Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)01c/365452.5185d7.pdf
PDF · 108.39 KB
No categories available
6Cdo/223/2010
Najvyšší súd 6 Cdo 223/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne S., so sídlom na ul. J.,
zastúpenej Mgr. Ľ. K., advokátom so sídlom v M., proti ţalovaným 1/ J. K., 2/ M. K.
a 3/ K. K., všetkým bývajúcim v M., zastúpeným Advokátskou kanceláriou G., s.r.o.,
so sídlom v M., v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ JUDr. M. G., o neúčinnosť
dohody o vyporiadaní BSM a o neúčinnosť darovacej zmluvy, vedenej na Okresnom súde
Dolný Kubín pod sp.zn. NO-5 C 76/2003, o dovolaní ţalobkyne proti rozsudku Krajského
súdu v Ţiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozhodol
t a k t o :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Ţiline zo 6. februára
2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách konania
z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom z 15. júna 2005 č.k. NO–5 C 76/03-259 určil, ţe
dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manţelov (ďalej len „BSM“) uzavreté
medzi ţalovanou 1/ a jej manţelom Ing. J. K., ku ktorým bol povolený vklad do katastra
nehnuteľností rozhodnutiami Katastrálneho úradu Ţ - Správy katastra M. pod číslom V. a V.,
a na základe ktorých sa ţalovaná 1/ stala výlučnou vlastníčkou bliţšie špecifikovaných
nehnuteľností, sú voči ţalobkyni právne neúčinné. Vo zvyšku ţalobu zamietol a vyslovil, ţe
ţiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe
vykonaným dokazovaním mal preukázané splnenie podmienok v zmysle § 42a Obč. zák. pre
vyslovenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretoţe ţalovaná 1/ musela poznať úmysel
svojho manţela - dlţníka ţalobkyne - ukrátiť ţalobkyňu. Zamietnutie ţaloby v časti o určenie
neúčinnosti darovacej zmluvy uzavretej medzi ţalovanou 1/ a ţalovanými 2/ a 3/ odôvodnil
nedostatkom ich pasívnej legitimácie, pretoţe nešlo o právny úkon urobený dlţníkom
ţalobkyne.
Krajský súd v Ţiline ako súd odvolací na odvolanie ţalovaných rozsudkom
zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom
výroku zmenil tak, ţe ţalobu aj v tejto časti zamietol. Zároveň rozhodol o povinnosti
ţalobkyne zaplatiť ţalovaným náhradu trov konania 17 420,-- Sk (578,24 EUR) na účet ich
zástupcu JUDr. M. G. do troch dní a vyslovil, ţe v ostanej časti zostáva prvostupňový
rozsudok nedotknutý. Na rozdiel od súdu prvého stupňa bol toho názoru, ţe ţalobe nemoţno
vyhovieť ani v časti o určenie neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM, pretoţe ţalobkyňa sa
domáhala určenia neúčinnosti týchto dohôd vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku
a nie k dohodám ako takým, a okrem toho, ak dlţník ţalobkyne a jeho manţelka uzavreli
uvedené dohody v úmysle zmariť uspokojenie ţalobkyne, sú tieto právne úkony neplatné
v zmysle § 39 Obč. zák.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie ţalobkyňa. Ţiadala, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v zmeňujúcom výroku a vo výroku o trovách
konania zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnila nesprávnym právnym
posúdením veci odvolacím súdom. Namietala, ţe odvolací súd nesprávne bez zmeny
zisteného skutkového stavu aplikoval na danú vec § 39 Obč. zák., pričom bliţšie ani
neuviedol, ktorý dôvod neplatnosti v zmysle uvedeného ustanovenia by sa mal vzťahovať
na dohody o vyporiadaní BSM.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O.s.p.) uznesením zo 17. decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 rozsudok Krajského
súdu v Ţiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005 v zmeňujúcom výroku a vo výroku
o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie
rozsudku krajského súdu odôvodnil jeho čiastočnou nepreskúmateľnosťou pre nedostatok
dôvodov a tzv. inou vadou konania spočívajúcou v neodstránení pochybností o predmete
ţaloby.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) nálezom z 29. júna 2010
sp.zn. III. ÚS 183/2010 okrem iného rozhodol, ţe uznesenie najvyššieho súdu
zo 17. decembra 2008 sp.zn. 4 Cdo 163/2007 a naň nadväzujúci rozsudok Krajského súdu
v Ţiline z 24. septembra 2009 sp.zn. 9 Co 50/2009 sa zrušujú a vec sa vracia najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie. Zrušenie označeného uznesenia najvyššieho súdu odôvodnil
porušením práva ţalovaných na spravodlivé súdne konanie tým, ţe im nebolo umoţnené
vyjadriť sa k podstate dovolania podaného ţalobkyňou. V súvislosti s námietkou ţalovaných,
ţe dovolanie bolo podané ţalobkyňou po zákonom ustanovenej lehote, konštatoval, ţe táto
námietka je nedôvodná. Poukázal na to, ţe rozhodnutie okresného súdu v spojení
s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 21. mája 2007, pričom dovolanie
bolo doručené na najvyšší súd 21. júna 2007, teda v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti
rozhodnutia (§ 240 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 57 ods. 1 aţ 3 O.s.p.).
Po vrátení veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie bol doručený rovnopis dovolania
ţalobkyne ţalovaným, resp. ich právnemu zástupcovi, s výzvou na zaslanie písomného
vyjadrenia, ak to povaţujú za potrebné na ochranu svojich práv.
V písomnom vyjadrení k dovolaniu ţalovaní navrhli tento mimoriadny opravný
prostriedok zamietnuť. Uviedli, ţe rozsudok krajského súdu bol doručený právnemu
zástupcovi ţalobkyne JUDr. A... K. 19.4.2007, preto lehota na podanie dovolania uplynula
19.5.2007 a dovolanie tak bolo podané oneskorene.
Námietku ţalovaných o oneskorenom podaní dovolania najvyšší súd nepovaţoval
za dôvodnú. Jej nedôvodnosť, ako uţ bolo uvedené, konštatoval aj ústavný súd, na ktorého
právne závery najvyšší súd poukazuje. Len na doplnenie v tejto súvislosti uvádza, ţe
písomným podaním doručeným Krajskému súdu v Ţiline 15.5.2006 oznámil advokát
JUDr. A... K., ţe medzi ním a ţalobkyňou došlo k dohode o ukončení právneho zastúpenia vo
veci. Doručenie rozsudku Krajského súdu v Ţiline zo 6. februára 2007 sp.zn. 23 Co 452/2005
tomuto advokátovi dňa 19.4.2007, ktorý v tom čase uţ nebol zástupcom ţalobkyne, preto
nemohlo mať účinky jeho riadneho doručenia ţalobkyni.
Po vyriešení otázky včasnosti podaného dovolania najvyšší súd opätovne prejednal
vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 veta pred bodkočiarkou O.s.p.
so zreteľom na okolnosť, ţe dovolanie bolo doručené ţalovaným a bola im tak daná moţnosť
sa k nemu vyjadriť, čo aj vyuţili) a dospel k záveru, ţe rozsudok odvolacieho súdu
v dovolaním napadnutých výrokoch treba zrušiť.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom. Obligatórne sa zaoberá len vadami
konania uvedenými v § 237 O.s.p. a inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť dovolací súd
predovšetkým skúmal existenciu vád vymedzených v § 237 O.s.p. a iných vád konania,
pričom zistil, ţe konanie pred odvolacím súdom je postihnuté jednak vadou vyplývajúcou
z ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., spočívajúcou v odňatí moţnosti účastníkovi riadne konať
pred súdom, a jednak tzv. inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo
odôvodniť rozsudok. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku je porušením práva
účastníka na spravodlivé súdne konanie, pretoţe sa mu tým odníma moţnosť náleţite
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných
riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov a teda moţnosť riadne konať
pred súdom.
V prejednávanej veci odvolací súd svoj právny záver o nemoţnosti určiť i prípadnú
čiastočnú neúčinnosť právneho úkonu v konkrétne označenej časti a o neplatnosti dohôd
o vyporiadaní BSM podľa § 39 Obč. zák. nijako bliţšie neodôvodnil. Nevysvetlil akými
úvahami sa pri tom riadil a ktorý konkrétny dôvod neplatnosti označených právnych úkonov
vyplývajúci z ustanovenia § 39 Obč. zák. uplatnil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
z akých skutkových zistení pri nezmenenom skutkovom stave, vyplývajúcom z dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa, vychádzal pri formulovaní skutkového záveru, ţe nielen
dlţník, ale i ţalovaná 1/ mala úmysel ukrátiť ţalobkyňu. Čiastočná nepreskúmateľnosť
rozsudku odvolacieho súdu, majúca za následok i jeho nepresvedčivosť, je vadou konania,
ktorou sa, ako uţ bolo uvedené, účastníkovi odníma moţnosť riadne konať pred súdom.
Existencia tejto vady zakladá dôvodnosť podaného dovolania a jej dôsledkom je zrušenie
rozsudku vydaného v konaní ňou postihnutom.
Konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté aj tzv. inou vadou, spočívajúcou
v neodstránení pochybností týkajúcich sa toho, či predmetom ţaloby malo byť určenie
neúčinnosti dohôd o vyporiadaní BSM ako celku alebo len ich časti. Len z tej skutočnosti, ţe
ţalobkyňa v petite ţaloby označila niektoré veci, ktoré boli predmetom vyporiadania podľa
týchto dohôd, nebolo moţné bez ďalšieho usudzovať, ţe sa domáhala určenia neúčinnosti len
vo vzťahu k týmto veciam. Bez odstránenia pochybností v tomto smere nemohol odvolací súd
vychádzať zo záveru, ţe predmetom konania bolo určenie neúčinnosti uvedených právnych
úkonov len vo vzťahu ku konkrétne označenému majetku. Tento jeho predčasný záver mal
za následok nesprávne rozhodnutie, pretoţe bol jedným z dôvodov zamietnutia ţaloby.
Uvedené vady však nebránia dovolaciemu súdu zaujať stanovisko k právnemu
posúdeniu veci odvolacím súdom, pokiaľ zamietnutie ţaloby odôvodnil aj neplatnosťou
dohôd o vyporiadaní BSM. Tento právny záver povaţuje dovolací súd za nesprávny, pretoţe
nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. V preskúmavanej veci ţalobkyňa netvrdila a teda
ani nepreukazovala úmysel ţalovanej 1/ ukrátiť uspokojenie jej pohľadávky voči dlţníkovi –
manţelovi ţalovanej 1/. Pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle
§ 42a Obč. zák., ak išlo o právne úkony medzi dlţníkom a osobou blízkou, bolo postačujúce
preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiţ zákon
úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa i vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá
(prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať, ţe úmysel dlţníka ukrátiť veriteľa
nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náleţitej starostlivosti
rozpoznať.
Pokiaľ ide o vzťah ustanovenia § 42a Obč. zák. k § 39 tohto zákona dovolací súd
poznamenáva, ţe odporovateľným môţe byť len platný právny úkon. Ak však zákon určité
konanie dlţníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu
nemôţe byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho
úkonu. Inak by sa totiţ nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych
úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa
brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlţníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie
veriteľa (právne úkony in fraudem creditorum).
So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutom
zmeňujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2010
JUDr. Rudolf Č i r č, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová