ktorom sa sťažovatelia dozvedeli, resp. mali vedomosť už prinajmenšom v čase prerušenia
konania (t. j. v roku 2009), avšak túto nečinnosť v tomto čase namietali. Vzhľadom na to, že
od namietaného zásahu už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom
súde, ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako podanú oneskorene.
V súvislosti s prerušením namietaného konania ústavný súd poukazuje na svoju
doterajšiu judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr.
I. ÚS 41/02). Ústavný súd v nadväznosti na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. I. ÚS 162/03)
konštatuje, že prerušenie konania možno považovať za prekážku konania. Ak nedôjde
k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom alebo rozhodnutím predvídaným
zákonom, nemožno v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce
k odstráneniu právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný
súd preto nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku prerušenia konania rozhodovaním
príslušného súdu za zákonom ustanovených podmienok neposudzuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06). Takýto postup korešponduje aj
s § 111 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého ak je konanie prerušené,
pojednávania sa nevykonávajú a neplynú lehoty. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty
plynúť znova.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd uvádza, že v súvislosti s konštatovaním
sťažovateľov uvedeným v ich sťažnosti, že podľa ich názoru nebol dôvod na prerušenie
konania, ústavný súd poukazuje na to, že proti rozhodnutiu o prerušení konania sťažovatelia
v zákonom ustanovenej lehote nepodali odvolanie a ani dosiaľ nepodali žiadosť, aby krajský
súd v namietanom konaní pokračoval.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2013