Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 537/2012
PDF · 241.14 KB
No categories available
III. ÚS 537/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2013 v senáte
zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. Š., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v
Trnave z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011 a takto
rozhodol:
Základné právo JUDr. Ľ. Š. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 3.
apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011 p o r u š e n é n e b o l o .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 537/2012-14 z 30. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ľ. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 3. apríla 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Krajský súd prostredníctvom svojho predsedu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 482/2012
zo 14. septembra 2012 k sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažnosť sťažovateľa
nepovažujem za dôvodnú... Mám za to, že výhrady sťažovateľa voči rozsudku tunajšieho
súdu, ani voči postupu takémuto rozhodnutiu predchádzajúcemu nie sú opodstatnenými.
Pokiaľ ide o obsah sťažovateľom namietaného odôvodnenia rozsudku odvolacieho
súdu, toto podľa môjho názoru zodpovedá požiadavkám kladeným naň príslušnými
ustanoveniami občianskeho procesného práva a takto aj požiadavke objektívnu
zrozumiteľnosť záverov, pre ktoré nemohlo byť žalobe vyhovené.
Názory sťažovateľa o nekritickom prevzatí len tvrdení jednej strany, o vysporiadaní
sa s nespornými skutkovými tvrdeniami, o nesprávnom pojatí dôkazného bremena, či
o preferencii výkladu vyznievajúceho v neprospech platnosti dohody o prevode členských
práv k bytu a pod. samozrejme sťažovateľovi nie je dôvod upierať, som však presvedčený, že
odôvodnenie sťažnosťou napádaného rozsudku odvolacieho súdu sa vyporiadalo
so všetkými pre rozhodnutie právne významnými skutočnosťami.
Bol to pritom práve rozhodujúci význam (ne)slobody vôle pre platnosť dohody
podkladajúcej požiadavku žalobcu, pre ktorý ďalšie okolnosti a tiež s nimi súvisiace
a uplatňované námietky žalobcu (sťažovateľa) nemohli na výsledku konania nič zmeniť
a preto aj z dôvodu zaoberania sa prinajmenšom s niektorými z nich už v skorších
rozhodnutiach sa im odvolací súd v odôvodnení sťažnosťou napádaného rozsudku
už podrobnejšie nevenoval - čo aj vyjadril na str. 6 rozsudku.
Nesúhlasím s názorom o protiprávnosti (a dokonca protiústavnosti) posudzovania
(ne)platnosti dohody o prevode členských práv a povinností ako prejudiciálnej otázky.
K zamietnutiu vzájomnej žaloby žalovanej 1/ o určenie neplatnosti dohody
(rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 4. decembra 2008 č. k. 16C/54/1998 - 297 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 29. septembra 2009 č. k. 10 Co/76/2009-334,
10 Co/77/2009) došlo výlučne pre nedostatok naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení a takéto rozhodnutie (vydané bez vecného zaoberania
sa nastolenou požiadavkou) logicky nemohlo vytvoriť prekážku vecí právoplatne rozsúdenej
a ani byť takým, ktoré by súd neskôr konajúci o požiadavke na plnenie (na vypratanie bytu)
malo obmedzovať vo vyriešení si otázky platnosti (resp. neplatnosti) príslušnej dohody
(považovanej žalobcom za platnú a žalovanými za neplatnú) ako otázky predbežnej
(v takomto prípade bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu kohokoľvek
na určení, ktorého sa takto primárne už nikto nedomáhal).
Názor sťažovateľa o absolútnej svojvoľnosti, nezrozumiteľnosti či protiústavnosti
záveru odvolacieho súdu približovaného v príslušnej časti sťažnosti nezdieľam.
Proklamáciu sťažovateľa o jeho neschopnosti porozumieť obsahu odôvodnenia sťažnosťou
napádaného rozsudku ani po stonásobnom prečítaní jazykovedcom považujem za účelovú
v záujme presvedčenia ústavného súdu sťažovateľom o objektívnom výskyte nedostatkov,
ktorými rozsudok tunajšieho súdu trpí. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa
môjho názoru v súlade s občianskym súdnym poriadkom, nie je arbitrárne, ale naopak
podrobne zdôvodnené, právne podložené a presvedčivé.
Zastávam názor že procesné práva sťažovateľa neboli porušené či deformované,
preto nevidím žiaden dôvod aby bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené. Preto
navrhujeme sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania v zmysle § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci samej, pretože od pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Ústavný súd tiež konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd
podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,
ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)
súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť
rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj
napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich
skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení jeho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú jeho
tvrdenia, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným
spôsobom s jeho podstatnými námietkami, ktoré spočívali v tom, že
«a) nekriticky prevzal do odôvodnenia svojho rozsudku len tvrdenie jednej strany
b) nijako sa nevysporiadal s nespornými skutkovými zisteniami, že odporkyňa 1/
dlhovala sťažovateľovi k času uzavretia dohody o prevode členských práv a povinností
k družstevnému bytu sumu 1.139.970,- Sk, ktorá aj podľa nestranného svedka Ing. S. V.,
ktorý mal v úmysle po dohode s odporkyňou „kúpiť“ predmetný byt za sumu 750.000,- Sk,
podstatne prevyšovala všeobecnú hodnotu sporného bytu,
c/ nereagovalo na objektívnu skutočnosť, že práve odporkyňa fiktívne, a teda aj
podvodne... neustále zavádzala aj sťažovateľa, že svoj dlh si riadne splní, a to aj formou
prevodu členských práv k predmetnému bytu, čo sa nakoniec aj uskutočnilo uzavretím
dohody z 9. 2. 1998 priamo na súde pred notárom,
d/ na trestnom pojednávaní bol v zápisnici zachytený obsah tejto dohody, ktorý
odporkyňa počula a nemusela ho čítať, takže pre prečítanie jej nechýbali okuliare, ako to
vyhodnotil okresný súd a odvolací súd to aproboval...
e/ sťažovateľ nebol povinný dokazovať slobodu a vážnosť vôle odporkyne pri
uzatváraní dohody... ale naopak, mala to byť odporkyňa. ktorá mala preukázať okolnosti
svedčiace o jej neslobode, čím odvolací súd porušil základné zásady a princíp, týkajúce sa
povinnosti tvrdenia a preukazovania určitej právnej skutočnosti v zmysle ust. 120 a nasl.
OSP/išlo o svojvoľnú tzv. deformáciu dôkazného tvrdenia, či dôkazného bremena, čo treba
označiť za skutočne extrémne a vymykajúce sa zmyslu a účelu danej úpravy,
f/ zjavne preferoval... prioritu výkladu, ktorý zakladá neplatnosť dohody pred jej
platnosťou, ktorá inak rešpektovala princíp autonómie zmluvných strán, ako základnej
zásady súkromného práva... najmä za predpokladu, že sa odporkyňa na takejto dohode
sama dobrovoľne, slobodne a vážne podieľala /resp. ho sama navrhla/,
g/ z celého kontextu konania účastníkov dohody, krajský súd vytrhol len vtedajšie
postavenie odporkyne, ako tzv. slabšej osoby voči sťažovateľovi ako jej zástupcovi, hoci táto
osoba, ako profesionálna podvodníčka „dobehla“ nielen svojich „klientov“, ale aj svojho
právneho zástupcu...
h/ krajský súd účelovo - po troch zrušujúcich rozhodnutiach - neposkytol ochranu
tomu, komu svedčilo právo bona fidae, čo bolo rozumné a hlavne spravodlivé pre vyriešenie
daného spoločenského vzťahu...
Protiprávne a tým aj protiústavné bolo posudzovanie ako prejudiciálnej otázky,
otázka neplatnosti dohody, ktorá bola právoplatne vyriešená výrokom odvolacieho súdu v
rozsudku z 29. 9. 2009... a tým aj záväzná v zmysle § 135 ods. 2 OSP...
Absolútne svojvoľný a nezrozumiteľný a tým i protiústavný je aj záver odvolacieho
súdu o akejsi „závislosti“ odporkyne na svojom zástupcovi, „ochote“ zložiť za ňu kauciu.».
Ústavný súd po prijatí sťažnosti z vyjadrení účastníkov a predloženého súdneho
spisu zistil, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 C 54/98 (o vypratanie bytu a neplatnosť dohody o prevode členských práv
k bytu) prvým rozsudkom z 3. septembra 1998 rozhodol tak, že žalovaní sú povinní
vypratať byt, pretože nezistil dôvody, pre ktoré by dohoda o prevode členských práv
a povinnosti bola neplatná.
Krajský súd po podanom odvolaní uznesením sp. zn. 6 Co 345/98 z 20. januára 1999
rozsudok okresného súdu zrušil najmä z dôvodu, že okresný súd nevykonal dostatočné
dokazovanie. Uviedol, že „nemožno... záver o platnosti dohody vyvodiť len z rozsiahlej
trestnej činnosti žalovanej 1) s jej nepochybne značne vysokého dlhu voči žalobcovi“, ako aj
preto, že je potrebné vypočuť účastníkov a svedkov prítomných pri podpise dohody
pre účely vysporiadania sa s jej námietkou „tiesne a omylu“, ktorej sa dovolávala,
a „bezpečne zistiť nielen výšku dlhu žalovanej 1) voči žalobcovi, ale aj všetky platby, ktoré
mal žalobca zaplatiť za žalovanú 1) (výšku kaucie, nedoplatky na nájomnom, prevzatie
pohľadávky zo zmluvy o sprostredkovaní) najmä keď žalovaní existenciu niektorých
pohľadávok popierajú“.
Ďalej krajský súd tiež uviedol, že „Podľa § 714 Obč. zák. zánikom členstva osoby
v bytovom družstve zanikne jej nájom bytu. Nájomca družstevného bytu nie je povinný sa z
bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený primeraný náhradný bytu...
Aj pri zániku práva užívať družstevný byt prináleží užívateľovi právo na náhradu vo
forme náhradného bytu, alebo náhradného ubytovania, a to za rovnakých podmienok, ako
to stanovuje § 712a Obč. zák.
Pritom bolo potrebné skúmať, či v prejednávanej veci existujú dôvody pre použitie
ust. § 712a O. s. p... a zistiť, či medzi účastníkmi došlo k dohode o vypratanie bytu bez
zabezpečenia náhradného bytu...“.
Následne okresný súd druhým rozsudkom z 13. septembra 2007 návrh na určenie
neplatnosti zmluvy o prevode členských práv k bytu z 5. februára 1998 zamietol
a žalovaným v prvom a druhom rade uložil povinnosť vypratať byt z dôvodu, že „Dohoda
o prevode členských práv a povinností bola uzavretá platne. Odporcova žiadnym spôsobom
nepreukázali, že by byli akýmkoľvek spôsobom prinútení k jej uzavretiu...
Navrhovateľ riadnym spôsobom zdokladoval a preukázal svoj nárok...
Naviac odporcovia nepreukázali žiadnym spôsobom naliehavý právny záujem
Krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co/268/2007 z 13. mája 2008 rozsudok okresného
súdu z 13. septembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie jednak z dôvodu,
že účastníkom konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, ale opakovane aj preto,
že okresný súd „nevenoval celkom náležitú pozornosť rozkrytiu jednotlivých právnych
vzťahov medzi účastníkmi a najmä sa nevysporiadal dostatočne s usmerneniami
obsiahnutými v odôvodnení predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu
(uznesenie Krajského súdu v Trnave z 20. 1. 1999 č. k. 6 Co 345/98-91)“.
Tretím rozsudkom zo 4. decembra 2008 okresný súd po vykonaní dokazovania
opätovne rozhodol o zamietnutí „návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode členských
práv k bytu“ a žalovaným v prvom a druhom rade uložil povinnosť vypratať byt.
Po podanom odvolaní krajský súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/76/2009, 10 Co/77/2009
z 29. septembra 2009 rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2008 vo veci samej
zamietajúcej vzájomnú žalobu žalovanej v prvom rade potvrdil z dôvodu, že žalovanej
v prvom rade sa „nepodarilo preukázať, že na požadovanom určení neplatnosti dohody o
prevode členských práv a povinností by mohla mať naliehavý právny záujem. Otázka
neplatnosti dohody má totiž len povahu predbežnej otázky k inej otázke (formulovateľnej
buď pozitívne tak, že sú to buď obaja žalovaní alebo len niektorý z nich, kto je členom
bytového družstva a zrejme aj nájomcom sporného bytu, alebo negatívne tak, že žalobca
takého právo (a) nemá“.
Vo zvyšnej časti krajský súd rozsudok okresného súdu (o povinnosti vypratať byt)
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že „súd prvého stupňa totiž okrem
nezaujatia žiadneho konkrétneho a jednoznačným dôkazom podloženého stanoviska k
otázke uzrozumenia žalovanej 1) s obsahom dohody o prevode členských práv a povinností
a jej slobode vôle pri robení takéhoto právneho úkonu (neposudzovanie veci aj podľa § 37
ods. 1, či § 49 O. z.) nevyriešil uspokojivo ani otázku, či a akým spôsobom malo dôjsť
u ukončeniu nájomného vzťahu žalovanej 1) k spornému bytu...
... opätovne nevenoval dostatočnú pozornosť vyporiadaniu sa s jednotlivými
právnymi vzťahmi účastníkov a najmä okolnostiam uzavretia spornej dohody... a pritom sa
neriadil ani pokynmi obsiahnutými v odôvodnení oboch predchádzajúcich zrušujúcich
uznesení...
Vykonanými tak neboli najmä tzv. kľúčové dôkazy naznačené v predchádzajúcom
rozhodnutí odvolacieho súdu (oboznámenie sa s obsahom podstatnej časti tzv. trestného
spisu, prípadný opätovný výsluch notára ... prítomného pri uzavretí spornej dohody...)“.
Po vrátení veci okresný súd štvrtým a konečným rozsudkom z 22. marca 2011
zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vypratania bytu, pretože dospel k záveru,
že dohoda o prevode členských práv a povinností k bytu z 9. februára 1998 uzavretá medzi
sťažovateľom a odporkyňou je neplatná z dôvodu, že „z vyjadrenia odporcov a samotných
okolností možno usúdiť, že odporkyňa zmluvu neuzavrela slobodne, že konala v tiesni
a za nápadne nevýhodných podmienok. Navrhovateľ mal vedomosť o tom, že pred trestným
pojednávaním psychický stav odporkyne je narušený do tej miery, že slobodne nerozhoduje
o uzatváraní takých závažných právnych úkonov...
Treba zohľadniť skutočnosť, že odporkyňa bola vo väzbe, čo samo osebe spôsobuje
nepriaznivý stav účastníka dohody a o tomto navrhovateľ mal vedomosť. Dá sa teda
konštatovať, že tieseň využil vo svoj prospech. Nemožno tiež konštatovať, že by bola
zachovaná rovnosť účastníkov zmluvy. Navrhovateľ odporkyni až doposiaľ nepredložil
vyúčtovanie ani faktúru za poskytnuté služby, teda hodnota bytu nemusí byť rovnocenná
týmto službám. Naviac navrhovateľ, ak mal mať pohľadávku voči odporkyni, mal možnosť
zákonným spôsobom v prípade preukázania ju vymáhať. Sama odporkyňa nepoprela určité
záväzky voči navrhovateľovi, znova však treba poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ
nepredložil riadnu špecifikáciu pohľadávky či už titulom trov právneho zastúpenia alebo
akýchkoľvek iných pohľadávok. Ako bolo uvedené, ak tieto existovali, bolo potrebné ich
uplatniť zákonnou cestou. Ak mala byť časťou pohľadávky i pohľadávka údajného
pôvodného veriteľa R. Š., malo sa jednať zrejme o postúpenie pohľadávky, o ktoré
navrhovateľ svoj nárok opiera. Tuje potom potrebné poukázať na ust. § 524 ods. 1 OZ, v
zmysle ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou
zmluvou inému. Podľa § 526 ods. 1 OZ postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez
zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené
dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa
dlžník záväzku plnením postupcovi. V danom prípade nedošlo k žiadnej písomnej zmluve o
postúpení pohľadávky a svedok R. Š. sám uviedol, že o postúpení odporkyňu neupovedomil.
Postúpenie pohľadávky nemôže byť teda účinné a už aj v tejto časti je návrh nedôvodný a
neopodstatnený. V ďalšej časti pohľadávky bolo konštatované, že táto ani nebola
špecifikovaná. Na strane navrhovateľa aj svedka teda bolo potrebné zákonným spôsobom
domáhať sa uspokojenia svojich nárokov, čo sa však nestalo.
Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že svoju pohľadávku nevymáhal, pretože vedel,
že odporkyňa nemá finančné prostriedky, a preto žiadal o prevod členských práv a
povinností, zrejme sa malo podľa obsahu jeho vyjadrenia jednať o záložné právo. Podľa §
151a OZ záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v
prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa
uspokojenia zo založenej veci. Podľa § 151b ods. 1 OZ záložné právo vzniká na základe
písomnej zmluvy, podľa ods. 2 v prípade nehnuteľnosti vkladom do katastra nehnuteľnosti.
V danom prípade nedošlo k platnému vzniku záložného práva. Postup navrhovateľa
len prevodom členských práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi. Samotná zmluva
je s poukazom na uvedené neplatná, keď zo strany odporkyne nebola urobená slobodne,
táto konala nepochybne v tiesni. Naviac bez splnenia vyššie uvedených zákonných
podmienok na postúpenie pohľadávky alebo jej zabezpečenia záložným právom je právny
úkon v rozpore so zákonom. Navrhovateľ nešpecifikoval svoj nárok, ktorým by zdôvodnil
slobodné rozhodnutie odporkyne vzdať sa vyriešenia svojej bytovej otázky, Ani samotná
zmluva účastníkov nerieši náhradné bývanie vo forme bytu /dom v R. bol v exekúcii
odpredávaný/.
Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade, ako bolo konštatované, rozvodom manželstva mu
zaniklo právo spoločného nájmu a nemá žiaden vzťah k bytu, len odvodené právo bývania
od odporkyne v 1. rade.“.
Krajský súd rozsudkom z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Co 114/2011 rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil, keď sa stotožnil s jeho
závermi o neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností pre neslobodu vôle
u odporkyni spočívajúcej v obmedzení jej osobnej slobody určitou závislosťou
od sťažovateľa, ktorý ju zastupoval v trestnej vecí a v neposlednom rade i prezentovanou
ochotou sťažovateľa zložiť za ňu kauciu pri nedostatku vlastných finančných prostriedkov.
Podľa krajského súdu okolnosti prípadu treba považovať za výsledok evidentnej prípravy
sťažovateľa na uzavretie predmetnej dohody, na ktorej mal nepopierateľný záujem,
čo podľa odvolacieho súdu okrem už uvedených dôvodov tiež bolo postačujúce
pre posúdenie dohody ako neplatného právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka.
Krajský súd tiež uviedol, že prvostupňový súd sa už venoval dostatočne okolnostiam
danej veci, keď zistil, že k podpísaniu „Dohody prišlo v priestoroch jeho vlastnej
pojednávacej miestnosti (súdu prvého stupňa) tesne pred začiatkom pojednávania v trestnej
veci, v ktorej žalovaná 1/ vystupovala ako obžalovaná, v situácii keď jej osobná sloboda
bola už dlhodobo obmedzovaná vyšetrovacou väzbou a že zo strany žalobcu jej bola
poskytnutá informácia, že za ňu zloží majetkovú záruku (kauciu) vo výške 350 000 Sk a jej
splatnosť si chce zabezpečiť záložným právom k jej bytu. Pretože dôverovala žalobcovi,
Dohodu podpísala napriek tomu, že trpí zrakovou vadou, nemala pri sebe okuliare a
nemala teda možnosť si predložený text prečítať. Že k uzavretiu Dohody došlo v
pojednávacej miestnosti v prítomnosti trestného senátu, pred otvorením pojednávania v
trestnej veci dnešnej žalovanej 1/ a to v čase, v ktorom bola jej osobná sloboda (skoršej
obžalovanej) obmedzená a že obhajcom tejto účastníčky v takejto trestnej veci bol práve
dnešný žalobca, mal súd preukázané zhodnými tvrdeniami účastníkov, svedeckou
výpoveďou svedka notára Dr. J. B. B. a tiež zápisnicou o hlavnom pojednávaní z 5.
februára 1998 vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 5 T/117/1997“.
Okrem týchto právnych a skutkových záverov všeobecných súdov rozhodujúcich
v tejto veci ústavný súd z vyžiadaného trestného spisu zistil, že „dohoda o prevode
členských práv k bytu“ bola odporkyňou podpísaná 5. februára 1998, teda iba niekoľko dní
po jej vzatí do väzby (21. januára 1998), pred hlavným pojednávaním, na ktorom bol
vyhlásený aj odsudzujúci rozsudok, ale na druhej strane je zrejmé, že v zápisnici o hlavnom
pojednávaní z 5. februára 1998 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 117/97 je uvedené, že
sťažovateľ ako obhajca odporkyne verejne pred začatím hlavného pojednávania „požiadal
predsedu trestného senátu, aby obžalovaná podpísala prevod členských práv na družstevný
byt jeden krát“, a čestné vyhlásenie z 24. januára 1998 a splnomocnenie z 21. januára 1998
tiež jedenkrát, pričom zo spisu z ničoho nevyplýva, že by žalovaná vzniesla pred trestným
hlavným pojednávaním proti zvolenému spôsobu podpísania predmetnej dohody konkrétne
výhrady, a urobila tak až pri výsluchu uskutočnenom na okresnom súde 19. mája 1998, keď
vyslovila nesúhlas s návrhom sťažovateľa o vypratanie bytu, a uviedla, že pred hlavným
pojednávaním nevedela, že podpisovala dohodu o prevode členských práv, a myslela si,
že ide iba o „záruku na nahradenie nákladov s mojou obhajobou“, a tiež uviedla,
že predtým aj sťažovateľovi navrhovala, že mu zaplatí náklady spojené s jeho obhajobou
prostredníctvom stavebného sporenia v sume 700 000 Sk, ale sťažovateľ to odmietol
a žiadal, aby dala do záruky nehnuteľnosť.
Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že na základe rozsudku okresného súdu
z 3. septembra 1998, ktorým mala žalovaná vypratať s manželom a deťmi družstevný byt,
bola zo strany žalovanej v prvom rade podaná na okresnom súde 18. októbra 1998 žaloba
o neplatnosť dohody o prevode členských práv k bytu.
V danom prípade je teda zrejmé, že okresný súd posledným štvrtým rozsudkom
o zamietnutí žaloby sťažovateľa uzavrel, že nebola zachovaná rovnosť účastníkov zmluvy,
keď sťažovateľ nikdy nepredložil žalovanej v prvom rade vyúčtovanie ani faktúru
za poskytnuté právne služby, takže hodnota bytu nemusela byť rovnocenná týmto službám,
a ak mal sťažovateľ voči odporkyni pohľadávky, tieto mal uplatňovať voči nej zákonnou
cestou. Sťažovateľ tiež riadne nepreukázal žalovanej v prvom rade postúpenie spornej
pohľadávky od svojho brata, takže tento právny úkon nebol voči nemu účinný. Okrem toho
okresný súd konštatoval, že postup sťažovateľa vo forme uzavretej dohody o prevode
členských práv a povinností bol v rozpore s dobrými mravmi, keď táto dohoda neriešila
otázku náhradného bývania a iný rodinný dom žalovanej v prvom rade bol predmetom
exekúcie.
Krajský súd po podanom odvolaní sťažovateľa namietaný rozsudok okresného súdu
vo veci samej potvrdil, keď sa stotožnil s jeho závermi o neplatnosti dohody o prevode
členských práv a povinností pre neslobodu vôle u žalovanej v prvom rade spočívajúcej
v obmedzení jej osobnej slobody určitou závislosťou od sťažovateľa, ktorý ju zastupoval
v trestnej veci, a v neposlednom rade i prezentovanou ochotou sťažovateľa zložiť za ňu
kauciu pri nedostatku vlastných finančných prostriedkov. Podľa krajského súdu okolnosti
prípadu treba považovať za výsledok evidentnej prípravy sťažovateľa na uzavretie
predmetnej dohody, na ktorej mal nepopierateľný záujem, čo podľa odvolacieho súdu
okrem už uvedených dôvodov tiež bolo postačujúce pre posúdenie uzavretej dohody ako
neplatného právneho úkonu podľa § 37 Občianskeho zákonníka.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu zistil,
že v okolnostiach posudzovanej veci treba námietky sťažovateľa považovať
za neopodstatnené, pretože predmetnom konania o vypratanie bytu a neplatnosti dohody
o prevode členských práv k bytu nebolo určiť iba to, aký bol skutočný dlh žalovanej
v prvom rade voči sťažovateľovi, ale poukázať najmä na to, či spôsob, ktorý sťažovateľ
zvolil pri podpisovaní dohody o prevode členských práv k bytu (iba niekoľko dní po vzatí
žalovanej v prvom rade do väzby), pred samotným prvým trestným hlavným pojednávaním
5. februára 1998 bol štandardný a primeraný (žalovaná v prvom rade) bola privedená na toto
hlavné pojednávanie za účasti eskorty).
Bez ohľadu na to, že v zápisnici z hlavného pojednávania z 5. februára 1998 v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 T 117/97 je naozaj zaznamenané, že sťažovateľ ako obhajca
žalovanej v prvom rade v trestnom konaní predniesol svoju požiadavku predsedovi
trestného senátu (pred začatím hlavného pojednávania, na ktorom bol neskôr vyhlásený aj
odsudzujúci rozsudok), aby jej bolo umožnené podpísať dohodu o prevode členských práv
k družstevnému bytu, čestné vyhlásenie z 24. januára 1998 a splnomocnenie z 21. januára
1998, tieto skutočnosti však ešte nepotvrdzujú, že pri prečítaní tejto požiadavky bolo
zrejmé, čo je konkrétne obsahom predmetných listín, ktoré mala žalovaná v prvom rade
podpísať.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
z 3. apríla 2012 sp. zn. 10 Co 114/2011 na záver konštatuje, že tento rozsudok nemožno
považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a preto ústavný súd rozhodol,
že základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 3. apríla 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Co 114/2011 porušené nebolo.
Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, bolo bez
ďalšieho právneho významu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch viažucich sa
na vyslovenie ich porušenia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa k rozhodnutiu pripája odlišné
stanovisko sudcu Jána Auxta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2013