Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 57/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. I. C., B., vo veci namietaného porušenia základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -241 z 25. septembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť PhDr. I. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra

2012 doručená (podaná na poštovú prepravu 27. decembra 2012) sťažnosť PhDr. I. C., B.

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v (ďalej len „“) a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -241 z 25. septembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Návrhom podaným na Okresnom súde Bratislava I dňa 2. decembra 2003

sa sťažovateľ domáha ochrany svojich práv na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.

. Konanie je vedené pod sp. zn. .

Predmetom sporu sú dva články uverejnené v denníku S. v októbri 2003, obsahujúce

o sťažovateľovi viaceré nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje difamujúceho charakteru,

ktoré v značnej miere znižujú dôstojnosť a vážnosť sťažovateľa, a sú objektívne spôsobilé

ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Články sú bližšie konkretizované

v návrhu na začatie konania.

Oba články boli zároveň zverejnené v elektronickej podobe na internetových

stránkach denníka S. www..., resp. e..., teda prístupné širokej verejnosti doma

aj v zahraničí.

Ústavný súd Slovenskej republiky už nálezom sp. zn. -39 z 26. októbra

2005, konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa PhDr. I. C. na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 a práva

na prerokovanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v predmetnom súdnom konaní.

Okresnému súdu Bratislava I zároveň prikázal v uvedenom súdnom konaní konať

bez zbytočných prieťahov.

Napriek uvedenej skutočnosti bol Okresný súd Bratislava I v uvedenej právnej veci

dlhodobo nečinný, resp. vykonával úkony, ktoré nemožno označiť za efektívne.

Rozsudkom z 30. júna 2008 Okresný súd Bratislava I návrh navrhovateľa v celom

rozsahu zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Bratislave uvedený rozsudok

okresného súdu uznesením sp. zn. -129 z 26. februára 2010 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd vytkol okresnému súdu viacero zmätočných,

nezrozumiteľných a protirečivých konštatovaní nachádzajúcich sa v odôvodnení

zamietavého rozhodnutia. Odvolací súd v predmetnom uznesení napríklad uviedol,

že „zásadný nedostatok v odôvodnení napadnutého rozhodnutia spočíva v tom, že sa v ňom

súd prvého stupňa riadnym spôsobom nevysporiadal s tvrdeniami navrhovateľa, z ktorých

vyvodzoval dôvodnosť svojho návrhu.“.

Okresný súd Bratislava I následne rozsudkom sp. zn. -190 z 1. marca

2012 opätovne návrh navrhovateľa zamietol v celom rozsahu.

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ odvolanie z 15. marca 2012.

V odvolaní navrhovateľ o. i. poukázal na opätovnú zmätočnosť rozhodnutia súdu prvého

stupňa a porušenie svojho práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia v súlade s § 157 ods. 2

. Z obsahu predmetného rozhodnutia súdu prvého stupňa

je zrejmé, že pri vyhotovení rozsudku sa vôbec neriadil zákonnými a ústavnými kritériami

pre riadne odôvodnenie rozhodnutia. ...

Prvostupňový súd neposkytol ochranu cti a dobrej povesti navrhovateľa, naopak,

poskytol ochranu odporcom na slobodu prejavu a právo na informácie, hoci tieto boli

odporcami vykonávané v rozpore so zákonom a celým radom princípov, ktorých

dodržiavanie podmieňuje poskytnutie ochrany tomuto právu.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta zmätočnosť a nezrozumiteľnosť rozsudku

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -190 z 1. marca

2012. Jeho rozhodnutie je podľa sťažovateľa zjavne neodôvodnené, keď sa mal s jeho

podstatnou argumentáciou len povrchne vysporiadať a s jeho vecou sa mal zaoberať

nedostatočne a bez potrebnej starostlivosti.

Sťažovateľ ďalej uviedol:

«Na základe uvedeného odvolania navrhovateľa Krajský súd v Bratislave rozsudkom

sp. zn. -241 z 25. septembra 2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. ...

Podľa názoru krajského súdu „v konaní neboli preukázané také nepravdivé a pravdu

skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach

navrhovateľa, a svoje závery (súd prvého stupňa) aj náležíte v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným

spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje

rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke...“.

Uvedené konštatovanie odvolacieho súdu vyznieva značne prekvapivo, keďže viaceré

závažné nedostatky v odôvodnení rozhodnutia, ktoré odvolací súd vytkol okresnému

súdu vo svojom uznesení z 26. februára 2010, zostali zo strany prvostupňového súdu

nepovšimnuté. ...

Prvostupňový aj odvolací súd teda interpretovali a aplikovali právo ústavne

nekonformným spôsobom, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné, porušujúce právo

navrhovateľa na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces (napr.

, , ). Táto skutočnosť zároveň zakladá

právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky preskúmať skutkové a právne závery

uvedených všeobecných súdov (napr. , , ).»

Sťažovateľ namieta, že rozsudok krajského súdu (odvolacieho súdu) je zmätočný

a arbitrárny, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a listiny, ako aj práva na spravodlivý súdny

proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Krajský súd v Bratislave v konaní vo vecí ochrany osobnosti a náhrady

nemajetkovej ujmy vedenom pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľa

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1

a článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý súdny proces

zaručený článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -241 z 25. septembra

2012, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

-190 z 1. marca 2012, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave je povinný sťažovateľovi zaplatiť náhradu trov právneho

zastúpenia zvýšenú o daň z pridanej hodnoty v zákonom ustanovenej výške na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. M. B., advokáta, B., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené

práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa

zaručeného v a listiny a práva zaručeného v

dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -241 z 25. septembra 2012, ktorým

potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. -190 z 1. marca 2012.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený tak možno považovať taký návrh, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou

a ani ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie,

resp. nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti,

čo je aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis

mutandis napr. , , , ).

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu č. k. -241 z 25. septembra

2012 vyplýva:

«Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozsahu

a z dôvodov podaného odvolania, vrátane konania, ktoré mu predchádzalo podľa § 212

ods. 1 , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

v spojení s ust. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa

nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti

návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie

odporcov, na ktorej založili svoju obranu (, ), zhodnotením výsledkov

vykonaného dokazovania v súlade s dospel k správnym skutkovým záverom

a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné

predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcov za neoprávnenosť zásahu do osobnostných

práv navrhovateľa podľa , keď v konaní nebolí preukázané

také nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu

na osobnostných právach navrhovateľa, a svoje závery aj náležité v súlade s ustanovením

odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne

a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke

a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu

v odvolacom konaní.

Navrhovateľ preto nedôvodné vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok

je nepreskúmateľný pre jeho zmätočnosť a nekonzistentnosť jeho odôvodnenia. Súd prvého

stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia primeraným spôsobom opísal priebeh konania,

poukázal na stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, v dostatočnom

rozsahu uviedol rozhodujúci skutkový stav vyplývajúci z výsledkov vykonaného

dokazovania, citoval rozhodujúce právne predpisy, ktoré na danú vec aplikoval,

a v potrebnej miere a v intenciách uznesenia Krajského súdu v Bratislave z 26. 2. 2010

sp. zn. -129 objasnil úvahy, na základe ktorých dospel k svojim právnym

záverom. Len opomenutie uvedenia ustanovení ďalších relevantných noriem (

SR a čl. 8 Dohovoru), nezakladá jeho nepreskúmateľnosť z hľadiska ust. § 157 ods. 2

, keď takéto pochybenie nebránilo účastníkom konania (a teda ani navrhovateľovi)

náležité argumentovať proti právnym záverom súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje

rozhodnutie. Možno prisvedčiť navrhovateľovi vtom, že rozsiahla citácia § 14 zákona

číslo o ochrane utajovaných skutočností je v odôvodnení rozsudku uvedená

bez akéhokoľvek logického odôvodnenia a spojenia so skutkovým a právnym stavom veci,

čo však ešte nezakladá jeho nepreskúmanteľnosť. Za porušenie práva na spravodlivý súdny

proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám

a očakávaniam účastníka konania. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno

považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. S ohľadom na uvedené navrhovateľom

uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jeho právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.

Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

(podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). ...

Sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a tvorí

jednu zo základných podmienok jej rozvoja a uplatnenia každého jednotlivca. Právo

na slobodu prejavu však nie je absolútne, je totiž obmedzené, tak ako to predpokladá

Dohovoru a , právami

na ochranu osobnosti v rozsahu vymedzenom ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka.

Obmedzenie práva na slobodu prejavu priznaním práva na ochranu osobnosti,

nie je porušením čl. 10 Dohovoru. V prípade kolízie práva na slobodu prejavu s právom

na ochranu osobností treba vychádzať z požiadavky ich vyváženosti a proporcionality

pri ich uplatňovaní, teda aby jednému právu nebola daná bezdôvodne prednosť

pred právom druhým.

So zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu možno prisvedčiť odporcom v tom,

že im prináležalo legitímne právo informovať verejnosť prostredníctvom tlače o závažných

otázkach týkajúcich sa pochybností o legálnosti odpočúvania v Slovenskej informačnej

službe, o nakladaní s odposluchmi a v tej súvislosti aj o pozadí odvolania odporcu 2)

z vysokej štátnej funkcie riaditeľa N.

So zreteľom na uvedené možno dôvodiť, že v danej veci sledoval odporca 1)

legitímny záujem informovať o záležitostiach verejného záujmu s cieľom nastoliť tak

oprávnenú celospoločenskú diskusiu; uverejnenie rozhovoru s odporcom 2) a

nadväzujúceho článku tak sledovalo tento jediný motív, ktorý tak potvrdzuje legitimitu

postupu odporcu 1).

V konaní nevyšli najavo žiadne také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali

navrhovateľom tvrdenému zlému úmyslu redaktorky či snahe odporcov poškodiť, znevážiť

či uraziť ho. Odporca 1) sa rozhodol spracovať tému v tom čase aktuálnu, ktorá bola

predmetom dlhodobej nielen politickej, ale aj širšej verejnej diskusie a vychádzal pri tom

z informácií odporcu 2) - v tom čase odvolaného vysokého štátneho funkcionára, na ktorého

pravdivosť informácií, ako oficiálnych správ patriacich do jeho kompetencie, mal právo

sa spoliehať.

V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či verejný záujem na tomto informovaní

prevažoval nad legitímnym cieľom ochrany osobnosti. ...

Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva

na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené a ich ochrana

.

Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí

každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje

každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti,

pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním.

Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej

osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti

a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti.

Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho

zásahu, objektívne spôsobilého, vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození

osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému

zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom

ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom

uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť

hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti.

Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu,

jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu

úmyselne, či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich

pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávneného zásahu. Následky

neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu.

Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov

dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých

skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne,

vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich

úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti

a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojho účelu. K neoprávnenému

zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným aktívnym

konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu.

V posudzovanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,

že tvrdenie, resp. uverejnenie tvrdenia, o tom, že navrhovateľ označil M. Ž. za nevhodnú

osobu, pokiaľ by sa aj preukázalo ako nepravdivé, nebolo spôsobilé zasiahnuť

do osobnostných práv navrhovateľa ohrozením jeho dobrého mena, cti a ľudskej

dôstojnosti; týmto tvrdením nebol navrhovateľ priamo či nepriamo obviňovaný zo žiadneho

protiprávneho konania v podobe ohovárania či diskreditácie osoby M. Ž., a nebolo preto

spôsobilé vyvolať u verejnosti dojem nedôveryhodného a nespoľahlivého človeka. Správny

je preto záver súdu prvého stupňa, že uvedené tvrdenie nie je difamačne a nedotklo sa preto

osobnostných práv navrhovateľa.

Vzhľadom na závažnosť a aktuálnosť informácií ohľadne podozrení s nelegálnymi

odpočúvaniami v S. a možného obchodovania s nimi bola celkom legitímna otázka

redaktorky denníka S. vo vzťahu k odporcovi 2) (bez ohľadu na to, či ju prevzala

z týždenníka D. a v akom rozsahu), či bol navrhovateľ zapletený do obchodovania

s odpočúvaniami, ktoré v tom čase bolo predmetom širokej verejnej diskusie a aj

predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestom konaní. Použitie expresívneho výrazu

„kšeftára“ na označenie navrhovateľa, sa nejaví ako neprimerané vzhľadom na závažnosť

takéhoto konania a autorka sa tak snažila prejaviť svoj negatívny postoj k takémuto konaniu

a zvýrazniť jeho odsúdenie. Redaktorka v položenej otázke žiadnym spôsobom nenavádzala

čitateľa na vytvorenie si takého úsudku, že navrhovateľ v S. obchodoval s odposluchmi,

resp., že na nich (finančne) profitoval, neobviňovala ho z páchania trestnej činnosti

a vzhľadom na to, že pravdivosť tejto vyšetrovacej verzie nepotvrdil ani odporca 2)

vo svojej odpovedi na takto nastolenú otázku, správne súd prvého stupňa uzavrel, že čitateľ

nemohol nadobudnúť presvedčenie o protiprávnej činností navrhovateľa v tejto súvislosti.

Je irelevantná obrana navrhovateľa, že neobchodoval s odposluchmi, podložená

takou jeho argumentáciou, že do dnešného dňa nebolo nijakým spôsobom preukázané,

že by obchodoval s nelegálnymi odposluchmi; taký záver, že by obchodoval s odposluchmi

z nastolenej otázky a odpovedi na ňu totiž nevyplýval a ani čitateľa na neho nenavádzal.

Tu je potrebné zdôrazniť, že z hľadiska informovania o prebiehajúcom vyšetrovaní

je jeho samotný konečný výsledok bezvýznamný; požiadavka na novinárov do budúcnosti

predpokladať výsledok vyšetrovaného prípadu, o ktorom chcú priebežne informovať,

by znamenala úplné popretie obsahu a zmyslu realizácie práva na slobodu prejavu

a na informácie, a teda práva slobodne zastávať názory, rozširovať myšlienky alebo

informácie a slobodne ich prijímať v pluralitnej demokratickej spoločnosti založenej

na tolerancii a otvorenosti.

Pokiaľ sa navrhovateľ odvolával na vyjadrenie vojenského prokurátora M. G. v jeho

rozhovore pre týždenník D., kde mal uviesť, že nemá žiadne relevantné podklady, ktoré

by odôvodňovali spájať jeho meno s nelegálnymi odposluchmi v S., tak v prvom rade

je potrebné zdôrazniť, že vojenský prokurátor na jednej strane pripustil možnosť

v hypotetickej rovine navrhovateľa ako bývalého príslušníka S. predvolať v súvislosti

s obchodovaním s informáciami z odposluchov, na druhej strane sa vyjadril, že momentálne

sa týmto smerom neuberajú v dôsledku nedostatku relevantných podkladov. Vzhľadom

na tento celkový obsah odpovede vojenského prokurátora (ktorého len časť navrhovateľ

vytrhol z celkového kontextu) preto neobstojí tvrdenie navrhovateľa o tom, že v čase

zverejnenia rozhovoru redaktorky denníka S. bolo položenie tejto otázky v priamom rozpore

s vyjadrením vojenského prokurátora M. G. publikovanom v týždenníku D.

Napokon nič v konaní nenasvedčuje tomu, že by otázka redaktorky bola položená

odporcovi 2) so zlým úmyslom, v snahe navrhovateľa poškodiť a znevážiť. Súd prvého

stupňa správne dôvodil, že priemerný čitateľ nemohol na základe takto legitímne nastolenej

otázky nadobudnúť presvedčenie o protiprávnej činnosti navrhovateľa v tejto súvislosti

a že táto otázka nemohla ani vyvolať ujmu na jeho osobnostných právach.

K tvrdeniu o tom, že sa navrhovateľ podieľal na diskreditácii odporcu 2) spolu s P.

T., je potrebné uviesť, že toto bolo podložené ďalším obsahom článku, v ktorom odporca 2)

uviedol k tomu to, že títo sa pokúšali dostať do médií informácie, ktoré ho spájajú s pánom

Ž., a tým spochybniť jeho dôveryhodnosť. Pravdivosť týchto tvrdení odporcu 2), ktorými

odôvodňoval snahu navrhovateľa o jeho diskreditáciu, navrhovateľ v konaní nenamietal.

Správne súd prvého stupňa v tejto súvislosti konštatoval, že ide o tvrdenie bez vzťahu

k osobnostným právam navrhovateľa. V žiadnom prípade ho nemožno chápať tak, že je ním

navrhovateľ verejne obviňovaný z protiprávneho konania, z ohovárania odporcu 2).

Použitie expresívneho výrazu „genetický klon“ bolo v konaní dostatočne spoľahlivo

odôvodnené zhodou krytia tak, ako na ňu poukázal súd prvého stupňa v odôvodnení svojho

rozsudku, a preto neobstojí námietka navrhovateľa, že je nepodložené, postrádajúce

akúkoľvek vecnosť, konkrétnosť aj primeranosť a navrhovateľ v tejto súvislosti neobjasnil

urážlivosť tohto prirovnania a zneváženie tým jeho osoby.

Informácia o tom, že navrhovateľ je bývalým pracovníkom prvej správy Š.

je pravdivá, nevyvoláva pravdu skresľujúci dojem o príslušnosti navrhovateľa k Š.

a ani nevedie ku skreslenému informovaniu verejnosti o tejto minulosti navrhovateľa,

a preto sa nedôvodné domáhal jej vymazania z internetových stránok.

Napokon súd prvého stupňa správne vyhodnotil aj dôkaznú situáciu z hľadiska

potreby preukázania skutkového základu pre vyslovenie názoru odporcu 2) v podobe

hodnotiaceho úsudku o vytváraní mnohých špinavostí navrhovateľom spolu s P. T.

Vzhľadom na to, že v konaní nedošlo k pozbaveniu povinnosti mlčanlivosti odporcu 2)

v tomto smere, nemožno túto procesnú situáciu vyhodnotiť na jeho ťarchu tak, že neuniesol

dôkazné bremeno pre preukázanie dostatočného skutkového základu oprávňujúceho

k zaujatiu takéhoto názoru, a preto pokiaľ aj súd prvého stupňa v tejto súvislosti

uprednostnil právo na slobodu prejavu a právo verejnosti na informácie pred právom

na ochranu dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti, nemožno mu v tomto smere žiadne

pochybenie vyčítať. V konečnom dôsledku je potrebné poukázať aj na to, že navrhovateľom

uplatňovaný petit návrhu nemôže obstáť v tej časti, pokiaľ žiadal uverejniť ospravedlnenie

aj za vyslovenie tohto hodnotiaceho úsudku ako nepravdivého a pravdu skresľujúceho

vzhľadom na to, že jeho pravdivosť v konaní dokazovaniu nepodlieha.

Tvrdenie navrhovateľa o tom, že odporca 2) pri zverejňovaním difamujúcich výrokov

o ňom si musel byť nepochybne vedomý skutočnosti, že príslušné orgány

ho s pravdepodobnosťou hraničiacou istote nezbavia povinnosti mlčanlivosti pre potreby

jeho výpovede v prípadnom občianskom súdnom konaní vo veci ochrany osobnosti, zostala

v konaní len v rovine špekulácií.

K námietke navrhovateľa týkajúcej sa pejoratívnosti a expresívnosti použitých

výrazov odvolací súd poznamenáva, že je potrebné vziať na zreteľ, že nemožno predpisovať

novinárom, aké výrazy či pojmy majú používať, avšak voľba a používanie označení, výrazov

a formulácií majú byť v súlade s dobrými mravmi, nemajú pôsobiť osočujúco, hanlivo,

vulgárne, urážlivo, znevažujúco a zavádzajúco. Treba uviesť, že aby novinári zaujali

čitateľa, musia používať aj viac expresívne výrazy, a to najmä pokiaľ ide o názvy článkov,

avšak sa tak musí stať v medziach zákonom chránených práv iných. Použitie ostrejších

formulácií na vyjadrenie nesúhlasu s konaním či správaním určitej osoby možno obmedziť

len vtedy, keď použité výrazy sú celkom neprimerané legitímnemu cieľu kritiky. Na druhej

starne je tu čitateľská verejnosť, ktorá má právo ha jasné, zrozumiteľné a presné

informovanie o určitých faktoch a udalostiach.

V prejednávanom prípade odvolací súd dospel k záveru, že odporcovia pri

informovaní rešpektovali zásadu prezumpcie neviny, netvrdili, že by sa navrhovateľ

dopúšťal protiprávnej činnosti (v súvislosti s odposluchmi či ohováraním), ani v tomto

ohľade nepolemizovali o jeho vine či akejkoľvek zodpovednosti.

S poukazom na vyššie uvedené závery dospel odvolací súd ku zhodnému záveru

so súdom prvého stupňa, že návrh navrhovateľa na ochranu osobnosti nie je dôvodný,

keďže sporné časti článkov neobsahovali také nepravdivé, pravdu skresľujúce či difamačné

údaje ani neprípustné hodnotiace úsudky, ktoré by boli objektívne spôsobilé ohroziť alebo

poškodiť česť, dôstojnosť, vážnosť či dobré meno navrhovateľa na verejnosti, alebo inak

neoprávnene zasiahnuť do jeho súkromného života, vyvolať tak neobyčajne negatívny dopad

na jeho profesionálne uplatnenie, rodinný život a úspešnosť v spoločnosti, a preto pokiaľ

súd prvého stupňa návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa podľa potvrdil.»

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, avšak nezistil,

že by účinky výkonu jeho odvolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnutý rozsudok

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu

napadnutého rozsudku krajského súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie,

či spôsob, ktorým krajský súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Inými

slovami, ústavný súd zisťoval, či spôsob výkladu príslušných zákonných ustanovení,

ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoje rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je

svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly

v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy. Ústavný súd sa síce stotožnil s právnym

názorom sťažovateľa, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, avšak toto právo neznamená, že na každý argument

sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , , ).

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba podľa názoru ústavného súdu posudzovať

vždy so zreteľom na konkrétny prípad.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu na výklad príslušných

zákonných ustanovení nestotožnil (a v dôsledku toho ani s jeho rozhodnutím vo veci samej),

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2013