Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 502/2012
PDF · 161.38 KB
No categories available
I. ÚS 502/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka
a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť M. S., B., a A. V., B., zastúpených advokátom
JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom
pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02 a takto
rozhodol:
1. Základné právo M. S., a A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica
v dedičskom konaní sp. zn. D 65/55, D not 159/02 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Senica p r i k a z u j e v dedičskom konaní sp. zn. D 65/55,
D not 159/02 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.
3. M. S. a A. V. pr i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume
po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Senica p o v i n n ý zaplatiť
im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. M. S. a A. V. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 507,57 €,
ktorú j e Okresný súd Senica p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. S. J., vedený vo V., a. s. B., č. ú...
O d ô v o d n e n i e :
I.
5. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. augusta 2012 doručená sťažnosť M. S. a A. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02, D 65/55,
ktoré nie je doteraz skončené.
6. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že dedičstvo po nebohom A. V. a nebohom A.
V. bolo spoločne prerokované v konaní pred bývalým Štátnym notárstvom v S. v konaní
vedenom pod sp. zn. D 65/55 a rozhodnuté dňa 28. novembra 1957 s vyznačenou
právoplatnosťou 20. decembra 1957; pre nedostatky v doručovaní tohto rozhodnutia
jednotlivým dedičom sa dodatočne zistilo, že nejde o právoplatne skončenú vec, preto
Krajský súd v Trnave uznesením z 27. marca 2002 rozhodnutie štátneho notárstva zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ktoré doteraz nie je právoplatne skončené,
a to aj napriek sťažnosti na prieťahy adresovanej predsedovi súdu ešte v roku 2007.
7. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by
ústavný súd vyslovil porušenie ich základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov s tým, aby okresnému súdu prikázal konať bez prieťahov, priznal im finančnú
náhradu po 20 000 € každému a trovy konania za úkony právnej pomoci.
8. Predseda okresného súdu poukázal na vyjadrenie k sťažnosti podané súdnou
komisárkou 19. novembra 2012, ktorá uviedla chronologický postup v predmetnej dedičskej
veci od roku 2002 až do súčasnosti a konštatovala značnú zložitosť veci potom, keď už 47
rokov boli právne vzťahy ustálené na základe prvotného rozhodnutia, ktoré sa medzičasom
transformovali na ďalšie osoby, čo si vyžiadalo ďalšie súdne spory, a že aj napriek tomu
koná plynulo a úkony sú vykonávané v primeraných lehotách, a preto navrhla, aby ústavný
súd sťažnosti nevyhovel. Sťažovatelia v reakcii na vyjadrenie zotrvali na podanej sťažnosti,
lebo podľa nich činnosť súdneho komisára nie je dostatočne efektívna, keď od 10. júla 2002
nie je ich dedičská vec právoplatne skončená.
9. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil
k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení ústavou a dohovorom zaručených
práv sťažovateľov a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je opodstatnená.
10. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa ústavy a práva
podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto
práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako
z judikatúry ústavného súdu vyplýva, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania
vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať
za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho
konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky
civilného (dedičského) konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade
jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol
v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný
celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda
hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania,
ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu (súdneho komisára) v priebehu konania,
posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež
o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho
význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku,
1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo
12. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka
posudzovaného konania je závislá najmä od jeho skutkovej a právnej zložitosti potom, ako
pôvodne už pred 55 rokmi (20. decembra 1957, keď bola omylom vyznačená právoplatnosť
na vydanom rozhodnutí) boli vlastnícke vzťahy usporiadané a na ne v tomto medziobdobí
nadväzoval celý rad právnych konaní, z ktorých zrejme niektoré nebude ani možné zvrátiť
vzhľadom na princípy právnej istoty či ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv a pod.
Ale aj napriek tomu okresný súd mal dostatok procesných nástrojov, aby vec bola
právoplatne skončená.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie (dedičské), ktoré bez
meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len
na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom
ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V priebehu celého konania
okresný súd (súdny komisár) nepostupoval v konaní dôsledne a neorganizoval svoju prácu
tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných
na rozhodnutie vo veci samej. Aj keď podľa zistení ústavného súdu bol postup okresného
súdu v namietanom konaní v zásade plynulý, na druhej strane je potrebné uviesť, že bol
poznačený veľkou neefektívnosťou. Nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného
súdu (súdneho komisára) vyplýva okrem iného aj zo skutočnosti, že viaceré pojednávania
boli odročené buď na žiadosť účastníka, alebo pre jeho neprítomnosť či neprítomnosť
ich právneho zástupcu. K zbytočným prieťahom v súdnom (dedičskom) konaní môže dôjsť
nielen samotným nekonaním príslušného súdu (súdneho komisára), ale aj takou jeho
neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho
konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Na naplnenie ochrany základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru preto nestačí, aby súd vec len
prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale
je potrebné, aby vec právoplatne skončil.
14. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľov v priebehu konania, pričom
nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu
pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom. Sťažovatelia síce opakovane doplňovali a upresňovali svoj návrh vo vzťahu
k jeho predmetu, avšak využitie možností daných účastníkovi procesnými predpismi
na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v dedičskom konaní, aj keď spôsobuje
predĺženie priebehu konania, nemožno kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú
zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01, II. ÚS 362/09). Na ťarchu sťažovateľov možno
pričítať len tú skutočnosť, že sťažovateľka M. S. i ostatní spoludediči viackrát požiadali
o odročenie pojednávania pre rôzne príčiny. Ústavný súd preto na túto skutočnosť prihliadol
pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia, zároveň však zdôrazňuje, že opísaný postup
sťažovateľov s prihliadnutím na priebeh konania nemožno považovať za zásadný pre vplyv
na celkovú dĺžku konania. Správanie sťažovateľov v podstate ústavný súd hodnotí ako
aktívne a súčinné.
15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania
a neefektívnu činnosť konajúceho súdu je ústavný súd toho názoru, že okresný súd
v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť
ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať
bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho
súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“,
najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy.
16. Pri zvážení všetkých už uvedených kritérií ústavný súd uzatvára, že sporná
záležitosť sťažovateľov nebola v primeranej lehote prerokovaná a došlo k porušeniu ich
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
17. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej
osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom
súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.
18. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti
prípadu, povahu veci, celkovú dĺžku konania, ale i opísané správanie dedičov dospel
k záveru, že v danom prípade suma po 2 000 € každému zo sťažovateľov zodpovedá
primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpeli.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo svojej
doterajšej judikatúry v obdobných prípadoch a zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
19. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci
úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za tri
úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie sťažnosti
a vyjadrenia k podaniu okresného súdu) v celkovej výške 507,57 € vrátane 20 % DPH
(422,99 € + 84,58 €). Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku) do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
20. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013