Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 27/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B., zastúpenej advokátom Mgr. P. Ď.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl.

46 ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu č. z 15. mája 2012

a v správnom konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. z 18. septembra 2012

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti M. s. r. o. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. novembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti M. s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného a ods.

1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „rada“) č.

z 15. mája 2012 a v správnom konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní sp.

zn. z 18. septembra 2012

2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«1..1. „Sťažovateľka odvysielala dňa 23. 10. 2011 o cca 20:07 hod., 20:42 hod.,

21:18 hod., 21:48 hod., 22:10 hod. informácie o svojej programovej ponuke

prostredníctvom oznámení o vlastnom programe vo forme textových informácií, pričom

k nevhodným a neprístupným programom pre maloletých neuviedol príslušný grafický

symbol JSO, čím malo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu § 5 ods. 1 JSO.

1..2 Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „RVR“) sťažovateľke dňa 27. 1.

2012 doručila „Oznámenie o začatí správneho konania“ pre možné porušenie § 20 ods. 4

Zákona o vysielaní z dôvodu odvysielania informácie o svojej programovej ponuke

prostredníctvom oznámení o vlastnom programe vo forme textových informácií, pričom

k nevhodným a neprístupným programom pre maloletých neodvysielala príslušný grafický

symbol JSO, čím malo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu § 5 ods. 1 JSO.

1..3 Sťažovateľka doručila dňa 23. 04. 2012 vyjadrenie k vedenému správnemu

konaniu.

1..4 RVR doručila sťažovateľke rozhodnutie z 15. 5. 2012, v ktorom

sťažovateľku uznaná vinnou z porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 20 ods. 4 Zákona

o vysielaní.

1..5 Sťažovateľka v zákonnej lehote napadla rozhodnutie RVR, č.

odvolaním na Najvyššom súde SR.

1.5 Dňa 21. 09. 2012 bolo sťažovateľke doručené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,

sp. zn.: , ktorým súd Rozhodnutie RVR, č. , potvrdil...

Sťažovateľka namieta, že Najvyšší súd... a RVR, svojimi vyššie špecifikovanými

rozhodnutiami, vrátane konaní, ktoré rozhodnutiam predchádzali, porušili základné právo

sťažovateľky na slobodu prejavu, spravodlivý súdny proces, súdnu a inú právnu ochranu

garantované SR a Dohovorom, a to konkrétne ustanovenia článku 26 ods. 1,

ods. 2, ods. 3 a ods. 4, článku 46 ods. 1 a ods. 2 SR, ako aj článku 6 ods. 1, článku

10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru a subsidiárne ustanovenia článku 1 Dohovoru...

Orgány verejnej moci obmedzujúci zásah nijako neodôvodnili, najmä neuviedli

naplnenie vyžadovaných kritérií na legitimitu zásahu do slobody prejavu sťažovateľky,

a existenciu, resp. neexistenciu kritérií náležite neodôvodnili, čím došlo k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a zásah do slobody prejavu.»

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto

nález:

„1. Základné právo spoločnosti M. s. r. o., so sídlom... B... podľa čl. 26 ods. 1, ods.

2, ods. 3 a ods. 4, a ods. 2 a , a

ods. 1 a ods. 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.: 4

zo dňa 18. 09. 2012 a rozhodnutím Rady pre vysielanie a retransmisiu, číslo

zo dňa 15. 05. 2012, v správnom konaní sp. zn.: 16-PLO/O-182/2012

porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 18. 09. 2012 a Rozhodnutie Rady pre vysielanie a retransmisiu, číslo

zo dňa 15. 05. 2012, v správnom konaní sp. zn.: 16-PLO/O-182/2012, sa

zrušujú vo všetkých výrokoch.

3. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o., SO sídlom... B..., spravodlivé zadosťučinenie vo

výške 5.000,- EUR, v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd SR a Rada pre vysielanie a retransmisiu sú povinní spoločne

a nerozdielne uhradiť spoločnosti M. s. r. o., so sídlom... B... trovy právneho zastúpenia vo

výške 323,50 EUR na účet...., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa

každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,

obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey

a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa cenzúra sa zakazuje. Podľa

slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť

zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv

a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia

a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože zahŕňa

aj povinnosť aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

5. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2, 3 a 4 a čl. 46

ods. 1 a 2 a práva podľa a a 2 dohovoru rozhodnutím rady

č. z 15. mája 2012, v správnom konaní sp. zn. 16-PLO/O-182/2012

a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 18. septembra 2012.

II. A

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného ods. 1 a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím rady č. z 15. mája 2012,

v správnom konaní sp. zn. 16-PLO/O-182/2012

6. Ústavný súd z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh konštatuje, že na konanie

o sťažnosti v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného

ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím rady č. z 15. mája

2012, v správnom konaní sp. zn. 16-PLO/O-182/2012, nie je daná jeho právomoc, a preto

sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol.

7. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozhodnutia rady

č. z 15. mája 2012, keďže proti nemu bol prípustný riadny opravný

prostriedok, ktorý sťažovateľka využila, a o odvolaní proti nemu rozhodol najvyšší súd ako

súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 18. septembra 2012. Ústavný súd preto

nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv

sťažovateľky predmetným rozhodnutím rady.

II. B

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného a 2

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. septembra 2012

8. Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 18. septembra 2012, zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie

svojich v sťažnosti označených práv postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom, ktorým

potvrdil prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi

a závermi rady, ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného

skutkového stavu veci a jeho následného nesprávneho posúdenia. Najvyššiemu súdu

v podstatnom vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia.

9. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. z 18. septembra 2012 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

11. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal preukázané, že

odporkyňa v dôvodoch rozhodnutia uviedla skutkové zistenia, ktoré boli podkladom jej

rozhodnutia, skutkové okolnosti náležíte vyhodnotilo, pričom správne zhodnotila, že divák je

zverejnením programovej ponuky konfrontovaný so súhrnnými informáciami o vysielaní

viacerých programov, pričom zverejnenie informácie o vekovej vhodnosti daných

programov je náležitosťou požadovanou ustanovením § 5 ods. 1 Jednotného systému

označovania. Z obsahu spisového materiálu je nesporné, že navrhovateľka odvysielaním

informácií o svojej programovej ponuke prostredníctvom oznámení o vlastnom, programe

vo forme textových informácií dna 23. 10. 2011 o cca 20:07 hod., 20:42 hod., 21:18 hod,,

21:48 hod. a 22:10 hod, bez označenia grafickým symbolom Jednotného systému

označovania po celý čas ich vysielania, naplnila skutkovú podstata správneho deliktu podľa

Ustanovenia právnych predpisov nestanovili výnimky

v prípade krátkeho trvania takéhoto oznámenia a ani v prípade, ak takého súhrnné

informácie o vysielaní viacerých programov bezprostredne nadväzujú na obrazovo-zvukovú

upútavku. Divák môže začať sledovať vysielame aj po odvysielaní takýchto obrazovo-

zvukových upútaviek, teda v čase zobrazenia takéhoto súhrnu a vysielaní viacerých

programov, a preto aj vtedy má právo na informovanie o vhodnosti týchto programov ich

označením príslušným grafickým symbolom podľa Jednotného systému označovania

v súlade s § 5 ods. 1 Jednotného systému označovania.

Rovnako sa súd nestotožnil s námietkou navrhovateľky, že vo výrokovej časti

rozhodnutia nebol presne označený komunikát, ktorý nebo označený grafickými symbolmi,

čo malo mať za následok jeho nezrozumiteľnosť. Podľa názoru senátu najvyššieho súdu vo

výroku bol označený komunikát, v ktorom došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného

systému označovania. Podrobnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia dostatočne jasne

a zreteľne identifikujú vytýkané porušenie zákona.

Najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené, napadnuté rozhodnutie Rady

č. zo dňa 15. 05. 2012 podľa potvrdil, keďže odporkyňa

rozhodla v súlade so zákonom.“

12. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné

aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj

extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ).

13. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 18. septembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto

rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie

závery, konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie

vo veci, pozn.), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

15. Keďže sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2,

3 a 4 len z dôvodu nepreukázania a neodôvodnenia oprávnenosti zásahu do slobody

prejavu záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ústavný súd nepovažoval

za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom , ktorý mal byť podľa nej

taktiež porušený. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

postupom a rozsudkom najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a 2 , resp. práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení

základného práva podľa , 2, 3 a 4 .

16. Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľky

hmotnoprávneho charakteru (). Ústavný súd totiž v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (napr. ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

17. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti

namietajúcej porušenie , 2, 3 a 4 zjavne neopodstatnená.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013