Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 57/2013
PDF · 250.03 KB
No categories available
II. ÚS 57/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. I. C., B., vo veci namietaného porušenia základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012
a takto
rozhodol:
Sťažnosť PhDr. I. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra
2012 doručená (podaná na poštovú prepravu 27. decembra 2012) sťažnosť PhDr. I. C., B.
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava I dňa 2. decembra 2003
sa sťažovateľ domáha ochrany svojich práv na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Konanie je vedené pod sp. zn. 8 Ct/13/2003.
Predmetom sporu sú dva články uverejnené v denníku S. v októbri 2003, obsahujúce
o sťažovateľovi viaceré nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje difamujúceho charakteru,
ktoré v značnej miere znižujú dôstojnosť a vážnosť sťažovateľa, a sú objektívne spôsobilé
ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Články sú bližšie konkretizované
v návrhu na začatie konania.
Oba články boli zároveň zverejnené v elektronickej podobe na internetových
stránkach denníka S. www..., resp. e..., teda prístupné širokej verejnosti doma
aj v zahraničí.
Ústavný súd Slovenskej republiky už nálezom sp. zn. II. ÚS 158/05-39 z 26. októbra
2005, konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa PhDr. I. C. na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v predmetnom súdnom konaní.
Okresnému súdu Bratislava I zároveň prikázal v uvedenom súdnom konaní konať
bez zbytočných prieťahov.
Napriek uvedenej skutočnosti bol Okresný súd Bratislava I v uvedenej právnej veci
dlhodobo nečinný, resp. vykonával úkony, ktoré nemožno označiť za efektívne.
Rozsudkom z 30. júna 2008 Okresný súd Bratislava I návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol.
Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uvedený rozsudok
okresného súdu uznesením sp. zn. 8 Co 16/2009-129 z 26. februára 2010 zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd vytkol okresnému súdu viacero zmätočných,
nezrozumiteľných a protirečivých konštatovaní nachádzajúcich sa v odôvodnení
zamietavého rozhodnutia. Odvolací súd v predmetnom uznesení napríklad uviedol,
že „zásadný nedostatok v odôvodnení napadnutého rozhodnutia spočíva v tom, že sa v ňom
súd prvého stupňa riadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami navrhovateľa, z ktorých
vyvodzoval dôvodnosť svojho návrhu.“.
Okresný súd Bratislava I následne rozsudkom sp. zn. 8 Ct 13/2003-190 z 1. marca
2012 opätovne návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu.
Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie z 15. marca 2012.
V odvolaní navrhovateľ o. i. poukázal na opätovnú zmätočnosť rozhodnutia súdu prvého
stupňa a porušenie svojho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia v súlade s § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku. Z obsahu predmetného rozhodnutia súdu prvého stupňa
je zrejmé, že pri vyhotovení rozsudku sa vôbec neriadil zákonnými a ústavnými kritériami
pre riadne odôvodnenie rozhodnutia. ...
Prvostupňový súd neposkytol ochranu cti a dobrej povesti navrhovateľa, naopak,
poskytol ochranu odporcom na slobodu prejavu a právo na informácie, hoci tieto boli
odporcami vykonávané v rozpore so zákonom a celým radom princípov, ktorých
dodržiavanie podmieňuje poskytnutie ochrany tomuto právu.»
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta zmätočnosť a nezrozumiteľnosť rozsudku
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Ct 13/2003-190 z 1. marca
2012. Jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené, keď sa mal s jeho
podstatnou argumentáciou len povrchne vysporiadať a s jeho vecou sa mal zaoberať
nedostatočne a bez potrebnej starostlivosti.
Sťažovateľ ďalej uviedol:
«Na základe uvedeného odvolania navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom
sp. zn. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil. ...
Podľa názoru krajského súdu „v konaní neboli preukázané také nepravdivé a pravdu
skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach
navrhovateľa, a svoje závery (súd prvého stupňa) aj náležíte v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p. odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným
spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke...“.
Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu vyznieva značne prekvapivo, keďže viaceré
závažné nedostatky v odôvodnení rozhodnutia, ktoré odvolací súd vytkol okresnému
súdu vo svojom uznesení z 26. februára 2010, zostali zo strany prvostupňového súdu
nepovšimnuté. ...
Prvostupňový aj odvolací súd teda interpretovali a aplikovali právo ústavne
nekonformným spôsobom, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné, porušujúce právo
navrhovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces (napr.
IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, III. ÚS 11/2011). Táto skutočnosť zároveň zakladá
právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky preskúmať skutkové a právne závery
uvedených všeobecných súdov (napr. I. ÚS 11/2000, III. ÚS 151/2005, III. ÚS 344/2006).»
Sťažovateľ namieta, že rozsudok krajského súdu (odvolacieho súdu) je zmätočný
a arbitrárny, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivý súdny
proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Krajský súd v Bratislave v konaní vo vecí ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy vedenom pod sp. zn. 8 Co 166/2012 porušil základné právo sťažovateľa
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces
zaručený článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra
2012, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
8 Ct 13/2003-190 z 1. marca 2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho
zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. M. B., advokáta, B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené
práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra 2012, ktorým
potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 8 Ct 13/2003-190 z 1. marca 2012.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04,
I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou
a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných
sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu
vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie,
resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 262/04). Ústavný súd takisto
pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,
čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad
nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 166/2012-241 z 25. septembra
2012 vyplýva:
«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu
a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212
ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa
nie je dôvodné.
Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti
návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie
odporcov, na ktorej založili svoju obranu (§ 120 ods. 1, 4 O. s. p.), zhodnotením výsledkov
vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O. s. p. dospel k správnym skutkovým záverom
a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné
predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcov za neoprávnenosť zásahu do osobnostných
práv navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v konaní nebolí preukázané
také nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu
na osobnostných právach navrhovateľa, a svoje závery aj náležité v súlade s ustanovením
§ 157 ods. 2 O. s. p. odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne
a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke
a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu
v odvolacom konaní.
Navrhovateľ preto nedôvodné vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok
je nepreskúmateľný pre jeho zmätočnosť a nekonzistentnosť jeho odôvodnenia. Súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
poukázal na stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom
rozsahu uviedol rozhodujúci skutkový stav vyplývajúci z výsledkov vykonaného
dokazovania, citoval rozhodujúce právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval,
a v potrebnej miere a v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 26. 2. 2010
sp. zn. 8 Co 16/2009-129 objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym
záverom. Len opomenutie uvedenia ustanovení ďalších relevantných noriem (čl. 26 Ústavy
SR a čl. 8 Dohovoru), nezakladá jeho nepreskúmateľnosť z hľadiska ust. § 157 ods. 2
O. s. p., keď takéto pochybenie nebránilo účastníkom konania (a teda ani navrhovateľovi)
náležité argumentovať proti právnym záverom súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje
rozhodnutie. Možno prisvedčiť navrhovateľovi vtom, že rozsiahla citácia § 14 zákona
číslo 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností je v odôvodnení rozsudku uvedená
bez akéhokoľvek logického odôvodnenia a spojenia so skutkovým a právnym stavom veci,
čo však ešte nezakladá jeho nepreskúmanteľnosť. Za porušenie práva na spravodlivý súdny
proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám
a očakávaniam účastníka konania. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno
považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. S ohľadom na uvedené navrhovateľom
uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.
Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). ...
Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí
jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo
na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá
článok 10 ods. 2 Dohovoru a článok 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právami
na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka.
Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti,
nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom
na ochranu osobností treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality
pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť
pred právom druhým.
So zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu možno prisvedčiť odporcom v tom,
že im prináležalo legitímne právo informovať verejnosť prostredníctvom tlače o závažných
otázkach týkajúcich sa pochybností o legálnosti odpočúvania v Slovenskej informačnej
službe, o nakladaní s odposluchmi a v tej súvislosti aj o pozadí odvolania odporcu 2)
z vysokej štátnej funkcie riaditeľa N.
So zreteľom na uvedené možno dôvodiť, že v danej veci sledoval odporca 1)
legitímny záujem informovať o záležitostiach verejného záujmu s cieľom nastoliť tak
oprávnenú celospoločenskú diskusiu; uverejnenie rozhovoru s odporcom 2) a
nadväzujúceho článku tak sledovalo tento jediný motív, ktorý tak potvrdzuje legitimitu
postupu odporcu 1).
V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
navrhovateľom tvrdenému zlému úmyslu redaktorky či snahe odporcov poškodiť, znevážiť
či uraziť ho. Odporca 1) sa rozhodol spracovať tému v tom čase aktuálnu, ktorá bola
predmetom dlhodobej nielen politickej, ale aj širšej verejnej diskusie a vychádzal pri tom
z informácií odporcu 2) - v tom čase odvolaného vysokého štátneho funkcionára, na ktorého
pravdivosť informácií, ako oficiálnych správ patriacich do jeho kompetencie, mal právo
sa spoliehať.
V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či verejný záujem na tomto informovaní
prevažoval nad legitímnym cieľom ochrany osobnosti. ...
Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva
na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana
Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí
každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje
každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti,
pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním.
Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej
osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti
a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.
Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho
zásahu, objektívne spôsobilého, vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození
osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému
zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom
ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom
uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť
hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.
Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu,
jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu
úmyselne, či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich
pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávneného zásahu. Následky
neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu.
Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov
dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých
skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne,
vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich
úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti
a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojho účelu. K neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným aktívnym
konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu.
V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,
že tvrdenie, resp. uverejnenie tvrdenia, o tom, že navrhovateľ označil M. Ž. za nevhodnú
osobu, pokiaľ by sa aj preukázalo ako nepravdivé, nebolo spôsobilé zasiahnuť
do osobnostných práv navrhovateľa ohrozením jeho dobrého mena, cti a ľudskej
dôstojnosti; týmto tvrdením nebol navrhovateľ priamo či nepriamo obviňovaný zo žiadneho
protiprávneho konania v podobe ohovárania či diskreditácie osoby M. Ž., a nebolo preto
spôsobilé vyvolať u verejnosti dojem nedôveryhodného a nespoľahlivého človeka. Správny
je preto záver súdu prvého stupňa, že uvedené tvrdenie nie je difamačne a nedotklo sa preto
osobnostných práv navrhovateľa.
Vzhľadom na závažnosť a aktuálnosť informácií ohľadne podozrení s nelegálnymi
odpočúvaniami v S. a možného obchodovania s nimi bola celkom legitímna otázka
redaktorky denníka S. vo vzťahu k odporcovi 2) (bez ohľadu na to, či ju prevzala
z týždenníka D. a v akom rozsahu), či bol navrhovateľ zapletený do obchodovania
s odpočúvaniami, ktoré v tom čase bolo predmetom širokej verejnej diskusie a aj
predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestom konaní. Použitie expresívneho výrazu
„kšeftára“ na označenie navrhovateľa, sa nejaví ako neprimerané vzhľadom na závažnosť
takéhoto konania a autorka sa tak snažila prejaviť svoj negatívny postoj k takémuto konaniu
a zvýrazniť jeho odsúdenie. Redaktorka v položenej otázke žiadnym spôsobom nenavádzala
čitateľa na vytvorenie si takého úsudku, že navrhovateľ v S. obchodoval s odposluchmi,
resp., že na nich (finančne) profitoval, neobviňovala ho z páchania trestnej činnosti
a vzhľadom na to, že pravdivosť tejto vyšetrovacej verzie nepotvrdil ani odporca 2)
vo svojej odpovedi na takto nastolenú otázku, správne súd prvého stupňa uzavrel, že čitateľ
nemohol nadobudnúť presvedčenie o protiprávnej činností navrhovateľa v tejto súvislosti.
Je irelevantná obrana navrhovateľa, že neobchodoval s odposluchmi, podložená
takou jeho argumentáciou, že do dnešného dňa nebolo nijakým spôsobom preukázané,
že by obchodoval s nelegálnymi odposluchmi; taký záver, že by obchodoval s odposluchmi
z nastolenej otázky a odpovedi na ňu totiž nevyplýval a ani čitateľa na neho nenavádzal.
Tu je potrebné zdôrazniť, že z hľadiska informovania o prebiehajúcom vyšetrovaní
je jeho samotný konečný výsledok bezvýznamný; požiadavka na novinárov do budúcnosti
predpokladať výsledok vyšetrovaného prípadu, o ktorom chcú priebežne informovať,
by znamenala úplné popretie obsahu a zmyslu realizácie práva na slobodu prejavu
a na informácie, a teda práva slobodne zastávať názory, rozširovať myšlienky alebo
informácie a slobodne ich prijímať v pluralitnej demokratickej spoločnosti založenej
na tolerancii a otvorenosti.
Pokiaľ sa navrhovateľ odvolával na vyjadrenie vojenského prokurátora M. G. v jeho
rozhovore pre týždenník D., kde mal uviesť, že nemá žiadne relevantné podklady, ktoré
by odôvodňovali spájať jeho meno s nelegálnymi odposluchmi v S., tak v prvom rade
je potrebné zdôrazniť, že vojenský prokurátor na jednej strane pripustil možnosť
v hypotetickej rovine navrhovateľa ako bývalého príslušníka S. predvolať v súvislosti
s obchodovaním s informáciami z odposluchov, na druhej strane sa vyjadril, že momentálne
sa týmto smerom neuberajú v dôsledku nedostatku relevantných podkladov. Vzhľadom
na tento celkový obsah odpovede vojenského prokurátora (ktorého len časť navrhovateľ
vytrhol z celkového kontextu) preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa o tom, že v čase
zverejnenia rozhovoru redaktorky denníka S. bolo položenie tejto otázky v priamom rozpore
s vyjadrením vojenského prokurátora M. G. publikovanom v týždenníku D.
Napokon nič v konaní nenasvedčuje tomu, že by otázka redaktorky bola položená
odporcovi 2) so zlým úmyslom, v snahe navrhovateľa poškodiť a znevážiť. Súd prvého
stupňa správne dôvodil, že priemerný čitateľ nemohol na základe takto legitímne nastolenej
otázky nadobudnúť presvedčenie o protiprávnej činnosti navrhovateľa v tejto súvislosti
a že táto otázka nemohla ani vyvolať ujmu na jeho osobnostných právach.
K tvrdeniu o tom, že sa navrhovateľ podieľal na diskreditácii odporcu 2) spolu s P.
T., je potrebné uviesť, že toto bolo podložené ďalším obsahom článku, v ktorom odporca 2)
uviedol k tomu to, že títo sa pokúšali dostať do médií informácie, ktoré ho spájajú s pánom
Ž., a tým spochybniť jeho dôveryhodnosť. Pravdivosť týchto tvrdení odporcu 2), ktorými
odôvodňoval snahu navrhovateľa o jeho diskreditáciu, navrhovateľ v konaní nenamietal.
Správne súd prvého stupňa v tejto súvislosti konštatoval, že ide o tvrdenie bez vzťahu
k osobnostným právam navrhovateľa. V žiadnom prípade ho nemožno chápať tak, že je ním
navrhovateľ verejne obviňovaný z protiprávneho konania, z ohovárania odporcu 2).
Použitie expresívneho výrazu „genetický klon“ bolo v konaní dostatočne spoľahlivo
odôvodnené zhodou krytia tak, ako na ňu poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozsudku, a preto neobstojí námietka navrhovateľa, že je nepodložené, postrádajúce
akúkoľvek vecnosť, konkrétnosť aj primeranosť a navrhovateľ v tejto súvislosti neobjasnil
urážlivosť tohto prirovnania a zneváženie tým jeho osoby.
Informácia o tom, že navrhovateľ je bývalým pracovníkom prvej správy Š.
je pravdivá, nevyvoláva pravdu skresľujúci dojem o príslušnosti navrhovateľa k Š.
a ani nevedie ku skreslenému informovaniu verejnosti o tejto minulosti navrhovateľa,
a preto sa nedôvodné domáhal jej vymazania z internetových stránok.
Napokon súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj dôkaznú situáciu z hľadiska
potreby preukázania skutkového základu pre vyslovenie názoru odporcu 2) v podobe
hodnotiaceho úsudku o vytváraní mnohých špinavostí navrhovateľom spolu s P. T.
Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k pozbaveniu povinnosti mlčanlivosti odporcu 2)
v tomto smere, nemožno túto procesnú situáciu vyhodnotiť na jeho ťarchu tak, že neuniesol
dôkazné bremeno pre preukázanie dostatočného skutkového základu oprávňujúceho
k zaujatiu takéhoto názoru, a preto pokiaľ aj súd prvého stupňa v tejto súvislosti
uprednostnil právo na slobodu prejavu a právo verejnosti na informácie pred právom
na ochranu dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti, nemožno mu v tomto smere žiadne
pochybenie vyčítať. V konečnom dôsledku je potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľom
uplatňovaný petit návrhu nemôže obstáť v tej časti, pokiaľ žiadal uverejniť ospravedlnenie
aj za vyslovenie tohto hodnotiaceho úsudku ako nepravdivého a pravdu skresľujúceho
vzhľadom na to, že jeho pravdivosť v konaní dokazovaniu nepodlieha.
Tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca 2) pri zverejňovaním difamujúcich výrokov
o ňom si musel byť nepochybne vedomý skutočnosti, že príslušné orgány
ho s pravdepodobnosťou hraničiacou istote nezbavia povinnosti mlčanlivosti pre potreby
jeho výpovede v prípadnom občianskom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti, zostala
v konaní len v rovine špekulácií.
K námietke navrhovateľa týkajúcej sa pejoratívnosti a expresívnosti použitých
výrazov odvolací súd poznamenáva, že je potrebné vziať na zreteľ, že nemožno predpisovať
novinárom, aké výrazy či pojmy majú používať, avšak voľba a používanie označení, výrazov
a formulácií majú byť v súlade s dobrými mravmi, nemajú pôsobiť osočujúco, hanlivo,
vulgárne, urážlivo, znevažujúco a zavádzajúco. Treba uviesť, že aby novinári zaujali
čitateľa, musia používať aj viac expresívne výrazy, a to najmä pokiaľ ide o názvy článkov,
avšak sa tak musí stať v medziach zákonom chránených práv iných. Použitie ostrejších
formulácií na vyjadrenie nesúhlasu s konaním či správaním určitej osoby možno obmedziť
len vtedy, keď použité výrazy sú celkom neprimerané legitímnemu cieľu kritiky. Na druhej
starne je tu čitateľská verejnosť, ktorá má právo ha jasné, zrozumiteľné a presné
informovanie o určitých faktoch a udalostiach.
V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že odporcovia pri
informovaní rešpektovali zásadu prezumpcie neviny, netvrdili, že by sa navrhovateľ
dopúšťal protiprávnej činnosti (v súvislosti s odposluchmi či ohováraním), ani v tomto
ohľade nepolemizovali o jeho vine či akejkoľvek zodpovednosti.
S poukazom na vyššie uvedené závery dospel odvolací súd ku zhodnému záveru
so súdom prvého stupňa, že návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti nie je dôvodný,
keďže sporné časti článkov neobsahovali také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné
údaje ani neprípustné hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo
poškodiť česť, dôstojnosť, vážnosť či dobré meno navrhovateľa na verejnosti, alebo inak
neoprávnene zasiahnuť do jeho súkromného života, vyvolať tak neobyčajne negatívny dopad
na jeho profesionálne uplatnenie, rodinný život a úspešnosť v spoločnosti, a preto pokiaľ
súd prvého stupňa návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»
Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, avšak nezistil,
že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého
procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok
obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov
a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich
ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá
by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu
napadnutého rozsudku krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie,
či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými
slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,
ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je
svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly
v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym
názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument
sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať
vždy so zreteľom na konkrétny prípad.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných
zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej),
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. januára 2013