Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-195-2018.pdf
PDF · 137.48 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/195/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: C. C., C. XXX/X, C. J., proti žalovanému: K. X., R.. XX.X.XXXX, D. XX, N., za účasti intervenienta S. T., R.. X.XX.XXXX, D. XX, N., obaja zastúpení advokátom S.. Q. T. D. XX, N., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 5C/369/2008-481 z 13.11.2017,
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou určil, že kúpna zmluva zo dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou na prevod nehnuteľností v katastrálnom území N., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, registrovaná katastrálnym odborom Okresného úradu v Pezinku pod č. C. XXXX/XX, je voči žalobcovi právne neúčinná, p o t v r d z u j e.
V zvyšnej časti, ktorou určil, že kúpna zmluva zo dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou na prevod nehnuteľností v katastrálnom území N., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, registrovaná katastrálnym odborom Okresného úradu v Pezinku pod č. C. XXXX/XX, je voči žalobcovi právne neúčinná, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu z a m i e t a.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpne zmluvy z 8.12.1997 uzatvorené medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou, ktorej predmetom bol nehnuteľnosti v katastrálnom území N. zapísané na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX a č. XXXX, ktoré sú registrované katastrálnym odborom Okresného úradu v Pezinku pod č. C.XXXX/XX a č. C., sú voči žalobcovi právne neúčinné a že žalovaná a intervenient sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.
2. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie 7.4.1998 sa pôvodný žalobca (Ľ. D., O..I..) domáhal určenia, že kúpne zmluvy uzavreté medzi intervenientom a žalovanou, ktorej predmetom bol nehnuteľnosti v katastrálnom území N. zapísané na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX a č. XXXX, registrované katastrálnym odborom Okresného úradu v N. pod č. C.XXXX/XX a č. C., sú voči nemu neúčinné. V priebehu súdneho konania súd prvej inštancie uznesením č.k. 5C/639/2008-445 zo dňa 2.11.2015 pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu (Ľ. D., O..I..) vstúpila do konania ako žalobca spoločnosť RECLAIM, a.s. (Súd prvej v odôvodnení rozsudku používal pre pôvodného žalobcu i žalobcu, na ktorého bola v priebehu súdneho konania postúpená pohľadávka, termín žalobca, rovnako tak potom postupoval aj odvolací súd). Žalobca odôvodnil žalobu tým, že poskytol obchodnej spoločnosti T., I..
I..W..V.., so sídlom K. X, N. (jej jediným konateľom a spoločníkom bol intervenient, otec žalovanej), ďalej len "spoločnosť TYKO", na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 7.6.1995 krátkodobý úver 199.163,51 eura, zabezpečený zmluvou o osobnom ručení intervenienta zo 7.6.1995, ktorý mal byť splatený do 20.12.1997. Žalobca podal dňa 5.2.1997 návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti TYKO, ktorému Krajský súd v Bratislave vyhovel uznesením z 31.10.1997. V priebehu roka 1997 intervenient predmetné nehnuteľnosti previedol na žalovanú a preto 29.12.1997 podal žalobu proti interventovi o priznanie pohľadávky vzniknutej neplnením povinnosti dohodnutej v úverovej zmluve. Ukrátenie na pohľadávke predmetnými kúpnymi zmluvami videl v snahe intervenienta zbavovať sa majetku, aby zmaril budúce uspokojenie žalobcu exekúcii na jeho majetok. Spochybňoval odovzdanie peňazí medzi intervenientom a žalovanou, poukázal na neschopnosť žalovanej preukázať ako získala peniaze na kúpu nehnuteľností, keďže v čase ich nadobudnutia mala len 21 rokov. Ďalej poukázal na to, že cena predmetných nehnuteľností podľa znaleckého posudku vyhotoveného pred prevodom bola určená na 37.806,62 eura, a už len z tejto skutočnosti je zjavné ukrátenie veriteľa, nakoľko nehnuteľnosti boli predané za 33.193,92 eura.
3. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie potvrdila, že v roku 1997 od rodičov (t.j. intervenienta a jeho manželky) kúpila nehnuteľnosti v Pezinku zapísané na listoch vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia Pezinok č. XXXX a č. XXXX za cenu určenú znaleckým posudkom. Dôvodom kúpy malo byť spoluinvestovanie finančných prostriedkov s priateľom (jej budúcim manželom). Uviedla, že pri kúpe predmetných nehnuteľností nevedela o tom, že spolumajiteľ nehnuteľnosti - intervenient (nehnuteľnosti boli v čase kúpy v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov) má dlh voči žalobcovi, že po začatí tohto konania žalobca vyzval intervenienta ako ručiteľa na splnenie záväzku vyplývajúceho z úverovej zmluvy a že 15.5.1998 bola uzavretá dohoda o postupe pri vymáhaní pohľadávky, na základe ktorej mal intervenient predať svoje pozemky v Q. zapísané v liste vlastníctva katastra nehnuteľností pre katastrálne územie Q. č. XXX za 109.539,93 eura a túto mal uhradiť priamo na účet žalobcu a že mal uzatvoriť dohodu, v ktorej sa zaviazal na úhradu dlhu zaslať žalobcovi 33.193,92 eura, ktoré mal získať z odporovaného predaja nehnuteľností.
4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca a spoločnosť TYKO, uzavreli 7.6.1995 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol spoločnosti TYKO úver 199.163,51 eura, splatný do 20.12.1997, ktorý bol zabezpečený zmluvou o osobnom ručení intervenienta zo 7.6.1995. Pohľadávku z úverovej zmluvy si žalobca voči intervenientovi ako ručiteľovi uplatnil na Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 57Cb 7/98 a táto je vymáhaná v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 1Er/2145/2011 od roku 2011 a ešte nebola vymožená. Intervenient zmluvou z 8.12.1997 previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovanú - svoju dcéru, ktorá stále vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX; nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX previedla na iného a v dobe súdneho konania boli vo vlastníctve E. J., nar. XX.X.XXXX. Na základe odporovaných právnych úkonov - kúpnych zmlúv boli v katastri nehnuteľností rozhodnutiami č. C. a č. C. povolené vklady vlastníctva v prospech žalovanej. Žalobca s interventom uzavreli 15.5.1998 dohodu o postupe pri vymáhaní pohľadávky (z úverovej zmluvy), ktorá potvrdzuje, že intervent kvôli úveru predal svoje iné pozemky v Q. za 109.539,93 eura, tieto uhradil žalobcovi. V zmysle tejto dohody, mal intervenient žalobcovi v lehote do 31.5.1998 uhradiť ďalšiu splátku úveru 33.193,92 eura, ktorú aj 2.6.1998 vložil do pokladne žalovaného.
5. Uvedený skutkový stav súd prvej inštancie vyvodil zo zhodných vyjadrení strán a z oboznámenia sa s predloženými listinami. Spornou v konaní bolo, či prevodom predmetných v Pezinku z intervenienta a jeho manželky na žalovanú došlo k ukráteniu pohľadávky žalovaného vymáhanej v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. č.k. 1Er/2145/2011. Skutkové zistenia posúdil podľa ustanovení § 42a ods. 1, ods. 2 a ods. 3 písm. a), § 42b ods. 1, ods. 2 a ods. 4, § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka.
6. Súd prvej inštancie pri rozhodovaním vychádzal z toho, že žalobca v konaní žiada určiť právnu neúčinnosť scudzovacích zmlúv z 8.12.1997 preto, že kúpna cena nehnuteľností nebola ekvivalentná ich hodnote (prípadne nebola zaplatená vôbec), následkom čoho došlo k ukráteniu jeho pohľadávky vymáhanej v exekučnom konaní. Žalovaná a intervenient tvrdili, že kúpna cena za nehnuteľnosti určená znaleckým posudkom bola ekvivalentná a teda nedošlo k ukráteniu veriteľa žalobcu, suma za prevedené nehnuteľnosti bola žalobcovi vyplatená na základe dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky zo dňa 15.5.1998. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná a ani intervenient neuniesli dôkazné bremeno,
ktoré ich zaťažovalo a nepreukázali, že žalovaná o úmysle ukrátiť žalobcu odporovanými právnymi úkonmi nevedela alebo nemohla vedieť, keďže ich vyjadrenia o tomto boli rozporné a nepodložené. Súd prvej inštancie z ich tvrdení dospel k presvedčeniu, že odporované právne úkony boli realizované len za tým účelom aby nehnuteľnosti zostali v rodine, t.j. s úmyslom zabrániť žalobcovi, aby svoju pohľadávku voči intervenientovi vymohol predajom jeho nehnuteľností v exekučnom konaní. Žalovaná sa v konaní vyjadrila, že nehnuteľnosť kúpila od rodičov a dôvodom bolo spoluinvestovanie s vtedajším priateľom (terajším manželom S.Q. X.). Ďalej, že rodinný dom (t.j. jednu z prevádzaných nehnuteľností) jej rodičia sľúbili, nejaké peniaze jej dala babička, nejaké rodičia k 18. narodeninám a niečo priateľ S. X.. Intervenient však vypovedal, že nevie odkiaľ žalovaná získala peniaze na kúpu nehnuteľností, mala však byť zárobkovo činná. Manžel žalovanej Július Ivan vypočutý vo veci ako svedok uviedol, že on sa na odporovaných právnych úkonoch žiadnym spôsobom nezúčastňoval, pretože vtedy so žalovanou ešte neboli manželia. Tieto vyjadrenia žalovanej, intervenienta a manžela žalovanej súd vyhodnotil ako krajne nekonzistentné až rozporné a svedčiace o účelovom zastieraní skutočného dôvodu prevodu predmetných nehnuteľností. Žalovaná v konaní nepreukázala, že mohla mať vo veku 21 rokov dostatok prostriedkov na ich kúpu. Rovnako ako rozporné vyhodnotil tvrdenia samotnej žalovanej, ktorá najprv uviedla, že nehnuteľnosť kúpila ako investíciu, pričom žiadnym spôsobom nepreukázala, že by nehnuteľnosť využívala ako investičný majetok, potom že jej nehnuteľnosť (rodinný dom) rodičia sľúbili a vo vzťahu k tomu, či zisťovala zámery intervenienta, uviedla len to, že sa otca pýtala, či to nebude vadiť ostatným súrodencom a nestarala sa ako otec (intervenient) „zabezpečí“ jej ostatných súrodencov. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak 21 - ročná osoba kupovala od rodičov nehnuteľnosť za 33.193,92 eura (na ktorú si mala zarobiť aj vlastným podnikaním, čo taktiež nebolo preukázané), bola otázka na otcove podnikanie starostlivosťou minimálnou (a ani táto nebola dosiahnutá).
7. Z vykonaného dokazovania výsluchom manžela žalovanej a žalovanej podľa súdu vyplynulo, že v rodinnom dome (ktorý bol predmetom odporovaného právneho úkonu) žije doposiaľ intervenient a jeho manželka. Tvrdenie žalovanej, že má trvalý pobyt v N. a intervenient s jeho manželkou užíva nehnuteľnosť v obci B. súd prvej inštancie nepovažoval za pravdivé, pretože na pojednávaní uviedla, že intervenient býva v N. na D. B. XX, t.j. v dome, ktorý jej predal. Rovnako obranu žalovanej, že za nehnuteľnosti zaplatila cenu určenú podľa znaleckého posudku považoval za irelevantnú. Podľa názoru súdu blízka osoba sa v danej veci nemôže brániť tým, že kúpnu cenu v zmysle ustanovení odporovaného právneho úkonu zaplatila, ale len tým, že nepoznala úmysel dlžníka - svojho príbuzného ukrátiť veriteľa. K ekvivalentnosti kúpnej ceny, t.j. či odporovanými právnymi úkonmi reálne došlo k zmenšeniu majetku intervenienta súd zdôraznil, že v konaní o odporovacej žalobe musí byť záver, že napadnutý právny úkon je ekvivalentným úkonom vždy bezpečne preukázaný a preto bolo rozhodujúce, aby mohol posúdiť všeobecnú (obvyklú, trhovú) cenu, ktorú by bolo možné dosiahnuť pri predaji veci v dobe uzavretia odporovateľnej kúpnej zmluvy. Zisťovanie všeobecnej ceny prevádzaných nehnuteľnosti malo byť predmetom znaleckého dokazovania, žalobca mal záujem o vykonanie znaleckého posudku, čo však možné preto, že žalovaná nielenže spôsobila prieťahy v konaní, ale zjavne účelovo zmarila vykonanie dokazovania, ktoré by mohlo vyriešiť otázku, či kúpna cena za prevádzané nehnuteľnosti bola ekvivalentná alebo nie. Takéto konanie žalovanej súd prvej inštancie hodnotil v neprospech žalovanej ako také, ktoré preukazuje nezáujem žalovanej o zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností. Tvrdenie žalovanej, že „ak by nedošlo k predaju nehnuteľnosti, táto by bola spotrebovaná na uspokojenie pohľadávok ostatných veriteľov, ktoré vznikli ešte pred pohľadávkou žalobcu“ nebolo nepreukázané a vo vzťahu k zmareniu znaleckého dokazovania je hypotetické. Žalovaná rovnako neuviedla, akým spôsobom by mal spor ovplyvniť fakt, že odplata za prevod nehnuteľností patrila do bezpodielového spoluvlastníctva intervenienta a jeho manželky, keď dobe začatia exekučného konania už bolo toto spoluvlastníctvo zrušené a teda by neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 147 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
8. Obranu žalovanej, že žalobca podal návrh na vyhlásenie konkurzu voči spoločnosti TYKO považoval súd za irelevantnú preto, že to s predmetom sporu nesúvisí, tak isto ako hypotetické úvahy žalovanej, akým spôsobom a využitím akých právnych inštitútov vymáha žalobca svoju pohľadávku od intervenienta. Podľa súdu prvej inštancie s predmetom sporu nesúvisí ani dohoda o postupe pri vymáhaní pohľadávky z 15.5.1998, že časť dlhu z úverovej zmluvy intervenient uhradil zo zisku z predaja nehnuteľností v Q. a ďalšiu časť 33.193,92 eura uhradí do konca mája 1998, bez uvedenia toho ako získa tieto peniaze. Tvrdenie žalovanej a intervenienta v konaní, že tieto peniaze získa intervenient predajom nehnuteľností na základe odporovanými právnymi úkonmi, považoval súd za zavádzajúce, čo preukazuje aj skutočnosť, že kúpna cena mala byť vyplatená v decembri 1997 a
nebol dôvod, aby intervenient splatil zostávajúcu časť dlhu takmer po pol roku. Tvrdenia žalovanej a intervenienta, že žalobca si nesplnil dohodnuté povinnosti z dohody a preto nemá požívať v zmysle § 3 Občianskeho zákonnú ochranu sú podľa súdu v prejednávanej veci bez akéhokoľvek právneho a skutkového významu.
9. Námietky intervenienta a žalovanej o spornosti pohľadávky z úverovej zmluvy, premlčaní, či vymáhateľnosti tejto pohľadávky vyhodnotil súd prvej inštancie za nedôvodné, pretože pohľadávka z úverovej zmluvy sa vymáha v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 1 Er/2145/2011. Za irelevantnú tiež vyhodnotil námietku, že žalobca pôvodne neodporoval právny úkon týkajúci sa prevodu vlastníctva rodinného domu, pretože zo žaloby je zrejmé, že odporoval kúpne zmluvy z 8.12.1997 v celosti, nevynímajúc žiadne nehnuteľnosti.
10. Súd inštancie z uvedených dôvodov žalobe v celom rozsahu vyhovel po tom, čo dospel k záveru, že predmetné kúpne zmluvy ukracujú pohľadávku žalobcu z úverovej zmluvy, že žalovaná a intervenient nepreukázali, že žalovaná vynaložila náležitú starostlivosť pri objasňovaní úmyslu navrhovaného predaja pre intervenienta a zároveň zjavne účelne znemožnili vykonanie dokazovania, z výsledkoch ktorého by súd vedel posúdiť otázku ekvivalencie odporovaných právnych úkonov. Mal za to, že prevodu nehnuteľností odporovanými právnymi úkonmi došlo k zmenšeniu majetku intervenienta, ktorý nepostačuje na úhradu pohľadávky žalobcu vzniknutej zo zmluvy o úvere č. XXX XXX XXXX vymáhanú exekúciou od roku 2011. Vychádzal aj z toho, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná vyplatila rodičom dohodnutú kúpnu cenu a ani to, že týmito prostriedkami mohla v danom veku vôbec disponovať.
11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu v plnom rozsahu priznal žalobcovi ako strane plne úspešnej v spore.
12. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, že súd vo veci dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a žiadala zmeniť ho a žalobu v celom rozsahu zamietnúť. Namietala, že žalobca sa žalobou zo 6.4.1998 domáhal len určenia, že kúpne zmluvy uzavreté medzi intervenientom ako predávajúcim a ňou ako kupujúcou, ktorými intervenient previedol na ňu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území N. zapísaných Okresným úradom Pezinok, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX (parcela č. XXXX o výmere 232 m2, zastavené plochy a nádvoria a parcela č. XXXX o výmere 269 m2, vinica) a liste vlastníctva č. XXXX (parcela č. XXXX/X o výmere 68 m2, zastavané plochy a stavba so súpisným číslom XXX, chata) sú voči nemu neúčinné. Z tohto petitu žaloby je zrejmé, že v tomto súdnom konaní sa nedomáha určenia neúčinnosti právneho úkonu vo vzťahu k rodinnému domu so súpisným číslom XXXX, ktorý je v katastri nehnuteľností katastrálneho územia N. zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX.
13. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že bremeno tvrdenia, že došlo k ukráteniu veriteľa je na nej. Žalovaná nemohla ovplyvniť znalecké dokazovanie o cene chaty zapísanej na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX, lebo už od roku 1998 nie je jej vlastníkom a oceňovaniu nehnuteľnosti zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľnosti katastrálneho územia N. XXXX nebránila. Považovala za nereálne po 5, resp. 8 rokoch zistiť trhovú hodnotu, predmetných nehnuteľnosti v dobe uzavretia kúpnych zmlúv. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku neuviedol ako dospel k záveru, že dohodnutá kúpna cena v predmetných zmluvách nie je ekvivalentná a z dokazovania nevyplýva, že by intervenient nezískal za prevod nehnuteľností plnenie rovnocennej povahy. Z uvedeného dôvodu nie je podľa jej názoru splnený jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu (ukrátenie veriteľa), takže vyhovením žalobe súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil.
14. Žalovaná v odvolaní namietala aj to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s ňou vznesenou námietkou premlčania podľa ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. K poznaniu úmyslu ukrátiť veriteľa uviedla, že v konaní dostatočne jasne a zrozumiteľne vysvetlila okolnosti uzavretia kúpnych zmlúv, ako aj pôvodu peňazí, ktorými za získané nehnuteľnosti zaplatila. Poukázala na svoju výpoveď, že pred uzavretím zmlúv zisťovala, či nimi nedôjde k ukráteniu veriteľov intervenienta a uviedla, že intervenient nemal záujem informovať ju o týchto okolnostiach. Je teda zrejmé, že o úmysle
intervenienta ukrátiť odporovanými právnymi úkonmi pohľadávku žalobcu nevedela a ani nemohla vedieť, a to napriek tomu, že vyvinula snahu o rozpoznania úmyslu intervenienta. Vzhľadom k jej veku pri uzatváraní zmlúv, jej poznaniu rodinných a finančných pomerov a najmä životných skúseností a právnych vedomostí je zrejmé, že jej starostlivosť o rozpoznanie úmyslu intervenienta bola dostatočná. Za predpokladu, že samotný intervenient ako blízka osoba (otec) nechcel informovať svoje okolie a rodinu o podnikaní, nemala reálnu možnosť iným spôsobom ako otázkami zistiť situáciu intervenienta, nakoľko s ním nepodnikala a na jeho podnikaní sa žiadnym spôsobom nezúčastňovala. Rodičia mohli voľne disponovať so svojim majetkom, v čase uzavretia kúpnych zmlúv neboli proti otcovi vedené exekučné alebo súdne konania, ktoré by mohli pri posudzovaní konania žalovanej znamenať, že sa dostatočne nesnažila rozpoznať úmysel intervenienta pri uzatváraní predmetných kúpnych zmlúv.
15. Žalovaná nesúhlasila ani so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a namietala aj proti interpretácii dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky uzavretej 15.5.1998 (č.l. 15). Z dohody podľa nej vyplýva, že žalobcu v čase jej uzavretia vedel o predaji nehnuteľností a svojím konaním (prijatím záväzku zdržať sa uplatňovania práva voči osobám blízkym intervenientovi) akceptoval skutočnosť, že intervenient z peňazí, ktoré získal predajom svojich nehnuteľnosti uhradil časť dlhu voči právnemu predchodcovi žalobcu. Právny predchodca žalobcu a intervenient sa dohodli aj na prerušení tohto súdneho konania, ktoré pri uzatváraní dohody už prebiehalo. Výkon práva žalobcu (jeho uplatňovanie a nerešpektovanie dohody) je zjavne v rozpore s dobrými mravmi a nemalo by požívať právnu ochranu v zmysle ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka. Na základe dohody intervenient uhradil právnemu predchodcovi žalobcu 1.000 000 Sk a vyhľadal osobu, ktorá bola pripravená uzavrieť dohodu o pristúpení k záväzku intervenienta, ktorú však žalobca bez zdôvodnenia neuzavrel. Intervenient mal záujem na vysporiadaní svojho peňažného záväzku voči žalobcovi, aktívne s ním komunikoval a nevyhýbal sa plneniu povinností.
16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súd prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenie žalovanej, že sa v tomto súdnom konaní nedomáha určenia neúčinnosti zmluvy o predaji rodinnému domu v N. súp. č. XXXX považoval za účelové. Žalobným návrhom sa domáha vyslovenia neúčinnosti kúpnych zmlúv z 18.12.1997 voči nemu v zmysle ustanovenia § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka. Podľa neho ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka ani nepredpokladá vyslovenie čiastočnej neúčinnosti právneho úkonu. K preukázaniu toho, že predmetnými právnymi úkonmi došlo k ukráteniu jeho pohľadávky voči intervenientovi uviedol, že súd na jeho návrh nariadil 18.12.2002 znalecké dokazovanie k cene prevádzaných nehnuteľnosti, ktoré žalovaná úmyselne zmarila a ktoré by preukázalo vyššiu trhovú cenu nehnuteľností ako bola dohodnutá v kúpnych zmluvách. Poukázal na to, že nehnuteľnosť, na rozdiel od peňažných prostriedkov má trvalú hodnotu, ktorá je evidovaná v katastri nehnuteľností, nedá sa zatajiť a ukryť a osobitne zdôraznil, že v konaní nebolo žalovanou preukázané, že kúpnu cenu aj uhradila, nevedela objasniť, akým spôsobom získala ako 21- ročná 1 milión slovenských korún.
17. Vo vyjadrení žalobca s ohľadom na to, že v konaní nebola preukázaná úhrada kúpnej ceny predávajúcemu a ani to, ako žalovaná peniaze získala, uviedol, že k úhrade kúpnej ceny pravdepodobne nedošlo. Tvrdenie intervenienta, že z úveru splatil 1 milión korún sú síce pravdivé, ale to, že išlo o peniaze získané predajom uvedených nehnuteľností zostalo nepreukázané. Dôkazy získané v konaní skôr nasvedčujú tomu, že intervenient uhradil túto splátku úveru, aby sa vyhol sporu, resp. aby nehnuteľnosti, ktoré majú oveľa vyššiu hodnotu, ostali vo vlastníctve žalovanej (rodiny). Uvedené podporuje aj to, že k úhrade tejto splátky došlo až pol roka po predaji nehnuteľností a až po začatí tohto konania voči žalovanej. Intervenient sa obával, že by žalobca mohol byť v konaní úspešný a tak dodatočne, po dlhšom čase od uzavretia predmetných kúpnych zmlúv, aby vyvolal dojem, že za predané nehnuteľnosti dostal ekvivalentnú protihodnotu a túto celú zaslal veriteľovi na úhradu poskytnutého úveru. Na základe vykonaného dokazovania sa domnieva, že intervenient simuloval prevod svojich nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej (dcéry), aby tým dostal svoj nehnuteľný majetok z dosahu veriteľov, čomu nasvedčuje aj fakt, že žalovaná nevedela počas 20 rokov trvajúceho sporu preukázať úhradu kúpnej ceny a ani to, ako získala na to potrebné peniaze.
18. K žalovanou namietanému premlčaniu práva domáhať sa určenia neúčinnosti predmetných zmlúv voči nemu uviedol, že jeho pohľadávka sa stala splatnou dňa 20.12.1997 a nakoľko dlžník (intervenient) mu nevrátil poskytnutý úver riadne a včas, 27.12.1997 si pohľadávku uplatnil na súde v konaní vedenom Krajským súdom Bratislava pod sp. zn. 57Cb/7/1998. Rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9.12.2009
č.k. 57Cb/7/1998-211 potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť 13.5.2011 a vykonateľnosť 16.5.2011. Právny predchodca žalobcu následne požiadal o vymáhanie pohľadávky priznanej súdom v exekúcii dňa 23.6.2011, t.j. v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote v súlade s ustanovením § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, exekučné konanie voči dlžníkovi - intervenientovi v tomto konaní stále prebieha, je vedené súdnym exekútorom S.. K. H. pod č.k. E. XXXX/XXXX a Okresným súdom Pezinok pod sp.zn. 1Er/ 2145/2011. Dlžník (intervenient) a teda ani žalovaná sa nemôžu úspešne dovolávať premlčania pohľadávky.
19. K vyjadreniam žalovanej o tom, či vedela o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa uviedol, že vzhľadom na to, že išlo o prevod majetku medzi blízkymi osobami, nebol povinný ho preukazovať, pretože úmysel dlžníka sa v tomto prípade predpokladá a na žalovanej bolo dôkazné bremeno, aby preukázala, že o úmysle intervenienta ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti vedieť nemohla. Výpoveď žalovanej, ktorej obsahom bolo vyjadrenie, že sa nikdy nepýtala otca na veci vo firme, či má problémy vo firme, nemôže byť postačujúca na preukázanie toho, že nevedela o úmysle otca ukrátiť svojho veriteľa a tiež na preukázanie toho, že ani pri náležitej starostlivosti tento úmysel nemohla poznať. Žalovaná v odvolaní zámerne a účelovo vytrhla z kontextu časť svojej výpovede, že sa otca opýtala na to, či uzavretie kúpnych zmlúv „nebude vadiť ostatným dvom súrodencom“ a nijakým spôsobom nesmerovala svoju aktivitu k zisteniu rozsahu finančných záväzkov svojho otca (intervenienta). Žalovaná teda aj svojou výpoveďou potvrdila, že nevynaložila žiadnu, a už vôbec nie kvalifikovanú, náležitú starostlivosť na to, aby zistila stav finančných záväzkov svojho otca z podnikateľskej činnosti a nijakým spôsobom nezisťovala, či zamýšľanými kúpnymi zmluvami nemôže dôjsť k ukráteniu jeho veriteľov.
20. K tvrdeniu žalovanej, že konajúci súd nesprávne interpretoval obsah dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky z 15.5.1998 uviedol, že s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi aspektmi tejto dohody sa už vysporiadal Najvyšší súd SR v uznesení z 24.2.2005 sp. zn. 6Obo/288/04, ako aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku z 9.12.2009 č. k. 57Cb/7/1998-211 vynesenými v konaní o návrhu na priznanie pohľadávky. Obidva súdy zhodne považovali túto dohodu za irelevantnú a pripojili, že táto nemôže žalobcovi brániť, aby sa domáhal od ručiteľa - intervenienta alebo jeho blízkych osôb svojich nárokov, a to z dôvodu, že dispozícia, resp. obmedzovanie procesných práv účastníkov konania nie je na základe hmotnoprávnych dohôd možné.
21. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedla, že žalobca podľa nej používa účelové tvrdenia, ktorých cieľom je odpútať pozornosť na nepodstatné skutočnosti. Nesúhlasila s jeho tvrdením, že v roku 1997 bolo možné zistiť hodnotu prevádzaných nehnuteľností, pretože to nezohľadňuje ich zhodnotenia a zmeny trhových pomerov. Zdôraznila, že súčasťou súdneho spisu sú znalecké posudky, ktorá stanovili všeobecnú hodnotu nehnuteľností a preto tvrdenie žalobcu, že nehnuteľnosti museli mať v čase prevodu na ňu vyššiu cenu ako dohodnutú, je iba jeho dohadom a špekuláciou. Uzavretím kúpnych zmlúv nedošlo k oslabeniu postavenia veriteľa pri vymáhaní jeho pohľadávky, intervenient ako dlžník dobrovoľne po uzavretí kúpnych zmlúv splatil časť svojho záväzku právnemu predchodcovi žalobcu a v spore aj vysvetli prečo k tomu došlo asi polroka po uzavretí kúpnych zmlúv. Ďalšie vzťahy boli upravené v dohode o postupe pri vymáhaní pohľadávky, z ktorej je zrejmé, že žalobca mal vedomosť o predaji nehnuteľností a akceptoval skutočnosť, že intervenient transformoval svoj majetok z nehnuteľného na hnuteľný (peniaze).
22. Žalobca v ďalšom vyjadrení poukázal na svoje predchádzajúce stanovisko k odvolaniu žalovanej.
23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné iba čiastočne. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.11.2020 (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP).
24. Podľa ustanovenia § 80 ods. 1 a ods. 2 CSP odvolací súd uznesením z 13.2.2020 pripustil, aby namiesto žalobcu W., O..I.., do konania vstúpil a ďalej ako žalobca vystupoval C. C., bytom C. XXX/ X, C. J..
25. Podľa odvolacieho súdu dôvody uvádzané v odvolaní žalovanou neboli spôsobilé spochybniť závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil napadnuté rozhodnutie o zmluve, predmetom ktorej
boli nehnuteľností v N. zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX (prvej zmluve), ktoré zodpovedajú ustanoveniu § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka. Odvolanie žalovanej neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, alebo naopak opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Posúdenie, či v danej veci bol zákonom predpokladané dôvody odporovateľnosti právneho úkonu, považoval odvolací súd za správne a v rozsudku za riadne odôvodnené.
26. Podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.
27. Podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi ( § 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.
28. Podľa ustanovenia § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka odporovať možno tiež právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou ( § 116 a 117); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.
29. Podľa ustanovenia § 42b ods. 1 až ods. 4 Občianskeho zákonníka právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi. Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
30. Odporovacej žalobe v zmysle ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka je možné vyhovieť vtedy, ak bolo preukázané (dôkazné bremeno znáša žalobca), že dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky veriteľa. Dlžníkov právny úkon ukracuje pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedie k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v jeho dôsledku vzniknuté zmenšenie majetku má za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo tohto právneho úkonu, z majetku dlžníka by sa mohol aspoň čiastočne uspokojiť. Ak však nemal dlžníkov právny úkon za následok zmenšenie jeho majetku, pretože za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty obdržal ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada, nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Ak nedošlo v dôsledku tzv. ekvivalentného právneho úkonu k zmenšeniu dlžníkovho majetku (aj keď zmenil podobu svojich aktív) v rovnakej hodnote (cene) ako keby k týmto právnym úkonom nedošlo k ukráteniu veriteľa. Rozhodujúcim momentom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových veci, práv alebo iných majetkových hodnôt je jeho účinnosť, pri nehnuteľnostiach zapisovaných do katastra nehnuteľností deň, ku ktorému nastali účinky vkladu do katastra nehnuteľností. O ekvivalentnosť právneho úkonu dlžníka ide však len vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty naozaj (reálne) dostane ich obvyklú cenu alebo inú skutočne primeranú (rovnocennú) náhradu.
31. Námietka žalovanej, že ukrátenie odporovanej pohľadávky má preukazovať v konaní žalobca je podľa odvolacieho súdu dôvodná. Pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom, ktoré žalobca navrhoval, mal žalobca túto skutočnosť preukazovať inými dôkazmi, ktoré by určili hodnotu predanej nehnuteľnosti, na základe čoho by bolo možné zistiť, či došlo k ukráteniu jeho pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie ani poriadkovými opatreniami nezabezpečil pre znalca možnosť vyhotoviť znalecký posudok, bolo otázkou procesného útoku žalobcu navrhnúť vykonanie iných dôkazov,
napr. predložením súkromného znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia. S ohľadom na to, že súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ani dohodnutú kúpnu cenu žalovaná nezaplatila, nemalo nesprávne posúdenie dôkazného bremena k tvrdeniu, že predmetnými prevodmi nehnuteľnosti došlo k ukráteniu pohľadávky žalobcu za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie.
32. Súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že žalovaná kúpnu cenu prevádzaných nehnuteľností nezaplatila. Vychádzal pritom z rodinného vzťahu žalovanej a intervenienta, ich výpovedí o finančných schopnostiach žalovanej v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, z výpovede svedka S. X., ktorí nevedeli uviesť odkiaľ by žalovaná v danom čase mohla mať peniaze na kúpu rodinného domu a chaty. Skutkový záver súdu, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná kúpnu cenu v celom rozsahu zaplatila, keďže nemala doklad o zaplatení a nevedela uviesť ani to ako získala všetky peniaze na zaplatenie, zodpovedá pravidlám logického myslenia ako aj všeobecne známym skúsenostiam. Hodnoteniu súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala odkiaľ mala peniaze a teda ani to, že zaplatila kúpnu cenu, nie je možné vytknúť, že nezodpovedá pravidlám logického myslenia, alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. V prípade žalovanej čo aj mladej osoby (21 ročnej v čase uzavretia zmluvy) nemožno uveriť, že by nevedela odkiaľ mala tieto peniaze a to ani približne koľko a od koho. Keďže za danú cenu bolo možné kúpiť rodinný dom a chatu, išlo nepochybne o hodnotu, ktorú by si v prípade, že mala k dispozícii v celom rozsahu zapamätala a poznala jej zdroj. Výpoveď žalovanej že mala peniaze na úhradu kúpnej ceny súd prvej inštancie považoval s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania za nepresvedčivú, zodpovedá preukázanému v konaní a preto nie je možné dôvod o tomto skutkovom závere polemizovať.
33. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná je dcérou dlžníka žalobcu, nebolo potrebné preukazovať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa prevodom veci na blízku osobu a ani vedomosť žalovanej o takomto úmysle (§ 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka). Úmysel dlžníka cum animo fraudandi sa v takomto prípade predpokladá a je na osobe blízkej dlžníkovi, aby preukázala opak, t.j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. V záujme procesného úspechu teda žalovaná ako blízka osoba dlžníka mala v konaní preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť prevodom veci svojho veriteľa nepoznala a ani nemohla poznať. Žalovaná k tejto obrane uviedla len to, že sa otca nepýtala na jeho firmu, či má nejaké problémy, otec nezaťažoval svojimi problémami rodinu a že na otázku, či to nebude vadiť jej súrodencom jej odpovedal, že zabezpečí aj ich. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol v dobe odporovaného právneho úkonu, z jej výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmyslu dozvedela. Námietku žalovanej, že vyvinula dostatočnú starostlivosť za účelom rozpoznania úmyslu intervenienta ukrátiť uspokojenie žalobcovej pohľadávku, súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nepreukázanú, keďže jej postoj nemožno hodnotiť ako dostatočnú aktivitu na zistenie solventnosti otca a posúdenie toho, či nemá prevodom svojich nehnuteľnosti úmysel ukrátiť svojho veriteľa (veriteľov), ak nebol preukázaný žiaden dôvod na predaj nehnuteľnosti dcére a intervenient aj s manželkou v rodinnom dome naďalej žijú a žalovaná v ňom bývala len určitý čas, keď mala malé dieťa.
34. Na podporu záveru súdu prvej inštanciu, že uplatnený nárok nie je premlčaný, odvolací súd uvádza, že žalovaná nie je dlžníčkou z predmetnej úverovej zmluvy a preto nie oprávnená v zmysle ustanovenia namietať premlčanie pohľadávky vzniknutej z tejto zmluvy (§ 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. Ukrátená pohľadávka bola žalobcovi priznaná rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9.12.2009 č.k. 57Cb/7/98-211 potvrdenom rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo 17.2.2011 sp. zn. 2 Obo 17/2010, právoplatným 12.5.2011, a návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 23.11.2011, teda v lehote stanovenej § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka a námietku premlčania by mohol vznieť len povinný v tomto exekučnom konaní, nie žalovaná v danej veci.
35. Odvolací súd sa stotožňuje aj s hodnotením obsahu dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky z 15.5.1998 a záverom, že uplatňovanie práva žalobcom v tomto konaní nie je v rozpore s dobrými mravmi
ani za toho stavu, že intervenient na základe tejto dohody časť svojho dlhu splatil, keďže dlh nebol splatený celý. Žalobcovi nemožno odmietnuť ochranu jeho práva na úhradu zvyšnej časti pohľadávky, ktorá mu už bola priznaná rozhodnutím súdu.
36. Žalovaná v odvolaní namietala aj to, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti prvej kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností v N. zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX okrem rodinného domu súpisné číslo XXXX. Žalobca v žalobe uviedol, že sa domáha určenia, že kúpne zmluvy uzavreté medzi predávajúcim S. T. a kupujúcou K. T., ktorou na ňu previedol nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. N., parc. č. XXXX o výmere 232 m2, zast. plocha a parc. XXXX o výmere 269 m2, vinica, vklad povolený pod č. XXXX/XX, na LV č. XXXX, kat. územie N., parc. č. XXXX/X o výmere 68 m2, zast. plocha, stavby - súp. č. XXX na parc. č. XXXX/ X - chata, vklad povolený pod č. XXXX/XX, sú voči žalobcovi právne neúčinné. Pochybnosť o tom, či sa žaloba týka neúčinnosti celej zmluvy alebo len časti odstránil žalobca tým, že na pojednávaní 15.5.2013 uviedol, že sa domáha neúčinnosti oboch kúpnych zmlúv ako celku s tým, že ich označuje číslom povolenia vkladu do katastra a listami vlastníctva katastra nehnuteľností. Vyjadrenie žalobca v petite žaloby, v ktorom označil len niektoré veci, ktoré boli predmetom danej zmluvy, nebolo možné bez ďalšieho vykladať tak, že sa domáhal určenia neúčinnosti zmlúv len vo vzťahu k týmto veciam, ale bolo potrebné túto pochybnosť odstrániť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2010 sp. zn. 6Cdo 223/2010), čo aj súd prvej inštancie urobil a v spore konal o návrhu na určenie neúčinnosti celej kúpnej zmluvy, ktorej predmetom boli všetky nehnuteľnosti v N.U. zapísané na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX.
37. Pretože žalovaná v odvolaní k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o určení, že kúpna zmluva zo dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou o prevode nehnuteľností v katastrálnom území N. zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX zapísaná v katastri nehnuteľností pod č. C. XXXX/XX, je voči žalobcovi právne neúčinná neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala jeho nesprávnosť, odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
38. Pri preskúmavaní rozsudku súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti, v ktorej rozhodol, že kúpna zmluva z 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou o prevode nehnuteľností v N., zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľnosti katastrálneho územia N. č. XXXX, zapísaná v katastri nehnuteľností pod č. C. XXXX/XX, je voči žalobcovi právne neúčinná, sa odvolací súd zaoberal ako prvou legitimáciou strán na vedenie takéhoto sporu po skutkovom zistení, že žalovaná tieto nehnuteľnosti predala manželom S. Ď. a E. Ď..
39. Podľa ustanovenia 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.
40. Zmyslom odporovacej žaloby je (z pohľadu žalobcu) dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom vykonaný právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad k tomu, aby sa veriteľ mohol na základe tohto titulu (exekučného titulu) vydaného proti dlžníkovi domáhať exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale proti osobe, s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon urobený. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Z toho je zrejmé, že po predaji nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX katastrálneho územia N., ktoré žalovaná získala na základe kúpnej od intervenienta, už nie je možné, aby žalobca dosiahol uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z majetku dlžníka a má už len právo na náhradu toho, o čo bol daným právnym úkonom ukrátený.
41. Súd prvej inštancie v tejto časti uplatnený nárok neposúdil právne správne a preto odvolací súd jeho rozsudok v časti, ktorou určil, že kúpna zmluva zo dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou, prevod nehnuteľností v katastrálnom území N. zapísaných
na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX rozhodnutím č. C. XXXX/ XX, je voči žalobcovi právne neúčinná, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.
42. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 CSP tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho konania, pretože v konaní mali úspech v rovnakom rozsahu.
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).