Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 537/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. Š., Š., zastúpeného advokátom JUDr. J. F., G., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v

Trnave z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Základné právo JUDr. Ľ. Š. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 3.

apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é n e b o l o .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -14 z 30. októbra 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ľ. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) z 3. apríla 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Krajský súd prostredníctvom svojho predsedu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 482/2012

zo 14. septembra 2012 k sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažnosť sťažovateľa

nepovažujem za dôvodnú... Mám za to, že výhrady sťažovateľa voči rozsudku tunajšieho

súdu, ani voči postupu takémuto rozhodnutiu predchádzajúcemu nie sú opodstatnenými.

Pokiaľ ide o obsah sťažovateľom namietaného odôvodnenia rozsudku odvolacieho

súdu, toto podľa môjho názoru zodpovedá požiadavkám kladeným naň príslušnými

ustanoveniami občianskeho procesného práva a takto aj požiadavke objektívnu

zrozumiteľnosť záverov, pre ktoré nemohlo byť žalobe vyhovené.

Názory sťažovateľa o nekritickom prevzatí len tvrdení jednej strany, o vysporiadaní

sa s nespornými skutkovými tvrdeniami, o nesprávnom pojatí dôkazného bremena, či

o preferencii výkladu vyznievajúceho v neprospech platnosti dohody o prevode členských

práv k bytu a pod. samozrejme sťažovateľovi nie je dôvod upierať, som však presvedčený, že

odôvodnenie sťažnosťou napádaného rozsudku odvolacieho súdu sa vyporiadalo

so všetkými pre rozhodnutie právne významnými skutočnosťami.

Bol to pritom práve rozhodujúci význam (ne)slobody vôle pre platnosť dohody

podkladajúcej požiadavku žalobcu, pre ktorý ďalšie okolnosti a tiež s nimi súvisiace

a uplatňované námietky žalobcu (sťažovateľa) nemohli na výsledku konania nič zmeniť

a preto aj z dôvodu zaoberania sa prinajmenšom s niektorými z nich už v skorších

rozhodnutiach sa im odvolací súd v odôvodnení sťažnosťou napádaného rozsudku

už podrobnejšie nevenoval - čo aj vyjadril na str. 6 rozsudku.

Nesúhlasím s názorom o protiprávnosti (a dokonca protiústavnosti) posudzovania

(ne)platnosti dohody o prevode členských práv a povinností ako prejudiciálnej otázky.

K zamietnutiu vzájomnej žaloby žalovanej 1/ o určenie neplatnosti dohody

(rozsudkom Okresného súdu Trnava zo 4. decembra 2008 č. k. - 297 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 29. septembra 2009 č. k. -334,

) došlo výlučne pre nedostatok naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení a takéto rozhodnutie (vydané bez vecného zaoberania

sa nastolenou požiadavkou) logicky nemohlo vytvoriť prekážku vecí právoplatne rozsúdenej

a ani byť takým, ktoré by súd neskôr konajúci o požiadavke na plnenie (na vypratanie bytu)

malo obmedzovať vo vyriešení si otázky platnosti (resp. neplatnosti) príslušnej dohody

(považovanej žalobcom za platnú a žalovanými za neplatnú) ako otázky predbežnej

(v takomto prípade bez potreby preukazovania naliehavého právneho záujmu kohokoľvek

na určení, ktorého sa takto primárne už nikto nedomáhal).

Názor sťažovateľa o absolútnej svojvoľnosti, nezrozumiteľnosti či protiústavnosti

záveru odvolacieho súdu približovaného v príslušnej časti sťažnosti nezdieľam.

Proklamáciu sťažovateľa o jeho neschopnosti porozumieť obsahu odôvodnenia sťažnosťou

napádaného rozsudku ani po stonásobnom prečítaní jazykovedcom považujem za účelovú

v záujme presvedčenia ústavného súdu sťažovateľom o objektívnom výskyte nedostatkov,

ktorými rozsudok tunajšieho súdu trpí. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je podľa

môjho názoru v súlade s , nie je arbitrárne, ale naopak

podrobne zdôvodnené, právne podložené a presvedčivé.

Zastávam názor že procesné práva sťažovateľa neboli porušené či deformované,

preto nevidím žiaden dôvod aby bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené. Preto

navrhujeme sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietnuť.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania v zmysle § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania vo veci samej, pretože od pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

m. m. , , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , , ,

).

Ústavný súd tiež konštatuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd

podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa

pri hodnotení dôkazov riadil, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil. Takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho)

súdu ( ). Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (, ). Splnenie povinnosti odôvodniť

rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj

napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Zo sťažnosti vyplýva, že základom argumentácie sťažovateľa o porušení jeho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú jeho

tvrdenia, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným

spôsobom s jeho podstatnými námietkami, ktoré spočívali v tom, že

«a) nekriticky prevzal do odôvodnenia svojho rozsudku len tvrdenie jednej strany

b) nijako sa nevysporiadal s nespornými skutkovými zisteniami, že odporkyňa 1/

dlhovala sťažovateľovi k času uzavretia dohody o prevode členských práv a povinností

k družstevnému bytu sumu 1.139.970,- Sk, ktorá aj podľa nestranného svedka Ing. S. V.,

ktorý mal v úmysle po dohode s odporkyňou „kúpiť“ predmetný byt za sumu 750.000,- Sk,

podstatne prevyšovala všeobecnú hodnotu sporného bytu,

c/ nereagovalo na objektívnu skutočnosť, že práve odporkyňa fiktívne, a teda aj

podvodne... neustále zavádzala aj sťažovateľa, že svoj dlh si riadne splní, a to aj formou

prevodu členských práv k predmetnému bytu, čo sa nakoniec aj uskutočnilo uzavretím

dohody z 9. 2. 1998 priamo na súde pred notárom,

d/ na trestnom pojednávaní bol v zápisnici zachytený obsah tejto dohody, ktorý

odporkyňa počula a nemusela ho čítať, takže pre prečítanie jej nechýbali okuliare, ako to

vyhodnotil okresný súd a odvolací súd to aproboval...

e/ sťažovateľ nebol povinný dokazovať slobodu a vážnosť vôle odporkyne pri

uzatváraní dohody... ale naopak, mala to byť odporkyňa. ktorá mala preukázať okolnosti

svedčiace o jej neslobode, čím odvolací súd porušil základné zásady a princíp, týkajúce sa

povinnosti tvrdenia a preukazovania určitej právnej skutočnosti v zmysle ust. 120 a nasl.

/išlo o svojvoľnú tzv. deformáciu dôkazného tvrdenia, či dôkazného bremena, čo treba

označiť za skutočne extrémne a vymykajúce sa zmyslu a účelu danej úpravy,

f/ zjavne preferoval... prioritu výkladu, ktorý zakladá neplatnosť dohody pred jej

platnosťou, ktorá inak rešpektovala princíp autonómie zmluvných strán, ako základnej

zásady súkromného práva... najmä za predpokladu, že sa odporkyňa na takejto dohode

sama dobrovoľne, slobodne a vážne podieľala /resp. ho sama navrhla/,

g/ z celého kontextu konania účastníkov dohody, krajský súd vytrhol len vtedajšie

postavenie odporkyne, ako tzv. slabšej osoby voči sťažovateľovi ako jej zástupcovi, hoci táto

osoba, ako profesionálna podvodníčka „dobehla“ nielen svojich „klientov“, ale aj svojho

právneho zástupcu...

h/ krajský súd účelovo - po troch zrušujúcich rozhodnutiach - neposkytol ochranu

tomu, komu svedčilo právo bona fidae, čo bolo rozumné a hlavne spravodlivé pre vyriešenie

daného spoločenského vzťahu...

Protiprávne a tým aj protiústavné bolo posudzovanie ako prejudiciálnej otázky,

otázka neplatnosti dohody, ktorá bola právoplatne vyriešená výrokom odvolacieho súdu v

rozsudku z 29. 9. 2009... a tým aj záväzná v zmysle ...

Absolútne svojvoľný a nezrozumiteľný a tým i protiústavný je aj záver odvolacieho

súdu o akejsi „závislosti“ odporkyne na svojom zástupcovi, „ochote“ zložiť za ňu kauciu.».

Ústavný súd po prijatí sťažnosti z vyjadrení účastníkov a predloženého súdneho

spisu zistil, že Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (o vypratanie bytu a neplatnosť dohody o prevode členských práv

k bytu) prvým rozsudkom z 3. septembra 1998 rozhodol tak, že žalovaní sú povinní

vypratať byt, pretože nezistil dôvody, pre ktoré by dohoda o prevode členských práv

a povinnosti bola neplatná.

Krajský súd po podanom odvolaní uznesením sp. zn. z 20. januára 1999

rozsudok okresného súdu zrušil najmä z dôvodu, že okresný súd nevykonal dostatočné

dokazovanie. Uviedol, že „nemožno... záver o platnosti dohody vyvodiť len z rozsiahlej

trestnej činnosti žalovanej 1) s jej nepochybne značne vysokého dlhu voči žalobcovi“, ako aj

preto, že je potrebné vypočuť účastníkov a svedkov prítomných pri podpise dohody

pre účely vysporiadania sa s jej námietkou „tiesne a omylu“, ktorej sa dovolávala,

a „bezpečne zistiť nielen výšku dlhu žalovanej 1) voči žalobcovi, ale aj všetky platby, ktoré

mal žalobca zaplatiť za žalovanú 1) (výšku kaucie, nedoplatky na nájomnom, prevzatie

pohľadávky zo zmluvy o sprostredkovaní) najmä keď žalovaní existenciu niektorých

pohľadávok popierajú“.

Ďalej krajský súd tiež uviedol, že „Podľa § 714 Obč. zák. zánikom členstva osoby

v bytovom družstve zanikne jej nájom bytu. Nájomca družstevného bytu nie je povinný sa z

bytu vysťahovať, dokiaľ mu nie je zabezpečený primeraný náhradný bytu...

Aj pri zániku práva užívať družstevný byt prináleží užívateľovi právo na náhradu vo

forme náhradného bytu, alebo náhradného ubytovania, a to za rovnakých podmienok, ako

to stanovuje § 712a Obč. zák.

Pritom bolo potrebné skúmať, či v prejednávanej veci existujú dôvody pre použitie

ust. .. a zistiť, či medzi účastníkmi došlo k dohode o vypratanie bytu bez

zabezpečenia náhradného bytu...“.

Následne okresný súd druhým rozsudkom z 13. septembra 2007 návrh na určenie

neplatnosti zmluvy o prevode členských práv k bytu z 5. februára 1998 zamietol

a žalovaným v prvom a druhom rade uložil povinnosť vypratať byt z dôvodu, že „Dohoda

o prevode členských práv a povinností bola uzavretá platne. Odporcova žiadnym spôsobom

nepreukázali, že by byli akýmkoľvek spôsobom prinútení k jej uzavretiu...

Navrhovateľ riadnym spôsobom zdokladoval a preukázal svoj nárok...

Naviac odporcovia nepreukázali žiadnym spôsobom naliehavý právny záujem

v zmysle ust. “.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 13. mája 2008 rozsudok okresného

súdu z 13. septembra 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie jednak z dôvodu,

že účastníkom konania bola odňatá možnosť konať pred súdom, ale opakovane aj preto,

že okresný súd „nevenoval celkom náležitú pozornosť rozkrytiu jednotlivých právnych

vzťahov medzi účastníkmi a najmä sa nevysporiadal dostatočne s usmerneniami

obsiahnutými v odôvodnení predchádzajúceho zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu

(uznesenie Krajského súdu v Trnave z 20. 1. 1999 č. k. -91)“.

Tretím rozsudkom zo 4. decembra 2008 okresný súd po vykonaní dokazovania

opätovne rozhodol o zamietnutí „návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode členských

práv k bytu“ a žalovaným v prvom a druhom rade uložil povinnosť vypratať byt.

Po podanom odvolaní krajský súd rozsudkom sp. zn. ,

z 29. septembra 2009 rozsudok okresného súdu zo 4. decembra 2008 vo veci samej

zamietajúcej vzájomnú žalobu žalovanej v prvom rade potvrdil z dôvodu, že žalovanej

v prvom rade sa „nepodarilo preukázať, že na požadovanom určení neplatnosti dohody o

prevode členských práv a povinností by mohla mať naliehavý právny záujem. Otázka

neplatnosti dohody má totiž len povahu predbežnej otázky k inej otázke (formulovateľnej

buď pozitívne tak, že sú to buď obaja žalovaní alebo len niektorý z nich, kto je členom

bytového družstva a zrejme aj nájomcom sporného bytu, alebo negatívne tak, že žalobca

takého právo (a) nemá“.

Vo zvyšnej časti krajský súd rozsudok okresného súdu (o povinnosti vypratať byt)

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že „súd prvého stupňa totiž okrem

nezaujatia žiadneho konkrétneho a jednoznačným dôkazom podloženého stanoviska k

otázke uzrozumenia žalovanej 1) s obsahom dohody o prevode členských práv a povinností

a jej slobode vôle pri robení takéhoto právneho úkonu (neposudzovanie veci aj podľa § 37

ods. 1, či § 49 O. z.) nevyriešil uspokojivo ani otázku, či a akým spôsobom malo dôjsť

u ukončeniu nájomného vzťahu žalovanej 1) k spornému bytu...

... opätovne nevenoval dostatočnú pozornosť vyporiadaniu sa s jednotlivými

právnymi vzťahmi účastníkov a najmä okolnostiam uzavretia spornej dohody... a pritom sa

neriadil ani pokynmi obsiahnutými v odôvodnení oboch predchádzajúcich zrušujúcich

uznesení...

Vykonanými tak neboli najmä tzv. kľúčové dôkazy naznačené v predchádzajúcom

rozhodnutí odvolacieho súdu (oboznámenie sa s obsahom podstatnej časti tzv. trestného

spisu, prípadný opätovný výsluch notára ... prítomného pri uzavretí spornej dohody...)“.

Po vrátení veci okresný súd štvrtým a konečným rozsudkom z 22. marca 2011

zamietol návrh sťažovateľa, ktorým sa domáhal vypratania bytu, pretože dospel k záveru,

že dohoda o prevode členských práv a povinností k bytu z 9. februára 1998 uzavretá medzi

sťažovateľom a odporkyňou je neplatná z dôvodu, že „z vyjadrenia odporcov a samotných

okolností možno usúdiť, že odporkyňa zmluvu neuzavrela slobodne, že konala v tiesni

a za nápadne nevýhodných podmienok. Navrhovateľ mal vedomosť o tom, že pred trestným

pojednávaním psychický stav odporkyne je narušený do tej miery, že slobodne nerozhoduje

o uzatváraní takých závažných právnych úkonov...

Treba zohľadniť skutočnosť, že odporkyňa bola vo väzbe, čo samo osebe spôsobuje

nepriaznivý stav účastníka dohody a o tomto navrhovateľ mal vedomosť. Dá sa teda

konštatovať, že tieseň využil vo svoj prospech. Nemožno tiež konštatovať, že by bola

zachovaná rovnosť účastníkov zmluvy. Navrhovateľ odporkyni až doposiaľ nepredložil

vyúčtovanie ani faktúru za poskytnuté služby, teda hodnota bytu nemusí byť rovnocenná

týmto službám. Naviac navrhovateľ, ak mal mať pohľadávku voči odporkyni, mal možnosť

zákonným spôsobom v prípade preukázania ju vymáhať. Sama odporkyňa nepoprela určité

záväzky voči navrhovateľovi, znova však treba poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ

nepredložil riadnu špecifikáciu pohľadávky či už titulom trov právneho zastúpenia alebo

akýchkoľvek iných pohľadávok. Ako bolo uvedené, ak tieto existovali, bolo potrebné ich

uplatniť zákonnou cestou. Ak mala byť časťou pohľadávky i pohľadávka údajného

pôvodného veriteľa R. Š., malo sa jednať zrejme o postúpenie pohľadávky, o ktoré

navrhovateľ svoj nárok opiera. Tuje potom potrebné poukázať na ust. , v

zmysle ktorého veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou

zmluvou inému. Podľa postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez

zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené

dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa

dlžník záväzku plnením postupcovi. V danom prípade nedošlo k žiadnej písomnej zmluve o

postúpení pohľadávky a svedok R. Š. sám uviedol, že o postúpení odporkyňu neupovedomil.

Postúpenie pohľadávky nemôže byť teda účinné a už aj v tejto časti je návrh nedôvodný a

neopodstatnený. V ďalšej časti pohľadávky bolo konštatované, že táto ani nebola

špecifikovaná. Na strane navrhovateľa aj svedka teda bolo potrebné zákonným spôsobom

domáhať sa uspokojenia svojich nárokov, čo sa však nestalo.

Pokiaľ navrhovateľ uviedol, že svoju pohľadávku nevymáhal, pretože vedel,

že odporkyňa nemá finančné prostriedky, a preto žiadal o prevod členských práv a

povinností, zrejme sa malo podľa obsahu jeho vyjadrenia jednať o záložné právo. Podľa §

151a záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky a jej príslušenstva tým, že v

prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený domáhať sa

uspokojenia zo založenej veci. Podľa záložné právo vzniká na základe

písomnej zmluvy, podľa ods. 2 v prípade nehnuteľnosti vkladom do katastra nehnuteľnosti.

V danom prípade nedošlo k platnému vzniku záložného práva. Postup navrhovateľa

len prevodom členských práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi. Samotná zmluva

je s poukazom na uvedené neplatná, keď zo strany odporkyne nebola urobená slobodne,

táto konala nepochybne v tiesni. Naviac bez splnenia vyššie uvedených zákonných

podmienok na postúpenie pohľadávky alebo jej zabezpečenia záložným právom je právny

úkon v rozpore so zákonom. Navrhovateľ nešpecifikoval svoj nárok, ktorým by zdôvodnil

slobodné rozhodnutie odporkyne vzdať sa vyriešenia svojej bytovej otázky, Ani samotná

zmluva účastníkov nerieši náhradné bývanie vo forme bytu /dom v R. bol v exekúcii

odpredávaný/.

Pokiaľ ide o odporcu v 2. rade, ako bolo konštatované, rozvodom manželstva mu

zaniklo právo spoločného nájmu a nemá žiaden vzťah k bytu, len odvodené právo bývania

od odporkyne v 1. rade.“.

Krajský súd rozsudkom z 3. apríla 2012 v konaní vedenom pod sp. zn.

rozsudok okresného súdu vo veci samej potvrdil, keď sa stotožnil s jeho

závermi o neplatnosti dohody o prevode členských práv a povinností pre neslobodu vôle

u odporkyni spočívajúcej v obmedzení jej osobnej slobody určitou závislosťou

od sťažovateľa, ktorý ju zastupoval v trestnej vecí a v neposlednom rade i prezentovanou

ochotou sťažovateľa zložiť za ňu kauciu pri nedostatku vlastných finančných prostriedkov.

Podľa krajského súdu okolnosti prípadu treba považovať za výsledok evidentnej prípravy

sťažovateľa na uzavretie predmetnej dohody, na ktorej mal nepopierateľný záujem,

čo podľa odvolacieho súdu okrem už uvedených dôvodov tiež bolo postačujúce

pre posúdenie dohody ako neplatného právneho úkonu podľa .

Krajský súd tiež uviedol, že prvostupňový súd sa už venoval dostatočne okolnostiam

danej veci, keď zistil, že k podpísaniu „Dohody prišlo v priestoroch jeho vlastnej

pojednávacej miestnosti (súdu prvého stupňa) tesne pred začiatkom pojednávania v trestnej

veci, v ktorej žalovaná 1/ vystupovala ako obžalovaná, v situácii keď jej osobná sloboda

bola už dlhodobo obmedzovaná vyšetrovacou väzbou a že zo strany žalobcu jej bola

poskytnutá informácia, že za ňu zloží majetkovú záruku (kauciu) vo výške 350 000 Sk a jej

splatnosť si chce zabezpečiť záložným právom k jej bytu. Pretože dôverovala žalobcovi,

Dohodu podpísala napriek tomu, že trpí zrakovou vadou, nemala pri sebe okuliare a

nemala teda možnosť si predložený text prečítať. Že k uzavretiu Dohody došlo v

pojednávacej miestnosti v prítomnosti trestného senátu, pred otvorením pojednávania v

trestnej veci dnešnej žalovanej 1/ a to v čase, v ktorom bola jej osobná sloboda (skoršej

obžalovanej) obmedzená a že obhajcom tejto účastníčky v takejto trestnej veci bol práve

dnešný žalobca, mal súd preukázané zhodnými tvrdeniami účastníkov, svedeckou

výpoveďou svedka notára Dr. J. B. B. a tiež zápisnicou o hlavnom pojednávaní z 5.

februára 1998 vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. “.

Okrem týchto právnych a skutkových záverov všeobecných súdov rozhodujúcich

v tejto veci ústavný súd z vyžiadaného trestného spisu zistil, že „dohoda o prevode

členských práv k bytu“ bola odporkyňou podpísaná 5. februára 1998, teda iba niekoľko dní

po jej vzatí do väzby (21. januára 1998), pred hlavným pojednávaním, na ktorom bol

vyhlásený aj odsudzujúci rozsudok, ale na druhej strane je zrejmé, že v zápisnici o hlavnom

pojednávaní z 5. februára 1998 v konaní vedenom pod sp. zn. je uvedené, že

sťažovateľ ako obhajca odporkyne verejne pred začatím hlavného pojednávania „požiadal

predsedu trestného senátu, aby obžalovaná podpísala prevod členských práv na družstevný

byt jeden krát“, a čestné vyhlásenie z 24. januára 1998 a splnomocnenie z 21. januára 1998

tiež jedenkrát, pričom zo spisu z ničoho nevyplýva, že by žalovaná vzniesla pred trestným

hlavným pojednávaním proti zvolenému spôsobu podpísania predmetnej dohody konkrétne

výhrady, a urobila tak až pri výsluchu uskutočnenom na okresnom súde 19. mája 1998, keď

vyslovila nesúhlas s návrhom sťažovateľa o vypratanie bytu, a uviedla, že pred hlavným

pojednávaním nevedela, že podpisovala dohodu o prevode členských práv, a myslela si,

že ide iba o „záruku na nahradenie nákladov s mojou obhajobou“, a tiež uviedla,

že predtým aj sťažovateľovi navrhovala, že mu zaplatí náklady spojené s jeho obhajobou

prostredníctvom stavebného sporenia v sume 700 000 Sk, ale sťažovateľ to odmietol

a žiadal, aby dala do záruky nehnuteľnosť.

Zo súdneho spisu tiež vyplýva, že na základe rozsudku okresného súdu

z 3. septembra 1998, ktorým mala žalovaná vypratať s manželom a deťmi družstevný byt,

bola zo strany žalovanej v prvom rade podaná na okresnom súde 18. októbra 1998 žaloba

o neplatnosť dohody o prevode členských práv k bytu.

V danom prípade je teda zrejmé, že okresný súd posledným štvrtým rozsudkom

o zamietnutí žaloby sťažovateľa uzavrel, že nebola zachovaná rovnosť účastníkov zmluvy,

keď sťažovateľ nikdy nepredložil žalovanej v prvom rade vyúčtovanie ani faktúru

za poskytnuté právne služby, takže hodnota bytu nemusela byť rovnocenná týmto službám,

a ak mal sťažovateľ voči odporkyni pohľadávky, tieto mal uplatňovať voči nej zákonnou

cestou. Sťažovateľ tiež riadne nepreukázal žalovanej v prvom rade postúpenie spornej

pohľadávky od svojho brata, takže tento právny úkon nebol voči nemu účinný. Okrem toho

okresný súd konštatoval, že postup sťažovateľa vo forme uzavretej dohody o prevode

členských práv a povinností bol v rozpore s dobrými mravmi, keď táto dohoda neriešila

otázku náhradného bývania a iný rodinný dom žalovanej v prvom rade bol predmetom

exekúcie.

Krajský súd po podanom odvolaní sťažovateľa namietaný rozsudok okresného súdu

vo veci samej potvrdil, keď sa stotožnil s jeho závermi o neplatnosti dohody o prevode

členských práv a povinností pre neslobodu vôle u žalovanej v prvom rade spočívajúcej

v obmedzení jej osobnej slobody určitou závislosťou od sťažovateľa, ktorý ju zastupoval

v trestnej veci, a v neposlednom rade i prezentovanou ochotou sťažovateľa zložiť za ňu

kauciu pri nedostatku vlastných finančných prostriedkov. Podľa krajského súdu okolnosti

prípadu treba považovať za výsledok evidentnej prípravy sťažovateľa na uzavretie

predmetnej dohody, na ktorej mal nepopierateľný záujem, čo podľa odvolacieho súdu

okrem už uvedených dôvodov tiež bolo postačujúce pre posúdenie uzavretej dohody ako

neplatného právneho úkonu podľa .

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu zistil,

že v okolnostiach posudzovanej veci treba námietky sťažovateľa považovať

za neopodstatnené, pretože predmetnom konania o vypratanie bytu a neplatnosti dohody

o prevode členských práv k bytu nebolo určiť iba to, aký bol skutočný dlh žalovanej

v prvom rade voči sťažovateľovi, ale poukázať najmä na to, či spôsob, ktorý sťažovateľ

zvolil pri podpisovaní dohody o prevode členských práv k bytu (iba niekoľko dní po vzatí

žalovanej v prvom rade do väzby), pred samotným prvým trestným hlavným pojednávaním

5. februára 1998 bol štandardný a primeraný (žalovaná v prvom rade) bola privedená na toto

hlavné pojednávanie za účasti eskorty).

Bez ohľadu na to, že v zápisnici z hlavného pojednávania z 5. februára 1998 v konaní

vedenom pod sp. zn. je naozaj zaznamenané, že sťažovateľ ako obhajca

žalovanej v prvom rade v trestnom konaní predniesol svoju požiadavku predsedovi

trestného senátu (pred začatím hlavného pojednávania, na ktorom bol neskôr vyhlásený aj

odsudzujúci rozsudok), aby jej bolo umožnené podpísať dohodu o prevode členských práv

k družstevnému bytu, čestné vyhlásenie z 24. januára 1998 a splnomocnenie z 21. januára

1998, tieto skutočnosti však ešte nepotvrdzujú, že pri prečítaní tejto požiadavky bolo

zrejmé, čo je konkrétne obsahom predmetných listín, ktoré mala žalovaná v prvom rade

podpísať.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

z 3. apríla 2012 sp. zn. na záver konštatuje, že tento rozsudok nemožno

považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a preto ústavný súd rozhodol,

že základné právo sťažovateľa podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 3. apríla 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené nebolo.

Keďže ústavný súd nerozhodol o porušení označených práv sťažovateľa, bolo bez

ďalšieho právneho významu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch viažucich sa

na vyslovenie ich porušenia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Podľa sa k rozhodnutiu pripája odlišné

stanovisko sudcu Jána Auxta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013