Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 62/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., H., zastúpeného B., s. r. o., P., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. marca

2012, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 15.

augusta 2012 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 27. septembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra

2012 faxom doručená a písomným podaním doručeným ústavnému súdu 29. októbra 2012

doplnená sťažnosť M. H., H.(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného B., s. r. o., P., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 27. marca 2012 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“),

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 15. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“) v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. septembra 2012 (ďalej len „opravné uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len NS) v postavení odvolacieho súdu

v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vydal dna 27. 3. 2012 rozsudok,

ktorého vydaniu predchádzalo konanie, ktoré bolo postihnuté závažnými procesnými

pochybeniami. Závažné procesné pochybenia obsahoval aj samotný rozsudok...

uvedený rozsudok obsahoval poučenie, že je proti nemu prípustný opravný

prostriedok (dovolanie), sťažovateľ – spravujúc sa týmto poučením – napadol porušenia

práva na súdnu ochranu na dovolacom súde.

Najvyšší súd v postavení dovolacieho súdu uznesením zo dňa 15. 8. 2012 konanie

o dovolaní sťažovateľa zastavil s odôvodnením, že v správnom súdnictve nie je dovolanie

prípustné. V predmetnom rozhodnutí dovolací súd nevenoval žiadnu pozornosť poučeniu,

ktoré bolo uvedené v rozhodnutí odvolacieho súdu.

Po písomnej žiadosti sťažovateľa o vysvetlenie vydal dovolací súd dňa 27. 9. 2012

„opravné uznesenie“, ktorým „opravil“ odôvodnenie pôvodného uznesenia textom

„na nedostatku podmienok konania nemení nič skutočnosť, že Najvyšší súd... poskytol

účastníkom nesprávne poučenie...“, ktorý mal z pôvodného textu uznesenia „vypadnúť“

v dôsledku zlyhania výpočtovej techniky.

Rozsudok odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 20. 4. 2012.

Uznesenie dovolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené dňa 27. 8. 2012.

Opravné uznesenie dovolacieho súdu bolo sťažovateľovi doručené dňa 8. 10. 2012.

Podľa názoru sťažovateľa lehota na podanie sťažnosti pre porušenie

základných ľudských práv a slobôd plynie od právoplatnosti opravného uznesenia

dovolacieho súdu, t. j. od 8. 10. 2012.

Civilný procesný poriadok túto situáciu nerieši, nakoľko v konaní pred všeobecnými

súdmi nemôže účastníkovi vzniknúť ujma, ak v dôsledku nesprávneho poučenia podá

odvolanie, ktoré nie je prípustné. Ujma by však účastníkovi nepochybne vznikla, ak by

v dôsledku nesprávneho poučenia súdu o možnosti dovolania zmeškal lehotu na podanie

ústavnej sťažnosti.

Konanie o sťažnosti pre porušenie základných ľudských práv a slobôd podľa ust.

a nasl. je výnimočným prostriedkom ochrany práva a v zásade nie

je prípustné vtedy, ak sťažovateľ nevyčerpal dostupné opravné prostriedky v konaní pred

súdmi alebo inými orgánmi verejnej moci.

Prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v konaní

o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov v explicitne

vylúčená nie je. dokonca v ust. nevylučuje

dovolanie, keď pripúšťa možnosť opravných prostriedkov podľa IV. časti , medzi ktoré

dovolanie nepochybne patrí. (Hoci je toto ustanovenie v logickom rozpore s ust. § 246c

tretia veta .)

Právny názor, podľa ktorého nie je dovolanie v konaní podľa V. časti prípustné

bol presadený judikatúrou súdov výkladom ust. tretia veta , okrem iného aj

judikatúrou Ústavného súdu a to z dvoch dôvodov. Jedným dôvodom je právny názor (ktorý

zaujíma aj Ústavný súd), že súdne konanie o preskúmavaní správnych rozhodnutí je samo

osobe preskúmavacím konaním a preto nie je potrebné ho preskúmavať v ďalšom

(dovolacom) konaní. Druhým dôvodom je právny názor (ktorý v danom prípade zaujal aj

dovolací súd), že procesný poriadok v ust. § 246c nedáva Najvyššiemu súdu vecnú

príslušnosť na prejednanie dovolaní.

V danom prípade sťažovateľ osobitne zdôrazňuje, že v prípade poučenia

nachádzajúceho sa v rozhodnutí odvolacieho súdu nejde o „chybu v písaní“ aj keď je toto

rozhodnutie plné pochybných ustanovení, ktoré boli pravdepodobne skopírované z úplne

iného rozhodnutia vydaného v odlišnej právnej veci. Odvolací súd totiž v bode 52

odôvodnenia svojho rozhodnutia prípustnosť dovolania výslovne zdôvodnil ust. § 250i

ods. 2 v spojení s ust. a Dohovoru o ochrane základných

ľudských práv.

Sťažovateľ sa v dôsledku nesprávneho postupu súdu dostal do neistej procesnej

situácia, ktorá je v právnom štáte neprípustná. Právny zástupca vykonávajúci zastúpenie

mandanta s odbornou starostlivosťou podľa zákona o advokácii nemohol ignorovať

poučenie Najvyššieho súdu a nevyužiť v prospech sťažovateľa mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý Najvyšší súd pripustil a výslovne zdôvodnil...

Z uvedeného dôvodu sťažovateľ dovolanie podal, pričom dovolací súd konanie o ňom

zastavil. Podľa názoru sťažovateľa až právoplatnosťou tohto rozhodnutia je možné

konštatovať vyčerpanie všetkých prostriedkov ochrany v konaní pred všeobecnými súdmi

a až od právoplatnosti tohto rozhodnutia mohol sťažovať podať sťažnosť na Ústavný súd.

Sťažovateľ sa preto obracia na Ústavný súd so žiadosťou, aby hore uvedenú

argumentáciu uvážil a zaujal výklad plynutia lehoty na podanie sťažnosti, ktorý je

v prospech sťažovateľa, ktorý vzniknutú procesnú situáciu nezavinil a konal v dôvere

v správnosť právneho názoru Najvyššieho súdu.»

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie základného práva podľa takto:

«Zásada preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia vyjadrená v ust.

bola porušená nasledovným spôsobom:

Na str. 14 druhý odsek odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd uvádza, že sťažovateľ sa

„má domnievať, že za ten istý skutok bol už sankcionovaný rozhodnutím Obvodného

lesného úradu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. A/2009/000370-32 z 12. 3. 2009 a to

odňatím poľovného lístka...“ Takýto názor sťažovateľa ako ani žiadny takýto dôkaz nebol

v správnom ani súdnom konaní nikdy vykonaný. Sťažovateľ nebol a nie je členom žiadneho

poľovného združenia, nebol za výkon poľovného práva nikdy v správnom konaní postihnutý

a nikdy na akúkoľvek sankciu uloženú Obvodným lesným úradom nepoukazoval.

Odôvodnenie rozhodnutia súdu sa v danom ohľade zakladá na nepreukázanom skutkovom

stave, navyše je zmätočné a nepreskúmateľné.»

Zároveň sťažovateľ odôvodňuje porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

takto:

«Odvolací súd na pojednávaní dňa 27. 3. 2012 prejednal vec v neprítomnosti

sťažovateľa a ako aj jeho právneho zástupcu s nasledujúcim odôvodnením:

- účasť advokátskeho koncipienta nepripustil na základe Uznesenia č. 14

Predsedníctva SAK zo dňa 7. 11. 2006, na základe ktorého – v záujme zabezpečenia

poskytovania kvalifikovanej právnej pomoci – advokátsky koncipient nesmie zabezpečovať

pred Najvyšším súdom SR;

- účasť advokátskeho koncipienta nepripustil aj z dôvodu podľa § 25 ods. 3 v spojení

s , nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu podmienka povinného

zastúpenia advokátom v konaní podľa V. časti nie je splnená zastúpením advokátskym

koncipientom

- z predloženého splnomocnenia nevyplýva jasný prejav vôle nechať sa zastupovať

advokátskym koncipientom

- účasť sťažovateľa na pojednávaní odvolací súd odmietol z neznámych dôvodov,

pričom toto svoje rozhodnutie nijako neodôvodnil...

1. Podľa SR sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Sťažovateľ sa obracia na Ústavný súd, aby v rozsahu svojej právomoci posúdil

viazanosť súdu Slovenskej republiky uznesením orgánu záujmovej samosprávy, ktorým je

SAK. Podľa názoru sťažovateľa uznesenia SAK nie sú všeobecne záväznými právnymi

predpismi, ktorými je súd v konaní viazaný.

2. Výslovným účelom predmetného rozhodnutia SAK je – zabezpečenie poskytovania

kvalifikovanej právnej pomoci. Žiadny iný účel tohto uznesenia nie je sťažovateľovi známy.

Sťažovateľ sa v tomto ohľade obracia na Ústavný súd, aby posúdil, či sa tento účel naplnil

tým, že súd vec prejednal bez prítomnosti advokátskeho koncipienta a bez prítomnosti

sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa jediným subjektom, ktorý by mohol namietať porušenie

predmetného uznesenia SAK je samotný sťažovateľ. Súd týmto rozhodnutím záujmovej

korporácie nemôže byť viazaný a najmä nemôže toto uznesenie – ktoré je výlučne v záujme

zastúpeného účastníka konania – zneužiť na to, aby procesné postavenie tohto účastníka

zhoršil...

Podľa sťažovateľ nemusí byť zastúpený advokátom vo veciach

priestupkov. Ide o výnimku zo všeobecného pravidla povinného právneho zastúpenia

v konaní o preskúmanie rozhodnutí správnych orgánov. Ak nie je dané obligatórne

zastúpenie advokátom, nie je zrejmé, na základe čoho súd aplikáciou ust. § 25 ods. 3

v spojení s usta. dospel k názoru, že nie je možné zastúpenie

advokátskym koncipientom. V danej veci sťažovateľ nemusel mať žiadne právne zastúpenie

– sťažovateľ preto Ústavný súd žiada, aby posúdil, či nepripustenie zastúpenia advokátom

konajúcim prostredníctvom advokátskeho koncipienta bolo v súlade s právom účastníka

na spravodlivé súdne konanie. Súčasne, ak sťažovateľ nemusel mať žiadne právne

zastúpenie, nie je zrejmé na základe čoho odvolací súd uprel sťažovateľovi právo konať

pred súdom a nepripustil účasť na pojednávaní jeho samotného...

Ak mal odvolací súd pochybnosť o prejave vôle sťažovateľa nechať sa zastupovať

advokátom a na základe poverenia aj advokátskym koncipientom, mal súd nepopierateľnú

možnosť zistiť vôľu sťažovateľa priamo na pojednávaní, na ktoré sa sťažovateľ osobne

dostavil. Súd však namiesto toho neumožnil sťažovateľovi účasť na pojednávaní a súčasne

neumožnil účasť ani advokátskemu koncipientovi dôvodiac, že „prejav vôle sťažovateľa nie

je dostatočne jasný“. Súd týmto postupom jednak odňal účastníkovi možnosť konať pred

súdom a súčasne porušil zásadu ústnosti konania, pričom obe zásady patria medzi základné

zásady súdneho konania.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. dňa 27. 3.

2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.

zo dňa 15. 8. 2012 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

sp. zn. zo dňa 27. 9. 2012 bolo porušené ústavné právo sťažovateľa zaručené

článkom 46 ods. 1 SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh (sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo

keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom najvyššieho súdu

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

rozsudkom najvyššieho súdu. Uviedol, že na základe poučenia uvedeného v rozsudku,

z ktorého vyplývalo, že proti rozsudku najvyššieho súdu je prípustné dovolanie, dovolanie

podal a uznesením najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu bolo

konanie o dovolaní zastavené. Zastavenie dovolacieho konania najvyšší súd odôvodnil tým,

že v správnom súdnictve dovolanie nie je prípustné. Sťažovateľ uviedol, že lehotu

na podanie sťažnosti považuje za zachovanú, pretože sa spravoval nesprávnym poučením

najvyššieho súdu o možnosti podať dovolanie.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (, ).

V súlade s uvedenou judikatúrou a vzhľadom na to, že najvyšší súd sa nezaoberal

meritórnym preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu na základe sťažovateľom podaného

dovolania (konanie o ňom bolo zastavené pre nedostatok právomoci najvyššieho súdu

na rozhodnutie), bola zachovaná aj lehota na podanie sťažnosti proti rozsudku najvyššieho

súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva podľa rozsudkom

najvyššieho súdu v tom, že rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa neho nepreskúmateľné,

zmätočné a zakladá sa na nepreukázanom skutkovom stave z dôvodu, že najvyšší súd v ňom

uvádza, že sťažovateľ sa „má domnievať, že za ten istý skutok bol už sankcionovaný

rozhodnutím Obvodného lesného úradu v Banskej Bystrici rozhodnutím č. A/2009/000370-

32 z 12. 3. 2009 a to odňatím poľovného lístka...“ , pričom sťažovateľ nie je a nebol členom

poľovného združenia.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že najvyšší súd v jeho

odôvodnení v súvislosti s aplikáciou zásady „ne bis in idem“ poukázal na svoj skorší

rozsudok sp. zn. z 31. januára 2012, z ktorého časť citoval, pričom aj

veta o odňatí poľovného lístka, na ktorú sťažovateľ poukazuje, je súčasťou citátu z rozsudku

sp. zn. . Najvyšší súd v napadnutom rozsudku iba poukázal na iný rozsudok

najvyššieho súdu, kde išlo obdobnú vec, ako bola sťažovateľova, kde bol však účastník

konania sankcionovaný odňatím poľovného lístka.

Je preto potrebné konštatovať, že tvrdenie sťažovateľa o tom, že najvyšší súd

rozhodnutie založil na tom skutkovom stave, že sťažovateľ je členom poľovného združenia

a bol mu odňatý poľovný lístok, je mylné, a preto je sťažnosť v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

tiež tým, že najvyšší súd nepripustil účasť advokátskeho koncipienta na pojednávaní

konanom na najvyššom súde 27. marca 2012 a účasť sťažovateľa odmietol z jemu

neznámych dôvodov.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa postupu najvyššieho súdu, ktorý

nepripustil účasť advokátskeho koncipienta na pojednávaní konanom na najvyššom súde

27. marca 2012, ústavný súd uvádza, že táto nemôže mať ústavno-právnu relevanciu.

Z požiadavky materiálneho právneho štátu vyplýva, že ústavný súd nemá právomoc

vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa, ktorý sa so sťažnosťou obráti na ústavný

súd výlučne v dôsledku formálneho nerešpektovania procesno-právnej normy. Právomoc

ústavného súdu vysloviť, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

pred všeobecným súdom, je daná len v tom prípade, ak v dôsledku porušenia procesnej

normy všeobecným súdom nebolo umožnené účastníkovi konania ovplyvniť výsledok

konania o veci, s ktorou sa sťažovateľ na všeobecný súd obrátil. O takýto prípad však

vo veci sťažovateľa nejde.

Sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by na pojednávaní

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, resp. jeho advokátskeho koncipienta predniesol

v prípade, že by mu bolo umožnené sa ho zúčastniť. Doručenie listín do spisu krátkou

cestou najvyšší súd advokátskemu koncipientovi na základe jeho žiadosti umožnil. Ani

žalovaný sa pojednávania na najvyššom súde nezúčastnil, a preto nebolo potrebné, aby sa

sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca vyjadrili k jeho prípadným prednesom

na pojednávaní. Sťažovateľ sa k odvolaniu podanému žalovaným vyjadril podaním

zo 16. mája 2011, pričom listiny, ktoré advokátsky koncipient najvyššiemu súdu

na pojednávaní krátkou cestou doručil, musel mať sťažovateľ k dispozícii už v čase, keď

koncipoval vyjadrenie k odvolaniu žalovaného, a mal tak možnosť uviesť, čo má byť týmito

listinami preukázané. Zároveň je potrebné poukázať na to, že sťažovateľ (s výnimkou

argumentácie o tom, že bol najvyšším súdom označený za člena poľovného zväzu,

a s ktorou sa ústavný súd vysporiadal) ani neuvádza žiadne skutočnosti, ktorými by

spochybňoval samotný rozsudok najvyššieho súdu. Najvyššiemu súd je možné vytknúť, že

sťažovateľovi poskytol nesprávne poučenie o možnosti podať proti jeho rozsudku

dovolanie, avšak takéto pochybenie nemá vzhľadom na konkrétne okolnosti ústavnú

relevanciu.

Vzhľadom na uvedené nie je možné postup najvyššieho súdu, ktorým nepripustil

účasť advokátskeho koncipienta na pojednávaní konanom na najvyššom súde 27. marca

2012, považovať za taký, ktorým by bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 , a to ani v prípade, ak by postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

procesných noriem upravujúcich zastupovanie účastníka konania pred všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že na pojednávanie sa osobne dostavil a najvyšší súd mu

neumožnil účasť na pojednávaní ani nezistil, aká je jeho vôľa – či súhlasí s tým, aby bolo

zastúpenie prenesené na advokátskeho koncipienta.

Podľa zápisnice sp. zn. o pojednávaní konanom na najvyššom súde

27. marca 2012 (ďalej len „zápisnica“), ktorú si ústavný súd vyžiadal z najvyššieho súdu,

sťažovateľ ako navrhovateľ nebol na začiatku pojednávania prítomný a zo zápisnice ani

nevyplýva, že by sa sťažovateľ do pojednávacej miestnosti dostavil v priebehu

pojednávania.

Pokiaľ sa sťažovateľ skutočne v pojednávacej miestnosti nachádzal a najvyšší súd

odmietol jeho účasť na pojednávaní, mal možnosť ako účastník konania podľa § 40 ods. 3

navrhnúť doplnenie zápisnice, resp. namietať jej znenie. Ak

by najvyšší súd odmietol jeho návrhy na doplnenie zápisnice, resp. jeho námietky proti

zneniu zápisnice priamo na pojednávaní, mohol tak urobiť písomne po skončení

pojednávania. Ak takýmto spôsobom sťažovateľ ako účastník konania nepostupoval,

ústavný súd nemá dôvod znenie zápisnice, z ktorej vyplýva, že na pojednávaní sťažovateľ

nebol prítomný, spochybňovať.

Z uvedených dôvodov nemožno na základe jednostranných tvrdení sťažovateľa

o tom, že mu najvyšší súd neumožnil účasť na pojednávaní, vysloviť porušenie jeho

základného práva podľa .

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa .

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

tiež uznesením najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením najvyššieho súdu.

Namietané porušenie základného práva však v samotnej sťažnosti ničím neodôvodňuje a ani

netvrdí, že uznesením najvyššieho súdu bolo jeho základné právo porušené, keď v podstate

iba argumentuje, prečo mu s ohľadom na nesprávne poučenie uvedené v rozsudku

najvyššieho súdu o možnosti podať proti nemu dovolanie ostala zachovaná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu. Ako už bolo uvedené, ústavný súd sťažovateľovu

argumentáciu o zachovaní lehoty na podanie sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu

akceptoval a neodmietol ju ako oneskorene podanú, ale o nej meritórne rozhodol.

Vzhľadom na uvedené a skutočnosť, že ústavný súd nemá dôvod odchýliť

sa od svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej v správnom súdnictve dovolanie nie je

prípustné, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi

sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013