Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Obo/17/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beaty

Miničovej a členiek JUDr. Jany Hullovej a JUDr. Ivany Izakovičovej v právnej veci žalobcu

V. S., a.s., V., IČO:X (predtým: Ľ. B., a. s., B.), právne zast. Advokátska kancelária JUDr. F.

S., s. r. o., Z., proti žalovanému J. T., B., o zaplatenie 245 564,85 Eur (7 397 886,46 Sk)

istiny s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Batislave

zo dňa 9. decembra 2009, č. k. -211, takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. decembra 2009, č. k. -211,

v časti výroku, ktorým bolo konanie zastavené, z r u š u j e .

Vo zvyšnej časti napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 09. 12. 2009, č. k. -211 uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 112 098,58 Eur istiny s úrokom z omeškania 15%

p. a. od 02. 06. 1998 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 12 460,85 Eur

do 01. 06. 1998. Súd ďalej konanie v časti na zaplatenie 142 733,85 Eur zastavil

a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť 7 446,92 Eur na úhradu trov konania žalobcu, na účet

právneho zástupcu žalobcu.

V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobným návrhom, došlým Krajskému súdu

v B. dňa 29. 12. 1997 si žalobca uplatnil nárok na zaplatenie sumy 7 397 886,46 Sk istiny s

príslušenstvom na základe úverovej zmluvy č. X., na základe ktorej žalobca poskytol

obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., úver 6 000 000,-- Sk za účelom dofinancovania

obytného komplexu v Pezinku. Písomným podaním zo dňa 02. 11. 1998 požiadal žalobca

o čiastočné späťvzatie, nakoľko boli uhradené zo strany žalovaného nasledovné sumy: suma

3 300 000,-- Sk dňa 10. 03. 1998 z predaja nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. 1476, založenej

v prospech navrhovateľa a suma 1 000 000,-- Sk dňa 02. 06. 1998 v hotovosti. Preto žalobca

upravil petit žalobného návrhu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu

3 377 081,94 Sk s úrokom 15% p.a. od 02. 06. 1998 do zaplatenia, úrok vo výške 375 395,59

Sk do 01. 06. 1998 vrátane, ako aj trovy konania vo výške súdneho poplatku. O predmete

sporu bolo rozhodnuté rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

15. 04. 2002 tak, že súd konanie v časti 4 300 000,-- Sk zastavil podľa a

Súčasne konajúci súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 3 377 081,94 Sk istiny

s úrokom z omeškania 15% p.a. od 02. 06. 1998 do zaplatenia a úrok vo výške 375 395,59 Sk

do 01. 06. 1998. Proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie zo strany žalovaného,

v ktorom okrem iného vzniesol žalovaný námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením č. k. zo dňa 24. 02. 2005,

rozsudok Krajského súdu v napadnutej časti zrušil a vrátil na nové konanie. Po vykonanom

dokazovaní Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 06. 02. 2006 č. k. -129

v znení opravného uznesenia zo dňa 06. 02. 2006 č. k. -130 rozhodol tak, že

žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 3 377 081,94 Sk istiny s úrokom 15% p.a.

od 02. 06. 1998 do zaplatenia a úrok vo výške 375 395,59 Sk do 01. 06. 1998 a súdny

poplatok 150 095,-- Sk.

Súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie na termín 18. 11. 2009. Dňa

16. 11. 2009 splnomocnil žalovaný L. T., bytom B., rodné číslo X., aby ho ako žalovaného

v plnom rozsahu zastupoval na súdnom pojednávaní konanom dňa 18. 11. 2009 o 9.00 hod.,

na Krajskom súde v B., č. k. , vo veci žaloby o zaplatenie sumy 245 564,85 Eur

s prísl., najmä aby podával a podpisoval návrhy a žiadosti, prijímal doručované písomnosti,

vzdával sa opravných prostriedkov, to všetko i vtedy, keď je podľa právnych predpisov

potrebné osobitné splnomocnenie. S dôrazom na zásadu hospodárnosti konania, ktorá je

nevyhnutným predpokladom spoločenskej efektívnosti, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia

právnej ochrany, za situácie, že žalovaný sa konania vo veci samej už riadne zúčastnil,

vo veci sa vyjadril písomne a v konaní sa dal zastupovať zástupcom v zmysle § 24 a § 27 ods.

1 , mal súd za to, že boli v danom prípade splnené všetky podmienky na rozhodnutie

v neprítomnosti žalovaného. Z dôkazov žalobcu mal súd za preukázané, že v danom prípade

žalobca uzavrel dňa 27. 06. 1995 úverovú zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obchodného

zákonníka medzi T., spol. s r. o., ako klientom a žalovaným ako ručiteľom, za celý záväzok

spol. T., s. r. o. Žalovaný ako ručiteľ sa zaviazal v ručiteľskej listine zo dňa

07. 06. 1995, že pohľadávku žalobcu (veriteľa) uspokojí v plnej výške, ak ju neuspokojí

dlžník (§-550 a §-312 ), a to

pomocou aktívnej solidarity, t. j. žalobca je oprávnený požadovať plnenie celého dlhu

od ručiteľa.

Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že spoločnosť T.,

s. r. o. evidentne neplní povinnosti dohodnuté v zmluve. Súd prvého stupňa opakovane

vyhodnotil zmluvu o ručení zo dňa 07. 06. 1995 a zistil, že text zmluvy je jasný

a zrozumiteľný. V texte zmluvy nie je žiadne ustanovenie o jeho obmedzení, resp. o nejakých

nehnuteľnostiach. Vzhľadom na vyššie uvedené, nešlo o omyl, ale iba o neznalosť práva,

ktorá nemôže mať za následok akékoľvek spochybnenie záväzku žalovaného voči žalobcovi.

Súd zdôraznil, že aj v dohode o postupe pri vymáhaní pohľadávky zo dňa 15. 05. 1998 je

žalovaný označený ako ručiteľ a zo samotného obsahu tejto zmluvy vyplýva, že žalobca si bol

vedomý skutočnosti, že uzavrel zmluvu o ručení. Žalovaný sa v tejto dohode zaviazal, že ako

ručiteľ zabezpečí čiastočné plnenie v hotovosti v termíne do 31. 05. 1998, zloží na účet

určený B. sumu 1 mil. Sk. Následne, síce v omeškaní, ale predsa, žalovaný osobne

02. 06. 1998 zložil v hotovosti na účet určený bankou 1 mil. Sk. Týmto plnením časti svojho

ručiteľského záväzku žalovaný v zmysle uznal svoj

záväzok na splnenie ručiteľského záväzku.

V súvislosti s tvrdením žalovaného, že jeho majetok patrí do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, podľa súdu prvého stupňa nemá táto skutočnosť žiadny vplyv

na možnosť uzatvorenia zmluvy o ručení. Zmluvou o ručení nedochádza k disponovaniu

s majetkom v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ale iba ku vzniku záväzku jedného

z manželov, čo zákon umožňuje ( ). V danom prípade je

z obsahu spisu zrejmé, že žalobcom uplatnená pohľadávka voči žalovanému vychádza

z ručiteľského záväzku, ktorý sa spravuje občianskym a . Podľa

vyhlásení o ručiteľskom záväzku na č. l. 8 spisu, žalovaný vyhlásil, že preberá ručenie

za včasné a úplné zaplatenie úveru, poskytnutého žalobcom spoločnosti T., s. r. o.,

vo výške 6 000 000,-- Sk, vrátane úrokov. V danom prípade sa žalovaný vo vyhlásení -

zmluve o osobnom ručení zo dňa 07. 06. 1995 zaviazal k včasnému a úplnému zaplateniu

úveru podľa úverovej zmluvy, konkretizovanej jej číslom a dohodnutou sumou úveru, vrátane

úrokov, z čoho možno vyvodiť, že prevzal i záväzok dlžníka, ktorý by mu vznikol

pri prípadnom odstúpení od zmluvy, t. j. vrátiť čiastku poskytnutého úveru, popr. doposiaľ

nesplatenú časť úveru s úrokmi.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že v rámci konania navrhol

zástupca žalovaného doplniť dokazovanie o výsluch žalovaného a zástupcu nemenovanej

tretej osoby, z dohody zo dňa 15. 05. 1998, podľa ktorej sa mal žalobca vzdať vymáhania

nesplateného dlhu súdnou cestou. Súd prvého stupňa tomuto návrhu nevyhovel aj s poukazom

na usmernenie odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. zo dňa 24. 02. 2005.

Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný a žiadal jeho zmenu tak, že súd žalobu

zamietne a žiadnemu z účastníkov konania neprizná náhradu trov konania, alternatívne

odvolací súd zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie. Uviedol, že súd na pojednávaní, konanom dňa 18. 11. 2009, svojim uznesením

zamietol návrh na vypočutie žalovaného ako účastníka konania, pričom ako dôvod

na zamietnutie tohto návrhu bola súdom uvedená skutočnosť, že žalovaný ako účastník

konania pred súdom už vypovedal a novou výpoveďou by súd nezistil žiadne nové

skutočnosti. V tejto súvislosti žalovaný uvádza, že na žiadnom pojednávaní nebol vypočutý

a nemal možnosť v rámci zásady ústnosti uviesť všetky rozhodujúce skutočnosti (napr. aj

k okolnostiam uzavretia Dohody) k predmetu konania, alebo klásť žalobcovi, resp. jeho

právnemu zástupcovi otázky, týkajúce sa predmetu konania. Z vyššie uvedeného teda

vyplýva, že súd v tomto súdnom konaní nezistil žiadne potrebné skutočnosti vypočutím

žalovaného a taktiež porušil zásadu ústnosti. Podľa názoru žalovaného mu bola uvedeným

postupom súdu (zamietnutím návrhu na vypočutie žalovaného ako účastníka konania) odňatá

možnosť konať pred súdom a boli porušené jeho základné práva a slobody.

Žalovaný poukázal na to, že dňa 15. 05. 1998 bola medzi žalobcom a žalovaným

uzavretá Dohoda o postupe pri vymáhaní pohľadávky, na základe ktorej sa žalobca a žalovaný

dohodli na prerušení tohto súdneho konania, pričom Krajský súd v Bratislave sa vôbec

nezaoberal jeho návrhom na prerušenie súdneho konania zo dňa 07. 12. 2009 a o ňom vôbec

nerozhodol. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že žalobca, a taktiež súd v odôvodnení

napádaného rozsudku zjavne účelovo a nesprávne uvádzajú interpretáciu právneho názoru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom uzavretia Dohody. Vo svojom odôvodnení

sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vôbec nevysporiadal s obsahovou stránkou Dohody, ale

iba s posúdením možnosti viesť súdne konanie aj napriek existencii tejto Dohody. Žalovaný

poukázal najmä na ustanovenie bodu 2 písm. d/ Dohody, podľa ktorého ak dôjde

k uzatvoreniu zmluvy o pristúpení k záväzku a k následnému začatiu jej plnenia, veriteľ

(banka) sa voči ručiteľovi vzdá všetkého konania a z vlastnej iniciatívy predloží návrh

na zastavenie konania voči ručiteľovi a spoločnosti T., spol. s r. o. Výkon práva žalobcu

(súdne uplatňovanie svojho práva a nerešpektovanie ustanovení Dohody) je tým zjavne

v rozpore s dobrými mravmi a nemalo by požívať právnu ochranu v zmysle ust. § 3 ods. 1

. Žalovaný uviedol, že na základe uzavretia Dohody žalovaný zaplatil

žalobcovi sumu 1 000 000,-- Sk (doklad o úhrade je súčasťou súdneho spisu) a vyhľadal

pre účely žalobcu tretiu osobu, ktorá bola pripravená uzavrieť so žalobcom Dohodu o prevzatí

dlhu, alebo Dohodu o pristúpení k záväzku, na základe ktorej by následne plnila žalobcovi.

Žalobca od žalovaného prijal finančné plnenie vo výške 1 000 000,-- Sk, avšak bez

akéhokoľvek zdôvodnenia s treťou osobou Dohodu o pristúpení k záväzku neuzavrel, pričom

naďalej v rozpore s ustanoveniami Dohody uplatňoval svoj nárok súdnou cestou, a naviac

nepožiadal o prerušenie súdneho konania.

Žalovaný má za to, že Zmluva o osobnom ručení zo dňa 07. 06. 1995, na základe

ktorej bol žalovaný vyzvaný na plnenie, bola uzatvorená v omyle, nakoľko pri dojednávaní

úverových záležitostí nepadla ani zmienka o osobnom ručení, ale iba otázka nehnuteľností.

Žalovaný opätovne poukazuje na skutočnosť, že vzťah medzi Ľ. B., a. s.

a spoločnosťou T., spol. s r. o., nevznikol pri úverovej zmluve. Ak už súd považuje túto

Zmluvu o osobnom ručení zo dňa 07. 06. 1995 za platnú, podľa žalovaného ani nie je zrejmé,

podľa ktorého zákona sa táto zmluva uzatvárala. V záhlaví je uvedené, že je uzatvorená podľa

až a až . Zmluvou

o ručení, uzatvorenou podľa , by nebolo možné podľa žalovaného

zabezpečiť úverový vzťah, a preto je žalovaný toho názoru, že aj z tohto dôvodu je žaloba

podaná bezdôvodne, nakoľko podľa občiansko-právneho ručenia by nebolo možné žalovať

žalovaného ako ručiteľa.

Žalovaný poukazuje aj na zmätočnosť a tým aj na nepreskúmateľnosť rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 09. 12. 2009 z dôvodu, že súd konanie v časti 141 733,85

Eur zastavil. Konanie v uvedenej časti je už právoplatne zastavené, o čom svedčí aj

vyznačenie právoplatnosti na jednom z rozsudkov Krajského súdu v Bratislave,

nachádzajúcom sa v súdnom spise. Aj v samotnom uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 24. 02. 2005 tento súd konštatuje, že žalovaný napadol rozsudok Krajského

súdu v B. zo dňa 26. 10. 2004 iba pokiaľ ide o výrok, ktorým bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi

istinu s úrokmi z omeškania, ako aj nahradiť trovy konania. Rozsudok v časti zastavenia

konania napadnutý odvolaním nebol.

Žalobca vo svojom stanovisku k podanému odvolaniu uviedol, že výsluch účastníka

konania nie je normatívnou podmienkou pre rozhodnutie vo veci. Je to iba jeden z dôkazných

prostriedkov, ktoré môže súd v zmysle vykonať. Právo byť vypočutý

žalovanému samozrejme patrí, ale súd nemôže byť jedenásť rokov „blokovaný“ procesnou

pasivitou žalovaného a čakať, kým sa žalovaný rozhodne dostaviť na pojednávanie a vo veci

vypovedať. Preto v prípade, ak okolnosti prejednávaného prípadu sú na základe predložených

dôkazných prostriedkov dostatočne jasné a vypočutie účastníka konania nie je na objasnenie

ďalších skutočností nevyhnutné, súd môže vec pri zachovaní procesných podmienok

uvedených v a , rozhodnúť aj bez výsluchu

tohto účastníka. Nevykonanie výsluchu účastníka nie je postupom, ktorým by súd mohol

odňať účastníkovi možnosť konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. ). Žalobca uviedol, že prvostupňový súd umožnil žalovanému

zúčastniť sa pojednávania, nariadeného na prejednanie veci samej na deň 18. 11. 2009,

na ktoré ho riadne predvolal. Žalovaný však svoje právo nevyužil, dal sa v konaní zastupovať

splnomocneným zástupcom, pričom svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal

o odročenie pojednávania. V súlade s ustálenou judikatúrou platí, že ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie bez toho, aby požiadal z dôležitého dôvodu o jeho

odročenie, môže súd vec v súlade s prejednať a rozhodnúť v jeho

neprítomnosti (, R 79/1994).

Vo vzťahu k výsluchu žalovaného žalobca uviedol, že týmto výsluchom by objektívne

nedošlo k objasneniu nových skutočností prejednávaného prípadu, resp. by nijakým

spôsobom nebolo ovplyvnené konečné rozhodnutie vo veci. Jedinou skutkovou otázkou, ktorá

mohla byť pred prvostupňovým súdom podľa žalobcu riešená, bola dohoda účastníkov

konania zo dňa 15. 05. 1998. Predmetnú dohodu však Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ktorý ako odvolací súd rozhodoval o prvom odvolaní žalovaného, označil za irelevantnú.

Odhliadnuc od toho, že Najvyšší súd Slovenskej republiky označil túto dohodu za irelevantnú,

žalobca uviedol, že jej predmetom mal byť záväzok žalobcu podať návrh na zastavenie

konania v prípade, ak dôjde k uzatvoreniu zmluvy o pristúpení k záväzku úverového dlžníka

s treťou osobou. Vznik tejto povinnosti bol viazaný na odkladaciu podmienku (pristúpenie

k záväzku), ktorá nebola nikdy naplnená, a preto právne účinky spornej zmluvy ku dňu

podania vyjadrenia nenastali. Krajský súd v Bratislave tak žalovanému v žiadnom prípade

neodňal možnosť konať pred súdom. Žalobca poukázal na to, že predmetné občianske súdne

konanie trvá od roku 1998, a preto zákonné rozhodnutie vo veci bolo z časového hľadiska,

pri zachovaní efektívnosti a hospodárnosti konania, viac než nevyhnutné.

Žalobca v súvislosti s poukazom žalovaného na ust.

zdôraznil, že citované ustanovenie oprávňuje ručiteľa odmietnuť plnenie v prípade, ak veriteľ

zaviní, že pohľadávku nemôže uspokojiť dlžník, pričom žalovaný v konaní pred súdom

prvého stupňa túto skutočnosť nenamietal. K nesplneniu pohľadávky navyše došlo v dôsledku

úpadku úverového dlžníka, ktorý žalobca nespôsobil. Vzhľadom na absenciu právnej úpravy

odopretia plnenia veriteľovi v , ako aj neexistenciu zavinenia žalobcu

nemožno o prezentovanej otázke podľa žalobcu vôbec polemizovať.

Vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu žalobca ďalej uviedol, že žalovaný svoje

odvolanie okrem iného dôvodí ust. , podľa ktorého doteraz

zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené. Nakoľko žalovaný prezentovaný odvolací dôvod žiadnym

spôsobom nekonkretizoval, ani neuviedol, o aké dôkazy by malo ísť, resp. z akých dôvodov

ich nemohol bez svojej viny v konaní pred súdom prvého stupňa označiť alebo predložiť,

žalobca považuje za neúčelné sa k tomuto odvolaciemu dôvodu podrobnejšie vyjadrovať.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa žalobca domnieva, že odvolanie žalovaného je

v celom rozsahu nedôvodné a navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2

, bez nariadenia pojednávania v medziach dôvodov odvolania a dospel k záveru, že

odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

Predmetom odvolacieho konania je právo žalobcu voči žalovanému na zaplatenie

112 098,58 € istiny s 15% p. a. úrokom z omeškania od 02. 06. 1998 do zaplatenia a úroku

z omeškania v sume 12 460,85 € do 01. 06. 1998 z titulu ručiteľského záväzku, ktorý zmluvou

o ručení z 07. 06. 1995 prevzal žalovaný na zabezpečenie úveru, ktorý zmluvou o úvere č. X.

z 06. 06. 1995 poskytol žalobca obchodnej spoločnosti T., spol. s r. o., P.

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobe v tejto časti vyhovel a vychádzal

zo skutočnosti, že ručiteľská zmluva bola uzavretá platne, nakoľko jej obsah je jasný

a zrozumiteľný, záväzok z nej žalovaný čiastočným plnením uznal a jej uzavretia si bol

vedomý, o čom podľa súdu prvého stupňa svedčí tiež uzavretá dohoda o postupe

pri vymáhaní pohľadávky. Návrh zástupcu žalovaného o výsluch žalovaného a zástupcu

nemenovanej tretej osoby z dohody z 15. 05. 1998 súd neakceptoval, nakoľko mal za to, že

existencia tejto dohody nemôže veriteľovi zabrániť, aby sa svojho nároku domáhal súdnou

cestou.

Uvedené závery súdu prvého stupňa vychádzajú z úplne zisteného skutkového stavu

a správneho právneho posúdenia, ktorého správnosť záverov žalovaný svojim odvolaním

nespochybnil.

Proti rozsudku žalovaný namieta, že mu postupom súdu prvého stupňa bola odňatá

možnosť konať pred súdom a boli porušené jeho základné práva a slobody, pretože súd

prvého stupňa neakceptoval návrh jeho zástupcu na vypočutie žalovaného ako účastníka

konania.

Každý účastník má právo, aby vec bola prerokovaná na súde v jeho prítomnosti, a aby

sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom (článok 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd).

Jednou zo základných zásad občianskeho súdneho konania je zásada ústnosti, podľa

ktorej styk súdu s účastníkmi konania (i opačne) a inými osobami, ktoré majú aktívnu účasť

na konaní, sa realizuje ústne.

Zásada ústnosti, ako zásada prejednacia v záujme dosiahnutia účelu sporového

súdneho konania, je upravená v ustanovení , ktoré umožňuje súdu pokračovať

v konaní, i keď sú účastníci nečinní a z vážneho dôvodu o odročenie pojednávania

nepožiadali.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti,

zaručené treba chápať tak, aby súd umožnil účastníkovi

uplatnenie jeho práv.

Účastník konania môže svoje práva a povinnosti v občianskom súdnom konaní

vykonávať sám, alebo v zmysle prostredníctvom zvoleného zástupcu, ktorému

pre konanie udelí plnú moc.

Ako vyplýva z obsahu spisu, súd prvého stupňa nariadil pojednávanie na deň

30. 11. 2001, ktorého sa zúčastnil právny zástupca žalovaného JUDr. J. F. Pojednávania

nariadené na deň 21. 02. 2002 a 25. 03. 2002 boli z dôvodu ospravedlnenia sa žalovaného

odročené. Súd prvého stupňa nariadil ďalšie pojednávanie na deň 03. 10. 2005, 05. 12. 2005,

ktoré tiež pre ospravedlnenie žalovaného boli odročené. Pojednávania, ktoré sa konalo dňa

18. 11. 2009, sa zúčastnil zástupca žalovaného p. L. T.

Za danej situácie možno vyvodiť, že žalovanému bolo súdom umožnené zúčastniť sa

pojednávania, realizovať jeho procesné práva a vyjadriť sa k veci, ako i navrhovaným

dôkazom.

Tvrdenie žalovaného o tom, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať

pred súdom, preto neobstojí.

Za nedôvodné označil Najvyšší súd Slovenskej republiky tiež tvrdenie žalovaného

o tom, že pre existenciu dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky, ktorú uzavrel

so žalobcom dňa 15. 05. 1998, vychádza rozhodnutie súdu prvého stupňa z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

K tejto námietke žalovaného sa vyslovil už Najvyšší súd Slovenskej republiky

vo svojom zrušovacom uznesení zo dňa 24. 02. 2005 č. k. -102, v ktorom

konštatoval, že jej existencia nemôže veriteľovi zabrániť, aby sa svojho nároku domáhal

súdnou cestou.

Pre úplnosť sa žiada uviesť, že uvedená mimosúdna dohoda nie je právnym úkonom

žalobcu, ktorým by voči súdu prejavil vôľu, že na žalobe ďalej netrvá a z jej obsahu

bez ďalšieho (naplnenia jej podmienok), nemožno vyvodiť žiadnu právne relevantnú

skutočnosť, s ktorou by zákon spájal zánik práva žalobcu voči žalovanému.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval v súlade s právnym predpisom,

keď uvedenú dohodu pre rozhodnutie vo veci považoval za právne irelevantnú a z tohto

dôvodu i nepochybil, keď návrhu na dokazovanie skutočností jej uzavretia nevyhovel.

Postup súdu prvého stupňa je v súlade s ust. , podľa ktorého

účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a súd rozhodne, ktoré

z navrhovaných dôkazov vykoná. Súd v takom prípade vychádza z toho, či navrhovaný dôkaz

má pre vec podstatný význam a bolo tak naplnené právo na spravodlivé konanie.

Pretože súdu prvého stupňa neboli doručené zhodné návrhy oboch účastníkov konania,

ktorými by požadovali konanie prerušiť, neboli naplnené ani podmienky pre postup podľa

Svoje opodstatnenie nemá ani tvrdenie žalovaného o tom, že posúdenie okolností

a podmienok uzatvorenia uvedenej dohody je dôležité s poukazom na ust. § 549 Obč. zák.

Záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu

účastníkov spravujú záväzkovou časťou ().

Preto aj záväzkové vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení záväzku z úverovej zmluvy, sa

spravujú (). Ručenie v obchodných záväzkových

vzťahoch je v upravené komplexne a na vzťahy z neho sa preto

nepoužijú ustanovenia o ručení, teda ani ustanovenie .

Bez ohľadu na uvedené má veriteľ právo žiadať splnenie dlhu od ručiteľa, ak dlžník,

napriek výzve, v primeranej lehote dlh nesplnil. Pre vznik záväzku ručiteľa je rozhodujúce len

to, že dlh nesplnil dlžník. Pokiaľ veriteľ nevyužije iné prípadné formy uspokojenia jeho

pohľadávky, nemožno nevyužitie jeho práva považovať za zavinenie na tom, že pohľadávku

mohol uspokojiť dlžník.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa tiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že

obsah zmluvy o ručení je určitý a zrozumiteľný. Z jej obsahu nemožno vyvodiť žiadne

obmedzenia v rozsahu ručenia, čoho si žalovaný pri podpise zmluvy musel byť vedomý,

a preto nemožno akceptovať ani jeho tvrdenie o tom, že pri uzavretí zmluvy bol uvedený

do omylu.

Zmluva podľa jej obsahu spĺňa všetky náležitosti, ktoré pre vznik ručiteľského

záväzku predpokladá tak, ako to správne skonštatoval súd prvého stupňa,

nemožno z toho dôvodu s jej označením spájať neplatnosť právneho úkonu.

Vzhľadom na uvedené skutkové a právne zistenia súd prvého stupňa rozhodol v súlade

s právnym predpisom, keď žalobe čiastočne vyhovel, ktorého správnosť rozhodnutia žalovaný

dôvodmi svojho odvolania nespochybnil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave, v časti

výroku, ktorým žalobe vyhovel, podľa ako vecne správny potvrdil.

Pretože v časti výroku rozsudku, ktorým súd prvého stupňa konanie zastavil, bolo

konanie už právoplatne skončené (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15. 04. 2002

č. k. -80), Najvyšší súd Slovenskej republiky z tohto dôvodu podľa § 221 ods. 1

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave v tejto časti zrušil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že ich

náhradu v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nepriznal, pretože trovy právneho

zastúpenia v lehote podľa nevyčíslil a iné trovy mu nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 17. februára 2011

JUDr. Beata Miničová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová