Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 44/2013
PDF · 255.36 KB
No categories available
I. ÚS 44/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2012 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1
listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012.
2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
z 10. mája 2007 domáhal od žalovaného – Mesta P. (ďalej len „žalovaný“) náhrady škody
v sume 580 380 Sk s 8,5 % úrokom z omeškania od 27. februára 2007 do zaplatenia,
ako aj náhrady trov konania. O žalobe sťažovateľa rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 17 C 242/2009 zo 14. marca 2011 tak, že žalobu zamietol
a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2 614,83 €. Proti
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
rozsudkom sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Krajský
súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a zmenil
rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému priznal náhradu
trov konania iba vo výške 200 €.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 14. marca 2011 vyplýva, že sťažovateľ
je vlastníkom nehnuteľnosti, parcely 128/1 – zastavaná plocha, vedenej Správou katastra P.
na LV č. 2295 v katastrálnom území N., a spevnenej plochy nachádzajúcej sa na tejto
parcele. Na základe zmluvy o nájme z 23. decembra 2004 a jej dodatku z 26. decembra
2004 prenechal sťažovateľ spoločnosti K. s. r. o. (ďalej len „nájomca“) do užívania
za odplatu tento pozemok spolu s prenosnou bunkou s elektrocentrálou a dvoma rampami.
Podľa ustanovenia nájomnej zmluvy bolo účelom nájmu využívať pozemok tak, že za vstup
na neho bude nájomca vyberať od osôb, ktoré budú chcieť na pozemok vstúpiť motorovými
vozidlami, paušálny poplatok v určitej výške. Za užívanie predmetu nájmu mal nájomca
uhrádzať sťažovateľovi nájomné vo výške 580 380 Sk mesačne. Sťažovateľ bol povinný
odovzdať nájomcovi predmet nájmu v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Sťažovateľ
preto 21. decembra 2004 umiestnil na pozemku, ktorý bol predmetom nájmu, zariadenie –
prenosnú bunku s rampami, avšak hneď v ten istý deň pracovníci žalovaného za asistencie
Mestskej polície P., Obvodného oddelenia Policajného zboru P., ako aj príslušníkov
Pohotovostnej motorizovanej jednotky Policajného zboru P. tieto zariadenia z nehnuteľnosti
sťažovateľa odtiahli, naložili do auta a odviezli. V dôsledku uvedeného postupu žalovaného
nájomca nemohol riadne užívať predmet nájmu, a tým ani zaplatiť sťažovateľovi dohodnuté
nájomné za január 2005, čím vznikla sťažovateľovi škoda z titulu ušlého zisku vo výške
580 380 Sk, ktorú si sťažovateľ následne uplatnil od žalovaného žalobou. Okresný súd
pri zisťovaní skutkového stavu veci poukázal na s touto vecou súvisiaci rozsudok
sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007, ktorým okresný súd určil, že žalovaný
je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na sťažovateľovej parcele č. 128/1 – zastavaná
plocha na LV č. 2295 v katastrálnom území N. Týmto rozsudkom, ktorý nadobudol
právoplatnosť 1. júla 2008, bolo určené, že žalovaný je vlastníkom miestnej komunikácie
postavenej na sťažovateľovej parcele. Ak preto sťažovateľ prenajal predmetnú komunikáciu
nájomcovi pre účely výberu poplatku za vstup na ňu, prenajal tak vec, ktorá mu nepatrí,
pretože vlastníkom miestnej komunikácie je žalovaný. Žalovaný odstránením
sťažovateľovho zariadenia – prenosnej bunky s rampami, konal v súlade so svojimi
oprávneniami vlastníka komunikácie, sťažovateľ nemal ani oprávnenie na vyberanie „mýta“
od živnostenského úradu či dopravného inšpektorátu. V konaní nebola ani preukázaná
príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a zavinením žalovaného. Z týchto dôvodov
preto neboli splnené podmienky na založenie zodpovednostného vzťahu. Žalovaný tiež
vzniesol námietku premlčania, ktorou sa okresný súd tiež zaoberal. Okresný súd dospel
k záveru, že ide o premlčaný nárok, pretože v danom prípade platí všeobecná dvojročná
premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Táto lehota sťažovateľovi uplynula
1. februára 2007, no návrh bol okresnému súdu doručený až 14. mája 2007, teda po uplynutí
premlčacej lehoty. Z týchto dôvodov okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.
3. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 26. apríla 2012 poukázal
na právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007, ktorým
bolo rozhodnuté, že komunikácia stojaca na sťažovateľovej parcele je miestnou
komunikáciou a jej vlastníkom je žalovaný. Tento rozsudok je záväzný pre účastníkov
konania, ako aj všetky orgány v zmysle § 159 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“). Krajský súd preto hodnotil ako nedôvodné sťažovateľovo spochybňovanie
charakteru tejto komunikácie, ako aj jej vlastníctva, ktorým odôvodnil svoje odvolanie.
Krajský súd tiež odkázal na niekoľko súdnych konaní, ktorými bolo vyslovené, že žalovaný
odstránením sťažovateľovho zariadenia – prenosnej bunky s rampami ako prekážky
ohrozujúcej plynulosť a bezpečnosť premávky na miestnej komunikácii vo vlastníctve
žalovaného neporušil žiadnu povinnosť. Okrem iného išlo aj o konanie vedené na krajskom
súde pod sp. zn. 7 Co 70/2011 a jeho rozsudok z 21. novembra 2011, ktoré bolo
aj predmetom posúdenia ústavného súdu na základe sťažnosti podanej sťažovateľom.
Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 96/2012-22 z 19. apríla 2012 odmietol sťažnosť
sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd sa tiež zaoberal námietkou
sťažovateľa, že ak mu nebola priznaná náhrada škody, mal mu okresný súd priznať
bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku v jeho vlastníctve za január 2005. Sťažovateľ
sa žalobou z 10. mája 2007 domáhal od žalovaného náhrady škody z dôvodu ušlého zisku.
Sťažovateľ v priebehu konania nepodal žiaden návrh na zmenu žaloby, ktorý by umožňoval
súdom rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ v podanom odvolaní svoj
nový nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho pozemku podriadil pod
ustanovenie § 153 ods. 2 OSP, teda ako prekročenie návrhu účastníka. Právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia však vychádza z iného skutkového a právneho posúdenia ako
nárok na náhradu škody, preto aplikácia § 153 ods. 2 OSP neprichádza do úvahy.
Sťažovateľ v odvolaní tiež namietal nesprávnu aplikáciu ustanovení o premlčaní jeho
nároku podľa Občianskeho zákonníka. Podľa sťažovateľa sa jeho nárok z hľadiska
premlčania mal posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý určuje
štvorročnú premlčaciu lehotu, preto bola jeho žaloba podaná včas. Vo vzťahu k tomuto
tvrdeniu sťažovateľa krajský súd uviedol, že sťažovateľ v čase uzavretia nájomnej zmluvy
nemal oprávnenie na podnikanie v oblasti prenájmu nehnuteľností, preto aplikácia
ustanovení Obchodného zákonníka nie je opodstatnená. Krajský súd rozsudok okresného
súdu vo veci samej ako správny potvrdil. Vo výroku o trovách konania krajský súd
aplikoval § 150 OSP a ako dôvody hodné osobitného zreteľa vyhodnotil dlhodobo
neurovnané spory medzi sťažovateľom a žalovaným ako verejnoprávnym subjektom
a na druhej strane vyhodnotil aj zjavne neprimerané postupy sťažovateľa, ktorými často
vytváral prekážky verejnosti, preto priznal žalovanému náhradu trov konania iba vo výške
200 €.
4. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že predmetná komunikácia nie
je miestnou komunikáciou, pretože jej zaradeniu do siete miestnych komunikácií by muselo
predchádzať správne konanie a musel by byť vyporiadaný vzťah so sťažovateľom ako
vlastníkom pozemku. Pritom však dosiaľ žiaden príslušný orgán nerozhodol, že predmetná
komunikácia je miestnou komunikáciou. Sťažovateľ považuje právoplatný rozsudok
okresného súdu sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007, ktorým bolo určené, že žalovaný
je vlastníkom miestnej komunikácie na sťažovateľovom pozemku, za nezákonný. Podľa
neho ide o ničotný správny akt (tzv. paakt), a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý
o tom rozhodoval. O zaradení pozemnej komunikácie do cestnej siete rozhoduje totiž
príslušný cestný správny orgán, a nie všeobecný súd. Všeobecné súdy sa nevysporiadali
s návrhom sťažovateľa, aby mu priznali peňažnú náhradu z titulu vydania bezdôvodného
obohatenia za užívanie jeho pozemku stavbou (komunikáciou) vo vlastníctve žalovaného.
Pritom v danom prípade súd mohol žalobný návrh sťažovateľa prekročiť, lebo išlo o spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúci z právneho predpisu. Sťažovateľ tiež
nesúhlasí s posudzovaním jeho nárokov podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, podľa
neho mali súdy aplikovať v jeho prípade ustanovenia Obchodného zákonníka vrátane
ustanovení o štvorročnej premlčacej dobe. V takom prípade by jeho nárok nebolo možné
vyhodnotiť zároveň ako premlčaný.
5. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy, listiny, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 3 Co 53/2011 z 26. apríla 2012 s tým, aby bol napadnutý rozsudok
z 26. apríla 2012 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov
konania a právneho zastúpenia.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda
vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
8. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani
riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá
zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09, I. ÚS 51/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol
(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne dohovorom garantovaných
práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj
všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným
zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1
ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha
pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07, I. ÚS 223/09).
Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
9. Rozsiahla časť argumentácie sťažovateľa smeruje na poukázanie, že v danom
prípade nejde o miestnu komunikáciu. Podľa sťažovateľa na zaradenie do siete miestnych
komunikácií by bolo potrebné, aby bolo vydané rozhodnutie príslušného správneho orgánu.
Krajský súd však v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľa poukázal na rozsudok
okresného súdu sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007, ktorým bolo právoplatne určené,
že ide o miestnu komunikáciu a jej vlastníkom je žalovaný. Tento výrok je zmysle § 159
ods. 2 OSP nepochybne záväzný pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány. Krajský
súd v napadnutom rozsudku preto správne vychádzal z výroku tohto rozsudku a námietku
sťažovateľa o charaktere a vlastníctve komunikácie posúdil ako nedôvodnú. Sťažovateľ
v sťažnosti však zotrval na svojom názore, že komunikácia postavená na jeho nehnuteľnosti
nie je miestnou komunikáciou a zmienený právoplatný rozsudok okresného súdu
sp. zn. 7 C 725/2004 z 13. decembra 2007 označil ako ničotný, tzv. paakt z dôvodu
nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o takejto otázke. V konaní vedenom
na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 725/2004 išlo o rozhodovanie o určení vlastníckeho
práva, čo je nepochybne plne v právomoci všeobecných súdov. Okrem toho je všeobecný
súd oprávnený posúdiť v zmysle § 135 ods. 2 OSP aj otázky, o ktorých patrí rozhodnúť
inému orgánu (s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 135 ods. 1 OSP). Preto sa nemožno
stotožniť s názorom sťažovateľa o nedostatku právomoci okresného súdu.
10. Sťažovateľ si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že zamestnanci žalovaného za asistencie ďalších subjektov a orgánov odtiahli
a odviezli sťažovateľovo zariadenie (prenosnú bunku s rampami, pozn.) z nehnuteľnosti
sťažovateľa. V dôsledku uvedeného postupu nemohol nájomca riadne užívať predmet
nájmu a tým ani zaplatiť sťažovateľovi dohodnuté nájomné. Tento postup žalovaného bol
predmetom posúdenia všeobecnými súdmi vo viacerých konaniach. V konaniach vedených
na krajskom súde pod sp. zn. 7 Co 70/2011 a sp. zn. 16 Co 142/2010 bolo vyslovené,
že žalovaný odstránením sťažovateľových zariadení z miestnej komunikácie, ktoré
ako prekážky ohrozovali bezpečnosť a plynulosť premávky na miestnej komunikácii,
neporušil žiadnu právnu povinnosť. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku s týmto
záverom stotožnil a sťažovateľ „... v podanom odvolaní uvedený záver nevyvrátil a ani ho
nespochybnil“.
Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú
spôsobil porušením právnej povinnosti.
Z uvedeného pre ústavný súd vyplýva, že v tomto prípade neboli naplnené základné
predpoklady na uplatnenie zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože postup žalovaného, ktorý zariadenie sťažovateľa odstránil, nepredstavuje
porušenie žiadnej právnej povinnosti. Tento záver navyše sťažovateľ ani nespochybnil.
11. Z toho dôvodu sa ústavnému súdu javí ako celkom svojvoľná argumentácia
sťažovateľa, že pokiaľ mu nebola priznaná náhrada škody, mali súdy posudzovať jeho
žalobu ako nárok na náhradu za bezdôvodné užívanie jeho pozemku za január 2005. Právo
na vydanie bezdôvodného obohatenia sa totiž svojím skutkovým základom zjavne odlišuje
od nároku na náhradu škody, ktorej sa sťažovateľ žalobou domáhal. Sťažovateľ, ktorý bol
riadne právne zastúpený, pritom nepodal žiaden návrh na zmenu petitu žaloby v zmysle
§ 95 OSP, a to ani v priebehu konania na krajskom súde. Všeobecné súdy boli preto viazané
jeho návrhom a rozhodovali iba o uplatnenom nároku na náhradu škody. Je zároveň
nepochybné, že v prípade sťažovateľa nešlo o prípad podľa § 153 ods. 2 OSP, t. j. keď
spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplýva priamo z právneho predpisu, kedy by
bol všeobecný súd oprávnený rozhodnúť ultra petit.
12. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku preto podľa ústavného súdu jasne
a zrozumiteľne vyplýva, prečo krajský súd vyhodnotil rozsudok okresného súdu
zo 14. marca 2011 vo veci samej ako správny. Krajský súd sa v odôvodnení korektne
a zároveň presvedčivo vysporiadal s hlavnými argumentmi sťažovateľa, (i) s charakterom
a vlastníctvom komunikácie postavenej na pozemku sťažovateľa, (ii) s predpokladmi
zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť v súvislosti
s odstránením sťažovateľovho zariadenia, (iii) s tvrdením sťažovateľa, že súdy mali
posudzovať jeho nárok, ako aj nárok na náhradu bezdôvodného obohatenia, (iiii) ako aj
potrebou aplikácie Občianskeho zákonníka na právny vzťah medzi účastníkmi konania,
zvlášť s ohľadom na premlčaciu lehotu. Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského
súdu ako dôkladne a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky
na odôvodnenie rozsudku (§ 157 ods. 2 OSP). Právny názor krajského súdu vyjadrený
v napadnutom rozsudku preto rozhodne nemožno hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny názor
krajského súdu takéto nedostatky rozhodne nevykazuje. Krajský súd však správne prihliadol
aj na celkový charakter právnych vzťahov medzi sťažovateľom a žalovaným, ktoré sú
poznačené dlhodobými spormi z dôvodu kolízie verejného záujmu so záujmami jednotlivca.
Tieto neurovnané spory vyhodnotil krajský súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa
§ 150 OSP, ktorý umožňuje inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov celkom alebo
sčasti nepriznať. Krajský súd preto zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania iba vo výške 200 € (oproti sume
2 614,83 €, ktorú priznal žalovanému okresný súd, pozn.).
13. Krajský súd preto napadnutým rozsudkom nemohol porušiť základné právo
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny a ani právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ
sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.
I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 101/03,
2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu
15. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých obsah je totožný, ústavný súd stručne uvádza:
„Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru
(kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy“ (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 392/08, I. ÚS 51/2010). Z tohto dôvodu je preto
v kontexte už uvedeného (body 12, 13 a 14 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež
zjavne neopodstatnená, a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla
byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľa a namietaným porušením
základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, ako aj práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Právo sťažovateľa vlastniť majetok
či na ochranu majetku nemohlo byť porušené, pretože všeobecné súdy žiadnym spôsobom
nespochybnili skutočnosť, že sťažovateľ je vlastníkom pozemku, na ktorom sa nachádza
miestna komunikácia.
16. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny ústavný súd uvádza,
že predmetné ustanovenie upravuje spôsob a medze uplatňovania štátnej moci, no jeho
obsahom nie je základné právo, ktorého ochrany by sa sťažovateľ mohol v konaní podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy domáhať. Preto uvedené ustanovenie zásadne nie je aplikovateľné
v prípade takejto sťažnosti fyzickej osoby či právnickej osoby. Z uvedeného dôvodu
ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už
nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd
sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013