Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 30/2013
PDF · 190.14 KB
No categories available
I. ÚS 30/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. februára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., B., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Š. B.,
ktorou namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. novembra 2012 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011.
2. Z obsahu sťažnosti a zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ bol
rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 15/2005 z 30. novembra 2006
uznaný vinným z trestného činu podplácania podľa § 161 ods. 1 a 3 písm. b) zákona
č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005. Najvyšší súd svojím
uznesením sp. zn. 2 Tošs 2/2007 z 9. septembra 2008 sťažovateľom podané odvolanie
zamietol a ďalším svojím uznesením sp. zn. 1 TdoVš 1/2009 zo 17. septembra 2009
sťažovateľom podané dovolanie odmietol. V ďalšom postupe sa sťažovateľ obrátil na
ústavný súd, ktorý svojím nálezom č. k. I. ÚS 129/2010-3 z 9. marca 2011 vyslovil
porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a to tak vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu
vydanému v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoVš 1/2009, ako aj vo vzťahu
k rozhodnutiu najvyššieho súdu vydanému v odvolacom konaní pod sp. zn. 2 Tošs 2/2007,
ktoré zároveň zrušil a vec vrátil na nové prerokovanie najvyššiemu súdu. Po vrátení veci na
najvyšší súd v čase od 1. júna 2011 do súčasného obdobia, resp. do času podania tejto
ústavnej sťažnosti, prebiehajú na najvyššom súde konania o námietkach sťažovateľa
vo vzťahu k sudcom najvyššieho súdu, ktorí majú rozhodovať v jeho trestnej veci ako
zákonní sudcovia, pričom ostatným rozhodnutím je uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 TdoV 24/2011 z 19. septembra 2012.
3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti rozdeľuje svoju argumentáciu do troch oblastí.
(i) V prvej namieta zákonne rozporný a ústavne nesúladný postup najvyššieho súdu
pri prideľovaní jeho trestnej veci do jednotlivých senátov najvyššieho súdu, k čomu
dôvodil: „Svojvôľa sa prejavila v konaní Najvyššieho súdu SR, vedúca k porušeniu práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď sú opakovane vydávané opatrenia
o pridelení veci senátom z rôznych kolégií, odôvodňované vylúčením sudcov, či už všetkých
sudcov trestného kolégia, resp. konkrétnych sudcov trestného kolégia a potom opätovné
pridelenie veci sudcom, o ktorých bolo vyslovené / i súdom vyššieho stupňa /, že sú vylúčení
z konania a rozhodovania v mojej veci.“
(ii) V druhej namieta prieťahový postup najvyššieho súdu pri rozhodovaní v jeho
trestnej veci: „Nesprávna činnosť sa prejavila v konaní Najvyššieho súdu SR, vedúca
k porušeniu práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, keď v dôsledku porušenia
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 dohody, dochádza k prieťahom a vec nie je predložená
zákonnému sudcovi.“
(iii) V tretej napáda nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 TdoV 24/2011 z 19. septembra 2012 ako ostatného rozhodnutia najvyššieho súdu
vydaného po vrátení veci, keď dôvodí, že „V podaniach som taktiež namietal, že napadnuté
rozhodnutie trpí aj vadou nedostatočného odôvodnenia, keď senát... neuvádzal mnou
namietané skutočnosti a napokon sa s týmito ani nevysporiadal s poukazom na vydané
rozhodnutie.“.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na
zákonného sudcu čl. 48 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces a na účinný
prostriedok nápravy podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru... bolo porušené postupom
Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011.
2. Základné právo JUDr. P. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, bolo porušené
postupom Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011.
3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť JUDr. P. P. trovy právneho zastúpenia...“
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy,
na ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako
aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
II. A
K namietaným prieťahom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011 [bod 3(ii)]
7. Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný
súd v tej istej veci koná.
8. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovateľ v podanej sťažnosti okrem
iného namieta prieťahy v postupe najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011 a v dôsledku tejto skutočnosti namieta porušenie svojich práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy. V tej istej veci sa sťažovateľ už
sťažnosťou obrátil na ústavný súd, ktorý o nej rozhodol svojím uznesením
č. k. IV. ÚS 2/2013-21 z 10. januára 2013 tak, že ju ako neprípustnú odmietol. Predmetné
rozhodnutie nie je doteraz právoplatné. Ten istý nárok na ochranu ústavnosti sťažovateľ
uplatnil aj v tomto konaní. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne konať
a rozhodovať vo veci, o ktorej sa koná vo veci sp. zn. IV. ÚS 2/2013.
9. Vzhľadom na uvedené (bod 7 a 8) sťažnosť sťažovateľa v tejto časti nie je
prípustná pre prekážku už začatého konania, preto ústavný súd rozhodol o nej tak, že ju
odmietol pre neprípustnosť [§ 24 písm. b) zákona o ústavnom súde].
II. B
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tdo V 24/2011 [body 3(i) a 3(ii)]
10. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
11. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd je
zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (I. ÚS 161/02,
12. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že najvyšší súd vo svojom uznesení
sp. zn. 1 TdoV 24/2011 z 19. septembra 2012 rozhodol o nevylúčení sudcov najvyššieho
súdu z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa vedenej
pod sp. zn. 1 TdoV 24/2011. V súvislosti s postupom ústavného súdu v konaní o ústavnej
sťažnosti sťažovateľa vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 2/2013 ústavný súd už uviedol (pozri
úradný záznam zo 7. decembra 2012), že „... sťažovateľ proti rozhodnutiu z 19. septembra
2012 podal sťažnosť a následne predseda NS SR v zastúpení predsedom trestnoprávneho
kolégia vydal opatrenie o zriadení päťčlenného senátu – predseda JUDr. Š. za účelom
rozhodnutia o sťažnosti. Doposiaľ nebolo nariadené neverejné zasadnutie.“. Taktiež
z obsahu samotného uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 TdoV 24/2011 z 19. septembra
2012 je zrejmé, že toto je možné napadnúť opravným prostriedkom, ktorým bola sťažnosť
v zmysle § 163 a nasl. Trestného poriadku.
13. Ústavný súd – v zmysle uvedeného v bode 12 a s prihliadnutím na zásadu
subsidiarity (pozri body 10 a 11) – dospel k záveru, že sťažovateľ mal možnosť vo veci
„zákonného sudcu“ napadnúť uznesenie najvyššieho súdu z 19. septembra 2012 riadnym
opravným prostriedkom, čo aj urobil, pričom o tomto opravnom prostriedku v súčasnom
období rozhoduje najvyšší súd ako súd sťažnostný. V zmysle konštantnej rozhodovacej
praxe ústavného súdu v prípade podania opravného prostriedku (riadneho či mimoriadneho)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú až po
rozhodnutí o opravnom prostriedku, ktorý sťažovateľ súbežne s podaním ústavnej sťažnosti
využil. Právomoci ústavného súdu rozhodnúť o nosných námietkach sťažovateľa, t. j.
porušenie princípu zákonného sudcu, prednesených v ústavnej sťažnosti predchádza
právomoc najvyššieho súdu ako súdu sťažnostného, v dôsledku čoho vyhodnotil
sťažovateľom podanú sťažnosť v tejto časti ako podanú predčasne. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto jej časti ju odmietol pre
neprípustnosť (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
14. V závere ústavný súd už len dodáva, že ústavou daná právomoc mu neumožňuje
nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená
zákonom alebo na základe zákona. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až
vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej
ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si
sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených
základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie
všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať
opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. februára 2013