Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 502/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka

a Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť M. S., B., a A. V., B., zastúpených advokátom

JUDr. S. J., B., vo veci namietaného porušenia základného práva garantovaného čl. 48

ods. 2 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom

pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02 a takto

rozhodol:

1. Základné právo M. S., a A. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica

v dedičskom konaní sp. zn. D 65/55, D not 159/02 p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Senica p r i k a z u j e v dedičskom konaní sp. zn. D 65/55,

D not 159/02 ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. S. a A. V. pr i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie každému v sume

po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Senica p o v i n n ý zaplatiť

im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. S. a A. V. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 507,57 €,

ktorú j e Okresný súd Senica p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. S. J., vedený vo V., a. s. B., č. ú...

O d ô v o d n e n i e :

I.

5. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. augusta 2012 doručená sťažnosť M. S. a A. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 65/55, D not 159/02, D 65/55,

ktoré nie je doteraz skončené.

6. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že dedičstvo po nebohom A. V. a nebohom A.

V. bolo spoločne prerokované v konaní pred bývalým Štátnym notárstvom v S. v konaní

vedenom pod sp. zn. D 65/55 a rozhodnuté dňa 28. novembra 1957 s vyznačenou

právoplatnosťou 20. decembra 1957; pre nedostatky v doručovaní tohto rozhodnutia

jednotlivým dedičom sa dodatočne zistilo, že nejde o právoplatne skončenú vec, preto

Krajský súd v Trnave uznesením z 27. marca 2002 rozhodnutie štátneho notárstva zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, ktoré doteraz nie je právoplatne skončené,

a to aj napriek sťažnosti na prieťahy adresovanej predsedovi súdu ešte v roku 2007.

7. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli vydať nález, ktorým by

ústavný súd vyslovil porušenie ich základných práv na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov s tým, aby okresnému súdu prikázal konať bez prieťahov, priznal im finančnú

náhradu po 20 000 € každému a trovy konania za úkony právnej pomoci.

8. Predseda okresného súdu poukázal na vyjadrenie k sťažnosti podané súdnou

komisárkou 19. novembra 2012, ktorá uviedla chronologický postup v predmetnej dedičskej

veci od roku 2002 až do súčasnosti a konštatovala značnú zložitosť veci potom, keď už 47

rokov boli právne vzťahy ustálené na základe prvotného rozhodnutia, ktoré sa medzičasom

transformovali na ďalšie osoby, čo si vyžiadalo ďalšie súdne spory, a že aj napriek tomu

koná plynulo a úkony sú vykonávané v primeraných lehotách, a preto navrhla, aby ústavný

súd sťažnosti nevyhovel. Sťažovatelia v reakcii na vyjadrenie zotrvali na podanej sťažnosti,

lebo podľa nich činnosť súdneho komisára nie je dostatočne efektívna, keď od 10. júla 2002

nie je ich dedičská vec právoplatne skončená.

9. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil

k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení a dohovorom zaručených

práv sťažovateľov a dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je opodstatnená.

10. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

11. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa si osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto

práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. , ). Ako

z judikatúry ústavného súdu vyplýva, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania

vyjadriť numericky, v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy potrebné považovať

za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho

konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky

civilného (dedičského) konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade

jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol

v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný

celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania

s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter prerokovávanej veci, teda

hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania,

ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu (súdneho komisára) v priebehu konania,

posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež

o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho

význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku,

1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, , alebo

).

12. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania je závislá najmä od jeho skutkovej a právnej zložitosti potom, ako

pôvodne už pred 55 rokmi (20. decembra 1957, keď bola omylom vyznačená právoplatnosť

na vydanom rozhodnutí) boli vlastnícke vzťahy usporiadané a na ne v tomto medziobdobí

nadväzoval celý rad právnych konaní, z ktorých zrejme niektoré nebude ani možné zvrátiť

vzhľadom na princípy právnej istoty či ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv a pod.

Ale aj napriek tomu okresný súd mal dostatok procesných nástrojov, aby vec bola

právoplatne skončená.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že občianske súdne konanie (dedičské), ktoré bez

meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako to je v danej veci, možno už len

na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom

ustanoveným v a dohovoru. V priebehu celého konania

okresný súd (súdny komisár) nepostupoval v konaní dôsledne a neorganizoval svoju prácu

tak, aby v čo najkratšej dobe zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných

na rozhodnutie vo veci samej. Aj keď podľa zistení ústavného súdu bol postup okresného

súdu v namietanom konaní v zásade plynulý, na druhej strane je potrebné uviesť, že bol

poznačený veľkou neefektívnosťou. Nesústredenosť a neefektívnosť postupu okresného

súdu (súdneho komisára) vyplýva okrem iného aj zo skutočnosti, že viaceré pojednávania

boli odročené buď na žiadosť účastníka, alebo pre jeho neprítomnosť či neprítomnosť

ich právneho zástupcu. K zbytočným prieťahom v súdnom (dedičskom) konaní môže dôjsť

nielen samotným nekonaním príslušného súdu (súdneho komisára), ale aj takou jeho

neefektívnou činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho

konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Na naplnenie ochrany základného

práva podľa a dohovoru preto nestačí, aby súd vec len

prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu na ich počet), ale

je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

14. Ďalej ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľov v priebehu konania, pričom

nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich ťarchu

pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným

prieťahom. Sťažovatelia síce opakovane doplňovali a upresňovali svoj návrh vo vzťahu

k jeho predmetu, avšak využitie možností daných účastníkovi procesnými predpismi

na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v dedičskom konaní, aj keď spôsobuje

predĺženie priebehu konania, nemožno kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú

zbytočné prieťahy (napr. , ). Na ťarchu sťažovateľov možno

pričítať len tú skutočnosť, že sťažovateľka M. S. i ostatní spoludediči viackrát požiadali

o odročenie pojednávania pre rôzne príčiny. Ústavný súd preto na túto skutočnosť prihliadol

pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia, zároveň však zdôrazňuje, že opísaný postup

sťažovateľov s prihliadnutím na priebeh konania nemožno považovať za zásadný pre vplyv

na celkovú dĺžku konania. Správanie sťažovateľov v podstate ústavný súd hodnotí ako

aktívne a súčinné.

15. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania

a neefektívnu činnosť konajúceho súdu je ústavný súd toho názoru, že okresný súd

v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť

ju v primeranej dobe v zmysle uvedeného a dohovoru,

ktorých porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať

bez zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho

súdneho poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povolenej hranice“,

najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy.

16. Pri zvážení všetkých už uvedených kritérií ústavný súd uzatvára, že sporná

záležitosť sťažovateľov nebola v primeranej lehote prerokovaná a došlo k porušeniu ich

základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

17. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde a prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez prieťahov.

18. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže

ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48

ods. 2 a právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa

náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti

prípadu, povahu veci, celkovú dĺžku konania, ale i opísané správanie dedičov dospel

k záveru, že v danom prípade suma po 2 000 € každému zo sťažovateľov zodpovedá

primeranému finančnému zadosťučineniu za ujmu, ktorú utrpeli.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo svojej

doterajšej judikatúry v obdobných prípadoch a zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

19. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia boli vo veci

úspešní, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za tri

úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, vypracovanie sťažnosti

a vyjadrenia k podaniu okresného súdu) v celkovej výške 507,57 € vrátane 20 % DPH

(422,99 € + 84,58 €). Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s

) do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

20. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013