Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 700/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť T. S., T., zastúpenej advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou,

Bajzova 2, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv garantovaných čl. 48

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. T. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom

tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý zaplatiť jej do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. T. S. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom

tristotridsaťjeden eur a trinásť centov), ktorú j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý

zaplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet JUDr. Evy Geleneky

Hencovskej.

4. Vo zvyšku sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2013 doručená sťažnosť T. S. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. proti Slovenskej republike

o náhradu škody vo výške 39 246,92 € podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že civilné konanie o náhradu škody vyplýva

z trestného konania nezákonne vedeného proti sťažovateľke, ktoré začalo 1. septembra 2003

a skončilo 25. apríla 2006 priaznivo voči nej oslobodením spod obžaloby. Ide v podstate

o žiadanie satisfakcie na takmer ročné obmedzenie osobnej slobody (väzba a výkon trestu)

a nezákonne vedené trestné konanie, ktoré trvá neprimerane dlhú dobu, čo uznal aj predseda

okresného súdu, za ktorú sa jej listom z 2. júla 2013 ospravedlnil.

3. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala vydať nález, ktorý

ústavný súd vysloví porušenie v záhlaví označených základných práv, prikáže okresnému

súdu konať bez zbytočných prieťahov, prizná jej finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €

a náhradu trov konania v sume 331,13 €.

4. Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 27. januára 2014 uviedol, že konanie

o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím začalo 20. januára 2008 a bolo

skončené rozsudkom vyhláseným na pojednávaní 10. decembra 2013, ale keďže proti nemu

bolo podané odvolanie, vec ešte nie je právoplatne skončená. Predseda okresného súdu

uznal, že tento druh sporu patrí do štandardnej agendy všeobecných súdov a v zásade ho

nemožno hodnotiť ako právne zložitý. V okolnostiach danej veci však zistil určitú skutkovú

zložitosť pre zabezpečenie množstva listinných dôkazov a vypočutie viacerých svedkov, ale

podľa neho sa vyskytli dve obdobia nečinnosti, a to od 17. marca 2008 do 9. novembra 2009

a od 24. mája 2012 do 17. októbra 2013 v dôsledku personálnych zmien v osobe zákonného

sudcu. Zároveň oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní, a rovnako sa vyjadrila aj

sťažovateľka.

5. Ústavný súd si nevyžiadal spis z okresného súdu, lebo dospel k záveru, že pre toto

rozhodnutie sú postačujúce vyjadrenia účastníkov a nesporný fakt, že v takej citlivej kauze

pre sťažovateľku nedokázal okresný súd rozhodnúť (právoplatne) do 2 až 3 rokov.

6. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci vo vzťahu k namietaným prieťahom. Následne ústavný súd pristúpil

k prieskumu dĺžky konania z hľadiska tvrdených porušení a dohovorom zaručených

práv sťažovateľky a dospel k záveru, že jej sťažnosť je opodstatnená.

7. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

8. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým konštatuje, že pri výklade základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa si osvojil

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno

v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. ,

). Ako z judikatúry ústavného súdu vyplýva, nemožno primeranosť dĺžky

civilného konania vyjadriť numericky v zmysle určenia lehoty jej trvania, ktorú je vždy

potrebné považovať za primeranú a ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo

neprimeranosť doby občianskeho súdneho konania, s následkami v podobe porušenia

označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať

a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej

veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať

primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide o charakter

prerokovávanej veci, teda hlavne o jej skutkovú a právnu zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť

či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a súdu v priebehu konania,

posúdenie prípadných osobitných okolností, ktoré môžu spôsobiť prieťahy v konaním, a tiež

o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho

význam (porov. napr. rozhodnutie ESĽP Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti

Francúzsku, 1999, ); podľa toho môže byť primeranosť dĺžky konania

posudzovaná prísnejšie, ak si vec žiada rýchle a bezodkladné vybavenie, prípadne majú

na sťažovateľa zvlášť ťaživý dopad alebo tu pôsobí zdravotný stav sťažovateľky, tak ako to

je i v tomto prípade.

9. Vzhľadom na neprimeranú dĺžku konania (vyše 6 rokov) nepovažoval ústavný súd

za významné uvedené kritériá podrobne skúmať, pretože ani právne či skutkovo

sebanáročnejší spor o náhradu škody z nezákonného rozhodnutia nesmie v právnom štáte

trvať takú dobu [predseda súdu uznal nečinnosť v trvaní vyše 3 rokov (bod 4)], lebo

v opačnom prípade dôveryhodnosť justície ako celku utrpí zásadným spôsobom. Na jednej

strane je to nezákonné zbavenie osobnej slobody sťažovateľky v trestnom konaní

a na strane druhej na jej odškodnenie v civilnom konaní čaká poškodená neprimerane dlhú

dobu, namiesto odškodnenia v primeranom čase.

10. Uvedené prieťahy v konaní nemožno ospravedlniť ani námietkou predsedu súdu

o častých zmenách v osobe konajúceho sudcu, pretože je vecou štátu (súdu), aby

organizoval svoje súdnictvo tak, aby k takýmto zmenám nedochádzalo na úkor princípov

a zásad zakotvených v ústave a dohovore, pokiaľ ide o primeranosť dĺžky konania

vo vzťahu k sťažovateľke, ktorá od okresného súdu právom očakávala rýchle odškodnenie

za nezákonne vedené trestné konania voči jej osobe.

11. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania

a neefektívnu činnosť konajúceho súdu je ústavný súd toho názoru, že okresný súd

v prerokovávanej veci prekročil dané medze konať bez zbytočných prieťahov a skončiť ju

v primeranej dobe v zmysle uvedeného a dohovoru, ktorých

porušenie sa namieta. V občianskom súdnom konaní je totiž povinnosť súdu konať bez

zbytočných prieťahov konkretizovaná vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho

poriadku (ide najmä o ustanovenia § 6, § 100 ods. 1 a § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku), ktoré sa mali aplikovať ihneď po prekročení určitej „povinnej hranice“, ale

najmä po opakovaných urgenciách a sťažnostiach na prieťahy zo strany sťažovateľky.

12. Pri zvážení všetkých už uvedených kritérií ústavný súd uzatvára, že sporná

záležitosť sťažovateľky nebola v primeranej lehote prerokovaná, a teda došlo k porušeniu

jej základného práva podľa a práva podľa dohovoru.

13. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom na to, že okresný súd už vo veci rozhodol, nebolo potrebné iniciovať

prostriedok uvedený v , preto ústavný súd

v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

14. Podľa môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej

práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže

ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 a právo podľa dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa

náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti

prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania dospel k záveru, že v danom prípade

suma 3 000 € pre sťažovateľku zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu

za ujmu, ktorú utrpela minimálne za 3-ročné prieťahy v posudzovanom konaní.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo svojej doterajšej judikatúry v obdobných prípadoch a zo zásad spravodlivosti

aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva (pozri rozsudok veľkého senátu ESĽP

z 29. marca 2006, vo veci Scordino v. Taliansko, sťažnosť č. 36813/97, ods. 202), ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu, status sťažovateľa a celkovú dĺžku konania.

15. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci

úspešná, preto ústavný súd rozhodol tak, že z titulu náhrady trov konania jej okresný súd

zaplatí sumu 331,13 € (odmena za dva úkony právnej služby), a to na účet jej právnej

zástupkyne.

16. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014