Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 26/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom Mgr. L. Z., Advokátska

kancelária L., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a , ako aj práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra

2012 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. Februára 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté

rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom

súdneho konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

pod sp. zn. v právnej veci žalobcu Ľ., a. s., B. (ďalej len „žalobca“), o zaplatenie

sumy 245 546,85 € (7 397 886,46 Sk) s príslušenstvom. Žalobca sa domáhal zaplatenia tejto

sumy s odôvodnením, že sťažovateľ uzatvoril 7. júna 1995 so žalobcom zmluvu o osobnom

ručení, ktorou sa zaviazal uspokojiť pohľadávku žalobcu, pokiaľ ju neuspokojí obchodná

spoločnosť T., spol. s r. o. (ďalej len „dohoda o ručení“). Ručením bola zabezpečená

pohľadávka žalobcu voči spoločnosti T., spol. s r. o., ktorá vznikla na základe zmluvy

o úvere č. 8000010723 uzatvorenej 7. júna 1995 medzi žalobcom ako veriteľom

a obchodnou spoločnosťou T., spol. s r. o., ako dlžníkom (ďalej len „zmluva o úvere“),

na základe ktorej žalobca poskytol spoločnosti T., spol. s r. o., úver vo výške 6 000 000 Sk

na dofinancovanie obytného komplexu v P. a spoločnosť T., spol. s r. o., sa zaviazala

vrátiť úver spolu s dohodnutým úrokom v štvrťročných splátkach žalobcovi

do 20. decembra 1997. Ku dňu podania žaloby (podľa tvrdenia žalobcu) celkovo dlh

spoločnosti T., spol. s r. o., predstavoval sumu 7 397 886,46 Sk. Na majetok obchodnej

spoločnosti T., spol. s r. o., bol 30. októbra 1997 vyhlásený konkurz.

Krajský súd rozsudkom č. k. -80 z 15. apríla 2002 zaviazal sťažovateľa

zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom a v časti o zaplatenie sumy

4 300 000 Sk z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom konanie zastavil. Zastavovací výrok

nadobudol právoplatnosť 6. júna 2002. Krajský súd mal za preukázané, že sťažovateľ

zaplatil žalobcovi sumu 4 300 000 Sk (10. marca 1998 sumu 3 300 000 Sk a 2. júna 1998

sumu 1 000 000 Sk) a týmto čiastočným plnením uznal nárok žalobcu. Právne vec posúdil

podľa .

Tento rozsudok krajského súdu bol po podaní odvolania sťažovateľom zrušený

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2005 a vec bola vrátená

krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,

že krajský súd svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, pretože

sťažovateľa na posledné pojednávanie, na ktorom vyhlásil aj rozsudok, riadne nepredvolal.

V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd zároveň uviedol vo vzťahu k ostatným odvolacím

námietkam sťažovateľa, že právne irelevatné je, či s dohodou o ručení (prevzatím

ručiteľského záväzku) vyslovila súhlas manželka sťažovateľa (pretože nejde o nakladanie

so spoločnou vecou, na ktoré sa vyžaduje súhlas manžela), a pokiaľ ide o existenciu dohody

o postupe pri vymáhaní pohľadávky z 15. mája 1998 uzatvorenú medzi žalobcom

a sťažovateľom (ďalej len „dohoda o postupe pri vymáhaní“), podľa ktorej žalobca nebude

pohľadávku vymáhať od sťažovateľa počas doby platnosti tejto dohody, najvyšší súd

vyslovil, že takáto dohoda nemôže zabrániť žalobcovi, aby sa svojho nároku domáhal

súdnou cestou.

Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -129 zo 6. februára 2006

v spojení s opravným uznesením č. k. -130 z rovnakého dňa tak, že sťažovateľa

opäť zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto

rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12. augusta 2009 rozsudok

krajského súdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil

tým, že krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď vykonal

pojednávanie 6. februára 2006 v jeho neprítomnosti napriek tomu, že sťažovateľ

sa ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti a požiadal o odročenie pojednávania.

Krajský súd rozsudkom č. k. -211 z 9. decembra 2009 znova zaviazal

sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom (a samostatným

výrokom konanie o zaplatenie sumy 4 300 000 Sk zastavil). Právne vec posúdil podľa § 303

a poukázal na obsah skorších rozhodnutí najvyššieho súdu.

Nevykonal navrhovaný dôkaz výsluchom sťažovateľa a nešpecifikovanej tretej osoby

k okolnostiam uzatvorenia dohody o postupe pri vymáhaní, pretože s poukazom na názor

vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn. z 24. februára 2005, podľa

ktorého takáto dohoda nemôže zabrániť žalobcovi, aby sa svojho nároku domáhal súdnou

cestou, navrhovaný dôkaz nepovažoval za potrebný.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 31. decembra 2009

odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 17. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. -211 z 9. decembra

2009 ako vecne správny potvrdil (a zrušil výrok o čiastočnom zastavení konania, pretože

v tejto časti bolo o zastavení konania právoplatne rozhodnuté už rozsudkom krajského súdu

č. k. -80 z 15. apríla 2002).

Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2011 podal

sťažovateľ dovolanie a zároveň aj sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 28. septembra 2011 sťažnosť odmietol pre neprípustnosť

s ohľadom na súbežne podané dovolanie (ústavná sťažnosť je prípustná až po rozhodnutí

o dovolaní) a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 17. februára 2011 bude zachovaná. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -308 z 9. júla 2012 tak, že dovolacie konanie pre

nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

3. augusta 2012.

Sťažovateľ ústavnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 14. septembra 2012

na porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

a práva na spravodlivé konanie podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. februára 2011 odvodnil tým, že nebol v súdnom konaní

pred krajským súdom ani najvyšším súdom vypočutý ako účastník konania, čím bolo

porušené jeho právo, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonaným dôkazom, a tiež zásada ústnosti súdneho konania. Uvedeným

postupom bola sťažovateľovi podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred súdom

a súčasne všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa nemohli podľa jeho názoru dospieť

k úplnému zisteniu veci, a teda neboli oprávnené o merite veci rozhodnúť. Najvyšší súd

uložil už vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí krajskému súdu vec nielen opätovne

prerokovať, ale aj vykonať dôkazy, prípadne aj novonavrhnuté a až následne rozhodnúť

vo veci znova. To sa však nestalo, krajský súd žiadne ďalšie dokazovanie nevykonal.

Sťažovateľ navrhoval vypočuť svedka a navrhoval vypočuť aj seba ako účastníka, avšak

krajský súd tieto dôkazy nevykonal a najvyšší súd napriek tomu jeho rozhodnutie potvrdil

ako vecne správne. Sťažovateľ tiež argumentoval, že v súdnom konaní vedenom krajským

súdom podal návrh na prerušenie súdneho konania, avšak krajský súd o uvedenom návrhu

nerozhodol. Sťažovateľovi krajský súd tak znova odňal možnosť konať pred súdom

a najvyšší súd na túto skutočnosť neprihliadol. Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami

sťažovateľa, podľa ktorých ho krajský súd nevypočul a nevypočul ani svedka, ktorého

vypočuť sťažovateľ žiadal. Sťažovateľ považuje svoju sťažnosť za prípustnú, pretože

právoplatným skončením dovolacieho konania odpadla prekážka jej neprípustnosti.

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia

s odôvodnením, že na jeho podklade sa vedie exekúcia a v exekučnom konaní nie je možné

navrátenie do pôvodného stavu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,

na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ odôvodňuje sťažnosť na porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a a práva na spravodlivé konanie podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2011

v podstate tým, že krajský súd a najvyšší súd mu odňali možnosť konať pred súdom.

Aj keď proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ nemohol

podať riadny opravný prostriedok, mal k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok,

a to dovolanie podľa (ďalej len „OSP“).

Napriek jeho povahe je aj tento dostupný účastníkom súdneho konania a v systéme

všeobecného súdnictva predstavuje účinný spôsob ochrany základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru v prípadoch, keď sa účastníkom konania

odňala možnosť konať pred súdom.

Ako účinný spôsob ochrany základných práv účastníkov ho uznal aj ústavný súd,

ktorý rozhodol, že nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým

možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje (so zreteľom na účinnosť

tohto mimoriadneho opravného prostriedku) v občianskom súdnom konaní prijatie návrhu,

ktorým sa namieta odňatie možnosti konať pred súdom (, ,

).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal na ochranu svojich základných

práv využiť dovolanie, ktoré pre neho (a v okolnostiach prípadu) predstavovalo účinný

právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva.

Z obsahu ústavnej sťažnosti (a pripojeného spisu krajského súdu sp. zn. )

však vyplynulo, že sťažovateľ síce tento opravný prostriedok podal, avšak nezaplatením

súdneho poplatku zmaril možnosť dovolacieho súdu meritórne sa podaným dovolaním

zaoberať (dovolacie konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku

sťažovateľom).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa označeným

rozsudkom najvyššieho súdu zistil, že na účinnú ochranu týchto práv mal sťažovateľ

k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva,

a to dovolanie podľa , o údajnom porušení základných práv sťažovateľa

bol oprávnený rozhodovať najvyšší súd na základe jeho dovolania, a nie ústavný súd

na základe jeho ústavnej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť proti

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2011 odmietnuť podľa

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z tohto

dôvodu ako celok, nezaoberal sa už osobitne návrhom sťažovateľa na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013