Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (18)II. ÚS 26/2013
PDF · 132.34 KB
No categories available
II. ÚS 26/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť J. T., P., zastúpeného advokátom Mgr. L. Z., Advokátska
kancelária L., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 17/2010
zo 17. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. T. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. septembra
2012 doručená sťažnosť J. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 17/2010
zo 17. Februára 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“ alebo „napadnuté
rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol ako žalovaný účastníkom
súdneho konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
pod sp. zn. 57 Cb 7/98 v právnej veci žalobcu Ľ., a. s., B. (ďalej len „žalobca“), o zaplatenie
sumy 245 546,85 € (7 397 886,46 Sk) s príslušenstvom. Žalobca sa domáhal zaplatenia tejto
sumy s odôvodnením, že sťažovateľ uzatvoril 7. júna 1995 so žalobcom zmluvu o osobnom
ručení, ktorou sa zaviazal uspokojiť pohľadávku žalobcu, pokiaľ ju neuspokojí obchodná
spoločnosť T., spol. s r. o. (ďalej len „dohoda o ručení“). Ručením bola zabezpečená
pohľadávka žalobcu voči spoločnosti T., spol. s r. o., ktorá vznikla na základe zmluvy
o úvere č. 8000010723 uzatvorenej 7. júna 1995 medzi žalobcom ako veriteľom
a obchodnou spoločnosťou T., spol. s r. o., ako dlžníkom (ďalej len „zmluva o úvere“),
na základe ktorej žalobca poskytol spoločnosti T., spol. s r. o., úver vo výške 6 000 000 Sk
na dofinancovanie obytného komplexu v P. a spoločnosť T., spol. s r. o., sa zaviazala
vrátiť úver spolu s dohodnutým úrokom v štvrťročných splátkach žalobcovi
do 20. decembra 1997. Ku dňu podania žaloby (podľa tvrdenia žalobcu) celkovo dlh
spoločnosti T., spol. s r. o., predstavoval sumu 7 397 886,46 Sk. Na majetok obchodnej
spoločnosti T., spol. s r. o., bol 30. októbra 1997 vyhlásený konkurz.
Krajský súd rozsudkom č. k. 57 Cb 7/98-80 z 15. apríla 2002 zaviazal sťažovateľa
zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom a v časti o zaplatenie sumy
4 300 000 Sk z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom konanie zastavil. Zastavovací výrok
nadobudol právoplatnosť 6. júna 2002. Krajský súd mal za preukázané, že sťažovateľ
zaplatil žalobcovi sumu 4 300 000 Sk (10. marca 1998 sumu 3 300 000 Sk a 2. júna 1998
sumu 1 000 000 Sk) a týmto čiastočným plnením uznal nárok žalobcu. Právne vec posúdil
podľa § 303 Obchodného zákonníka.
Tento rozsudok krajského súdu bol po podaní odvolania sťažovateľom zrušený
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 288/04 z 24. februára 2005 a vec bola vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým,
že krajský súd svojím postupom odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, pretože
sťažovateľa na posledné pojednávanie, na ktorom vyhlásil aj rozsudok, riadne nepredvolal.
V odôvodnení rozhodnutia najvyšší súd zároveň uviedol vo vzťahu k ostatným odvolacím
námietkam sťažovateľa, že právne irelevatné je, či s dohodou o ručení (prevzatím
ručiteľského záväzku) vyslovila súhlas manželka sťažovateľa (pretože nejde o nakladanie
so spoločnou vecou, na ktoré sa vyžaduje súhlas manžela), a pokiaľ ide o existenciu dohody
o postupe pri vymáhaní pohľadávky z 15. mája 1998 uzatvorenú medzi žalobcom
a sťažovateľom (ďalej len „dohoda o postupe pri vymáhaní“), podľa ktorej žalobca nebude
pohľadávku vymáhať od sťažovateľa počas doby platnosti tejto dohody, najvyšší súd
vyslovil, že takáto dohoda nemôže zabrániť žalobcovi, aby sa svojho nároku domáhal
súdnou cestou.
Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 57 Cb 7/98-129 zo 6. februára 2006
v spojení s opravným uznesením č. k. 57 Cb 7/98-130 z rovnakého dňa tak, že sťažovateľa
opäť zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto
rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 86/2008 z 12. augusta 2009 rozsudok
krajského súdu znova zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že krajský súd odňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, keď vykonal
pojednávanie 6. februára 2006 v jeho neprítomnosti napriek tomu, že sťažovateľ
sa ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti a požiadal o odročenie pojednávania.
Krajský súd rozsudkom č. k. 57 Cb 7/98-211 z 9. decembra 2009 znova zaviazal
sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk s príslušenstvom (a samostatným
výrokom konanie o zaplatenie sumy 4 300 000 Sk zastavil). Právne vec posúdil podľa § 303
Obchodného zákonníka a poukázal na obsah skorších rozhodnutí najvyššieho súdu.
Nevykonal navrhovaný dôkaz výsluchom sťažovateľa a nešpecifikovanej tretej osoby
k okolnostiam uzatvorenia dohody o postupe pri vymáhaní, pretože s poukazom na názor
vyslovený najvyšším súdom v uznesení sp. zn. 6 Obo 288/04 z 24. februára 2005, podľa
ktorého takáto dohoda nemôže zabrániť žalobcovi, aby sa svojho nároku domáhal súdnou
cestou, navrhovaný dôkaz nepovažoval za potrebný.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 31. decembra 2009
odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 Obo 17/2010
zo 17. februára 2011 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 57 Cb 7/98-211 z 9. decembra
2009 ako vecne správny potvrdil (a zrušil výrok o čiastočnom zastavení konania, pretože
v tejto časti bolo o zastavení konania právoplatne rozhodnuté už rozsudkom krajského súdu
č. k. 57 Cb 7/98-80 z 15. apríla 2002).
Proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011 podal
sťažovateľ dovolanie a zároveň aj sťažnosť ústavnému súdu. Ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 353/2011-16 z 28. septembra 2011 sťažnosť odmietol pre neprípustnosť
s ohľadom na súbežne podané dovolanie (ústavná sťažnosť je prípustná až po rozhodnutí
o dovolaní) a zároveň v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010
zo 17. februára 2011 bude zachovaná. O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 57 Cb 7/1998-308 z 9. júla 2012 tak, že dovolacie konanie pre
nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
3. augusta 2012.
Sťažovateľ ústavnú sťažnosť doručenú ústavnému súdu 14. septembra 2012
na porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011 odvodnil tým, že nebol v súdnom konaní
pred krajským súdom ani najvyšším súdom vypočutý ako účastník konania, čím bolo
porušené jeho právo, aby vec bola prerokovaná v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonaným dôkazom, a tiež zásada ústnosti súdneho konania. Uvedeným
postupom bola sťažovateľovi podľa jeho názoru odňatá možnosť konať pred súdom
a súčasne všeobecné súdy konajúce vo veci sťažovateľa nemohli podľa jeho názoru dospieť
k úplnému zisteniu veci, a teda neboli oprávnené o merite veci rozhodnúť. Najvyšší súd
uložil už vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí krajskému súdu vec nielen opätovne
prerokovať, ale aj vykonať dôkazy, prípadne aj novonavrhnuté a až následne rozhodnúť
vo veci znova. To sa však nestalo, krajský súd žiadne ďalšie dokazovanie nevykonal.
Sťažovateľ navrhoval vypočuť svedka a navrhoval vypočuť aj seba ako účastníka, avšak
krajský súd tieto dôkazy nevykonal a najvyšší súd napriek tomu jeho rozhodnutie potvrdil
ako vecne správne. Sťažovateľ tiež argumentoval, že v súdnom konaní vedenom krajským
súdom podal návrh na prerušenie súdneho konania, avšak krajský súd o uvedenom návrhu
nerozhodol. Sťažovateľovi krajský súd tak znova odňal možnosť konať pred súdom
a najvyšší súd na túto skutočnosť neprihliadol. Najvyšší súd sa nevysporiadal s námietkami
sťažovateľa, podľa ktorých ho krajský súd nevypočul a nevypočul ani svedka, ktorého
vypočuť sťažovateľ žiadal. Sťažovateľ považuje svoju sťažnosť za prípustnú, pretože
právoplatným skončením dovolacieho konania odpadla prekážka jej neprípustnosti.
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia
s odôvodnením, že na jeho podklade sa vedie exekúcia a v exekučnom konaní nie je možné
navrátenie do pôvodného stavu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovateľ odôvodňuje sťažnosť na porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011
v podstate tým, že krajský súd a najvyšší súd mu odňali možnosť konať pred súdom.
Aj keď proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu sťažovateľ nemohol
podať riadny opravný prostriedok, mal k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok,
a to dovolanie podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Napriek jeho povahe je aj tento dostupný účastníkom súdneho konania a v systéme
všeobecného súdnictva predstavuje účinný spôsob ochrany základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípadoch, keď sa účastníkom konania
odňala možnosť konať pred súdom.
Ako účinný spôsob ochrany základných práv účastníkov ho uznal aj ústavný súd,
ktorý rozhodol, že nevyužitie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým
možno vytýkať odňatie možnosti konať pred súdom, vylučuje (so zreteľom na účinnosť
tohto mimoriadneho opravného prostriedku) v občianskom súdnom konaní prijatie návrhu,
ktorým sa namieta odňatie možnosti konať pred súdom (II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05,
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mohol a mal na ochranu svojich základných
práv využiť dovolanie, ktoré pre neho (a v okolnostiach prípadu) predstavovalo účinný
právny prostriedok nápravy v systéme všeobecného súdnictva.
Z obsahu ústavnej sťažnosti (a pripojeného spisu krajského súdu sp. zn. 57 Cb 7/98)
však vyplynulo, že sťažovateľ síce tento opravný prostriedok podal, avšak nezaplatením
súdneho poplatku zmaril možnosť dovolacieho súdu meritórne sa podaným dovolaním
zaoberať (dovolacie konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku
sťažovateľom).
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa označeným
rozsudkom najvyššieho súdu zistil, že na účinnú ochranu týchto práv mal sťažovateľ
k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva,
a to dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, o údajnom porušení základných práv sťažovateľa
bol oprávnený rozhodovať najvyšší súd na základe jeho dovolania, a nie ústavný súd
na základe jeho ústavnej sťažnosti. Z tohto dôvodu bolo potrebné jeho sťažnosť proti
rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2010 zo 17. februára 2011 odmietnuť podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol z tohto
dôvodu ako celok, nezaoberal sa už osobitne návrhom sťažovateľa na odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2013