Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 44/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného advokátom JUDr. L. L., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného

práva vlastniť majetok podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove

sp. zn. z 26. apríla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2012 doručená sťažnosť P. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva vlastniť majetok podľa a

listiny, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a čl. 2 ods. 2 listiny rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 26. apríla 2012.

2. Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

z 10. mája 2007 domáhal od žalovaného – Mesta P. (ďalej len „žalovaný“) náhrady škody

v sume 580 380 Sk s 8,5 % úrokom z omeškania od 27. februára 2007 do zaplatenia,

ako aj náhrady trov konania. O žalobe sťažovateľa rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. zo 14. marca 2011 tak, že žalobu zamietol

a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 2 614,83 €. Proti

rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 26. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“). Krajský

súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo veci samej a zmenil

rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania tak, že žalovanému priznal náhradu

trov konania iba vo výške 200 €.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo 14. marca 2011 vyplýva, že sťažovateľ

je vlastníkom nehnuteľnosti, parcely 128/1 – zastavaná plocha, vedenej Správou katastra P.

na LV č. 2295 v katastrálnom území N., a spevnenej plochy nachádzajúcej sa na tejto

parcele. Na základe zmluvy o nájme z 23. decembra 2004 a jej dodatku z 26. decembra

2004 prenechal sťažovateľ spoločnosti K. s. r. o. (ďalej len „nájomca“) do užívania

za odplatu tento pozemok spolu s prenosnou bunkou s elektrocentrálou a dvoma rampami.

Podľa ustanovenia nájomnej zmluvy bolo účelom nájmu využívať pozemok tak, že za vstup

na neho bude nájomca vyberať od osôb, ktoré budú chcieť na pozemok vstúpiť motorovými

vozidlami, paušálny poplatok v určitej výške. Za užívanie predmetu nájmu mal nájomca

uhrádzať sťažovateľovi nájomné vo výške 580 380 Sk mesačne. Sťažovateľ bol povinný

odovzdať nájomcovi predmet nájmu v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie. Sťažovateľ

preto 21. decembra 2004 umiestnil na pozemku, ktorý bol predmetom nájmu, zariadenie –

prenosnú bunku s rampami, avšak hneď v ten istý deň pracovníci žalovaného za asistencie

Mestskej polície P., Obvodného oddelenia Policajného zboru P., ako aj príslušníkov

Pohotovostnej motorizovanej jednotky Policajného zboru P. tieto zariadenia z nehnuteľnosti

sťažovateľa odtiahli, naložili do auta a odviezli. V dôsledku uvedeného postupu žalovaného

nájomca nemohol riadne užívať predmet nájmu, a tým ani zaplatiť sťažovateľovi dohodnuté

nájomné za január 2005, čím vznikla sťažovateľovi škoda z titulu ušlého zisku vo výške

580 380 Sk, ktorú si sťažovateľ následne uplatnil od žalovaného žalobou. Okresný súd

pri zisťovaní skutkového stavu veci poukázal na s touto vecou súvisiaci rozsudok

sp. zn. z 13. decembra 2007, ktorým okresný súd určil, že žalovaný

je vlastníkom miestnej komunikácie stojacej na sťažovateľovej parcele č. 128/1 – zastavaná

plocha na LV č. 2295 v katastrálnom území N. Týmto rozsudkom, ktorý nadobudol

právoplatnosť 1. júla 2008, bolo určené, že žalovaný je vlastníkom miestnej komunikácie

postavenej na sťažovateľovej parcele. Ak preto sťažovateľ prenajal predmetnú komunikáciu

nájomcovi pre účely výberu poplatku za vstup na ňu, prenajal tak vec, ktorá mu nepatrí,

pretože vlastníkom miestnej komunikácie je žalovaný. Žalovaný odstránením

sťažovateľovho zariadenia – prenosnej bunky s rampami, konal v súlade so svojimi

oprávneniami vlastníka komunikácie, sťažovateľ nemal ani oprávnenie na vyberanie „mýta“

od živnostenského úradu či dopravného inšpektorátu. V konaní nebola ani preukázaná

príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a zavinením žalovaného. Z týchto dôvodov

preto neboli splnené podmienky na založenie zodpovednostného vzťahu. Žalovaný tiež

vzniesol námietku premlčania, ktorou sa okresný súd tiež zaoberal. Okresný súd dospel

k záveru, že ide o premlčaný nárok, pretože v danom prípade platí všeobecná dvojročná

premlčacia lehota podľa , ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Táto lehota sťažovateľovi uplynula

1. februára 2007, no návrh bol okresnému súdu doručený až 14. mája 2007, teda po uplynutí

premlčacej lehoty. Z týchto dôvodov okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.

3. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 26. apríla 2012 poukázal

na právoplatný rozsudok okresného súdu sp. zn. z 13. decembra 2007, ktorým

bolo rozhodnuté, že komunikácia stojaca na sťažovateľovej parcele je miestnou

komunikáciou a jej vlastníkom je žalovaný. Tento rozsudok je záväzný pre účastníkov

konania, ako aj všetky orgány v zmysle (ďalej

len „OSP“). Krajský súd preto hodnotil ako nedôvodné sťažovateľovo spochybňovanie

charakteru tejto komunikácie, ako aj jej vlastníctva, ktorým odôvodnil svoje odvolanie.

Krajský súd tiež odkázal na niekoľko súdnych konaní, ktorými bolo vyslovené, že žalovaný

odstránením sťažovateľovho zariadenia – prenosnej bunky s rampami ako prekážky

ohrozujúcej plynulosť a bezpečnosť premávky na miestnej komunikácii vo vlastníctve

žalovaného neporušil žiadnu povinnosť. Okrem iného išlo aj o konanie vedené na krajskom

súde pod sp. zn. a jeho rozsudok z 21. novembra 2011, ktoré bolo

aj predmetom posúdenia ústavného súdu na základe sťažnosti podanej sťažovateľom.

Ústavný súd uznesením č. k. -22 z 19. apríla 2012 odmietol sťažnosť

sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú. Krajský súd sa tiež zaoberal námietkou

sťažovateľa, že ak mu nebola priznaná náhrada škody, mal mu okresný súd priznať

bezdôvodné obohatenie za užívanie pozemku v jeho vlastníctve za január 2005. Sťažovateľ

sa žalobou z 10. mája 2007 domáhal od žalovaného náhrady škody z dôvodu ušlého zisku.

Sťažovateľ v priebehu konania nepodal žiaden návrh na zmenu žaloby, ktorý by umožňoval

súdom rozhodnúť o vydaní bezdôvodného obohatenia. Sťažovateľ v podanom odvolaní svoj

nový nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie jeho pozemku podriadil pod

ustanovenie , teda ako prekročenie návrhu účastníka. Právo na vydanie

bezdôvodného obohatenia však vychádza z iného skutkového a právneho posúdenia ako

nárok na náhradu škody, preto aplikácia neprichádza do úvahy.

Sťažovateľ v odvolaní tiež namietal nesprávnu aplikáciu ustanovení o premlčaní jeho

nároku podľa . Podľa sťažovateľa sa jeho nárok z hľadiska

premlčania mal posudzovať podľa ustanovení , ktorý určuje

štvorročnú premlčaciu lehotu, preto bola jeho žaloba podaná včas. Vo vzťahu k tomuto

tvrdeniu sťažovateľa krajský súd uviedol, že sťažovateľ v čase uzavretia nájomnej zmluvy

nemal oprávnenie na podnikanie v oblasti prenájmu nehnuteľností, preto aplikácia

ustanovení nie je opodstatnená. Krajský súd rozsudok okresného

súdu vo veci samej ako správny potvrdil. Vo výroku o trovách konania krajský súd

aplikoval a ako dôvody hodné osobitného zreteľa vyhodnotil dlhodobo

neurovnané spory medzi sťažovateľom a žalovaným ako verejnoprávnym subjektom

a na druhej strane vyhodnotil aj zjavne neprimerané postupy sťažovateľa, ktorými často

vytváral prekážky verejnosti, preto priznal žalovanému náhradu trov konania iba vo výške

200 €.

4. Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým zdôrazňuje, že predmetná komunikácia nie

je miestnou komunikáciou, pretože jej zaradeniu do siete miestnych komunikácií by muselo

predchádzať správne konanie a musel by byť vyporiadaný vzťah so sťažovateľom ako

vlastníkom pozemku. Pritom však dosiaľ žiaden príslušný orgán nerozhodol, že predmetná

komunikácia je miestnou komunikáciou. Sťažovateľ považuje právoplatný rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 13. decembra 2007, ktorým bolo určené, že žalovaný

je vlastníkom miestnej komunikácie na sťažovateľovom pozemku, za nezákonný. Podľa

neho ide o ničotný správny akt (tzv. paakt), a to z dôvodu absencie právomoci orgánu, ktorý

o tom rozhodoval. O zaradení pozemnej komunikácie do cestnej siete rozhoduje totiž

príslušný cestný správny orgán, a nie všeobecný súd. Všeobecné súdy sa nevysporiadali

s návrhom sťažovateľa, aby mu priznali peňažnú náhradu z titulu vydania bezdôvodného

obohatenia za užívanie jeho pozemku stavbou (komunikáciou) vo vlastníctve žalovaného.

Pritom v danom prípade súd mohol žalobný návrh sťažovateľa prekročiť, lebo išlo o spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplývajúci z právneho predpisu. Sťažovateľ tiež

nesúhlasí s posudzovaním jeho nárokov podľa ustanovení , podľa

neho mali súdy aplikovať v jeho prípade ustanovenia vrátane

ustanovení o štvorročnej premlčacej dobe. V takom prípade by jeho nárok nebolo možné

vyhodnotiť zároveň ako premlčaný.

5. Sťažovateľ navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov , listiny, dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 26. apríla 2012 s tým, aby bol napadnutý rozsudok

z 26. apríla 2012 zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie. Domáha sa aj náhrady trov

konania a právneho zastúpenia.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda

vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom ustanovených dôvodov.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani

riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ) a nemá

zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (m. m. , , ). Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana , prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , , ).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru

9. Rozsiahla časť argumentácie sťažovateľa smeruje na poukázanie, že v danom

prípade nejde o miestnu komunikáciu. Podľa sťažovateľa na zaradenie do siete miestnych

komunikácií by bolo potrebné, aby bolo vydané rozhodnutie príslušného správneho orgánu.

Krajský súd však v súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľa poukázal na rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 13. decembra 2007, ktorým bolo právoplatne určené,

že ide o miestnu komunikáciu a jej vlastníkom je žalovaný. Tento výrok je zmysle § 159

ods. 2 nepochybne záväzný pre účastníkov konania, ako aj pre všetky orgány. Krajský

súd v napadnutom rozsudku preto správne vychádzal z výroku tohto rozsudku a námietku

sťažovateľa o charaktere a vlastníctve komunikácie posúdil ako nedôvodnú. Sťažovateľ

v sťažnosti však zotrval na svojom názore, že komunikácia postavená na jeho nehnuteľnosti

nie je miestnou komunikáciou a zmienený právoplatný rozsudok okresného súdu

sp. zn. z 13. decembra 2007 označil ako ničotný, tzv. paakt z dôvodu

nedostatku právomoci všeobecných súdov rozhodovať o takejto otázke. V konaní vedenom

na okresnom súde pod sp. zn. išlo o rozhodovanie o určení vlastníckeho

práva, čo je nepochybne plne v právomoci všeobecných súdov. Okrem toho je všeobecný

súd oprávnený posúdiť v zmysle aj otázky, o ktorých patrí rozhodnúť

inému orgánu (s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v ). Preto sa nemožno

stotožniť s názorom sťažovateľa o nedostatku právomoci okresného súdu.

10. Sťažovateľ si žalobou uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť

tým, že zamestnanci žalovaného za asistencie ďalších subjektov a orgánov odtiahli

a odviezli sťažovateľovo zariadenie (prenosnú bunku s rampami, pozn.) z nehnuteľnosti

sťažovateľa. V dôsledku uvedeného postupu nemohol nájomca riadne užívať predmet

nájmu a tým ani zaplatiť sťažovateľovi dohodnuté nájomné. Tento postup žalovaného bol

predmetom posúdenia všeobecnými súdmi vo viacerých konaniach. V konaniach vedených

na krajskom súde pod sp. zn. a sp. zn. bolo vyslovené,

že žalovaný odstránením sťažovateľových zariadení z miestnej komunikácie, ktoré

ako prekážky ohrozovali bezpečnosť a plynulosť premávky na miestnej komunikácii,

neporušil žiadnu právnu povinnosť. Krajský súd sa v napadnutom rozsudku s týmto

záverom stotožnil a sťažovateľ „... v podanom odvolaní uvedený záver nevyvrátil a ani ho

nespochybnil“.

Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú

spôsobil porušením právnej povinnosti.

Z uvedeného pre ústavný súd vyplýva, že v tomto prípade neboli naplnené základné

predpoklady na uplatnenie zodpovednosti za škodu v zmysle § 420 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pretože postup žalovaného, ktorý zariadenie sťažovateľa odstránil, nepredstavuje

porušenie žiadnej právnej povinnosti. Tento záver navyše sťažovateľ ani nespochybnil.

11. Z toho dôvodu sa ústavnému súdu javí ako celkom svojvoľná argumentácia

sťažovateľa, že pokiaľ mu nebola priznaná náhrada škody, mali súdy posudzovať jeho

žalobu ako nárok na náhradu za bezdôvodné užívanie jeho pozemku za január 2005. Právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia sa totiž svojím skutkovým základom zjavne odlišuje

od nároku na náhradu škody, ktorej sa sťažovateľ žalobou domáhal. Sťažovateľ, ktorý bol

riadne právne zastúpený, pritom nepodal žiaden návrh na zmenu petitu žaloby v zmysle

, a to ani v priebehu konania na krajskom súde. Všeobecné súdy boli preto viazané

jeho návrhom a rozhodovali iba o uplatnenom nároku na náhradu škody. Je zároveň

nepochybné, že v prípade sťažovateľa nešlo o prípad podľa , t. j. keď

spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi vyplýva priamo z právneho predpisu, kedy by

bol všeobecný súd oprávnený rozhodnúť ultra petit.

12. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku preto podľa ústavného súdu jasne

a zrozumiteľne vyplýva, prečo krajský súd vyhodnotil rozsudok okresného súdu

zo 14. marca 2011 vo veci samej ako správny. Krajský súd sa v odôvodnení korektne

a zároveň presvedčivo vysporiadal s hlavnými argumentmi sťažovateľa, (i) s charakterom

a vlastníctvom komunikácie postavenej na pozemku sťažovateľa, (ii) s predpokladmi

zodpovednosti žalovaného za škodu, ktorá mala sťažovateľovi vzniknúť v súvislosti

s odstránením sťažovateľovho zariadenia, (iii) s tvrdením sťažovateľa, že súdy mali

posudzovať jeho nárok, ako aj nárok na náhradu bezdôvodného obohatenia, (iiii) ako aj

potrebou aplikácie na právny vzťah medzi účastníkmi konania,

zvlášť s ohľadom na premlčaciu lehotu. Ústavný súd hodnotí napadnutý rozsudok krajského

súdu ako dôkladne a kvalifikovane odôvodnený, rešpektujúci zákonné požiadavky

na odôvodnenie rozsudku ( ). Právny názor krajského súdu vyjadrený

v napadnutom rozsudku preto rozhodne nemožno hodnotiť ako svojvoľný či arbitrárny.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu právny názor

krajského súdu takéto nedostatky rozhodne nevykazuje. Krajský súd však správne prihliadol

aj na celkový charakter právnych vzťahov medzi sťažovateľom a žalovaným, ktoré sú

poznačené dlhodobými spormi z dôvodu kolízie verejného záujmu so záujmami jednotlivca.

Tieto neurovnané spory vyhodnotil krajský súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa

, ktorý umožňuje inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov celkom alebo

sčasti nepriznať. Krajský súd preto zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách

konania tak, že žalovanému priznal náhradu trov konania iba vo výške 200 € (oproti sume

2 614,83 €, ktorú priznal žalovanému okresný súd, pozn.).

13. Krajský súd preto napadnutým rozsudkom nemohol porušiť základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a listiny a ani právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným (m. m.

, ). Ústavný súd preto hodnotí sťažnosť v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú, čo je dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

14. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ,

, ).

2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a listiny a práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu

15. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia jeho základného práva vlastniť

majetok podľa a listiny a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých obsah je totožný, ústavný súd stručne uvádza:

„Judikatúra ústavného súdu je stabilizovaná v tom smere, že všeobecný súd v zásade

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru

(kam patrí aj právo vlastniť majetok), ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil aj ústavno-procesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48

“ (napr. , , ). Z tohto dôvodu je preto

v kontexte už uvedeného (body 12, 13 a 14 odôvodnenia tohto uznesenia) sťažnosť taktiež

zjavne neopodstatnená, a navyše v okolnostiach prípadu ústavný súd nezistil, že by mohla

byť daná príčinná súvislosť medzi námietkami sťažovateľa a namietaným porušením

základného práva zaručeného v a listiny, ako aj práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Právo sťažovateľa vlastniť majetok

či na ochranu majetku nemohlo byť porušené, pretože všeobecné súdy žiadnym spôsobom

nespochybnili skutočnosť, že sťažovateľ je vlastníkom pozemku, na ktorom sa nachádza

miestna komunikácia.

16. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 listiny ústavný súd uvádza,

že predmetné ustanovenie upravuje spôsob a medze uplatňovania štátnej moci, no jeho

obsahom nie je základné právo, ktorého ochrany by sa sťažovateľ mohol v konaní podľa

domáhať. Preto uvedené ustanovenie zásadne nie je aplikovateľné

v prípade takejto sťažnosti fyzickej osoby či právnickej osoby. Z uvedeného dôvodu

ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti v celom rozsahu, ústavný súd sa už

nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa, pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. februára 2013